ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň sa rozlúčil s vrchmi.

Zámrzliansky junčiar kládol vatru pred kolibou, lebo chcel urobiť po vôli staršiemu synovi, ktorý pred troma dňami prišiel z vojenčiny a mal tu hore na Koniarke pod Gápľom zameniť otca, keďže mu už neslúžilo ostré povetrie.

Statok vylihúval pod horou a spokojne meridzal, len niekoľko mladších kusov postávalo a oháňalo sa chvostami alebo hlavami za dotieravými ovadmi, čo sa nestačily za sparného dňa dosýtiť krvou.

— Rozložil si soľ? — vravel starý.

V jeho hlase bolo badať únavu. Únavu, ktorú donáša skonávajúci deň, ale ktorá sa nebadane pritrie aj v starobe, pričom veru nevyberá: nájde junčiara, čo celé leto brúsi hole za nepokojnou čriedou, nájde farára, čo má nohy opuchnuté od sedenia, nájde otrhaného Cigána v deravej kolibe, aj peniazmi obsypaného boháča vo vyhriatych izbách paláca. Ku starému (takto ho volali všade, hoci jeho riadne krstné meno bolo Ignác, alebo častejšie Náco a priezvisko Lálik) priťahuje sa únava od lanského roku, ako ho bol tu na Koniarke uprostred júla mráz zastihol. Do tých čias neveril pánu farárovi, ktorý mu hádal sedemdesiatku, ale potom vláda z údov sa vytrácala ako teplota z koliby nad ránom. Hole sa spriečily jeho náture. Už lanský rok mal sísť dolu a nechať pri juncoch oboch svojich synov, ale mobilizácia mu vzala staršieho Joachima na vojnu, nuž musel ešte do tohto leta vydržať.

Toto bolo teda jeho posledné leto na holiach. Uvedomoval si to každý deň, čo mu bolo ešte dožičené zdržovať sa tu hore pod Gápľom s mladším synom Janom, a keď v dlhých chvíľach zahľadel sa na oblohu, ktorej sa odtiaľto mohol skoro dlaňou dotknúť, alebo na doliny, kde hučaly rozpenené potoky ako ozvena utajených síl zeme, rezalo ho v očiach, ako by sa mu bol do nich ťažký dym tisol.

Darmo je, človek ťažko opúšťa lučiny, na ktorých sa mu roky rozvily, kde sa mu pot smiesil so vzduchom a so zemou, kde slnko bozkávalo jeho čelo pri každom rozblesknutí. Ako ľahko by sa nám kráčalo svetom, aká vôňa radostných citov by nás ovievala pri každom odchode, keby nebolo tejto pavučiny, týchto neviditeľných, a predsa jestvujúcich vlákeniek, čo sputnávajú našu bytosť spomienkami s každým miestom, po ktorom prejdeme, aká príjemná aj vzrušujúca by bola i náruč smrti.

Jano sa zahniezdil, a to mala byť už aj odpoveď.

Otca si nebolo treba všímať. Otec sa lučkal zo sveta. Sedával a dumal najradšej sám. Kládol občas už zo zvyku otázky, ale nečakal na ne odpoveď. Vravel ponaučenia, alebo sa schytil rozprávať o zašlých časoch, ale nedbal, či ho niekto počúva. Vravel si najviac pre seba, aby azda počul svoj hlas, ktorý sa mu tiež povážlive premieňal a strácal. Zpočiatku ho Jano aj pozoroval, vyhľadával príčiny takéhoto otcovho stavu. Ale potom ho to zunovalo. Nerozumel. Vymklo sa to jeho pochopu. Ukrýval v sebe svojich sedemnásť rokov ako tajomstvo, ktoré nás znepokojuje. Cítil ich pod kožou, v slabinách, zavše sa s nimi tešil, inokedy sa ich bál, vyprobúval potajomky otcovu britvu, divil sa svojmu chlapskému hlasu. Mal dosť starostí so sebou, nuž lenilo sa mu brať aj otcove. Otca nechával pri kolibe v myšlienkach a sám chodil za čriedou v daždi i v úpale, naťahoval hrdlo, až sa doliny rozjačaly, a nadúval sa pri harmonike.

Vtedy sedel vedľa staršieho brata Joachima. Lepil sa mu na päty hneď, ako prišiel, lebo tento urastený chlap tvrdej tváre, s neskrotenými očami, ktorý prežil mesiace ako krt kdesi pod zemou, odkiaľ sa vraj mohol dívať na svet len rúrkou guľometu, ktorý padol do maďarského zajatia a mal byť do šiestich hodín odstrelený, ktorý blúdil týždeň neznámymi horami, stopovaný nepriateľom ani líška, budil v ňom obdiv aj závisť. Pociťoval skutočnú rozkoš, keď mohol vdychovať zápach jeho šatstva, lebo sa nazdával, že ho pritom zachytávajú vetry toho neznámeho a podivného sveta, čo brat prechodil; prežíval radosť, keď sa mohol nebadane dotknúť ktorejkoľvek čiastky jeho tela. Visel na ňom očami, ak začal rozprávať, ale Joachim jemu vyprával málo, nevšímal si ho ako chlapca, rozprával sa len vtedy, ak sa ho vyzvedal otec alebo ak sa pri nich zastavil niekto zo starších. Aj v ten večer čušal. Ležal vedľa ohňa s rukami založenými za hlavou a očami hltal diaľky. Našiel záľubu v tejto polohe, keď nám je zem za chrbtom a tvárou padáme do oblohy. Našiel nové krásy v tomto svete, ohradenom až do nebies skalnatými vrchmi, ovenčenom kosodrevinou, rozvoňanom rebričím a tichom ako spánok, ktorý bol inakší ako ten, odkiaľ prišiel. Nemal toľko zákerných úskokov a divných rozmarov, nedal si ničím splácať svoju zhovievavosť, nemal nároky na tvoju slobodu. Je prítulnejší, vzdáva sa ti ako žena, po ktorej si siahol rukou, svoje bohatstvá rozkladá voľne pred tvoje oči, aby si si mohol z nich nabrať, koľko ti ďaka, roztvára sa ti na najpríhodnejšej stránke. Je ako svätá kniha, lebo dáva poznať večnú pravdu.

