ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, ako inakšie si predstavovala Paulínka prvé roky manželstva! Predovšetkým čakala medové týždne. Po svadbe sa uzatvoria do izby, pozakrývajú okná a budú sami: on a ona, celú noc, celý deň. Božemôj, ako sa jej len srdce chvelo, keď na to myslela. V opojení očakávaného šťastia úplne zabudla, že je už vlastne matkou a že nemá práva klásť si ešte nejaké požiadavky, keď svoju nevinnosť ľahkoverne premárnila. Neohliadala sa za seba. Minulosť považovala za sen. Naostatok, prešlo to ani jarná búrka. Nevedela, čo sa s ňou robí. Mohlo by sa teda povedať, že bola oklamaná a sama klamala. Azda jej dozrievajúca krv potrebovala sa nejako prejaviť, preto vykvitla nadivoko jalovým kvetom, ktorý musel sám od seba vyhynúť. Naproti tomu teraz má plné vedomie lásky. Prežíva ju srdcom i dušou. Cíti ju v celom tele ako ťaživú vôňu mladej miazgy, ktorá sa ide preliať a vypučiť. Nuž chce byť opravdivá. Nerada by Alpára ukrátiť o žiadnu slasť, ktorú v sebe utajuje, a takú istú úprimnosť očakávala i od neho. Na to má vari plné právo. Áno, neukážu sa ani na svetlo. V izbe bude dosť maškrtiek, aby sa mohli nasýtiť, keď ich hlad vyruší, dosť sladkých nápojov, aby si smäd uhasili, dosť tepla, vône, dosť priestoru pre oboch, a svetla nepotrebujú, lebo si budú svietiť vlastnými očami. Ach, bude to opravdivý raj. Vyjdú z neho až vtedy, keď sa presýtia láskou. Potom si pripravia veľké okované kufre, nabalia šatstva, škatúľ, voňaviek, púdrov a vyberú sa na dlhšiu cestu. Navštívia Balaton, Budapešť, možno i Viedeň. Budú spávať v hoteloch, pozrú sa do opery, pôjdu na ples, uvidia grófov. Keď sa vrátia, upravia si domácnosť. Ach, Alpár sa musí pri nej dobre cítiť, nesmie ho nič vyrušovať, rozčuľovať. Áno, na domácnosti, záclonkách, pokrovcoch, prikrývkach, vankúšikoch, všelijakých drobnostiach veľa záleží. Žena sa tomu rozumie. Potom bude šiť malé košieľky, kabátiky, vyšívať papučky, kápky, lebo bude čakať dieťa. Alpárovo dieťa. Bude to zaiste chlapec, mocný, brčkavý a čierny ako otec. Kúpia mu vozík, potom strakatého osedlaného koňa, naučí ho volať apa. Ach, koľko radostí ju čaká, koľko šťastia.

Ale nič takého sa nestalo. Túžby ostali túžbami, radosť sa rozplynula. A šťastie? Ach, šťastie je krehký kvietok. Miesto toho hryzovisko, dohadovania, zvady, rozčuľovanie, kliatby, drúzganie tanierov, lámanie nábytku a potom zas bitka, nové zauchá, buchnáty, vyhrážky nožom a nakoniec žaloby a súd.

Lebo Alpár má teraz požiadavky. Skôr si na ne nespomenul. Bol spokojný. Opájal sa iba láskou. Ale teraz chce byť obozretný. Nech si nikto nemyslí, že on kupoval mačku vo vreci a že sa ženil opitý. Azda by si bol tak niekto prial. Ale on bol pri zmysloch a vie, komu čo patrí. Ba má aj určité znalosti v zákonoch. Podľa všetkého donáša nevesta mužovi veno, aby ju mal z čoho živiť, a okrem toho, keď rodičia umrú, deťom pripadne dedičstvo, rovný diel po nebohom. Akože je to s ňou?

Paulínka mlčí. Nikdy neuvažovala, aká je bohatá, koľko dostane vena. Majetkové záležitosti mal na starosti otec. Neuvedomovala si celkom ani význam peňazí. Dostala vždy všetko, čo si zažiadala. Vedela, kde sú peniaze, mala k nim hocikedy prístup, nikoho sa nepýtala, keď si išla z nich brať. Myslela, že bude vždy tak. A teraz nechápe, prečo sa Alpár toľko o ne zaujíma, prečo sa ich dožaduje, prečo chce deliť dedičstvo. Veď otec im vždy vyhovie, keď im pochybí. Netreba sa pre takú pletku hneď rozčuľovať.

Alpár ju vysmeje. Keby sa nerobila takou naivnou. Už sa jej nechal raz napáliť, druhýkrát ho k tomu nedostane. Rozhodne stojí na tom, aby sa ich majetková záležitosť dala do poriadku. Zo sľubov nemá on ešte nič. To je len straka na plote. Čo jej prináleží, musí dostať do posledného haliera. Chce už byť na čistom. Tak veru.

A naozaj, Matúš je inej mienky. Keď sa dozvie z listu, ktorý mu Paulínka za tým cieľom napíše, čo sa na neho chystá, vzplanie ako fakľa, zježí zlostne bajúzy a rozdupá list. Nie, kričí zanovite, udierajúc zaťatou päsťou na táfel. Nie, ani babku zo svojho nedá. On si povinnosť vykonal. Dal dcére, čo jej patrilo: výbavu, nový panský nábytok, vystrojil svadbu. To je práve dosť, i keď nepočíta do toho hostiny, ktoré sa vždy u nich robili, keď prichádzal Alpár, trúnok, ktorý sa vypil, veľké peniaze, čo stáli ich časté vychádzky do mesta, a hlavne zlatý poklad, ktorý za podozrivých okolností zmizol z hnojnicovej jamy práve v tom čase. Inakšie ani jeden otec dcéru nevystrojí. Čo teda ešte chce? Dedičstvo? Ach, na to si ešte počká. Veď sú v meste úrady. Po matke zostali iba handry. A tie si sčiastky odniesla a sčiastky ešte visia v skriniach. Môže si ich hocikedy vziať. Ale majetku, ktorý patrí jemu, nedotkne sa nikto, kým nezatvorí oči, lebo ten nahonobil vlastnými mozoľmi. To povie aj pred bohom. Tak.

Ale Alpár má známosti s veľkými pánmi. Často chodieva do mesta, hocikde na ulici zhovára sa raz s jedným fiškálom, inokedy s druhým, so sudcom je per tu, hrávajú spolu mariáš v hostinci. Zdá sa, že mu ide každý poruke. Naproti tomu Matúš nemôže hocikedy opustiť krčmu, nepozná sa so žiadnym vplyvným pánom, po úradoch sa nevie pohybovať, dlho mu trvá, kým objasní svoju vec. Pánov to omŕza, často ho ani nepočúvajú, idú za svojou prácou a len tak cez plece ho odbavia. Preto jedného dňa dostane predvolanie na súd a tam mu oznámia, že podľa práva patrí Paulínke aj veno a polovica dedičstva po nebohej pani Hermíne.

Matúš je od zlosti bez seba. Z pojednania vybehne vyparený, roztrasený. V krčme na mýte, kde vbehne na deci, aby si schladil žlč, zabudne dáždnik i klobúk. Cestou cez vŕšok rozkladá bukom rozhorčene svoju pravdu, a keď mu neprisviedčajú, hromží, hreší, doma hádže tehly a skaly za sliepkami po dvore, kope sviňu v chlieve, hľadá zápalky, lebo chce podpáliť dom. Nech vraj všetko berie čert, keď nieto spravodlivého pána boha na nebi, ktorý by napravil krivdu, spáchanú darebákmi na ňom. Ale potom sa predsa musí upokojiť, lebo pán notár a pán Tóth, ku ktorým zájde pre istotu na poradu, ho upozornia, že proti súdnemu tribunálu neradno dvíhať hlavu, a s triezvym rozumom uvažuje, ktorý kus poľa, ktorú roľu a jalovicu odpredať, aby mohol v stanovenom termíne vyhovieť rozsudku a zaplatiť trovy.

Horšie je, že práve v tom čase zvrhnú v dedine starého richtára a všelijakí pobehaji, ľahtikári vyvolia si druhého, ktorý hneď pri prvom zasadaní výboru dá odhlasovať, aby sa mu krčma odobrala. Keď mu to obecný bubeník za horúca pribehne oznámiť, prvýkrát v živote zatrasie sa mu brada a večer, keď pri svojej posteli kľačí a odrieka trochu plačlivejším a trasľavejším hlasom svoju zvyčajnú modlitbu pred spánkom, spomenie si na pani Hermínu. Nemusela sa vari tak náhle vyplašiť, bolo jej predsa dobre a on ju nevyháňal. Keby bola teraz tu, bolo by mu voľnejšie okolo srdca. Lebo na deti sa veru nemôže v starobe spoliehať. Ach, deti sú nevďačné. Len čo dorastú, ceria na človeka zuby a nevedia sa dočkať, kým sa vyvráti. Nemajú srdca. Radšej žičia cudzím ako svojim. Bodaj by nebol splodil ani jedno.

Medzi novomanželmi je na chvíľu súlad. Bývajú u starej pani Alpárovej, vdove po učiteľovi, ktorá má prenajatú izbu a malú kuchyňu v bývalých fabrických koniciach neďaleko stanice. Je to malá, šedivá a tichučká pani s plachými a dobrotivými očami, Paulínku má veľmi rada. Nazýva ju len svojou dcérou. Kedykoľvek má príležitosť, chytá jej ruky a šúcha ich svojou drsnou dlaňou, stíska povzbudivo krehkými prstami, akoby jej dodávala odvahu. Mladým prenechala celú izbu a sama sa uspokojila s tmavou kuchynkou. Chodí takmer nečujne v plstených papučkách a usiluje sa, aby nikomu nebola na ťarchu.

V izbe nieto veľa miesta, lebo k staromódnym skriniam, posteliam a ešte rozličným väčším i menším kusom zariadenia bývalej nie práve príliš chudobnej učiteľskej domácnosti musel sa umiestiť aj iný nábytok a s ním i niekoľko debien a kufrov s hrubším šatstvom a sklom. Ale to im neprekáža. Skôr by sa mohlo povedať, že prospieva. Sú odkázaní žiť na malom priestore jeden vedľa druhého. Medzi rozličným nábytkom sú len úzke uličky. Keď nimi prechádzajú, stretávajú sa, narážajú na seba očami i telami a tu po objatí túžiace ruky a po splynutí lačniace ústa skoro mimovoľne utekajú si v ústrety. Takto majú príležitosť veľmi účinne zahládzať hrobliny a trhliny, ktoré rozrušili ich pomer. Srdce i duše sa zbližujú a vyrovnávajú. Darmo je, tá mocná túžba, ktorá v nich vzplanula pri prvom stretnutí a ktorá ich aj po dlhom odlúčení postavila osudove vedľa seba ako muža a ženu, predsa v nich ešte trvá a má všetky predpoklady, aby sa naplnila.

