Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

VI. Patres conscripti.

Hneď po alarmujúcich zvestiach v Kotlini Hazavédő a Hazafiság Trombitája Dionýz Büky povolal dôvernú, tajnú konferenciu najvýznamnejších ľudí kotlínskej verejnosti. On badal i sám, i dostal upozornenie z Pešti od svojich priaznivcov, že dosť mocní ľudia proti nemu rýpu. Vysokopostavená osobnosť zamenila ružové svetlo dňa s šerom veľkolepej rodinnej krypty a nevystierala už viac mocnej ruky nad Melániou a jej verným manželom, a okrem toho kruhy, s ktorými bola spojená pani Melánia Büky, rodená barónka de Capri, pod novým ministerstvom vnútorných diel potratily časť svojho významu a tak bolo radno a výhodno, aby Büky nejakým tuhým činom ospravedlnil milostivú protekciu nahor, upozornil sám na seba, nadol upevnil svoje postavenie, ktoré ešte vždy nemalo náležitej nehybnosti. Ešte našlo sa niekoľko vrčiacich ľudí, ktorí, nenávidiac odkundesa, hotoví boli jeho nečinnosť využiť proti nemu.

V kotlínskom panskom kasíne a Hrubom hostinci v najzadnejšej konferenčnej izbe sišli sa stoliční túzi, pravda, vyberaní, všetko kápovia. Büky vítal všetkých s vyhľadanou, rovno podelenou zdvorilosťou, podával radom ruku, vypytoval sa, ako zdravie slúži a čo robí milá rodinka. Büky bol vysoký, elastický pán, v drieku veľmi pohyblivý. Zvŕtal sa s gracióznou rýchlosťou, hovoril plynno, sadami dobre sostrojenými, len tlačiť. Keď sa rozčúlil, zažmurkal často pravým okom, medzitým jeho ľavé oko hľadelo meravo a prísne, ako by bolo sklené, umele osadené. Hoci z krvi cele cudzej, osvojil si dokonale všetky alúry uhorského hodnostára vyššej kategórie. Na šachterský pôvod slabo upomínal len kyslastý úsmev a istá náhlosť, ako i to, že posunkoval najviac ľavým ramenom.

„Predovšetkým, milí páni,“ začal Büky hodnostárskym, pritlmeným hlasom, keď prišiel už i podžupan Michal Strakonický, ktorý nikdy nevedel neprísť neskoro a o ktorom sa povrávalo, že oneskorí sa umrieť, „vítam v kruhu našom nášho milovaného zástupcu a vyslanca, ktorý i pri ohromných prácach snemových nasilu odtrhol sa, aby venoval niekoľko dní nášmu okresu, ktorý ho dôverou svojou na každom kroku sprevádza. On je slávou a chlúbou nášho okresu a najvýznamnejším členom našej spoločnosti!“ Ozvalo sa dosť slabé roztratené „éljen“. Vyslanec Albert Bobrovský vstal a hlboko sa uklonil. Ako vždy, tohto pána bežne odbavili. On im bol vítaný len v čas volieb, lebo vedel si získať najväčšie „ústavné trovy“. Preto bol večným snemovým zástupcom piatej časti Kotlínska, a to najdôležitejšieho, centrálneho okresu volebného.

„A teraz k našej úlohe,“ pokračoval Büky. „Ide o to, že v tichom kraji našom začína hrozive rozprestierať sa panslávska propaganda. Vec tá už nie je skrytá, tajná, ona vchádza do povedomia širokého obecenstva. Nielen naše miestne časopisy (on bľuskol pohyblivým pravým okom na redaktora Akúsia Kallivodayho, stoličného čestného vicenotára), ale i sama vlastenecká peštianska tlač začína prinášať z našej stolice, z nášho slávneho stoličného mesta, z našich mestečiek, dedín nemilé, všeobecnú pozornosť vzbudzujúce zvesti, možno čiastočne zveličené (on zasa bľuskol na redaktora), no, ako i moje informácie dosvedčujú, práve s ohľadom na samo jadro veci. My nemôžeme dovoliť, aby slávna, vo vlastenectve bezúhonná stolica naša dostala sa do hnusnej povesti nevlastenectva. V tom väzí veľké nebezpečenstvo. Dovolil som si vás, veľactení páni, povolať na krátku poradu, aby moje pokračovanie, moje azda i tuhé a rozhodné kroky nemaly na sebe ani len tieňa svojvoľnosti, ľubovôle a nemiestneho používania mojej diskrecionálnej moci. Ale ďalej odkladať, ďalej čakať nemôžeme. My musíme, ak bude treba, i poviazať ruky, ktoré hádžu do pokojného domu nášho horiaci trúd, od ktorého každú chvíľu môže vypuknúť požiar!“ Posledné slová sprevádzal Büky mocným posunkom ľavej ruky. Zdvihol ľavé rameno do výšky a hrozivo triasol ukazováčikom.

Dr. Joachim Kraus, stoličný fyzikus, s tuhými konkávnymi okuliarmi na hrubom nose, cez ktoré hľadely dve pichľavé, sklami zmenšené očká, upozornil pánov, že prítomná konferencia je dôverná, v najprísnejšom smysle, a preto žiada sa od všetkých členov bezpodmienečne zadržanie a chránenie tajnosti.

Büky podal konferencii zovrubnú zprávu o svojom politickom a diplomatickom dejstvovaní počas svojho verejného účinkovania a potom doložil:

„Ja myslím, že o drzom vystatovaní sa istých pánov, istých kruhov sme všetci uvedomení a že každý z nás bol svedkom ich podkopnej práce. Veď každý z nás stýka sa, už či úradne, či súkromne, s ľuďmi, ktorí sú nehodní jesť maďarský chlieb, dýchať milé naše maďarské, vlastenecké povetrie; každý je presvedčený o tom, že sa to ďalej trpieť nesmie a nemôže. Nuž teda ja navrhujem, nie ako hodnostár stoličný, nie ako najvyšší reprezentant centrálnej vlády, ale ako prostý vlastenec a občan, aby sme zaviedli a otvorili riadny, strategicky dobre rozmyslený boj na celej línii, pravidelne, cieľuprimerane, energicky, bezžalostne až do najposlednejších konzekvencií. Nečakajme všetko od štátu, on nie je všadeprítomný, ale áno, spoločnosť je všadeprítomná. K tomuto patriotickému cieľu, myslím, je potrebné, ba nevyhnutné, aby sme sa zorganizovali v isté komité, ktorého vedenie prevziať je mojou povinnosťou a spolu i radosťou a poctením!“

