Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

VIII. Dve politiky. Prvá.

„Práve zato nesmieme prestať kuť železo, ako-tak rozohriate. Čo prvý oheň nedožeravil, dožeraví ustavičné, mocné kovanie,“ hovoril dekan Jozef Surinský v kotlínskej čitárni, v bibliotéke, z ktorej vydávali poučné a zábavné knižky na požičanie. Ta totiž svolal niektorých dôverných ľudí na poradu, večer mal byť koncert s malým divadelným kusom, a tak i vhodná príležitosť vážne pohovoriť o národných dielach kotlínskeho kraja. Išlo o to, keď i tak blížia sa snemové voľby, nedať uhasnúť dobrému plameňu, rozpálenému na Zubrove, ale usporiadať druhý, ešte hromadnejší manifestačný tábor v príhodnejšom, centrálnejšom kraji, než boly Stoháre so Zubrovom; tak niekde okolo Stražian, Havraného. I železnica tade ide. Chyba, že na Zubrove neboly masy roľníckeho ľudu, mala sa napraviť, dediny maly byť mobilizované. Dosiaľ bol hotový hlavný plán: všade robiť za shromaždenie náladu, predbežne vo všeobecnosti. Dosiaľ bolo ustanovené: podhorský kraj mal na starosti dekan Surinský, jemu pri boku mal pracovať Dr. Ján Milanec. Starému pánovi bolo už ťažko tarágať sa po skalných cestách hornatého vidieka a liezť na kopanice a lazy, Pánu Bohu za chrbtom ležiace, po veterných planinách, kde len raz do roka duje: od Michala do Michala totiž, na to naozaj vyhľadávala sa mladá sila a ľahšie telo. Hlaváň i tu tisol doktora dopredku, dával mu príležitosť osvedčiť sa pri skutočnej, vecnej, horkej práci, pri dielovom, demokraticko-ľudovom, reálnom „pôsobení“, o ktorom tak mnoho hovoril a písal, vyčítajúc „skysnutým veľkopolitikom“, „fantastom“ a „frázistom“, že ženú sa za idealistickými utópiami, lietajú v oblakoch, tratia pod nohami pevnú zem a zanedbávajú ľud a „drobnú“ prácu okolo neho. Tu bolo teda všetko pohromade: ísť medzi ľud, poznať ho i jeho potreby, poradiť, „drobným“ i nedrobným pôsobením ho ošťastniť. A práca tam bola obľahčená mnohoročnou činnosťou dekanovou, ktorý síce neznal hesiel o „drobnosti“ práce, ale mnohým dedinám stal sa bol anjelom-zachrániteľom. Tak podhorskú obec Kriváky prinútil silou, možno povedať, aby kúpila pasienky a vyrúbaniská a odplatila veľkú sumu bez značnej pôžičky, len ručnou prácou v horách drevárskej veľkofirmy. Pravda, pašienkam boli radi páni Kriváci, ale „darmo“ rúbať a furmaniť nepáčilo sa im: dekan poslal svoj záprah, sám chytil do rúk sekeru a ťal celý deň… Sami mu ju nasilu z rúk vychytili a zahanbení chytili sa do práce. A tak pán doktor už nemal orať v celine, ale pôde hodne už skyprenej „starým pánom, ktorý nad hrobom visí, a chce sa mu pajácovať“. Jeho úlohou bolo za tri dni škriabať sa horami a planinami, nespať na mäkkom a prípadne na obed suchý chlieb zaliať „slabým“ alebo len vodou.

Daniel Kukliš vzal na seba ťažkú úlohu pohýbať podľa možnosti záborským okresom (Záborci u neho mleli), veľmi chatrne navštíveným národnou prácou. Stražiansky kraj prevzal Greguš so Štrbíkom; im poruke bol znamenitý, neúnavný stolár Jožko Kaňúr. Nezanedbávajúc svojho remesla, každú prázdnu minútku, zvlášte nedele a sviatky, využil na ohnivú agitáciu, poučovanie a posmeľovanie. Jeho statná „spoločnosť“, ktorá hneď pristúpila k práci, už mala v každej obci svojho dôverníka, ktorý mal budiť záujem o tábor, predbežne vo všeobecnosti, a držať ľudí v evidencii. Hlaváň mal troma dňami pred táborom pobehať centrálny okres, ktorý bolo ľahko pripraviť z blízkeho Kotlína a ktorý mal vydať hlavnú masu inteligencie i ľudu. Kotlínčanov samých mal v poslednú chvíľu i sobrať Ďurko Malatin, ktorý znal všetkých po mene a bol obľúbený pre svoju veselú, zábavnú letoru, pre vychádzky a radovánky, ktoré vedel zriadiť, a ako pyrotechnik, okrášliť slávnym ohňostrojom… Iba povetrie ho často sklamávalo, darmo bol prvým meteorológom a prorokom počasia! Raz sa tak rozohňostrojil, že skoro vyletel i sám do vzduchu. Na šťastie stálo ho to iba nohavice a švihácku, krátku plyšovú kacabajku, akú len on nosil na šírom Slovensku.