Paulínka začína dúfať, že šťastie predsa len na ňu počká. Alpár nie je tým besným človekom, ako sa bol ukázal na svadbe. Má iba viac a živelnejšej náruživosti v sebe ako druhí chlapi, a tá môže niekedy vzkypieť až do prekrvených pien nebezpečného besnenia. Ale v podstate má dobré, niekedy až primäkké srdce, neopovážil by sa ublížiť ani muške. Veľmi sa rozčúli, keď niečou neopatrnosťou alebo rozpínavosťou musí zahynúť nejaký drobný, bezradný život. Nenávidí ukrutnosť, surovosť, bezohľadnosť, najmä u ľudí. Násilníctvo ho privádza do zúrivosti, zato prechováva veľa citu pre spravodlivosť a ešte viac súcitu pre slabých tohto sveta. Jeho jemná ruka vie pohladiť, vie sa maznať s krehkými vecami, hoci skrýva v sebe drsnú silu, a tak isto jeho srdce vie sa roznežniť, hoci bije neustále mocne a udatne. Nie. Paulínka sa nesklamala. Znovu objavuje všetky tie ušľachtilé vlastnosti, ktoré už pri prvom stretnutí v ňom poznala a ktoré ho v jej očiach hneď vtedy postavili na prvé miesto, pred všetkých mužov, ba pred všetkých ľudí. A v tomto presvedčení zotrváva. Verí, že ani v budúcnosti neopraví svoju mienku. Alpár zostane naozaj vždy jej jediným rytierom. Môže teda dúfať, že raz prelomí ten pancier nedôvery, ktorý zostal v ňom od svadby, dostane sa až k jeho srdcu a potom, áno, potom bude v bezpečí. Záleží predsa všetko iba na nej.

A naozaj, zdá sa, že už teraz nastal priaznivý obrat v ich pomere. Izba, ktorú obývajú, je na poschodí, práve nad stajňami proti stanici. Oknami vidieť celý staničný dvor pod zalesneným úbočím, husto pozdĺž popresekávaný blýskavými koľajnicami. Večerami, keď izba za nimi už potemnieva hustnúcim šerom a tamdolu nad stanicou rozsvietia veľké visiace lampy, sedia tu obaja tesne vedľa seba a hľadia do sveta. Na stanicu podchvíľou prihrčí nejaký vlak. Spod vysvietenej rampy kdesi na konci rovnej plochy vynorí sa neočakávane tmavý mrak, náhle narastie v ozrutnú obludu a zastane priam pred nimi. Spod rušňa vyvalí sa na obe strany biela para, počuť prenikavý sykot, spomalenú prácu piestov, škrípanie kolies, otĺkanie nárazníkov. Nejaký čas vládne pod lampami zhon. Niekto náhle pobeháva, niečo vyvoláva, hlasy sa miešajú, trieštia, lomia, zápasia so surovými zvukmi železa, potom naraz zaznejú staničné zvonce, zakvíli trúbka a tmavá masa kĺže sa so vzrastajúcim hukotom po koľajniciach. K nej radia sa poslušne tiché vozne, búdka za búdkou. V osvietených oknách vidieť cestujúcich, niekto má nos prilepený na skle a hľadí von, inde sedí skupina v družnom rozhovore, hneď vedľa pridája mladá žena decko, naproti vstáva muž z lavice, kde ležal. Drobné, napodiv čisto osvietené a ostro zachytené obrázky mihnú sa pred očami ako na nejakom čarodejnom páse, poskakujú a hneď miznú, ponáhľajú sa niekde za svojím osobitným cieľom. Kým potom pribehne druhý vlak, teraz istotne z opačnej strany, na širokej ploche pobehúva splašene menší služobný rušeň, posúva vozne, temnejšie priestory hemžia sa zelenými i červenými svetielkami, ktorým z diaľok odpovedajú opreteky železničiarske píšťalky, tu bližšie po ceste pobehúvajú zase tmavé postavy s kufríkmi, hore i dolu. Je to celé stále živé divadlo. Oni ho majú pred očami ako na dlani a nepozorujú ho len pre zábavu, ale nejako z vnútornej, obapolným súhlasom vynútenej potreby. Pri ňom sa ešte viac k sebe približujú. Divý ruch tamdolu pod nimi ich strháva a odnáša za koľajnicami niekde do neznámych diaľok a v nich sa im vynárajú nové, krásne, vytúžené kraje, veľké, čarovné svety, hlavne mestá, rozložené majestátne na rovine, vidia ich temer naraz a napodiv v rovnakej podobe, snívajú o nich. A potom náhle začnú hovoriť celkom určite o svojej budúcnosti.

Alpár má veľké plány. Nemôžu žiť v takýchto pomeroch. To je žobráctvo krútiť sa medzi debnami a vyzerať na veľký svet iba oknom. Musia čím skôr odtiaľto odísť a zaujať dôstojnejšie postavenie, vyrovnať sa slušným ľuďom, aby ich brali vážne. No najprv bude treba odniekiaľ zaistiť si pravidelný príjem, nadobudnúť majetok, peňazí, mnoho peňazí, aby nemuseli obracať v ruke desať ráz tú istú korunu. Lebo peniaze držia dosiaľ svet a dvíhajú človeka. Kto ich má, je nielen pánom, ale aj slobodným, od nikoho nezávislým, rozhoduje o mnohých, kým o ňom nikto. A iba tam sa začína opravdivý život. Komu sa zas nedostávajú, môže mať i rozum i silu, nevybŕdne nikdy z biedy, vždy bude len posluhovať druhým. Na začiatku im môžu veľmi dobre poslúžiť peniaze, ktoré dostala Paulínka. Nie je ich síce ešte toľko, aby mohli stavať hneď kaštiele. Ale keď ich rozumne vložia do nejakého výhodného podniku, ľahko sa zmnožia niekoľkonásobne, a potom budú konať voľnejšie. Najtiaž urobiť prvý šťastný ťah. Keď sa peniaze raz, dva razy obrátia, vyhladia sa, priťahujú ďalšie a potom sa už vrtia vždy vo väčšej chumelici samy, bohatstvo plynie takým tokom, že ho nemožno už odčerpať rukami.

Paulínka s ním súhlasí. Ona vlastne vždy túžila po voľnom, ničím neukracovanom a netiesnenom živote. Priestranné izby, preplnené lesklým nábytkom, drahocennosťami, prepychom, nasiaknuté omamujúcimi vôňami, pár bielych vyštrekovaných koní, ľahký koč s mäkkým sedadlom, vychádzky, zábavy, plesy, spoločnosť elegantných mužov, rozmarných, bohato vyšperkovaných dám, to bol jej sen. A keď Alpár myslí, že sa dá uskutočniť, bude mu len povďačná. Peniaze môže použiť podľa ľubovôle. Ona sa na neho spoľahne.

To je dobre, keď sa v náhľadoch tak zhodnú. Netreba dlhšieho jednania. Svoje obapoľné rozhodnutia môžu potom tým horúcejšími bozkmi a vrúcnejšími a dlhšími objatiami spevňovať. A oni využívajú príležitosť. Srdcia im spievajú vytrvalou, úprimnou láskou, kým tamvon neprestajne vypiskujú vlaky, hrkocú vozne a mihajú sa svetielka. Niekedy sa im zdá, že tá čierna opacha, čo sa práve rozbieha s prenikavým jakotom zo stanice, odnáša ich už do toho krajšieho, vysnívaného sveta.

A Alpár sa usiluje svoje plány čím skôr uskutočniť. V nasledujúce dni veľa cestuje. Navštívi niekoľko miest, ktoré sú vychýrené obchodným ruchom, ubytuje sa v najdrahších hoteloch, všade si rozkazuje vyberané jedlá, najlepšie nápoje a dáva veľké prepitné. Vôbec, snaží sa robiť dojem. Čašníkom ponúka svoje voňavé cigarety a pritom nadpriada rozhovory. Opytuje sa na miestne pomery. Potom ho zaujíma, akí hostia sem prichádzajú, chcel by poznať niektorého lepšieho obchodníka a ochotného čašníka naozaj priateľsky potľapká po pleci, ak mu dlhým a tenkým ukazovákom alebo starostlivo ostrúhaným koncom ceruzky ukáže pohotove nejakú okrúhlu, blahobytom až odutú tvár, ktorá sa po spokojnom zažívaní celá vnára do rozložených novín pri daktorom mramorovom stole. Večerami, keď každodenní hostia rozsadzujú sa okolo stolov k družnej zábave v spoločnosti, striehne, kde sa objaví známa tvár, a keď ju zbadá, cieli smelo a celkom sebavedome k tomu stolu, predstavuje sa spoločnosti. Páni sú všetci obchodníci. Vraví. Nech mu odpustia, že sa takto medzi nich natíska, ale trochu mu je dlhý čas. Chcel by sa zahrať mariáš alebo ferbľu, to je jedno. Pán hlavný, prosím si sem nové karty a štyrikrát absint. Ďakujem. Pri hre je trochu nedbalý, pozabudne vysvietiť tromfa, dovolí vyhrať väčšiu sumičku jednému, druhému a nevie ho to rozladiť. A potom, keď sa viackrát vyprázdnia do dna poháriky a rozhovor sa stáva voľnejší i dôvernejší, nakloní sa k svojmu známemu a vraví hodne nedbalo, akoby mimochodom. Nahrnulo sa mu trochu grošov, chcel by ich šikovne do niečoho vraziť. Šlo by o nejakú akciu. Sused nezatrasie ani jednou obrvou a mrnčí celkom dobromyseľne. Ach, akcia, dobrá akcia, to sa nájde. Pravdaže.

Ale Alpár nemá šťastie v podnikaní. Nikdy sa nepokúsil o takú robotu. Ba cíti k nej odpor. Považoval ju za špinavú, nízku, nedôstojnú človeka jeho druhu. Ani k peniazom necíti patričnú úctu a bridili sa mu ľudia, ktorých hnala chorobná vášeň za nimi. Nie, nikdy sa neklaňal zlatému teľaťu. Bol veľkorysý a príliš dôverčivý. A potom je tu aj nový, nezvyklý spôsob jednania, boja v novej, povojnovej spoločnosti, ktorému on celkom nerozumie, lebo v nej nerozhoduje čestné slovo, ale prefíkanosť, úskok. Všade a najmä v obchode uplatňuje sa prednosť širokých lakťov, sloboda svedomia a človek v základe čestný, otvorený, ťažko obstojí v ruvačke, stáva sa rýchlo korisťou dravcov.

Prvý krok je dobrý. Stane sa spoločníkom menšej cementárne. Výkon je pekný, odbyt stúpa. Ukazujú sa výhľady na pekné zisky a potreba na rozšírenie výroby. Ale jeho partner, skúsený Žid, spozoruje to skôr ako on, pozná i jeho slabosť, preto zaútočí naň opatrne. Ponúkne mu pomerne dosť vysoké odstupné a zároveň možnosť nového, podľa jeho mienky výhodnejšieho podniku. Má dobrého a spoľahlivého priateľa, ktorý kupuje na Spiši pílu a hľadá spoločníka. Napíše mu a dá svojej banke príkaz, aby Alpárov podiel previedli na konto novej firmy. Alpár sa ľahko lapí do osídla. V prvej chvíli oslepí ho výška odstupného. Neočakával, že sa jeho podiel tak rýchlo zúrokuje, a potom, zláka ho aj nový podnik. Píla má pre neho lepší zvuk i väčšiu hodnotu ako cementáreň. Myslí tiež, že tam bude i robote lepšie rozumieť. So Židom sa dojedná, rozlúči a ide domov, aby sa pochválil prvým úspechom a zároveň porobil prípravy na sťahovanie, lebo na novom pôsobisku mieni sa osadiť.