„Nemyslím, že by našiel sa človek,“ začal Joachim Kraus, „ktorý by neklonil sa s úctou a dôverou k Jeho Osvietenosti práve pre jeho čistý liberalizmus, ako i pre jeho obetivú, príkladnú vlasteneckosť. Preto myslím, že tlmočím mienku prítomných dôverníkov, keď ho požiadam o riadenie tejto našej dôležitej konferencie!“ Büky prevzal predsedníctvo, menoval zapisovateľom Akoša Kallivodayho, stoličného čestného vicenotára, a udelil mu hneď slovo. Akúsiovi všade prorokovali rýchlu kariéru a skvelú budúcnosť. Skoncovaný statkár z Kalivodova, složil politický doktorát za poslednú škvarku kalivodovskú, i pri svojom chatrnom úrade s pomocou časopisu zadovážil si vážne slovo; u Bükyho bol varený-pečený a hovorili, že dvoril úspešne osvietenej a ako rodina vyslanca Bobrovského mal výhľad na skoré napredovanie po rebríčku stoličnej správy. Kallivoday prišiel na konferenciu pripravený; on povedal dlhú, dobre naučenú reč, začal od všeobecných zásad štátnických, od Macchiavelliho a Steina a prišiel až po Kotlín. Tu rozvinul, po prvé, po druhé aj po tretie, aké povinnosti majú hodnostári a úradníci pri konsolidovaní maďarského štátu… No na tom nie je dosť. Keby moc úradnícka bola akákoľvek veľká, sú sféry, do ktorých neprenikne. Tu má stáť na stráži najvyšších záujmov sama spoločnosť, samo obecenstvo a podporovať námahy úradov. Keď nahliadne sa pravosť týchto zásad, vykorenenie zrady bude ľahšie. Ale spoločnosť má byť taká rigorózna, aby ani len jedno jediné cudzie slovo netrpela, ani jednu jedinú cudziu literu neprepustila cez prah! V tomto ohľade mnoho hreší sa proti vlastenectvu… My sme hotoví pre pohodlnosť často hovoriť cudzím jazykom, ale tomu musí byť koniec. Reč svoju skončil horúcim prívetom na um a srdce, nezabudol pritom na reklámu svojho časopisu Kotlini Hazavédő a zakľúčil povýšeným hlasom: „Želám nám, vlasti, národu a kráľovi, najprvšiemu Maďarovi, aby po troch rokoch v Kotlínsku neozval sa ani z jedných úst cudzí zvuk, ale aby „zamatoš“ maďarčina vnikla do poslednej búdy!“ (kunyhóba).

Reč bola prijatá s potleskom a Kallivoday sadol si k stolu na pravicu Bükyho v pevnom presvedčení, že o mesiac, o dva stratí dve slovíčka z titulu: „čestný“ a „vice“.

„Vojnu sme uzavreli,“ sucho povedal sirotský Ďurko Krapina, „ale kde sú ,peníze‘?“ Kallivoday špatne zazrel na starého pána, človeka zo starých čias, že jeho vzletnej reči pridal taký prozaický prídavok, a to ešte po slovensky. Krapina ináč nehovoril za svet. Či nepočul starý honvéd vzletné zakončenie jeho programovej reči? Či chce protiviť sa jeho vývodom?

„Samo sebou rozumie sa,“ skočil do toho Büky a usmial sa prívetivo pánu Krapinovi: „finančnú stránku prejímam ja na seba a dúfam s pomocou pána doktora zaopatriť potrebné sumy!“ Elasticky zvrtol sa v drieku proti Krausovi, zažmurkal na neho pravým okom, medzitým čo mu ľavé meravo hľadelo na tvár fyzika.

Malý rastom, pohyblivý slúžny kotlínskeho okresu Attila Varečkay vstal, rozkročil sa hodne naširoko krátkymi, veľmi tenkými nohami v uhorských nohaviciach a začal rečniť piskľavým, ďaleko čujným hlasom, vrtiac a žmoliac v rukách vreckový ručník veľmi pochybnej čistoty. Jeho oblek vôbec bol hodne zanedbaný: krátky lodnový kabátik s rohovými gombičkami, zelenými výložkami, zababraná vesta, farbistá, užmolená košeľa, hrdlo bez nákrčníka, vlasy v čele… Pri reči behaly jeho oči nepokojne, pravou rukou chytal sa za nos a za malé fúziky, mnoho používal pomocné slovo „izé“, no hovoril správne, k veci, ďaleko umnejšie než patetický jeho predrečník Akúsius Kallivoday. On končil:

„Ja si predstavujem celé pokračovanie ako dobre zriadenú honbu. Preto musíme začať po okrajinách; ťahajme dobre rozostavený, hustý kruh, hustú, zužujúcu sa reťaz, ktorá bude sa pomaly, ale iste sťahovať, krátiť, úžiť, až konečne korunujeme dielo v Kotlíne. Takým činom náš plán bude pevný, všeobecne pochopiteľný pre činiteľov, a nevyzradí sa hneď. Koncentrický boj musí mať úspech. Naproti tomu, keď začneme v Kotlíne (ostatne ja som vždy hotový, na mne niet chyby), narobíme mnoho kriku, ich noviny to pochytia a my mnoho času stratíme vysvetľovaním nášho pokračovania tamhore, lebo vieme, že tamhore neradi počujú priveľké, ako-tak ospravedlnené žaloby a lamentácie národniarov. Oni tam radi by ich pochovať, ale bez zvonenia a bez funusu!“

Varečkaymu išlo o vec, no nie tak Bükymu; tomu práve krik a aplomb bol potrebný, on želal si hodne mnoho vyzváňania a parádny funus. Tiché zásluhy sú pekné, ale nedonášajú ničoho na kuchyňu.

„A či by, pán slúžny, nebolo omnoho efektnejšie,“ odvetil nadžupan Büky, „začať raziu v Kotlíne, ktorý začína vyvinovať sa v akési panslavistické centrum? Veď už knihár Východný ide vydávať časopis, hlavnú masu zubrovského shromaždenia tvorili Kotlínci… Rorátka bola do chlapa… Ako vzbúrili sa proti patriotickému činu prekrstiť meno Kotlína na Kazán? Zažalovali sme ich, ale proces kdesi zadrhol sa. Máme ich vypustiť? Veď úhora treba za hlavu chytiť, za chvost chytený ľahko sa vyšmrdne. Keď zmakosíme generálov a ich štáb, vojsko sa rozbehá, aspoň zatíchne.“ Büky usmial sa svojím kyslastým, no prívetivým úsmevom.

„Úhor má len jednu hlavu, Vaša Osvietenosť,“ chytro doložil ešte Varečkay, „ale tu nadto je mnoho, veľmi mnoho hláv! A pre vzburu som Kotlínčanov ja sám zažaloval, prečo pravota nejde dopredku? Kde trčia moje protokoly?“

„U vicišpána!“ bolo počuť z úzadia nesmelý hlas. Z kúta ozval sa temný hrmot. Varečkay sa hneval, lebo mal belasé očká navlhnuté. On vedel tak úprimne jedovať sa, že mu slzy začaly kvapkať po lícach a tratily sa v riedkej, pobelavej brade. Jeho vrodený vnútorný jed a zlosť maly dva východy: alebo sa tešil a cítil v sebe nevysloviteľnú rozkoš, keď mohol niekoho uraziť, ponížiť, smiešnym urobiť, niekomu nohu podložiť, až na nos padol, niekomu narobiť peňažnej škody alebo inej nepríjemnosti, alebo sa kormútil až k slzám pri väčšom nezdare dobre a prácne nahotovenej nástrahy. V oboch prípadoch bol úprimný, cele iskrenný. On podliačil a vlastne za to nemohol, tak ako nemôže za to pavúk, že muchy chytá a vysáva. Načo má siete a ostrý sosák? Pravda, takíto ľudia by nemali sedieť v úradných a zodpovedných miestach.