Kuzmín upozorňoval širokú klientelu mocného, starého svojho ústavu, glejári mali prísť do nohy pod velením Jána Mikulu a mali tvoriť, ako disciplinovaný cech, istú políciu, aby všetko išlo riadne, bez najmenšieho pohoršenia. Knihár a polokníhkupec, a už i tlačiar Východný mal zaopatrené všetky možné vydania na osvetu ľudu, advokát Durina dostal úlohu rozdeľovať skupeninám miesta, dbať najmä o prostý ľud, aby mal zábavu, a pritom zručne rozdávať darové brošúrky a Východným pre túto príležitosť vytlačené letáky a národné piesne.

Všetko sa malo diať s najväčšou obozretnosťou, aby nebolo popredku veľa daromného huku, ale tým viac jednomyseľného, hromadného účinku.

Havranovský katolícky farár Hranilovský, človek všade vážený, miernotichý, prevzal na seba oznámiť vychádzku vrchnosti. Po oznámení malo sa začať razom a hlučno pracovať na heslo, dané Hlaváňom.

Tu prišly nápady pokútnych novín a zvesti o novej, zriadenej nepriateľskej akcii. Surinský hneď šípil, že by mohli ochladiť slabších, preto pozval poradu. A skutočne, malodušných ľudí je všade dosť; niektorí začali premýšľať, či je radno do zubrovského ohňa liať nový olej, či by nebolo lepšie odložiť dielo na lepšie časy, či je oportúnno, diplomaticky, či je osožné rozpaľovať hnev na skok pripravujúceho sa nepriateľa.

„Práve naše druhé vystúpenie, riadne, zákonné, dôstojné, bude najlepším ospravedlnením i Zubrova,“ hovoril Hlaváň na niektoré malodušné obavy. „Teraz utiahnuť sa, mlčať, zaliezť do kúta pred paličskými článkami štrébra a Žida, pred akýmisi chýrmi, roznášanými po meste Burdulom a Kopytnickým, znamenalo by uznať svoju vinu… Hľa, prichytili ich, čušia! A veď nás už všetko dopredku sáče. Mňa sa všade pýtajú, kedy pôjdeme zasa na Zubrov. Verte mi, ľud náš žízni po nejakom nevšednom, duchovnom občerstvení! Nie je on takou lenivou masou, ako by sa zdalo, ale potrebuje náraz, potrebuje našu iniciatívu!“

„Čo sa týka prichystávaných vraj nápadov,“ riekol Ján Greguš, ktorý bol tiež prišiel i s rodinou na kotlínsky koncert, „sme čiastočne pripravení na obranu. A konečne, prizrime sa, kedyže nás vlastne nenapádajú? Ktorý z nás otvorených, ako-tak činných, neskrývajúcich sa národovcov nemusí denne brániť sa proti nápadom? Veď vydržujú už celú literatúru novinársku kvôli nápadom na nás, pre zvírenie proti nám obecenstva. Bola by hanba, aby nás maly pomýliť chýry a plátky!“

„A teraz, keď nám pribúda nových sviežich síl,“ riekol Hlaváň, „keď nové sily rozširujú, prehlbujú národný program práce, volajú, aby sme šli k ľudu, k tomuto základu nášmu. Keď rastie medzi nami radikálnejší odtienok, ktorému ide všetko pomaly, keď dostávame do seba svieži kvas, ktorým sa preporodí to, čo sa ostarelo, osvieži, čo skôrnatelo časom a vplyvmi ľudí zastaralých, v konzervatizme strnulých!“

I tí, čo prišli na poradu odrádzať od meetingu, elektrizovaní jednomyseľnosťou a zvlášte Surinským, z ktorého starých očú viala veselá, duše podmaňujúca smelosť, fascinujúca odhodlanosť, uznali, že je súrno urobiť niečo a začať so shromaždením. Keď len samým sebe budeme kázať, nič nevykonáme. Samých seba presviedčať niet potreby, ale vnášať treba do más dobré myšlienky.

Nie ani tak sám smysel rečí, ani nie hrdé a tvrdé slová Surinského, ale už sama nálada, ktorú priniesla do porady jeho mohutná osobnosť, odzbrojila pochybovateľov. Z neho vychádzal elektrický prúd, mocné sugerovanie… Veď i pochybovači chceli len dobre, a dobre je niekedy i ostať v rezerve, vyčkať manéver protivníka. No presvedčili sa, že toho vyčkávania bolo už dosť, protivník manévroval a vymanévroval nás zo všetkých pozícií… Surinskému bilo radosťou staré bojovné srdce! A predsa i sám bol tuho napadnutý so strany nebezpečnej, zasa mal tuhé dopisovanie s biskupskou kúriou a hrozila mu kanonická vizitácia ad personam. Toho roku odňali mu obyčajnú, slávnym, nebohým biskupom založenú fundacionálnu podporu pre chudobné fary.

