ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Mal by som začať udalosťou, keď ma starostlivá tetka z dolného konca, u ktorej som bol začas v opatere po matkinej smrti, vypravila ku známemu horárovi pri Štiavnici do služby a ja som sa musel lúčiť s Prietržinami, hoci všetky jarčeky, dolinky, krovia, bučiny volali ma späť k priezračným hlbočinám s plachými kŕdľami dúhovo sfarbených rýb, k mäkkým pažitiam a vysvieteným lúkam, kde som zažil toľko príjemných chvíľ, lebo vtedy prvý raz zatriaslo sa mi srdce a v žilách som pocítil ten známy smäd, ktorý chlapcovi vnucuje veľké predsavzatie a ženie ho voslep svetom po najneschodnejších cestách, aby naplnil svoj osud, a ktorý i vo mne neprestal nietiť túžby do tých čias, kým som úplne nepodľahol náruživostiam mladosti, ale od tých čias mocné vetry zohnali už desať krutých zím z vrchov a desať ráz rozkvitli v záhradách jablone; bolo by to veľa na jedno vypravovanie, preto začnem len tým požehnaným dňom, keď som rozjarený kráčal od starej pochmúrnej budovy hlavnej pošty širokou ulicou nášho mesta s podlhovastým zeleným listom vo vrecku, ktorým mi oznamovala Lesná správa na Štiavničke, aby som hneď nastúpil miesto hájnika v Prietržinách.

Bol to neobyčajný deň. Teplé vetry s veľkými kapsami, preplnenými vôňami nového orechového lístia, košatých líp, rozkvitnutých agátových hájov, vybrali sa práve do hôr. Z otvorených okien vysokých domov vydúvali sa záclony, veľké, biele, sieťkované i farebné ani vejúce zástavy o výročných slávnostiach. Ľudia sa borili strmým prúdom povetria, dvíhali vysoko do slnca hlavy a pochabo ako deti chytali poletujúce lupienky tŕpčieho kvetu. V záhradách rozkvitli prvé kruhy sirôtky, rezedy a pivónie. Povetrie sa ligotalo a obloha spievala. Náhle mi bolo do tanca.

Vedel som, že v Prietržinách sú erárne lúky, ktoré každým rokom kosia Prietržinci pre erárne kone a seno ukladajú do senníkov na Pohánskom oproti Weinholdovej krčme, a že sú tam ešte rozsiahle hole s čriedami junčoviny, salaše, siatiny, šlógy a pod Babou pálenice, kde uhliari robia pre gelbiansky hámor, ktorý pred dvoma rokmi bol akýsi Nemec znovu pustil. Nuž ponúkala sa mi dobrá robota. Dávno som po takej túžil. Neodrádzala ma od nej ani pripomienka v liste voľaktorého prihorlivého úradníka zo správy, že miesto nie je spojené s primeraným bývaním, lebo že hájovňa sa ešte len bude stavať, a tak budem sa vraj musieť zatiaľ ubytovať v senníkoch na Pohánskom alebo v drevenej chatrči pod Prielomom, kde chodievali podjeseň páni z riaditeľstva na postriežku. Ach, milý pánko, na tom mi tak málo záleží ako asi vám na mäkkých kobercoch háremu Jeho Výsosti emira Abdallaha z Damasku. Keď na to príde, vyvalím sa priam i do koštivára pod hviezdy. Hlavná vec, že budem hájnikom. To je celkom obstojné zamestnanie. Okrem toho, že máš zaistený chlebíček pre seba a prípadne i pre svoju rodinku, môžeš sliediť po horách, koľko ti ďaka, a nemusíš mať strach pred divou zverinou ani pred zlými valachmi a zbojníkmi, lebo môžeš vždy nosiť na pleci guľovnicu s dvoma rúrami. Ba hájnik si môže s hociktorým chlapom zasadnúť za stôl v krčme a ani jedna dievka z dediny sa nemusí zaň hanbiť.

To boli krásne výhľady. Mohol som s nimi bezpečne stavať zámky. Chachacha, bolo by to možné? Podchvíľou som zisťoval, či mám zázračný list naozaj vo vrecku, a keď som sa o tom presvedčil, moja radosť bola taká, že mi už nestačila ulica. Utekal som s ňou rýchlo do šírych polí, kde bolo viac povetria, viac neba i viac zeme. Roztiahol som sa do trávy medzi nafúknuté belasé zvonce púpavy a začal som sa zhovárať so srdcom.

— Počúvaj ma, — povedal som. — Moja túžba po Prietržinách neskrsla iba z potreby zavoňať med, čo po prietržinských bánoch včely celé leto roznášajú, alebo počúvať šepotanie studničiek, keď sa hviezdy nad hoľami čistia. Ach, nie. Moje túžby sa už neupínajú na také chlapčenské vrtochy, lež na také isté červené, nepokojné a horúce srdce, ako si ty, lebo pamätaj, že chlap má dve srdcia: jedno nosí sám pod košeľou, aby mohol hocikedy vykrvácať, a druhé mu ukrýva pod bielymi prsníkmi žena, aby vedľa bielych zvoncov a červených klincov na tichých zápačiach kvitla vedľa seba láska i pomsta. Moje druhé srdce opatruje to počerné dievča z prietržinského mlyna, ktorému sa matka v stave utopila a čo má slepého otca. Len sa na ňu rozpamätaj. Sedávali sme spolu večerami nad stavom a striehli na kŕdle rýb. Zavše, keď bola jasná obloha a tmavá voda, videli sme sa aj my tudolu uprostred jagajúcich sa hviezd. Oči nám žiarili a tváre sme mali biele. Z vlasov i zo šiat vybehúvali nám rybky. Ach, podivné a súčasne hrozné. Akoby naše duše prebývali už pod sklenými hrnčekmi pod vodou. Vždy sme sa v taký čas primkli k sebe, aby sme premohli strach. Bol som vtedy ešte malý chlapec. Nohavice mi pripínali na tračky. Teraz mám poriadny pás a vybíjanú pracku. A ona? Akáže môže byť ona, povedzme, v tomto čase, keď sa idú kvety roztvárať južným vetrom, aké husté môže mať vlasy, aké vysoké čelo, akú postavu? Či sme na to nie zvedaví? Božemôj, veď sa iste od tých čias celkom zmenila, doista nadobudla určitého tvaru, určitej vône, ako nadobudnú všetky zelinky, keď sa im rozlepia klíky, v ktorých bola za včasnej jari uzamknutá ich moc. Či by sa nám nechcelo poznať tento tvar, túto vôňu? Ach, ach, ticho, nevrav nič, myslím, že máme rovnakú túžbu.

A po chvíli som ešte doložil:

— Nuž priprav sa! Túto noc sa ešte niekde tu vyspíme a zajtra prikvitneme do Prietržín. Bude to náš sviatok.

*

Na správe sa mi vodilo dobre. Radca ma prijal vľúdne. Zoznámil ma s mojou službou a odporúčal mi, aby som si čím skôr naklonil starého baču spoza Prielomu, lebo ten vraj pozná najlepšie prietržinský revír. Bol práve boží deň.

V noci prehrmela nad krajom jarná búrka, preto povetrie bolo hladké a čisté. Ani v hlbokých diaľkach nad horami nemútilo sa parami. Na svitaní hnali sa síce oblohou zdrapy mračien. Niektoré sa podobali veľkým bielym koňom s bujnými, vejúcimi hrivami, iné snehobielym husiam s natiahnutými krkmi alebo divotvorným jašterom, mnohé sa ešte v letku požierali. Vo výškach dunel zúrivý boj. Ale ráno sa už vzdula nad hory ligotavá plachta nebies, v ktorej sa pokolembávalo iba požehnané slnce. Svet sa chystal zvelebiť božiu slávu jasným dňom, preto sa preplnila príroda životom, ako sa preplňuje nevesta pred sobášom horúcou krvou a roľa pred Dzurom vlahou. Zem ožila. Rozrástla sa, schvátila živelne všetko, čo jej prišlo do cesty. Bola ako povodeň, ako morský príboj. Zalievala obzor stále novšími a mocnejšími vlnami. Okolo navidomoči vzdúvala sa hora, húština sa šírila do diaľav ako požiar a skoro po nebeskú klenbu stúpali polia. Na každom kroku stretal som nové vône, lebo toho dňa každá byľka chcela dýchať sýto a hlboko. Najsilnejšie boli vo hvozdoch a pod dolinkami, kde sa miešali s oparom hustej jedliny a trasovísk, so zápachmi surovej prsti, machu, popukaných skál, obieleného a otlčeného svíbového a javorového dreva, riedkej smoly, sladiča, malinčia, ale aj teplej krvi a rozkladajúcich sa mrcín. Bolo toho veľa na ceste, popri ceste v priekopách, pri prameňoch, kde rástla žerucha, pod mostíkmi, v lopúšine, v belasých tôňach vysokej hory, v ihličí, ale i v povetrí, najmä tam, a v lúčoch, čo svietili na zapálených pukoch štíhlych červených smrekov a na rose v tráve. A bolo to tuhšie na gágor a na črevá ako pálenka s horcom.

Keď som opustil tiesňavu tmavých hôr a predo mnou sa roztvoril široký prietržinský úval s dedinou, musel som zastať, lebo veľké svetlo mi zaslepilo oči. Panebože, aká láskavosť, mohol som zasa hľadieť na tie miesta, kade voľakedy robili moje bosé nohy do prachu a do blata smiešne malé stopy a kade sa túlali moje detské sny. Radostné piesne škovranov zvonili mi v žilách, kým ma teplušké vajatanie bieleho jasu celého neskúpalo. A keď sa mi obzor známeho chotára konečne položil pokorne pred oči, nevedel som zasa, v ktorú stranu sa pohnúť. Či bežať ďalej vymytou cestou medzi múranice, čo presvitali bielymi stenami pomedzi húšť jabloní a hrušiek vpredu, a podať každému chlapovi ruku, ktorý stojí pred bránou a chystá sa do kostola, či odbočiť na medze, stúpajúce ani schody po oboch stranách úvalu hore do nebies, kráčať vrchgrúňom a volať na dve doliny, či zabehnúť na daktorú zápač, vykrbáliť sa do machu a počítať škovrany nad sebou, či poprezerať drozdie hniezda po jedliciach, lebo všadiaľ naraz bolo treba mojich očú a ušú. Ale sotva som stačil urobiť prvý krok, pribehlo všetko ku mne a povedalo hlasno a srdečne: Vitaj!

Známi sa ku mne odďaleka priznávali. Ak to boli moji vrstovníci, vraveli: — Počuli sme od horára zo Štiavničky, že prídeš, — alebo vraveli: — Máš dobré postavenie. — Starci si ma prezerali dlhšie. — Tvár máš, — vraveli, — na mater, ale očami nezaprieš otca. — A keď som prešiel, pohundrávali si pre seba: — Pekne podrástol na mestskej strave, je z neho celý pán!

Ľudia sa nezmenili a grúne tvrdili to isté o sebe.

Tuto okolo Prietržín je všetko po starom. Iba ak mladina na Bendíčke sa trochu zodvihla a Pohánsko začali preorávať na zemiaky. Šlógy sú tuhore pod Pálenicami. Inakšie nič. Nemalo sa ani kedy zmeniť. Desať rokov v našom živote znamená vari menej ako v tvojom desať minút. Veky, napríklad, sledujeme urputnú prácu potoka na doline. Oj, je to usilovný robotník a vari i náš najväčší nepriateľ. Berie nám najlepšiu pôdu a podomieľa základy. No ešte je ďaleko od našich koreňov. Márna robota! Možno sa raz sám zahlce alebo mu žila vyschne. Nám je to jedno. Nediv sa. Musíš si uvedomiť, že my sme videli prvého Prietržinca túlať sa po týchto horách okolo, zháňať si drevo na chatrč, videli sme potom mnohých prichádzať i odchádzať, rodiť sa i umierať, vychodili si cestu sem a mrvia sa tamdolu ani mravce. Prerývajú nám pôdu na úpätí, ale nakoniec sami sa do nej pokorne rad-radom ukladajú, lebo taký je príkaz boží: ich čas napĺňa náš čas, svojimi životmi zmeriavajú naše životy, ako si svoje merajú hodinami a rokmi, a v tom sa od vekov nič nemení. Len obloha dlhšie trvá ako my. Nuž čože znamená pre nás, keď nám vytnú jeden strom, a keby víchor vyvrátil aj celú horu, akáže porucha by tým vznikla v našom trvaní, keď hory sú iba našou dočasnou prikrývkou?

