Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

3. Zubrov a muchotrávky.

Pre Jána Greguša životné poludnie, ktoré už od niekoľkých čias nastúpilo, bolo naozajstným, jasným, teplým poludním a zjasnilo sa najmä po tieto posledné časy, a ako ukazoval ľudský horoskop, mohlo dosť dlho trvať. Bol zdravý, mierno veselý, znášal i protiveň ľahšie než mnohí iní. Pochodil, pomračil sa a uspokojil skoro. Mária kvitla plnou, zrelou milotou ženy, ktorá zachránila si zdravú sviežosť a zrelú krásu, neuspela ešte odriecť sa životných čisto osobných radostí, ale želanie mieru v dome a okolo neho, rastenie, zdravie a úspech detí už prevyšoval u nej všetky egoistické pôžitky. Celá jej bytnosť ožiarená bola láskou k Jánovi, nepokalenou po celý život ani pomyslom, a slovom už celkom nie. Boli oni manželský pár cele sucho prozaický, bez zmätkov a poryvov, ktoré manželom dávajú občianske právo v románe. Osamelosťou takých prozaických manželov (Mariška bola ešte viac hračkou než osobou) jednotvárny, ba nudný dom ožil a pokrásnel príchodom Lejly (dostalo sa jej toho mena z detstva, keď tak vyslovovala sama svoje meno), ktorá už naozaj patrila domov k mame a do rodného kraja, pod krov rodičovský. Všetko v dome dostalo iný smysel jej príchodom a mnohé dialo sa, vlastne i nedialo sa vzhľadom na dorastenú dcéru. Neobývaná jej chyžka, s oblokom k ovocnej záhrade, veľké konzolové zrkadlo vo veľkej chyži, sklená kasnička na nippes a iné hračky a cifrušky, klavír v strednej chyži a mnohé iné predmety potrebné i luxusné dostaly smysel a tieň tichého života, prítomnosťou živého, umného a vkus majúceho mladého stvorenia. Lejla mohla len radosťou plniť srdce otcovo. Ona nevdojak priťahovala na závodie bližších ľudí; to, čo chýbalo zavše manželom, kus spoločenského života, s Júliou prišlo do domu nenútene, nehľadane, prirodzene; skoro niesly sa ponad Kotlinku otvorenými oblokmi zvuky piana, tak dlho zanedbávaného, smiech mladých diev a pritlmený rozhovor mladých ľudí.

Potešiť mohli Greguša i synovia. Paľko po tieto dni dokončieval gymnázium eminentom, čakali ho skoro ako matúrusa, Martinko prejde do šiestej triedy, učí sa stredno, no vytrvale, je tvrdý, mocný šuhaj, vývodí medzi spolužiakmi, zakladá časopisy a reční po horách; otec sa bojí, aby mu ho nevyhodili. Mariška „jeduje“ rodičov ešte doma, to jest je ich maznáčikom (hercpinklom, hovorieva Greguš, pravda, maminým — on je prísnym otcom!), je „múdrym deckom“, domácim komikom a zábavníkom. Keď sa rozškrečí, nuž škrečí náležite, hádže sa o zem, otec si nevie rady, ale mama ju vie chytro zdvihnúť so zeme — prútikom.

Čo teda chýba ešte dobrému Jánovi v dome? Prídu chlapci a bude dosť života, hladu, kriku, plánov, výletov a milých rodinných scén.

No i tam za múrom domu, za parkanom mladej úrodnej záhrady, Gregušovi išly diela hladko za posledných čias: Andrejove majetky sa veľadily, každoročne rástla renta, bez obťaženia nehnuteľností kúpil svojím dômyslom a praktikou obchodnou krásnu horu v Dečiciach za nízku cenu. On čítal pne a presvedčil sa, že jedno vyrúbanie polovice hory temer zaplatí celú kúpnu cenu, pravda, len o desať rokov. V národnom ohľade badal pučať semeno svojej sejby okolo Stražian i v celom kotlínskom kraji, a vôbec ani nevedel ako, odkiaľ a prečo zavládol živší duchovný ruch vo vzdelanstve i ľude. A to Greguša vedelo urobiť šťastným. Celú hodinu prechodil sa svojím mäkkým, klátivým krokom širokým chodníkom ovocnej záhrady, usmieval sa krotko, keď prišla dobrá zpráva. A keď i mohol šípiť, ba jasno predvidieť, že živší pohyb verejný môže ľahko pomútiť jeho domáci, spokojný a sladký mier, on tešil sa z víru a borby, hoci nebol mužom bojovným, a šiel do borby s vnútorným strachom, s trasením, ale šiel, a to bolo hlavné. Nebojazlivých, nadsmelých treba sa báť, ľahko vyjdú z nich poltróni, prázdne rapkáče, ktoré zamĺknu, keď prídu vážne údery… U Greguša vrodenú chúlostivosť a bojazlivosť premáhala jedine oddanosť idei a cit povinnosti. No veď hovoria, že i Skobelev so strachom chodieval do dažďa guliek, ale mu toho nebolo znať, a išiel, keď bolo treba.

Novší pohyb v Kotlínsku a zvlášte jeho silnejší prúd vpadol náhodou do času pokonného prisťahovania sa Andreja Lutišiča do Havraného, no nebol s ním v pražiadnom kauzálnom spojení. Veď Andrej Lutišič ničím nevplýval na verejný život ani v dobrom, ani v zlom smere. Po celé dva roky havranovského „pustovníctva“ bol iba dva - tri razy v Stražanoch (vždy len u verejného notára pri podpise kúpnych smlúv a iných listín, keď Greguš želal jeho osobnú prítomnosť) a iba raz v Kotlíne vizitou u Bükyho ako predstaviteľa vlády. No nad jeho strojným, hrdým, novú mladosť prežívajúcim kaštieľom poletoval prúd akéhosi dobrého, nového vzduchu, ktorý aspoň neudúša, keď i nerozplameňuje slovenskú vatru - vatričku…

