ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O polnoci zahlaholia zvony a zároveň horár pozapína si kabát, zvesí z klina zelený klobúk, ťažkú dupľovku a vyjde na záhradu s dvoma tučnými psiskami. Obloha je čistá, husto posiata bielymi hviezdami. Pod ňou odpočívajú belavé kopce, hory, utesnené tmou, lebo mesiac už zapadol. Horár namieri strmo na dolinu a zdupľuje raz, dvakrát, tretí raz. Dolina mu vzápätí odpovedá hlučnými ozvenami.

Všetci so zatajeným dychom počítajú tieto tri sviatočné výstrely, ktoré sa ozývajú od nepamäti na rozhraní času. Oznamujú ľuďom Nový rok.

Zmenilo sa vari niečo?

Naoko nič. Hodiny zas idú pravidelne a ticho. Je to starý verk. Mnoho rokov konajú službu v tomto dome. Každému už dávno zovšedneli, lebo každý hádam niekoľko ráz vyskúšal na nich svoju zručnosť. Teraz ukazujú tri minúty po dvanástej. Veľká kachľová pec vyhasla, stará mať, stočená do klbôčka na múriku, začala pochrapkávať. O chvíľu zavŕzga v kúte posteľ, zodvihne sa otec a pôjde kŕmiť statok s lampášom v ruke, niekde na šope buchnú padacie dvere a popod okno sa prešmykne mihotavé svetielko. A tak podobne aj z ostatných dvorov vyšľahnú na sneh žlté plamene lampášov. Príde nový deň, práve taký biely a obložený sipľavou hmlou ako ten predošlý, len vari o slepačí krok dlhší, potom druhý, tretí, zima pominie, v záhradách na jabloniach, na lúkach, v bučine i v ľudských srdciach rozkvitne máj. Potom bude Jána, horúce letné dni, plné roboty, a zas Anny, Martina. Obzor sa zúži, zaplní, nebudeš mať taký slobodný rozhľad po šírom svete, musíš oči častejšie obracať dovnútra, do hlbín svojej duše. Práve tak to bolo aj minulý rok, aj vtedy, keď rástol otec, dedo. Kolobeh času je od nepamäti ten istý a človek si podľa neho pravidelne zadeľuje robotu. Na jar seje, v lete zápasí so slnkom a s búrkami, v jeseň zváža, v zime šije kapce a stružliká trepárky.

Ale keď sa niekedy pristavíš vo svojom náhlení, rozhľadíš dôkladnejšie a zamyslíš, zbadáš, že život nezadržateľne niekde speje, že svet zmieňa sa práve tak na povrchu, ako i vo vnútri. Dozrieva, starne ako aj ty. Akáže bola napríklad stráň za dedinou, keď sme behali bosí po pažiti? Práve vtedy ju dali páni vyrúbať. Ach, bola to holá, vyklčovaná pláň, pomedzi obhorené pne vytŕčali sa biele skaly, ktoré prudké dažde z roka na rok viac vymývali. Ľudia pod nimi narobili hrádze, aby si mohli v pálenisku nasadiť zemiakov a pešiu fazuľu. Jednu jar potom prišli dievky a zasadili do jamiek malé smriečky. Nasledujúce roky nesmel tam vkročiť statok ani žena s kosákom a s košíkom na chrbte. Na niektorom pni vždy striehol horár a strieľal do oblohy, aby plašil ľudí i zvieratá, ale dlho sa neukazovali smriečky! Pomedzi pne, raždie a vývraty vyrastala burina: pŕhľava, vysoký malinčiak, kyprina, pozdejšie vyhúkla hustá kružina, nikto neveril, že by tam niekedy šumela voňavá čečinka. Kružina vydusí siatinu, mal ju dať horár vyťať. A dnes, hľa, po kružine nieto ani znaku. Na celej stráni šumí mladá hora, hustá pevná ani múr, dobrý úkryt pre diviaky a prepelice. A kdeže sú dievky, ktoré ju sadili. Ach, horkýže dievky. Všetky nosia už čierne šatky, v kostole sadajú si do posledných lavíc, predmodlievajú sa ruženec, každý desiatnik iná, podľa ruží, a keď sa majú pristaviť niekde na dedine, skladajú si pokorne ruky na vydutom živôtiku. Na svoje dievčenské roky spomínajú len vtedy, keď večerami pri peci spustia kolovrátok a majú okolo seba veľa zvedavých poslucháčov. Ach, keď sme my dievčili, bývalo inakšie. Veru tak.

Ani ľudia neubránia sa zmene. Prebieha im súčasne v krvi i v duši. Často si to ani neuvedomujú. Majú veľa starostí: najprv hier, potom povinností, dôležitých robôt a nie sú radi, keď si musia priznať, že sa im stratilo pomedzi prsty niečo, čo ešte neužili. Ale krv i duša sa časom sama ohlási a prezradí. Brat so sestrou od malička vyrastajú spolu v zdraví i v nemoci pri hrách i pri práci. Majú spoločnú mištičku, z ktorej jedia, i spoločnú posteľ, kde spávajú. Cez deň behávajú po dvore, preliezajú ploty, pozerajú do všetkých dier a tmavých skrýš okolo domu. Sú obaja rovnako upachtení, keď sadajú k jedlu. Večer ich mať ukladá vedľa seba a prikrýva tou istou perinou. Deti sa pritláčajú k sebe, aby sa mohli navzájom telami zohriať. Zaspávajú ako dvaja nevinní anjelici a za brieždenia sa práve tak zobúdzajú. A tak sa im patrí. Sú predsa z jednej krvi. Všetky city sa pri nich urovnávajú a zahládzajú. Musia mať čisté oči a čisté myšlienky, z akejkoľvek blízkosti na seba hľadia. Ale raz sa chlapec zobudí uprostred noci a je celý v ohni, najmä vtedy, keď sa dotkne toho okrúhleho, mäkkého a voňavého tela vedľa neho. Čo sa to s ním robí? Otvára naširoko oči, hľadí do tmy, musí niekde ujsť, lebo sa tu zadusí, len keby nebola noc. Odhodí z tela perinu a odtiahne sa ku kraju postele, do rána premáha úzkosť, ako sa len dá. Ach, bože môj, aké trápenie naraz. A druhý večer pustí sa do plaču, keď ho nútia, aby si išiel ľahnúť. Nie, on nejde, nebude už so sestrou spávať. Radšej presedí do rána na lavici pri peci. Rodičia sa divia. Aký chrobák že to vošiel naraz chlapčiskovi do hlavy? Vari nejdú pre sopliaka náročky k stolárovi rozkázať posteľ, aby sa mohol na nej sám preťahovať, a kdeže by vzali toľko perín. Najprv musí mať prichovať husi a nazbierať peria do obliečky. To môže byť na takto rok. Zatiaľ chlapec vyrastie a bude môcť spávať na šope. Ale chlapec sa nedá učankať, pevne stojí na svojom, a keď veľa naliehajú, stane sa zúrivým, cerí zuby na každého, kto sa k nemu približuje, šteká ani vĺča a blúzni skoro v horúčke, vraj preto nebude viac so sestrou spávať, že smrdí! Čože? Ako to povedal? Zhrozí sa otec. To slovo je vari prisilné, udrie ako hrom a všetkých prekvapí, zmätie. Dievča, ktoré už leží v posteli, očervenie v lícach a perinu si pritiahne hanblivo až pod bradu. Rodičia na ňu hľadia skúmavo a naraz pochopia. Škoda, že sa tak nestalo skôr. Dievča malo nedávno pätnásť rokov. Naozaj mu nepatrí, aby spalo s chlapcom. Ich horlivosť náhle opadne, nevedia povedať nič. Túto noc matka ustelie aj na lavicu pri peci a na druhý deň zbíja otec z dosák lôžko, ktoré sa bude zasúvať pod posteľ. Také sú veru zákony krvi.

Nánkin Tóno prekonal v poslednom čase tiež zmeny a zdá sa, že sa s nimi zmieril. Už dávno má svoje vlastné lôžko. Prišiel sám na to, že sa mu nepatrí spávať spolu s tetkou. Urobil si pričňu, ktorú pristavil pod okno, kde sa teraz večerami natiahne. Je z neho rúči mládenec. Nikto by nepovedal, že mal niekedy umazané, repavé kolená a vyleštené rukávy.

Ani sám nespomína na také pletky. Celý ten svet, keď chodil bosý s vykasanou košeľou, keď sa mordoval s ťažkými brvnami po pažiti, zostal kdesi ďaleko za ním a nieto cesty, ktorá by viedla k nemu. Hlboká, tmavá hora, Kozí vrch, Jánošíkova skala, Zelený kút, všetky tie obľúbené miesta, grúne, stráne, dolinky, ktorými voľakedy tak rád brúsil, kde strávil celé dni, zostali síce tu, môže na ne hľadieť, môže ich tiež podľa ľúbosti navštevovať, ale či ešte majú to kúzlo, ktorým ho vtedy obostierali a ktorým sa nevedel nikdy nasýtiť? Ach, kdeže. Všetko zovšednelo. Dostalo skutočnejší a určitejší vzhľad, ustálilo sa do pevných tvarov, ktoré človek hodnotí podľa toho, akým dielom úžitku mu prispievajú k spokojnosti. V ničom už nehľadá tajomstvá, ktoré by ho vedeli vzrušovať a lákať. Napríklad Kozí vrch je len praobyčajný vrch, akých je na okolí niekoľko. Plochá skala na jeho temene pôsobí za súmraku síce čudne. Môže niekomu predstavovať stôl, za ktorým niekedy sedával Jánošík so svojou družinou. Ale za bieleho dňa môže sa každý presvedčiť, aký nezmysel je veriť takým rozprávkam. Skala nemá podobu stola, vyčnieva z vrchu širokou plochou a naprostriedku vypúča sa do hrobliny, po krajoch rozrušenej dažďom a mrazom. Pohľad na ňu nie je nijako lákavý. Nerastie na nej ani jeden kríček. Pustá a holá rozvaľuje sa celý rok pod nebom. Horár by bol radšej, keby mu tam rástli mocné jedle, a dedinčania by nedbali, keby sa jednu noc celý vrch niekde na druhú stranu prevalil alebo aspoň rozsypal, čo by mali pritom zažiť i trocha strachu, lebo preň neužijú temer pol roka slnca. Ako zaň po Martine zapadne, vynorí sa len po fašiangoch. Zatiaľ môžu len túžobne hľadieť na blýskavé lúče, ktoré sa vo výškach pohrávajú bez úžitku.

Nuž, akéže tu kúzlo. Nikdy mu veru ani na um nepríde, aby sa niektoré nedeľné popoludnie vybral hore, sedel tam na najvyššej skale a hľadel dlhé hodiny dolu do dvoch dolín, ako to voľakedy robieval. Je to ďaleko, strmo, namáhavý výstup uzučkým, zanedbaným chodníkom, a potom, nedeľné popoludnie by v nijakom prípade nechcel tak nemilobohu zmárniť. Sú to jeho jediné chvíle, ktoré má právo vyplniť záhaľkou. Ráno ho tetka ženie do kostola alebo, keď je zlý čas, musí sedieť pri okne s ružencom, modliť sa nahlas a spievať nábožné piesne, kým sa neozve poludňajšie zvonenie. Poobede musí strážiť dom, pokiaľ sú tetka na litániách. Iba keď sa vrátia, môže sa ukázať na ulicu. Do večera je pár hodín. Tie výhradne patria jemu. Mal by ich stráviť bez úžitku nejakým bezcieľnym a jalovým túlaním? Ach, nie. Z takých darobností už vyrástol. Jemu prislúcha, aby prejavoval určitú vážnosť, vyrovnanosť, umiernenosť. Je už veľkým chasníkom, podľa vzrastu opravdivým mládencom, ktorý by si mohol dovoliť niečo aj k dievkam, nuž musí sa podľa toho aj držať. Veru tak.