Ale už v prvom týždni dostane správu od svojho nového spoločníka, že píla, ktorej sa stal majiteľom, zhorela. Alpár nečaká. Prvým vlakom ponáhľa sa zachraňovať svoje ohrozené peniaze.

Na mieste, kde stála niekdy píla a pravdepodobne i veľký sklad dosák a guľatiny, nájde skutočne len rozsiahle zhorenisko, hŕby popola, čiernych uhľov, veľké mláky špinavej vody a z vlastnej píly len žiarou až do belasa prepálenú rúru so začmudenou sieťkou na vrchole a úbohé kýpte akýchsi strojov. Keď Alpár očami obsiahne všetku tú skazu, od hrôzy ovlhnú mu sluchy, skrehnú kosti tak, že sotva vie urobiť krok.

Ale jeho spoločník, podľa všetkého ostrieľaný Amerikán, vysoký, robustný chlap hranatej, veľmi živej tváre, širokých pŕs, vystrojený akurátne vo vysokých kanadkách a v žltom remennom kabáte, ako sa na novopečeného Amerikána patrí, víta ho v blízkej kancelárii bodro a srdečne. Hlas má ani organ. Ach, konečne ho môže poznať. Veľmi ho teší. Priateľ mu písal. Banka všetko rýchlo a dobre zariadila, kúpna zmluva je v poriadku, originál leží v trezore, duplikát môže dostať. Najprv si však štrngnú. A hneď vyťahuje z almárky v kúte fľašu a lieva do pohárikov. On si dá dupľu, lebo má väčší glg. Hahaha. Nech mu odpustí, to sa nenaučil v Amerike. Na moj pravdu nie. Ale aby sa vrátili k spoločnej záležitosti. Neutešený pohľad na spálenisko nech mu neruší dobrú vôľu. Stará píla nebola toho hodna. Bol to iba rozbitý barak a niekoľko kusov zahrdzaveného železa, dávno súceho do pleny. Ani dosky a kláty sa nedali na nič použiť. Zaiste tu ležalo v štósoch od praotca Abraháma. Takto je aspoň voľný pohľad na celú plochu a vidieť, čo sa dá s ňou urobiť. A hneď rozkladá po stole dlhé papiere. Už stihol dať zhotoviť aj náčrty. Hľa, tú sú. Bude to obrovský, úplne moderný podnik, železobetón, sklo, americké stroje, pásová výroba, ľahká, pomerne malá a lacná obsluha a hlavne neobmedzený výkon, ktorým urobia revolúciu v drevárskom podnikaní. Niečo podobného tu nieto. Keď spustia stroje, vyhynú všetky dýchavičné sečkárne po dedinách.

Aách, áno, to by bolo jedinečné, veľmi lákavé, skutočne po americky, lež Alpár má na mysli svoje peniaze. On je momentálne na mizine.

Velikášskeho Amerikána musí nútiť úzkostlivosť takej malichernej dušičky iba do rozpustilého smiechu. Vytiahne si sebavedome oboma rukami nohavice a trúbi ani parník. Hahaha! To je podarený žart. Títo Európania majú ešte vždy strach o tie peniaze, ktoré nie sú uložené bezpečne pod hlavou v strožliaku, ako naši dedkovia, ktorí si svietili do dušičiek triesočkami z kozuba. A strká pred Alpára zánovnú a rozličnými podivnými kvetmi i figúrkami bohato vyzdobenú listinu, ktorú vzal pohotove z trezoru a vytiahol z pevného koženého puzdra. V nej je zreteľne pretlačou vyznačené, že tá a tá poisťovňa vyplatí majiteľovi píly, v prípade že by podnik zničil požiar alebo iná živelná pohroma, v hotovosti hneď dva milióny korún, slovom a tak ďalej. Amerikán podčiarkuje sumu dôrazne hrubým prstom a dokladá, že pánov od poisťovne čaká každý deň.

Alpárovi narastú údivom oči, keď celú vysokú hru pochopí, hneď je ochotný vliať si do smädného hrdla tiež dupľu a vyfajčiť poriadne hrubú americkú cigaru v družnom rozhovore so svojím novým partnerom. To je skvelý, chlapík. Opravdivý Amerikán. Vidieť, že nejedol iba kýšku na zápecku. S takých chlapom je radosť porozprávať sa. Ten, čo slovo, to smelý nápad. Myslí, že sa dostal k prameňom ozajstného bohatstva. Peniaze odteraz začnú sa mu sypať. Ó, veľký svete!

S náčrtkami do poslednej čiarky súhlasí. Áno, i on si to tak predstavoval. Keď podnik, nech už stojí za reč. Priestranné železobetónové haly pod sklom, pravdaže, americké stroje, pravdaže, i pásovú výrobu. Nech chrlí denne i niekoľko vlakov. Rozvrátia úplne trh. Zaplavia svojimi doskami svet, ani hory im nebudú stačiť. To je jedno. Netreba sa pri ničom zastaviť. Pravý človek nepozná prekážok. Len ta sa, keď je už v tom.

A o dva dni skutočne zastane pred kanceláriou novej spoločnosti lesklé auto. Ale popri dvoch obhrublých a starostlivo vyobliekaných pánoch, ktorí by mohli byť vyššími úradníkmi z poisťovne, lebo spod sedadiel vyťahujú kožené tašky, kde by mohli byť peniaze, zostupujú napodiv aj služobne vystrojení žandári celkom nevľúdnych, nič dobré neveštiacich tvárí. Vysoká, americká hra sa v tomto úzkom, kýškou zapáchajúcom prostredí zápecníkov nepodarila. Páni sa predstavujú chladno a odmerane, lebo nie sú od poisťovne, ale od súdu. Áno, našťastie, zatiaľ sa záležitosť pristavila tam. Podpaľača sa podarilo dochytiť. Sedí už bezpečne v chládku, a tam sa priznal, že za čin, ktorý vykonal, dostal od majiteľa slušnú sumičku.

Prirodzene, komédia dostáva takto neočakávaný obrat. Krásne vidiny novopečených milionárov spľasnú, železobetónové haly sa otriasajú v základoch, celý mamutí, úplne americký podnik, pýcha techniky nášho storočia, mizne razom v temných hlbinách zeme. Zostáva len čierna skutočnosť, rozsiahla plocha spáleniska s úbohými kýpťami ohorených trámov, ojedinele trčiacich do šedivého neba ako výstraha nedávneho besnenia plameňov a zároveň pomsta nespútaných živlov na ľudskom diele, odkiaľ podchvíľou zaváňa otravný pach, a táto ošarpaná kancelária, kde v túto chvíľu povážlivo belejú steny. Darmo je, obyčajných ľudí z takej bohapustnej skazy musí pojímať hrôza. Zatiaľ nieto lieku proti podobným chorobám duší. Všetci, čo tu na malom priestranstve proti sebe stoja, každý s osobitnými myšlienkami, to cítia a poddávajú sa. Iba veľký Amerikán ešte sa pokúša udržať dobrú náladu. Povie pohotove priliehavý žart, na ktorom by sa za iných okolností zaručene všetci smiali, obracia sa pokojne k almárke a zdvihne ramená, akoby chcel odtiaľ vybrať fľašu a pohostiť pánov, ale potom náhle urobí dlhý skok vpravo, vybehne dvermi do bočnej miestnosti, kde vzápätí tresne výstrel.

Vtedy Alpár zbadá, že sa dostal do nebezpečnej pasce. Stojí tu sám na troskách svojich veľkých plánov a proti nemu cudzí chlapi, zatarasúvajú mu priechod na slobodu. Hľadia mĺkvo naň a pozorne vyostrenými zreničkami striehnu na každý jeho pohyb. V hlave mu ešte doznieva výstrel, ktorým sa priateľ zbavil zodpovednosti za zločin. Srdce mu ide prasknúť. Pane na nebi, veď je on nevinný. A náhle vzkypí v ňom vzdor. Líca, od úst smerom k sluche, prebehne mu zlovestný, tmavý kŕč, z očú vyšľahnú blesky. Nie, nesmie sa nechať chytiť ako jahňa, bude sa biť, i keby ho to malo stáť krv, musí im uniknúť, dostať sa na slobodu. A prudko ako šelma vyskočí k východu, tvrdými, neváženými údermi päste zrazí k zemi žandára, ktorý sa mu stavia do cesty, ale vo dverách ho surovo chytí niekoľko železných rúk. Darmo sa bráni, hádže, ruje, besne trepe rukami i nohami, utŕži tým iba viac krvavých odrenín a na odvetu niekoľko bezohľadných úderov medzi oči a pod bradu, ktoré ho tak omráčia, že nevie zabrániť, aby mu nespútali pevne za chrbát ruky ako zločincovi. Nakoniec sedí vyčerpaný v aute medzi strážcami, hľadí pred seba tupo a sklesle a uvedomuje si v zamračenom vedomí, ako sa rýchlo mihajú v bočných okienkach stĺpy elektrického vedenia a stromy, stojace radom popri ceste, kade s ním uháňajú.

Keď správa o tom príde do malého bytu nad stajňami, kde dve ženy prežívajú kalváriu múk od Alpárovho odchodu, stará pani Alpárová nezvykle prudko zatrepe ľavou rukou, vykriví tvár, akoby sa snažila svojimi slabými silami prekonať strašnú ťarchu, ktorá z výšok klesla na jej plecia, potom sa zatrasie ani vŕbový prút, keď sa mu príval vody prederie k porúchaným koreňom, a padne bezduchá na zem. Paulínka má potom veru dosť starostí a pokonávačiek, aby jej vystrojila dôstojný pohreb, aký si nebohá bezpochyby zaslúžila, a tak iba o tri dni má čas zabehnúť do mesta k známemu advokátovi, aby ho požiadala o radu a pomoc.

Ukáže sa, že Alpárov prípad nie je ani taký tragický, ako ho bral on a ako zapôsobil v prvom okamihu na obe ženy. Jeho nevina sa hneď pri vyšetrovaní dokáže. Priťažil si iba tým, že surovo napadol a na tele poškodil úradnú osobu, vykonávajúcu službu. Preto treba na súde zložiť určitú sumu jednak ako odškodné, jednak na liečenie postihnutého a vyrovnať súdne trovy, spojené s prejednávaním prípadu, ak si, pravdaže, odsúdený nechce odpykať priestupok trestom vo väzení.