Michal Strakonický sedel v ľavom, zatienenom kúte nie veľmi svetlej konferenčnej chyže na malom divániku, veľmi nízkom. Stiahol svoje husté obrvy, pripálil tuhú, ako smola čiernu viržínku, potiahol tri razy do seba zjedný, ťažký dym a odpľul až pod stôl, za ktorým sedel Büky so zapisovateľom Kallivodaym. Od neho pochádzal temný mrmot.

Vstal stoličný kastelán, Pepim zvaný. Podľa úradu nepatril do tejto vážnej konferencie, no mal starú zásluhu: premárnil totiž svoj i svojich detí dosť veľký majetok. Stolice veľmi často bývajú invalidovňami v živote prepadnutých ľudí. Taká stolica je opravdivou matkou, prijímajúcou do lona svojho synov riadnych i poblúdených, zdravých i chorých, ak len súvisia s írečitými famíliami nejakou nitkou spojení. Tak teda i Pepiho privinuli tam, zkadiaľ pochádzal, i ujal sa skoro, lebo bol zábavník, anekdotár, archivár všetkých škandálov a ústny novinkár všetkých noviniek, najmä pikantných. Pil ako dúha, „hore plešivý, dolu šedivý“ neprestal vláčiť sa za ženskými, bol úslužlivý v dielach chúlostivých, proti nižším a slabším strašný tyran, kortešovať nezabudol, ani kloniť sa pred vyššími.

„Ja tiež myslím, že by v Kotlíne naše energické vystúpenie narobilo šumu, a po kraji by sa mnohé stačilo ukryť… Bubnom nechodia na zajace a od kraja sa kaša jedáva.“ Pepi, vysoký mužský s vyholenou hladkou tvárou, vysokohnáty a čiperný starec, sadol po namáhavej reči.

„Máme pri rukách podrobné zvesti, máme dobre vedené spisky ľudí? Sotva. Ja myslím, že ani len sám pán Attila Varečkay, slúžny centrálneho okresu, nebude náležite pripravený.“ Büky chcel poznámkou odzbrojiť Varečkayho, ale sa prerátal.

Varečkay nebol človek, ktorý by sa bol dal zmiasť „odkundesovi“. On ho nenávidel práve tak ako i Strakonického, Pepiho, Krapinu, ako nenávidel ľudí vôbec.

„Vaša Osvietenosť, len rozkážte! Ja som pripravený; čo sa mňa týka, v mojom okrese môžeme začať zajtra. Ja mám o všetkom dokonalý soznam,“ vytiahol z bočného vrecka ohromnú noticku, „tu mám všetko pekne-rúče radom. Každé meno má pri sebe body. Tri body znamená: ,veľmi nebezpečný‘, dva body: ,nebezpečný‘, jeden bod: ,zlý‘, jeden krížik: ,mierny‘, dva: ,neškodný‘, tri: ,možno ho dostať‘. Jedna hviezda: ,krikľún, ale nekúše‘.“ Všetci prítomní boli náramne zvedaví na triedenie Varečkayho. Chceli počuť aspoň malú próbu.

„Milerád!“ riekol Attila, špinavý ručník vstrčil do brušného vačku nohavíc (on nosil sa niekedy po „uhersky“) a čítal z noticky: „Dr. Pavol Hlaváň, tri bodky, Sartoris jeden, Roháčik dva, farár z Breznian dva, Malatín jedna hviezda, direktor Kuzmín dva body, kaplán Uličný tri, kupec Veles jeden, statkári Durian a Šimonovič majú po dva body, Východný tri, Dr. Karol Durina posiaľ jeden krížik, Dr. Milanec dva krížiky — no tieto dve triedy môžu sa ešte i zmeniť… Toto sú tí primi pili, a mám ich ešte niekoľko. Ostatní majú iba čiarky od jednej po päť… Môžem slúžiť, ak sa páči! Pán nadžupan, Jeho Osvietenosť, sotva bude pochybovať o mojej hotovosti! Teda nie preto narádzam, aby sme nepočínali s Kotlínom, že bych nebol pripravený…“ Varečkay nepokojne žmurkal navlhnutými očami.

Büky bol nemilo zarazený, slúžny smelo hľadel mu do tváre a zlostne krivil ústa. Jedna drobná slza vyprýštila sa mu z ľavého oka a zmizla v pobelavej briadke.

Zápy Marci, slúžny z okresu Stražianskeho, pripojil sa k návrhu Varečkayho, a aby dokázal svoju úradnú hotovosť, ponúkol svoj okres ako východište honu na panslávov.

„Začnime u nás,“ riekol už trochu červený, čo sa mu vždy stávalo, keď prišiel do Kotlína, „u nás je revír bohatý, máme i vysokú zver.“

„Veru, veru,“ ozval sa Koloman Vizy, niekdy prvý Don Juan Kotlínska, teraz manžel energickej Kornélie, „tam u nás sa to začína veľmi živo. Pri Stražanoch sedí veľký starý pavúk Greguš, ako by uprostred siete, a lapá muchy, luteránsky farár v Stražanoch káže i s kancľa samý panslavizmus. Daniel Kukliš búri meláčov, rozdáva brožúry medzi ľud, jeho sestra chodí sama po dedinách a búry baby. Kaňúr nasbieral okolo seba mladých lapajov, nevieme ani, čo stvárajú… Že vraj v Bažantnici sa i nocou radia. Glejári sú hotoví i na bitku, Ján Mikula ich má na povrázku! A učitelia? Tí otravu dávajú deťom do úst! Keď už Berner musí učiť maďarčinu, teda ju učí s trstenicou, mláti do detí slovká feruľou, aby im zhnusil vlastenecký jazyk (školský dozorca Butafický poknísal svojou ohromnou hlavou. Pre jeho báječnú kotrbu volali ho v Kotlínsku: somícom.), havranovský katolícky farár Hranilovský je tichý, ale tichá voda brehy podmýva! Nuž veru, páni moji, ak to tak pôjde za dva roky, Greguš rozkazuje s okresom, alebo i povstane taká vzbura, akej svet nevidel!“

Slúžny tretieho okresu, Podhorského, Béla Kulifay, žaloval na Surinského, na blízke jemu dediny, na Bukovú Turu, ktorá mu shodila milého mu richtára Jána Turicu, a zvlášte na niektoré kopanice, kde už i flinty začali zakopávať po horách. „U nás nie je človek životom istý,“ hovoril Kulifay, chlapisko s ozrutnými čiernymi fúziskami, tvárou ideálne slúžnovskou. Tlsté, čierne vlasy mal pričesané hlboko do čela i nad ušami, kde mu trčaly ako dve čierne štetky. „Sám sa neopovážim pod Krčažné nocou. Ako by zo zeme vyrástli, stoja pred tebou chlapi na siahu. Už pred rokom sme podali prosbu o rozmnoženie žandárov, no zostala trčať pri stolici.“

„Nebodaj leží u ališpána v stolíku!“ šepol Varečkay susedovi.