Kým sú tetka na litániách, upraví si zovňajšok: vykefuje kabát, nohavice, začierni baganče, potom rozpustí trochu cukru v hrnčeku, navlhčí si vlasy, aby mu frizúra držala, a nakoniec prepne remeň na páse o jednu dierku ďalej, aby mu nohavice neleteli. Takto sa aj sám sebe páči. Cíti sa upätejším, pružnejším. Môže ísť bezpečne medzi ľudí.

Na ulici sa ešte raz premeria odvrchu dolu a trvá mu to vždy chvíľu, lebo je ho veru dosť aj na šírku aj na dĺžku. Ale potom sa už nebojí vykročiť. Nech sa stretne s kýmkoľvek, každému sa pozrie rovno do očú. Kráča pomaly pevným, chlapským krokom dolu dedinou, prezerá si pozorne domy, dvory, akoby kráčal takto prvý raz, keď uzná za vhodné, odpľuje si do prachu alebo vytiahne z vrecka fialovú veľkú haviarsku šatôčku a poriadne hlasno sa do nej vysiaka.

Okoloidúci ho obchádzajú, lebo ako tak naprostred cesty stojí rozkročený a prefukuje si plnými pľúcami nos, zdá sa im celkom vážnou prekážkou. Na kohože sa len podal? Premeriavajú ho, keď sa dostanú za neho.

Matku mal drobnú, nebolo ju temer vidieť, keď niesla batoh. Taký škriatok. Mládenci sa na ňu neohliadli. Čo by si boli s ňou počali, keď im siahala iba po pupky. Ako by sa mohla teraz merať so svojím synom? Snáď otec. Ale toho nikto nepozná. Nejaký vandrák, vojak alebo komediant. Skrátka nič určitého, istého. Zastavil sa niekde na svojej púti svetom a dovolil si urobiť žart, len tak pre psinu, ako by to bolo. Nikto nevie ani, za akých okolností sa to stalo. Dievka nemala v dedine výhľad na vydaj, šla hľadať šťastie do sveta a tam aj zapadla. Domov prišla iba zľahnúť. Po pôrode zas odišla, azda za tulákom, ktorý bol raz k nej taký štedrý a láskavý ako ešte ani jeden chlap a ktorý možno ani nešetril sľubmi. Pravda, viac sa nezjavil. Tulák nemá vymeranú cestu. Ak sa s ním naozaj stretla pod krížom medzi dvoma dedinami, kde obyčajne takí ľudia odpočívajú, aby neboli nikým vyrušovaní, istotne splnil do posledného slova svoj sľub. Naposledok vari pred desiatimi rokmi prišla neurčitá zvesť o nej k richtárovi. Nejaké úrady sa dopytovali na jej príslušnosť a či má rodičov. Viac nič. Nesmierne diaľavy sveta sa nad ňou zatvorili.

Iba tu na dedine pred očami všetkých, ktorí sa jej vysmievali a ktorí ju zaznávali, rastie plod jej hriechu. Najprv to bol obyčajný pankhart. Nič dobrého sa z neho neukazovalo. Samé žaloby sa naň sypali. Jeden deň sa s niekým pobil, druhý rozkladal oheň pod stenou, potom ho zas videli na cudzej šope, odkiaľ zmizli záhadným spôsobom nástavky na ryby. Bolo veru dosť príčin, aby ho nazývali zbitníkom, zlodejom a podpaľačom.

No teraz je to celkom niečo iné. Nikto by sa mu neopovážil pripomenúť niekdajšie priestupky nielen preto, že by si to nezaslúžil, v dedine ho považujú za najslušnejšieho, ale nemusel by si to ani od hocikoho dovoliť. Už teraz patrí medzi najvyšších chlapov v dedine a v robote je prvý. Nikto nedostane toľko vriec zemiakov z grúňa dolu k vozu ako on, nikto nerozkála toľko klátov za jeden deň, nikto neberie taký široký radok pri kosení. To sa mu všeobecne uznáva nielen medzi deťmi, ktoré už dávno obdivujú jeho silu, ale aj medzi chlapmi, hoci vekom k nim nepatrí. A nie je to len prázdna pochvala. Má naozaj široké plecia, pevný, šľachovitý krk a dlhé ruky.

Tetka Nánka už nemusia nohavice po nebohom, ktoré jedno za druhým z komory vynášajú, zvlášť skracovať. Všetky mu dobre padnú i do členkov i do pása. A ešte rastie. Sami ľudia to potvrdzujú. Bude nebodaj ani smrek. Kde sa ho len berie. Ba či tetka Nánka vystačia pri ňom so zásobami.

Chvalabohu, Tóno nemá také starosti. Má vždy na mise toľko, že zaženie hlad, a nikdy mu nepríde na um zisťovať, o koľko posledný mesiac narástol. Bude práve taký, ako ho chce pánboh mať. Hoci naozaj aj druhým Goliášom pre potechu pánu farárovi. On nedbá, len nech je vždy zdravý. Veru, a ľudia môžu vravieť, čo chcú.

Keď potom myslí, že má obe nosné dierky dobre prefúkané, ide ďalej širokým, kolísavým krokom, prehliada dvory a zastaví sa pred krčmou.

Tu, na malom priestranstve pri plote školskej záhrady z druhej strany cesty, odkiaľ je dobrý výhľad na oba konce dediny, vidieť, kto prichádza zdola i zhora, a hlavne otvoreným oknom a dvermi vidieť aj do krčmy, je totiž od pár čias jeho stanovište. Sem prichádza pravidelne v nedeľu popoludní, lebo tu podľa zvyku vystavajú takí mládenci, ako je on. Tí mladší, pochabejší, stvárajú ešte pestvá. Zápasia medzi sebou, aby verejne ukázali svoju zdatnosť a vyspelosť. Tí starší, skúsenejší, vykonávajú podľa predpisu tútorské a sudcovské úlohy. Učia sa krútiť cigarety, pripaľujú si, aby mali pod nosom vôňu a oheň, dojednávajú tajné schôdzky, významne pomrkávajú na seba a strkajú sa lakťami, keď ide po ceste nejaké dievča.

Tóno neprináleží ani do jednej skupiny. Nepotrebuje nikoho presviedčať o svojej sile. Tá vec je už pre neho dávno vyriešená. Ale neopováži sa ešte vložiť do úst cigaretu. Doma pod kôlňou vari áno. Tam ho nikto nevidí, ako ho pri tom dusí, ako musí krčiť čelom, sťahovať oči a brániť sa slzám, ale tu veru nie. Preto stojí aj osamote. K nijakej skupinke sa nepridá alebo, lepšie povedané, nijaká skupinka sa nevytvorí okolo neho. Nikto nemá s ním spoločné záujmy. Pravdaže, to mu vôbec neprekáža. Dostačí si nateraz so svojimi myšlienkami. Hlavná vec, že tu stojí, vníma ruch, posudzuje výkony tých mladších, priúča sa mnohému od tých starších a robí uzávery. Za ten čas, čo tu stojí, všeličo sa prihodí, všeličo sa povie a všetko má pre neho životný význam.

Niekedy pritrie sa aj k dverám a nazrie do korheľne. A tu nie práve zriedkavo sa stáva, že od niektorého stola zakýva naň sváko Špiritajovie. Tóno poslúchne. U sváka má maličký úver. Nezabudol ešte na neho. Niekedy zabehne k nemu a pomôže mu dopliesť kôš alebo dodlabať vahanček. Pre sváka je to neoceniteľná pomoc, lebo je už starý, robota mu už nejde tak od ruky ako prv. Preto pamätá aj na Tóna, keď sedí pri plnej fľaške. Dostane obyčajne jeden pohárik čistej. Na začiatok to vari stačí. Nemá ešte také prepálené hrdlo, aby zniesol viac. Tetka by sa naň hnevali do smrti, keby sa opil. Ani sa mu nepatrí, nech sa len vystríha všetkých podobných nerestí. Nijakému chlapovi nie je to na osoh. Ešte tak pod spôsobom, ako pije on v nedeľu, keď je na to čas, pár kvapiek pre dobrú vôľu nemôže nikomu zaškodiť. Tóno sa ochotne podvolí. Vlastne on za trúnkom ani nebaží. Využíva len príležitosť, aby sa dostal dnu. Lebo potom sa už nevracia k dverám. Vyhľadá si nejaký kút pri stene, kde nikomu nezavadzia, a rozhliada sa po začmudenej miestnosti. Oči sa mu blyštia blaženosťou. To sa mu žiadalo.

Okolo neho na laviciach pri masívnych stoloch sedia chlapi. Skutoční chlapi. Každý má pred sebou svoj pohárik, do ktorého si niekedy naleje z fľaše, poťahujú si zo zapekačiek, šúľajú na dlani cigarety, žujú močku, pľujú pod stoly, a nie len tak, aby vzbudzovali pozornosť, aby sa tým vystatovali ako tí predo dvermi, ale naozaj, lebo sa im tak žiada. Celý týždeň robili vo fabrike. Niektorí pri valcoch, iní pri peci. Ťažká robota veru. Urputný zápas s tvrdým železom, ktoré sa nerado samo poddáva. Niekedy ho treba rozpáliť na horiacom kokse do žerava, mlátiť ťažkým kladivom hoci hodinu, niekedy ho treba roztaviť na tekuto, prelievať dlhými varechami do rozličných nádobiek, naťahovať, vŕtať i rezať, aby dostalo takú formu, ako vyžaduje potreba. Na oddych nieto času. Ani myslieť. Povetrie hučí, zo strán sršia iskry, pôda pod nohami páli, v rukách prenášaš oheň. Kdeže v takom pekle spočinúť na chvíľku? A okrem toho stroje ti vymerajú každý pohyb. Nemáš kedy ani znoj z čela utrieť opakom ruky. Krv vrie, telo sa škvarí, ruky, nohy si necítiš. Dokedy také vypätie vydržia? Niektorí po šichte nezájdu ani domov k žene a deťom. Bývajú celý týždeň v šalande, aby šetrili silami. Nuž teraz, keď majú na to čas, pijú, fajčia i odpľúvajú si poriadne, ako sa na chlapa patrí.

Nedele sú pre nich dôležitým medzníkom v živote. Zastavujú sa pri nich a uvedomujú si s potešením, že ich fabrika celkom hrdzou a prachom nerozožrala. Ešte vždy zostáva z nich toľko, aby sa mohli poznať a aby mohli zaujať vo svojom dome i v obci miesto, ktoré im prináleží podľa postavenia, bohatstva i hlavy: jeden v kurátorskej lavici na ľavej strane oltára, iný za richtárskym stolom a ďalší na gelete uprostred salaša, aby mohol dobre sledovať, či bača spravodlivo rozvažuje hrudky syra gazdom, ale hlavne majú príležitosť stretnúť sa tu v krčme okolo spoločnej fľaše, ponazerať si navzájom zblízka a úprimne do očú, ktoré si poriadne v sobotu večer vyumývajú teplou vodou a mydlom od sadze, a môžu sa od srdca porozprávať.

O čomže sa to rozprávajú? Tóno počúva. Ach, nie sú to hocijaké pletky. Na richtára prišla listina. Výmer od okresného súdu, podľa ktorej musí obec zaplatiť eráru pokutu, že pastier pustil čriedu kráv do hory. To je nezmysel. Kto bol na pojednávaní? Občanov hádžu za dvere. Tak, to je zas robota toho nového ferštra. Chce ich obrať o staré práva. Za predošlého bolo dovolené všetko. Statok sa mohol rozchádzať, kade chcel, len keď mladé siatiny zostali nedotknuté. Ženy vyžínali bány, deti vláčili jahody, dreva si si mohol nahotoviť, koľko bolo treba na celú zimu, nikto ti nepočítal polená, ani neoznačoval, ktoré stromy máš zrezať, a tento má na všetko zákony. Na jeden dom prislúcha len dvadsať metrov dreva, keď ideš do hory, musíš sa ohlásiť u horára, na vyžínačku potrebuješ povolenie, na maliny a jahody lístok, a teraz zabraňuje statku prístup do hory. Čo im zostane z osadníckeho práva? O chvíľu nebudú sa smieť zohnúť ani za triesočkou, nebudú mať čím kúriť, a v noci hocikedy ti trepe horár na okno, ber sekeru, motyku, lopatu, niekde na chotári blčí hora, treba ísť hasiť. To áno, povinnosti máš, ale práva nie. Ach, to si môžu nechať. Pokutu nech sa neopováži richtár zaplatiť, tým by sa podvolili. Treba podať odvolanie, treba ísť s deputáciou rovno na riaditeľstvo do Bystrice a keď aj do Pešti. Čo si starí voľakedy vydobyli, oni nesmú nechať zašantročiť. Sú tým veľmi rozhorčení. Rozkladajú rukami, bijú päsťami o stoly. Každý argument, ktorý predkladajú, je závažný. Nie, právo je na ich strane. Pôjdu sa zaň biť, keď bude treba. Krčma hučí ani úľ, keď má vyletieť z neho roj.