Tešil sa tichou, úprimnou radosťou mladý Kukliš. Danko bol človek suchej životnej praktiky, činný, hospodársky, obozretný ,múčny moľ‘, ako ho posmešne nazval Milanec; no z jeho múky boly chutné koláče. Tiež nebol bez nástrahy: zavesili mu na hrdlo absurdný proces, ktorý robil mnoho starosti, išlo o tretinu ráztockého mlyna, bez všetkého právneho základu napadnutú, mlyna, ktorý len on spravil cenným. Hlaváň ho síce uisťoval, že prehrať nemôže — no čo nemožno prehrať, keď do toho búši politika?

Už mala porada prejsť na podrobnosti a iné diela, keď vstal advokát Durina. Na hladkej tvári mal sladký úsmev, ktorým chcel vyraziť: ,hovorím síce, ale nerád‘, a začal niečo šušlavým hlasom:

„Veľactení páni!“ V ľavej ruke držal notes a v pravej ceruzku; medzi rečou ceruzou poklepkával na čiernu došticu noticky. „Ešte nepočul som vo veľactenej porade otázky, či my nejdeme s takzvanou vychádzkou čiže meetingom, či, ako sa niektorí predrečníci vysloviť ráčili, táborom — intra parentesim rečeno, termínom zastaralým, odbytým — či reku nejdeme rajtovať pred sedlom? Či nejdeme osádzať na vežu filigránsky pozlátenú makovicu prv, než by sme nielen vežu, ale čo len základy veže hotové mali? Nie je pre nás odstrašujúcim, smutne poučným príkladom záhubné dejstvovanie našich predchodcov, ktorí bez náležitých, dostatočných prostriedkov v roku meruôsmom zaviedli náš národ do strašného závozu, obetovali toľko životov a imaní, hrali a nič nevyhrali, leda nenávisť mocných susedov a posmech nasledujúcich pokolení?“

V tichej spoločnosti bolo badať pohnutie. Niektorí vstali s miest. Kuzmín napravil si okuliare a oprel sa mocno na operadlo malého divána. Starý šedivý Roháčik potriasol hlavou a nervno pohladil dlhú bielu bradu. Surinský hľadel na mladého rečníka v nedorozumení. Danko Kukliš bol bledý, iba Hlaváň usmieval sa, ako pri niečom nepeknom pristihnutý žiačik. Bol prekvapený. V Jánovom kabinete v Havranom boli mladí ľudia skromní — a tu, hľa, už idú tuho do raži. Ďurko Malatín skočil s miesta a začal chodiť drobnými krokmi po izbe.

„Chcete urážať našich dobrovoľníkov?“ riekol Roháčik, dobrovoľnícky veterán.

„Som hlboko presvedčený,“ pokračoval Durina, „že všetky naše kroky v takom alebo podobnom smere sú tlčením vody a krútením povrazov z rosy a vetra. Kdeže sú garancie zdaru? Kde je tu niečo praktického, kde je tu niečo reálneho? Reálneho, hovorím! Či to nie je vlastne na poľutovanie smiešno, otriasať hlúpe kopce a hluché skaly dajakým národným spevom, dajakou hejslovanskou mačacinou? Ako vidíme a počúvame, zubrovská pohuľanka — proti ktorej som svojho času a na svojom mieste hlas svoj pozdvihol — pán doktor Hlaváň je svedkom —, zubrovská — no, poviem nelíčenú, reálnu pravdu, popíjanka ničoho nám neuštedrila okrem hodne hlavybôľu a silného, na celú vlasť rozprestierajúceho sa zhrozenia mravného i politického. Či ste s celým Zubrovom omastili rascovú polievku chudobného človeka, zaodeli mrznúcu sirotu, odhovorili žráča a pijana od nemiernosti a pálenky? Druhá hromadná korhelica bude ešte bezvýznamnejšia a rozsrdí iba mocných… My musíme začať od koreňa, a hlavne, musíme zmravnieť a mravne vplývať, ako napísal slávny Ján Odoaker Kutálek, ktorého, žiaľ, nevidím v porade, hoci sa už od týždňov zdržuje v múroch tohto mesta!“

Protest padol ako bomba. Starší páni sedeli priamo omráčení, nie ani tak obsahom Durinovej reči, ako jej tónom, hodne povedomým. A ako to často býva, nenadály útok prišlo odraziť skromnému, malému človeku.

„Od zubrovskej vychádzky,“ riekol skromne pri dverách sediaci knihár Východný, „minul som viac kníh a časopisov než pred vychádzkou za celé tri roky. Vykážem knihami…“

„O dobrých následkoch zubrovskej vychádzky a shromaždenia nemožno pochybovať,“ ozval sa kupec Veles, „i s ohľadom na praktické výsledky. Ja som od tých čias osadil po dedinách štyroch dedinských statočných kramárov, všetko našich ľudí, a ide im dobre; zdarne čelia židovským úžerníkom, a už niektorých znemožnili za taký krátky čas! Piati noví sa prihlásili, len by som stačil… A predtým som darmo chodieval za nimi!“