„Áno, zbojnícky ľud,“ dotvrdil stohársky notár Ďuro Rukavica, prvý patriot a defraudant Podhorského okresu. Americký pas nosil vždy pri sebe, isto je isto. Patriotizmus síce moc vydrží, ale by predsa mohol prasknúť! Isto je isto. Špeciálnou jeho ctnosťou bolo Podhorcom, ktorí mnoho chodili do sveta, pasy vykonávať, a pritom ich drať bez noža.

Z okresu za Borom slúžny nemal zvláštnych žalôb: tam býva bohabojný, no i hlúpy ľud, ktorému je notár kráľom a slúžny bohom viditeľným, ale bohom. Pieskové chotáre majú, no predsa sú omnoho zámožnejší než Podhorci. Ale ducha sprotivenia niet v nich…

Predsa i tam bolo sa čosi pohlo: Žida vysankovali násilím z dediny. Slúžny ho brachiom uviedol nazad a zapríčinil obci tisíc zlatých škody. Odvtedy i táto rebelantská obec je ticho. Ako by nie! Cez mnohé týždne živiť pol kompánie vojska, či je to žart pre malú chudobnú dedinu! Žid aspoň razom tak netlačí a má dobrú pálenku.

Podžupan Michal Strakonický vypustil veľký oblak jedovatého kúsavého dymu a odpľul až pod stôl na samý prostriedok. Stiahol svoje mocné, kučeravé obrvy a dutým, hlbokým, trochu fufnavým hlasom riekol:

„A čo to chcete všetko porobiť s týmito ľuďmi? Čo to tu aké soznamy čítate s bodkami a hviezdami? Či nemáme voličské popisy? Najlepšie tie prečítať, lebo u nás temer každý samostatný gazda lipne už za panslávmi. Čo chcete dosiahnuť s protokolmi, krížikmi a rečami? Ja nenávidím panslávov, zvlášte všetkých hladošov a škriblerov, reverendášov, luterákárov, božích gajdošov panslávskych. Oni sa mi protivia, bedári, a viem, že môžu byť i nebezpeční. Keby mali jedno hrdlo, sám ho vlastnoručne podrežem, a moje svedomie sa ani mačný máčik nepohne. Nikomu toľko zlého nenarobili ako mne. Na špatu ma ubili pri predošlých voľbách. Ale čo chcete vy vlastne vykonať s celou touto smiešnou konferenciou? Vari ich chcete vyničiť? Nemáte ani moci, ani plnomocenstva. Čo môže biedna stolica? Keď som už mal Štrbíka pod hrdlom chyteného, shora ma zahriakli! Keď nemáte sily prókatorom vziať pero, kňazom kanceľ, rechtorom šlabikár, keď nemôžete každého študenta dať za vojaka hneď, keď mrnkne, čo vykonáte? Sem priletel cudzí rozum; nekázali ševcovi kováča učiť podkovy kuť. Keď sme my, írečití domáci ľudia, nevedeli nič vykonať za dvadsaťpäť rokov, nevykonajú dohnatí ľudia cele nič za krátky čas! Narobíte nepokojov, hlúpych chýrov, a oproti zlu nevykoná sa nič, naopak, narobíte sami panslávom výtečníkov, lacných martýrov a hérosov!“ Strakonický zamračil sa nešeredne, pozrel zpod čela, gániac na Bükyho, vpľul mocne až temer po lakovanú črievicu švihácky odetého nadžupana.

„Principiis obsta,“ s diplomatickým úsmevom riekol Büky, svižným driekom obrátiac sa k podžupanovi, ktorého sotva vidieť mohol pre tmu a dym, „až by prišlo na podrezávanie hrdiel, bolo by neskoro, nenašly by sa ruky podrezávať, nože by sa mohly obrátiť proti nám a deťom našim! Ostatne, môžem sub rosa povedať všetkým pánom, pod pečaťou prísneho tajomstva, ako už ráčil nás zaviazať pán fyzikus Dr. Kraus, že som dostal i shora pokynutie štatuovať exemplum, Kotlínskom dať náležitý príklad i pre druhé kraje! Nikdy nechodily ešte také prísne inštrukcie. Konsolidovanie národného, jednorečového štátu stalo sa najvyšším nepísaným zákonom nad všetkými písanými zákonmi. A kto sa ešte opováži v krajine priečiť tomuto najvyššiemu zákonu? Niekoľko slovenských panslávistov, najnižšej kasty spoločenskej! Pokorily sa vzdelané, bohaté mestá, slúži vlasti veľactené izraelstvo, konsoliduje sa rečove všetko odhora, ba sám trón, sám dvor — a tuto niekoľko zaostalých, nepodarených študentov, niekoľko kňazov a učiteľov protiví sa celou silou kolesu! Nuž koleso zastať nemôže, nech sú rozdlávení! Preto odporúčam veľactenej konferencii ešte raz horlivosť a obozretnosť, a potom jednotnú, mocnú činnosť, lebo, ako páni vidia, nejde tu o zamedzenie lokálnej biedy, napravenie lokálnej chyby, ale ide o štátnickú akciu vyššieho štýlu.“

Dr. Krausovi zablysly sa pichľavé očká za tuhými konkávnymi sklami; on sa bol s Varečkaym rozšuškal. Varečkay sa zlostne škľabil. Potom Kraus zapišťal natrhnutým tenorom:

„Od pána podžupana, prvého výkonného úradníka stolice, očakáva sa najvýdatnejšia činnosť a bezohľadná prísnosť, naskrze nie okúňanie sa a oslabovanie všeobecnej zaujatosti všelijakými planými pochybnosťami!“

Kraus hovoril veľmi povedome, s istotou človeka, majúceho za sebou väčšie sily než celá úradnícka hierarchia Kotlínska.

Strakonický sa ani neobzrel na jedovato pištiaceho fyzika, stiahol nahrbené plecia, zasmušil sa a gánil ďalej pred seba, rozdúchal tuhými ťahmi viržinku tak, že sa v oblaku dymovom svietila ako lampa rušňa, rušajúceho hustou hmlou.