Ach, to nie! Paulínka podnikne všetko, aby Alpára vyslobodila. Veď jej prichodí už ťažko pomyslieť, že behá bezmocne niekde po studenej dlažbe temnej, úzkej cely, že spáva na tvrdom lôžku, dostáva zlú stravu a že s ním zaobchodia ako s obyčajným zločincom. Čo sa aj zoderie, čo aj vycedí poslednú kvapku krvi zo svojich žíl, musí odniekiaľ zohnať peniaze.

Niečo ešte zostalo doma, ostatné treba požičať. Musí sa obrátiť na dobrých ľudí, azda aj na otca. Ale v novom prostredí nestačila si ešte urobiť známosti. Tí bohatší sú opatrní, neradi požičiavajú cudzím, a chudobní nemajú. Otcovi zas darmo vykladá o svojom ťažkom rozpoložení. Nie, už si svoje vybrala. Ani počuť viac. A okrem toho skôr by si uviazal na krk skalu a skočil do žumpy, ako by jedinou hrivnou pomohol Alpárovi. Nech si väzy doláme tam, kde je. Nezaslúžil si iné. Keď sa dozvie, že zdochol niekde na šibenici, dá čertom na tanec. Tak. To je jeho posledné slovo.

Vtedy nezostáva jej iné len odpredávať zo svojich šperkov a z domáceho zariadenia kus po kuse podľa záľuby kupcov, hoci jej to prichodí ťažko, lebo to už rozdáva seba. Mnohé kúsky, predmety používala už niekoľko rokov, prischol na nich jej pohľad, jej hmat a na niektorých i vôňa jej tela. Teraz sa dostanú do cudzích rúk, cudzie prsty sa ich budú dotýkať. Ale nieto iného východiska. Čas uniká. Najprv otvára ozdobné škatuľky, kožené puzdra, väčšinou znútra vystlané zamatom, vyberá zlaté retiazky, náramky, brošne a potom prichádzajú na rad kusy nového nábytku, skrine, diván, stôl a nakoniec vyprázdňujú sa i debny s bielizňou, lebo za odpredané veci nedostáva plnú hodnotu, hoci sú medzi nimi i najdrahocennejšie kusy. Kupci sú iba náhodní, väčšinou fabrickí robotníci, ich ženy z blízkej kolónie alebo priam z koniarní, nemajú často ani potrebu kupovať, je to všetko panské haraburdie, ktoré oni azda nebudú vedieť ani použiť, zlakomili sa len možnosťou výhodnej kúpy. Ak by vybadali, o čo tu vlastne ide, hneď by odskočili. Nie, oni to nepotrebujú, prišli sa len pozrieť. Musí preto prijať každú cenu, ktorú ponúknu. Takto odplynie veľa predmetov, aby sa mohla zaokrúhliť cena, ktorá je potrebná na prepustenie Alpára.

Keď sa Alpár po dvoch týždňoch vráti, izbička v koniarňach nad stajňami má celkom iný vzhľad. Zostala tu iba čiastka opotrebovaného nábytku starej panej a Paulínkino zrkadlo. I debny sú prázdne, môžu sa povynášať na dvor. V izbe je potom viac miesta i svetla. Azda preto nasťahoval sa do nej iný vzduch. Nieto tu viac toho citového chvenia, ktoré vysielali proti sebe dve srdcia. Vyprchala i teplota a vôňa mladou, náruživou láskou prehrievaných tiel a stratil sa i šepot bozkmi omámených úst. Na všetko, čo tu ešte zostalo, usadil sa trvalo chlad, na stenách i na posteliach. Keď sem vojdú mladí manželia, nezmäknú im srdcia nehou. Obaja ohradzujú sa mlčaním, každý osobitne snuje nite myšlienok. Stratili všetky nádeje. Ten krásny svet, svet lesku, zábav, blaženosti, svet neobmedzenej voľnosti, svet opravdivej ľudskej dôstojnosti a hrdosti, svet čistej krvi, svet veľkých možností, ktorý tak blízko v ich vidinách zažiaril, že sa ho už zachytávali, náhle zhasol a zatvoril sa pred nimi. Viac nebudú môcť vstupovať doň. Jedinú príležitosť stratili. Upadli do nemilosti a sú poznačení. Pred sebou vidia iba neschodnú cestu biedy, po nej sa hrnú čriedy úbožiakov, bedárov, cestu stále stúpajúcu a namáhavejšiu, ktorá nikde nesmeruje, nikde sa nekončí. To je život prekliatych; večné lopotenie, ťažké brodenie časom, zápas s krvou a potom boj o miesto, chlieb a povetrie, ruvačka o vlastné bytie, kde záleží na sile, vytrvanlivosti a dravosti. To je teraz ich údel. Obaja to rovnako jasne vidia, nuž načo by o tom ešte hovorili. Iba zo zvyku si líhajú vedľa seba do postelí. Aj neustávajúci ruch neďalekej stanice, vypiskovanie a fučanie vlakov, vyzváňanie signálov rušivo zapadá do tohto prostredia. Nevie viac unášať, rozptyľovať, ale surovo nalieha, akoby chcelo zdôrazniť tú istú drsnú a stále sa opakujúcu skutočnosť. Zaiste preto necháva teraz Paulínka zatvorené okná.

Nejaký čas Alpár nevychádza ani von. Ráno dlho vylihúva na posteli. Tvári sa, že spí, keď Paulínka chodí bosými nohami po izbe, šuchorí šatami, ale v skutočnosti iba mihalnice má spustené, myšlienkami už blúdi v hmlistých diaľkach. Niečo pred poludním navlieka si nohavice, nastokáva papuče a len tak v rozhalenej košeli, neumytý, neučesaný poneviera sa po dome, pripaľujúc si cigaretu o cigaretu. Oči má stále zapálené, nepokojné, tvár bledú, strhanú. Celé hodiny presedí pri stole, sledujúc bez slova Paulínkinu prácu. Niekedy mykne plecom alebo rukou, rozmliaždi v prstoch zvyšok cigarety, odhodí ju prudko do kúta, škaredo skriví tvár a zlostne osŕka, akoby sa chystal na obranu proti niečomu, čo sa do neho nebezpečne zahrýza. No potom hneď sklesne. Vidieť na ňom ešte väčšiu únavu. Udalosti posledných dní na neho ťažko doľahli. Nevie na ne zabudnúť. Stále sa musí k nim vracať. O peniaze, ktoré pritom tak ľahko a rýchlo stratil, mu ani nejde. Nikdy k nim vskutku nepriľnul. Paulínka sa mýlila, ak ho raz potvárala z lakomstva. Jej vena sa dožadoval iba preto, lebo si myslel, že mu dopomôže k lepšiemu postaveniu. Peniazmi, bohatstvom chcel si zaistiť slobodu, nezávislosť, aby si mohol dovoliť také veľké gestá, aké si dovoľovali jeho partneri od karát. Horšie znášal svoje pokorenie. Hoci hlavné súdne pojednávanie očividne dokázalo jeho nevinu, predsa nemôže sa už viac pokladať za počestného, bezúhonného človeka, akým dosiaľ bezpochyby bol. Možno to ľudia ani tak neberú. Ale on by si už nevedel s pokojným svedomím sadnúť k jednému stolu s takými pánmi, akých donedávna považoval za seberovných. Nevedel by im podať ani bez zapýrenia ruku, lebo by mal dojem, že ich zašpiní. Áno, od tých čias, ako padlo na neho podozrenie, ako siahla na neho ruka brachiálnej moci, má stále dojem, že je nečistý, svrabľavý, nakazený nejakou hnusnou chorobou. Pošpinili ho, pošliapali, zaobchodili s ním ako s obyčajným zločincom. Zviazali mu ruky, vsotili do temnice. Azda ho aj bili, plieskali. Nevie. Nechce to znova prežívať. Ale mohlo k tomu ľahko dôjsť. On sa bránil, zúril, neovládal sa, a v takom prípade mohli stratiť aj žandári trpezlivosť. So zločincami sa nezaobchádza v rukavičkách. Ach, aká hrôza. Ako sa len opovážili? Vyzerá to tak, akoby v ňom boli zahlušili slobodného, hrdého človeka. Odteraz bude naozaj vyvrheľ, ožran, naničhodník. Takého ho chceli mať. Ako sa s tým len zmieri?

Paulínka chodí okolo neho, niekedy spočinie útrpne na ňom pohľadom, ale hovorí málo. Nechce sa miešať do jeho myšlienok. Vie asi, čo ho ťaží, a preto správne dôvodí, že by mu ona nepomohla. Bude dobre, keď sa prehryzie sám. Čas všetko urovná, zahojí. I jemu donesie úľavu a vzchopí sa. Natoľko vari môže veriť v jeho sily.

A skutočne, jedného dňa vstane skôr, pooblieka sa, obuje, hneď po raňajkách ide von, zostane tam celé predpoludnie, a keď sa vráti, oznámi jej, že bude robiť vo fabrike.

Paulínka to prijme navonok pokojne. Bola vari pripravená na všetko. Iného východiska ani nieto. Kdeže sa pohnú? Stratili všetky možnosti, zásoby sa míňajú, hrozí im nedostatok, hlad, nuž treba sa chytiť každej príležitosti. Pred Alpárom si aj pochvaľuje. Už si tu vraj zvykla. Azda by ľutovala, keby mala odísť. Majú svoje bývanie, hoci malé, ale vyhradené len pre seba. Keď sa budú usilovať, aj tu si vytvoria hniezdo šťastia. A veru nemusia tu dlho zostať. Azda rok, dva. Potom uvidia. Nejaké riešenie sa už len nájde. V očiach sa jej mihne aj záblesk jasnej dúhy. Musí dodať Alpárovi odvahy, áno, treba ho posmeliť, keď sa už prebral z prvého omráčenia. Ale na srdci jej ovisla olovená ťarcha a len s vypätím síl sa jej podarí dosiahnuť, že sa jej hlas náhle v hrdle nezadrie a nezaleje žiaľom. Niekoľko dní chodí ako námesačná. Neuvedomuje si, čo berie do rúk a čo má s tým robiť. Neraz sa celkom zabudne. Utiahne sa do kúta ako poľakané dievčatko, presedí celý čas, kým je Alpár preč, na stolici s rukami nečinne zloženými v lone a dumá, dumá. Ba zavše skotúľajú sa jej dolu tvárou i slzy. Sú to slzy beznádeje.