Hľa, len vezmeme túto oblohu, na ktorú sú naše oči opreté. Je pestrá ako koberec, vyložený na jarmoku. Pravda, jej farby nekolú nám tak oči, sú mäkšie a pokojnejšie. Nad nimi je modrý ostrovček s troma vylupujúcimi sa hviezdami, rozloženými do trojuholníka. Aká jednoduchosť vo farbe, aj v obrázku! Keby sme sa dívali na tento kus oblohy s ulice niektorého kamenného mesta, napadla by nás možno nuda, ale tu nie, tu je fantázia ničím nespútaná, voľná ako vtáča; poletuje s konára na konár a vábi nás vždy ďalej a ďalej. Tu si predstavujeme, že modrá obloha je hladina jazera, ukrytého v hlbinách zeleného lesa, a hviezdy sú svietiace karbunkuly, ukrývajúce krásy troch svetov, alebo si myslíme, že je to záhrada, rozkvitnutá nezábudkami, medzi ktorými sa bezstarostne hrajú tri biele panny, čakajúce na svojich rytierov, čo dobývajú slnečné ríše. Vieme, že toto sú len rozpomienky na rozprávky, ktorými nás voľakedy očarúvala stará mať, ale to nás len potešuje, lebo návšteva týchto bezstarostných detských rokov, keď sme sa učili chápať a boli sme práve preto šťastní, že sme nechápali, sú nám najvítanejšie a najmilšie.

Toto je len malá mozaika z klenby, orámovanej večnosťou. Toto je len zrnko, vyňaté z mora našich možností.

Napravo od nás, tam, kde sa asi ráno umývalo slnko, rozpíja sa fialová farba, symbol smrti, tam dolu, kde naše oči pre hmlu dobre nedovidia, dvíha sa šedivý prach púšte, hneď doľava presiaka krv, za nami rozlieva sa žlč a kvitne soľ. Toto je panoráma večnosti. Do očú ti padá prítomnosť, ľavým lakťom sa dotýkaš minulosti, pravým budúcnosti. Smrť sa spája so životom. Život cedí krv, horí smädom púšte a smrť ju kŕmi soľou a napája žlčou. V pravom oku máš nádej a v ľavom stratené ilúzie.

Farby sa presiakajú a tvoria nové tóny. Farby sa miešajú a dávajú harmóniu. Ak hľadíme na jeden úsek, nachádzame torzo života — týmto torzom môže byť aj tragédia — ak hľadíme na celok, nachádzame cieľ života, usmierenie, vyrovnanie.

Kedy sme tam dolu pochopili tento obraz? Nebolo kedy. Dvíhali sme hlavu, lebo sme vyzerali slnko, alebo sme zisťovali, ktorým smerom tiahnu mraky. Mrakov sme sa ľakali, lebo donášaly búrky, a v slnku sme sa potili. Málokedy nám bola obloha po vôli, ale tu nám neprekáža. Hľadí na nás zhovievavo ako mater na syna, odpúšťa nám všetky priestupky a my sa k nej najčastejšie utiekame, lebo nám je najbližšie.

Joachim by bol takto dumal dovtedy, kým by mu nebol s oblohy na oči kvapkal sen a nebol by na to dlho čakal, lebo obloha sa snížila a mala vo všetkých farbách primiešanú lahodnosť a úbeľ sladkého mlieka, ale z tejto pohody ho vyrušily kroky, ktoré šuchotaly v konštivári za kolibou.

Jano sa obzrel a potešil sa, lebo prichádzal sváko od Brnčov, čo pasie Záriečanom nad Komôrkami, a to značilo, že Joachim bude vyprávať.

— Tak si došiel, — začal hneď sváko.

— Pred týždňom nás rozpúšťali, — doložil Joachim, prehadzujúc nohu cez koleno.

— To máš erárne?

Sváko myslel na Joachimove baganče, ktoré sa zdaly z nového remeňa. Joachim sa neochotne zatváril. Pri rozklade bývalej Republiky armáda bola ako rozsušená bočka. O poriadok sa nemal kto starať, lebo dôstojníci sa zamieňali, nuž vojaci využili príležitosť. Pri odchode sa kradlo ako pri požiari, najmä keď došly zvesti, že prídu drahé časy. On, Joachim, doniesol si tieto baganče a plášť, ktorý bude otcovi na priehlavky do kapcov, lenže o tom nevie nikto, nikto sa ho na to ani nepýtal, len, hľa, sváko od Brnčov. Istotne nebol vojakom, nuž nevie, čo sa patrí, ale jednako prikývol.

Sváko hádam aj zbadal svoj priestupok. Odháňal širákom dym, ktorý sa bol na neho obrátil, a sadal si na korýtko, čo starý od pár čias z dlhého času vydlabúval do jasena. Povrávalo sa o ňom, že na noc niekedy zbehne od junčoviny do doliny k Cigánom, ktorí tam lámu skalu na štrk.

Nik nevedel, čo ho ta ťahá. On sa do krvi tajil, ale raz pri takej nočnej vychádzke zmizol mu junec, a to ho prezradilo.

— Dnes zasa tam hore poriadne kúrili, aha, ako sa obloha sprášila, — vravel starému.

Starý prehliadol obzor a povedal:

— Nech nás Boh chráni pred ohňom —

— Statku sa pysky rozpukávajú —

— Treba schádzať nižšie —

— Keby v báňoch nestriehli horári —

Joachimovi sa zdalo, že od zeme začína chladiť, preto sa zodvihol a prisadol si bližšie k vatre.

— Nuž akože sa ti tam? — obrátil sa k nemu sváko, ktorý si počal rozmieľať v dlani dohán.

— Práve si myslím, že sa tu máte lepšie —

— Nevrav —

— Ba hej. Máte tu všetkého, ste spokojní, nič vás nemýli —

— Hádam si len hlady nemrel —

— To nie, ale napreháňali človeka, každú minútu čakal smrť.