„Dajte všetkým cyankáli!“ zamumlal Strakonický po hodnej chvíli, keď si rozmyslel reflektovať na tuhý výpad fyzika; „keď ste už taký veľký pán, dajte každému aspoň strychnínu, a bude veľký pohreb!“ Poniektorí sa usmiali; vlastne len tí sa múdrili a zdržali sa od úsmevu, ktorí boli Bükymu veľmi na očiach, alebo tí, čo sa už priveľmi Krausa báli.

„Voľačo sa musí stať,“ rozrečnil sa slúžny tretieho okresu, Bela Kulifay, „moji kopaničiari sú už veľmi rozmaznaní. Im je slúžny nič, všetko je len pán Surinský. I na žaloby ta chodia, i po lieky! ,Uhorské‘ citácie rad-radom vracajú, že tomu vraj nerozumejú. Odvolávajú sa na národnostný zákon. Potom, pravda, začali rozumieť, keď som ich začal biršágovať! Pravda, nestalo sa im nič, apelovali, a apelácie zostaly u pána vicišpána… Ale sa aspoň ľakli!“ Kulifay pohladil si ponad ušami pričesané štetky-vlasy, poknísal hlavou, takže mu dlhé, vymastené čierne fúzy balansovaly ako krídla libely.

„Pán vicišpán so svojím cyankálim a strychnínom ráčil zle porovnávať a dobre vtipkovať!“ ozval sa do živého bodnutý Kraus, o ktorom išla povesť, že sa bol raz pomýlil s medicínou; pre doktorovu mýlku milý pacient odporúčal sa z tohto plačlivého údolia. „Tu netreba tisícim hlavy sekať, ale iba niekoľko hláv pokoriť, niekoľko úst zatvoriť energickým činom, aby ani muknúť nesmely. Čo sa týka dobrého vtipu o cyankáli a strychníne, upozorňujem pána vicišpána, že nie ja som zodpovedný za smrť troch Cigánov! Traja Cigáni nepotrebovali ani strychnínu, ani cyankáli…“

Büky pretrhol Dr. Krausa, ktorý, žlčou kypiac, narážal na to, že pred troma rokmi dal vicišpán zatvoriť troch nezbedu robiacich Cigánov. Árešty práve líčili, teda ich dal vstrčiť do stoličnej neupotrebovanej maštale, potom pekne-rúče zabudol na nich (hajdúcha poslal k madame Mayer dreva narúbať), v noci prišiel veľký mráz, naši milí Cigáni pekne-krásne zmrzli.

Michal Strakonický ani neporozumel narážke fyzikovej. Traja Cigáni patrili do jeho reštancií, on na nich zabudol celkovite, lebo z toho nebolo nijakej otázky. Ale on už zabudol i na doktora Krausa, hodil odhorok viržinky pod stôl a vyšiel. Pri dverách ho obskočili kľúčovou dierkou počúvajúci mušketieri: Ďula Burdula, Gejza Kopytnický a Andráš Bolla. Oni už šípili, že sa v stolici čosi kutí! Či to bude voľba vyslanca (veď Bobrovský sa môže poďakovať), alebo nejaký pair-šub pri stolici, či niečo cirkevného, nevedeli, ale toľko vedeli, že čo bude, to bude, hamham a glogloglo z toho iste vyjde. A už boli mali dosť dlhý pôst. V pokojné časy Strakonický pozabudol na mušketierov, nie zo skúposti, ale len tak; ostatne sa mu i v duši bridili.

„Pán veľkomožný, čo je, čo je?“ spýtal sa Burdula a vypúlil oči, vypäl prsia. Brucho mal ohromné, takže z jeho vesty bolo by hodnému šuhajovi na kabát. V ľavej ruke mal ohromnú fajku z morskej peny, ale s veľkou „bradou“. Kade s ňou chodil, tiahol sa za ním pruh močkového smradu. Rozgajdaný bol ako panák v konopiach, na hlave mal klobúk, ktorý hral vo všetkých farbách.

„Čosi sa kutí, vedel bych niečo!“ riekol Bolla, ktorý mal časom prístup do Čitárne a na národné zábavy… On bol drzý a hockde vtisol sa i do slovenskej spoločnosti, ktorá z neprístojnej ľúbeznosti nevedela sa ho striasť.

„Pán veľkomožný,“ vtisol sa medzi interpelantov Kopytnický, „pán Kraus a Varečkay nás volali nadnes podvečer do kancelárie!“ To bol diplomatický kúsok od Kopytnického a podaril sa.

Mišo Strakonický siahol palcom a ukazováčikom do vestového vrecka (tam nosil vždy peniaze) a vytiahol z neho pokrčenú sošúverenú desiatku a oddal ju Ďulovi Burdulovi. „Nate! žerte!“ riekol po slovensky a ticho, ledva nohy vlečúc, odobral sa k madame Mayerke, u ktorej trávieval svoje prázdne hodiny, ktorých bolo hodne. Tam sa položil na diván, zabudol na všetky konferencie, na strychnín, cyankáli, na všetkých troch Cigánov a zadriemal. Madame Mayer ticho vstala, pri svojej tučnote ľahunko išla, ani nezašuchotala, prikryla ho plédom a vyšívala ďalej pri oblôčiku svojej neveľkej izby.

Veľká, široká, mastným lakom lisnúca sa tvár Burdulova rozšírila sa, oči sa mu vypúlily, za mäsitými perami ukázaly sa dva rady pevných, žltých a čiernych zubov. Kopytnický a Bolla stáli s oboch strán mocného, širokého, bachratého Burdulu.

„Čosi bude!“ chripľavým hlasom povedal Burdula, „Mihály báči sú štedrý“, a chcel uvrznúť obom priateľom. „Hoj, nie tak, Burdula, päťcentové mäso!“ zvolal Kopytnický, „teraz ťa nepustíme, však, Andráš! Oj, tys’ drahocenný predmet našej pozornosti!“

„Brucho ti rozpáram, ak sa bez nás pohneš!“ povedal Bolla a zavesil sa obrovi na rameno.

Strakonický vedel, že do svojej služby ani Kraus ani Varečkay dnes nedostane troch mušketierov, majúcich v hrsti jeho desiatku, a to chcel. Darmo bude Varečkay hajdúcha posielať po všetkých krčmách…

Porada v zadnej konferenčnej izbe panského kasína išla ďalej i bez Strakonického. Veď ho dobre znali, on vec nepokazí, ale činnosť od neho žiadať nemožno. Varečkay i urobil tvárou znak otázky k Bükymu, keď sa Strakonický pratal von, ako by riekol: „hľa, taký je to človek! A mňa necháte len slúžnym!“ Na porade prešli k zovrubnostiam. Varečkay narádzal, aby sa v troch okresoch krajových začala napádajúca činnosť naraz. A keď tam už bude kohút na streche, on ako rezerva buchne do toho v Kotlíne. Popredku diabolsky tešil sa na svoje kúsky, pre ktoré mal chuť i spôsobnosť. Jemu robilo duševnú radosť niekoho nahnať do úzkeho, nehoda, bieda, muka druhého človeka ho zabávala a pomáhala zabiť kus pustého času, ktorého mal nazbyt. Zabíjať čas peniazmi nebol vstave, v tom ho hatila skúposť, a to divná: lebo peniaze nemiloval, netešil sa v nich — len iným ich nedožičil. Viedol život osamelý, nerodinný, a čas už prichodil, keď telo vypovedávalo službu pri surovohmotných vyrazeniach a kratochvíľach. Nič mu iné nezostalo, ako robiť si lacnú zábavku z trápenia a nepríjemností iných, jemu do rúk upadnutých ľudí, a stoličná správa, slúžnovský úrad podávaly mu denne do rúk také obete.