Potom sa pokúša zmieriť s osudom. Ale nie je to tak ľahko. Paulínka nebola síce zvyknutá na panský život, aby sa musela teraz v niečom uskromňovať. Vyrástla na dedine medzi bosými, ufúľanými deťmi pri hrách na pažiti, v jarku, v úzkych dvoroch medzi nízkymi drevenicami, zamorenými zápachom blízkych chlievov, maštalí, hnojísk. Stýkala sa s obyčajnými ľuďmi, poznala ich spôsoby i starosti, videla ich ťažkú robotu, sama robila. A nebadala v tom nijaké poníženie. A predsa čakala od života viac. Najmä keď si ho predstavovala po Alpárovom boku, ach, veď v tom nie je hriech. Každé dievča, kým ešte usilovne polieva muškáty v oknách a preštepuje stolisté ruže na šípové prútiky v záhradke pred domom, sníva večerami pri mesiačiku o striebornom rytierovi, ktorý ju príde jedného dňa odkliať a odviesť do slncovej ríše. A ona mala na to aj prvenské právo. Bola jedináčka, mala svätú mamu, vznešenú kerestmamu, chodila do polgárky, poznala mesto, dostala sa i do lepšej spoločnosti. Bolo jej ľahko vybájiť si ružový svet, obydlený vyšperkovanými princmi, princezničkami. Jasne videla dlhé komnaty, vysvietené krištáľovými lustrami, vyleštené parkety, masívne stoly, vytapetované stoličky s vysokými vyrezávanými operadlami, veľké zrkadlá, zlatom vyšívané baldachýny nad vysokými posteľami, počula tlmený šepot za stenami, klopkanie lakoviek na mramorových chodbách, samopašný smiech, šuchorenie hodvábnych šiat, cítila ťažkú vôňu pretepleného povetria, rozpoznávala pestré farby kobercov, mäkkosť hodvábu, hladkosť mušelínu, jemnosť čipiek, áno, to všetko. A k tomu si ešte primyslela hlbokú záhradu, popretínanú hladkými cestičkami, prizdobenú jazierkami, fontánkami a bielymi sochami divých žienok a krásnych bôžikov, uprostred ktorej by bol altánok, husto osnovaný divým hroznom, kde by sa dalo v letných dňoch odpočívať. Ach, krásny, voňavý svet rozprávok. A teraz čo z neho zostalo?

Veľmi málo. Úzka izba nad stajňami s výhľadom na stanicu, kadiaľ sa neprestajne preháňajú rachotiace vlaky, a tam ďalej pod zamračenou oblohou na čierne, lomené strechy fabriky, obstúpené vôkol vysokými komínmi. To je biedny svet ľudského plahočenia. Voľakedy naň hľadievala len z veľkej diaľky, až z Kozieho vrchu, a počúvala, čo jej o ňom rozpráva Tóno. Ležal bezmocne hlboko pod ňou v údolí ako odporné chrobáčisko, zahrýzajúce sa do zeme, a predsa už vtedy mala z neho strach. S hrôzou si obzerala chlapov, ktorí sa pravidelne popoludní odtiaľ vracali a zastavovali u nich v krčme, aby si aspoň jedným dúškom ovlažili spečené gamby, prečistili zuby a hánkami povytierali okarpavené oči. Ach, mali také hrboľaté čelá, navreté žily na krku, dokaličené tváre, hranaté ruky, napuchnuté prsty, dorezané dlane, tak ťažko dýchali, boli samý olej a sadza, sálala z nich ešte pekelná žiara. Zaiste sa ruvali s diablom. Nechápala, prečo sa ta každý deň vracajú, a prechovávala vo svojom nevinnom detskom srdiečku určité obavy o svojho otca, ktorý tam tiež chodieval.

Teraz je v ňom sama a zisťuje, že je hroznejší, ako si to predstavovala. Naozaj to je fliačik pekla na povrchu zeme, smradľavá chrasta, vyvretá z prekliatych útrob. Ako je tu, ešte nevidela čistý kvietok, zelený list. Nie, tu si nemôže udržať nič svoju prirodzenú krásu, čistotu a sviežosť. Všetko je poznačené, porušené. Stromy sú čierne a znetvorené. Nevedia sa zodvihnúť pyšne do výšky, prikŕčajú sa, rozkladajú pokrútené konáre nízko ponad zem, akoby mali hrby. Stráne sú šedivé ako na vyhorenisku. Pod oblohou neustále prevaľujú sa ťažké kúdliská hnedobelasého dymu a žltého prachu, ktorými sa len namáhavo prediera slnce. Popri cestách, vedľa koľajníc, ktoré pretínajú údolie krížom-krážom, na fabrických dvoroch a všadiaľ, kde oči objavia voľnejšie priestranstvo, ležia vysoké hŕby uhlia, prachu a rozličného železného haraburdia. Okolo stoja ozrutné konštrukcie železných barakov, sčasti obité hrdzavým plechom, sčasti otvorené. Pod nimi v čiernych tuneloch miznú celé vlaky nákladu. Niekedy vyšľahne znútra belasý lúč a potom vidieť celé zložité, večne pracujúce železné útroby. Nejaká mocná čeľusť ťahá po lesklom páse širokú kladu hore-dolu a zas späť, kým ju tvrdá päsť, dopadajúca v pravidelných prestávkach, neroztľapká na platňu. Inde akási veľká ruka načahuje sa spod stropu dolu, berie dlhý trám a lomí ho na kolene, ktoré sa jej práve nadstavilo. Hneď vedľa z točitého plechového čreva vybieha plaz, je žeravý a zaiste veľmi jedovatý, krúti sa a mece celým dlžizným telom, hľadajúc, koho by smrteľne uštipol alebo popálil. A naproti prevažuje sa masívny kotol, visiaci na hrubých oskách, a dolu schodom leje ohnivú vodu. Ako padá na dlažbu, syčí, iskry brýzgajú a zapaľujú na všetkých stranách biele plamene. Povetrie hučí, olej škvrčí, železá škrípu, nezmyselný rachot zalieha na uši a otriasa zemou. Človek sa v tomto chaose úplne stráca a celkom iste vedie márny boj so železným gigantom. Vidieť ho, ako splašene pobehúva, poskakuje, uhýba sa, bezmocné ruky vytŕča proti žiaram, ktoré zo všetkých strán útočia na neho, zakrýva si tvár, niekde visí na lane alebo sa šplhá po stene, inde krúti sa na strmom schodišti a mizne v dierach, ktoré vedú niekde do bludíšť podzemia. Je celý čierny, len oči mu svietia, keď sa pozrie do žiary alebo do slnca. Paulínka sa ho tu obáva. Má taký čudný, zdanlivo pokojný, krotký, a predsa stajene divoký a výhražný pohľad! Keď sa má s niektorým stretnúť, vždy ju stláča úzkosť a radšej odvráti oči, aby oň nezavadila.

Ach, ako rada by sa vrátila ta, odkiaľ prišla. Bol to iba malý svet, dva grúne a medzi nimi vysoké nebo. Ale bolo tam ticho, priezračná voda, dúhové skalky, nemé ryby so sklenými očami, boli tam voňavé hory, rosou skropené lúky, plaché srnky a zvedavé jelene, boli tam smelé líšky, škrekľavé orešnice a hlavne ľudia naozaj krotkí, ktorých sa nemusela báť. Keď vychádzalo nad ránom slnce, všetko sa dôverne rozsvietilo, zasmialo; biele chuchvalce obláčkov, roztrúsené po oblohe, strieborné jedle na grúni, zlaté jablone pod chalupami, guľôčky rosy na muškátoch, skromné lúčne kvety pod kríkmi i ľudské oči. Mohla otvoriť okno do záhrady a veselo spievať za drozdom. Mohla sa radovať, že vstala a našla ten istý deň, ktorý ju blažil včera. Tu takú nevinnú radosť nikdy nezažije. Tu vari ani nieto radosti. Hoci stretáva na každom kroku ľudí, cíti sa stratená.

Prirodzene, sú aj tu príjemnejšie miesta. Napríklad, štvrť panských domov. Keď tadiaľ prechádza, už z bázne k neobvyklému miestu mimovoľne stíši krok a obracia oči k oknám. Na všetkých sú drevené, na bielo natreté okenice. Niektoré bývajú odchýlené a vtedy za nimi môže rozpoznať zlaté strapce ťažkých záclon a vari i obrysy veľkého palmového listu. Niekedy za vysokými železnými bránami, ktoré sú vždy starostlivo zatvorené, ozýva sa samopašný detský krik, medzi dvoma stĺpmi pobehujú vytrvalo železné ramená hojdačky, na stenu podchvíľou vyletí veľká lopta, niekto sa ju znaží naspodku chytiť. V džavote zvonivých detských hlasov ozve sa občas i plnší ženský hlas. Bude to akiste vychovávateľka. Alebo hore za domami v terasovitej záhrade chodí nejaký muž s holou hlavou, s vysúkanými rukávmi, obstriháva kríčky ríbezlí a pôľčiat alebo drží v rukách gumenú hadicu a vysokým kosierkom prúdu polieva záhony zeleniny a kvetov. V tých domoch žijú ľudia pokojnejšie a radostnejšie. Zdá sa, že ich nemýlia plamene, ktoré šľahajú z fabrických komínov a hrozia zapáliť povetrie, že necítia otrasy zeme, nepočujú strašné výbuchy, lomoz surových strojov a úzkostlivé výkriky ľudí, čo zápasia s nimi, lebo vedia sa ešte smiať, poznajú zábavu, pestujú kvety. Tu by sa i jej voľnejšie dýchalo.

Ale v koniarňach sa cíti ako vtáča v klietke. Škoda reči. Keby sa nepresvedčila, neverila by, že sa tam dá aj bývať. Je to zaiste posledné miesto, kde ešte môže ľudské plemeno obstáť. Vysoký barak bez omietky, postavený vedľa kanála, ktorým sa splavuje všetka nečistota z fabriky. Po oboch stranách paria sa hŕby hnoja. Každý deň vysýpajú tu smeti, staré handry, črepy, ktoré nazbierali v kolónii a v panskej štvrti. Roje múch mrvia sa neustále zapáchajúcim povetrím. Keď popoludní oprie sa sem prudšie slnce, obsypú steny baraka, aby si vyskúšali prevlhnuté nôžky a krídla. Ťažký zápach zdochlín, hniloby a spáleného oleja šíri sa do okolia. Voľakedy tu boli stajne pre fabrické kone a chlievy blízkeho závodného hotela. Nad stajňami boli sklady s postrojmi a niekoľko úzkych, tmavých komôrok pre kočišov a slúžky. Cez vojnu kone odviedli na front a sklady vykradli. Do stajní povťahovali napolo rozbité vozy z dvora a na poschodie do prázdnych komôr nasťahovali sa rodiny, pre ktoré sa už nenašlo miesto v kolónii. Sú to všetko ľudia poznačení životom, chlapi, väčšinou nádenníci, ktorí si svoju biednu mzdu musia vytĺkať najťažšou robotou na fabrických dvoroch, ich ženy, vychudnuté strádaním a zodraté lopotením, a potom deti, kŕdle zababrancov, stále hladných a polonahých. Skutočná bedač, spodina ľudskej spoločnosti. Nie, ona sa nikdy nezmieri, že sem zapadla. Vždy bude clivieť a túžiť po niečom inom. Nemôže uveriť, že by jej život mal tu plesnivieť.

A, chvalabohu, ani Alpár sa tu dobre necíti. Rozhodoval sa v bezmocnom vzdore. Svet ho pritlačil zo všetkých strán, a on sa ešte necíti takým slabým, aby ležal na lopatkách. Nech si nenamýšľajú, že ho vyradili. On im ukáže, že nepotrebuje cudzie peniaze. Keď na to príde, zarobí si ich vlastnou rukou, lebo to vie. Neľaká sa námahy, potu. Veď voľakedy tu robil a dokázal čo ktorýkoľvek iný, nuž je zvyknutý. Nebude sa hanbiť za čiernu tvár a dokálané ruky ani za umazané belasniaky. Robota ho nikdy neponižovala a raz môže byť zase pánom.