„A vy, pán doktor, pochybujete o mravnom dojme pohuľanky, či popíjanky?“ ohnivo, so srdcom hovoril dekan, ktorý otváral udiveno svoje staré, no ešte iskrivé oči na mladého pravotára, usilujúceho sa robiť sladkastú tvár, hodne opovržlivú a fádnu. „Veď ja už päťdesiat rokov hrdlujem sa s naším nehybným ľudom, vadím sa s našimi mešťanmi, bohujem i prosím, hreším i modlím sa, zeme im nadobúdam, lichvu im veľadím, krstím ich, sobášim i pochovávam, učím i trescem, prevelebnú sviatosť dvíham týmito starými rukami — ale takého všeobecného, práve mravného dojmu som ešte nikdy nezbadal, aký sme dosiahli vydarenou zubrovskou vychádzkou. Žiaľ, pán advokát nebol na Zubrove, a preto krivo súdi. A že by Zubrov neznamenal iné než hromadnú korhelicu, páni moji, okrem pána doktora Durinu, sme všetci svedkovia, že každé jeho slovo je krivda! Spití sme boli, ako apoštoli v deň päťdesiaty, nie muštom, ale duchom. A že sa vrahovia budú na nás srdiť? Aká to malodušnosť! Beda by bolo, keby sa z nás tešili a nás chválili!“

Dekan bol naozaj „na bozkanie“, ako šepol Kukliš susedovi Kuzmínovi. Dankovi odľahlo po dekanových slovách. Dekan hovoril síce strmo, ohnivo, no nie zlostne, nie hnevne. Každé slovo bolo pevné, ako do mramoru kresaný starorímsky nápis. A zasa i tu dojímaly a uchvacovaly ani nie tak jeho slová, ako celá jeho silná, priama osobnosť, jeho mocný, príjemný hlas, jeho vrúci vnútorný oheň. Hovoril zo srdca, a preto našiel cestu k srdciam, ak neboly skamenené a skazené.

„Veď sám pán pravotár Durina vedel by nám povedať, ako mu od tých čias kancelária rastie,“ s úsmevom povedal riaditeľ sporiteľne Kuzmín. „I u nás v ústave badať jeho množiacu sa klientelu. Či je i to tlčením vody a krútením povrazov z vetra a rosy?“

Všeobecný súhlas zmiatol mladého rečníka, on začal akosi úzkostlivo strieľať jasnými vodovými očami, usmieval sa, ale jeho úsmev už nebol viac sladkým výrazom vyvýšenosti a pohŕdania, ale rozpaku a neistoty.

Dr. Ján Milanec, vidiac, že jeho priateľ dobre nepochodil s prvým vystúpením, na ktoré ho on naviedol, rozvažoval, čo urobiť. Či povedať filipiku a podoprieť Karolove reči? Či nebude to márne v tomto plesnivom stáde? Nebudú miesto jedného dve fiaska nových síl? Zatratený Kutálek! Sedí v brlohu ako medveď, nikam ho nemožno vytiahnuť. Ach, on by ich vedel zničiť svojím cynickým sarkazmom, svojím svetlým umom, svojím vecným, reálnym buzogáňom. Hľa, starý kňazisko, ako sa rozpálil… Sila z neho veje.

Milanec hrýzol si pery a šepol Durinovi, obzerajúcemu sa sem i ta a chtiacemu odvetiť na porážajúce ho reči:

„Daj pokoj! Rozumom tu nič nevykonáš… To sú brúta! To ti je privilegovaná banda! Daj pozor, ja razom pretnem ich výtečnícky gordický uzol!“ Durina sa uspokojil, sadol k Velesovi a mlčal.

Incident pravotárov rozplýval sa v nič. Roháčik, vysoký človek so šedivou bradou, vejárom pokrývajúcou jeho hruď, starec vážny, citný, pošiel k Durinovi a odvolal ho do kúta. Roháčik na radu Hlaváňa prežíval ostatné roky v Kotlíne a bol oporou a reprezentatívnou osobou kotlínskych slovenských patriotov. Dosť vysoký stupeň, na aký vyšiel v aktivite, dodával mu vážnosti i u protivníkov. Roháčik šeptom vysvetľoval Durinovi, ako sa vlastne veci majú, že život je iný než ohnivá teória, že my nesmieme razom fronty meniť a kurzy inam obracať, že všetko príde svojím časom, i reálnejšie prúdy, i radikálnejšie snahy a skutky.

„Pán doktor,“ krotko hovoril Roháčik, držiac v prstoch gombík Durinovho kabáta, „nie tak liezť starým ľuďom na chrbát! Oni sa v mnohom mýlia, nie tak robia, ako by mali, nájde sa i lieň, i poklesok, i neodpustiteľná slabosť a malodušnosť… Ale zabíjať veteránov, ako u indiánskeho kmeňa Sioux, sotva by diela popravilo! Hoj, veď oni odstúpia, mladý kritik! Príde na nich najvyšší kritik a povie: dosť, tu v hrobe je všetko vyrovnané! A tie hroby sa tak množia, len pozrite, ako krtičince na mastnej lúke, cez noc po desiatkach povstávajú.“ Roháčik sa rozcítil a slza mu hrala v starom oku…

Durina počúval roztržito, kýval sa nepokojne, chtiac oslobodiť svoj gombík z rúk Roháčikových, no drzo uraziť „starého smoklivca“, ako ho nazval Milanec, sa predsa ešte neodvážil. Počúval, usmieval sa, no oči jeho behaly po shromaždení, a zvlášte často uprely sa na Milanca, ktorý sedel shrbený a hrýzol si nechty.