„Upozorňujem zvlášte na Stražiansky okres,“ začal znova Koloman Vizy a jeho vyblednutá tvár, ako by bola dlho vo vode a tam zmäkla a farbu stratila, prijala na seba zlostný výraz. Vizy bol zlý človek od narodenia, náramne ctibažný, za peniazmi, bohatstvom túžiaci, a nemal ani v jednom, ani v druhom šťastia. Kandidoval na všetky možné úrady a vždy prepadával, nie že by ho neboli chceli, ale že vždy našiel sa milší, potrebnejší, alebo prosto silnejší uchádzateľ. Bol vzdelanejší než väčšina stoličníkov, mal zásluhy, pálil sa všade a vždy, vystavoval sa proti Slovákom i bezzištne, ale sa mu nedarilo, neprišlo ani uznanie, o odmene ani hovoriť… Posledný tigrí skok ho tiež sklamal: keď starému Imrovi Lutišičovi umrel jediný syn, jediné dieťa, zlá stará panna Kornélia, pred ňouž sa báli susedia ukázať pri obloku, bola by dedila tretinu majetku pri beztestamentnom odumretí Imrovom… Vizy si ju vzal… dedičstvo bolo fuč a Lia Kornélia zostala mu na hrdle. Rozhorčenosť jeho už nemala medzí.

„Áno, Stražiansky okres je v najväčšom nebezpečenstve,“ hovoril Vizy, „tam treba i silu vyvinúť, i obozretne ísť, lebo ak ma všetko neklame, stražianski panslávi majú tam mocnú, výdatnú podporu.“

Büky zvrtol sa s ľahunkou eleganciou na svojom elastickom drieku a s otázkou na kyslo usmievavej tvári obrátil sa k Vizymu.

„Veď vieme, že sa tam Greguš rozhadzuje, tajné pikle snuje, vábi a zvádza!“ hovoril Marci Zápy, ktorý odbiehal častejšie do kasína a zakaždým si drgol pri driečnej kelnerke koňačku; „v najnovšom čase dáva spoločnosti, vedie pohostinský dom. Na večeroch v Havranom ide to hodne strakato. Čo sa tam všetko nepohovorí, nepospieva! Za jeden jediný čajový večer ho možno chytiť, lebo tí páni sa už naskrze neuťahujú! Na slobode v záhrade býva ich plno, panslávsky spev len tak rozlieha sa poľom a dedinou… Som hotový ich upozorniť, že bývame v Uhrách, a nie v Moskovítii. Len prosím o dovolenie a potom o záštitu, abych nepochodil ako Bambarecký v susednej stolici… Urobil, čo mu kázali, Žida zavrel do kóteru, Žid urobil gesehres a slúžneho shodili s úradu! Ďakujem pekne!“

„Nie, pán brat,“ riekol Koloman Vizy, „nie Greguša ja myslím! S tým pánom dal by sa urobiť krátky proces. A vôbec divím sa, že pán slúžny Zápy, vediac o tom, čo hovorí, už sám niečo nepreukázal… Ja vyššie rúbem!“

Büky zostal ako zmrazený v prijatej póze, personifikovaný znak otázky, a ťahavým tónom riekol:

„No?“

„Ak ma všetko neklame, stražianske zmätky, nepokoje a nenávisti, dohovory, spolky a mámenia majú svoj prameň…“

„No!“ pretrhol ho nadžupan Büky, ešte vždy nepohnúc sa s miesta, iba jeho pravé oko začalo neobyčajne živo žmurkať, medzitým čo ľavé hľadelo na Vizyho s olovenou, strmou nedvižnosťou.

„…majú svoj prameň v havranovskom kaštieli!“ vyšlo konečne z Vizyho, ktorého vyvaľkovaná tvár poliala sa ľahkým rumeňom. Dr. Kraus našpicatil malé svoje ušká, shrbil sa a malé očká začaly mu hrať zpoza silných skiel.

„Snáď len nemyslíte pána Lutišiča?“ zavolal Büky a elastickým zvratom v drieku obrátil sa k hustej hŕbe konferenčných členov, zavitej v tabakovom dyme ako v hmle jesennej.

,Aha! nečakaný dedič mrzí starého štrébra,‘ pomyslel si Kraus a uspokojil sa, — ,ostatne, čert nespí, treba sa mať na pozore!‘ on vtiahol sa hlbšie do kúta, Strakonickým opusteného, a zapísal si niečo do noticky.

,Či treba i ta poslať niekoho?‘ podumal Dr. Kraus a urobil smutnú tvár. Bükymu, Strakonickému, Kallivodaymu a druhým ani v sne neprišlo, že i nad nimi sa špiónuje. Neprezreli ešte cele nite najnovšieho systému, podľa nehož ľudia prestali byť právnymi občanmi a stali sa už iba prísnym špiónstvom kontrolovanou hŕbou poddaných tisíchlavého šarkana… štátu. A tí, čo kontrolujú, tiež ešte nevedia, že majú nad sebou nadkontrolu, nadkontrolori ale hypernadkontrolorov.

„Na rodinu donášať,“ s nevôľou zamrmlal Marci Zápy, ktorý mal príčinu o kaštieli mať dobrú mienku, odkedy mu Andrej Lutišič predal pár kočových koní a posiaľ nepýtal druhej závislej polovice kúpnej ceny.