Kto by sa bol nazdal? Naozaj sa nič nezmenilo. Ani jedinké bralo sa nepohlo zo svojho miesta. Doliny, Zálomy, Zahradzená… ach, načo počítať. Všetko ostalo neporušené, ako som to bol pred desiatimi rokmi zanechal. Chvalabohu! V dedine zatiaľ vyzvonili druhý raz. Chlapi na priestranstve pred kostolom zahadzovali fajčivo a snímali pokorne klobúky. Svietili tuná pod lipami novými košeľami. Povyberali si ich pre tú príležitosť priam z ťažkých truhál, aby mali väčší pôžitok zo slnca, ktoré sa rado priliepa na to, čo je čistučké až na žltkastú nitku a čo šuští pri pohybe a nadúva sa vo vetre. Vysoko na nich do rozpätej oblohy dvíhali sa múry kostola s vežou ani biele plamene obetného ohňa. Oneskorené ženy vbehúvali vrtko roztvorenými dverami do chrámu. Vo svojich lesklých sukniach a našuchorených opleckách podobali sa bielym holubiciam. Aj ony vybadali, že sa toho rána mnoho nových pukov ponalievalo, preto mali živôtiky napnutejšie a boky hybkejšie ako vo všedných dňoch. V tmavom kúte komory, kde sa ráno preobliekali, zvliekli zo seba so starou košeľou i starosti týždňa. Dedina potom stíchla. Slabé šumenie sa prevalilo niekoľko ráz ešte lipami a po chvíli sa ozvali z hlbín chrámu zvonce.

*

Popoludní som si sadol s vrstovníkmi k pohárikom. Bolo to príjemné posedenie. Keď máš okolo seba zaparené tváre a najmä plno otvorených očí, ktoré trochu obdivujú a trochu závidia, nemáš dlhú chvíľu a na prilepšenie vytiahneš cifrovanú tabatierku, plnú lepších cigariet, aby sa každý voľne obslúžil, rozkazuješ každému, kto ti podá ruku, a máš radosť, že ľudia okolo teba začínajú mať veľa rečí, že majú široké úsmevy a vždy vyleštené oči.

Moja sláva ešte stále stúpala. Stolovníci ma priam hltali očami. Všetko na mne sa im pozdávalo zaujímavé a neobyčajné. Boli samá zvedavosť a samý obdiv. Ohmatávali mi kabát, mädlili látku hrubými prstami, zisťovali s uspokojením, že je mocná a dobrej akosti, prezerali si starostlivo moje strieborné gombíky, označenia na výložkách a vraveli, že je to teraz tak ako pri vojsku. Najviac sa zaujímali o guľovnicu. Brali ju z ruky do ruky. Hladili, poťažkávali, oblapúvali, akoby na nej prvý raz zisťovali pevnosť a istotu svojich rúk. Prevracali ju opatrne ako drahocennosť, ktorá by sa mohla ľahko porušiť nešetrným zaobchádzaním. Opierali si ju o plece, učili sa prižmurúvať jedným okom, cvakali kohútikom, ba musel som im na dlani ukázať i náboje. Niektorí si ju zavesili na plece, postavili sa pred zrkadlo a dlho hľadeli na svoj vážny obraz tam v ráme za sklom. Nakoniec položili ju na stôl, lebo ju chceli mať všetci pred očami.

— To je erárna, — poznamenal som. A vtedy štuchol ma ktosi citeľne do boka a povedal: — To je dobre, že máš takú guľovnicu, aspoň nám poslúžiš. — Sedel hneď pri mne a odprvu sa správal zdržanlivo. Ach, hej. Bol to ten s kľavou rukou, od narodenia pošinutý na pravý bok, čo mi bol voľakedy skalou prerazil čelo. Bohvie prečo. Len tak bez sporu a škriepky vyrútil sa proti mne spoza uhla a bleskurýchle prasol mi skalu medzi oči, tu máš, he! Áno, celkom tak. Vari preto, že som bol šikovnejší, že som ho predstihoval v behu na pažiti alebo že som sa vedel ľahko šplhať po stromoch, prepletať pomedzi konáre, že som vždy prvý odhaľoval tajomstvá vtáčích hniezd a jazvečích dier, kým sa on musel nečinne iba na mňa dívať. Alebo jestvoval medzi nami naozaj nejaký starý spor, na ktorý som pozabudol. No spomenul som si na túto príhodu hneď, ako ma štuchol, lebo aj to sa mi zdalo neočakávané, nešetrné a zákerné.

— Nie som proti tomu, len musím vedieť, o čo ide, — poznamenal som, zbavujúc sa nepríjemných spomienok.

Istotne čakal moju povoľnosť. Oči sa mu zaleskli radosťou, poobzeral sa vôkol, či nás niekto nesleduje, potom prihol hlavu a vravel stíšeným hlasom:

— Cudzí zajac sa nám nanosil do našej kapusty, chceli by sme mu zasoliť kožku. — Ostatní mu prisviedčali, uškŕňajúc sa významne, z čoho som vyrozumel, že sú spolu dohovorení a že ide o nejakú ľúbostnú pletku.

— Och, to rád urobím, — povedal som.

Potešili sa a vraveli, že všetko závisí od toho, či viem narábať so soľou.

— Chachacha, — smial som sa. — To je pre mačky. Trochu papiera, kruškovej soli, a zas papier, trochu sa pritlčie, môže byť aj trochu oceľových pilín a zo dva broky, nie?

— Jeden stačí, — vraveli, pomrkávajúc na seba, a potom ešte doložili: — Teraz sa roztratíme po jednom, a keď vyjde mesiac, zídeme sa pri Mlákach.

*

Vypité pálenčiare ohlúpili mi hlavu. Stratil som celkom opatrnosť, preto som zavčasu a ochotne dôkladne pripravil všetko, a keď vyšiel mesiac, prišiel som na uzhovorené miesto.

Bolo nás vari sedem. Stáli sme v tôni plota medzi záhradami za dedinou, kde sa krížili cesty. Jedna stúpala hore ku priesmyku a druhá popri potoku do hôľ.

— Tu budú niekde, — vraveli, — ty podídeš vyššie k mostu a my ti ho nadženieme. — Na mlákach sedela biela hmla. Mesiac ju pomaly vypieral v mäkkom prúde hôľneho vetra. Hybké prútie a postriebrené listy vrbiny, do ktorej som sa utiahol, okolo mňa slabuško zvonili. Riedke plachty pavučín preosievali drobnú rosu a pokojná noc skoro nečujne kráčala po sihotiach vedľa spievajúceho potoka a len zavše sa zablyšťali tmavým leskom hlboké záhyby jej ťažkého plášťa.

Len čo som stíchol v úkryte, odkiaľ som mal dobrý cieľ na most, potok za mnou sa mi dôverne prihovoril. Bola to presvedčivá reč dvoch studených vĺn. Prišli už dávno zhora, ale vošli pod výmoľ, zamotali sa medzi korene starej vŕby. Hojdali sa už dlhší čas na jednom mieste, kým okolo nich hučal stále nový prúd divých a mladých vĺn, preto sa mali o čom rozprávať. Pamätali sa ešte na ostrú hôrnu šuvar, o ktorú sa voľakedy otierali na úplazoch, na veľké balvany, hrubý piesok, na hučiace vodopády, na zdĺhavé putovanie podzemnými dierami bez svetla, na širokú vodu v stave, na prudký spád dreveným žľabom, na ozrutné mlynské koleso i na tmavú hlbočinu pod ním, kde sa museli dlho točiť, lebo stratili prúd. Započúval som sa do nich a bolo mi tak, akoby ma niekto chytil za ruku a vodil po známych miestach hore popri potoku, po sihotiach, popod jelše, vysokým šuchoriacim tŕstím k mlynu, akoby som sa ozaj vracal do svojho detstva a niesol v srdci radosť bezstarostných hier. Náhle pristúpili ku mne všetky vône rodného kraja a tak ma omámili, že som celkom zabudol na svoju úlohu, nepočul som ani dohovorené znamenie, na ktoré som sa mal pripraviť, a z opojenia prebral som sa iba vtedy, keď od mosta proti mne vystúpila tmavá postava.

— Dobrý večer, pán Weinhold, to ste vy?

Naozaj, bol to on, prietržinský krčmár, ktorý ma celé popoludnie častoval pálenkou, prívetivými úsmevmi a zahŕňal priazňou. Bol trochu udychčaný a prekvapený, že ma tu nachádza.

— Ide ešte niekto za vami?

Nie, nikto, ktože by mal ísť. Bolo už neskoro. Ľudia spali. Dobrú noc.

Hľadel som za ním. Trochu bol prihrbený. Kráčal rýchle a niekoľko ráz sa obzrel, akoby mi nedôveroval. Ale ja som nemal nijakej pochybnosti. Veď to bol on. Nuž, čože sa tu dalo robiť? Hádam som nemal známemu človeku vpáliť nasolený náboj do chrbta. — Ach, to nie. Toľko rozumu som ešte mal. Akože by som sa mu bol na oči ukázal po takom nevďaku? Odprevadil som ho preto pokojne očami až po zákrutu, odkiaľ sa mu zaiste lepšie kráčalo, keď ma necítil za chrbtom.

O chvíľu sa ozvali odzhora samopašné hlasy šarvancov. Vynorili sa náhle s huriavkom, ženúc pred sebou akési dievča. Bolí diví ani rozdráždení ovčiarski psi. Stále do nej dobiedzali zboku alebo odzadu, ale ona napodiv všetko znášala pokojne, akoby ich nebrala na vedomie. Podobala sa bielemu duchu, ktorý nafúkol tú mesačnú noc, pustil spomedzi záhybov svojho rúcha čerstvý vetrík, načuchral nad bariny hmlu a práve chcel tlejúcu pahrebu nad západnými horami poliať rosou, keď bol vyrušený zo svojej práce hulákajúcimi parobkami. Ale podobala sa aj pastierke, ktorá sedela pokojne niekde pri ohni a hľadela dlho, veľmi dlho, azda od samého večera, do žeravých uhlíkov, kým okolo nej pokašlávali odpočívajúce ovce, potemnievali hory a zhlboka dýchala široká pašienka. Mala na sebe iba dlhý rubáš a krátky ovčí kožuch bez rukávcov.

— Či ju poznáš? — zavolali na mňa, keď boli tak blízko, že som jej mohol nazrieť do tváre. — Cheche, oňuchaj si ju, máš na to právo, veď sa za to neplatí a ona to má rada. Hohó! Len sa nehanbi. Musíš sa naučiť jej spôsoby, bude ti na osoh. Máš cestu popri mlyne, môžeš sa ohlásiť pri nej každý deň na oldomáš. Rováše nepočíta. Odkedy mlynár oslepol, šafári sama a štedro. Príde za tebou aj sama, keď si ju vyárenduješ. Pozná prte po holiach lepšie ako ktorákoľvek líška. Len si ju nakloň, budeš mať sýtu pašu po celý rok. Chachacha! Len keby nesmrdela vyúdeným cedilom, potvora. Hohó! Namasti si ju balzamom a vykaď timianom, bude ti voňať, ale najprv by si jej musel vychytať všetky vši z kožucha. Hohohó!

Mali dobrú zábavu. Nik im ju nerušil. Dievča nepodnikalo nič na svoju obranu, akoby sa nevedelo spamätať zo zasnenia. Chceli ju hnať cez dedinu do Weinholdovho dvora a zatvoriť tam do chlieva a len ťažko sa dali nahovoriť, aby ju zanechali čertom a išli so mnou k Weinholdovi zapiť si ešte vydarenú poľovačku.

Bola to veselá chasa. Najmä ten s pošinutou rukou. Neprestajne bol pri mne. Štuchal ma do rebier, potľapkával po pleci, bubnoval päsťou po chrbte, aby vo mne nietil krv, a vždy to boli údery nečakané, mierené figliarsky, zboku a úchytkom, aby som ich nestačil zachytiť.

Ach, začínal som mu rozumieť.

Chvalabohu, že si v krčme, kde sme sa potom násilím vrútili, vzal na mušku Weinholda. Prišlo mi to vhod, lebo od toľkého prajného častovania zapálila sa vo mne žlč a dostával som chuť vracať i s úrokmi všetku tú priateľskú lásku, ktorou ma popoludní štedro hostili; mlátiť päsťou vôkol, vyrážať zuby, vylupúvať oči, lámať rebrá, otĺkať hlavy, aby si každý odniesol domov pamiatku. Takto som sa mohol aspoň pridať k nim a nepozorovane uvoľniť napätie síl. Bolo to lacnejšie a bez teplej krvi. Mohol som medzi rečou, huriavkom a smiechom, namiereným proti zaskočenému Weinholdovi, zaškrípať občas zubmi, buchnúť päsťou na stôl, rozdrviť v hrsti zopár pálenčiarov, ba kedy-tedy posotiť niekomu i klobúk do čela, výskať, hulákať i hrešiť a nikto nemohol spozorovať, že to už nepatrí ku hre.

Na zdravie, he!

Pi, lebo ti rozmlátim papuľu!