Okrem toho veľa zavážilo i priateľstvo. Veď vlastne v tomto kraji vyrástol. Neďaleko odtiaľ sa narodil. Všetci jeho rovesníci tu pracujú. Môže sa s nimi stýkať. Dokonca jedného dňa sa stretne s Frídkom. Ach, Frídko, starý drusa, verný kamarát z vojny, veľká, hrboľatá kotrba, v ktorej stále vŕta nejaký nespokojný červík, guľatý človiečik so škamravými očkami, ale so sladkým srdcom a širokou dušou. Prečítal stovky kníh a práve toľko ich sám premyslel. Večne by chcel niekoho organizovať, niečo naprávať. Lebo svet zle stojí, krivo vyrastá. Mohol by sa raz prevrhnúť a zasypať život. Preto ho treba zavčasu podoprieť, dať mu nový rám, aby sa mohol pevnejšie oprieť, a on má systém.

Ale fabrika zase rozjatrí v ňom boľavé rany. V poslednom čase sa tu veľa zmenilo: poriadok, výroba, oddiely, kancelárie a potom páni. Vládne tu nový duch, ktorý sa Alpárovi vonkoncom prieči. Voľakedy malo všetko svoj ustálený chod, k niečomu spelo, pribúdali nové objekty, bolo vidieť snahu i robotu. Teraz badať určitú únavu, bezohľadnosť, akoby sa začal rozklad. Niektoré oddiely mlčia. Na oknách previsuje stará pavučina, vnútri hrdzavejú stroje, niekde pod nimi spodnými kanálmi jednostajne čľapoce vypustená voda, dvor zarastá burinou, vychladnutý komín čnie vedľa hluchého, opusteného staviska vyzývavo do oblohy. Neutešený, skľučujúci obraz. Robotníci postávajú alebo lozia pomedzi plenu, neprejavujú chuť, z ich rúk vychádza iba hrubá, polovičatá robota, ktorá sa nedá často ani upotrebiť, preto ju hneď vyhadzujú na hŕby pred fabriku. Zbytočné plytvanie silami a materiálom. Alpára to rozhorčuje. Mal blízky vzťah k fabrike. Patril k nej, lebo tu celé okolie zrastalo, pulzovalo s ňou. Bol rád, že vzrastá, že z roka na rok spôsobuje väčší rachot a rozširuje silnejší zápach. Bola to síce nákaza, ale nákaza, ktorá štepila a vydrážďovala život. Zo dňa na deň väčšie zástupy ľudí nasycovali sa z nej. Teraz chradne, vysychá, akoby jej niekto v samých základoch podtínal zlomyseľné korene. Ktože je to? A tu musí Alpár dobre zatisnúť zuby a zaťať päste, aby krotil zúrivosť, ktorá v ňom vrie. Zdá sa, že ho už nepopustí príšera, ktorá mu práve v najlepšom životnom rozbehu zastúpila cestu. Kto mu zničil kariéru? Kto mu pošpinil lásku? Kto ho pripravil o česť? A odpoveď je vždy rovnaká: Noví páni!

Hneď v prvý deň sa poškriepi so svojím dielovedúcim. Je to starší, dobre živený holohlavý pán v okuliaroch! Hádam zle vidí. Zastaví sa pri ňom a upozorní ho, že nity, ktoré vysekáva na stroji, sú krátke. Alpár si ho len opovržlivo premeriava a robí rovnako ďalej.

Či počul?

Áno. Alpár počul, ale nedbá!

Okuliarnik sa rozčuľuje. To všetko pôjde do výmetu.

Alpár červenie, sekne kľukou a hromží. Krista mu, nech si robí sám!

To nie je jeho robota.

A čo je jeho robota?

On má predsa svoje zadelenie.

A čím bol dosiaľ?

Dielovedúci nepovie nič. Rýchlo sa obráti a odchádza napaprčený preč. Do večera sa v blízkosti ani neukáže. Ale druhého rána je Alpár vypísaný na karte. Má ísť vyhadzovať uhlie z vagónov. A potom sa už do dielne nedostane. Túla sa po dvoroch s ostatnými nádenníkmi. Tíska po úzkych koľajniciach vozíky, vláči na pleciach zväzky železných prútov, prehadzuje plenu v daždi i v mraze. Všetko psia robota. A nakoniec sa ocitne ďaleko za fabrikou. Roztĺka puckou trosku, ktorú sem vysýpajú. Je tu viac takých gelejníkov ako on. Všetci rovnako mraštia čelo, popľúvajú si dlane a hrešia.

Alpár priam zúri. To je robota pre hovädá. Ako sa opovážili poslať ich sem? Jeho miesto je pri stroji. Aký cieľ týmto sledujú? Chlapov vyháňajú na trosky hlivieť a stroje nechávajú hrdzavieť. Myslia si, že majú do činenia s volmi. To je predsa svinstvo.

A Frídko prilieva ešte olej na oheň. S každým tak robia. Čo lepších, našich ľudí vyhadzujú z dielní a posielajú ich na dvor, aby nemohli mať vplyv, aby im nevideli na ruky. Neskoršie ich prepustia. Nemajú pre nich robotu. Snáď pozdejšie. Nech sa potom hlásia. Vo fabrike zostanú len ťuťmáci, bojkovia, pätolizači, a s tými robia, čo chcú. Znižujú im mzdy, zatvárajú oddiel za oddielom. Vraj výroba sa nevypláca, neprichádzajú objednávky zo zahraničia a okrem toho znemožňuje ich česká konkurencia. Majú zastaralé stroje, zdĺhavú a nákladnú výrobu. Bolo by treba modernizovať a nemá kto investovať. Možno by to bolo aj zbytočné. Závod nemá v blízkosti žiadne stroje. Konečne nieto ani odborných robotníkov. Nuž to sú veľké nedostatky. A raz zastavia celú fabriku. Stroje odmontujú a odvlečú, železo predajú. Zostanú iba prázdne baraky. Celkom tak ako v Krompachoch. Ľudia môžu ísť hrýzť skaly. To je ich zámer.

Alpár škrípe zubami. Preto nás oslobodili. A my si to dovolíme. Tu treba niečo robiť.

Veru treba.

Nuž čo?

Organizovať sa.

Ale najprv vešať.

Ach, nie, nie. Frídko s tým nesúhlasí. Dosť bolo zúrenia, a čo sa tým dosiahlo? Páni sú zase na svojich stolcoch a bedár ťahá ich káru. Iba nevinnej krvi veľa vytieklo. Skôr pomôže rozvaha, rozum. Treba sa organizovať, zakladať skupiny, presviedčať, vychovávať súdruhov, aby sme mali pochopenie za spoločnú vec. Keď nás bude dosť a keď budeme mať svojich ľudí všade dobre rozostavených a hlavne spoľahlivých, budeme predstavovať určitú silu, ktorá všade zaváži. Potom budeme môcť predkladať i svoje požiadavky. Rebéliou by sme si iba uškodili, pokazili by sme aj to, čo máme, lebo by sme dali našim protivníkom príležitosť, aby nás vytisli i z tých pozícii, ktoré sme dosiahli. Netreba sa prenáhliť. Nech len čas dozrieva. Čas pracuje pre nás. Starým poriadkom odzvonili.

No Frídko má jednu zlú vlastnosť: veľa káže a myslí si, že rečami napraví svet. Poriadny nôž a povraz viac urobí ako hŕby kníh. Alpár sa už o tom presvedčil. Teraz sa rozhodne konať tiež podľa toho receptu a na vlastnú päsť. Na niekoľko dní zmizne a potom nocou dovedie domov nejakého cudzinca v krátkom, ošúchanom remennom kabáte. Paulínka mu nevidí dobre ani na tvár, keď ho víta vo dverách. Má vyhrnutý golier, hlboko do čela stiahnutý klobúk. Alpár ho rýchlo vedie do izby a káže zamknúť dvere. Bude vraj u nich bývať, len nesmie do izby nikoho bez jeho dovolenia vpustiť a hlavne, musí si dať pozor na jazyk.

Paulínka robí tak, ako sa jej prikazuje. Nepozastavuje sa nad tajomným hosťom. Alpár mával vždy divné známosti. Vedela tiež, že máva sklony k rozličným úkladom. Bola to už vari jeho vášeň. Vždy niečo tajne pripravovať a čakať, kým to vybuchne. Ju to nemýlilo. Ba napodiv všetko schvaľovala, čo robil.

Cudzinec sa usadí v izbe a podľa všetkého chce sa tu zdržať dlhšie. Je veľmi obozretný, aby ho nevideli. Vo dne spí alebo píše a večer dobre po súmraku vychádza s Alpárom zahúlený v kabáte do noci a vracia sa len ráno.

Inakšie sa nič nedeje. Dni pravidelne plynú. Alpár odchádza do roboty. Paulínka sa snaží, aby mala v byte čisto, na polici aké-také zásoby, chodí s taškou na nákupy, stretáva sa s inými ženami, prehovoria pár slov, potom sa s úsmevom lúčia. Za oknom na stanici vypiskujú vlaky.

A predsa v povetrí cítiť určité napätie. Svet nepokojne pulzuje.

Tu na okolí upínajú sa oči najviac na fabriku. Všeobecne sa pociťuje, že tam nejdú veci tak, ako by k ich spokojnosti mali ísť. Badať určitý úpadok. Z komínov sa toľko nekudlí. Chlapi sa ponosujú, vyháňajú ich na nádennícke práce, znižujú mzdy. Niektorí sa už obzerajú po inom zamestnaní. Opytujú sa svojich známych v Argentíne, v Kanade a vo Francúzsku, aké sú tam pomery a ako by sa ta dostali. Ach, fabrika bola vždy ich životná otázka. Zrástli s ňou. Od kolísky do hrobu súviseli s ňou ako nitôčky plesne so zemou. Bola im živnou pôdou, ktorá ich kŕmila, ale bola im aj hydrou, čo im vyciciavala posledné sily zo špikov. Sotva sa naučili rozprávať, hovorili o nej. Sotva im navreli svaly, išli si ich vyprobovať tam. Spočiatku robili na jednu smenu, potom na dve, niektorí až na tri. Spávali v šalandách. Boli čierni. Domov chodili len v sobotu, aby sa umyli. Deti jedli chlieb, vytlčený v nej perlíkmi zo železa. Mal chuť hrdze, potu a krvi a bol to dobrý a sýty chlieb. Chlapi iba ňou zapáchali a ženy si zvykli na tento zápach, mali ho rady. Keď niektorá ovdovela, divela najviac za ním. Aj kríže na hroby im odliala fabrika. Teraz prechovávali o ňu obavy. Čo bude s ňou? Hovorí sa, že sa nevypláca, že štát na nej prerába. Zastavia ju, nie? A čo bude s nimi? Je tu veľa dolín, odkiaľ chodia otcovia sem zarábať na chlieb: horný, dolný vidiek, potom celá starohorská dolina, mnoho dedín a všetko biednych, vystrčených v horách, bez vlastného chotára. Ach, nie je to len štyritisíc chlapov. Je to oveľa viac, päť až desaťkrát toľko hladných žalúdkov. Čo budú títo jesť? V horách nenájdu všetci obživy. Kde sa podejú?