„Rodina, nerodina!“ vypäl sa Vizy, „neznám otca, matky, neznám brata, sestry, keď ide o vlasť, keď ide o zadlávenie panslavistickej hydry. Ja len upozorňujem, ja len vystríham a strážim… Pravda, hlas môj býva temer vždy oslyšaný, ako hlas volajúceho na púšti! Predo mnou zatvárajú sa všetky dvere, kde by čo bolo pre mňa, nájde sa vždy chytrejší. Na vysokej vláde je,“ poklonil sa Bükymu, ktorý sebavedome kývol hlavou, „aby dala pozor na nízkych i vysokých. Čo môže byť vyššieho ako vlasť? Kto vyšvihol sa, kto stojí tak vysoko, aby postaviť sa mohol nad sväté záujmy vlasti, krajiny, liberalizmu, ktorý je naším evanjeliom?“

„Len pozorne, pozorne,“ riekol Büky, „my nemáme práva bez všetkých dôvodov o takom človeku! Povážte, okrem baróna a Leopolda Poppenheima je on prvý virilist stolice! Má slávnu prešlosť, jeho poznajú v Pešti, mohol byť už dávno štátnym radcom, minister ho navštívil v Havranovom, keď bavila sa Jeho Excelencia v Pachovisku, našom znamenitom kúpeli!“

„To je všetko tak,“ rozohnil sa Vizy a zasa poliala sa jeho tvar rumencom, takže sa lisla ešte i v tabačnej hmle, „ale ráčte uvážiť, či stará sa ten pán o verejné diela? Či nezavrhol dve čestné hodnosti, ktoré ste mu núkali? Či príde váš tretí virilista do stolice? Či pohol len malíčkom za všeobecné dobro? A keď na návrh Vašej Osvietenosti Kulifay a Zápy dohnali z Tirolska plemenné jalovice a býka, kto púšťal po stolici vice, že sú to šestákové zdochliny a tirolský plemenný býk že má podagru? A či nechodí Greguš do kaštieľa ako k nejakému kmotrovi, a či sa patrí stigmatizovanému panslávovi sveriť riaditeľstvo všetkých majetkov!“

„Greguš mu je rodina po praslici!“ poznamenal Marci Zápy, ktorého nedotkly sa Vizyho poznámky o tirolských jaloviciach, lebo veď i osvietenosť vedela o všetkom. Zápy po piaty raz odskočil bol na koňaček: nos mu už opalizoval dobelasa.

„Rodina?“ udiveno vykríkol Vizy. „Dotkla sa Gregušova pŕhľava jeho plota… taká je to rodina! Ostatne, pri ňom nebadať za mak rodinného citu, veď má inú rodinu… A či Štrbík, panslávsky farár stražiansky, Hlaváň, kotlínsky advokát, sú mu tiež rodina? I tí boli už na jeho povestnej verande. A sám či nevysedáva na havranovskom závodí? Je to spoločnosť pre takého pána? Pánu notárovi Kallivodaymu poslal nazad náš znamenitý, patriotický týždenník s odkazom, že ďakuje, že je už zaopatrený hygienickým papierom. (Kallivoday zakýval utvrditeľno hlavou.) Noviny, knihy, obrazy, všetko mu ide z Viedne. Z Viedne chodieva k nemu akýsi strapatý, dlhý Šváb, či Rus, že vraj maľovať, a ono možno mapovať náš kraj pre Rusov! Ale dobre. Isté je aspoň toľko, že posiaľ v našom Kotlínsku nevysvietil karty. Prosím ho teda vyzvať, aby pomáhal nám činne pri predsavzatom kynožení panslavistickej buriny, dať mu istú úlohu, nech ide s farbou von! Nik nie je dosť zaslúžilý, vysoký, mocný a bohatý, aby smel utiahnuť sa do svojho Tuskula, keď celá stolica je nervózne rozochvená, keď ide zmazať potupnú škvrnu so seba. Hadd lássuk!“ Kotlínsky Cicero rečnil s pátosom a citom.

„Pán Andrej Lutišič de Havrané, Dečic et Léskó má veľké konexie v Pešti,“ riekol Kraus, sotva uvládal neukázať svoju radosť, „treba ísť pozorne, aby sme celú vec nekompromitovali. Strmo napadnúť na Lutišiča s rozkazmi a pridelenými úlohami, sotva by to išlo so zdarom. Ostatne, treba ho bolo pritiahnuť popredku.“ On prešiel k nadžupanovi a šepol mu niekoľko slov. Potom prešiel k vyslancovi Bobrovskému, vtiahol ho do temného kúta a dlho s ním besedoval… Ostré uši začuly slová „voľba“, „výhľady“.

Rozrečnili sa i ostatní, preskakovali od predmetu k predmetu, niť porady sa zachlpatila, povstaly škriepky, jeden tajil, čo druhý ani nepovedal, tretí tvrdil to, čo pred chvíľou tajil; keď niekto dokazoval, že nebo býva belasé, druhý ohnivo dôvodil, že nie, že práve naproti tomu, otavu radšej kone žerú než seno.

Pán nadžupan Dionýz Büky vstal a predložil hotový návrh: vyvoliť užší činný výbor. I stalo sa. Büky, Kraus a Varečkay majú byť triumvirátom počas všeobecného skolenia na nepriateľov vlasti. Širší výbor tvoria tu prítomní. Ustanovilo sa, komu z neprítomných má byť oznámené uzavretie dnešného snemíku kotlínskeho. Úlohy sa podelily len zväčša, podrobnosti má určiť a vypracovať triumvirát.

„A peníze?“ ozval sa sirotský Ďuro Krapina. Čudno znelo slovenské slovo do toho chaosu slovenskej maďarčiny, ale Krapina smel i to.

Vtom vážne zdvihol sa vyslanec Albert Bobrovský. On použil príležitosť odbaviť si povinnosť účtovania zo svojho snemového účinkovania. Reč jeho bola dlhá; v druhej polovici, keď začal rozvíjať zásady slobody, ústavnosti a liberalizmu, ktorý posledný nazval svätým, zavládol nepokoj, lebo sa už hodne zvečerilo; starších pánov čakal preferans, taroky, niektorých ferbľa a všetkých večera. Bobrovský, navyknutý zo snemu rečniť prázdnym laviciam, nedbal na nepokoj pánov poslucháčov a ďalej rozvádzal najväčšiu ideu devätnásteho stoletia: pomaďarčenie Uhorska, Chorvátska, Bosny, Hercegoviny a Macedónie s Tesalonikami, lebo sväté je heslo: „Tengerre magyar!“ Keď skončil, tri štvrtiny jeho Maďarov už neboly v izbe; nešli síce „tengerre“, ale rozsypali sa po kotlínskych krčmách a kaviarňach, a tí, čo ostali, shovárali sa o výhľade na tohoročnú, mnoho sľubujúcu úrodu.

*

„Rozkáž ty!“ riekol Dula Burdula Bollovi, keď z kasína s desiatkou Michala Strakonického vovalili sa traja mušketieri do útulného hostinca za mestom, „mne tu nedajú.“

„Ukáž desiatku!“ smial sa Bolla, „veď i môj úver je u Rozíny u konca. Vidíš, ako sa správa, ani sa na nás neobzrie… A keď na nás kukne, mraští sa, ako by do citróna zakúsla! Či nevidíš?“

„Daj sem!“ riekol konečne Kopytnický a vzal Burdulovi pokrčenú desiatku, „ja ju zlomím bez nešťastia.“ Burdula sa totiž bál, že mu Rozína zadrží piatku za starú dlžobu.

„Kišasonka Rózika! Kvet malinový, sladká broskva, cukrík ľúbezný, zmeňte mi tento bagatel!“ riekol Kopytnický.