Ale tu, práve na konci stola, nakláňajú sa dvaja dôverne k sebe, neruší ich hurhaj, nevedia sa strhnúť bojovnosťou, hoci pijú zároveň s ostatnými z jednej fľaše. Hovoria ticho a pokojne, ich reč je krátka, zato čistá, dorozumievajú sa viacej očami.

Tóno ich pozná. Sú to dvaja susedia, bývajú skraja dediny. Vídať ich vždy spolu. Keď vláčil z hory drevo za reťazou, stretával ich v húštinách. Robili sa, že hľadajú huby popod smriečky, ale nikdy nevidel, že by mali niekoľko nastoknutých na prútoch. S jedným mal dokonca nepríjemnosť. Našiel v potoku nástavku na ryby. Prirodzene, že si ju vzal domov. Akože si mohol domyslieť, že ju niekto tam náročky položil? Veď ešte ani nevedel, že by mohla do nej ryba skočiť. On do tých čias chytal do rúk a na vidličku. No nadarmo sa božil, prisahal za svoju pravdu, keď za nástavkou prišli. Prischlo na ňom, že prelieza cudzie šopy, prekutáva staré truhly, tmavé kúty, štíty a kradne.

Teraz sú tu, a veru málo si všímajú Tóna.

Roháč? Vravia.

Hej, dobrý ročiak.

Na Stádlici?

Tam.

Chodí dobre?

Každú noc.

Videl si ho?

Včera.

A horár?

Vie o ňom.

Bol tam?

Robil solisko.

Pôjdeme?

No.

Dnes.

Po polnoci.

Vezmi plecniak.

Dobre.

Horár je tiež tu, stojí pri púdli a dojednáva s ujcom Matúšom drevo na stavbu. Už ho odobral. Môžu si ho vziať, lebo tam bude šlóg, zavalili by mu ho, len nech si príde po kartu, aby mohol zaplatiť na správe.

Ujec Matúš úctivo prikyvuje hlavou. Áno, ešte zajtra staví sa na správe a zaplatí. Nalieva napochytre a veľmi štedro do vínových pohárikov slivovicu. Ešte by prosil pána horára o jednu láskavosť. Keď už pristavúva, chcel by preložiť dlážku v tejto starizni. Potreboval by viac dosák. Nuž či by nemohol ešte zrezať niekoľko smrekov k tým, čo už ležia na zemi. Nikto to nespozoruje, zvezie všetko naraz, a oni dvaja sa dojednajú.

Horár je veľkomyseľný. To môžu spraviť hneď teraz, vraví a obzerá sa, či ich niekto nesleduje. Môže však bezpečne uzavrieť s ujcom Matúšom obchod na úkor eráru. Každý si tu rieši svoju záležitosť.

Hneď za ním, na sude, sedí starý richtár. Na Mateja mu minulo deväťdesiatosem rokov. Šesťdesiat rokov vládol v dedine ako neobmedzený pán. Zatiaľ si nahonobil pekný majetok. Teraz sa tu háda so synom, ktorý už tiež ťahá na penziu. Známy spor. Starý si ešte za života svojej ženy dal prepísať všetok majetok na seba a syna dosiaľ nepripustil ani na jednu brázdu. Gazduje sám, akoby ešte išiel svety súdiť. Nech vraj čaká, kým ho pánboh nepovolá.

Veď mu vraj neskape ani jedna hruda. A káže si liať do pálenčiara čistý rum.

Tóno nevie, čo by mal najprv počúvať. To hej, samé dôležité pokonávačky. Obchody, práca, zmluvy, vášne, majetkové záležitosti. Zdá sa, že na tom stoja základy sveta. Chlapi ich musia neustále obhliadať, upravovať, aby sa neporušil poriadok. Tóno je vo svojom živle. Nežiada si nič iné, len aby nedeľa bola o niekoľko hodín dlhšia. On by vydržal stáť pri stene aj dvakrát toľko, ako sa mu dostane. Celý týždeň bude brať z tejto stravy, ktorú si tu nazhromaždil. V hlave si niekoľko ráz prerieši nadhodené otázky, spory a od soboty rána už bude netrpezlivo čakať na chvíľu, keď sa bude môcť zas vrátiť.

Zavše na náprotivnej strane, hneď pri výčape, odchýlia sa pomaly dvere vedúce do kuchyne a v úzkom otvore zjaví sa hlava: čierna záplava vlasov, biela, až mliečna tvár a živé oči. Paulínka, blysne v tom okamihu Tónovi hlavou. Niečo hovorí otcovi a pritom zvedavo prebehne pohľadom celou miestnosťou. Zastaví sa aj na ňom, a možno dlhšie, ako by sa jej svedčilo. Áno, cíti chvíľku slabý tlak na čele, ale on sa nedá vyrušiť a hlavne, zostane pokojný, akoby sa nebolo nič prihodilo. Paulínka už nemá pre neho takú príťažlivosť ako voľakedy. Prerušil s ňou všetky styky, ba aj v myšlienkach sa od nej odpútal, lebo nahliadol, že nepatria k sebe. Paulínka je niečo iné, niečo viac ako on. Nemôže sa jej rovnať. Je z poriadnej, vari najváženejšej rodiny v dedine. Má otca, matku, ktorí sa o ňu starajú, nosí štofové šaty, biele pančuchy, ani v stredtýždni ju nevidieť chodiť naboso. Nedoniesla ešte ani jeden batoh alebo košík trávy, ako nosia každý deň iné dievky. Ach, kdeže by. Také práce robieva za ňu Marusa. Ona sa musí šetriť, lebo je ako z porcelánu, bielušká, jemná a krehká. V škole bola najlepšou žiačkou. Bude z nej panička, áno, dáma s opereným klobúkom, ktorá sa bude prevážať na ľahkom koči a ktorá aj proti slnku si vystrie nad hlavu biely slnečník.

Tak. A ktože je on? Akýsi nalezenec. Pankhart. Nepozná si ani rodičov. Býva v nízkej starej chalupe s malými okienkami. Tetka ho vychovali na samých zemiakoch a nosí prestáte, moľami prežraté šaty po starom otcovi, v škole bol iba na posmech, musel vždy veľa robiť, ak chcel jesť, a budúcnosť nemá vábnu. Rozhodne nemôže čakať, že sa niekedy stane išpánom, ktorý by si mohol pyšne šibkať bambusovou paličkou, štrekovať tenkými stehnami, klopkať lakovými topánočkami pred paničkami. Zostane len na dedine do smrti v tej nízkej chalupe, kde uzrel svetlo sveta. Bude mať vždy také dokálané a žilovaté ruky ako má teraz, o pár rokov sa trochu nahrbí, naučí sa piť pálenku s horcom a žuť močku, k najväčšej blaženosti mu postačí, keď si večerami vymočí v teplej vode nohy a navlečie suché kapce. Skrátka, zostane ďaleko za Paulínkou, nuž načo by sa piadil. Niekto si kladie na hlavu zlatú korunu, iný len obyčajný klobúk, ale pastierovi patrí na hlavu rozhodne baranica a do rúk trúba. Veru.

To pravda, neznamená, že by bol so svojím stavom nespokojný. Skôr naopak. Cíti sa veľmi bohatý a šťastný. Nevie, či by sa ešte niekde inde tak chutne vyspal ako pod oknom na priči, ktorú si sám zbúchal, a neverí, že by mu ešte niekto na svete uvaril také dobré zemiaky ako tetka. Ani tá skutočnosť ho nemrzí, že sa musel vzdať Paulínky, hoci, ako je známe, môže len jemu ďakovať, že chodí veselá, usmiata a zdravá po slniečku, akoby ju nikdy nebola ani zlá mucha poštípala. Ach, veď je v dedine dosť dievčat. Hneď tuto pozdola krčmy majú šesť. A tá najstaršia, Irenka, čo sa vrátila pred rokom prechorená zo sveta, sa mu aj zalieča, kedykoľvek ide okolo, sedí na okne a pozerá si ho veľkými očami. Ba niekedy sa pokúša aj milo usmievať. Istotne čaká, že sa raz pri nej pristaví na pár slov. Iný by to už bol dávno spravil. Veď mládenec býva poctený, keď dievča dáva príležitosť k rozhovorom. A Irenka nie je iba všedné dievča. Keď sa doma trocha zotaví, zosilnie, vráti sa do mesta. Páni, u ktorých slúžila, jej stále vypisujú, sú zvedaví na jej zdravie. Boja sa, že by mohla prijať nejaké iné miesto alebo že by sa mohla azda vydať. Nuž znamená rozhodne viac ako Paulínka. Kedyže sa bude môcť Paulínka vydávať? Ojojoj. Ale on si ide len svojou cestou, neobzerá sa ani vľavo ani vpravo, čo ak by sa mu zaplietla pod nohy dáka skala, a obyčajne len potom, keď prejde, uvedomí si nejako na okraji svojej mysle, že bola v okne. Viac nič. Práve teraz stratili dievčatá pre neho význam. Jednoducho, nepotrebuje ich. Sú priveľmi krehké, maznavé, zložité, plaché, samý vrtoch a hlavne, veľa sa parádia, kým on je jednoduchý a pevný. Nechápe, prečo sa iní chasníci v jeho rokoch toľko nimi zaoberajú, prečo v reči robia stále na ne narážky, prečo sa uškŕňajú, keď ich vidia. Je to ešte stále iba jalová hra ako s guľkami pod stenou alebo s pacekami na pažiti, a on má vážnejšie veci na mysli.

Pred troma rokmi ho boli tetka Nánka konať do fabriky. Nijaký žart. Do ozajstnej fabriky tamdolu za mostom, dobré dve hodiny chôdze odtiaľto, kde robia skoro všetci chlapi z dediny a ktorú on do tých čias vídaval z Kozieho vrchu hlboko pod sebou v údolí ako dlhé rady čiernych lomených striech, spomedzi ktorých vyšľahovala k oblohe belasá žiara, a les vysokých komínov s drôtenými klobúčikmi navrchu, odkiaľ sa nepretržite valí ťažký dym.

Napodiv, tetka sa už tam veľmi dobre vyznali. Vedeli, kde je hlavná brána, u ktorého strážnika sa majú ohlásiť, keď chcú vstúpiť dnu, vodili ho celkom smelo a isto po dvore cez koľajnice, kadiaľ neustále prebehúvali vozíky s nákladom, chodníčkami pomedzi dlhé a vysoké hŕby čierneho uhlia, násypmi ešte čmudiacej a v škárach žeravej trosky, vysutými mostami, ktoré spájajú dvoje dverí vysoko na poschodí susedných stavísk, tmavými podjazdmi, kde na oboch stranách za oknami hučia stroje, z kancelárie do kancelárie, od jedného pána k druhému.

Ach, nikdy ešte nezažil toľkého zhonu a náhlenia. Už v ten prvý deň dostal krvavé otlaky na nohe. Sotva sa dovliekol domov. A ani neboli veľmi prívetiví. Vysvedčenie mu robilo galibu. Ktokoľvek ho otvoril, každému prezrádzalo, že vyšiel len z tretej triedy, ani tam že sa neusiloval.