Hohohó!

A napokon som sa pustil do takej pijatiky, že ma museli pred krčmou studenou vodou oblievať, ak nechceli pripustiť, aby som zdochol v priekope na pohoršenie celej dediny, a sám Weinhold, majiteľ krčmy, musel ma vliecť na chrbte do erárnych humien na Pohánsko a uložiť do sena.

Pánboh zaplať. Skoro sa stala táto nedobrovoľná púť na nový nocľah poslednou. Moje srdce o tom dobre vie. Nechcem mu nič vyčitovať. Samo sa bolo už s tým zmierilo. Iba chlpatý hucul, ktorý na mňa tu za drevenou priečkou hneď vedľa môjho ležoviska netrpezlivo čakal, aby ma na svojom širokom a pevnom chrbte čím skôr vyniesol do vrchov, odvrátil odo mňa toto nešťastie. Volal sa Eguš.

II

— Hu, nechaj tú háveď!

To bol Tavo.

— Tuhore bude sa ti lepšie dýchať.

Tavo bol škuľavý a ryšavý boh všetkých ožranov.

— Tuto iba zakrpatieš a osprostieš od Weinholdovej pálenky.

Múdrejší ľudia povrávali o ňom, že sa vraj pasúva na holiach s prsnatými obryňami, keď mu veľmi pľúšti, a bol na to súci.

Bolo to v sobotu večer pred Jánom u Weinholda.

Verná družina ma už bola opustila, aj ostatní hostia poodchádzali zo začmudenej korheľne do noci. Zostali tu iba štyri ovlhnuté steny, zájdené zrkadlo v pozlátenom ráme, operené starou opŕchnutou kosodrevinou, ktoré každému znetvorilo tvár, keď náhodou do neho nazrel, tri obrazy vážnych potentátov, pravidelne rozvešaných dookola nad hlavným stolom, visiaca lampa so zdochnutou muchou na mriežke, prázdne stoly s bielymi fľakmi po špirituse, rozmetané stoličky, špinavá dlážka so širokými a hlbokými škárami medzi doskami, odkiaľ práve začal vychodiť rozličný šuchoriaci hmyz, a my dvaja: Tavo a ja, lebo aj kyslastý smrad vyvetral sa voľaktorou neprivretou okenicou. Otvorenými dverami dalo sa vidieť na okovanú púdľu do výčapu, dopoly zatarasenú blýskavými sklenicami, medzi ktorými mihla sa občas handra a jemná ruka pána Weinholda.

Dobre mi bola známa táto sklepená miestnosť s tmavými kútmi, kde sa dalo aj vo dne chutne a spokojne vyspať, keď človekovi oťažievala hlava. Veď som v nej oslávil náležite i svoj príchod do Prietržín. Odvtedy ma síce nikto nemusel už oblievať vodou a zbierať po priekopách, ale nikto, kohokoľvek zaviedol sem smäd vysušeného hrdla, nemohol ani povedať, že Prietržinci dostali skúpeho hájnika, lebo skoro všetky dni, ba i niekoľko nocí od tých čias, ako som zapadol do Prietržín, vysedel alebo predriemal som pri niektorom stole tejto miestnosti a trpezlivo čakal blúdiacu dušu so smädným pažerákom.

Musím, pravda, priznať, že zdržala ma trochu aj robota. Vtedy prezrel na erárnych lúkach štrkáč, huslička, podleština i blyštek. Bolo treba kosiť, sušiť na parných dňoch, zvážať a ukladať v humnách na Pohánskom, aby mi vrchnosť nevyčitovala záhaľku.

V sobotu mi doniesli chasníci s výskajúcimi dievkami na okvietených hrabliach veľký veniec z voňavého sena, nuž muselo sa naň piť a zdravkať, a ako obyčajne, najdlhšie sme vydržali my: ja a Tavo, ryšavý uhliar, ktorý mal kolibu najvyššie pod Babou.

Tvrdil, že sa na mňa pamätá ako na železný šesták z vojny, hoci ja o takom ryšavcovi som nikdy neslýchal. Pri prvom stretnutí poprezeral znalecky moju guľovnicu, vyhlásil o nej, že trocha zanáša k ľavému uchu a že nemá na muške pravý strieborný lesk, potom sa hlasno vysiakal do dlane, a keď si náležite vymastil i nohavice na stehnách sopľom, pýtal zaplatiť deci a boli sme najlepší priatelia.

— Hu, neotáľaj veľa.

Odkedy sme pod čmudiacou lampou osameli a premývali hrdlá Weinholdovými poplakmi, stačil mi svoje kráľovstvo tamhore na Pálenici pod samučkými oblakmi, kde božie oko najprv pozrie, keď ho nadíde zaľúbenie navštíviť svoje dietky, tak vymaľovať, že nevidel som ho iba v sýtych farbách premytého svetla, ale cítil som aj jeho cedilovú vôňu v nose a jeho korenenú chuť na jazyku, a teraz silou-mocou nástojil, aby ma vylákal ta, do tej ríše mocných obrýň a obrov, preto vykydol sa aj celou váhou svojho ozrutného tela cez stôl a tlačil strapatú grňu priam k mojej tvári, chtiac ma ešte i vôňou svojho zlodžganého žalúdka omariť a presvedčiť o kráse toho raja.

— Hu, počuješ, ty?

Bola to predovšetkým polcentová hranatá hlava, pozarastaná zôkol-vôkol tvrdými, hrdzavými vlasmi, ktoré boli na tvári máločo menšie a redšie ako na temene a na krku. Oči z nej len namáhavo prenikali, preto sa zdala na prvý pohľad tupá a sprostá ako pucka, vytočená neumelou rukou z bukovej hrče, ale zblízka presvital z nej, najmä z toho škuľavého oka, prefíkaný lesk, aký večermi srší z mačacích očú.

Dal som naplniť ešte poháriky.

— Hu, hu, — roztiahol blaženosťou líčiská na dve strany od chlpatej papule, keď zvetril čerstvý trúnok, a vravel:

— O gágor a brucho sa ty nestaraj. U mňa si aj pupok vymastíš, aj gágor vyhladíš, ak ti bude ďaka, a nie takou štinou, ako nás tu Weinhold otravuje, otcu prisahám, nie. Len o ženy, — vravel, oblizujúc si nehanblivo veľkým jazyčiskom našpúlené gamby, — len o ženy je tam núdza, lebo v takej výške už nerastú ani huby, ani ženy. Hu, je to pomora pre chlapa, ale ty nemusíš mať trápenie, na koni si za pol hodiny dolu vo mlyne, a tam ťa už Zuna rúče zaopatrí, i keby si mal duplovaný veniec čiernych vredov a prýšťov na páse, len sa musíš posporiť do polnoci, lebo od polnoci si ju vyárendoval pán Weinhold, ho-hóhó…

Zatrúbil na nose, aby ho bolo počuť aj vo výčape.

Ale nebolo treba toľkej námahy. Weinhold mával po jednom uchu v každom kúte, a ešte vždy dve volské nadstavoval v tú stranu, kde sa niečo šuchlo, nuž i teraz pohotove postavil sa do dvier a oznamoval láskavo, s veľavýznamným pomrkávaním na mňa, že je už záverečná.

Jeho otec vyznával Mojžiša a on podľa módy a najnovšieho kurzu Krista, lebo iba nedávno bol ušiel z mesta ukryť sa sem do závetria. K hosťom býval prívetivý a zdržanlivý, hoci mu neraz prichodilo i príkorie vytrpieť. — Keď si zaplatia, môžu si aj dovoliť, — vravieval. Ku mne prechovával väčšiu úctu, lebo ma pokladal za pána s pevným platom, ale z Tavovej kože by si bol dal najradšej zásteru s hlbokým vreckom na peniaze ušiť. Navonok správal sa aj k nemu vždy mierne, ale vo vnútri zožierala ho hrdosť voči tomuto ufúľanému a smradľavému uhliarovi, ktorý iba pokušenie prinášal do jeho solídneho obchodu, lebo buď sa priživoval pri druhom, a keď nebolo nablízku takého, nemóresne žral, ručal ako vôl, mliaždil v labe poháre a rozkazoval si bezočivo aj na borg práve tak gavaliersky ako iní za hotové. Nedajboh, aby ho niekde pristihol osamote chrápúceho.

Ja som bol hotový, lebo moja mierka už bola dávno prevýšená, lež Tavo mal o tom svoju mienku a bolo by ho dakde na ceste roztrhlo ani žabu, keby ju nebol hneď povedal.

— Hu, — zareval, — aby ťa Lucifer celú noc vláčil po pekle na chvoste. Ako je tvoj boh na nebi, ver, že by som sa ti prilepil na tento stôl do rána, keby som nechcel pošpiniť česť tohto môjho priateľa a keby sa mi len trochu teraz zažiadalo, zavliekol by som sa k Zune, počuješ, práve v tomto čase, keď tebe začína brnieť v koštiaľoch, by som sa k nej pritiahol, a hlavu si dám na klát, ak by nebola pri mne krotká ako decko pri cecku, chápeš, ani ročný ciciačik, a teba by nechala pod strechou kolenami klepať, čo by ju ako otec kropil zlostnými slinami a obháňal buzogáňom po mlynici, ale mne sa chce spať, lebo mi už tvoja ština dolu bradou steká, a nechcem viac unúvať tohto dobrého človeka, ver mi, len preto idem sám, dobrovoľne. Hu!

A naozaj. Zodvihol sa náhle, vyvážil opatrne rovnováhu v kolenách a v páse a pustil sa voslep do noci, neobzerajúc sa ani na mňa, a o chvíľu pokúšal sa na ulici chrapľavým hlasom: V Hrochotskej doline…

Psiská z celej dediny ho sprevádzali.

*

Chystal som sa vykročiť za ním, ale Weinhold ma zdržal. Postavil na stôl maľovanú buteľku, vrtko ponalieval a vravel, aby som sa neponáhľal, že sa chce so mnou v určitej naliehavej veci porozprávať, a aby sa mi páčilo z jeho špeciality.

Môžbyť. Vystrúhal veľmi rozkošnú tvár, keď si trochu upil, a neponáhľal sa s druhou rátou, len využil príležitosť prisadnúť si a začať, lebo od prvého stretnutia pobadal náklonnosť ku mne, takrečeno náklonnosť určitého druhu.

— Mienite hádam zhodu náhľadov.

— Zaiste aj určitú zhodu, a preto bolo treba, aby sme sa my dvaja stretli, neviem totiž, ako z vašej stránky, ale z mojej stránky je to celkom takto.

Snažil sa hovoriť vyberanejšími slovami.

— Najprv vás chcem upozorniť, aby ste boli trochu opatrnejší.

— Myslíte k Tavovi?

— Áno, — vravel, stišujúc hlas, aby bolo lepšie počuť vyťukávanie budíka vo výčape. — Mal už do činenia aj s úradmi. Tamhore medzi vrchmi zdivel natoľko, že sa aj medzi ľuďmi často pozabudne.

— To máte pravdu, — prisvedčil som.

— Aj ja si tak myslím, — ponáhľal sa, vykladajúc na stôl tučnú, chĺpkami dosť husto zarastenú ruku, aby zmietol z obrusa cigaretové otrusinky, a najmä aby sa potešil leskom svojich dvoch veľkých prsteňov. — Nevravím to zo zlomyseľnosti, aj keď je medzi nami určité nedorozumenie, nedorozumenie vo veci toho dievčaťa zo mlyna, hádam ste aj sám niečo vybadali, áno. A tu sme vlastne pri tej záležitosti, s ktorou som sa vám chcel pri tejto príležitosti zveriť. Mne Tavo neurobil nič, ale ide o toto dievča, veď sa pamätáte, vtedy na moste, neviem, čo ste si mohli o mne pomyslieť, bolo to smiešne z vašej strany, ale z mojej nie, lebo, uisťujem vás, nešlo mi o flirt, ako vám bolo hádam povedané, božechráň, ja mám s dievčaťom vážnu známosť. A to je koreň sporu. Tavo si veľa namýšľa a chcel by vari tiež, hm, aj by mohol, keby tu neboli prekážky, ale ja som si ju už zaistil, aj starý je na mojej strane, a preto sa on zlostí. Iba preto. Trochu sa vari divíte, že som sa takto rozhodol. Áno. Viem, že má ona i chyby, zlé jazyky ešte aj pridajú, no mňa vedú obchodné záujmy. Mám trochu úspor, a keď mlynár priloží svoju čiastku, opravíme a pustíme mlyn. V tom väzí hlavná príčina, áno, iba v tom. Verte, keby mi stačili vlastné úspory, moja noha by nevkročila do mlyna. Vy ma porozumiete a nepôjdete s bubnom, keď vám prezradím, že chýba mi pár stotisíc, iba pár, vari tri, štyri, a tie, ako viem, mlynár má, nuž prečo by som sa nechytil príležitosti, keď sa mi, takrečeno, sama núka, no a žena je tiež potrebná v hospodárstve. Áno.