Na rad prišly iné predmety. Miesto a čas tábora mal vynájsť a určiť Ján Greguš a oznámiť v náležitý, no nedlhý srok. Keďže sa očakávalo, že prídu i ľudia nepripravení, i zďalej, možno i nemajúci so sebou potravy, vymenovali gazdov, ktorí mali poskytnúť a viesť frugálne uhostenie. Daniel Kukliš udal sumu, ktorú obranná kasa môže poskytnúť bez značného oslabenia. Prišlo na delenie úloh, podľa dohovoru mali úlohy deliť Surinský, Greguš a Štrbík. Vec išla hladko: jedni prijímali naložené prípravné práce a úlohy z radosti, iní hnaní citom povinnosti. Keď prišiel rad na podhorský kraj a na pridelenie starému dekanovi doktora Milanca, nahrbeno sediaci lekár vstal, vtisol slabobelasé sklíčka na svoj krátky nos, podoprel si ľavou rukou bok (tak rečnieval Babington Papáček v spolku Ultraradikálno-reálno-drobná Amorfia) a hovoril zpočiatku nižším, dosť zvučným, no pomaly povyšujúcim sa hlasom, až ho povýšil na piskľavú fistulu: on skočil hneď in medias res, ako sa naučil medzi študentmi v spolku Amorfii.

„Keďže náhľady veľactenej spoločnosti diametrálne rozchádzajú sa s náhľadmi mojimi, a nielen mojimi, ale, ako ste počuli, s náhľadmi drahého doktora Durinu, s náhľadmi slávneho Jána Odoakra Kutálka, ktorého ste ani sem nepovolali a s ktorým sme my a bezpočetní naši prívrženci solidárni, keďže ja prázdne hýrenie po kopcoch a priepastiach pokladám za nemravnosť, za fantastickú, bezúčelnú komédiu, keďže vyššia rozvitosť moja a mojich súdruhov má ešte iné ciele a úlohy, neprijímam na seba nijaké poverenie, do podhorského kraja nepôjdem, leda keď ma zavolajú kĺby naprávať, a okrem toho protestujem, aby tu náhodou shromaždení páni svoje počínanie menovali národnou činnosťou, národným záujmom. Protestujem proti schválnemu odstrkovaniu takého človeka, ako je Kutálek, ktorý chce venovať svoje kolosálne sily svojmu rodisku! Som hlboko presvedčený, že je už raz čas, aby sme odhodili čačky a hračky, mamy a šibrinky a dali sa na cestu pokroku a širokú dráhu evolúcie za blaho človečenstva a rozšírenia všeľudskej humanity a zanechali všetko plané, lyrické a romantické národniarstvo a nemužné citlivuškárstvo! Dixi et salvavi animam meam!“ Po tomto rečnení Dr. Milanec pošiel rovným chodom s hlavou vzdorovito nazad hodenou popri nohách sediacich pánov a zmizol vo dverách, vedúcich do veľkej biliardovej miestnosti Čitárne.

„Pripojujem sa k slovám predrečníka, môjho priateľa doktora Jána Milanca, a necítim sa viazaným poveleniami ináč veľactených pánov. Úlohu mne sverenú neprijímam!“ riekol Durina, náramne posmelený vystúpením Milancovým, s tvárou už nie usmievavou, ale prísne zachmúrenou. Nevyšiel za vodcom, chcel byť očitým svedkom zmätenia, zhrozenia a efektu. Mužovia poobzerali sa na seba… jedni sa i usmiali. Pri všetkej ráznosti, mužnosti a rozhodnosti scéna mala istú komickú príchuť.

Dekan Surinský, prirodzený predseda porady, ani nerozumel vlastne, čím rozhorúčili sa mladí ľudia a čo vlastne prednášajú tak ex kathedra. Ticho sa rozprával s inžinierom Sartorisom, človekom veľmi umným, anonymným dopisovateľom slovenských časopisov i spisovateľom poučných, taktiež anonymných brošúr. Dekan citoval mu po latinsky silné miesta zo svojho listu na kúriu. Nečujúc takto všetko, myslel, že Kotlínci majú azda nejaké nedorozumenia medzi sebou, do ktorých ho nič, veď sa oni pojednajú, ako sa to už často stalo.

Nereagovanie predsedu na nečakanú opozíciu zavinilo, že vystúpenie mladých novotárov nemalo ani zďaleka takého účinku, ako si mysleli. Nejakého zvláštneho vzbúrenia nevyvolali. Pravda, celkom bez stopy nebol ich odboj. Napríklad kupec Veles, ktorý si rád zapolitizoval: „v tom smysle“, alebo zo „smerodajných okolostojičností“, alebo „v nadzvýšenej podmienečnej pravdepodobnosti“, bol hotový pochvalne hlavou kývať pri pekne a smelo zvučiacich radikálnych kritikách. I jemu, ako statočnému, šľachetnému národnému človeku, všeličo bolo proti „smerodajnosti“, to jest proti srsti, a mnohé mu išlo zle, lebavo, pomaly, videl mnoho chýb, slabostí, nerozhodností. I sporiteľničný pravotár Durian si rád zafrflal, bol človek svojej hlavy a háčil sa častejšie. Lenže ani týmto neboly príjemné tuhé nápady a ľutovali, že mladí ľudia režú zdravé i nezdravé miesta s rovnakou energiou.