Nuž to bolo zle.

Krútili hlavami, prižmurovali oči, radili sa, prezerali si ho cez okuliare i bez, a nevedeli sa s ním nijako zmieriť. Keby bol ešte aspoň jednu vychodil. Veď takto sotva bude vedieť čítať a písať. A kdeže počty, krát, áno, u nich si musí chlapec aj s tým poradiť. Vlastne majú príkaz brať len takých, čo vychodili s výborným prospechom šiestu a vedia aj po maďarsky. Či sa vie dohovoriť po maďarsky?

Ach, kdeže po maďarsky, ktože ho vie, či vie pán učiteľ, ktorý ho učil. Zato je on oberučný, poslušný, doma urobí všetko, čoho sa chytí, a navymýšľa všelijakých klepcov, chválili tetka a prosili, spomenuli aj nebohého, áno, tu im vyslúžil penzijku, domov ho doviezli už s dušou na jazyku a oni, vdovica, sa museli dvadsať rokov sami trápiť. Teraz na staré kolená by im mohol tento chlapec, dcérin syn, vypomôcť. Tak si to oni mysleli. Tu i tam pod neznesiteľnou ťarchou ťažkých spomienok zavzdychali, posmrkali, poutierali si do šatôčky do fialova pripálený a červenými žilôčkami popretkávaný koniec nosa, a to pomohlo.

Páni sa cítili vari trocha vinní pred ňou. Jej prosbu odmietnuť predsa nemohli. Čože by im bolo povedalo svedomie. A kdeže by bola ich kresťanská láska k blížnemu, k trpiacemu, a potom, keď si ho dôkladnejšie poprezerali — a zmerali jeho ruky, plecia i pás, museli priznať, že neokradnú kráľovskú pokladnicu, keď prižmúria jedno oko nad predpismi a dajú mu pár grajciarov za robotu, ktorú vykoná v niektorom oddelení.

Dobre. Rozhodli nakoniec, bude vaľkárom a usmiali sa do bajúzov, aby tetka nemuseli ísť cez bránu s mokrými očami.

Druhé ráno na svitaní už sa pridal s remennou kapsičkou, hrkajúcou a podskakujúcou mu neposlušne na ľavom boku, i s hrčavou palicou v ruke k skupine chlapov a kráčal ticho po ich boku dolinou s celkom novým pocitom v hrudi. Bol to preň hotový zázrak. Ísť s chlapmi, hranatými, tmavými ako sama noc, zapáchajúcimi potom, močkou a sadzou, vyrovnávať sa ich ťaživému, klátivému kroku na tichej ceste ako rovný s rovným. Zdalo sa, že sa len tej noci narodil. A že teraz vstupuje do života.

Najprv sa veľa nenarobil.

Páni nesplnili daný sľub, hádam sa obávali poslať neskúseného chlapca hneď k valcom, kde by ho mohlo ľahko stiahnuť za roztrhaný rukáv do hrebenákov alebo priam na postupujúci oceľový pás a rozmiesiť na pagáč miesto železa. Na jeho starého otca mali trápnu spomienku. Aby tetke Nánke nemuseli posielať na voze druhého dolámaného chlapa. Pre každý prípad ukázali sa opatrnými.

Nejaký čas vymetal kancelárie a posluhoval pánom. Nevďačná, zlá a pokorujúca robota: chodiť s metlou a handrou, dýchať prach, zbierať po špinavej dlážke papiere, vyprázdňovať koše so smeťami, vyplachovať pľuvadlá, do ktorých odŕhajúci a od večného sedenia nahrbení úradníci celé dni chriachajú, utierať okná a upratovať stoly. Ešte tak žene by to svedčalo, ale on sa s tým nevedel zmieriť.

Najhoršie bolo, že musel behať od Kaifáša k Pilátovi so všeliakými písmami, s rozličnými odkazmi, ktoré si vždy poplietol, a tak zapríčinil mnohé nedorozumenia. Pravdaže, páni mu to nikdy neodpustili. Nevedeli pochopiť, že má takú krátku pamäť, vraj ako fabrika fabrikou stojí, nemali ešte takého zadubenca. Dostával preto všelijaké hanlivé a potupné mená, ktoré sa na nešťastie dostali na verejnosť, a tak hocijaký umazaný fafrnok dovolil si za ním pokrikovať. Ba pričasto sa stávalo, že dostával niekde vo dverách, do ktorých nemal vstúpiť, alebo pri stole, kde sedel veľmi prchký pán, aj príučnô. Potom idúcky domov nepridal sa k nijakej skupine chlapov. Vliekol sa hore dolinou pohrúžený do ťažkých myšlienok sám, obchádzal hŕby skál, držiac sa len kraja cesty a vždy tej strany, aby mu prechodiaci nevideli červené líce a navreté vytiahnuté ucho. Doma nevedel sa ani pokojne najesť, spánok mával popretrhávaný zlými snami. Celý svet sa mu protivil.

Hej, veru, ťažko sa žije.

Možno, že to ani nevydrží. Jedného dňa vychystá sa ako do roboty, nejaký kus cesty aj prejde za dolinou, aby sa nezdal podozrivým, ale v niektorej zákrute mykne do hory a počká kým prejdú všetky skupiny chlapov. Potom uvidí. Doma ho budú darmo čakať tetka s večerou. Budú sa musieť zas trápiť sami. On si už poradí. Pozná chodníčky cez hory, nestratí sa vo svete. Azda sa už pri nejakom gazdovi na okolí nájde preň robota. Áno, aj tak musel Tóno niekedy dumať.

Chvalabohu, teraz už robí na dvore medzi chlapmi.

To už je niečo iné. Pravdepodobne nebude musieť zbehnúť a opustiť tetku. S chlapmi si celkom dobre rozumie. To vari preto, že rozprávajú málo a pomenšie. Stačí si uvedomiť, čo od neho chcú, a keď si cestou pár ráz ich slová, príkazy pošepky i nahlas zopakuje, vykoná každú službu dobre. Jednému donesie z blízkej krčmy do fľaštičky, zapchatej handričkou, v ktorej sa vždy černie korienok horca, práve toľko pálenky, čo mu stačí na každodenné tri glgy, inému skutočne voňavý fajkový tabak, tretiemu správny počet cigariet a napodiv každému vypočíta na dlaň toľko grajciarov, koľko zvyšuje zo šestáka, keď sa od neho odpočíta čiastka stiahnutá krčmárom za pálenku, dohán i cigarety, hoci držal všetky peniaze v jednej hrsti.

Chlapi ho nevedia prenachváliť! Musel vraj mať dobrého učiteľa, keď sa bude tak ďalej držať, dotiahne to prinajmenej na forarbajtra, vravia. Za poslušnosť dovolia mu tu i tam vycediť fľašu a vycmúľať ohorok, ktorý oni už nevedia udržať v hrubých a neciteľných prstoch.

Podaktorí dobromyseľne otcovsky mu radia, ako si má počínať pri robote, aby sa nepretrhol. Páni neplatia za to, akú hŕbu uhlia prehodí, koľko ráfov, cágľov prenosí a vozíkov pretisne, ale koľko šícht mu naciachujú. Načo by mal otročiť ako kôň, vyťahovať si žily a okyľavieť skôr, ako sa ožení. Vezmi si len ľahší ráf a radšej sa prejdi viac ráz, o vozík opri sa len jednou rukou a neber plnú lopatu. Máš len jeden život a síl si nekúpiš za grajciar.

Tóno s tým nesúhlasí. Načože by sem chodil, keby mal zaháľať. Je pravda, že ho vyplatia podľa toho, koľko šícht do mesiaca vyrobil, ale každá robota sa musí raz urobiť, a darmo je, on má radosť práve vtedy, keď sa hŕba uhlia pred ním navidomoči menší, keď cágľov na štóse ubúda a keď vozík roztíska tak, že musí za ním utekať, ba že sa môže aj ulepiť.

Preto skôr počúva tých druhých, čo ho posmeľujú, aby sa len nedal zahanbiť, veď je mladý, hotový valibuk, nech sa len usiluje, naloží na plecia aj za dvoch, oni starci si zatiaľ tuto za plenou na troske rozložia ohník a pripečú, aby sa im vrátila vláda do rúk. Za to sa ho pred pánmi zastanú a nepripustia, aby išiel naspäť kancelárie zametať.

Taká reč pôsobí na Tóna ako olej. Hneď o niekoľko palcov podrastie, dostane síl prinajmenej za jedného koňa, popľuje si ruky a usiluje sa, až mu vlasy horia. Chlapi sa môžu naň spoľahnúť. Len nech si spokojne zapečú a vychutnávajú vôňu tabaku, on vie, čo má robiť. Keď sa zjaví v blízkosti podozrivá osoba, ktorá by podľa svojho zovňajšku mala právo kontrolovať ich robotu, zapíska krátko na dvoch prstoch. Keď už vernosť, nech je teda úplná, lebo nechcel by sa v nijakom prípade dostať ešte raz do bezprostrednej blízkosti rúk niektorého prísneho pána tam za veľké okná šedivých budov, radšej bude ťahať aj za štyroch, hoci nemá ani úmysel tu na dvore medzi troskou, plenou, hŕbami uhlia a všelijakého potrebného i nepotrebného železiva vyslúžiť si penziu, ako mu iste len dobrosrdečne radia jeho starší partijníci.

Občas sa pritrafí, že ide s posolstvom do niektorého oddielu, kde robia remeselníci. Nuž podľa tohto je tam zas nebo. Nielen preto, že je to vždy pod pokryvou, kde neprší, nepadá sneh, kde aj v zime v košeliach a s vykasanými rukávmi robia, lebo všetky kúty sú vyhrievané poriadnymi liatinovými pecami, kým oni musia vonku mrznúť, šmochtať sa v pľačkanine, chytať holými rukami studené železo a len ak nemajú dozor, môžu na chvíľu odbehnúť k ohňu, poopekať si nad otvoreným ohňom skrehnuté prsty a temer už neciteľné chrbty, ale aj pre samu povahu práce. Tam má každý svoju vlastnú skrinku, preplnenú rozličnými nástrojmi, svoj stôl pod lampou, kde sa môže slobodne rozložiť. V čom si nevie poradiť alebo na čom by si dlho lámal hlavu, urobí za pár minút stroj. Skutočne, stroje vŕtajú, strihajú, vybíjajú, ohýbajú podľa potreby, chlapi ich len pákou alebo kolieskom púšťajú a odmeriavajú, či majú správny výkon, a skladajú a zliepajú kúsky, ktoré od nich odobrali. A potom každý samostatne pracuje na nejakej úlohe. Jeden zhotovuje obruče, iný rúry, ďalší kotly, plechovice, fúriky, vozíky, teda hotové predmety, ktoré možno odkúpiť a hneď aj použiť. Chceš ostrú a ľahkú valašku, bohato vycifrovanú na oboch stranách, so svojím menom na obušku a s pevným násadzným puzdierkom, alebo azda nôž, končistý, valaský nôž s vykladanými črienkami. Do večera bude hotové jedno a zajtra druhé. Áno, tak po poriadku, lebo kým sa v rukách nedokončí jedno, nechytá sa druhé. Čiže každá začatá práca niekde speje, má svoj skutočný cieľ, svoj výsledok. Tvoj dômyseľ, námaha dosiahne raz určitej formy. Môžeš ju vidieť, môžeš ju chytiť do rúk, obzerať, môžeš sa s ňou chváliť. Hľa, toto je moje dielo. Najprv bolo v mojej hlave, chvíľku som sa ním zaoberal, lebo každým dielom sa treba nejaký čas zaoberať v myšlienkach, aby napáchlo mojou krvou, mojím duchom, potom mi zbehlo do prstov, stalo sa potrebou mojej činnosti, a teraz ho už držím v rukách hotové, viditeľné a hmatateľné. Nech sa páči. Tak.