Oči sa mu leskli ani hviezdy na chvíľu.

— A len lepšie na vec pozrime. Keby tie peniaze dostal do rúk niekto iný, povedzme taký Tavo, za mesiac by mu nestačili, ach, čo za mesiac. A ja ich zasa uložím do podniku, rozmnožím, a dám pritom možnosť zárobku aj chudobným ľuďom. Hľa, ako ja myslím. Veď ma chápete.

Skutočne chápal som do poslednej bodky, ba čo vravím, ešte viac, obsažnejšie, lebo náhle moje oči pri tejto posiedke nadobudli takú presvecovaciu vlastnosť, že som mal česť vidieť a poznať i jeho dušu. Aby som pravdu povedal, bol to veľký šedivý červiak, oslepnutý od tučnoty, pri chvoste trochu ohnutý, s čiernou odchlipnutou papuľkou. Brodil sa poloroztopeným bielym šmalcom v sklenom pohári a mal také tučné vyfutrované záhyby po celej dĺžke svojho nemotorného tela, že som mal chuť pritlačiť ho trochu, iba trochu o stenu, aby som sa presvedčil o farbe jeho črievcov.

Fuj, akú prasačiu dušu máte, pán Weinhold!

— To súvisí s mojím rozumom, uvidíte, — pokračoval ochotne. — Mienim ešte aj iné plány na tomto vidieku uskutočniť! Neskoršie vystaviam azda aj pílu. V našich horách máme plno dreva, a píla je až hen v Jánošovke. Spočiatku ju môže hnať aj voda a neskoršie zavediem parný pohon. Ak sa zdržíte dlhšie u nás, presvedčíte sa o tom. Áno.

Bohužiaľ, nemal som tú česť. A hneď som sa pred ním aj v tom zmysle vyjadril, že nemienim dlhšie zostať v Prietržinách. Hej, toto je iba prechodné miesto. Mesiac, najviac dva, a potom pôjdem dolu vodou. Neviem, kde sa pristavím, nemám totiž jasného cieľa. Som ešte primladý, nuž rád by poznať svet. Najradšej by bol, keby ma vietor vláčil ponad hory-doly ako pavúka, pfíí. Veru tak, keď mám byť k vám aj ja úprimný, nemám ani byľky zmyslu pre usporiadaný rodinný život. V mojich žilách prúdi nepokojná cigánska krv. Vábia ma tajomné chodníčky a neznáme cesty, nuž nemusíte sa obávať, že vám dakedy prekazím plán. Buďte bez starosti. Z mojej strany nebudete mať ani spoločníka, ani protivníka. Veď ma chápete.

Áno, chápal ma, lebo sa srdečne zasmial na všetky zuby a najdlhšie na ten zlatý, ktorý sa mu aj pri reči stále vytŕčal, akoby sa dobre necítil medzi ostatnými.

— V tom sa už nezhodneme, — dodal ohľadne.

— Ako chcete!

A potom ešte povedal:

— Ale na svadbu mi prídete.

— Hej, prídem vám pod okno zadupľovať, keď budete mať ísť so Zunou prvú noc spať.

— He, na čo vy už nemyslíte.

— Čo by sme si nepriznali, čo nás trápi.

— Veď tak, na zdravie!

— Na zdravie!

Dopili sme drahocenné kvapôčky a rozišli sme sa v dobrej zhode, ako sa na ľudí s pevným postavením patrí.

Počul som ho ešte starostlivo zatvárať dvere, spúšťať okenice. Svetlo sa chvíľku mihotalo priestrannými izbami, potom zapadlo vo voľaktorom kúte dvora.

Dobrú noc, pán Weinhold!

Ja som si prepil všetky sny. Kým sme tu dnu utužovali s pánom Weinholdom priateľstvo, vonku napadla čerstvá rosa. Povetrie bolo ostré, obloha ani oko a hole pod ním hlasno dýchali, nuž driemoty mi celkom prešli. Žiadalo sa mi brúsiť rosou, motať sa neskutočným mesačným svetlom, utekať celou dĺžkou noci až ta, kde krajom obzoru pretekala tma do širokých hviezdnatých priestorov, preto ledva som sa po psote vyvliekol na Pohánsko, sadol som na koňa, a hajdy.

Ktorý chodník si vyberieme, Eguško?

Spôsobne zafŕkal, zahral rebrami, ovial si chvostom horúce slabiny a pobral sa poslušne na dolinu a neskoršie obrátil priamo k holiam. Nikto mu to nešepkal. Išiel opatrne, lebo vedel, že mi chybí v zapätí cit a v kolenách sila a že by ma mohol niekde pod medzou alebo na zemiačnisku poľahky stratiť, keby vykročil rezkejšie. Po ceste chvíľku zvonil podkovami, potom odbočil k potoku na lúčinu a šiel ticho.

Nebadal som ani jedinkým nárazom, že má nohy a že sa dotýka zeme. Celým trupom ponáral sa do tieňa, ktorý ešte práve v týchto miestach do výšky jeho tela čupel v priehlbine, odkiaľ nemohli ho vykrojiť rovné nože mesačného svetla, načahujúceho sa spoza grúňa na dolinu, preto som mal zdanie, že ma unáša voňavý obláčik alebo mäkký koberec do čarodejného zámku, lebo napodiv aj okolie premieňalo sa na neskutočnú, začarovanú krajinu.

Po ľavej strane čľupkal tajomne potok. Prudké vlny medzi bielymi skalami podskakovali a prskali divo ani pobúrené mačatá. Iskerné kvapôčky prebehovali zamatovým prítmím, a keď sa tĺkli o skalu, tenuško zazvonili. Miestami nad pokojnejšie tajšiny vyhadzovali sa s piskotom zelené rybky. Oboma brehmi potoka vinuli sa vence stromov. Podobali sa našim jelšinám, ale tieto mali nachovofialovú farbu a rozvoniavali drahocennejšou drevinou. Skupiny takýchto stromov tvorili aj po lúke parky a zátišiny. Po nich neviditeľné bytosti rozvešiavali lampášiky, aby tiene pod orosenými listmi boli mäkšie a príjemnejšie. Keď mi prichodilo ísť niektorým parkom, tisíce takých bytostí pospiechalo ku mne, aby svietili na cestu. Ľahučký šum ich blanitých krídel hnal mi na rozpálené čelo vlažný prúd povetria, ale ani jedinké mihnutie niektorého údu som pri sebe nepobadal, ani hláska a najmenšieho šepotu som nezačul, tak pokorne a nevtieravo vykonávali svoju blahodarnú službu. Sotva som vyšiel z tieňa, nemo ma opúšťali, aby zas zaujali svoje určené miesta na konároch stromov.

Noc bola pokojná, ale nešiel som iba sám lúčinami, lebo na všetkých stranách vlnil sa stajený rozhovor. Celé priestranstvo bolo vari preplnené prúdiacim davom. Zavše som zachytil vysloviť známym a prítulným hlasom vyslovené svoje meno, ale oslovujúceho som nezazrel. Bol vari ešte priesvitnejší ako mesačné svetlo. Ružový obláčik prenášal ma ponad všetko kolembavým letom.

Rovnomerné kolembanie mohlo ma ľahko učičíkať do driemot. No práve v tom čase začala padať pomedzi hviezdy osuheľ voňavej manny a súčasne azda z prítmia voľaktorej hlbokej komnaty niekde v kroví ukrytého paláca preciedzala sa rozhýbaným povetrím zvonková hra drahocenných starodávnych hodín a prepletajúc sa striebornou osnovou noci ani zlatá niť svätým ornátom, tak zaujala moju dušu, že sa jej driemoty nemohli chytiť a z pohrúženia vytrhla sa iba vtedy, keď môj kôň náhle zastal pred bielymi múrmi rozložitého staviska.

Bol to starý mlyn. Poznal som ho hneď. Nevľúdna múranica s vysokou strechou hľadela zvedavo na mňa tmavými oknami. Zo všetkých strán ju obtáčali husté kružiny, preto sa vynorila očiam až vtedy, keď človek stál v jej bezprostrednej blízkosti, a odtiaľ sa podobala ozrutnému balvanu, skrbálenému sem až z Veľkého zvona. Vlhký chlad, vystupujúci z nej ako surový dych otvorenej zeme, vytrhol ma zo sna, musel som sa hodnú chvíľu vyrovnávať so skutočnosťou, a zatiaľ oči, vedené spomienkami, rozbehli sa po kútoch, známych miestach, aby pozbierali pamiatky mojej útlej mladosti, ale onedlho ustrnuli sklamaním, lebo všetky stopy vyhladil čas, život z týchto miest vypŕchol. Mlyn bol mŕtvy. Bočné staviská boli bez striech. Len čierne hrady trčali miestami z múrov. Hádam slepému mlynárovi nemal kto nachystať dreva, preto niektorú zimu vypomohol si strechou. Podobný osud zastihlo pravdepodobne aj oplotenie. Ešte brána s porúchanou strieškou tu stála, no sotva ju ľudia používali, keď na všetkých stranách bol priechod k domu. Popri streche z hornej strany dolu žľabom čurčala voda, nemala však toľko sily, aby rozhýbala koleso, zapadnuté do tmavej priekopy. Akiste aj úpust hore na stave bol zanesený pieskom. Záhrada bola pozarastaná burinou. Chýbal oživujúci poriadok. Zo všetkých strán plazil sa nepríjemný pach stariny a zahnívajúceho dreva. Darmo som čakal, že niekde pukne tíšina, čo sa zdala ľadovatieť, a že sa z nej rozvinie známy ohlušujúci huk, ktorý voľakedy otriasal všetkými bralami na doline, lebo rúcal sa ako hrom zhora, vybuchoval z útrob zeme, počul si ho v kvetoch, v stromoch i v sebe.

A vtedy, ako som tak hľadel a vnímal meravý pokoj tých miest, zišla mi na um pochabá myšlienka. Skočil som z koňa a prikrádal som sa vysokou burinou k domu. Mesiac za mnou spoza krovia zvedavo nazeral, nepozdávalo sa mu moje správanie, a keď som došiel k žľabu, náhle zo svojho úkrytu vyskočil, oblial ma splna bielym svetlom, akoby ma chcel pristihnúť pri čine. Zbystril som sluch. Voda v žľabe tichučko čľapotala, prostriedkom hnali sa s chvatom dravé vlny, strhujúc dlhé riasy a zelené chlpy vodného machu, ktoré sa na pokraji pľačkali v bielych penách. Zavše zbehla po nich ligotavá kvapôčka. Čarovná hra ľadovej vody a blýskavého svetla. Ale aký šepot to donášali nepokojné strúžky, čo podtekali vlny a neúnavne spletali dlžizný vrkoč nepretržitého prúdu? Bolo by to možné, aby sa minulosť zachovala v týchto vlnách a pod mojím dychom teraz ožívala? Veď sa to prieči rozumu! Nie, nedal som sa zvrátiť vo svojom počínaní. Zaľahol som chvatne na rosou obarenú zem a s búšiacim srdcom plazil som sa hore briežkom podľa žľabu, zachytávajúc opatrne rukami mojím pohybom uvoľnené skaly a drobnú prsť na svahu, aby nevznikal zbytočný šum a šramot, a tam, kde zrkadlenie hladiny na stave začalo už oživovať šľahajúcimi bleskami meravé povetrie nado mnou, skočil som za bútľavý peň, odkiaľ bol najlepší rozhľad po stave. Horúca krv nahrnula sa mi v tej chvíli mocným prívalom do hlavy, hučala a rástla, lebo tajené tušenie ma nesklamalo. Boli tam.

Sedeli na lavici nad stavom bosé. Nôžky im viseli dolu nad vodou, a keď nimi občas zacelembali, vo vode sa rozsvietilo, akoby chodil niekto na dne s lampášom, lebo boli bielučké od rosy. Na hlavách mali strieborné korunky zo svetla, polepené rybacími peniažkami. Boli obrátené ku mne chrbtami, nuž do tváričiek som im nevidiel. On ju pridržiaval rúčkou okolo pása a vyprával jej najskorej o zlatej rybke, ktorú chudobný rybár chytil raz do deravej siete. Hlas mu strhával prúd vody dolu žľabom.

Oči mi zažiarili a hrdlo zvlažila túžba zavolať ich po mene. No skôr, ako sa môj jazyk stačil zachytiť začiatočných hlások mena Libor a Zuna, zašuchli sa do vody a zmizli.