Vezieš sa prašnatou hradskou hore Slovenskom, týmto krásnym podtatranským polkruhom, vezieš; vídaš prečasté kaštiele, kaštieliky, domy oligarchov, byvších, či prítomne ešte zdravstvujúcich, a mráz, cudzota, holota ztadiaľ zaveje na teba, darmo, že tak útulne ležia, že si tak mäkko ustlaly v rajských úbočinách tatranských — mráz, cudzota, holota dýše na teba, lebo sú to všetko cudzie fľaky na rodnej tvojej slovenskej zemi, lebo nič ich neviaže s ľudom, tam pod nimi a okolo nich bývajúcim, lebo sú to nie hniezda tvojich rodných vtákov (a čo by boli i trochu draví!), ale diery špatných, stuchlinou raziacich netopierov. Bože, odpusť hriech: keď počuješ, že ten alebo onen írečitý kastel má už v rukách Žid alebo nejaký Nemec z rajchu, obľahčeno vzdychneš; aspoň je to naozajstná cudzota, a nie renegátska! Hrozno, hriešno i čo len pomyslieť si, ale je to tak, je to pravda, a hriech padá na odštiepencov.

Naproti tomu vezieš sa od Stražian dolu dlhým Havraným, vidíš napravo k boru utiahnutý široký dom; mocne pnú sa s oboch strán strojné rizality, ohromný múr, obrovská brána z kovaného železa — samý krútený, poprepletaný ornament; a tam ďalej ponad bránu i stavy vznáša sa zelený múr parkových velikánov: srdce ti pokojnejšie búcha, duša ťa nezabolí, mráz na teba nezaveje, lebo aspoň toľko si pocítil, počul, dovtípil sa z okolností, že nemáš tam v tom starom polohrade surového, úlisného, brutálneho vraha všetkého, čo ti je sväté a milé, a to vraha z vlastnej tvojej krvi. Že dom drží, obýva človek, ktorý aspoň rozumie, chce rozumieť tvojim túžbam, človek, pre ktorého predsa nežil darmo Štúr, neumieral Šulek, netrpely celé pokolenia bezhlasne, márne. Áno, toľko zavialo ztadiaľ po dva roky. Negatívna útecha, a ako vidno, nie cele bez následkov… Hja, bývajú i vzdušné, nemakateľné, neodvážiteľné motívy, o ktorých sa vašej školskej, „vecnej“ múdrosti ani nesnívalo!

Greguš mal divom s nôh spadnúť, keď ľudia nielen zo Stražianska, Kotlínska, ale ešte i z najodľahlejších podhorských dedín, ba ešte i zpoza boru prichádzali k nemu o radu, o pomoc pri zariadení kás, sýpok, spoločných a konzumových sklepov. Z niekoľkých dedín už vypudili krčmárov a úžerníkov židovských, v iných vzrástol počet platiacich čitateľov, tam sa dvíhajú, boria so zakrádajúcou sa emigráciou, tam zas kupujú spojenými silami na amortizáciu hory, pašienky, inde kúpili zemiansky majetok a parcelujú ho medzi sebou. V Stražanoch spontánne, okolo mladého stolárskeho majstra Jozefa Kaňúra a dvoch svetaskúsených druhov jeho začala sa tvoriť, ba čiastočne už jestvovala a pracovala Spoločnosť mladých bez písaných stanov, ale s pravidlami v srdci a svedomí nosenými. Dobrovoľné bolo vstúpenie, dobrovoľná práca, dobrovoľný plat, no sväz medzi nimi bol tuhý. Spoločnosť tak povstala ako divá ďatelinka, nezasiata. Mali niektoré svojské heslá, svojské znaky, a to postačilo, keď bola vôľa dobrá a nebolo zradcu. Preto boli veľmi pozorní pri prijímaní nových „klinov“, ako volali nováčikov, a im ani nešlo o veľký počet, viac o súcosť a zaujatosť. Cieľ bol čistý, zákonný a praktický. Rozširovali knihy, brošúry, časopisy na veľmi zručný spôsob. Ľudia vidní, verejne pracujúci dostávali z čista jasna ponúknutie k službám, napríklad z ich knihy, brošúry, hádam nevinne zaležanej, bez úžitku, predať istý počet výtiskov. Ako sa divili, keď po krátkom čase prišly anonymne peniaze a žiadosť o ďalšie výtisky. Neskôr spoznali, že kniha je dobre rozpredaná na miestach, kde môže mať vplyv. Dobrý človek stratil pre národné presvedčenie chlieb; po nejakej chvíli dostane od spoločnosti podporu, a ak možno, ponúkne sa mu miesto, aké-také, ale aspoň dočasný úkryt… V každej sbierke národnej vidno väčšie sumy pod niektorým z ich hesiel. Umrie niekde významný človek, jeden alebo dvaja z „mladých“ idú na pohreb, alebo aspoň dajú veniec.

Smelo, verejno vývodí v Stražanoch Miroslav Štrbík so svojím štábom. On vie o „mladých“, ale nechce vedieť, len dobrými očami pozerá na člena. Traja učitelia, všetko mladí, pomáhajú Mirovi, keď sa i niekedy požalujú jeden na druhého. Meštianstvo je už dobré, ale čo, keď tá vyššia vrstva tlačí naň a ono sa bojí, lebo sa chce báť. Pri Stražanoch, povyše, v ráztockom mlyne, dobre pracuje bohatý, vzdelaný mlynár Daniel Kukliš. Vyštudoval šesť tried, potom ho múdry otec poslal na mitweidskú techniku; ztadiaľ šiel sbierať praktiku po veľkých mlynoch v Nemecku a Francúzsku. Príduc domov, ohromný otcovský mlyn (celá Kotlinka krútila jeho kolesá, vedená jazmi) zmodernizoval, použil najnovšie vynálezy a zdokonalenia, a mohol smelo konkurovať s bohatými židovskými mlynmi niže Kotlína, keď iní zaostalí mlynári ziabli a na zlé časy nadávali. Po smrti otcovej Danko hospodáril so sestrou Irenou, mladšou, vysokou, mocne složenou devou, s orlím okom, tvárou energickou. Ona nezaujala na prvý pohľad, neoslepila ženskou nehou, no kto sa s ňou bližšie poznal, bol mocne pritiahnutý jej neobyčajnou vzdelanosťou, známosťou slovenskej, ruskej literatúry a otvorenou priamotou charakteru.