A s akýmže dielom sa môžu oni pochváliť? Koľkokoľvek dní sa plahočia, vždy sú len v začiatkoch, nevedia sa vymotať zo smetiska hrubej práce, na všetkých stranách ich večne zavaľujú hŕby surového materiálu, dnes odpracú jednu, zajtra na tom istom mieste ich čaká druhá, práve tak roztrasená ako predošlá. Ich úsilie nemá viditeľného cieľa, rozpadáva sa im v rukách bez výsledkov, hocako by ho svojimi telesnými i duševnými silami kreslili.

Ach, nie, on nezostane tu na dvore. Bude sa nejako usilovať, aby sa dostal čím skôr pod strechu k strojom a k opravdivým robotníkom, remeselníkom. Zatiaľ je to, pravdaže, ďaleká budúcnosť, vari z tej príčiny budú musieť ešte raz prísť tetka do kancelárie plakať a modlikať, ale to mu neprekáža, aby za ňou už teraz netúžil, aby sa na ňu nepripravoval nielen slovami, ale aj skutkami.

Doma, napríklad, robí vážne pokroky. Pod kôlňou, kde voľakedy stružlikal šindle, má teraz opravdivú dielňu v malom, pracovný stolík, policu, založenú železivom a najpotrebnejšími nástrojmi, pilníkmi rozličných tvarov, kliešťami, nožnicami na plech, štipcami, štangličkami na letovanie, pílkami, zverákmi, klincami a skrutkami od výmyslu sveta, ba má aj malú vyhňu s opravdivským cigánskym mechom a pevnú nákovku. Všetko, čo je od dreva, vymuštroval si sám, a od železa povyťahoval z pleny, trpezlivo nanosil v kapsičke alebo na pleci, ak išlo o väčší predmet.

Teraz pravidelne každý deň pred večerom ohlasuje sa jeho dielňa lomozom, ktorý nasvedčuje, že remeslo berie vážne. Ostré zvuky ráznych a istých úderov na nákovu rozliehajú sa do oboch koncov dediny, bližší susedia počujú aj časté opilovanie, vyklepkávanie, vŕzganie a iné prenikavé kovové zvuky a tetka Nánka do pitvora aj hučanie a vzdychanie mechov. Prirodzene, vo svojom od prírody plachom a dlhotrvajúcim vdovským stavom oslabenom srdci prechovávajú i trocha strachu. Dielni celkom nedôverujú. Niekedy odtiaľ odchýlenými dvermi šľahá žiara priam do pitvora. Rozhodne by boli spokojnejšia, keby bola ďalej od domu, len nechcú nejakým zjavnejším prejavom mrzutosti pokaziť radosť chlapcovi, najmä keď výsledkom jeho činnosti býva vždy nejaká pre domácnosť užitočná vec, zariadenie alebo aspoň vítaná oprava pohubeného predmetu: raz nôž, skutočne ostrý s drevenou násadkou, nôž, trocha hádam ťažký nekaľavný, ale dobrý na rozkaľovanie fakličiek, raz kramľa, inokedy znitovaná obruč, ktorá môže znovu dobre utesniť rozrušený súdok na kapustu, alebo zaplátaný hrniec.

V poslednom čase chystá sa na vážnejšie a dôkladnejšie podujatie.

Už dávnejšie ľutuje tetku, že musia pitnú vodu vláčiť až sprostred dediny. Ako im pomôcť? Nablízko niet studne. Zo stráne nad domom vyviera síce dosť mocný prameň, ale je to vysoko, tetka sa ta neodvážia, majú slabé srdce. Raz skúsil vykopať na záhrade jamu, predpokladajúc, že sa musí naplniť vodou, keď je okolo pôda vlhká. Predpoklad mal správny. Na druhý deň našiel v jame vody vari na štyri prsty a pozdejšie sa ešte zodvihla. Pre ich domácu potrebu by jej teda stačilo. Horšie bolo, že nemala odtok. Rýchlo sa zamútila a po mesiaci páchla nepríjemne bahnom, istotne by sa boli v nej usadili škrapaté žubrienky so žltými bruchami, keby ju nebol zasypal.

Čo teda robiť?

Nemohol sa uspokojiť. Aj v noci sa prebúdzal a uvažoval. Kedykoľvek prešiel dvorom a záhradou, ušli mu oči hore na stráne, kde na širokom priestranstve prebíjala sa tuhozelená pažiť. Áno, tam je prebytok vody, rozteká sa voľne po trávniku. Mohol by ju vari zviesť dolu. Koľko žľabov by však na to potreboval a v lete za sparných dní by ju bez toho nemohli použiť. Na dlhom stoku by stačila oteplieť. Musel by mať k tomu rúry, veru železné rúry. Kde ich len vziať? Nebolo nádeje. A teraz ich má celú hŕbu v kôlni. Nanosil si ich tiež z pleny, aj zrebe, aj čiernu tekutú smolu v kandličkách, lebo všetko to bude potrebovať. On už vie. Presvedčil sa vo fabrike, ako sa voda vedie popod zem, aby nezamrzla, len sa pribrať do roboty. Tetka viac nebudú vláčiť vodu sprostred dediny, budú ju mať vo dvore, priam pred dverami.

Tóno má plnú hlavu plánov. Robí prípravy. Vymeriava v duchu i na zemi, robí si značky, kde bude kopať. Chodí zahĺbený do seba. Uvažuje. Teraz je to dôležitejšie ako spánok, ako jedlo. Ach, kdeže by on mal času blúzniť o dievčatách. Akú radosť by si spôsobil, keby vystával pri okne s Irenkou a viedol prázdne reči, a čím by mu mohla prospieť Paulínka z krčmy? Už dávnejšie prešli tie časy, keď mával chuť na biely chlieb, ktorý ona jediná v dedine vyjedávala! Naopak, teraz mu lepšie chutí čierny, ktorý tetka doma napečú. Skutočne, ako je to už dávno.

I Paulínka na to už dávno zabudla. Je síce pravda, že niekedy odchýli dvere na kuchyni, nazrie do krčmy, veď treba neustále niečo pripomenúť otcovi, niekto si dal uvariť pálenku na cukre a rasci, začala práve vrieť, či ju môže odtiahnuť a prikryť, aby sa zaparila. Pravdaže, pri tej príležitosti zvedavosť nedá jej pokoja. Obzrie sa aj medzi stoly, ba na chvíľu ovisne očami aj na Tónovi, ak stojí na svojom obvyklom mieste. Ale nie preto, že by ho chcela nejako vyrušovať, upozorňovať na seba, zvádzať. Naozaj len pre zvedavosť, popásť trocha oči, ako to zvyknú dievčatá v jej veku, a keď ju ukojí, vráti sa k svojej práci, ba mohlo by sa povedať, že ide svojou cestou. Lebo Paulínka má tiež už svoju cestu, ako má aj Tóno svoju. Vedie popod Kozí vrch na druhú stranu do mesta a potom vydláždenými ulicami rovno pred masívnu budovu s veľkým množstvom okien za železnou bránou, na ktorej sa skvie tabuľa s pestro vymaľovaným kráľovským címerom a honosným nápisom Polgári iskola.

Matúš totiž splnil svoje predsavzatie. Keď Paulínka vychodila ľudovú školu, išiel ju zapísať do polgárky, aby sa z nej stala ozajstná panička. Stalo sa tak pred troma rokmi. Nuž Paulínka už tretí rok chodí do polgárky v meste. Potom nie div, že rozviazala staré priateľstvo, odcudzila sa prostrediu, v ktorom rástla, povýšila sa nadeň aj očami aj čelom. Obzerá si ho len cez plece a dosť chladno.

V zime neukáže sa doma celý týždeň. Býva u pani Bergerky, staruškej vdovici po garbiarovi, ktorá má štyri priestranné izby s vysokými kachľovými pecami, kde sa každý deň kúri, takže sa Paulínka môže podľa ľubovôle prechádzať a recitovať lekcie nahlas, kým si ich náležite nevtlčie do hlávky. Iba keď spĺzne z kopcov sneh, obschnú chodníčky a nieto obavy, že by niekde poblúdila alebo zaviazla, putuje častejšie vŕškom domov.

Mesto si ju čím ďalej tým viac privlastňuje. Spočiatku si naň ťažko zvykala. Ach, bolo to dávno, čo sa tadiaľto vozievala s kerestmamou na koči. Veľa rokov ubehlo, spomienky pobledli, niečo sa vari aj zmenilo. Rozpamätúva sa len, že vtedy bolo k nej veľkolepejšie, oslnivejšie a azda aj prítulnejšie. Naproti tomu teraz ju zaráža chladom a cudzotou. Cíti sa plachou a stratenou, keď vstúpi na dlažbu a počuje svoje kroky. Veľké kamenné domy ju nevdojak pokorujú. Prechováva k nim istú úctu, niekedy je to vari aj strach: kamenné kolosy s labyrintom hlbokých izieb, dlhých, temných točivých schodíšť, smerujúcich raz hore, raz dolu niekde do vlhkého podzemia, kde sa ľudia prepadávajú, akoby ich prehltával nejaký hladný pažerák. Keď prechádza okolo, nemôže premôcť obavu, že aj ju nejaký náhly a prudký prievan stiahne raz dnu. A najhoršie je, že nevidí ani jednu známu tvár. Tie krásne, vkusne vyobliekané deti, na ktoré sa ona tak rada dívala, s ktorými sa aj úsmevom alebo pohľadom zvykla zhovárať, nevidí nikde. Azda vyrástli a dnes sú už mladí pánkovia, mladé kišasonky, ktoré okolo sebavedome stúpajú, smelo sa rozhliadajú, hlasno hovoria a ju si ani nevšimnú.

Ani v škole nie je prívetivejšie. Ach, horkýže škola, skôr väzenie. Po stenách v rámikoch visia samé prikázania, ktoré treba plniť: zatvárať dvere, očistiť si obuv, nerozprávaj hlasno, po schodoch prechádzaj vždy len po pravej strane. Ťažko prichodí všetko si to držať v pamäti. Deti sú celkom poplašené. Nevedia, či urobia jediný krok správny. Každú chvíľu môžu ich prichytiť pri priestupku. Nevedia sa úprimne smiať, neuzatvárajú priateľstvá, chodia vedľa seba ako cudzinci s vytiahnutými krkmi a našpúlenými ústami. V laviciach sedia vystreté so založenými rukami, náhle vyskakujú, keď počujú svoje meno, mykajú plecami, jastria a vôbec robia strojené pohyby ako pajáci na strunách. Podchvíľou sa ozýva zvonec. Burcuje celú budovu. Profesori sú prísni, neprepáčia nič. Treba sa učiť, veľa učiť: počty, merovedu, fyziku, prírodopis a potom kreslenie, treba nosiť dosku, linonár, kružidlo a mnoho iných neobyčajných nástrojov, ktorými sa ťažko narába, keď ich človek nikdy nemal v ruke.

Rozhodne bolo lepšie tam v dedinskej škole, kde si skoro na všetky roky deti vystačili s perečníkom, so šlabikárom a s katechizmom a kde bol len jeden pán učiteľ. Bolo tam prítulnejšie aj preto, že nikoho nevolali László Mária, Keresztényi Erzsébet, ale jednoducho Mara a Erža, ako každú krstili. Deti si dobre rozumeli, neprekážalo im, že sedia v laviciach, dohovárali sa slobodne, uzatvárali obchody, riešili si spravodlivo samy spory, robili plány tak, akoby sedeli niekde v závetrí na pažiti. Škola patrila do ich sveta. Neprekážala im, necítili sa v nej niečím ukrivdené, prisvojili si ju, obydlili, naplnili patričným ruchom, hrami, ako vyžadoval ich život. Ach, ako rada by sa bola do nej vrátila.

Veru, veľkú úzkosť prežívala v prvé dni.

Ale potom jej prišiel na pomoc Ervín.