Darmo som potom obehúval po brehu, odhŕňal kroviny, hľadel na hladinu, detí nebolo. Voda podo mnou tiekla pomaly a leskla sa na svojom povrchu ani rozpustený kov. Niekde sa zatočila a stiekla lievikovitým hltanom do tmavých hlbín, ktoré čupeli zákerne tudolu, kde nestačil preniknúť mesačný svit. Široký prúd hrnul sa ku splavu na prehnité, oslznuté dosky. Snažil som sa ešte v ňom zachytiť nejaký zvúčik a s pomocou toho znovu vyčariť čarovné zjavenie. A napodiv, ozval sa. Ale nebol to teraz zvuk vĺn, ktoré túžobne bozkávajú bledé líca nepokojnej luny, lež zvuk rozhýbanej trávy, zvuk dvoch pevných bosých nôh, ktoré kráčajú pokojne mladou trávou, tichučko šuchocú, rozhŕňajúc osinutými kolenami šťavnaté stebielka i listy, a keď som sa obzrel, videl som prichádzať od stavania devu s vedrom. Išla ku stavu po vodu. Podľa bieleho rubáša a srstnatého kožúška bez rukávcov som ju hneď poznal. Zapadla tak do sledu udalostí tej podivnej noci, že som nevládal zdržať ústa, aby nevyslovili zvučne jej meno, hoci by som nebol vedel vtedy povedať, či vyplynula zo skutočnosti a či iba z mojej fantázie.

— Videl si ich? — pýtala sa pokojne, keď prechádzala vedľa mňa, sprevádzaná slabým vetrom, vôňou pivónie, vlnením svetla ako slabučký dych noci.

— Prichádzajú sem teraz pred Jánom každý večer, — vravela, — sedia nad stavom, kým neprejde mesiac celým nebom. Potom prichádza po nich zlatá hus a odnáša ich pod krídlami do skleného zámku, ktorý je tu pod vrchom. Keby si sa spustil puklinou do skaly tamto pod sv. Antonom, kade odteká voda do zemských hlbín, poznal by si ich kráľovstvo.

Voda pleskla zvučnou ozvenou, ako sa do nej ponorilo vedro, deva sa uhla, vstala a znovu sa vracala tou istou cestou.

Jej krok bol krokom srny, ktorá schádza uzučkou prťou krajom hory do malinčia, lebo nebolo badať v ňom únavu. Skôr tiekol medzi okrytými tenkými stebielkami vysokej trávy. Videl som vlnenie voľačoho bieleho a teplého, čo žije iba lahodným pohybom ako vodný vlas. Podobalo sa to aj chveniu dvoch kvapôčok rosy na konci rozpereného ihličia štíhlej jedlice, keď do jej konárov vnoria sa snopy slnečných lúčov, a aj oslobodzujúcemu dýchaniu dvoch myrtových lístkov za oknom na svitaní, lebo pohyb tu nemal cieľ, jestvoval len pre voľnú, radostnú hru. Vyvieral od kolien, kde boli miesta najbelšie a najhlbšie, stekal pricláňaním a perlením dolu hladkou oblinou na členky, odkiaľ sa hneď vracal, bil príbojom do rubáša, a stajený teplotou stehien, pripínal sa z oboch strán na boky vysokej postavy ako trepotavé pentlíky. Teraz za mesačnej noci to bola iba dráždivá hra svetiel a tieňov, nespočetného množstva potmehúdskych svetielok a tienikov, ale vo dne bola by to zaiste hra živých farieb, lebo celé telo devy, nohy, ramená, boky, hrdlo i tvár, muselo na slnku dýchať dúhou. Prešla dvorom na druhú stranu rúbane k môjmu koňovi a podstrčila mu vedro s vodou. Kôň natrčil žiadostivo chriapy a pustil sa hlasno piť.

— Zabudol si na svojho koňa, — povedala, keď zistila, že som ju nasledoval až ta.

— Myslel som, že si nájde vodu.

— Ustáta voda chutí lepšie zvieraťu, ktoré je navyknuté na obsluhu.

Stála vedľa koňa. Trochu sa oň bokom opierala a jednou rukou pohrávala sa s jeho bujnou hrivou. Svetlo na toto miesto rúbane padalo prudko, preto kôň bol čierny ako lesk uhľa a deva bola biela ako páperie prvého snehu. Obaja stáli pokojne, zaujalo ich hlboké prežívanie chvíľky a zároveň ich vnútorne spojila. Kôň sŕkal zdĺhavo vodu a ukájal sa šteklením žiadostivých prstov devinej ruky, a ona, zahľadená do diaľok, nechala voľne vsakovať do svojej dozrievajúcej krvi živočíšny pach koňa. V ich postavení zvýrazňoval sa pokoj a mier tejto noci, vyrovnanie večnosti. Ako som tak na nich hľadel, zdalo sa mi, že táto skupina, tento čierny kôň a táto biela deva v rubáši a v kožúšku, so spustenými vlasmi, jestvuje odpradávna, vari od stvorenia, a čas im nevedel pridať ani odobrať väčšej presvedčivosti a krásy.

Po chvíli sa deva ozvala.

Bol to hlas fujary, a to najvrchnejšej dierky na fujare, vyrobenej z divej hrušky.

— Hľa, koľko vtáčích škrupín napadlo tejto noci z hviezd.

Skutočne. Stačilo sa len obzrieť, a videl si všade tenušké škrupiny vtáčích vajíčok. Boli to samé belaso fŕkané škrupinky drozdích vajíčok. Leskli sa na tráve, na lístkoch, na stromoch, na kvetoch, na vode a boli aj v deviných očiach, lebo hľadela do oblohy.

— Prečo ideš nocou? — pýtala sa.

— Chcem byť ráno na holi.

Vtedy spustila nižšie ťažké mihalnice a zahľadela sa uprene na mňa. Na tvári a na perách cítil som jej dych, ktorý bol dychom širokej rieky.

— Budeš pod Prielomom?

— Tam.

Mesačné svetlo mala teraz pred sebou ako zásteru, ktorú si ženy upevňujú aj za hrdlom, aj na páse. Pevné tvary tela spod nej vystupovali ladnými oblinami. Najvyšších okrúhlin dotýkala sa noc studeným hmatom. Bolo temer vidieť, ako sa tie miesta na hrotoch chvejú.

— Máš zamočený rubáš pri kolenách.

— Išla som hore potokom.

— Chytala si ryby?

— Nie, chcela som ťa mať stále na očiach, ako sa nesieš na koni nocou. Bolo to pekné. I biely oblak tak niekedy pláva čistým nebom a my veríme, že je to divý jazdec samoty a noci. Krásneho máš koňa a krásny si i ty, keď sa na ňom nesieš.

Dala sa šúchať nahou rukou pomaly hladké boky koňa a roztvárala túžobne tvár. Mohol som vtedy vidieť jej úsmev na perách. Podobal sa ťažkej únave strapcov dozrievajúceho hrozna, ponoreného do hlbokého letného tieňa mastných listov viniča.

— Zdalo sa mi, že niekto vtedy aj hral.

— Chcela som ti spríjemniť putovanie.

— Na čom si to hrala?

Roztvorila dlaň a ukazovala mi ochotne malú zvinutú oceľovú strunku.

— Neviem, ako by sa dalo na tomto nástroji hrať.

— Ach, to je ľahko.

Vložila opatrne strunku medzi zuby a začala hrať. Dlaňami oboch rúk zvuky pri ústach pridržiavala a preciedzala svojvoľne pomedzi prsty. Tenučký hlások sa v povetrí chvel, hoci vetra nebolo, akoby niekto preberal umnými prstmi na dlhých oceľových strunách alebo vyklepkával na strieborných zvončekoch.

Deva hrala, premieňajúc stále nôtu, a mne sa zdalo, že počujem ihličie zvoniť, keď sa v ňom mesiac prehŕňa, krehké lístie koruchy šeptať nad ránom, odkvapkávať rosu do studničky, pohvizdúvať vietor na pavučinách, cengať biele zvonky na poľanách, spievať slnce na holiach, vyhrávať zlaté mušky okolo vrcholcov voňavých jedlíc večermi. Vedela napodobniť všetko, čo človek počuje, keď prechádza vysokými klenbami lesa bez myšlienok, akoby tie zvuky boli v jej mladých ňadrách a ona ich len slabučkým dychom odtiaľ vypúšťala do noci.

Hľadel som na ňu očarený, počúval, a náhle vošiel mi do srdca ostrý bôľ, práve taký mučivý, akým vyhasla radosť v mojich prsiach už v prvý deň v Prietržinách, lebo v týchto čarovných zvukoch, vyludzovaných devou, našiel som náhle zakliatu svoju mladosť, tú krehučkú krásu, za ktorou som putoval až sem, presvedčený, že ju nájdem ešte sviežu, čistú a nevinnú, akú som si uchoval v spomienkach.

Náhle som urobil rozhodný krok ku koňovi. Deva poslušne ustúpila, a keď videla, že som sa rozhodol odísť, opýtala sa:

— Vrátiš sa ešte?

— Nie!

Naozaj. Nechcel som sa už nikdy vracať k týmto spomienkam. Och, nie. Popchol som koňa do klusu.

— Prečo si taký lenivý, Eguš?

Pod opustenou bránou sa niekto ukrýval. Skočil ku kraju, keď som sa tadiaľ hnal, aby ho môj kôň v prudkom behu nezachytil.

Ach, prepáčte mi, pán Weinhold, bolo to posledný raz, uisťujem vás, že to bolo posledný raz.

III

Do nového rána ma voviedla pieseň drozda.

Ozvala sa v šedivých diaľkach, kadiaľ ešte podtekala chladná noc, ale bola už pozlátená teplým slncom a tak čisto a sviežo znela, že prenikla i cez môj sen a prebudila ma.

Dobré ráno!

Ležal som na machu pod rozkonáreným smrekom, kde ma bol uložil Eguš predošlej noci, keď stratil pod kopytami chodník.

Pomedzi ihličie pršala hustá osuheľ raňajšieho svetla. Mohol som jej nachytať plnú dlaň, nebolo by jej ubudlo ani z povetria, ani z oblohy. Ale bol som lenivý na každý pohyb. Nechal som ju radšej voľne pršať na čelo a stekať mihalnicami cez oči na líca k ústam. Upokojovalo ma to, lebo voňala iba belasou oblohou, blednúcimi hviezdami a trochu hôľnym vetrom.

Práve nado mnou v konári pokolembával sa drozd a spieval. Mal pozlátený zobáčik a nôžky. Perie naspodku bruška mu premývala osuheľ. Keď začínal novú slohu, vždy natiahol hrdielce a pozdvihol hlávočku do nebies, aby pieseň stúpala rovno nahor.

Poniže môjho ležoviska otvorilo sa morské oko. Bolo ešte tmavé. Pozeralo zvedavo na vyhladenú oblohu, ktorá už pila žiadostivo z mocných prameňov východu a umývala si tvár teplými lúčmi. Okolo nej odkrývali sa polianky. Malinčiak rozkladal po nich široké listy a roztváral oneskorené kvety, lebo vo výškach začali vyhrávať prvé roje včiel.

Na voľaktorej lúčke zabrechal hlasno roháč. Bolo to volanie nového dňa. Zjavil sa najprv na holiach. Kráčal náhlivo širokými priesekmi kosodreviny po temene Baby. Mal novú halenu, zelený klobúčik a otváral slnku, ktoré si ešte za Veľkým zvonom obúvalo krpce, široké vráta na dolinu.

Hohooó! Hybaj hore, vidíš zorééé.

Dolina vydýchla proti nemu riedku hmlu.

Pretiahol som si ešte zopár ráz údy, aby mi koštiale ponatieralo mladé slnce. Taký kúpeľ býva zdravý. Povyťahuje neduhy z tela a z duše, lebo obsahuje olejčeky všetkých liečivých bylín a korienčekov, čo sa nasiali po bánoch a úplazoch, aby ľuďom pomohli v chorobe.

Hlboké napájadlá nebies naplnili sa rýchle svetlom, aby stačili uhasiť smäd tmavých zálomov a priepastí, a najmä aby zavčasu mohli poprestierať po poliankach a po holiach pestré obrusy k poludňajšej hostine.