— Ale si aspoň skúsil —

— To hej —

Joachim sa teraz zadíval dolu za dolinou, ale prehliadol hustú tmu, ktorá sa tam shromažďovala. Tou dolinou zabehol do sveta, z ktorého sa vrátil. Myslel na ľudí, čo sa mrvia po svete ako mravce po mravenisku. Každý sa náhli za voľačím, lebo nikto nie je spokojný. Všetci sú postihnutí voľajakou chorobou. Aj on už začal pociťovať nákazu a myslel, že mu už viac nespomôže nikto, ale v tejto chvíli sa mu zdalo, že liek jestvuje, len treba ísť za ním kdesi do sedemdesiatej krajiny, ako za živou vodou. Keď sa vracal, zmeral diaľky oblohy a pristavil sa na otcovej tvári. Otcova tvár a obloha sa podobaly. Jestvoval určitý vzťah medzi nimi. Azda farby oblohy sa odrážaly v otcovej tvári, azda otcova tvár mala pokoj oblohy. Aj toto, ale bol tu ešte vnútorný, dôležitejší vzťah. Joachim ho chcel vypozorovať, ale vtedy sa mu to nepodarilo. Vrchy sčernely, ako by bola na ne sadza sadla, a hukot potokov v dolinách stával sa výraznejším.

— A už bude pokoj? — začal zasa sváko, keď si bol už do fajky napchal.

— Povráva sa, že pôjdeme na jeseň na Poľsko.

Sváko sa pritiahol k vatre za uhlíkom. Tvár sa mu prižiarila v plameňoch, nuž bolo mu dobre vidno pod očami kapsy. Sváko od Brnčov potajomky sa opíjal. Nemal nikoho, tak mohol si to dovoliť.

Jano dosiaľ len počúval, ale teraz sa osmelil a vravel:

— Židia rozchyrujú, že z toho bude veľká vojna.

— Tak vravia, ale Židom netreba vždy veriť, — povedal sváko. Fajka mu už dymila, len ju bolo treba rozťahať.

Cez Zelené sedlo prevalil sa studený prúd vzduchu. Vatra sa obrátila do doliny a menej pálila, lebo už aj drevo preháralo.

— Keď sa naplní miera spravodlivosti ľudskou zlobou, vždy prichádza trest boží. Ak sa božia vôľa rozhodla potrestať tento svet vojnou, nuž nikto tomu nezabráni, — vravel starý a tvár sa mu pritom roztvárala ako kvet nad ránom.

Jano a sváko sa naň ani neohliadli. No Joachima otcove slová podpichly. Vravel:

— Otec, vy vravíte, že vojna je trest boží, ale nie je to trest spravodlivý, lebo vo vojne trpia aj nevinní.

— Utrpenie spravodlivých je dobrovoľná obeta, na ktorú Boh nezabúda.

„Toto otec počul od kňaza, lebo lanskej zimy zastupoval kostolníka,“ myslel si Joachim, a hoci mal ešte na jazyku námietku, zamĺkol, lebo vedel, že takémuto presvedčeniu ťažko protirečiť.

Potom sa už nikomu nechcelo do rozhovoru. Sváko poťahoval svoju fajku. Chutila mu. Bolo to badať na jeho očiach, ktoré sa kalily pohyblivými háďatami blaženosti ani voda špiritusom pri rozrábaní. Cmuľkal si len pomaly, ako ciciak, ktorému sa už lepia ústa sladkosťou, aby predlžoval rozkoš, a dym vypúšťal zvoľna šírkou celých úst, aby sa mu obkiadzala tvár. Sváko bol labužník fajčenia. Povrávalo sa, že vydrží niekoľko dní na vode, ale ak mu zachýba fajka, to ho hneď ľadvie páli a naozaj ožltne ani vysušená plánka. Jano sa zabudol s otvorenými ústami. Sedemnásťročnému sa to často stane a Joachim pretieral cez riečicu svojho umu otcovu povahu.

„Starne,“ vravel si. „Hej, starne, badať to na jeho vysušenej koži, na očiach, ktoré zvykajú hľadieť na jedno miesto bez mihnutia, ale najmä badať to na jeho reči. Hej. Ešte lanského roku bol inakší. Inakšie vravel, ale teraz sa nedá s ním ani poriadne shovárať, zvyká si ponaučovať, kázať, ako by sa bol naplnil svätým vnuknutím, a jeho reči tratia smysel pre tento svet, sú neporozumiteľné. Hej, staroba sa ho chytá ako pleseň chleba. Dobre bude, keď si pôjde domov oddýchnuť. Tam možno ešte medzi ľuďmi okreje, lebo tu ho zavaľuje samota. Tieto vrchy sú začiatkom večnosti.“

Tmavá tíšina spustila sa medzi pastierov, prisadla si k vatre a hádala im z očí. Už pochodila všetky dolinky, všetky sedlá i končiare, prebrúsila kosodrevinu, predrala sa horami aj rúbaniskami a teraz bola tu medzi ľuďmi, lebo sa jej zažiadalo spoločnosti.

„Nuž vravte dačo… Aha, primrzly vám jazyky. To sa často stáva človeku a pre ten prípad som stvorená ja. Volajú ma Tíšina. Moje sestry blúdia po mori, strážia ryby pod vodou alebo poklady v hlbinách zemských, iné vyzerajú slnečné lúče nad oblakmi a mnohé utišujú spánok mŕtvych po cintorínoch. Ja som sa osadila tu na horách. Mám rada priepasti. Cez deň sedávam na bralách a dívam sa na odvážneho jastraba, čo krúži vysoko nad nemými horami, alebo sa spúšťam dolu strminami, psica na takých miestach je mäkká ako páperie, a vykrbalím sa obyčajne do machu, utišujem stromy po búrke, hladkám uštvanú zver, počúvam muziku včiel po báňoch, sledujem prácu mravcov po vývratoch a pňoch, ak mám dobrú vôľu, poletujem za motýľmi, ak som sa unavila úpalom, odpočívam si medzi kosodrevinou, kde ma nevyrušuje dotieravý hmyz. Večer privolávam tmu na vrchy a prisadúvam si k pastierom, aby sa nenaľakali samoty. Vyspím sa na salašoch a ráno privádzam zver k vodám. Hľa, takýto je môj život, nikdy som sa ešte nenudila a nepoznám hlad. Ak chcete, budem vám rozprávať o pastierovi, ktorého mater zanechala v kosodrevine a ktorého včely vychovaly medom.“

Pastieri zbystrili sluch.

Vysoko nad ich hlavami vytrysklo akési čvikotanie, ako by pípalo vtáča v ostrých pazúroch čierneho dravca.

Sváko od Brnčov vytiahol fajku z úst a držal ju čutorou dohora, ako by ukazoval miesto, kde vzniklo počatie tohto podivného zvuku. Jano vyskočil na rovné nohy.