Efekt urobili mladi ľudia na Hlaváňa. On od návštevy u Gregušov v Havranom, od mocného nárazu medzi ním a Milancom, všetkými silami hľadel dvoch mladých doktorov pritiahnuť, tretiemu ich priateľovi, Jánovi Odoakrovi Kutálkovi, oddal dve chyže v novokúpenom dome na Rorátkach s náradím a posluhou. (Jeho kancelársky sluha mu riadil.) Kutálek, syn učiteľov, bol krstený statočným menom Jánom, druhé meno našiel si na univerzite… Začal študovať teológiu, prešiel na práva, a keď zabil tak šesť semestrov, hodil sa na filozofiu, pri ktorej zostal päť rokov a vyšiel… ako doktorand… Inzerátom upozornený, keď už nemohol sa udržať v univerzitnom meste, prešiel do gymnaziálneho mesta inštruovať asi desiatich synov slovenských rodičov, ktorí sa spriahli na korepetítora, medzi nimi boli i Gregušovci. Bol to čudák, vegetarián, cynik, ktorý nevyliezol zo svojho bytu celé týždne.

Hlaváň opatril doktoranda potrebnými vecami, zaopatril mu miesto pri sporiteľni — do času — miesto volontérske, celkom nezodpovedné, aby doktorand mohol študovať… Ale nielen to, trpezlive znášal nápady svojich klientov, ich výsmechy, ich večné trhanie, trhahanie a trhanie všetkého, čo mu bolo milé. Hlaváň s pietou spomínal časy a činy zašlé — tu počúval od nich, že čo si tak srdcove vážil, je chvast, vecheť, handra. Nemal im za zlé, že sa nik z nich u neho neukáže iba v prísnej úradnej povinnosti (Milanec liečil jeho deti), ale sám chodil k nim, pripojoval sa im na ulici. Častejšie zašiel i do kaviarne, kde sa Milanec po obede hrával v šachy s hluchým Židom, s učiteľom polgárky, a večer v karty. Neznechutilo a neodrazilo ho, keď raz prosil na slovo Milanca, hrajúceho kaláber, mladý lekár sa iba fádne obzrel, nevstal a riekol „hneď, hneď“, sajúc do seba cigaretový dym. Hlaváň darmo čakal na „hneď“ dobre vyše hodiny v dusnej kaviarni, poprečitoval všetky noviny i s inzerátmi, ale Milanec sa nepohol a plieskal s kastelánom Pepim a trafikantom Seligmannom nečistými kartami o kamenný stôl. Všetko toto ho ešte neodrazilo od trpezlivého vplývania na mladých ľudí.

No dnešné ich chovanie ho už naozaj zarazilo! A predsa ešte nezúfal. Bože môj, pomyslel si, urazený doktorovými výjazdmi, ľudia sa nejednako vyvinujú! Dobre začavší odpadujú, zpočiatku blúdiaci sa napravujú… Synovia slávnych slovenských ľudí s menami, ktoré sú okrasou a hrdosťou celej slovenčiny, zlumpovali sa na vyvrheľov — a zasa šuhaji, bijúci na školách našich vyhodených žiakov fokošmi, obrátili sa a sú verní a stáli teraz, v časy najhoršie a najdivšie. Nil desperandum! Veď čo sa dosiaľ stalo? To, že Milanec nepôjde so Surinským, že Durina nebude viesť zástup a rozdávať brošúry a spisy? Ostatne, premýšľal Hlaváň, chtiac pred vlastným svedomím opekniť ľudí, ktorých on privolal a osadil v Kotlíne, pomoc doktorova starému Surinskému bola by i tak pochybnej ceny. Ľudí ešte nepozná, ani jeho nepoznajú, a ľud náš ťažko nadobúda dôveru k neznámym; doktor nevie ani zachádzať s ľudom, je chladný, odmeraný, oslovuje pacientov s kyslou tvárou a s netrpezlivosťou, keď, ako to už býva, prostí ľudia začnú žalovať sa a začínajú od Adama. Keď mu babka začne vykladať, ako to bolo s ňou o Ďure, ako na Turíce, mračí sa a oborí sa na ňu, či je on preto doktorom, aby vypočúval všetky babské hlúposti!

Hlaváň myslí, to sú všetko ešte len mladé rohy, ktoré sa časom obijú a vyhladia. Veď i mladí ľudia jeho vrstvy porobili dosť kotrmelcov a konečne vyhranili sa na užitočných ľudí.