Hľa, akým nesmiernym bohatstvom sú zásobené priestranné stoly tohto sveta okolo mňa. Stačí len natiahnuť ruku a kŕmiť sa najsladšími lahôdkami, stačí len nadstaviť ústa a piť najdrahocennejší nápoj. Ani o spoločníkov nebude núdza. Hneď za rána preplnia sa rúbaniská rojmi včiel, aby ma budili, potom zídem ku prameňu porozprávať sa so starým jeleňom-samotárom a po ochotnej líške poslať poklonu medvediemu pelechu medzi bralá na Babu. Predpoludním môžem prijímať na niektorom bútľavom pni deputácie dlhonohých komárov alebo ctihodných, starostlivo vyobliekaných chrobákov. Keď slnce odzvoní na Veľkom zvone poludnie, prídu si k môjmu stolu po omrvinky bruškaté mravce. Popoludní môžeme robiť výlety s okatými ovadmi ku blízkym i vzdialeným čriedam junčoviny; na každý večer si zaistím rozumné besedy s hviezdami, aby sa minul čas, kým sa povracajú početné plšie rodiny do svojich visutých domčekov na stromoch. Nočné pobavenie s touto nezbednou háveďou býva veľmi príjemné. Vari polhodinku od tohto miesta našiel som potom i s Egušom svoju letnú rezidenciu. Išlo sa k nej strmou prťou. Ležala na neveľkej polianke pod skalnou stenou ani stratené orlie vajce. Bola to obyčajná debna, trochu starostlivejšie okovaná a prispôsobená na obývanie. Stratili ju tu najskôr obri, keď znášali tadiaľto poklady do tmavých jaskýň ku mlynu. Človek mohol urobiť v nej tri kroky, dva razy sa skrútnuť, a keďže práve to stačilo na všetky ľudské potreby, niekto z dlhej chvíle vysekal do nej dvere, aby sa mohla nazvať chatrčou. No zlaté prúty pokladu v nej už neboli! Čože by potom porábali na holiach zbojníci valasi, keby takéto debny nechali vypočúvať zeleným hájnikom. Našiel som v nej iba starý vojenský kepeň, pohodený na prični, a hlinenú fajku, zabudnutú nejakým tulákom medzi roštom malého železného sporáčika.

*

Ešte toho dňa som sa vybral k starému bačovi za Prielom. Bolo potrebné pozoznamovať sa čím skôr s obyvateľmi hôľ a zaistiť si ich priazeň.

Od Prielomu popod Veľký zvon niesol som sa na Egušovi. Boli sme obaja dobrej vôle. On zaiste preto, že ma zas cítil na svojom širokom chrbte, hoci takto musel byť opatrnejší: na ceste sa povaľovali balvany, menšie i väčšie, ktoré bolo treba opatrne obchádzať, ak sa nechcel so mnou skrbáliť dolu strminou, a ja zas preto, že som sa mohol bezpečne a pokojne pokolembávať v tisícpäťstometrovej výške, kĺzať sa ostrým povetrím a prehliadať doliny ani karty, rozložené na stole. Všetky ležali hlboko podo mnou pokorne, s tmavými horami, s rozvalenými poľami a s pastvinami medzi nimi, s čriedami statku, s roztiahnutými dedinami i s ľuďmi, roztrúsenými po cestách.

Hohój, majte sa tam dobre, moji milí. Možno vám je trochu veselšie vospolok, ale nikdy nepochopíte tamdolu, aké mocné je opojenie z výšok.

Na širokých holiach okolo mňa ležala veleba posvätenia, akú badať v kostole, keď kňaz po udelení požehnania odíde spred oltára, pocínovanými píšťalami vyfučí organ zvyšky pary, kroky posledného veriaceho zatíchnu na drobnom piesku voľaktorej cestičky, stratenej v pažiti pod lipami, v hlbinách chrámovej lode usadí sa zas tiché šero s tajomným mihotaním lesklých zreničiek anjelov a svätých a kríženie stropu sa zdvihne vozvysok, akoby chcelo vypustiť do nebies všetky spevy a modlitby, znesené sem veriacimi na slávu božiu. Dotýkalo sa zľahka mojej duše a ja som začal veriť, že je to dotyk ruky božej, ktorá vari v tomto čase spočívala na vrchoch.

— Nie som hoden, aby si vošiel do príbytku môjho, — šeptal som, preniknutý úžasom a bázňou. Okolo sa tichučko šinuli nesmierne výšky a hĺbky priestorov v takom poriadku, aký im bolo určilo na počiatku mocné Slovo, keď povedalo, nech bude zem a nebesá. Och, bolo to smelé podujatie. Všetci inžinieri by sa nad ním teraz zhrozili. Len si predstav, že v tejto chvíli by sa na jednej strane prepadla zem až na dno pekiel, kde smrteľník nemôže nazrieť, a na druhej zodvihol by sa chrbát vršiska až pod samé slnce. Odtiaľto na dolinu je vraj tisícpäťsto metrov, hore ku hrebeňu je ešte tisíc, ale koľko bude odtiaľ k belasej klenbe, ktorá je nado mnou? Och, neustávaj sa, prosím, len riekni slovo, uzdravená a spasená bude duša moja.

Po pravej strane dvíhal sa Veľký zvon. Díval som sa už naň niekoľko ráz z doliny. Trónil vysoko v jasavej žiari slnca nad horami, hrebeňmi a končiarmi ako pápež nad pobožnými veriacimi, nad kňazmi, biskupmi a kardinálmi. Hľadieval dolu blahosklonne, vo dne zaliaty slávou otvorených nebies, v noci ovenčený ligotom hviezd. Zavše zhovievavý a láskavý, lebo zosiela na dolinu vetry, aby roztrhali hmly a udržali pohodu na poliach, zavše prísny a neúprosný, lebo rozháňa a zabíja pastierom statok besnými búrkami. Ľudia vravia, že niekedy aj zvoní, ale počuje ho vraj iba ten, čo už stojí na ceste do večnosti. Bolo mi pri ňom trochu nevoľno. Mocnári nemajú radi, keď ich slabí vyrušujú z pohodlia. Svoju mrzutosť dávajú odvážlivcom poznať priukrutne. Mohol ma slabým závanom poľahky sfúknuť zo svojho bachora, alebo mohol ma primliaždiť daktorý stocentovým balvanom. Ďakujem pekne. Bolo mi hneď voľnejšie za golierom, keď sa skalnatá cesta stočila od neho miernejším svahom ku sídliskám.

Po mráčikoch na oblohe nebolo znaku, iba z Kotliska, v ktorom sa vraj varievajú všetky dažde, vybehúvali drobné a riedke chuchvalce bielej hmly ako pary z hrnca, ale belasé výšky ich ľahko zhltávali.

*

Baču som zastihol pri robote. Zasáľal ovčiu kožu pred kolibou. Tri ozrutné psiská sledovali obďaleč žiadostivými okáľmi každý jeho pohyb, opálajúc netrpezlivo chlpatými chvostami, lebo on im zavše pohodil pred papule strapce bieleho loja. Tak boli zaujaté lakotou, že ma ani nespozorovali prichádzať a zabudli vyceriť i zubále a oňuchať ma, keď som náhle vstúpil medzi ne.

— Dajbože šťastia!

Sotva zagánil.

— Budeže večer pečienky!

— Bude, kde bude!

Bol to vysoký suchý starec s hustým obočím a s tmavým nevľúdnym pohľadom.

— Zdochla?

— Musela…

— Nuž?

Bral z naberačky ľahostajne soľ a zasypal husto záhyby na koži.

— Toto už šiesta.

Na ľavej ruke mal belasou hlinkou vyznačené srdce. To bolo zaiste to, ktoré bol raz prepichol, len tak náhodou, spakruky pri posiedke v krčme, keď mal ešte ostrejšiu krv, za ktoré si potom statočne vysedel v temnici dvadsať rokov. Hej, bolo to dávno. Sedeli vedľa seba a ukazovali si s tým druhým nože. Jeho bol, pravdaže, dlhší a ostrejší, a práve preto chcel ho hneď vyskúšať, len tak zľahka, ako škrabne, ale mal vtedy takú žilovatú ruku a trafil náhodou medzi rebro, nuž nedalo sa nič robiť.

— Zbojníci? — pýtal som sa.

Narovnal sa, ukázal dlhou rukou na Kotlisko. — Tamten, — vravel a v kolibe pokračoval: — Ak to pôjde takto, nuž na jeseň nezoženieme do dediny ani chlp. — Preložil kumhár nad ohnisko a zavesil naň kotlík s vodou. — Vlani nebolo o ňom slychu na tejto strane. Aj toto leto sa rúče začalo, ale čo sa robí od týždňa, to je už veľa. — Začal si umývať ruky. — Už ich večermi aj kropím, všiváky, chlapi nezažmúria celú noc oka, psiskám nepoložíme popoludní nič pred pysky, sám hádam desať ráz za noc tmolím sa pomedzi ne, okálim do tmy, striehnem, mrznem vonku: nikde nič, a ráno nájdeme vždy jednu kožu poniže stádliska v konštivári.

Potom si zastal s rukami vsunutými do opaska a zahľadel sa strmo von dverami. Na čele mu navierali tmavé hrčky.

— Ach, je to bieda byť bačom. Gazdovia ti zveria svoje stádo a pošlú ťa s tromi chlpáčmi a s prázdnymi rukami medzi vrchy, aby si sa ruval s medveďmi, vlkmi, vetriskami, dažďami i s hromami o každú srsť, lebo všetko je proti tebe, aj zbojník valach. Keď stratíš jednu kožu, prehráš. Na Mitra ti vykričia aj živého boha, vyzlečú ti kožuch a na hanbu sveta pošlú ťa s prázdnym cedidlom na zimovisko k zlej žene a hladným deťom. Ak si za mladi pálil sviečky svätému Alojzovi, na starosť musíš Luciferovi vyhrávať na gajdách, lebo zbojníka a vlka zastraší iba väčší zbojník a krvožíznivejší vlk.

Ponúkol som ho svojím tabakom. Ale on najprv uchytil hlaveň, povykaďúval všetky kúty. — Ešte ma vy trepte, skuhroše, či som vám nedal, practe sa naskutku k diablom, lebo vám bruchá popripaľujem, nebudete môcť s mužmi spávať, — začmudil celú kolibu, začapil prudko dvere a iba potom si pokojne pomrvil tabak na dlani a napchal do zapekačky.

— Hľa, uhryzni ho, keď mu nevidíš ani mäsa, ani kosti. Proti vlkom a zbojníkom nájdeš ešte vždy nejaký spôsob, ak máš trochu filipa v hlave, ale čo si počneš s touto háveďou. Vtrúsi sa do koliby škárami, lozí po zemi medzi pandravami a vezme ti úžitok skôr, ako ho vo zváračke stačíš chytiť do hrsti. Sto bohov do ich matere, a na potrest začne ti ešte krv cicať aj taký pajed.

Vo vrchoch platia iné zákony ako na doline. A to je stará pravda, že tu našli v hlbokých roklinách ešte bezpečné skrýše všetci nečistí duchovia, ktorých boh pre hriech preklial a zvrhol zo slávy nebeskej do zemských temníc. Sú to všetci vrahovia, krivoprísažníci, čerti, diabli, pokušitelia nábožných ľudí, ktorých iba staré matere zvolávajú čarami niekedy na dolinu, aby sa od nich dozvedeli o nebožtíkoch, o stratených veciach a o osude svojich detí. Ale tento je najznámejší. V Prietržinách sa o ňom mnoho narozpráva, najmä keď v zime zapadnú cesty snehom a večerami zavrčia kolovraty po priestranných izbách. Azda je aj sluhom pekiel. Má vlčie oči. Kým bol chlapcom, nerobil škodu a nikto sa ho neľakal. Hrával sa s ostatnými deťmi, ibaže niekedy z pestva zavyl. Ale ako dorástol a začal mládenčiť, dievky od neho bočili, lebo keď s nimi spával po šopoch, z očú mu vraj šľahal plameň, a ani jedna sa preto nechcela vydať za neho. Darmo hľadal, prosil, vypytúval, hory-doly sľuboval, nešla za neho ani len cigánka z koliby. Vtedy prepil všetko, čo mu rodičia nahonobili, ušiel do hôr, zdivel a spriahol sa s vlčicou. Najprv behával s ňou v kŕdli s inými vlkmi. Hádzal sa na statok, trhal a jedol surové mäso, ale keď mal potom deti, usadil sa na dne Kotliska. Tam teraz býva a kojí ovčím mliekom hladné deti, lebo vlčica mu už dávno ušla. Len choď, sadni si na okraj Kotliska a skús chvíľku načúvať, istotne ho zbadáš. Ak sú deti dobré, mrmle, ak sú zlé, vyhadzuje od zúrivosti dohora skaly, robí hrmot, rozháňa pary, ktoré potom unikajú z hlbín. Vtedy bude zaiste pršať. Keď si nevie už dať rady, vybehne na samučký končiar Veľkého zvona, sadne na sedielko, prikrčí nohy, dlžizný krk s veľkou hlavou pretiahne medzi kolenami a volá, obracajúc sa na všetky strany: „Žena, žena, hybaj domov, deti ti plačú.“ Môžeš ho počuť ziapať aj v najväčšej búrke. Za tmavých nocí približuje sa k salašu, sadne medzi konštivár a zahľadí sa na ovce. Ktorá mu padne do oka, tá sama príde k nemu a stojí ako pribitá, kým ju nevydojí. To je iba malá daň, ktorú musí zaplatiť každý bača vlčiemu mužovi z Kotliska, ak chce spokojne vypásať hole okolo Veľkého zvona. No beda, ak sa mu zachce ovčieho loja. Ani desať košiarov mu nevystačí. Vyspáva aj po opustených kolibách a poľanách. Vyzerá ako mŕtvola. Môžeš do neho rezať, rúbať, a nepohne sa, ba ani kvapôčku krvi nevypustí z tela. Raz ho našli takého štyria uhliari. Vykopali hrob a pochovali ho. Ale po práci, keď všetci sedeli okolo ohňa, prišiel k nim, sadol si priam do vatry a fúkal im do fúzov. Hej, ešte dnes spomínajú, ako tým štyrom do rána potom nosy omrzli. Zájde aj k ľuďom, keď sa mu veľmi zacnie. Prišiel, napríklad, večerom k žene, ktorá už spala a bola sama, lebo detí nemala a muža práve vypravila na týždňovku do šlógu. Vošiel a povedal: „Vrátil som sa po fajku.“ Žena sa zobudila a spomenula si, že fajku i s mechúrikom zazrela naozaj na múriku. „Vyfajčím ešte a pôjdem,“ vravel, sadajúc si na prípecok. Ženu trápilo, že pec zatiaľ vychladla, preto povedala: „Ak ti je zima, poď sa zohriať, môžeš ísť až ráno.“ Povyzúval sa, povyzliekal, ešte si aj korenček tabaku do nosa vopchal, aby sa poriadne pred spaním vykýchal, ako to mal vo zvyku jej muž. Ráno pred svitaním odišiel a ona myslela, že spala s mužom, ale o deväť mesiacov mala vlka. Ani krčmu neobíde. Sadne si za stôl, kde len jeden sedí, a vraví: „Pýtaj.“ Vypije, utrie si ústa a vraví: „Zaplať.“ Alebo ide na pole, kde hrabú ženy, a keď nájde dieťa v kolembačkách pod stromom, vylezie na konár, pokolembáva sa a spieva tenučkým hláskom: „Hajaj, malý, hajaj, na sníčky privykaj, od svojej matere cicíka nepýtaj.“ Vtedy máva dobrú vôľu. Ale býva aj ukrutný. Stretne v hore človeka a vylúpi mu oči. Hej, aj taký býva. Nemožno mu veriť.