V Stražanoch dobrým, spoľahlivým elementom boli glejári, žijúci a pracujúci na spôsob starej, zničenej cechy; na ich čele stál Ján Mikula, človek rozhľadený, obor, ktorého silu obdivovali naďaleko. Patriarchom cechy bol 80-ročný otec Mikulov Pavol, bývalý dobrovoľník a horlivý Slovák, čo už i po tom bolo vidno, že ho maďaróni „Svätoplukom“ volali. Glejári udržali svoju špeciálnu živnosť, vďaka neobyčajnej dobrote ich tovaru, starým spojeniam obchodným a tomu, že dodržiavali slovo, nepreťahovali kupcov. Oni ešte vždy sami rozvážali hotový tovar po fabrikách a jarmokoch, sami vyhľadávali a dovážali si surový materiál. Nezávislí, dosť majetní, držali sa pohromade na svojom Huštáku, a čo boli i svetári, vzdelanejší od domasedov, nepomýšľali na vysťahovanie sa, ale držali sa pevno pôdy.

Meštianska stará Čitáreň v Kotlíne, cele zaspatá od štvrťstoletia, precitla razom v posledné dva roky. Počet členov sa strojnásobil, malú miestnosť (kde po večeroch traja starčekovia podriemkavali nad novinami a dvaja mladší členovia drvili dartlu) zamenili novou, veľkou, priestrannou dvoranou, s biliardom, čítacou izbou, herňou, letnou záhradou s kolkárňou. Spoločenské sústreďovanie a preobrazovanie začali deklamačnými večermi s hudbou, prešli k ochotníckym divadlám a koncertom, až dospeli k vážnym prednáškam, k rozhovorom a poradám o aktuálnych otázkach spoločenských, politických a národných.

Na čele tohto mladého ruchu bol Dr. Hlaváň, pomáhal mu ochotne Ďurko Malatín, veľký všadebol a všetkovedel. Hlaváň poznal nedostatočnosť inteligentných síl v Kotlíne a hodil sa na prilákanie do Kotlína, cele zanedbávaného našimi, ľudí oddaných, starších i mladých, súcich, aby sa v Kotlíne utvorilo mocnejšie centrum pre celý kotlínsky kraj. „Bez vojakov niet vojny,“ hovorieval, a koho len mohol, privábil do mesta. Bol presvedčený, že dedinárstvom najviac trpí slovenské dielo. „My hynieme na dedinskú chorobu,“ hovorieval v Čitárni, „otcovia naši nevedeli, alebo nechceli mestá stavať; poriadne bobry sú umnejšie v tomto ohľade. Rozdedinárili sa naši dedovia, nemo hľadeli, ako tam v doline pri rieke cudzinec buduje mesto s múrom okolo, s baštami, s bránami… Možno, smiali sa Nemcom, keď ich videli potiť sa pri skalách… veď pôda rodí nie múr, z múru sa nenaješ! A hľa, jedli potom tí za múrmi, a tí, čo mali pôdu, pre meštiakov ju obrábali v potu tváre; oni i prapotomkovia ich… Až neskoro to bolo, keď sami dedinári okupovali cestou pokojnou mestá, cudzími rukami založené!“

Dr. Hlaváň privábil do Kotlína peknoduchého inžiniera Emanuela Sartorisa, literáta, potomka starých latinizátorov, čulého staručkého penzistu Roháčika zavolal k pomocnici, knihára Východného pritiahol a pomohol mu kúpiť si a zariadiť malú tlačiareň a malé kníhkupectvo pre ľud i vzdelanstvo, nahovoril M. Velesa otvoriť módny sklep v Kotlíne, kde nebolo ešte podobného obchodu v kresťanských rukách. A tak shromaždil za niekoľko rokov peknú, pracovitú, počestnú ekléziu v Kotlíne. No na tom nebolo dosť.

Dr. Pavol Hlaváň priamo prerúbal nezištne, s istou hmotnou obeťou, cestu mladému, len teraz hotovému advokátovi Dr. Karolovi Durinovi, ktorý bol u neho posledný rok pomocníkom. On ho nahovoril nejsť na Dolnú zem, ostať v Kotlíne, alebo ísť do Stražian. Sám mu oddal niektoré práce, posielal mu stránky, ktoré sám nemohol prijať, protežoval ho všade. To isté konal za Dr. Jána Milanca, ktorý, skončiac univerzitu, nemal sa kam strčiť so svojím novučkým diplomom. Hlaváň ho temer na rukách doniesol, byt mu vyhľadal na dobrom mieste, pre začiatok pomohol mu svojím žírom v sporiteľni, aby sa mladý lekár zariadil všetkými možnými rekvizitami, zubnými aparátmi atď. Kade chodil, a on veľmi mnoho vozil sa po Kotlínsku, všade ho odporúčal. Bol presvedčený o týchto mladých, do života súcich učencoch (ináč ani nemohol byť presvedčený), že už rodičovskou výchovou, národnými podporami, v školách, na univerzitách hojne požívanými, títo svieži, noví synkovia Múzy sú pevne priklincovaní k slovenskému národu, k slovenskému dielu. Obaja oni vývodili na vysokých školách. Milanec bol zvelebovaný ako veľká vodcovská radikálna sila, preto volali ho „Miesiželezom“, vynikal ako rečník, literát, kritik, znateľ cudzích literatúr, národnej ekonómie a filozofie. Jemu u nás všetko išlo pomaly, málo silno, málo rezko, bojazlivo! On zle hovoril na starších, ktorí miernili a rozvažovali a málo váhy kládli na sociologické štúdiá, mnoho zastaralého konzervovali. S koreňom treba všetko trhať, rozbíjať a ničiť každú burinu. Neodpúšťať slabostí a pokleskov nikomu! Dr. Karol Durina, zo znamenitej, oddanej rodiny, mal ideál zbohatnúť a potom materiou duchov rúcať! I on predvodil na školách, nosil sa vyberane a rád si príležitostne pogurmánčil — ale len sám, keď ho nik nevidel. Keď poslal starý kanonik, jeho podporovateľ, svieže groše, Durina stratil sa, vošiel do drahej reštaurácie a tam sám a sám jedol najdrahšie jedlá a pil vyberané nápoje. Najedený a podpitý prišiel medzi súdruhov, ktorí večerali salvaládky. „Eh, vy žijete,“ hovoril, „vždy musíte čosi mlsiť!“