— Zasa spieva —

— Kto —

— Pačugova baraniarka —

Joachim sa vypäl zvedavosťou. Počul už všeličo, ale o tomto by nikdy nebol povedal, že je to spev. Triaslo sa to ako hlas píšťaly, keď sa v nej nasbiera slín. Niekedy čvrlikalo, niekedy kvíkalo, niekedy skvíklo, ako by ho niekto držal za pažerák, a zasa sa zdýmalo a chrčalo, ako by vypúšťalo poslednú paru z pľúc, potom lalotalo, kotkodákalo, nikdy sa nevedelo udržať na jednom tóne. Klesalo alebo vystupovalo. Nemalo ani rovnomerného pohybu, ako máva spev. Bolo rozmarné a voľné, bez zákonov rytmu. Netieklo, ale predieralo sa ani voda cez korene alebo cez úzke štrbiny, komíny a lieviky podzemných bludísk. Nemalo melódie ani nápevu. A predsa, keď si sa do tých zvukov započúval, zistil si, že je to pieseň, pieseň, ktorú by si darmo zháňal po stránkach spevníkov, ktorú by si nenaznačil, nezaspieval, ale ktorú by si istotne počul, keby si preležal deň v niektorom sedlisku, lebo slnko tak spieva, keď rozháňa nad ránom po úplazoch hmlu. Vietor si tak hudie, keď sa chytá psice a preskakuje vývraty, keď vyhráva na štiepach, huláka po dolinách, bľačí medzi kosodrevinou, piští v lišajníku a šomre v konároch dokrútenej smrečiny. Voda tak čľapoce po skalách. Hej, bola to pieseň slnka, vetra a vody, bola to pieseň týchto hôľ, ktoré sa niekedy tiež rozcitlivejú a začnú spievať ako človek pri poháriku.

Joachim počúval, lebo začal rozumieť. Spev sa mu prichytil na srdce a pichal ostrou výstrahou. Bolo to, ako by niekto volal o pomoc, hľadal záchranu.

— A či tu máte aj ženu? — vyzvedal sa.

Sváko od Bračov sa najskorej upokojil a vykladal:

— Lanskej jari vystavil Pačuga s druhej strany medzi kosodrevinou kolibu a poslal ta baraniarku…

— To ten Pačuga, čo má pri meste majer?

— Ten.

— A čože, nemal chlapa?

— Ako by nie, ale on poslal túto ženu, čo teraz tam hore na skalách, kde sa ani vtáča nepristaví, vyhvakuje ani kuvik.

Sváka spev domŕzal, lebo prekladal fajku v ústach sem-ta.

— A to je nie dobre. Žena medzi vrchy nepatrí. Hej, prisahám Bohu, nie, veď to nikdy ani nebolo. Sukne len nech smrdia tam dolu, lebo tu privolávajú nešťastie ako táto. Či nemám pravdu?

Obracal sa ku starému, ale ten nepohol ani obrvou.

— Len čo sa sem lanského roku pritiahla, zabil hrom naraze Brezňanom nad Skalkou sedem juncov aj s pastierom. A pred dvoma týždňami — hádam si sa dopočul — rozpárala medvedica Želbáncom valacha.

Sváko si tuho potiahol, aby zahnal nepríjemné spomienky, čo sa na neho počaly lepiť a cicať krv ako hladné vši.

— A vždy kavčí pred nešťastím; onehdy, keď mala medvedica rozdriapať toho valacha, nemohli sme pre ňu ani spávať.

Čvikot sa niekedy pretrhol a ustal, ale hneď vystriekol s väčšou silou a rozrážal noc ani blesk.

— A akáže je to ženská?

— Nemá!

— Nemá?

— Hej!

Jano, ktorý sa doteraz len zatápal vlastnými myšlienkami, očervenel a vravel, lebo sa už nevedel zdržať reči:

— Ujček Pazúr vravia, že si nemá ani čo obliecť, ani čo jesť.

— Pazúr?

— Ten.

— Čo má hrdlo prestrelené?

— Ten.

— A či ten ešte pasie?

— Pasú tu hore na Zelenom sedle, nuž majú najbližšie k baraniarke.

Čvikot zmeravel. Kvičal tenuško a slabo, ako by sa mu už pary nedostávalo.

— Potmehúd je tento Pazúr. Lanskej zimy odprevadil už štvrtú ženu do hrobu, bradu má ani Abrahám a hrivu ani mlieko, a predsa obvoniava ešte sukne, — poznamenal sváko, lebo na Pazúra sa čosi hneval.

Spev zatíchol.

— Ujček Pazúr sa vedia s ňou aj dohovoriť a vravia, že by nemala barany pásť, ale v kaštieli sedieť, — vravel Jano a potom ešte dodal: — Raz, keď sa shovárali so sebou, hromžili na Pačugu a aj to povedali, že ho privedú ešte za mreže.

Sváko vyklepával fajočku, lebo sa chystal odísť, a Joachim hľadel do ohňa, kde už bolo viac plamienkov belasých. V ušiach mu ešte doznievalo podivné zakončenie spevu.

— Veď sa povráva, že Pačuga negazduje na svojom, — dokladal sváko vstávajúc.

Tma zhustla natoľko, že sa vrchy v nej strácaly. Zvečera boly modrasté, ako by sa bol dym po nich rozchádzal, oddeľovaly sa od oblohy celkom zreteľne, ale teraz sa s ňou slievaly, a ak niektorý končiar vyčnieval ešte do obzoru, nuž zdal sa ako chrbát spiaceho zvieraťa.

Okolo ohňa udržal sa ešte červený kruh. Tône stromov v ňom mátožily.

— Nuž tak, Pán Boh vám daj dobrú noc, — vravel sváko od Brnčov. Jeho chrbát sa niekoľko ráz zatackal v žiari, potom sa zrútil do tmy, len šuchorenie konštivára prezrádzalo, že sa niekto vzďaľuje do noci.

Noc je lačná, prehltne všetko, čo sa jej postaví pred pažerák.

Pri ohni žiarily ešte tri tváre. Tá pokojná, vystavená rozmarom noci, vydychujúca teplo a prijímajúca chlad, podtečená usmierením, bola starého, tá vyjavená, blčiaca mrazivou horúčkou, Janova a táto, na ktorej nepokojné plamienky maľovaly tiene, ako by ju chcely vydráždiť, Joachimova.