Ach, bačovi mali od čoho šedivieť vlasy. Nechcel som mu priťažievať. Oznámil som mu, že sa zdržujem pod Prielomom, odkiaľ vidím na všetky siatiny pod Veľkým zvonom, čomu on hneď dobre porozumel, lebo keď som sa dozvedal na hraničnú čiaru, vyšiel pred dvere, ochotne poprebehúval prstom kopce, hole a grúne. — Aha, — vravel, — tento roh s celou hoľou, čo sa nakláňa na Hlbokú, prináleží už mestu. A tuto, aha, — zapichol prst do vzduchu, — tuto v samom úplaze na doline, kde sa to medzi psicou počernieva, akoby tam bol valach širicu zabudol, tam je medzník.

Mal som takto celý revír pred očami. Mapa mi nebola potrebná. Kde sa nachádza medzník, bača vpichol rozhodne svoj prst a tak dlho ním vŕtal, kým tam nezostali celkom viditeľné stopy.

Zbohom, bača!

Ďaleko za kolibou počul som ho ešte hundrať a hrešiť. Istotne vyháňal zasa zlých duchov, ktorí sa mu votreli do koliby.

— Ach, Eguško, to je nepochopiteľné! Prečo my vidíme okolo seba iba samé nemé a mŕtve skaly, korene a stromy, prečo sa i nám nezjaví nejaký salamander. Hádam nám prekáža toto svetlo, čo sa okolo nás tak neisto kolíše, akoby už chcelo uniknúť k hviezdam, a bača si svieti na svet vlastným lampášom.

*

Pri spiatočnej ceste zastavil som sa i pri Kotlisku.

— Hohoóó, to som ja!

— A — á!

— Či si doma?

— I doma!

Spod nôh vymrvili sa mi skaly a kotúľali sa opreteky strminou, prebúdzajúc množstvo šramotiacich zvukov, akoby tamdolu niekto rozťahoval ťažkú reťaz. Koľko metrov je asi hlboká táto diera do zeme? Ach, to ešte nikto nezmeral. Vravia, že koľko hore na sedielko Veľkého zvona, toľko aj dolu, ale potom sa vraj začína vlastná priepasť, ktorá siaha až na dno morské. Bolo by hodno ísť dolu a spustiť sa na povraze do priepasti. Hádam by človek mohol vyplávať na hladinu Atlantického oceána, zakývať čiapkou fúzatým námorníkom a zviezť sa s nimi na oceľovom parníku do Ameriky. Istý valach to bol vraj skúsil. Sedem rokov plietol povraz, aby mu vystačil. Potom sa odobral od matere a zliezol do priepasti. Ale viac sa nevrátil. Parom ho vie, či zblúdil cestu a zišiel priam do Luciferovho pažeráka, či mu povraz nestačil a zostal visieť nad hlbinou, kým mu jastraby nevyklovali všetku pečeň, alebo šťastlivo pristál v Amerike a dnes sa preváža na liftoch po mrakodrapoch niektorého veľkomesta. Nik nedoniesol o ňom zprávu a Kotlisko mi nezjaví. Kto sa raz opováži odhaliť jeho tajomstvo, musí sa rozlúčiť s týmto svetom.

Závrat ma chytal pri pohľade nadol. Svah bol úplne holý. Ani jedinký kríček kosodreviny sa na ňom nezabrnel, iba otlčené a dažďom omyté hrany skalísk vyčnievali zo zeme ako vybielené hnáty. Hlbiny čušali. Ani vták nepreletel nad nimi. Vari sa bál, že ho nad takou prázdnotou náhle sklamú krídla. Naozaj, bol to hrob, vydychujúci do nebies hrôzu pekiel, prekliate miesto, koniec života a začiatok smrti, pomsta boha a výsmech Lucifera. Vo dne tu pukali skaly pod nemilosrdnou páľou slnca, v noci kvitol mráz, v lete rachotili hromy, v zime hvižďali fujavice: otvorená rana zeme.

— Hahóó, povedz mi dačo!

— A čo?

Tudolu sa hojdala hladina bielej hmly. Bola ťažká. Na povrchu mala pevnejšiu kôru, ako býva na chladnúcom vosku, ale puklinami na okraji stále vyšľahovali dlhé jazyky, čo nasvedčovalo tomu, že vnútri jestvuje nepokoj, ktorý každú chvíľu môže prelomiť slabú škrupinu hladiny a vyvrhnúť búrlivé vlny až na samučký končiar Veľkého zvona.

Mráz mi prechodil po chrbte, keď som si pomyslel, že by sa to mohlo stať v tú chvíľu.

— Zostaň zbohom!

— Pri tebe zima. Nechcem byť ľadovým mužom. U mňa je teplejšie, príď sa zohriať navečer.

— Navečer.

— Chachacha, — smial som sa cestou k chatrči. — Budeme sa navštevovať, aby nám nebolo v týchto úctyhodných výškach clivo. Neskoršie usporiadam hostinu a povolám na ňu všetkých škriatkov spod skaly u sv. Antona, všetkých obrov a obryne, nech sa tam potom hlušia. Hohohó, budeže to pekná spoločnosť.

*

Ale v noci mi nebolo do smiechu, lebo naozaj prišiel ku mne. Oplan. Každé moje slovo bral naozaj vážne. Kto by si to bol myslel? Ľahol si na strechu, vstrčil hlavu voľaktorou škárou a bláznivo sa chechtal:

Chachachú!

Hrubé vlasy mal dažďom ošpľachnuté a polepené po vydutom čele. Cez sivkastú kožku vychudnutých líc presvitali mu tmavé sinky ako mŕtvole na tretí deň.

Chachachú!

Studený pot vyšiel mi na telo. Chcel som vyskočiť a utekať nocou, ale svojím prenikavým zelenkavým pohľadom zavrátil ma naspäť na pričňu.

Chachachú!

Bol som bezmocný. Krv mi v žilách hlasne šumela. A on zošpúlil ústa, natiahol dlžizný tenučký krk, vystrčil hnusné tykadlá z čiernej bradavice, ktorú mal na konci nosa, položil ich na moje oči a zasipel: — Tieto oči vylúpim. — Zreval som ani hovädo a vyboriac dvere na chatrči, vybehol som von, ale bol by som vyvalil aj kameň z Kristovho hrobu, taká hrôza mnou zalomcovala.

Pred chatrčou hrabal zúrivo Eguš kopytom.

— I ty si ho videl?

Zarehtal šialene.

Vonku bolo bezvetrie. Obloha sa chmúrila a navidomoči klesala. Strapaté koruchy vôkol stáli ticho a čierne more hôr pokojne spočívalo v hlbokom lone doliny. Vzal som guľovnicu a vypálil raz na dolinu a raz na Veľký zvon, aby ma ozvena trochu posmelila.

Zvyšok noci som presedel potom vonku na pni pri Egušovi, a hoci Kotlisko zvrelo zlosťou, začalo chrčať a pľuvať do tmy smradľavú hmlu, neušiel som.

IV

Hohó, Tavo, nohy si potíš?

Vyšiel pred kolibu, ktorú bolo badať medzi stromami skraja starého rúbaniska.

— Fí, hmla —

Šticu mu prehŕňal vietor.

— Naháňajú nás mátohy.

— To si ty v noci strieľal?

— Hej!

— Koňa zaveď dolu pod svrčinu, aby mal záchyľu, ak sa bude liať, a ty poď dnu, lebo omachnatieš v tej mútňavine.

A potom vravel:

— Psí čas nás zašiel.

Vtedy sme už sedeli, ja a Tavo, proti sebe na pníkoch proti ohnisku, odkiaľ nám sálala na čelá prijemná teplota. Do tela vracal sa mi život. Bol som zas čerstvý aj po prebdenej noci a dlhej ceste. On sa načahoval nohou k ohnisku a bagančou naprával hlaveň, ktorá počmudievala.

— Nechce sa mi ani prstom pohnúť, keď cítim v nose túto potuchlinu. — Hu — ešte len aj sliny od nej smrdia.

Nemusel sa priznávať, videl som aj sám, že má nedosolenú náladu, lebo medzi ryšavými chlpmi na pripuchnutej tvári rozpíjali sa mu hnedé fľaky, akoby ho boli zlé muchy poštípali, a na svet hľadel mrzuto, nevľúdne, iba úzkou štrbinou jedného oka.

Rozprával som mu, aká návšteva bola u mňa tej noci.

— Preto si strieľal?

— Hej.

— Hu, to je opovážlivosť.

— Prečo?

— Vravia, že sa strela od neho vracia alebo iné nešťastie priťahuje.

— A ty myslíš ako?

Zdravé oko pritvoril a hľadel len tým škuľavým, preto ťažko bolo zistiť, či pozoruje mňa a či hľadí do kúta. Týmto okom mohol klamať ľudí.

— Ja som sa ešte nepresvedčil, ale mlynár, hu, veď vieš.

— Čo?

— Oslepol!

— Ako?

Kopol zlostne do hlavne, ktorá ešte stále mrzko čmudila. — Vysmradí nás, — vravel, kým prskal, a oboma rukami rozháňal štipľavý dym. — Mieril naň, lebo sa zjavoval pri mlyne a obával sa, že uškodí Zune, nehodno mu veriť, ale kver roztrhlo a jemu vypálilo oči. — Hu, vytriem ti ja čemer. — Pohodil na uhlíky niekoľko konárikov suchej svrčiny. Ihneď vyšľahli prskavé plamene a chceli mu pooblizovať tvár. Bol by som sa rád ešte povypytoval na všeličo. Podivný mužský, ktorý, ako sa zdalo, zablúdil do nášho chotára z rozprávkového sveta, začal ma zaujímať. Veď som sa mohol, ďakujem pekne, stretnúť s ním na stratenom chodníčku. Lež Tavo nielen že neprejavil ochotu rozprávať o ňom, ale najskôr pozabudol aj na to, že má niekoho v kolibe, lebo keď som sa obrátil na neho s otázkou, neodpovedal, ba ani ho nedurklo, stál vysoký, ošľahnutý plameňmi, sledoval iskry, čo vyskakovali zo svrčiny a písali v povetrí žeravé čiary. Striehol oheň, a to bolo dôležitejšie vtedy ako ja. Mohol sa aj vyvravieť, mohol som chodiť hoci po hlave, sudy váľať, nabrýzgať mu do chuti, nebol by sa turbol. V tom som ho už poznal. Radšej som teda čušal a čakal, kým ho prejde uvzatosť a nadobudne vľúdnejšieho vzhľadu.