Durina mal živú fantáziu, „ktorá často s ním zabiehala do ríše nepravdepodobností“, ako o ňom hovorili satiricky naladení kamaráti. To znamenalo, že si vedel znamenite zacigániť.

Dr. Hlaváň mnoho očakával od mladého, sviežeho, významného prírastu a obom robil preto reklámu nad reklámu, k čomu tak dobre hodil sa jeho ohnivý, cholerický temperament, jeho uchvacujúca výrečnosť a to, že bol veľmi obľúbený. Mal v sebe čosi príťažlivého: on bol „najdivší, najhrubší a najradikálnejší pansláv“ podľa svedectva kotlínskej politickej polície, a predsa ho i maďaróni radi videli. Jeho veselý, cholerický temperament všade budil radosť, veselil a obodroval žiť. Námahy takéhoto protektora nemohly byť márne: nový kolega skočil ako by do hotovej, rozhúpanej už kancelárie, a Dr. Milanec hneď v prvom týždni volaný bol do troch „nóbl“ domov a o dva týždne ho už rozvážali po dedinách. Zriedkakedy podarí sa u nás tak rýchlo a výnosne presadiť ľudí do novej, im cele neznámej pôdy.

Iba istí kotlínski írečití, zadubení „meščané“ nič nebadali o novom ruchu, ktorý šumel dedinami a dral sa i do ich „ringu“; oni ani len nepohli sa po svojich „prípinkách“ (tak sa posmešne volaly zadné, dvorové chyže domov na námestí, teda domov najvážnejších; tam bývali mešťania s rodinami, „predky“ vydali na sklepy — tiež dôkaz úpadku); oni tam spali ďalej kocúrkovským snom, čo ich naskrze nehatilo byť nafúkanými na svoje práva, dávno konfiškované, na svoj „erziehunk“ a na svoje alásolgája; spali ďalej, a spať budú tuším do dňa súdneho. Hovoria sarkastickí dedinčania (nota bene, dedinčania vždy úspešnejšie satirizujú meštiakov ako meštiaci dedinárov), že poniektorých Kotlínčanov nezobudí ani trúba archanjela, lebo budú myslieť, že to trúbi na svine. I tak vraj predali spasenie za pohánčenú kašu a v Kotlíne chceli dochovávať krokodily.

Zato po úzkych bočných uličkách, u menších majstrov, najviac zvonku dosťahovaných, u vincúrov na predmestí Rorátke, začalo sa silno brieždiť. Oni to boli, čo zachránili meno mesta; írečití protestovali len po prípinkách a najviac v krčme u tučného Bachára. No i bez toho na Slovensku opätuje sa často úkaz: len tie mestá duchovne hýbu sa, ktoré dostanú značnú prísadu a prímesu cudzích ľudí, takzvaných odkundesov.

Lepšie to začalo ísť i v menších mestečkách, ako na Bukovej Ture, chýrnej preto, že naprostred „ringu“ mala parádne zachovaný kamenný pranier, pekne, krásne ornamentovaný. Na všeličo možno byť pyšným! Tam bol balvanom na prsiach obce mnohoročný richtár Jano Turica, chlap naozaj s hlavou a šijou tura, so žalúdkom veľblúda, mohutný, vypasený, vo svojom spôsobe výrečný, zbehlý v právach a kľučkách. Zo všetkých bokov pánmi utľapkaný, človek so slabinami, slúžil im poslušne a staval sa proti dobrému ruchu, proti čisteniu vody, lebo i jeho lapačka darila sa najlepšie v mútnom. Buková Tura sa razom sobrala, akýsi dobrý vietor zavial i shodili Turicu bachráňa s richtárskeho trónu… Skydol sa trón, palica vypadla z tučných rúk a tučné brucho sa začalo postiť. Slúžny podhorského okresu Béla Kulifay bál sa vtedy ešte použiť násilia, keď Turica nemal ani jedného hlasu. Odvtedy Buková Tura má nielen pranier, ale i sosyp pre neúrodné hladné roky, čitáreň a spolok miernosti. Nižebrežie išlo za Bukovou Turou a vyvolilo si prvý raz richtára podľa vôle. A tak to začalo ísť rad za radom…

Tak to všade vrelo, no prekypelo tam, kde nik neočakával, ako to obyčajne býva pri dielach viac živelných než umele strojených, v kraji najchudobnejšom, najbiednejšom, podhorskom.

V podhorských dedinách bolo naozaj treba železného, živého, junáckeho dekana stohárskeho, aby sa len trochu niečo pohlo. Stoháre boly malé mestečko, okresným súdom držané na uzde, terorizované slúžnym Bélom Kulifaym, brutálnym, nevzdelaným človekom, ktorému rozkaz z Kotlína od Strakonického alebo Bükyho bol taký svätý, že vždy ho ešte sprísnil. Kázali mu shodiť s úradu boženíka, on shodil dvoch a richtára pokutoval.