Tma sa ku všetkým opatrne približovala. Nechcela ich vyplašiť. Nemala náhlo, i tak vedela, že jej neuniknú, že sa raz ponad ne preleje ako voda ponad skalu. Zatopila už všetko, doliny, vrchy i oblohu, lebo tejto noci ju neplašil mesiac, a hviezdy, čo sa zvečera vyďobávaly, pozadúšala, aby nemala svedkov. Zostávaly jej už len tieto tri tváre ako tri sviečky, čo zabudol vietor zahasiť na cintoríne v dušičkovej noci.

Joachim si uvedomil, že je terčom tmy. Slabý mrázik mu sadal na rebrá. Mohol to byť chlad, čo sa o takomto čase prestiera, ale mohol to byť aj strach, ktorý sa opováži dorážať i na dospelých. Striasol sa a vystopoval otcovu tvár. Tá sa nebránila tmy, bola však vybrúsená, ako by načúvala. Stíchol aj on a vtedy hora pod ním ožila.

Z tmy sa vypálilo dvoje očú, zamierilo k ohňu a hneď zhaslo.

Joachimovi sa teraz aj čelo schladilo, ale neotáľal, chytil horiace polienko a sbehol do hory. Jano sa vychytil za ním. Svetielko sa mihalo chvíľu medzi stromami, potom zamierilo rýchlo dohora ku kosodrevine.

Komusi bolo veľmi nahlo, lebo sa skaly rúcaly pod jeho nohami.

Starec osamel, čakali by sme, že sa pohne a bude aspoň očami stopovať pohyblivé svetielko, ale nebolo tak. Ostal pokojný, tvár sa mu zas vyrovnala, ako by sa toto všetko dialo bez neho, kdesi na druhom svete, kde má on prístup zakázaný.

Starec osamel a tma využila príležitosť, priblížila sa mu až k nohám a potom jeho telo trhala a hltala po veľkých kusoch, lebo to polienko, čo Joachim schytil, bolo najžiarivejšie, najživšie, bez neho bol teraz oheň bezmocný, tma ho ničila, dusila.

Keď sa Joachim s Janom vrátil k ohňu, starec sa modlil. Nechceli ho vyrušovať, a keďže pri ohni bolo už i tak chladno a tma, vošli do koliby spať. Joachim sa vyvalil hneď ku dverám na čerstvú čečinu a Jano vedľa neho.

— Videl si ho? — začal Joachim, keď pocítil teplotu Janovho tela.

— Videl, ale mi potom zašiel do kosodreviny, — vravel Jano a bol rád, že sa Joachim dáva s ním do reči.

— Aj do tváre si mu videl?

— Nie.

— Ja hej.

— Kto to bol?

— Pačuga!

— Nevrav.

— Keď vravím, Pačuga to bol, lebo som mu hľadel do očú.

— Čože by ten tu?

— Ide za snúbenicou.

Jano sa pomechril, zadíval sa v tú stranu, kde asi boly Joachimove oči, chcel ich vidieť, ale bola tma. Joachima bolo badať len po hlase. Rozprával ticho.

— Veru tak, lebo Pačuga nie je taký svätý, ako sa robí.

Na kolibe pukla štiepa.

— Pačuga má čierne svedomie…

Otec vonku zavzdychal. Hádam dával svoju dušu na noc do opatery Bohu.

Joachim šeptal:

— Pačugov otec sa zdržiaval v Nitre. Odkiaľ ta prišiel, nikto nevie, ale doniesol so sebou i túto nemú, čo teraz barany pasie, a s ňou aj veľké veno. Mal okrem tohto syna ešte jedného. Boli vraj dvojčatá a podobali sa navlas, lenže ten druhý mal ľahké nohy, pred rokmi sa prihlásil za dobrovoľníka do Španielska a od tých čias o ňom neslýchať. Otec ešte pred smrťou rozhodol a vraj aj na písme nechal, že ten zo synov, čo si vezme za manželku nemú chovanicu, dostane aj veno, ktoré sa vraj počíta do milióna. Keď potom starý zomrel a aj druhý syn zmizol bez stopy, tento popredal všetko v Nitre a v našom meste si kúpil majer. Vravel mi to istý desiatnik, ktorý bol u starého Pačugu pri koňoch.

Jano chvíľku uvažoval o tom, čo počul, a potom sa pýtal:

— Myslíš, že si ju vezme?

— Keby si ju mienil zobrať za ženu, nebol by ju poslal na hoľu k baranom, — vravel Joachim a myšlienky mu utekaly ani obláčiky po nebi.

— Hľa, takýto je svet. Plno tajomných pletiek, úkladov, ktoré človek zauzľuje, hrdúsi, len aby zakryl svoje zločiny, a nedbá pritom, že voľakto má hrdlo práve v tom uzle, moce a zapletá sa ako pavúk. Ak sa mu niekto zastarie do jeho diela, podniká boj, neľakajúc sa nijakého hriechu. Akože z tohto chaosu ľudských zápletiek hľadať východisko, akože zabrániť katastrofám? Kde hľadať pomoc a pokojné riešenie, alebo aspoň vysvetlenie takéhoto zariadenia sveta? — Miesto odpovede naklonila sa nad neho otcova tvár.

— Ona istotne o tomto všetkom vie. Iste tiež kedysi brodila týmto bahnom. Iste sa kedysi takto trápila a dnes je pokojná. Čo ju uspokojilo? S kým sa shovárajú jej myšlienky?

Joachim usínal. Sýta vôňa jedličia, na ktorom ležal, ho omamovala a ťažká tma mu zatískala mihalnice. Aj tma je niekedy osožná a príjemná.

Potom spal, alebo sa mu stratily myšlienky. Jestvuje však stav, ktorý ešte nemôžeme nazvať spánkom, lebo smyslami vnímame, len tieto vnemy nemajú v nás ozvenu, nevedia sa ozrejmovať, nuž možno Joachim bol aj v takomto stave, medzi spánkom a vedomím, na hraniciach skutočnosti a sna, keď sa nám prevracajú oči, keď strácame orientáciu a nevieme rozoznať, čo je v nás a čo je mimo nás, lebo keď neskoršie počul hlasy, ktoré bezpochyby prichádzaly zvonku, nevedel sa rozhodnúť pre skutočnosť.

