ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa 29. januára 1912 na Bystrej. Je to stará haviarska dedina pod Ďumbierom neďaleko Brezna, podobného rázu ako sú všetky ostatné, ležiace na úzkej doline, tiahnucej sa od Podbrezovej cez Čertovicu na Liptov, a to Mýto, Jarabá a na druhej strane Boca. Viditeľné stopy, ako jamy, frúdle, ba aj zabudnuté a pozasýpané bane, nachádzajúce sa v okolitých stranách a po úbočí hôľ, nasvedčujú, že voľakedy sa tu dolovalo. Najskorej železná ruda, ale starci spomínajú aj ryžovanie zlata vo Mlynej a na Fongrúbe. Na Bystrej bol hámor. Čiastočne spracovaná ruda sa odtiaľto vozila na vozoch až do Banskej Bystrice, kým zrnká vyryžovaného zlata si vraj odvážali Brezňania cez Pohánsko — vo vreciach mulicami. Drevený hámor pozdejšie vyhorel a s ním pravdaže aj najstaršie drevené domy v dedine. Na slávnu banskú dobu upomínajú tu dosiaľ rozložité a masívne múranice: niekdajšie panské domy, krčmy, kancelárie a šalandy.

Povodní obyvatelia boli pravdepodobne uhliari a baníci. Keď sa v osade vystaval hámor, prisťahovali sa remeselníci, väčšinou cudzinci; Nemci, Poliaci, ba aj Taliani a Česi, ako o tom dosiaľ nasvedčujú miestne mená a priezviská: Vajsenpacher, Kellér, Zvarík, Šustek, Pozdena, Zvada atď. Nikdy nevytvorili nejaký mocnejší rod, lebo časom opúšťali dedinu, aby prenechávali miesto iným prišelcom. Keď som ja rástol, prejavoval sa už vo všetkých rodinách úpadok, ba až degenerácia. Schopnejší a zdravší prírastok odchádzal a doma zostávali len starci a tí popelkári, národ prihoretý, pokorný, poslušný a hlavne malicherný.

Aj môj otec bol vlastne takým prišelcom. Prisťahoval sa z Mýta a zakúpil dom po nejakom Považanovi, lebo starootcovskú drevenicu pod mýtňanskou krčmou obsadili náročnejšie tetky. No korienky jeho rodu vedú na Handle-Beňuš pri Brezne a bohvie odtiaľ niekde do stredného Nemecka. Robil vo fabrike v Podbrezovej ako všetci Bystrania. Bol to človek rozumný, rozvážny, ale uzavretý, najmä ku nám deťom. Hrával na husliach a na ťahacej harmonike. Veľmi rád a veľa čítal. Pamätám sa ešte dosiaľ veľmi živo na tie večery, keď sedával pri stole pod petrolejovou lampou a čítal nám nahlas o zázrakoch a o svätých zo starej, švabachom tlačenej knihy, ktorá sa ešte teraz musí ponevierať u niektorej rodiny, kým sme my s materou čuchrali vlnu alebo lúpali fazuľu pri sporáku.

Matka pochádzala zo Starých Hôr. Bola jednoduchšia, pracovitá a poslušná. Ani ona neobľubovala posiedky s ľuďmi. Nemala ani kedy, lebo musela sa starať o malé hospodárstvo, ktoré si spolu s otcom nadobudli a ktoré sa neustále rozširovalo. Bola skúsená a rozpoznávala ľahko ľudí, najmä ich skrytú zámernosť, preto bola vo všetkom opatrná. Ako dievča chodievala po svete s tovarom, ako to dosiaľ robia ešte mnohé Starohorky. Na takejto ceste za živobytím, niekde vraj vo Viedni, stretla sa i s otcom, ktorý tam vojenčil. Po celý čas žili v dobrej zhode, nepamätám sa, že by sa niekedy boli pohašterili. Mali spolu dovedna päť detí, všetko chlapcov, z ktorých dvaja zomreli. Bol som najmladší a tak trochu od malička, hlavne od starších bratov otĺkaný.

Svoje detstvo som trávil pri hrách najčastejšie u susedov, kde ich bolo veľa a kde vari následkom toho bola aj väčšia povoľnosť ako u nás doma. V škole som nejako zvlášť nevynikal. Aspoň moji bratia boli rozhodne oveľa usilovnejší a schopnejší. Príčina väzela vari v tom, že som ľahko prezrel učiteľovu osobnosť a potom, keď som uňho zistil nejakú nezrovnalosť alebo slabosť, nielen k nemu, ale ani k predmetu, ktorý ma učil, nevedel som priľnúť. Na ľudovej to bol človek pomýlený dobou, maďarón, ktorý sa nijako nevedel vpraviť do nových pomerov po vojne, pijan, sukničkár, zvrhlík, na meštianskej škole a ústave, ak to boli Slováci, tak bohužiaľ neschopní, ľudia povrchní a lajdáci, keď Česi, hoci dobrí odborníci, ale iba chladní rozumkári, ktorí sa nevedeli zdržať podpichnúť a urážať slovenskú prostotu a najmä citlivosť. Na štúdiá dali ma rodičia hádam preto, že som neprejavoval záujem o inú prácu, ako napríklad moji bratia, ale hlavne a] preto, že v tej dobe, keď som vyrastal na chasníka, prestali prijímať učňov do továrne, kde po exámene na ľudovej škole obyčajne chlapci z našej dediny odchádzali, nuž otec určil, že bude najlepšie, keď sa mi zaistí nejaká štátna služba. Učiteľskú dráhu som si vybral sám, lebo sa mi zapáčilo, že budem môcť tak narábať s knihami.