Surinský bol temer sám v podhorskom kraji, nezávislý, smelý a iskrenný národný človek. Jeho bratia oltárni, nadaní biednymi farami, čušali a hľadeli vybŕsť na nejaké výslnie z podhorských tieňov. No na Surinského geniálnom, slobodnom ohni musela sa zapáliť i mokrá slama! „Hanba vám, mladosi! (On to hovoril päťdesiatnikom.) Vlečiete krídla ako zle podšklbané husi, obraciate sa ako senné vozy nepavúzené; hľa, takto sa treba zvŕtať!“ a pán dekan zvrtol sa na päte lesklej vysokej čižmy. Krídla čierneho kaputa sa pritom rozletely, lakované holienky zablýskaly sa. „Dvíham ich ako prázdne mechy,“ žalúval sa, „ale oni kvickajú! Sami vynachádzajú strašiakov, aby sa smeli báť… už som ich zapľul! Idem rovno k sedliakovi! Je to síce chrapúň, ale aspoň poslúchne, možno ho štopiť!“

Jozef Surinský mal staré, veľmi bystré oko a dobré čujné uši pre vlnobitie verejného života v Kotlínsku, v ňomž vyše pol stoletia kňazoval, a nielen kňazoval, ale žil ustavične v prúde s ľuďmi všetkých kategórií. On prvý predcítil a vybadal, že je už na čase začať živšie v kotlínskom kraji, aby pohyb nezastal, nezabil sa ako poludňajší vietor. Rozhodol sa na silný krok, na otvorenú manifestáciu. Čo z toho vyjde, to nebolo jeho starosťou: len život, život volal! Len pohyb, len potrasenie, čokoľvek ono prinesie, čokoľvek zapríčiní, lepšie bude než mŕtvota, mlčanie, dochnutie bez žaloby a hrešenia… Mal by sa síce poradiť aspoň s Kotlínčanmi, Stražanmi! „Ale ba!“ hodil Surinský svojou mocnou, hrubou rukou s vláskami na prstoch. „Deliberante Roma, Saguntum periit!“ riekol a pozýval k svojim Stohárom, dosť slabo rozvitým, na deň šiesteho júna takto: „Pozývam všetkých svojich priateľov a známych a všetkých, ktorých zasa oni majú za priateľov a známych, na prahoru Zubrov nad Stohármi.“ Táto formula, ústne náležite vysvetlená, pozývala na Zubrov celé Kotlínsko, nakoľko bolo národno-slovenské.

Stoháre opieraly sa už na samé pohorie, rovno nad nimi čnel vysoký, strmý vrch Zubrov, na temene plešivý, porastený drobnou trávou a mäkkým machom; okolo plešiny obvíjala ho mladá buková hora. Mnoho príjemnosti a krásy nebolo na samom výletnom mieste, i prístup bol dosť ťažký pre vozy skalnatými, strmými serpentínami. Jediné, čo oprávňovalo robiť ta výlety, bola uprostred bučiny prýštiaca sa studnička s nakyslastou vodou, volali ju Kadlúbkou, a potom s plešiny prekrásny výhľad na pohorie, na krásnu dolinu stohársku s bystrou Stohárkou, vinúcou sa medzi jelším, potom na rovinu, do ktorej ústila dolina, až po makovice viež kotlínskych. Surinský raz pustil heslo: Zubrov, teda bol Zubrov! Krajších a ručnejších miest bolo dosť… ale Zubrov — a koniec. Veď sám nevedel, či čo bude z toho, a keby zle vypálilo, dobre bude skryť sa… pod nebo nadzubrovské…

Vyšla veľká, hlučná, dôstojná manifestácia celého Kotlínska od kraja do kraja, zpoza boru až po utiahnuté pred svetom vŕšky, lazy a kopanice, a to manifestácia v takom tuhom, otvorene slovenskom smysle, akej nebolo od prastarých vekov. Ani prední ľudia slovenskí nemysleli, nešípili, nemohli zďaleka očakávať pomerne takú veľkú masu, toľko vážnych, majetných, predstaviteľných ľudí, toľko krásnych, sviežich žien, diev, toľko mládeže, mešťanov, gazdov. Greguš radostne žmurkal svojimi poloospanlivými očami, keď videl desiatky a desiatky ľudí jemu neznámych, ale jeho znajúcich a okolo neho tlačiacich sa s úctou a pozdravením! To boli noví ľudia pri národnej slávnosti! Čudoval sa, kde sa berie razom ich vedomie, ich spev, pekné, mierne, ale rozhodné slovenské presvedčenie.

Dr. Pavol Hlaváň bol vo svojom elemente, sypal celé ohňostroje svojho humoru, blýskal výrečnosťou, oboznamoval sa s novými, vítal starých, na päťdesiatich miestach ho častovali, všade ctili. Surinský stál medzi množstvom ako starý dub v bukovej seči. Jeho mohutná hlava na mohutných pleciach vyčnievala vždy ponad zástup. Neúnavný bol chodiť do kola, všade láskal, všade hovoril ľúbeznosti, ešte i ženským dvoril — on, známy grobian, askéta, samotár životný.

„Ej, prevelebný pane — nože i mojej starkej polichoťte!“ riekol mu stražiansky glejár Ján Mikula.

„Prečo nie? Nevesta ako ruža!“

„Hľa, prevelebný pane, i môj otec prišli, a majú už osem krížikov na chrbte. Oni boli s našimi až po Prešov roku štyridsiateho ôsmeho!“ Starý Mikula sňal klobúk so šedivej hlavy, pomihal malými, vyhasínajúcimi očami a riekol:

„Ja už len vždy s našimi, až do hrobu. Mnoho som vytrpel, palicovali ma, tatíčko, prišiel som o majetoček… No Boh ma neopustil! Mám zas, čo treba… Pravda, to je už synovo, synovo…“ Surinský mu postavil klobúk na hlavu a poklepal starca po pleci: „Ej, bár by naše staré oči videly to, za čo ste bojovali!“

K Surinskému dotislo sa niekoľko dievčat… on žartoval s nimi, rozdával im bonbóny.

„Len nie tak ztuha!“ riekol, „ešte sa zaľúbim do vás, dietky.“ Devy sa chichotaly a boly polozaľúbené do milého starca.