Druhý, na ktorého Milancovo vystúpenie urobilo hlboký, žravý, strašne trápny dojem, bol Daniel Kukliš. Keď pozrel po Milancovej reči na tváre prítomných, všetko od neho starších ľudí, hanbil sa sám za seba, za Durinu i Milanca, a bolo mu clivo i jed búril sa v ňom. Nemohol pozrieť na Jána Greguša, pred ktorým mal takú úctu, ktorého miloval ako otca, na Surinského s jeho zduchovnelou tvárou, rímskym profilom a bielou ako mlieko hlavou, na Roháčika, ktorý mužne pretrpel ťažké väzenie v smradľavých kazematách komárňanských, nemohol hľadieť na týchto a ešte iných ľudí bez hnevu, na ich kacírovanie z takej ľahkej ruky, bez príčiny a pôvodu vážneho. Nevydržal. Vzal ticho klobúk a šiel za Milancom. Našiel ho v biliardovej dvorane, stál pri biliarde a rukou postrkoval gule po zelenom súkne. V druhej polovici dvorany hrali sa na dvoch stoloch v karty, za okrúhlym stolom, „trapézom“ menovaným, sedeli mladší ľudia kotlínski, niektorí hostia z vidieka, prišli na koncert; pili pivo a viedli veselé spory. Pri biliarde nebolo nikoho okrem Milanca. Daniel Kukliš pozdravil sa s trapéznikmi a pošiel rovno k Milancovi.

„Pán doktor,“ začal tichým, nesmelým hlasom, už i preto takým tichým, aby ho nepočula stolová spoločnosť, alebo v karty hrajúci sa páni… „Vy ste sa ráčili prenáhliť tam v bibliotéke. Možno chvíľková, zlá nálada vás strhla. Ale odpusťte, tak neslobodno uťahovať sa, tak neslobodno udelené úlohy od seba odstrkovať, úlohy už raz prijaté… Pamätáte sa u Greguša v kabinete?“

Dr. Milanec pustil guľu tuho na mramorovú dosku biliarda, takže sa podotýkala všetkých štyroch mantinelov, oprel sa o biliard, založil ruky krížom na prsia a pozrel prísno na Kukliša. Cez belasé sklíčka škripca svietily dve smelé, nežmurkajúce, prenikavé oči, roztvorené naširoko. V tvári Milancovej bol kyslý hnev a povedomie svrchovanosti.

„Ráčite mne hovoriť?“ spýtal sa Milanec, nepohnúc brvou.

„Áno, som taký smelý. Vás povolali na dôležitú poradu vážni, najvážnejší ľudia šíreho kraja a udelili vám čestnú národnú úlohu…“

„Ach, pardon, pán majster, i vy ste udeľovali všelijaké čestné úlohy, i vy… Nevedel som dosiaľ nič o vašej fenomenálnej vážnosti!“

„Nie o mne je reč,“ pokračoval Kukliš a jeho hlas už bol rovný, schválne miernený, hoci v ňom vrelo, „ja som z najmenších najmenší. Pokladám sa za šťastného, že mne mladému a nezaslúženému dôverujú a volajú ešte neskúseného do vážnych porád. Ja si to vysoko cením, hoci i ja som mládež. Ale o vás je reč, pán doktor. Načo šíriť slová, viete dobre, čo sa stalo pred chvíľkou. Poďte nazad, pán doktor, osvedčte sa, že idete do Podhorska k Surinskému… ste potrebný, málo je nás! Všetko zas bude dobre. Veď sa človek prenáhli v živote…“

„Akým právom, pán majster, natískate sa mi za tútora a radcu? Kto vás o to požiadal? Kto vás ku mne vyslal?“ Milanec až prehol sa chrbtom nad biliard a hľadel ako sršeň cez škripec na štíhlu, mocnú postavu Kuklišovu.

„Ach, pán doktor, mňa nik nevyslal, sám som prišiel, na volanie vlastného srdca. Mne môžete grobianiť, rád znesiem, ak to prospeje veci… Áno, vylejte si na mne mrzutosť, ak vám tak milo. Ale vy nemáte, vy nesmiete hrešiť proti našej spoločnej, národnej, svätej veci, vy nemáte, nesmiete urážať našich dokázavších sa ľudí. Prosím vás, nepokladajte to za tútorovanie, ani za neprosenú radu, ale za priateľské upozornenie… Pravda, mal by to urobiť niekto iný, starší, zaslúženejší — no keď oni toho si nevšimli! Teda prosím…“

„Nemáte čo prosiť, nie som váš svätý, nemáte čo upozorňovať, nie ste mojím pestúnom, a ja nie som chlapcom!“ Milanec hovoril už svojím piskľavým hlasom, prenikavým ako hvizd rušňa, takže spoločnosť okolo trapéza zatíchla vo veselom rozhovore a kartári na oboch stoloch prestali na chvíľu trepať kartami a hánkami na zelené súkno herných stolíkov, štyria ich kibici zdvihli hlavy. Všetko pozrelo na Milanca, ktorý bol vždy ešte prilepený k biliardu. Iba jeden tuhý hráč, nemýlený krikom, pozeral do svojich vejárom v ľavej ruke rozprestrených karát a zavolal do tichosti, ktorá povstala za z jedným piskľavým výbuchom Milanca:

„Betla!“ Hlas jeho znel radostno, ako by bol našiel Jánošíkov poklad.