Prvý hlas vravel: — Keď sa obloha večer spráši, nebývajú hmly na vrchoch…

Druhý hlas vravel: — Toto nemôže byť hmla, lebo hmla je biela, ale v noci očernie, nuž hmly by sme teraz ani nemohli vidieť.

Prvý hlas: — Hmla by sa prevaľovala po hrebeni a plazila by sa dolu k nám, lebo hmla je ťažká.

Druhý hlas: — Toto vystupuje rovno dohora k oblohe.

Prvý hlas: — Toto sa neplazí, ale sa valí ako dym.

Druhý hlas: — Nuž je to dym.

Prvý hlas: — Nevidel som ešte toľko dymu.

Druhý hlas: — Ale je to dym.

Prvý hlas: — Aha, obloha sa ožiarila.

Druhý hlas: — Joachim, Joachim, spíš? Poďže von!

Vtedy sa Joachim prebral, lebo zbadal, že ho volá otec. Vyskočil. Zťažka poznal dve postavy, ktoré stály blízko seba a ukazovaly dohora, kde bol hrebeň vrchu.

Bol to jeho otec a sváko od Brnčov.

O chvíľu vybehol aj Jano.

Obloha bola tmavá, ale na mieste, kde ukazovaly obe postavy, vystupovalo zpoza vrchu čosi, čo sa na prvý pohľad podobalo hmle, lež hmla mení farbu podľa okolia a toto malo svoju vlastnú farbu. Naspodku, tam, kde sa končil vrch, malo farbu ružovú, no niekedy sa táto ružová farba zatriasla a vystupovaly akési lúče, ktoré sa potom rozpíjaly do žltých alebo krvavých odtieňov. Dohora prebíjala farba šedivá s pomarančovým nádychom. Všetkými farbami prechádzaly vlny. To ľahké, riasnaté, to ťažké, ktoré sa valily ako olejnatý čmud a vystupovaly do oblohy v hrubých stĺpoch, ako by ju chcely podoprieť.

— Vrch horí! — zakričal Joachim neistým hlasom.

— Čo?

— Vrch horí.

— Neslýchal som to ešte.

— Pozerajte, tie lúče, čo sa zapichávajú a potom roztápajú v krvi, sú jazyky plameňov a tie tmavé vlny, čo sa navzájom doháňajú, je kúdol.

Všetci sa dívali dohora a počúvali Joachima, ktorého hlas sa trochu triasol. Uznávali, že tento zjav si možno len takto vysvetliť, ale nevmestilo sa to do ich pochopu.

Vrch horí!

Tak.

Teda vrch. To aj skaly, zem, psica, všetko, všetko. Vrch, ten veľký kolos, čo vo dne i v noci odpočíva a nikdy neprehovorí ani slovko, čo istotne zapúšťa korene do srdca zeme a chrbtom reže oblaky. Teda vrch. To tak, ako by si povedal, že svet horí. Hej. Nuž či sa to dá uveriť? Či obraz takej udalosti môžeš predložiť na obzor svojho zraku? Vrch. Už samo toto slovo ťa privalí, nuž akože môžeš chápať, čo zožiera tohto obra? Hľa, aký nesmysel.

Vrch horí!

Ak to zavoláš trochu hlasnejšie, tak sa vody v dolinách zastavia a hory zrevú úžasom.

Vrch horí!

Ak to počuješ, tak sa ti krv sekne v žilách a v ušiach pleskne, ako by ťa niekto rovno cez tvár bičiskom švihol.

Vrch horí!

Zakry si oči, aby sa ti nechytily plameňom. Modli sa, lebo sa k tebe načahuje božia ruka.

— Vrch horí!

— Čože sa tu dá robiť?

— Nič.

— Ba!

— Čo?

— Poďme ta hore!

— Na hrebeň?

— Hej!

— Je tma, ale taký div už neuvidíme. Teraz sa obloha otvorila a prehltla kŕdeľ jedovatých iskier.

— Nuž poďme!

Teraz voľakde strašne zasipelo, ako by sa kameň hadov otváral.

— Otec, aj vy pôjdete?

— Aj!

Vybrali sa uprostred noci všetci štyria. Joachim, sváko, starý i Jano. Tma ich zdržiavala, lebo nemali svetla.

Joachim sa pustil vopred. Mienil prejsť úšustom a potom hore úplazom ku končiaru.

Cez úšust sa išlo najhoršie.

Úšust tají nebezpečenstvo.

Je prilepený na najstrmšom svahu. Čuší a čaká na obeť, ako dravec v konároch. Touto obeťou môže byť vták, môže byť zviera, ale najskorej človek, lebo on sa cíti na úšuste tak ako plavčík, ktorý je prvý raz na mori. Ak mu chýbajú ložiská, na ktorých by sa v najkritickejšej chvíli dal do pohybu a rozdrvil svojou kamennou hmotou všetko, čo by v ceste zachytil, nuž stavia plno osídel, ktorým zťažka vyhne aj opatrná a schodená noha zvieraťa. Sú to skaly, skaly, bez ktorých by nebol úšust úšustom. Skaly, ktoré by samy nevedely povedať, kto ich sem povynášal, ktoré celé dni, mesiace vylihujú v nečinnosti, ale ktoré sú tvrdé, surové, bezohľadné ako všetko, čo tvorí nemú ríšu mocného ducha zeme. Ležia bez hnutia vedľa seba a na sebe ani hroby, ako úbohé pozostatky nasnášaných mrcín. Slnce ich škvarí, dažde rozmáčajú, vetry divo skučia nad nimi, blesky sa medzi nimi divo metajú ako rozpajedené hady, a ony len čušia, ryjú sa k sebe, držia sa zeme ako riepä. Ale sotva na ne noha vkročí, rozhojdajú sa, pomechria, ožijú ako zatajená chobotnica v zelených vodách, aby človek stratil rovnováhu, a potom otvárajú čierne priepasti ako rozškľabené papule lačných pijavíc.

Úšust je zákerný najmä v noci.

Joachim postupoval opatrne. Skusoval vopred každú skalu, vymeriaval každý krok. Dobýval širokú plochu úšustu po kúsku. Niekedy sa spustil aj na ruky, aby malo telo pevnejšiu oporu. A ostatní ho nasledovali. Upozorňovali sa vzájomne na nebezpečenstvo, podávali si zaistené skaly a Jano pomáhal otcovi aj rukou.