Hlaváň nasilu vypoďkal na zubrovský výlet svojho klienta Dr. Jána Milanca a všade ho predstavoval, oboznamoval, uvádzal. Milanec, so slabobelasým škripcom na tupom neveľkom nose, fádne hľadel na rozjarenú masu jemu cudzích ľudí, prinútene klaňal sa, keď bol Hlaváňom predstavovaný, mraštil sa, keď zahrmela chórom národná pieseň, a kúril pritom papirosku za papiroskou, hltajúc dym do pľúc.

„Načo to všetko — už ďakujem za ochotu, mám toho dosť,“ riekol Hlaváňovi, ktorý ho chcel viesť ešte k Stražancom, „načo to všetko — ja tomu nemôžem na koreň. K tomuto hlúpemu kriku, k týmto napuchreným, frázovitým rečiam ste ma prinútili škriabať sa na tento blbý, prašivý vrch?“

Hlaváňom trochu trhlo, lebo práve bol skončil dlhšiu, vtipom prekypujúcu reč, ktorá bola odmenená naozaj veľkým krikom a hlasom. No on nebol citlivý, a ešte menej márnivý. Inakšie pichania on podstúpil kvôli veci, než sú body divného, duchaplným byť chtiaceho mladého človeka.

„Vari banujete? Kde by ste razom toľko ľudí boli poznali, a oni navzájom vás! Veď vaša budúcnosť len od známostí závisí! Koho ľudia neznajú, toho veru nevolajú k lôžku!“

„Ah, zaviazaný, zaviazaný…“ riekol cez nos doktor a popravil si škripec na nose, „ja len sa pýtam, čo vyjde z tých mnoho planých rečí a škrekľavých disharmonických spevov? Či má od toho vresku padnúť Pešť a maďarizmus, ako Jericho od trúb? Bol by už čas opustiť tie komédie.“

„Pán doktor, tu máte zrno celého kraja, ktorému máte slúžiť, a tak to nemôže byť komédia — a odpusťte, my nie sme komedianti!“

„Pardon!“ cez nos riekol Milanec, „nemyslím vás — i mnohých nemyslím… Ale po prvé, ja som neprišiel slúžiť žiadnemu kraju, a tak ani kraju kotlínskemu, ale len samému sebe. I to nie slúžiť. Ja som prišiel kurovať chorých, a basta.“

„A tak ani národu nejdete slúžiť?“

„Ani národu. Nepotrebuje ma. Brucho ho nebolí, nekašle… Po druhé,“ pokračoval sucho Milanec, „prečo títo páni prežúvajú vždy to isté? Keby aspoň niečo sviežeho podávali — ale tu toujours la perdrix! Vždy samé „my stojíme stále, pevne“ a to kričia vtedy, keď sa klátia od vína, vždy „horia za pravdu a slávou zvonia“ k tomu požiaru!“ Doktor sa jemno usmial svojmu vlastnému vtipu a uzavrel si ho notovať pre prácu, ktorú hotovil a ktorú očakávali jeho priatelia s netrpezlivosťou ako fundament nového „ponímania človečenstva“.

Hlaváň pozrel na Milanca a pomyslel si, pokrútiac hlavou: ,Čudno, čudno! Mne starému psovi srdce skáče ako mladé baranča, keď vidím túto masu, počujem tie plané vraj reči, hlúpe vraj kriky — ale predsa naše reči, naše kriky na pôde, ktorá ich dosiaľ nepočula, od ľudí novovzkriesených… a tomuto pánovi sa to všetko bridí! Ach, možno, to sú len také mladé, žlté kútiky — veď oni sídu, až zobák stvrdne.‘ Preto sa ani nerozladil, bol ďalej s Milancom milý a prosil ho, aby mu pomohol nájsť kolegu Dr. Durinu. Márne, nebolo ho nikde.

„Iste mal viac rozumu!“ riekol doktor a chcel sa odvrátiť od Hlaváňa a obecenstva, keď povstal ohromný krik a jasot. Dekana Surinského popadli bodrí glejári stražianski na plecia, postavili ho na kopeň a prosili o slovo. Surinský strhol klobúk so šedivej, krátko ostrihanej hlavy a začal mocným, stentorským hlasom hovoriť národu.

Milanec sa smraštil. ,Bože môj, nad hrobom visí, a ešte sa mu chce pajácovať,‘ pomyslel si a vypľul mokrý ohorok cigarety, ,keď sa mu len chce toľko trúbiť do tohto stáda, do tejto blbej masy! Ako namáha sa stará šedivá ruina, ako mu navrely krčné žily — celý očervenel. Aká hrubá „vena jugularis externa“. Bolo by mu do nej pichnúť lancetou, ale by striekala!‘

Bodrá postava starcova, lesklé šediny, citný, oduševnením zvlnený hlas, niekoľko slov, povedaných z hlbín srdca, pohly celým zástupom, mnohí plakali, mnohí volali na slávu a tisli sa ku kmeťovi! Jeden z glejárov priskočil, potriasol mu ruku a potom ju bozkal. Starca okrúžily dámy, dievčence a obsypaly ho kvietím. I on sám bol dojatý a utrel si slzu.

„Bah! To už neznesiem, ešte sa i smoklí senilný somár!“ zavrčal Dr. Milanec, zahol za bučinu a pustil sa rovno dolu Zubrovom, nepoužívajúc serpentíny. Za ním valilo sa skálie úšustu.

Keď už mrkalo, keď od východu po krásnych líniách pohoria stlala sa letná tma, na heslo zo Zubrova po okolitých vŕškoch vzplanuly vatry. Najväčšia, týždňom chystaná, na samom Zubrove, vybúšila, ako by Zubrov stal sa bol sopkou. Mohutné jazyky šľahaly do večerného šera, oblaky dymu valily sa ako by pri obetiach. Okolo vatry spievala masa rozjareného, uradosteného národa hymny.