Knihy som mal rád odmalička. Najprv rozprávky, potom divoké dobrodružstvá, detektívky, ale vo dvanástom roku som už čítal s veľkým záujmom Dostojevského, Poeho, Stevensona a Huga, všetko v lacnom, melantrichovskom vydaní. Možno od tých čias si obľubujem fantastické a démonické rozprávky. Veľmi rád som ich potom rozprával svojim spolužiakom v škole, keď pán učiteľ bol inakšie zaneprázdnený a bolo treba nejako zamestnať nezbednú triedu, alebo kamarátom na pašienke večerami pri ohni, keď sme sa po rušných hrách pred nocou obyčajne schúlili, kým sa statok na sihoti napasie.

Moju schopnosť vymýšľať a opisovať všelijaké pravdivé i nepravdivé príhody všimol si prvýkrát učiteľ Kohout na meštianskej škole v Podbrezovej a potom v Banskej Bystrici na ústave hlavne riaditeľ Skopal, ale ani prvý a najmä ani druhý, hoci ma učil slovenčinu a prednášal literatúru, nevedel ju nejako účinnejšie podchytiť a rozvinúť. Neviem prečo. Nemal záujem. Vedel síce dosť povedať o českej literatúre i žiadal o nej od nás dosť, no na slovenskú zabúdal, ba raz sa úprimne aj priznal, že vie z nej málo, museli sme ho sami na všeličo upozorňovať.

Prvé samostatné práce som predniesol na našom vzdelávacom krúžku v ústave. Niektoré sú vari aj uverejnené v študentskom časopise Svojeť, ročník 33. alebo 34., pod pseudonymom Bystran. Boli písané pod dojmom práve vtedy sa rozvíjajúcej hospodárskej krízy a nezamestnanosti, ktorá zastihla hlavne priemyselné kraje okolo nás a teda priamo aj našu rodinu, lebo obaja moji bratia zostali na čas bez zamestnania. Preto sú sociálneho zafarbenia. Pozdejšie na Mýte pod Ďumbierom, kde som začal učiť, vznikali ďalšie rozprávky. Mohlo ich byť na celú zbierku. Nejaký literátik, ktorý raz cez dedinu prechádzal, vyžiadal si aj odo mňa celý rukopis, že ho vraj v novej edícii vydá, ala zdá sa, že sa mu nehodil, alebo edícia sa rozpadla, alebo rukopis zapotrošil, hlavná vec, že som ho viac nevidel. Zachránila sa iba jediná rozprávočka, ktorú pozdejšie uverejnil Geraldini v časopise Prameň, ročník 36, č. 9 — 10.

Dedina a jej prostredie, do ktorého som ako učiteľ zapadol, ma potom zaujala celkom. Nesporne obsahuje nesmierne a najvlastnejšie duchovné bohatstvo slovenského ľudu, ktoré dosiaľ bolo spisovateľom, hudobníkom, maliarom, len v nepatrnej miere načaté. Ona a hlavne nesmierne tíšiny lúčin, pašienok, hôľ a velebných vrchov okolo nej mi poskytli látku ku prózam, ktoré zaplnili Maticou vydanú knihu noviel Malka a naposledy román Nevesta hôľ.

V súvislosti s týmito knihami často sa spomíňajú v kritikách a recenziách mená Ramuz a Giono. Nuž, aby som bol úprimný, mám rád jedného i druhého a mám rád všetkých severských spisovateľov a najmä Hamsuna, objavujú dušu prírody, ktorú i ja badám v našich horách, ale stále sa ešte vraciam ku mojim prvým láskam, najmä k Hugovi, lebo tak sa mi vidí, že on načrtol dušu vesmírnu.

Nové diela sa vo mne rodia pomaly a púšťam sa do nich až vtedy, keď sa mi celkom v hlave odležia. Doterajšie práce vznikali väčšinou pri bezprostrednom styku s prírodou, priam vtedy, keď som sedel na grúni vysoko nad svetom a všetkými zmyslami vnímal, ako dýcha podo mnou dolina a okolo spieva hoľa. Najväčšiu inšpiračnú schopnosť mávam pri pohľade do tichých diaľok a nikdy nie v zhone, medzi ľuďmi. Niektorým sa to zdá chorobou. Nuž nemôžem za to, nazdám sa, že budem do smrti chorý na samotu. Ale veľkým inšpiračným zdrojom mi bývajú aj maľby, čo aj len reprodukcie, napríklad Michelangelove, Rembrandtove, Goyove, potom Beethovenova, Wagnerova, Griegova hudba a najmä slovenské ľudové piesne vo svojom prirodzenom podaní. Napríklad, celá novela Malka vznikla pri zvukoch valašskej píšťaly. Námet, keď som jedného jarného dňa sedel v mladine a počúval trilkovanie valacha, ktorý pásol neďaleko stádo oviec, a spracovanie za zvukov, ktoré som večerami sám vyludzoval z tej istej píšťalky, keď som ju bol od valacha vykúpil.

Na ukončenie tohto náčrtu môjho behu života dokladám ešte krátko: ako učiteľ pôsobil som ešte na meštianskej škole v Podbrezovej a teraz v Novej Bani. Medzičasom rozlúčil som sa s rodičmi a založil som rodinu.^[1]