Kišasonka, ktorá posiaľ praznámych hostí ani neobzrela, obrátila sa a zazrela naozaj desinu v rukách Kopytnického. Pošla k nemu. On ju chcel objať okolo pása, ona vychytila desiatku a zvrtla sa ku kase.

„A tú piatku smiem zadržať, pán Burdula? Veď sú tomu už dva mesiace…“

„Z mojej desiatky?“ zakričal Kopytnický prísnym hlasom, „ani babky, duša moja, ja za Burdulu neplatím staré dlžoby. Burdulovi vezmite hoci klobúk, tri šestáky je hoden, bude na amortizáciu, ale mojej banknote svätý pokoj… Zdržte si hneď za päť litrov sechcigeru, za päť britaník, za desať cigaretiek a krajciar Burdulovi na močku!“

Päť litrov zmizlo, ako čo by dlaňou plesol, nasledovaly nové tri, a potom tri…

„Poslať po Cigána!“ vykríkol Bolla, „nem tudok mulatni zene nélkül, azebadta!“ A naozaj, Bollova prvá náruživosť bola spievať Cigánovi do husieľ a dať si hrať primášom do ucha. Keď bol veľmi veselý, i klarinetista musel mu do druhého ucha vrieskať — potom bol už v nebi: no najvyššou slasťou, keď už nevedel, kam od šťastia, apogejou opitého blahoslavenstva bolo: skočiť barborášovi do basy, až strešťaly predné doštičky… Bola to drahá zábava, ale bola!

Gejza Kopytnický na prvom mieste zveleboval ženské istých liberálnych vlastností, jeho božstvom bola Venus vulgivaga. Ďula Burdula predovšetkým klaňal sa jedlu a nápojom. Všetci traja boli doma vo všetkých troch ctnostiach, lenže u každého prevažovala jedna z nich. Tres faciunt collegium.

Cigána nebolo treba hľadať — kontráš sliedil pri dverách, a zhliadnuc Bollu pri víne, letel po bandu ako vietor. A ďaleko nebežal: už stretol Pištu primáša s cymbalistom ťahať k Rózike. Taký nos má poriadny Cigán.

Kopytnický kupoval ďalej po litri, z rúčky do rúčky.

„Ja by jeu!“ riekol Burdula, vytreštil okále, zadpel tlstým nosom. To už bolo povedané po slovensky, makom, že Rózikin „sechciger“ začína účinkovať. Vôbec i títo páni, keď prišli do zábavy, keď víno šumelo v hlavách, keď bolo „bene sonantibue“, shodili s trónu výlučnosť maďarčiny a hovorili, ako im huba narástla.

„Ešte čo?!“ zvolal Kopytnický, „vari chceš banketovať za biednu desiatku? Nebude sa páčiť husacina, biftek, paštéta a holuby nakyslo? Rózika, tu sú dva šestáky, dajte pánu Burdulovi za to staropečené salcštangle! A to hneď! Všetko platím, nepísať na almaru!“

Cigán prišiel. Poškarbal sa za uchom v dverách; tí páni nemajú pri sebe žiadneho „balega“ a z nich samých mnoho nekuká. No Cigán je gavalier! On hrá i zadarmo ľuďom, od ktorých sa niekdy poživil. Veď Bolla mu už raz hodil na tanier hodinky a prsteň…

Bolla výskal k hudbe, Kopytnický dymil ako rušeň, keď jachá hore serpentínou, a hádzal očkom po Rozíne, ktorá mu nechcela rozumieť; Ďula Burdula rýpal pečivo, až tak prašťalo, a pil ako dúha. On vypíjal i Bollov pohár, keď sa tento s Cigánom škriepil, Ďula pil vždy jedným dúškom bez hltania, len potom, keď už pohár bol za golierom, mľaskol jazykom, len tak luplo, a riekol: „Len by bolo viac!“ V ňom sa všetko prepadlo. Ohromné, naduté a napuchnuté telivo požadovalo mnoho. A keď sa i napil do nemoty, nezúril, bol tichý, ba často plakal. Sentimentálny Bachus.

„Hurrah! Éljen Miháľ báči! Nech zdochnú panslávi!“ zakričal zrazu Burdula, keď videl do krčmy vstupovať remeselníkov zo vzdelávacieho spolku, založeného Kuzmínom, riaditeľom sporiteľne. Medzi nimi bol i Jozef Kaňúr zo Stražian, a keď videl veselých mušketierov, zaradoval sa. Možno niečo počuť! Víno otvára ústa. Kaňúr sadol si tak, aby ho nevideli, a počúval napäto.

„Mlčíš!“ zakričal Ďulovi Bolla, ktorý pri hudbe stával sa tolerantným. „Vtedy jač, medveď, keď ti kážu! Za čo ťa platia?“

Čudno bolo, že ohromný, brutálny, ináč surový Ďula Burdula dal si rozkazovať šťúplemu Bollovi a vycivenému Kopytnickému, znášal od nich urážky a tvrdé vtipy, a to i teraz, keď sa pilo za desiatku, ktorú on mal prvý v ruke.

„Pišta!“ reval Bolla, „zahraj tým pánom odzeme!“ Bolla chcel dať Cigánovi, drgol lakťom Kopytnického. Gejza šťáral vo vrecku, kukal do pudilárika, ale darmo!

„Ej, či si bola nesporá!“ riekol Kopytnický. „Ešte sme triezvi ako blázni, Cigán nedostane ani babky, Ďula sa uskromnil múčnym jedlom, a desiatka je fuč!“

„Ukáž pudilár!“ zakričal Bolla, „Či si nedefraudoval?“

„Zaplniť Burdulovi bachor, a ešte defraudovať! Pozri, aký je naliaty, ako hydrofor! Načapuj ho, bude potopa!“

„Ešte som si nezahasil ani prvý smäd, pajtáši!“ mumlal Burdula a vyvalil smutno okále na prázdne fľaše.

„A ako pôjdeme k tetke Brecheisen na čiernu kávu?“ zhrozil sa Kopytnický, ešte raz vyvracajúc vačky.

„Eh, budú zárobky,“ riekol Bolla, „darmo nesbubnovali dnes celú stolicu. Kutí sa čosi, kutí!“

„Za to, čo bude, Žid nič nedá, cimborák!“ riekol Burdula, „a dnes som sa tak napačmal!“

Kaňúr poznal položenie vecí, kývol Rózike… O chvíľu zjavily sa na stole tri fľaše zlatkového vína…

„Hohó!“ zvolal Burdula a nalieval, „ja som vedel, že bude čosi!“

„A kto to?“ pýtal sa Bolla.

Kaňúr priblížil sa k Bollovi, ktorý sa často obracal i v národnej spoločnosti, a šepol mu: „To za odzemok, pán Bolla; veď sa známe!“

„Pišta! zahraj im ,Hej, Slováci!‘“ zareval Bolla a posadil Kaňúra vedľa seba.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.