Dojem improvizovaného zubrovského meetingu bol znamenitý a trváci. Ľudia rozpŕchli sa zo Zubrova, ako by rozoslaní misionári, každý, kto tam bol, hlásal slávu zubrovského výletu a cítil uspokojenie ako po vykonanej ťažkej, ale spolu i milej povinnosti. Mnohí banovali, „keby sme boli vedeli“, alebo: „čo ste nám nepovedali?“

I v živote každodennom bolo badať posmelenie, lebo darmo je, úspech a zdar posmeľuje, kdežto samý, neustály, nepremožiteľný nezdar i mocných skláti, znechutí, a len najmocnejších nepohne. Dôkazom, že Zubrovo bolo úspechom, bolo to, že už smýšľali na druhý, ešte všeobecnejší výlet, na príhodnejšom mieste. „Najpríhodnejšie bolo by pod Trasikovom,“ hovorili všetci, „ale to je… panské!“

Ján Greguš plesal nad pohybom, ktorý tak dobre harmonizoval s jeho šťastím, požehnane zriadeným životom rodinným.

„Mal bych hodiť niečo drahého Sudičkám do lona,“ riekol Márii a sestre, „ako Polykrates hodil do mora svoj drahocenný prsteň! Bojím sa, aby mi tie tri baby nezávidely.“ Mária ho chytila za hlavu (bola temer taká vysoká ako on) a bozkala ho na ústa. On sa mračil, ošmietal, ako by sa bránil, ale pritom ju pritisol k hrudi.

„Ako sa hrdličkujú!“ riekla teta Lota s dobrodušným úsmevom. „Vari ste zo Spiša?“

„Panna to nemá vidieť!“ riekol jej brat.

„Dajte vy mne pokoj! Ja som úplne spokojná s mojim stavom!“ A to bola pravda. Lota bola od detstva oddaná rodine a národu, na svoje osobné chúťky nikdy nepomýšľala. Bola nepekná príkladne, jej zovňajšok odstrkoval. Ale kto ju poznal, musel ju rád mať. Mala v mladosti pytačov dosť, ale znala svoju špatnosť, nemala pražiadnej ilúzie o sebe, nemohla teda veriť, že by ju pýtali z lásky, alebo čo len z duševnej sympatie; to, prečo ju pýtali, podržala si sama, to jest pekných pár tisíc po rodičoch, ktoré Ján neskôr ešte rozmnožil, a zostala z presvedčenia, bez ľutovania a banovania starou pannou.

„Vieš čo? Hoď mňa do mora!“ riekla Mária.

„Nemaľuj čerta na stenu! Ľudia za verejné dobro i svojich obetúvali… Agamemnon dcéru Ifigeniu…“

Mária ticho rukou oddialila muža. Ju bodlo do srdca… dcéra nemá sa tak spomínať, dumala. Ján hneď zbadal, že sa jej žart nemilo dotkol, chytil jej krásnu, trochu veľkú ruku:

„Vari sa duješ, Mariška? Neboj sa, ani za celú Tróju nedám ja svoju Ifigeniu. Ostatne, či len dobré veci máme prijímať od Boha, a zlé nebudeme prijímať? Môže prísť borba, horkosť, starosť!“

„Len si navolaj!“ dudrala teta Lota, „vietor dúchne, a máš ich plný dom!“

„Veru tak!“ riekla Mária, utíšená milými slovami mužovými. „Vôbec mne zdá sa, vy trochu tuho a rýchlo jazdíte za vaším ohnivým Surinským! Veterán, Matuzalem, a ženie vás ako mladý generál. Od zubrovského výletu počuť samé divné chýry. Včera bola organistka u Lejly a hovorila, že Zápy bol včera tu, chodil od domu do domu so Spitzom, že vraj hnojné jamy prezerali a pokuty rúbili!“

„Dožijeme, uvidíme!“ riekol Greguš, ktorý arci vedel hodne viac o následkoch Zubrova, no ženu nerád znepokojoval neistými chýrmi; „kto dožije, uvidí!“ A začal chodiť rýchlejším, než obyčajne, tempom po vysypanom širokom chodníku ovocnej záhrady… Potom zavolal do besiedky:

„Ľaľa, bol bych zabudol, Mariška! Zajtra budeme mať hostí! Hlaváň sa opovedal, privedie nových ľudí, nové akvizície pre svoje kotlínske centrum.“

Julka kukla oblokom:

„To dám vedieť i do Stražian, apuško! Nech je veselo!“

„Dobre, Lejla, dvaja mladí, hotoví ľudia! Či ti srdiečko neposkočí?“

„Veď hovorím, že Ján dnes chochmes kdesi zabudol!“ dudrala Lota a usmiala sa nad svojím pletením.

Obavy Márie neboly bez základu. V kotlínskych „vládnych“ kruhoch boli Zubrovom prijavne upozornení na vajatanie nových tvorieb, na van nového ducha v ospanlivom a pohodlnom, poslušnom a až k zemi utlačenom kraji na brehoch Kotlinky. Na Zubrove bolo niekoľko špiónov úradných, poloúradných i neúradných, ktorí museli čosi doniesť z tohto nového Karmela a ospravedlniť útraty. Z naloženia podžupana Michala Strakonického boli tam jeho traja mušketieri: Ďula Bordula, Andráš Bulla a Gejza Kopytnický. (Ďuláčka sa priskoro nadral a hlavné búriace reči predrichmal v bučine, Bulla, strhnutý zábavou, spieval s inými k muzike krakoviaky a Kopytnický pošklbával medzi vozmi slúžky.) No boli tam i vyšší, jemnejší, nie tak znateľní vyzvedači, poslaní fyzikom Krausom.