Nuž, Ervín Tóth, ten pehavý a dengľavý chlapčisko, čo sa každý večer zakrádal dedinou s veľkou kandľou po mlieko do horárne. Ešte nezomrel, nie, chvalabohu, hoci niekoľko ráz mu chystali sviecu, lebo, ako je známe, nebol nikdy taký šľachovitý, urastený a pevný ako jeho brat Imro. Prekonal veľa pľuhavých chorôb, ktoré ho objedali. Raz mal sypanice, inokedy hlísty, potom ležal dlhý čas na týfus. A to bolo najhoršie. Pán Tóth vydal veľa peňazí na fyzikusov, na drahé medecíny, keď ho chcel udržať pri živote, a on, chudáčisko, schudol na kosť, stratil hlas, vlasy, vlastne nevedel o sebe, a keď sa z mrákot ako-tak prebral, keď si zas uvedomil, že je on Ervín Tóth, ležal ani nemluvniatko. Musel sa znovu učiť jesť, rozprávať i chodiť, čo trvalo zas dlhý čas. Takto, prirodzene, zaostal aj vo vzraste telesnom, aj vo vzraste duševnom za ostatnými deťmi, následkom čoho i sám pán Tóth, ktorý chcel mať pôvodne z neho fyzikusa, aby sa on i s manželkou mohol pri ňom dožiť bezpečne v zdraví vysokého veku, musel svoje plány korigovať, keď si synčeka po prekonaní choroby náležite ocenil. Nie, nie, nezapieral sa hádam prvýkrát v živote. Nevydržal by námahu dlhého učenia, aké musí prekonať každý fyzikus, ak chce oprávnene nosiť titul doktora na vizitkách a zlatý cviker na nose. Ešte tak poštár. Skutočne, na poštára by vystačil: sedieť za stolíkom s ceruzou za uchom, rozdeľovať poštu, biele listy, lesklé karty. Áno, stačil by, má dosť dlhé prsty. Veď i to je pán, úradník, ktorému musia ľudia slúžiť, a keď ho on tu i tam podporí, nemusí biedu trieť. Nech je teda tak.

Preto Ervín chodí ešte do tej školy, kde Paulínka, len na inú chodbu, do iných dvier, lebo tu sú chlapci osobitne, mohlo by sa povedať, vo svojom košiari, a dievčatá zas vo svojom. Podľa školského poriadku nesmú sa miešať, ba ani pozrieť na seba. Keď sa majú stretnúť v bráne, dievča klopí oči k zemi a chlapec ich zas vyvalí k nebu ako káčer. Preto aj ich pohľady sa musia rozchádzať v čo najväčšom uhle.

Paulínka svedomite plní príkazy, a preto dlho nevie nič o Ervínovi.

Ale jedného rána proti všetkým zvyklostiam a na prekvapenie celej triedy zjaví sa v plnej svojej kráse vo dverách s práve takým širokým úsmevom, akým ju obdarúval za čias, keď sa vozil popred nich na bričke s bratom Imrom. Paulínka vidí, že úsmev patrí jej. Nakoniec ich oči sa v prvom okamihu stretnú a poznajú. Pravdaže, nie je jej to nejako zvlášť po vôli, lebo si pritom musí spomenúť na nepríjemnú príhodu s mliekom. Istotne na ňu nezabudol a teraz, keď nemá okolo seba ochrancov, chystá sa na odplatu, myslí si a nemá veru najbezpečnejšiu kožku, keď sa po vyučovaní ponáhľa na byt.

V tomto prípade ju však tušenie klame. Ervín neprechováva k nej nijaký zlý úmysel. Nie veru, môže spokojne spať. Nosí síce ešte krátke nohavičky ako prv, možno aj na jeho dlhé nohy prikrátke, ale z ostatných detských návykov sa mu predsa podarilo vyrásť. Nepríde mu na rozum vyplazovať na niekoho jazyk alebo začahovať sa z bričky na deti bičom. Uvedomuje si dostatočne svoj vek a hlavne svoje budúce postavenie. Na budúceho poštmajstra sa nesvedčí, aby sa zapodieval hádkami, malichernými detskými spormi. K Paulínke sa hlási len preto, že sa v ňom prebúdza vedomie spoločnej príslušnosti. Veď sa poznajú od mala, bývajú v susedných dedinách, v tej istej doline, do mesta chodievajú jednou cestou, prečo by mali hľadieť na seba ako cudzinci.

Nasledujúce dni opakuje návštevy v triede pravidelne, ba tu i tam na dvore zavolá jej meno, aby sa musela za ním obzerať, a potom sa k nej na ulici jednoducho pridá.

Nepôjde na sobotu domov? Išli by spolu. Môže ju čakať za mestom pri cintoríne. Nie je vôbec dotieravý, ani neskrýva nejaký úskok.

Myslí to úprimne a priateľsky.

Cesta vrchom nie je práve najpríjemnejšia. Na hodnom kuse vedie horou. Popoludní už tadiaľ neprechádzajú ľudia. Niekedy je aj dosť neskoro, keď vyjdú zo školy. Medzi horou rýchlo padá súmrak. Samotnému človekovi je potom clivo. Musí sa neustále obzerať, či za ním niekto nebeží, počuje tiché, kradmé kroky, tajomné hlasy, a vo dvojici sa im bude kráčať veselšie. Paulínka privolí.

Od tých čias sa priateľstvo iba utužuje. Každé ráno na seba trpezlivo čakajú na rovine pod Kozím vrchom, kde sa chodníky z oboch dedín spájajú, popoludní zas pri múroch mestského cintorína. Tu sú dohovorené a obom stranám najlepšie vyhovujúce miesta schôdzok. Potom spoločnými silami odolávajú nástrahám tmavej hory. Kráčajú tesne vedľa seba, aby sa mohli navzájom pohľadmi i dotykmi zavčasu posmeľovať, keď niektorá strana pocíti úzkosť, prekričujú sa, aby zaplašili nepríjemnú tíš v hrudiach i medzi meravo stojacimi kmeňmi stromov, jeden pred druhým usilujú sa vysvetliť prirodzeným spôsobom podozrivé zvuky. Skrátka, dokonalá zhoda a užitočná svojpomoc, ktorú by musela i školská správa len schváliť, keby o nej vedela.

Ani v zimnom období neustávajú ich styky. Iba majú inú formu. Na vrchoch leží sneh, chodníky sú zaviate, Ervín je slabý. Nevládal by dlho brodiť. Pán Tóth pošle pre neho do mesta v sobotu korbu a v takom prípade Ervín pamätá aj na svoju družku. Ochotne jej ponúkne miesto vedľa seba na zadnom sedadle, lebo tak sa patrí na gavaliera. Potom sa obaja vezú po pansky. Ruky i nohy majú pod spoločnou teplou prikrývkou, počúvajú zvučné hrkálky cválajúcich koní a s potešením sledujú, ako okované sane ľahko prerezávajú sneh. Nemusia zaháňať nijaký strach. Temná hora ich nikdy nezavalí. Nad hlavami majú stále voľnú oblohu a okolo široký rozhľad, lebo vezú sa za hlavnou hradskou, za dolinou. Cesta je síce dlhšia, ale príjemnejšia a rušnejšia. Proti nim hrnie sa drsné povetrie. Niekedy aj sneh vyštipkáva im tváre, zalepuje oči. Ak chcú niečo povedať, musia kričať. A oni veľa kričia, teraz, sediac bezpečne a letiac prudko vetrom, cítia potrebu čím viac hovoriť. Pospomínajú všetky zážitky zo školy, bezvýznamné žiacke klebietky, mestské novinky, ktoré majú k ich svetu nejaký vzťah, upozorňujú sa na javy, s ktorými sa stretávajú, niekedy len tak tárajú dve na tri, zo samopaše pokrikujú na ľudí, na zvieratá, lebo tak sa im to žiada, majú z toho radosť. Keď sa rozchádzajú, cítia príjemnú únavu a celkové uspokojenie.

Ervín častejšie podniká takúto vzrušujúcu jazdu. Tóth má s niektorými firmami v meste stále obchodné spojenie, potrebuje aj v týždni doviezť nejaký tovar, no a Ervín je hneď ochotný nazrieť domov, hlavne pre mastné kuracie polievky, ktoré u nich každé poludnie musia byť na stole. Paulínku síce so sebou neberie, mohlo by to vzbudiť podozrenie u niektorých závistlivých a jemu nežičlivých spolužiakov, ba ani Paulínka by sa nedala na to nahovoriť. Je príliš usilovná a poctivá, doma sa nemá kedy učiť, neurobila by si úlohu, nevedela by nazajtra lekciu, ale využije aspoň príležitosť, aby sa s ňou stretol. Skoro vždy, keď sa vráti, zanesie jej do bytu nejaký odkaz z domu. Robí to opatrne a v medziach slušnosti. Kedykoľvek zaklope na dvere, musí byť doma aj pani Bergerová, aby si mohol pýtať dovolenie hovoriť s Paulínkou. Stará pani nerobí prekážky. Ach, veď je to veľmi slušný mládenec. Oblieka sa čisto a aký je len citlivý a vychovaný. Keď vojde, povie kistihand, nepohne sa odo dvier, kým ho neponúknu stoličkou, všetko si prosí, za všetko úctivo ďakuje, rozpráva múdro, aj s ňou, pani Bergerovou, sa vie porozprávať. Nezdržuje sa dlho, musí ísť, má sa veľa učiť. Len keby boli všetci takí.

Paulínka si nového priateľa vcelku váži. Pravdaže, nemohla by sa s ním nejako chváliť. Nevyrovná sa napríklad ani jednému z jej bývalých priateľov. Ervínko zostal len Ervínkom. Ba možno má ešte väčšie uši, širšie ústa a žltšie zuby a rozhodne väčší nos, ako mával. Tóno by si s ním hocikedy a spoľahky zas poradil. Taký švihák: veľa hnátov, kolien, lakťov, a málo tela, ozrutná hlava a tenký krk. Duša chodí doň spávať. Ale v jeho chovaní, v pohyboch, reči je určitá prejemnelosť, mohlo by sa povedať elegancia. Keď jej podáva slamenáčik, ktorý jej prudkejší náraz vetra zhodil z hlavy, hneď si utiera ruky do bielej šatôčky. Ó, tie ruky s dlhými, tenkými prstami. Samý alabaster. Nie div, že pán Tóth vkladá do nich nádej. Kdeže mal Tóno také ruky a kedyže zodvihol predmet, ktorý jej vypadol z rúk, a kedyže sa zmohol ešte na oné rozličné úslužnosti, ktoré jej naproti tomu Ervín veľmi ochotne a šikovne vykonáva. Nuž bezpochyby je toto druhé priateľstvo iného charakteru. Paulínka jeho plný zmysel nevie ešte ani pochopiť, ale súhlasí s ním, lebo ju uspokojuje, vytrháva ju zo samoty a dáva jej tiež určitú duševnú živnosť.

Ervín chápe viac. Je o niečo starší a skúsenejší. Vie hľadieť uprenejšie na veci okolo seba a necháva si ich dlhšie ležať v hlave. To spôsobuje, že sa mu dostávajú do krvi a on ich prežíva priam v sebe. Takto hneď správne ustáli, že Paulínka je pekné dievča, pomerne ešte malá, ale ucelená a vyplnená v tele, s bieluškou, čistou a veľmi jemnou pleťou, so širokým, dobre klenutým čelom, s pohyblivými živými očami, a potom, že je už nie iba dieťa, lebo má ústa a líca dobre prekrvené, plecia sa jej zaokrúhľujú a dostávajú vôňu. Toto druhé chápe celým povrchom tela. To všetko spôsobuje v ňom stav neobyčajného nepokoja, ba niekedy aj opravdivého napätia. K Paulínke sa musí stále vracať, pohľadom i myšlienkami. Nič v zlom. Ach, je ešte ďaleko od hriechu. Iba nevinná hra. Ešte mu stačí, keď môže vedľa nej kráčať, keď si sadnú spolu na korbu a prikryjú si nohy i ruky spoločnou prikrývkou. On neurobí ani jeden odvážnejší pohyb smerom k nej, nakoniec je medzi nimi dosť veľká medzera, celkom sa uspokojí náhodným dotykom kolien, rúk, pliec, čo sa za prudkej jazdy často pritrafí, ba stačí mu aj to, keď sa s ňou vo vetre prekričuje, keď počuje, ako jeho drsnejší, chrapľavejší a surovejší hlas preniká jej mäkkým, vlažnejším, ohybnejším a jemnejším, keď sa splietajú v nezmyselnej metelici. Veru, stačí mu. Jeho úmysel ďalej nesiaha.