Do takýchto myšlienok netreba veľa iskier nakresávať, aby sa zapálili a zahoreli nebezpečným plameňom. Stačí, keď niektoré chlapčisko cinkvajzom napíše na vráta obecnej bujačiarne: Proletári celého sveta, spojte sa! Ľudia zistia, že majú naozaj veľa spoločných záujmov, že patria k sebe, a pocítia potrebu zodvihnúť sa, ísť spoločne hoci s holými rukami proti tým, čo ohrozujú ich bezpečnosť, a vyriešiť si všetky záležitosti po svojom a hneď. Len čakajú, ktorý sa zodvihne prvý.

Žandári na staniciach majú pohotovosť. Patrolujú po dedinách, robia vychádzky i do samôt, sledujú pozorne pohyb i prácu ľudu, nemajú radi, keď sa niekde zhlukujú. Veľmi často sa zastavujú pri svojich vidieckych zpravodajcoch: teraz ich úloha je dôležitá. A Tóthovci, Palástovci, Gönderovci im ochotne oznamujú. Naozaj, ľudia v ostatnom čase veľa frflú a sú podráždení. Večerami schádzajú sa chlapi po domoch. Sú to všetko známe tváre, starí rebelanti, boľševici.

Verné uši poslúchajú a sliedivé nosy ňuchajú. Riadia sa podľa tajných príkazov. Keď majú podozrenie, použijú všetky prostriedky, ktoré majú naporúdzi, aby si získali priazeň mocných. Telefóny neustále zvonia, poslovia behajú. Každú chvíľu rozháňa auto so žandármi kŕdle husí po dedinách. Siete sú dobre rozhodené, ale lov sa nedarí. Hliadka príde vždy oneskorene na miesto, kde sa niečo deje.

A zatiaľ za jedným oknom nad stajňami v koniarňach sedí človek, hrúži sa nad stolom do myšlienok, občas sa postaví i k oknu a hľadí dolu na ulicu, kade prechádzajú ľudia, na vlaky, a keď zabehne pohľadom povyše za dolinou a zastaví sa pri skupine fabrických komínov, vždy sa mu mihne očami ostrý, zlovestný záblesk. Nie, nedostanú ho, najprv im poriadne podkúri pod nohy.

Paulínka vie, že sa niečo pripravuje. Sem-tam začuje v izbe hlučný rozhovor. Alpár s cudzincom veľa besedujú. V poslednom čase prichádza aj Frídko. Zatvoria sa do izby a vedia tam presedieť i niekoľko hodín. Pravdaže, zo slov, ktoré prenikajú k nej, veľmi málo rozumie. Iba tuší, že sa v nich skrýva nebezpečenstvo. No nepodnikne proti tomu nič, ani nemá odvahy. Alpárovi dôveruje. Má skúsenosť a šťastie. V duchu s ním aj súhlasí, lebo i v nej vzmáha sa odpor proti novým poriadkom. Myslí si, že by sa aj jej uľavilo, že by sa hneď napravili všetky krivdy, ktoré ju stihli, keby sa vrátil starý svet. A potom, nevedia ju ani natoľko zaujať udalosti, ktoré sa okolo odohrávajú, aby sa nimi vážnejšie zapodievala. Po tieto dni nadobudla presvedčenie, že je v druhom stave. A to ju naplňuje takým radostným vzrušením, že sa mu celá odovzdáva. Myslí a dbá iba na svoj stav. Bude mať dieťa. Azda naozaj chlapca, ako si prial. Božemôj, Alpárovo dieťa. Celá sa roztápa vnútornou žiarou blaženosti pri tomto vedomí. Ani si nepomyslí, aké rozpaky cítila a v akej hrôze sa umárala, keď bola pred rokmi v takom istom stave. Nie, teraz je to iné. Rada sa tomu odovzdá. Dieťa znamená zabezpečenie jej lásky, znamená puto, ktoré nebude zaväzovať iba ju. Akiste sa potom niečo zmení. Alpár k nej po svadbe ochladol, teraz je zaneprázdnený. No keď bude vidieť svoje dieťa, zaiste sa vráti, okreje a otvorí jej svoje srdce. Preto ani netrpí samotou.

Ale jedného večera ju náhle vyruší neobyčajný zhon na chodbe. A keď otvorí dvere, stojí zoči-voči akejsi rozhorčenej žene, ktorá vedie za sebou žandárov. Nikdy ju nevidela. Iba podľa jej vzhľadu háda, že pochádza tiež z podobného, biedou zamoreného baraka, ako sú koniarne, alebo priam z kolónie. Je práve taká zodratá a vycivená ako tie, s ktorými sa denne stretáva tu na schodoch, možno ešte biednejšia a hlavne nešťastnejšia. Má strapaté vlasy, vpadnutú, až šedivú tvár, oči vylúžené, teraz aj divé, rúti sa vedľa Paulínky dnu a kričí ako zmyslov zbavená. Už má toho dosť. Tu nech si hľadajú svojho prekliateho agenta. Jej nech dajú pokoj. Nikdy nikoho neukrývala, lebo nechce sa nájsť s deťmi na ulici. Dosť na tom, že jej nejaký pobehaj kazí a odvádza muža.

Paulínka stŕpne. Z rozhovorov, ktoré sa viedli v poslednom čase v izbe, vyrozumela, že dnes má byť schôdza priamo tu v koniarňach. A na mrkaní skutočne videla, ako sa dvorom kradnú tmavé postavy. Mizli niekde v stajniach. Po večeri, ako obvykle, Alpár i s cudzím chlapom odišli. Teraz sú istotne tudolu pod nimi a netušia, akému nebezpečenstvu sa vystavujú. Žandári budú prehliadať celé koniarne. Zídu i dolu a nájdu ich. To je zle. Srdce sa jej trasie a nevie utajiť veľké prekvapenie. Stojí ako mocným nárazom vetra zavalená. Keby ich mohla upozorniť. Naraz cíti, že i ona prináleží k tým ľuďom tudolu. Zúčastnila sa na ich podujatí a nesie tiež za všetko, čo sa stane, zodpovednosť. Teraz iba na nej záleží. Treba niečo robiť. Veď medzi nimi je i jej muž. Alpár. Nesmie dopustiť, aby ho chytili, znovu sputnali a uväznili, nie, to nie. A náhle sa rozhodne. Keď žandári vojdú za ženou do kuchyne a chystajú sa prehľadať byt, ona sa obráti, ba priam beží dolu schodmi. Nedbá, že tak budí podozrenie. Na prízemí sa stratí v tme. Každý schodík, ktorý sa jej podarí v behu preskočiť, ju presviedča, že bude pri cieli skôr ako tí, ktorí ju azda prenasledujú.

V stajniach ešte nikdy nebola a na dvore je tma. Spolieha sa len na dôvtip. Akýsi starý konský zápach prináša závan vetra odhora. Tam, ako sa pamätá, vídava zamrežované okná, medzi nimi sú široké vráta. Tie budú asi zamknuté, ale niekde povyše výklenku by mali byť ešte úzke dvere. A práve o tie narazí, keď sa prešuchuje popri stene.

Sprvu sa zháči. Kde to vošla? Stajňa je preplnená. Predovšetkým prázdnymi vozmi a rozličným náradím, ojami, rebrinami, postrojmi, chomútmi, niečo visí z povaly, niečo na bočných stenách, ostatné je len tak pohodené, nakopené bez ladu a skladu. A medzi tým haraburdím ľudia. Tmaví chlapi. Niektorí sa opierajú o bočnice vozov, o kolesá, iní sedia po ojciach, rebrinách, ale väčšinou nehybne stoja pomedzi. Vidieť im široké plecia, veľké hlavy. Divné zhromaždenie. Na prvý pohľad sa zdá, že sú prítomní na nejakom tajomnom obrade. Ruky majú zastrčené vo vreckách, hlavy trochu sklonené, čelá stiahnuté a tváre zahĺbené. Nie sú náklonní dať sa niečím vyrušiť. Vpredu vo svetle odrotovaného lampáša, ktorý visí zo stropu, na ľahkom koči stojí on, cudzinec, a hovorí. Doma ho vídavala často. Prechádzal cez kuchyňu vo dne, ak nespal oblečený za stolom v izbe, kde mu nosila jesť. Občas si vymenil s ňou pár slov. Ale nikdy si ho bližšie nevšímala. Neopovážila sa. Zdal sa jej taký tajomný, dôležitý, neprístupný, uzavretý. Prechovávala k nemu bázeň. Bála sa, že vzbudí v ňom zlé podozrenie, keď prejaví oň záujem. A teraz ho má pred očami. Stojí na vyvýšenom mieste a hovorí k celému zhromaždeniu. Nie je ani taký veľký, a predsa pôsobí hrozivo. Oči mu svietia studeným, kovovým leskom, tvár má meravú, niekedy ju skriví, vyhrnie gamby a zošinie spodnú sánku do pohrdlivého úsmevu. Podchvíľou dvíha nad hlavu zaťatú päsť a hneď ju necháva pred sebou prudko padať. Hovorí otvorene, priamo, nevyberanými výrazmi, jednoducho a zrozumiteľne, argument za argumentom, akoby váľal dolu brehom ozrutné balvany, ktoré svojou váhou otriasajú zem. A v tom väzí práve jeho sila. Nemá hrádze. Všetko strháva a borí, rozdupáva pod nohami, láme zákony, prikázania, posiela k čertom všetkých vládcov, korunovaných i nekorunovaných, a vyzýva otvorene i ostatných k vzbure. Prečo ešte váhajú? Či sa ešte nenaučili, že sa majú spoliehať len na svoju päsť? Pánboh i pomazaný kráľ ich zaviedol. Požehnal ich a vyhnal na front, aby mu svojimi kosťami a svojou krvou zabezpečili truhlice zlata. Vtedy bol možno v úzkych a sľuboval im aspoň ľudské práva, kresťanskú spravodlivosť, keď mu už príliš zosadlované srdce nedovoľovalo spomenúť zem, chlieb a víno. Blúznil o výsadách, slobode. Ale keď sa vrátili hladní, strhaní, s prelámanými hnátmi, s vytečenými očami do vyhorených domov, zatvoril si oči, upchal uši, aby nevidel hlad, svoje zahrdzavené žezlo zdvihol ešte vyššie a medzi nich poslal drábov. Dnes už zas kňazi o Desatore a páni prikladajú zažltnuté prsty na paragrafy zákonov. Boh je neomylný, pán je mocný. To je ich stará, opotrebovaná taktika, ňou zotročovali a zastrašovali ľud od vekov. Ale dnes už neplatí a nepôsobí. Opravdivá sila je iba v nich, v pracujúcich rukách. Oni stavajú a držia tento svet. Treba sa len zomknúť a udržať. Doba na to je už dosť zrelá. Nech si nemyslia, že revolúcia sa zastavila na Karpátoch. Urobila len prestávku, aby si nabrala síl k ďalšiemu, väčšiemu výbuchu. Nie, ona je stále živá a krvavá, ako bola pred rokmi. Musia jej dôverovať a ona ich nesklame. Treba urobiť len prvý, rozhodujúci krok, a ten sa čaká od nich. Nesmú váhať. Teraz, alebo nikdy!