Noc nepovoľovala a zdalo sa, že ešte na svojej púti nepostúpila ani o piaď. Chlapi boli však húževnatí. Brodili sa touto nocou ako skupina pionierov. Podkovičky a klince na bagančiach kresaly do skál. Niekedy sa aj skala uvoľnila, zachrapšťala ani zlomený hnát, vklinila sa medzi iné, alebo sa rútila dolu strminou. Noc sa vtedy pukala.

— Aha, svetlo! — zakričal Jano.

Všetci si obzreli priestor, ktorý v tej chvíli nemal ani začiatku, ani konca. A naozaj. Svetlo vo tme, plachta na mori, puklina v útrobách zeme. Mihalo sa a poletovalo ani svätojánska muška.

— To idú valasi z breznianskeho salaša, zaiste aj tí zazreli dym, — vysvetľoval sváko.

Svetlo postupovalo pomaly dohora prostriedkom tmy, ako by chcelo urobiť čiaru cez noc.

— Táto noc bude pamätná, — zavolal ešte sváko.

Vtedy už boli na úplaze, nuž pustili sa strmo hore. Niekde bol mäkký mach, niekde psica. Museli stúpať bokom, aby sa nešmýkali. Keď strácali rovnováhu, pridržiavali sa psice.

— Teraz nevidieť nič, — vravel sváko.

— Sme priam pod končiarom a to horí s druhej strany vrchu, — vravel Joachim.

— To bude teda v tých miestach, kde má baraniarka kolibu.

— Tam.

— Starý Pazúr bude už istotne tam.

Úplaz sa vyrovnával. Išli ani hore komínom.

— Postojmeže, — vravel Jano vzadu.

Zastali a natŕčali uši a oči do tmy. Nad nimi praskalo tisíce bičov.

— To iskry.

Potom obišli ešte skalu, ktorá sa im postavila do cesty, a boli na temene.

Žiara ich oslepila. Dosiaľ boli vo tme, nuž nevideli nič, a teraz boli vo svetle, a tiež nevideli nič. Museli sa priúčať hľadieť ako psíčatá, ktorým sa rozrezávajú oči.

Nad obočia si prikladali ruky ako vo veľkom slnci.

— Peklo!

Hej, peklo tu bolo pod nimi. Ešte krok, a boli by sa doň zrútili, ešte krôčik, a bolo by ich vypražilo na škvarôčky.

Peklo!

Hej, tu sa rozkladalo pod nimi divé, hrozné a nepokojné. Vrelo, klokotalo, hučalo, hučalo, klokotalo, vrelo. To sa chechtalo, to stonalo, alebo oboje naraz, ako by škodoradosť diablov chcela prekričať bôle mučených. To sa vrtelo v besnom tanci a hneď zas sa svíjalo v kŕčoch. Výbuchy hrozných škrekov roztreskúvaly sa vo tme ako vyhrážky nebesám.

Postáli, aby sa spamätali od prekvapenia.

Žiara im bila do očí. Ležala ako more. Bola biela ani roztopené železo. Blčala a pálila. Jazyky plameňov z nej vyskakovaly. Zavše ich bolo sto. Štiepaly sa a rozbíjaly ani padajúca voda na ostrých skalách, niekedy sa zasa svorne spojily v jeden stĺp, ktorý sa najprv lámal, prehýbal ako had, oblizujúc zem, a potom sa načiahol vysoko do oblohy. Vtedy sa zem zatriasla a hore zadunelo, ako by sa približovala búrka, a iskry sa sypaly ani svietiace guľky.

Horela kosodrevina.

— Do rána bude vrch holý.

— Len aby sa hory nechytily.

— Tie sú nízko, iba ak by sa dostal k nim plameň po psici.

Kým je oheň malý, slúži človeku verne ako pes, nesprieči sa v ničom, môžeš s ním zachádzať podľa ľubovôle. Je hravý ako mača, poskakuje sem i ta, najradšej za vetrom, a vyplazuje sa za tvojimi rukami, ak ich máš vystreté proti nemu. Je síce chytrý, ale nikdy ťa nezaskočí, lebo ho môžeš kedykoľvek skrotiť, ale len čo zmohutnie, napáda človeka ako zbojník. Hádže sa hyhko a trhá, driape bez okolkov. Nemá hraníc sýtosti, je panovačný a chamtivý. Čoho sa raz zmocní, to ťažko púšťa. Jednako tam dolu ľudská vôľa si s ním poradí, ale tu hore je opravdivým vladárom, človek musí pred ním utekať, ak mu nechce podľahnúť. Sily mu rastú, rozťahuje sa a vystrája ukrutné kúsky.

— Šíri sa na všetky strany.

— Nemá vetra.

— Kosodrevina práska.

— Je vysušená.

Podišli trochu doprava, aby mohli vidieť celú horiacu plochu.

Oheň mal odtiaľto hroznejšiu podobu. Plamene sa hádzaly, trepaly o seba ako pripútané zvieratá. Noc sa im protivila. Oheň zúril, oháňal sa na všetky strany, driapal a hltal. Nemal zmilovanie. Bol ohavný, ukrutný. Tma mu stavala múry, a keď sa aj tých zmocnil, vystupovala do výšky a odtiaľ sa hádzala naň ako dravý vták. Oheň ju vykiadzal kúdliskami dymu. Oheň bol mocnejší, ale tma bola väčšia. Oheň bol rýchlejší, ale tma bola ťažšia. Nevedely poraziť druh druha. Tento urputný zápas nemal konca. Rozmnožoval sa do šírky i do výšky, zdalo sa, že zachváti celú zem aj oblohu.

Pastieri stratili reč od údivu, nevraveli nič, len keď došli Brezňania, odpovedali na ich pozdrav.

— Psiská nám nedaly spať, zavýjaly od večera, ako by ich niekto za chvosty poťahoval, — vraveli tamtí.

— My sme sa zdržali pri vatre, — vraveli títo.

Oheň sa obracal nadol, lebo tuto hore k nim nebolo už kosodreviny.

— To sa musela chytiť baraniarkina koliba, — mienil voľaktorý valach.