Ale kto uhasí krv, ktorá sa už chytá do plamienkov? Ervín je ešte nie chlap. Kdeže by, ešte mu nezačali pod nosom a na brade šibať prvé jemné vlásky. Má hladkú, detskú tváričku, čisté, trocha žltkasté a celkom mľandravé tielko, ako mávajú ciciaci. A dlho bude mať ešte také. Azda pre tie zlé choroby, ktoré ho v útlej mladosti obliehali, a predsa máva pokušenia, ktoré by ho chceli pasovať na chlapa.

Raz ku koncu školského roku vracajú sa chodníkom popod Kozí vrch domov. Je to namáhavé a nekonečné putovanie. Na začiatku leta slnce obyčajne nemilosrdne páli. Povetrie je plné ohlušujúceho bzukotu rozihraných včiel, hmyzu, hýrivého spevu vtáctva, omamnej vône kvetu. Tak ťažko sa dýcha a oni sú unavení. Vracajú sa práve z kirándulášu. Veru. Mali parný a rušný deň. Ráno dlhá cesta pod vlajúcou zástavou k vadáslaku, potom spevy, tance, hry, preteky, profesori im nedovolili ani vydýchnuť. Ach, preto nič, majú ľahké nohy a bolo to krásne, ešte teraz im plápolajú oči radosťou a horia líca, len keby nemali takú dlhú cestu domov. Žiadalo by sa im ľahnúť horeznačky do trávy, roztiahnuť ruky a hľadieť dlho, dlho do širokej oblohy. Áno, obidvom by to dobre padlo.

Paulínka je oblečená ľahko: biele vzdušné šatočky, biele pančušky, biele topánočky. Tak museli byť vystrojené všetky dievčatá. Paulínka sa v šatočkách dobre cíti, lebo má dojem, že ju nadnáša páperie, že vetrík si s ňou ľahko pohráva, ale s topánkami má trápenie. Sú celkom nové, ešte ich nestihla roztlačiť. Od rána ju pália a teraz už nemôže vydržať, musí si ich vyzuť, pôjde radšej bosá.

Nepočkal by ju Ervín chvíľku.

Akože by nie. Ervín počká. Postaví sa na chodník, a kým sa Paulínka vyzúva, vloží si do úst stebielko trávy, aby sa mal čím zaoberať. Inokedy by vari poodišiel niekoľko krokov, obrátil by sa chrbtom. Nepatrí sa predsa hľadieť, ako sa dievča pred ním vyzúva. Teraz to neurobí. Má zmysly otupené, ochabnuté únavou, obarené páľou, a možno do tmavej duše, omarenej lenivosťou, votrel sa mu čertík, áno, drobný čertík z toho najmenšieho pokušiteľského plemena. Sčupil sa do niektorého teplého kútika a vraví: Otvor široko oči a hľaď, Ervínko, len hľaď, veď je to dovolené, ľudia môžu hľadieť, na čo len chcú.

Ervín počúva, je to jediný hlas, ktorý v ňom znie. V ostatných končinách je ticho. Nuž počúva a hľadí.

Paulínka je vari trochu neopatrná. Sadla si do trávy na briežok povyše neho a neberie vôbec ohľad naň. Keď si uvoľňuje podväzky na pančuškách, ukazuje aj trocha bieleho tela vyše kolien. Malý čertík v Ervínkovej dušičke vypne chrbát, zježí srsť a pošibkáva napruženým chvostíkom. Joj, Ervinko, joj, Ervínko. Paulínka sa nedá vyrušiť. Uvoľní si podväzok spokojne aj na druhej nohe, pančušky vloží do topánok a môže vykročiť. Takto sa jej ide lepšie. Bude to robiť každý deň, kým sa jej topánočky neroztlačia. V škole nejako vydrží a tuto môže ísť bosá.

Paulínka ešte nepozná drobných čertíkov pokušiteľov. Nestretla sa ešte s nimi vo svojom živote a nemá ju kto na nich upozorniť. Doma býva sama. Marusa ide za svojou robotou. Večer rýchlo vkĺzne do tmavej komôrky, nemá chuť s ňou viesť rozhovory a odpovedať na otázky, ktoré by vedela klásť tak isto naliehavo, ako kladú aj iné deti v jej veku starším osobám. Otca sa trocha bojí. A mamka je svätá. Celé dni drží v rukách svätú knihu, číta z nej s vážnou tvárou, niekedy pritvorí oči, aby nemusela hľadieť na hriešny svet, a pohrúži sa do hlbokých myšlienok alebo spieva pokojným hlasom nábožné piesne. Paulínka žije v tomto prostredí nevinne ako včielka. Málokedy prehovorí k niekomu slovo, po izbe chodí ticho, aby nevyrušovala mamku.

Ervín nebýva v takom pokojnom, od pozemského kalu a pachu očistenom raji. Naopak, ich domácnosť je priam zamorená všelijakou pozemskou nečistotou, blatom, čmudom a divokými zápachmi. Tam, kde sa vodne premelie toľko ľudí, kde je veľký zhon na jednej strane za živnosťou, na druhej za peniazmi, kde kŕdle myší nahlodávajú vrecia múky, cukru a krúp, kde sa po dlážke rozkydáva masť, vyčrpkáva ocot, olej, inakšie ani nemôže byť. Nie potom ani div, že také miesta hmýria sa malými i veľkými ľudskými hriechmi.

Ani Ervínovi nedajú pokoj. Ba na jeho dušičke im v poslednom čase nejako veľmi záleží. Prikrádajú sa za ním, šepkajú mu do ucha tajomné slová, nad ktorými sa musí zamyslieť, nahovárajú na smelé podujatia, podávajú mu do rúk zakázané predmety. Nech sa mu otvára rozum, nech je múdry, ako sú jeho starší súrodenci, ako jeho otec, ktorý mu dal život. A Ervínko otvára oči, hľadí, ohromnééé, neslýchanééé. Je veľmi pátravý a vnímavý. Občas robí dôkladné prehliadky tmavej izby, kde spávajú staršie sestry a kde nemá vždy voľný prístup, ponazerá do všetkých kútikov, skríň, zásuviek, škatúľ, poovoniava každú maličkosť a najmä rád sa začíta do románov, ktoré ležia na nočných stolíkoch a ktorými si obe sestry, inakšie horlivé čitateľky, pred spánkom vyfarbujú sny. Tak isto starostlivo poprevracia vrecká bratových cestovných šiat, keď sa Imro na pár dní vráti domov z veľkého sveta, kde poctivo plní otcovu vôľu. Minule v nich objavil tabatierku so zaujímavým obrázkom na vrchnáčiku. Teraz je to niečo iné. Kde len Imro berie také čudné veci? V rukách drží malý ďalekohľad, horlivo si ho prikladá k očiam, raz z jednej, raz z druhej strany. Zvláštne, nemôže vidieť nič, stojí v tmavom kúte a ďalekohľad nadstavuje do tmavého kúta oproti šedivej stene, a predsa mu srdce mocne bije a v prsiach chrčí, čo tak vzrušene dýcha, ohromnééé, neslýchanééé.

A večer zas, keď celý dom zatápa sa v nepreniknuteľnej tme, kravy spokojne a hlasno v teplej maštali odfukujú, prasce v chlieve chrčia, kury s kohútom na pánte kŕkajú a slúžky so subjektmi v prehriatych pelechoch niekde pod strechou chrápu opreteky, on bdie. Áno, trpezlivo bdie, natŕča veľké uši spod vysokej páperovej periny na kanape, kde spáva. Nesmie mu ani jediný zvúčik ujsť. Tam v tesnej a nízkej alkovni za spustenými ťažkými závesmi zvykne zaprašťať posteľ. Apík sa obracia na druhý bok alebo mamka zavzdychá. Obaja majú plno príčin, aby sa na spoločnej posteli prehadzovali, vzdychali alebo iným spôsobom prerušovali pokoj noci. Majú predsa toľko starostí, toľko zodpovedných a dôležitých úloh na hlave. Ani jeden deň v roku im nestačí na to, aby ich mohli všetky dôkladne a k spokojnosti svojho svedomia vykonať. Ani v noci nemajú pokoja. Nedokončené myšlienky naliehajú na nich v spánku, pretrhávajú im sny, musia sa prebudiť, prehadzovať a stonať. Kedy to však Ervín pochopí? Vo svojom živote pozná len jednu starosť: aby mal plný žalúdok. Keď ju pri plnej mise zaženie, je voľný ako vtáčik. Hrá sa, poskakuje a spieva. Iba teraz ho trocha trápia tie nezbedné čertíky. Pán Tóth o nich vie. Každé ráno, keď vychádza z alkovne ešte prevoňavený, napuchnutý zdravým spánkom, vidí mu ich v očiach. Nepozastavuje sa však nad tým. Nech sa len s nimi pomazne, kým ho to teší, nemôžu mu byť škodliví, myslí si, a nesputná si v tom okamihu ruky, čelo, nohy do posvätných remencov, nepokľakne niekde do kúta na pokrovec s úmyslom vykonať raňajšiu pobožnosť, ako mu priam prikazuje viera jeho bohatých otcov, aby mu Hospodin pomohol očistiť príbytok od pekelných duchov, ani syna k tomu nepriúča. Taká pletka, vravieva a ide za svojím obchodom.

Nuž netreba sa diviť, že sa v Ervínových očiach zablysne, keď vidí zblízka Paulínkine okrúhle kolená a trocha bieleho tela povyše nich. On nevie na tie miesta hľadieť tak pokojne ako na svoje ruky. Predovšetkým, je to nie jeho telo, ale Paulínkino, a potom nie obyčajné ako na tvári, opálené slncom, ošľahané vetrom, na ktoré je dovolené hľadieť kedykoľvek. Paulínka si to nakoniec tiež uvedomuje, a preto ho starostlivo zakrýva sukienkou a dlhými pančuchami pred očami zvedavcov. Nevedela by si ho dlho vystavovať, hoci je nechápavá! To je dôležité. Zaiste ho na to chcel upozorniť čertík, ktorý sa mu usadil v duši. Veru tak to bude.

Ervínko sa naraz nemôže vymotať zo svojich myšlienok. Je ich neobyčajne veľa a sú také príťažlivé, že ho neustále strhávajú do svojho víru. Kráča vedľa Paulínky ako námesačník. Hovorí skúpo, hľadí do zeme a neprestáva obhrýzať stebielka trávy. Zvláštne, ešte nikomu nič neurobil, nič nepodnikol, boh mu je svedok, a predsa má nejako veľmi zaťažné svedomie. Cíti sa vinný najmä tu pred Paulínkou. Možno to pôsobí únava, možno aj prehriate povetrie.

I Ervín si to tak vysvetľuje a možno sa preto doma utiahne do chladnej izby. Odpočíva celý zvyšok dňa i celú noc, aby vrátil telu i duši sviežosť, aby sa nejako vyvetral. Ale ráno, keď sa poberá do školy, zbadá, že sa mu staré myšlienky znovu vracajú. Mal by vari niečo urobiť. Áno, práve dostáva chuť vykonať nejaký významný, ďalekosiahly čin. Ale čo, bože môj? Bol vždy váhavý, slabý, keď bolo treba niečo urobiť. Sám sa nezmohol na nič. Radšej sa dal viesť starším, skúsenejším a smelším, najčastejšie bratom Imrom, ktorý, bohužiaľ, nie je pri ňom a v tomto prípade nemohol by sa mu ani zdôveriť. Nie veru, je to chúlostivá vec, nuž ide bezradný, zahúlený do seba a presvedčený, že aj tento deň sa minie obvykle a nedonesie mu úľavu v trápení.