Chlapi nemihnú ani okom. Počujú dobre. Dáva sa im výzva. Srdcia im rastú, tak čudne vyzváňajú. Krv vrie stále mocnejšie a udiera pod kožku. Cítia ju na hranách svojich pliec, puchnú im od nej prsty, cítia ju i v tyle i po celej šírke pŕs. Je taká horúca, oparená. Vonia rozpáleným železom. Dnes sú nad tým prekvapení a omarení. V očiach majú červenú hmlu, ale zajtra budú pevní ako oceľ, lebo srdcia im vytĺkajú stále silnejšie odhodlanie.

Paulínke tiež trepe srdce. Musí ich varovať. Najmä toho cudzinca. Je vo veľkom nebezpečí, keď stojí takto všetkým na očiach. Len ako? Prerušiť ho v reči? K nemu je príliš ďaleko. Musela by sa predierať pomedzi chlapov, vzbudila by rozruch. Čo robiť? Prebehúva pohľadom po zhromaždení. Musí sa niekomu inému zveriť. Tuto neďaleko vidí známu tvár. Lysá hlava, široká, plná tvár. Áno, je to Frídko. Zdá sa, že aj on ju zbadal. Hľadí sem a čaká. Paulínka hneď využije príležitosť. Vstúpi do väčšieho svetla, aby ju bolo vidieť, a snaží sa ticho, no čo možno názorne volať: žandári.

A je práve najvyšší čas. Niekto ešte stačí zvesiť z háka lampáš a sfúknuť svetlo. Lebo keď Paulínka chce sa vytratiť zase von dvermi, narazí na uniformovanú osobu, ktorá ju dosť surovo tlačí dnu. Tadiaľ nemožno. Nikto nesmie opustiť miestnosť a majú zachovať pokoj. Tak znie rozkaz.

Paulínka rýchlo cúvne a ťahá sa popri stene, aby bola čím ďalej od dvier. A zdá sa, že tak robia i chlapi, lebo náhle všetko vôkol oživne, rozhýbe sa, akoby sa rúcali temnoty. Vozy hrkocú, drabiny vŕzgajú, reťaze rinčia, telá narážajú na seba, ruky sa splietajú s nástrojmi, nohy lozia. Počuť dychčanie, osŕkanie. Chlapi zápasia s prekážkami. Niekto sa preťahuje úzkou dierou, vytrháva drabiny, lomcuje celou fúrou. Rachot sa vzmáha. Divý pohon rastie. Každý chce uniknúť z tmavej a tesnej pasce.

Našťastie zo stajne je niekoľko východov: jeden bočný k hnojiskám a druhý vzadu ku kanálu. V malej chvíli sa oba uvoľnia a živý prúd tiel nimi rýchlo uniká. Tak sa vyslobodí aj Paulínka.

Vonku je rozhodne lepšie. Mocné pramene čerstvého povetria napájajú pľúca. I tma je znesiteľnejšia. Niekde vzadu za vysokými budoviskami prežaruje do noci fabrika, hore badať náznaky voľnej oblohy a čistých hviezd. Ale šialená honba ani tu neustáva. Tmavé postavy pobehávajú sem i tam. Hádžu sa prudko voslep, akoby aj odtiaľto hľadali východisko. Paulínka stojí schúlená za hŕbou hnoja a musí dávať veľký pozor, aby ju nezrazili a nepošliapali. Niekto bohapusto hreší. Zdá sa, že ich zaskočili a obkľučujú. Veru. Niekde za stenami jačí píšťalka, na ceste mihajú sa svetlá reflektorov, motory zlovestne hučia. Jeden, druhý tretí. Ach, vari celá kolóna, obkľučujú baraky. Niet úniku.

Paulínka tŕpne. S úzkosťou sleduje zápas chlapov. V tmavých húfoch, vrhajú sa hneď na jednu, hneď na druhú stranu. Napravo je doštený plot. Vyhadzujú sa naň a zoskakujú na druhú stranu. Ale to nevedie k žiadnemu uvoľneniu. Tým smerom je pevná hradba vysokého múru susedného činžiaka. Musia späť, všetko späť. Vracajú sa povedľa. Nepozná nikoho. Všetci sú teraz rovnakí, hnaní a zúfalí. Nezostávalo im iné, len urobiť nápor dopredu priamo proti kordónu žandárov. Niekoľkých vari chytia, ale ostatní sa zachránia. A možno žandári sa poľakajú návalu a ustúpia. Všetci tak myslia a všetci sú na to odhodlaní. Vpredu vzniká nejaká škriepka. Niekto vytrháva latu z plota. Chystá sa rozhodný boj. Voľakto musí popustiť. Zástupy sa znovu rozťahujú, tam niekde vpredu splývajú v jedinú hrozivú masu, akoby náhodou dve postavy zaostávajú a hneď sa vracajú. Prikrádajú sa povedľa Paulínky ku kanálu.

Paulínka otvára oči. Snaží sa preniknúť tmu. Boli by to oni dvaja? Cíti potrebu sledovať ich. Hľadí uprene za nimi. Vidí ich stáť na hrádzi. Niečo sa vari dohovárajú, hneď však miznú, akoby sa spúšťali dolu múrom. Voda niekoľkokrát silnejšie zašplechne a potom poniže v kanáli na hladine objavia sa dva tmavšie fľaky. Budú to zaiste hlavy. Voda okolo nich špľachoce, prúd ich unáša, ale ony s ním bojujú, šinú sa naprieč ako dve kačice. Áno, to môžu byť len oni dvaja. Snažia sa preplávať kanál a dosiahnuť druhý breh. Paulínka sleduje ich tichý zápas. Podarí sa im to, nie? Pohľadom postupuje zároveň s nimi a potom, keď splynú celkom s tmou, napína aspoň sluch, aby počula zvonenie vĺn, a nakoniec rozloží všetky zmysly na neviditeľných stranách noci, aby jej nič neuniklo. Voda v kanáli už tíško plynie. Tma i tíšina nad ňou sa ustaľuje a vyrovnáva! Priesvity i tiene splývajú. Je pokoj všade. Ale Paulínke neunikne ani jeden šuchot. Počuje, ako ľahko sa kĺžu vlny, ako sa do nich zalizuje vietor, ako syčí hmla. A odtiaľ, z druhého brehu, náhle zachytí slabé ševelenie, akoby sa listy na jelši striasli, i slabý praskot, akoby niekto stúpal po suchých vetvičkách. Istotne sa tí dvaja zachránili. A vtedy sa jej uľaví. Nezaujíma sa viac, čo sa robí na dvore pred koniarňami.

Na druhý deň príde Frídko. Alpár musel odísť s cudzincom. Možno sa sem viac ani nevráti. Nebolo by to dobré. Vedia už o ňom a sliedia za ním. A ona sama tu nemôže bývať. Beztoho by ju odtiaľto čoskoro vyložili. Vo fabrických bytoch nestrpia rozvratníkov a vedia byť bezohľadní. Preto, ak nemá ku komu ísť, môže bývať nejaký čas u nich. Doma je ich síce dosť, nemajú zbytočného miesta, ale ona sa ešte vprace.

Paulínka dlho neuvažuje. Naozaj by jej bolo v koniarňach otupno bez Alpára. Mala by neustále strach, že ju prepadnú, okradnú. A kde by sa podela, keby ju prišli vyložiť na dvor? Nie, domov k otcovi sa nemá po čo vracať. Tam sú dvere pre ňu navždy zatvorené. A okrem toho musí myslieť i na svoj stav. Príde čoskoro čas, keď bude potrebovať ľudí. Ku komu sa obráti? Tu v koniarňach si nenašla priateľov. Ani by nechcela, aby niektorá z tunajších žien stála vtedy pri jej posteli. Sú také špinavé, všetko zapácha, čoho sa dotknú. Nevedela by im so spokojným svedomím zveriť svoje dieťa. Bála by sa, že ho začítajú, že mu žilôčky ponatŕhajú. A tam u Frídkov bude mať aspoň niekoho známeho pri sebe.

No na novom byte v prvých chvíľach hrnú sa jej do mysle trochu iné myšlienky. Vo dverách ju víta chudorľavá žena so strúčkami šedivých vlasov nad sluchami. Paulínka na ňu uprie oči a celá sa zmätie. Veď je to tá, čo nedávno doviedla ku koniarni žandárov. Ešte má v pamäti jej šialenú tvár. Bojí sa. Opúšťajú ju sily. Nevie naraz zrobiť ani jediný krok. Teraz by chcela svoje rozhodnutie odvolať, zmeniť. Je predsa nemysliteľné, aby s touto ženou pod jednou strechou bývala. Nie, pôjde preč. Kdekoľvek, len preč odtiaľto.

Ale pani Frídková ju chytí pevne za ruku a vovedie dnu. Kdeže by inde šla? Sama poslala muža po ňu. Keď bola minule pri nej, videla, v čom je. Ako by mohla dopustiť, aby v takom stave zostala bez pomoci? Vtedy sa vari nepríčetne chovala. Ale bola zúfalá, nevedela sa ovládať. Prišli k nej ako kopovy, rozvrátili celý dom a nevedeli sa uspokojiť, že nikoho nenašli. Vyhrážali sa, chceli ju odviesť, deti vrešťali. Nevedela, čo rozpráva. Bola by aj boha stiahla z neba, išlo o jej rodinu.

Paulínka sa dá prehovoriť. Ženy bývajú zúrivé, keď ide o ich rodinu. Aj tie najkrehkejšie stávajú sa vlčicami. Ceria zuby, oháňajú sa na všetky strany, zrádzajú svojich otcov, všetko opúšťajú, i seba sú ochotné obetovať pre tých, ktorým dali život. Chvalabohu, už dosť hlboko zahryzla do života, aby ju pochopila. Sama by tak robila. Musí jej odpustiť.

Potom sa snaží zvyknúť.

O Alpárovi dostane zvesť iba o štyri mesiace. Zdržuje sa na západe. Vo väčšom meste otvoril si inštalatérsku dielňu. Má prísť čím prv za ním.

Správu dostane práve vtedy, keď ju pani Frídková opatrne ukladá do postele. Za niekoľko hodín porodí veľkého čierneho chlapca, ktorému už vopred určí meno Peter. Keď si ho prvýkrát prikladá k prsníku, po lícach sa jej mimovoľne rozpíja blažený úsmev a je to skutočne pokojný úsmev matky, lebo myslí, že dosiahla prvé víťazstvo.