Najprv búšil na malý bubon kotlínsky starší týždenník Kotlini Hazavédő, redigovaný stoličným titulárnym vicenotárom, Akúsiom Kallivodaym; priniesol na prvom mieste chýrnik: „Dozvedáme sa z hodnoverného prameňa, že do nášho, ináč príkladne patriotického a dobrodušného (jámbor) obyvateľstva, kési tajné ruky hodily kúkoľ nesvornosti, sváru a nenávisti národnej. Podzemná robota nevlasteneckých síl, zdá sa, ušla pozornosti našich ináč čulých a svedomitých ochrancov bezpečnosti stolice a vlasti, preto my dôrazne upozorňujeme ako vládne orgány, tak i široké patriotické obecenstvo na túto nekalú, tichú, ale vlasti a národu maďarskému nebezpečnú machináciu. Videant consules, ne quid detrimenti respublica capiat!“

Na druhý týždeň konkurenčný, neskôr založený týždenník kotlínsky, A Hazafiság Trombitája, doniesol už garmondom sádzaný článok pod titulom: „Vajcia sú už v horúcom piesku!“, podpísaný samým redaktorom Dr. Gerleym Mórom (predtým volal sa Moritz Goldgrützner a bol synom kotlínskeho trafikanta, ešte vždy Goldgrütznera). Článok, písaný kvetnatou judeomaďarčinou, oboznamuje obecenstvo, že bazilisk má obyčaj, rovnú s krokodílom, vajcia, ktoré snesie, zahrabáva do piesku, aby sa tam vyliahly, zahrievané lúčmi slnečnými. I u nás, do piesku boru nášho (tieto slová boly sádzané kurzívnym písmom, maly teda mnoho znamenať) bazilisk panslavizmu v horúcich dňoch júnových položil svoje vajcia, z ktorých sa už kľuje prekliata červač. Nemýľme sa, nedajme sa učičíkať: kotlínska pôda je podrytá vulkanickým ohňom panslavizmu, hurbanizmu, čechizmu a rusizmu. V kom koluje krv našich hrdinských predkov, kto sa volá s pýchou synom Arpáda — píše Moritz Goldgrützner — nech nedrieme, keď celé Kotlínsko, celá vlasť nachádza sa v nebezpečenstve! Či máme čakať, my, potomkovia Botonda, ktorý založil Kotlín, aby z tohto vlasteneckého punktu nasadené bolo dvíhadlo na zrútenie vlasti troch riek? Autor dúfa, že tieto riadky postačia zobudiť zo sna tých, ktorí sú postavení bdieť nad vlasťou a nad naším drahým národom maďarským, nad osudmi našej šľachetnej, vlasť založivšej a udržujúcej rasy, na seba samu zanechanej uprostred národov Europy!

Kotlini Hazavédo videl, že ho konkurent predbehol o celú konskú hlavu vzletom a vrúcnosťou vlasteneckého citu, pretriumfoval blýskavým štýlom a agitačnou vervou, priniesol hneď úvodný článok, sádzaný cicerom, pod záhlavím: Quousque tandem Catilina? V ňom už cele zrejme vyzýva vládu a jej orgány, „niekým alebo niečím sugerované k nepochopiteľnej ľahostajnosti“, neodkladne udrieť zničujúcim ohňom a hromom do „bandy zlodejov, zákerníkov, sprisahancov, panslavistov“! Veď je to hrozné, píše titulárny vicenotár, všade o tom vedia, všade šuškajú o zubrovskom Rüttli, o zubrovskom sprisahaní, o novom Dóžovi v reverende, ale nik neopováži sa ceknúť! Verejnou tajnosťou je, že dňa 6. júna na Zubrove svätili tisíci ročnicu „hirhedt“ Memoranda svätomartinského, že tam bol emisár z Čiech v čamare a podebradke, ktorému pripili so želaním, aby Slovensko pridelené bolo ku korune svätováclavskej, aby tak utvorila sa znova dŕžava Svätoplukova; že tam boli dvaja emisári z Moskvy (Petrohrad bol primálo), ktorým tiež pripili so želaním, aby prišlo čím skôr tristokrát tisíc kozákov a na kopytách konských roznieslo vlasť uhorskú. Istý katolícky kňaz, neďaleko od Zubrova, od pol stoletia kujúci zradu, priniesol na Zubrov kostolnú koruhvu, na ktorú prisahali katolíci i evanjelici, lebo na nej boli vyobrazení apoštolovia panslavizmu Cyril a Metod. Máme poruke všetky dáta i mená, no ešte počkáme, v nádeji, že naše skromné, pravdivé upozornenie na jednej strane odníme drzú smelosť propagande a jej nosičom, na druhej strane však zatrasie svedomím ľudí, povolaných brániť svätý oltár vlasti atď., atď.

No Žid musel mať vrch. Vydal osobitné číslo A Hazafiság Trombitája, v ktorom na čele, mastným hrubým písmom, boli už pomenovaní hlavní „kolompošok“, hlavní agitátori, panslavisti, komunisti, nihilisti a anarchisti Zubrova, a zahrozené, že v budúcom riadnom čísle ide pokračovať vo vlasteneckej práci, totiž trhať masky s nehanebných tvárí i takých ľudí, o ktorých nik nepredpokladal. „Žiaľ, že naša publicistická povinnosť nešetrí našu nám vrodenú delikátnosť a núti nás hovoriť bez obalu. Bár by si hlasu nášho povšimli i tí, čo čušia, krytí veľkým borom a múrmi šľachetných pradedov a vlastencov bezúhonných! Všetko za vlasť!“

Možno si ľahko domyslieť, že takéto paličské články musely vzbudiť pozornosť. Plátky, ktoré nik nečítal, leda advokáti, ktorí tam museli oznamovať svoje licitácie, boly rozchytané na ruvacku mačku. Dvaja novší hérosi maďarskej literatúry publicistickej jedným vrhom vynorily sa z vĺn kalnej Kotlinky: Kallivoday a Gerley. Ich články boly prevzaté nielen všetkými susednými spolumuchotrávkami, ale i peštianskou tlačou. Mená Gerleyho a Kallivodayho prišli do naozajstných novín! To dodávalo, nazad účinkujúc, novej váhy článkom pôvodným. Na Gerleym účinky sviežej slávy skoro zjavily sa: nosil vysoko nos, kúpil si cylinder a opovážil sa pýtať dcéru najväčšieho boháča v Kotline, Leopolda Poppenheima, peknú tučničkú Rózu! Predbežne však dostal kôš.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.