Daniel Kukliš očervenel ako uvarený rak, nie tak pre piskľavú a pritom chladnodrzú odpoveď lekárovu, ako preto, že jeho prispením a vinou začína sa v klube nemilá scéna, vzbudzujúca pozornosť a môžuca na seba prijať rozmery nepríjemné. A to dnes, na malú kotlínsku slávnosť, dnes, v deň dôležitej porady! Od prírody ústupčivý, mäkký a dobrodušný Daniel stával sa razom neústupným a bodrým, keď sa presvedčil, že je vo všeobecnom národnom záujme radno a nevyhnutne silno vystúpiť a že zameškaním vzrastie škoda pre vec. A podobné neposlušnosti, zjavné odboje musia viesť k rozpadnutiu sa disciplíny, musia skaziť každé dielo, to veril. Preto neustúpil a riekol:

„Pokračujete i tu len v tom tóne, akým ste hovorili tam, pred ľuďmi všeobecne ctenými… Preto ma váš tón uraziť nemôže. Odpustili oni, odpúšťam i ja. Ale keď vám oní mužovia nič neriekli, teda ja vám hovorím, že to bola od vás neslušnosť, milostivý pán, neslušnosť a neporiadnosť!“

„Tromf!“ riekol niekto zpoza trapéza a Ďurko Malatín s tágom v ruke staval gule na punkty pre karambolovú partiu. Nemal ešte ani spoluhráča, ale chcel byť blízko pri zvade, tešiac sa z nádejnej porážky Milancovej, ktorého už začal nenávidieť, lebo doktor robil z neho „figúry“ pre svoje pasie.

„Biliard voľno!“ zakričal preto na doktora, „ideme sa zahrať! Teda päťdesiat, Jožko,“ hovoril mladému šuhajovi, s ktorým sa šiel baviť, „posledný karambol najmenej opovedané triplé!“ Mladý šuhaj priblížil sa k biliardu, on totiž nevedel nijako vyčariť triplé a Ďurko bol s nim vždy víťazom.

Milanec odlepil sa od bilarda a zamieril tvrdým krokom ku Kuklišovi, ktorý stál ako socha v celej svojej štíhlej výške. Za trapézom tŕpli a niektorí i vstali s miesta, aby zamedzili nejaký protistanovný výstup. No Milanec pri samom Danielovi zvrtol sa napravo, hodil na neho zúrivý, opovržlivý pohľad a zakeroval do čítacieho kabinetu. Tam, hlboko dýchajúc, bral do rúk noviny, nastoknuté na trstených rámikoch, odkladal, zasa bral. Ruky sa mu potriasaly. Konečne vzal klobúk a odišiel do kaviarne, kde ho očakávala obyčajná predvečerná partia: kastelán Pepi a veľkotrafikant Seligmann.

Daniel Kukliš, oblednutý, znechutený pošiel k trapézu.

„Čo to máte s doktorom Miesiželezom?“ pýtal sa Hlaváňov pomocník. „Ja som sa bál, že vás zhltne!“

„Poďte medzi nás, ochlaďte sa pivom! Dnes je znamenité!“ ozval sa druhý trapéznik.

„Ba pomôžte nám, delíme Europu,“ smiali sa iní, „a nemôžeme sa dohodnúť!“

„Náco nám chce nahovoriť, že hore Niagarou morské parníky plávajú! Či je to možné?“ Kukliš sadol na chvíľu, ale mu nebolo do žartov. Bol zvlnený do hlbín duše, i hanbil sa, i ľúto mu bolo. On, čo tak túži po svornosti, po bratskej shode! A aký bol blízky škandálu!

Na kartovom stolíku povstal razom homérsky smiech, zadunel hahot v rozmanitých škálach, takže niektorí zpoza stola vstali, čo sa to robí? Ohnivý hráč prehral betlu na veľkú veselosť spoluhráčov a štyroch kibicov, ktorí fajčiac obstali stolík a kukali hráčom ponad plecia do karát. Kibici urobili väčší krik než sami hráči.

„Mali ste vyjsť so zeleňom, zeleňom! Ho-ho-hó!“ radil kibic so šedivými, nakratučko, temer až po samú lesklú kožu obstrihanými vlasmi, šedivými, ohromnými fúzmi, dobre pestovanými. Bol hrdý na svoje fúzy a svoje ruže, ktoré pestoval v ohromnom množstve; smial sa veľmi hlasno a vždy na „ho-ho-ho!“. Pri chutnom hlasnom smiechu zakrútil si fúz okolo ucha.

„Hľadí do dvoch karát, a potom predáva lacno rozumy post festa! Či som ja mohol vedieť, že Geňo bude mať holbovú osminku?“ šomral na kibica nešťastný betlista a so smutnou tvárou platil spoluhráčom po šestáku prehry. „Do týždňa im neprídem!“ pomyslel si a miešal mrzuto karty. Za trapézom podelili šťastne Europu a rozišli sa prichystať na koncert.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.