Joachimovi sa ziskrily oči. Myslel na človeka, ktorého dnes večer zahnal fakľou do kosodreviny. Uplietla si na seba korbáč, — vravel svák.

— Možno, že to spravila aj naschvál, — dokladal ten istý valach, — lebo Pačuga nemal s ňou čisté prsty.

Každý mal o tom svoju mienku a boli by sa navzájom zdôverili, keby sa nebolo prihodilo toto:

Z plameňov vystúpil mužský. Zaiste to bol mužský, lebo ho všetci videli na vlastné oči. Vyšiel a zastal. Chcel sa najprv pustiť rovno dohora, ale potom azda zbadal ich, nuž pustil sa tým smerom. Hoci im žilky hraly na útek, zvedavosť ich prikovala na mieste. Človek bol ako príšera. Okolo neho žiara, lúčaly sa krvavé plamene sem i ta, ako by ho chcely ešte dobehnúť a šmariť nazpät do rozbesneného pekla. Bol čierny ako uhoľ, tackal sa zboka nabok, ako by sa bola zem pod ním hojdala. Zavše zastal a zaknísal sa a zasa šiel ďalej. Kolená sa mu podlamovaly a podkýnal sa. Čím bližšie prichádzal, tým viac sa pozdávalo, že je to nie človek, ale prízrak, ktorého plamene vypľuly. Na rukách niesol akési bremeno, ktoré mu bolo iste nepohodlné, lebo bolo previsnuté aj na jednu, aj na druhú stranu. Bilo mu istotne do stehien pri chôdzi. Keď sa priblížil na desať krokov, všetci chlapi mu hľadeli do tváre, uvedomovali si jeho podobu, lebo chceli ho poznať, ale to sa im podarilo len vtedy, keď prišiel medzi nich, položil bremeno na zem a obrátil sa tvárou k ohňu.

— Pazúr!

A naozaj bol to on. Pazúr, čo pasie na Zelenom sedle, Pazúr, čo sa ti vyhupne pred oči vtedy, keď naň najmenej myslíš, a tam, kde ho najmenej očakávaš. Pazúr. Chudý, vysušený slnkom ani suchár, došľahaný vetrom, zúverený ani koreň, šedivý, so židovskou bradou a s palicou ani večný pútnik. Hej, bol to on, lenže vtedy by si ho bol zťažka poznal na slnku, nie to ešte pri nepokojných plameňoch. Nemal nič bieleho na sebe. Šaty mal dodriapané na franforce, úbohé čiastky vyciveného a ohňom soškvareného tela vytŕčaly sa zpomedzi nich. Brady nemal a z celej tváre mu zostaly len oči, veličizné, vylúpené, ktoré sa dívaly do noci ako zmučený strach.

Hej, toto bol Pazúr, čo tejto zimy pochoval štvrtú ženu.

Vedľa neho na zemi ležala bez pohnutia žena. Podľa šatstva by sa to nebolo dalo uhádnuť, lebo bola oblečená ako chlap, ale mala po celej šírke roztrhnutý kabát a či blúzu, nuž sa jej vysúkavaly prsia. Ich nahota svietila v žiari ako žabica. Boly ešte slabé na dojku. Hoci bola nesená ohňom, nemala ani vlasy ani tvár porušenú. Bola pekná. Hlavu mala sklonenú, ako by nezniesla pohľad toľkých chlapov.

— Žije? — spytovali sa niekoľkí.

Pazúr sa obrátil k nim. Hľadel dlho bielym zrakom, ako by poznával tváre alebo ako by nedopočul, a potom podvrátil hlavu ležiacej tak, aby sa ukázalo hrdlo. Pastieri pristúpili bližšie, ale nevideli a nechápali nič, až keď sa voľaktorý osmelil ohmatať podozrivo sa červenajúci pás na hrdle, zistilo sa, že hlboko v koži do napuchnutých žíl je vrezaný tenký oceľový drótik.

Pastierom sa rozšírily oči. Máloktorý z nich voľne dýchal. Uvedomovali si strašný zločin, ktorého stopy boly ešte čerstvé. A toto náhle uvedomenie tam hore na vrchoch, uprostred noci, keď nebesá dýchaly hlbinami večnosti, keď doliny sa topily v penách vzdúvajúcej sa tmy, pri divom tanci rozbesnených plameňov, preštepovalo ich hrôzou.

Joachima striasalo rozhorčenie. Nebol ešte svedkom podobného činu, nechápal jeho smysel, nuž nevedel si predstaviť zlosyna v ľudskej koži a s ľudskou tvárou, ktorý mal toto dielo na svedomí, hoci sa stretol vo svete s rôznymi podobami a s rôznymi povahami. Pred jeho očami vyrastala ozrutná postava obludy s opičou papuľou, s vycerenými zubiskami, s krvavými okáľmi. Ľakal sa jej, ako sa ľakajú deti pripomienok na mátohy, čo striehnu v tmavých kútoch izieb, ale súčasne si uvedomoval, že by ťažko utíšil vzbúrenú krv, a uvoľnil vypätie síl, ak by sa táto obluda zjavila nablízku.

— Beštia, — uľavil si voľakto.

Ostatní stískali zubmi a zatínali päste.

— Treba ísť so zvesťou k Pačugovi, — radil sváko.

Joachim sa preberal zo stŕpnutia. Zasa sa mu mihla pred očami tvár, ktorú naháňal zvečera fakľou, a myslel, že sa mu rozbrieždieva, že sa mu odhaľuje čierna plachta, ktorou je tento zločin zastretý.

— Toho by ste darmo hľadali doma, — zvolal živo.

Všetci sa obrátili k nemu, lebo zbadali náražku v jeho hlase. Ale vtedy sa ohlásil akýsi parobok, ktorého dosiaľ nebolo dobre vidieť a ktorý nebol oblečený vo valaských šatách, no stál medzi Brezňanmi, nuž zaiste patril medzi nich:

— Ten už s Adamom loj kope. Včera mu bol pohreb. Povrávalo sa, že sa otrávil pochabými hubami.

Joachima oblapilo zdesenie.

Obrátil sa k otcovi, mysliac, že tam nájde odpoveď, ale otec bol obrátený k ohňu. Ako sa zdalo, jeho nič z týchto slov nepoburovalo a nerozrušovalo. Oheň burácal. Zdalo sa, že v besnom trešťaní zahrýza sa už do vlastného tela.