Iba keď sa stretne na rovni pod Kozím vrchom s Paulínkou a zistí, že má tie isté vzdušné šatočky i tie isté tesné topánočky s bielymi pančuchami ako včera, dostane vnuknutie a náhle sa rozhoduje. Dnes nemusia ísť do školy, vraví. Po včerajšom výlete mnohé deti zostanú doma. Páni profesori ich nebudú ani počítať. Samým sa nechce veľmi do učenia, obyčajne opakujú so žiakmi len staré lekcie.

Paulínka neprejaví hneď veľkú ochotu. Nie vari preto, že by podozrievala Ervína z nečistého úmyslu. Nie je natoľko predvídavá. A návrh sa jej vcelku pozdáva. Zaiste, ona má rada výlety, prechádzky poľom. Voľakedy s Tónom veľa chodila a má na tie časy pekné spomienky. Len škola ju mýli, ešte ani jeden deň nevymeškala, a boli na to závažnejšie príčiny. Ako by sa vyhovorila? Božemôj, veď ona nevie klamať. Musela by sa červenať alebo by sa pustila do plaču, keby na ňu doliehali viacerými otázkami. Hneď by sa prezradila. Ale keď sa on nedá odhovoriť od svojho predsavzatia a je rozhodnutý zotrvať v ňom aj vtedy, keby sa ona k nemu nepridala, stane sa povoľnejšia hlavne preto, že by musela ísť sama horou a potom bolo by už vari aj neskoro do školy. Prehováranie dlho trvá. Ervín ho preťahuje, ako len môže, predkladá nové a nové návrhy, ba pokúša sa ju získať pre svoj plán i lákavými sľubmi. Keby vraj zostala s ním, dal by jej turecký med. Takýto ešte nikdy nejedla. Podobá sa smole, môže sa tiež žuvať, ale je sladký. Odsekol doma hodný kus, vytrvá im na celý deň. V kapse má potom aj oriešky, figy, keď budú hladní, rozdelia sa rovným dielom.

Ach, ťažko odolať. Paulínka má sladkosti rada. Nuž dobre, ona pôjde. Kladie však podmienky, že musia ísť niekde ďaleko, aby ich ľudia nevideli.

Prirodzene. Ervín súhlasí. I jemu záleží na tom, aby neboli ľuďom na očiach. Nech si nemyslí, že on chce zostať sedieť tu na chodníku. Nie, môžu ísť, kde len chcú, najlepšie do niektorého opusteného kúta alebo do hlbokej jamy. V okolí Kozieho vrchu je dosť tichých, ukrytých miest, kde sa môžu uchýliť.

Horšie je, že nemá určitého cieľa a nepozná chotár, aby sa mohol orientovať. Ervín nebrúsil nikdy grúňmi, nerád odbehúval ďaleko od domu. Neznáme končiny ukrývajú vždy nejaké nebezpečenstvo. Mohol by sa stretnúť s besným psom, mohol by ho znezrady napadnúť cudzí zlý chlapec, mohol by konečne ľahko zablúdiť, ako by ho našli, keby nevedeli, ktorou stranou sa pustil? Ach, nie, neradno sa púšťať neznámymi chodníkmi, lepšie je, keď sedíš vo dverách svojho domu pod ochranou príbuzných, ktorým záleží na tvojom bezpečí. Môžeš si spokojne pohvizdovať, stružlikať prúty, pokrikovať smelo na ľudí, vyplazovať umazaným a zvedavým deťom jazyk — tu sa dá každé nebezpečenstvo zaplašiť jednoducho tým, že zavoláš hlasnejšie na apu alebo na mamu. Nuž teraz je celkom bezradný. Nevie, ako sa polia vlnia, ako sa zarezávajú dolinky do kopčekov, ktorá strana je polnočná, večerná alebo raňajšia, kadiaľ sa vinú chodníčky na chotár a kadiaľ zas schádzajú na doliny. Ide len tak ako ho oči vedú, stále dopredu, aby Paulínka nepobadala jeho neistotu. Na obzore vidieť dve sosny, istotne pod nimi bude príjemný chládok! Putujú hodnú chvíľu medzami, hrabú sa do kopca, obchádzajú žitá, schádzajú do dolinky a zas treba ísť príkrym úbočím. Okolo sosien je však drsná, skalavá pôda, nemajú si kde sadnúť. Lepšie bude, keď pôjdu ďalej k starým humnám na úložinke. Tam zas je veľmi mokro a v humne by sa mohol aj niekto skrývať. Nová cesta ich vedie stranou pomedzi hustú kružinu a tak sa smer stále mení.

Paulínka nejaký čas ide poslušne, niekde vari chvíľku zastane, niekde trhá kvietky. Tadiaľto ich toľko rastie a sú také pestré a voňavé. Donesie domov veľkú kyticu, mamka bude rada. Za rána sa lúčinami aj dobre kráča, hustá tráva príjemne nohy chladí, lebo si udržala vlhkosť, ale ako sa deň vydúva, slnce hlbšie vniká do zeme, tráva je ostrá, šuchorí pod krokom, nad ňou sa chveje rozpálené povetrie. Telo stráca pružnosť, ochabuje, slaný pot ho rozožiera, tesné šaty prekážajú, nemôže sa voľne rozhýbať. Tak by sa mu žiadalo niekde na mäkkom machu oddýchnuť. Tak by si rado poleňošilo, azda by potom bolo poslušnejšie a pohyblivejšie. I duch sa kruší. Nevie sa už nadchnúť za krásu kvetov, je ťažkopádny, skleslý, tiež omarený únavou. Prečo sa chce Ervín toľko túlať, prečo už nenašiel miesto, kde by sa usalašili? Napoludnie je priam neznesiteľná horúčava. I vtáci zamĺknu a stiahnu sa do krovia. Nad poľami šľahajú nečujné plamene letnej žiary. Kvety sa pod nimi uhýbajú. Chceli by si udržať poslednú vlahu v korienkoch. Popoludní bude ešte väčšia páľa.

Paulínka je celá utrmácaná a na protest začínajú zas tlačiť nešťastné topánočky. Nie, už neurobí ani krok. Keď sa chce Ervín túlať ešte ďalej, nech sa túla, ona zostane tu. Veru.

A napodiv, teraz má aj Ervín dosť chodenia. Vlastne mal úmysel dôsť iba sem na kraj hory, ďalej by nešiel ani za svet, nemá to zmyslu a musia pomýšľať aj na návrat. Tu si teda sadnú, a keď Paulínku tlačia topánky, nech sa len pokojne povyzúva.

Paulínka sa nedá veľa nahovárať. Hneď si začne odväzovať šnúrky, a keď si má uvoľniť pančuchy, vyhrnie si sukienku nad kolienka práve tak smelo a bezstarostne ako včera na chodníku. Rozdiel je len v tom, že teraz tu tesne vedľa nej sedí Ervín, vyjavenými ustrnutými očami sleduje každý jej pohyb a nahlas nad všeličím prejavuje svoje počudovanie.

Najprv nevie pochopiť, prečo nosí také dlhé pančuchy, potom sa zas čuduje, že má také bielušké telo nad kolenami, a potom ju chce presvedčiť, že on má hrubšie nohy ako ona.

Pravdaže, v tomto musí Paulínka odporovať, môže sa mu len vysmiať, že také niečo tvrdí, veď predsa každý vidí, aký je Ervín chudučký, tenký vo všetkých údoch, len kožtička na kostiach.

Ale Ervín to nechce pripustiť. Bolo by mu hanba, keby sa dal. Ani reči. Na píšťale snáď, ale vyše kolien a pri koreni ani chýr. Môže sa hneď presvedčiť, on jej ukáže a ochotne vykasúva si nohavicu, ba pritíska si nohu k Paulínkinej, aby bolo vraj vidieť zjavnejšie rozdiel.

Obidvaja sú trochu navalení na chrbty, podopierajú sa vzadu na lakte a tak môžu odhadnúť správnu mieru iba očami. Trvá chvíľku, že nepovedia ani slova. Nad nimi žiari poludňajšie slnce, tráva prudko vonia. Ach, je to náprstník, tuhá a omamná vôňa ružového náprstníka. Tu medzi kružinou silno vonia a silno zapúšťa sa do povetria. Ale nepohne sa ani lístok ani stebielko, všetko zalieva ťažká tíš. Ba práve ich oboch začína nebezpečie podomieľať.

V tú chvíľu niekde nablízku prebúdza sa zaiste biblický had. Horúce slnce mu prihrialo kožku, nuž zodvihol hlavu. Bolo by to vari zavčasu, aby liezol na strom pokušenia. Veď ešte na ňom nedozreli ani plody. Adam a Eva boli oveľa starší ako títo dvaja a potom oveľa dlhšie žili nečinne v rajskej záhrade, leňošenie sa im muselo zunovať, potrebovali zmenu. Nie, nie to sa mu len sníva. Pár ráz zívne a bude spať ďalej.

Ale Paulínka ho predsa pobadá. Nejaké hlučnejšie prúdenie ohlasuje sa jej v tele. Čo je to? Azda slabé zakolísanie srdca, pochybelo mu trocha priestoru a ona sa prebúdza, vidí viac ako pred chvíľou. Stáva sa nepokojná, niečo vetrí.

Odťahuje sa rýchlo od Ervína a sťahuje si sukienku až na kolená.

Ervín sa čuduje, prečo sa tak naraz hanbí.

Paulínka nevie, azda preto, že je tu tak veľa svetla, a potom sa zdá, že nie sú celkom sami. Nablízku niekto rúbe.

V tom má pravdu, povyše nich je skutočne sváko Špiritajovie. Ráno sa vybral do stráne odťať nejaký hrubší jaseň na vahany. Musí si urobiť na zimu zásobu. Bol by sa už dávno vrátil. Chvalabohu, jaseňov je ešte dosť, ale už dlhší čas sleduje blúdenie podivného párika. Čože má za lubom ten Tóthov chlapčisko s Paulínkou? Zdá sa, že mu niečo vrní hlavou. Krútil sa poľami ani baran, ktorému začínajú rohy oťažievať. Nesmie ho spustiť z očú, už aj preto nie, že je s ním Paulínka, ktorá niekedy chodievala s Tónom často k nemu. Nedá jej ublížiť. Ešte to. Bedlivo ich sledoval a teraz, keď sa konečne usadili, zastal si aj on neďaleko pri kružine a vytína vidlicu. Bude dobrá na hrable, dávno za takou pásol, lebo hrablisko s rozštiepenou vidlicou býva slabé.

Ervín ho vidí aj pozná. Je preto trocha zmätený. Akože ho nespozorovali prísť, veď boli ticho? Šuchotanie trávy mali počuť. Dobre, že na nich tu pod kruhom nestúpil. Musia odtiaľto zmiznúť, kým vytína. Najlepšie bude, keď zbehnú do hory. Medzi stromami ich nestihne vidieť a môžu sa utiahnuť do húštiny, nalieha.

Ale Paulínka sa mu už nedá nahovoriť. Cíti nebezpečenstvo a najväčšie práve pri Ervínovi. Je naraz podozrievavá a opatrná, bočí od neho, nevedela by si už k nemu s pokojným svedomím sadnúť, hoci ho celkom nezavrhuje, môžu byť aj ďalej priateľmi, ale teraz musí už ísť domov. Nemá ani chvíľu pomeškania. Pozbiera sa nejako naponáhlo a pustí sa sama dosť náhlivo dolu stráňou.

Ervín na ňu chvíľku pozerá. Teraz to celkom zbabral. Hádam bolo veľa toho chodenia. V budúcnosti musí byť rozhodnejší, myslí si. Potom sa tiež pustí nadol, ale iným smerom a celkom pomaly. On nemá príčinu náhliť sa. I keby pociťoval nejaký strach, musí sa premôcť. Nie je už malý chlapec. Hľa, práve sa vracia zo záletov.

Tak rastú chlapi.