Kým suchá svrčina praskala, nemihol ani okom a žiara mu rozpaľovala naduté líčiská a vysvecovala bradu, ktorá už bola zapustená takým strniskom ryšavých vlasov, že sa do nej mohol bezpečne nanosiť plch, ale ako posledný plamenček odskočil a štipľavý dym znovu zamoril kolibu, stiahol husté obočie, začal sa pajediť a nemilobohu kliať. Zdalo sa, akoby pred ním miesto hŕby šedivkastého popola a čiernych uhlíkov sedel akýsi čudák, s ktorým si mal súrne vybaviť staré účty.

Oheň sa mu sprotivil. Vari sa v ňom zodvihol náhle odpor proti pánovi, čo s ním dosiaľ neľudsky zaobchodil. Dlho bol poníženým služobníkom. Sedával verne uprostred koliby, čakal poslušne na rozkazy. Široký voľný svet pobadal len škárou vo dverách, bol kuchárom, komorníkom, spoločníkom, ba i felčiarom. Vo dne musel udržiavať teplotu v popole, po večeri tancoval, spieval alebo pískal podľa pánovho rozmaru, potom celú noc strážil, nazeral škárami do tmy, plašil dravce a nočný chlad, no pán si nevedel náležité oceniť jeho službu, správal sa k nemu stále rovnako, surovo: to ho opľúval, to zas kopal alebo rozmetával, akoby bol len hŕbkou prašiviny. Dlho znášal pokoru ako najposlednejší otrok, hoci v ňom stále tlela túžba po slobode. Keď sa s ním zaobchodilo najhoršie, miesto vzdoru radšej lízal pri nohách pánových horkú zem, ale i trpezlivosť je na mierku odmeraná.

Tavo to nechápal.

— Hu, potvora, naučím ťa počúvať gazdu! — zasipel a začal fúkať mocne do ohňa. Uhlíky sa dopukali, miestami aj ožili, ukázali sa škáry celkom žltučké, miestami aj biele. Spájali sa a šírili, kým na ne dobiedzal prúd vzduchu, lež sotva ustal, strieľali samovoľne zlostne, chytro otmavievali a čmudili ešte väčšmi.

— Hu, sto bohov, — vyskočil do výšky. Nevedel sa už ovládať. Veľká zlosť ním lomcovala. Oči mal zatečené slzami a tvár posypanú popolom. Nevidel takto nič, a jednako siahol isto do ohňa a najväčšiu hlaveň šmaril do dverí. Potom chodil po kútoch, vytieral si dlaňami oči, fučal a hrešil. Pozvolával všetkých svätých, na ktorých sa vedel rozpamätať, i všivavých otcov a prašivé matere. A keď myslel, že ich je dosť, hádal sa s nimi, trhal ich v zuboch, škrtil pazúrmi, dlávil bagančami. Už som sa obával, že aj mňa schmatne a rozvešia po klincoch. No mal ohľad. Hoci sa rútil po kolibe ako uštvaný bujak s vytečenými okáľmi, drúzgal, dusil všetko, čo mu prišlo do cesty, obchádzal opatrne miesto, kde som ja sedel, aby náhodou o mňa nezavadil. Jeho hlas sa ponášal na hromy, čo zoskakujú z čiernych oblakov a ohlušujú doliny. Keď sa mu potom všetka žlč vyliala, vravel: — Teraz sa smeje, a my plačeme, hu, hu, — pokašlával a smrkal, akoby mal neduh priam na pľúcach, — ale bude ešte tak, že sa my budeme smiať. — Bol rozhodnutý stoj čo stoj pokoriť svojho protivníka. Kľukol si k ohnisku. Ťažký dym mu okiadzal hlavu. Najprv zhŕňal uhlíky na kôpku a potom sa svojou jazvečou čiapkou rozháňal. A malo to účinok. Krúžky dymu hneď priľahli nizučko k zemi. Malé obláčky sa síce pokúšali uniknúť po bokoch ohniska, lež nával povetria ich zavracal a vbíjal späť do popola. O chvíľočku kôpočka uhlíkov jasala. Tu i tam zatrepotali aj modré plamienky. Povetrie sa tiež čistilo. Stačilo teraz pohodiť niekoľko suchých triesočiek a oheň by bol veselo blkotal. Tavo mal však iný zámer. Neprestával rozduchovať, hoci ho chytala zdychavičnosť, a ani potom neprestal, keď sa rozpálili všetky uhlíky a keď aj pahreba začala svietiť, iba čo podchvíľou bral zo štôsika dreva, pripraveného vedľa dvier, hrubšie bukové polienka alebo kriačiky, pchal do svietiacej pahreby a zahŕňal uhlím.

Oheň by sa bol rád zodvihol do výšky. Bohužiaľ, Tavo si to nežiadal. Čiapkou ho zavracal, musel sa zažierať do pahreby a prepaľoval bukové polienka. Takto nebolo ani dymu, ani plameňov, len pále a uhľov upribúdalo, lebo sotva sa stačilo jedno polience rozpadnúť, už strkal iné. Hlavu mal za celý čas nafúknutú ani obarený a počernetý zemiak. Nevravel nič, len nosom zavše vytruboval. Medzitým ohnisko rástlo. Nebolo vidno prehárať na povrchu nové polienka, rozsýpalo sa a žiarilo samé uhlie, akoby rástlo znútra, vynáralo z nejakého kadluba, akoby ho vytískala puklinou zemská sila. Horúčava rozpaľovala povetrie, zem, drevo, skaly. Obával som sa, že sa chytí koliba a zblčíme spolu ani chlp slamy.

Tavo nedbal. Ako som sa tak díval naň, rozkročeného nad ohniskom, so strapatými vlasmi, zdalo sa mi, že to sám mocný Parom predo mnou vo svojej vyhni rozpaľuje blesky. Prestával som pomaly veriť, že by sa dakedy od svojej prekliatej roboty odtrhol, lebo čas sa míňal a on sa od nej nerušal. Iba blízko pred poludním vyfučala z neho posledná para, zavesil jazvečiu čiapku na klinec, zapískal na riedkych zuboch a vravel:

— Už sa môžeš aj vylieniť a blchy si na bruchu biť, prisahám bohu, zima ťa nezatrasie.

Chrbát a oči sa mu parili ani doťahanému a zmordovanému hovädu. Požmurkával na mňa škuľavým okom, roztierajúc si ufúľanou rukou sadzu po čele.

— Pamätaj si, bratku, hu — keď sa vrchy paria, chlap má ležať na hniezde a nos pchať do sena, ale keď ťa ďas zahnal ku mne na Pálenicu, nuž musí nám slnko svietiť aj vtedy, keby ho svätí mädlili pod pazuchami.

Potom šmátral dlho pod štiepami, a keď sa obrátil, mal pred očami zelenkastú tľapku, odmeriaval ju znalecky okom a vravel:

— Na dva glgy jej nebude, ale tebe ovlaží dosť ústa, aby sa ti odmrazil jazyk. — Akiste bola z kláštorných pivníc, lebo sa liala dolu gágorom ani horúca masť a v prsiach pálila ani žeravé uhlie. — Ha, ha, ha, — smial sa, že ma po nej skrútilo a priškvŕklo ani hlístu na uhlíku. Kým som ja pregĺgal a aspoň slinami hasil oheň, čo mi začal vyhárať z čriev a prepaľovať hrdlo, dovliekol celého barana, už vyšpikovaného rezňami slaniny a natiahnutého na dlhom ražni, len priložiť na uhlíky.

— Hu, hu, hu, — brechal do mňa.

— Cha, cha, cha, — smial som sa.

Od samej blaženosti krútilo sa mi brucho, keď som zazrel štyri krátke ružové knošky, otrčené ani rúčky pachoľaťa, čo sa žiada k tebe, a fialkovasté oblúky rebierec, dobre obložených žltými fliačkami loja, jednak preto, že som naraz pochopil, prečo sa tak dlho musela dvíhať kopa žeravých uhľov, a najmä preto, že som mal vymetený žalúdok.

— Vari máš aj vlastný salaš? — pýtal som sa ho.

— Môj otec voľakedy mal, ale si ho prechleptal — hu, hu, hu — ja chytám len tie, čo mu vlci rozohnali z kŕdľa.

Baran na uhľoch začal škvrčať. Mäkká vôňa pripáleného mäsa a masti roztekala sa mi prsami ani sýty olej.

Zabudol som na hmlu, čo tamvon bzučala, syčala a vrela medzi strapatými konármi smrekov. V kolibe ju nebolo cítiť. Povetrie sa úplne vyčistilo od dymu a hrialo. Mohol som sa zoširoka dívať na ružového barana, ako sa krúti medzi parožkami, ako žilôčky na ňom hrajú, pampúšiky mäsa navierajú, bruškaté svaly puchnú a vystupujú spod priehľadnej beláskavej blany, ktorá ich nestačí udržať, praská, škvarí sa a žltne. Človeku sa žiadalo vyplaziť jazyk a aspoň lízať tú dobrotu.

Tavovi pripúchali oči. Bol prívetivejší. Začal ma priúčať kuchárskemu remeslu, lebo on rozumel všetkému a bol vraj i prvým pomocníkom pri hlavnom kuchárovi na kráľovskom krížniku vo Fiume. Hu, dalo sa to uveriť. Bol už dosť starý chlap, mohol prevandrovať celú starú monarchiu, hu, naozaj, neklamal ma.

S pečienkou je veľká babračka. Nestačí vystrčiť ražeň nad uhlie a škvariť naverímboha. Najdôležitejšie je vedieť krútiť, pomaly, rovnomerne, aby živina v záhyboch nezostávala; sledovať masť, nesmie jej veľa vykvapkať, radšej nech preteká mäsom a premastieva, aby sa na povrchu tvrdá, uhoľnatá koža nechytala, a potom treba ulahodiť chuť, och, to je nie také jednoduché, ako sa zdá, na to musí mať cit tuto v prstoch, koľko a kedy prisypať soli, korenia a bohvieakých rozmliaždených korienkov, práškov. Hu, Tavo sa to naučil od Bimba.

— Počul si o ňom?

— Nie veru!

— Hu, toho poznal každý matróz!

— Aká škoda, že som sa nepriučil tomu remeslu. Bol by som sa s ním akiste stretol niekde v rybárskej krčme. Pochádzal z Kainovho plemena. Dalo sa to uhádnuť najmä podľa toho, že bol taká čierna ohava, akoby ho boli tri dni vyvárali v kolomaži, len zuby a okále sa mu beleli, varil ako boh.

— Čo myslíš, ako varí boh?

— Och, boh musí variť najlepšie, lebo on je vo všetkom nepredstihnuteľný.

Bimbo varil najlepšie. O tom sa presvedčil i sám admirál. Bol hlavným kuchárom na lodi, čo plávala ticho ani labuť po Adrii a neponorila sa, hoci bola zo samej mosadze. Hojdali sa spolu na nej, Tavo i Bimbo, po mori deň i noc.

— Hu, hu, hu, večer líhaš — more, ráno vstávaš, pretieraš si oči a chceš nazrieť cez okno na polia, ako si bol zvyknutý doma, ale tu zasa more, hu, hu! Videl si už more? Oj, či by si sa prekvapil! To sú ti tiež vrchy: hrebene, doliny, hrebene, doliny, ako tuto. Lenže tie hrebene a doliny nemajú stálosti, lebo nie sú zo skál, ale z vody, vršisko z vody i dolina z vody, nuž sa vždy zamieňajú, a to má svoju výhodu, nemusíš sa aspoň štverať hore ako po našich grúňoch. Povedzme, stojíš si len na palube alebo sa prechádzaš: hneď si vysoko bez námahy, a hneď zas dolu ako na hojdačke, len treba dávať pozor, aby sa človek neskrbálil do vody, nejedným sa to prihodilo. Nemáš pokoja ani v noci na posteli. Podaktorí ožltli od toho ani javorový list, lebo sa im žalúdky poprevracali, hu-hu.

To by nebolo nič. Aj v pekle si človek za deň zvykne. Ale raz sa k nim doteperil sám admirál, a to bol iný poriadok. Hu. Vznešený pán s malou briadkou, samý metál, zlatá šnúra na prsiach. Všetko pre ním meravelo. Ani loď sa nesmela kolembať. Vtedy jediný raz sa nezakolembala. Človek mal preto dojem, že chodí po izbe. A oni varili. Tavo s Bimbom. Hu, to bola spara. Jedál, pečienok, vín od výmyslu sveta. Taký admirál musí mať brucho popredeľované na priečinky, aby si stačil všetko po poriadku poukladať, lebo do takého jednoduchého by sa to sotva popratalo, a keď aj, tak by sa to strepalo na obyčajnú chamuľu a nemal by si z toho pôžitok.

— Hu, mohol by si ty od rána do večera jesť, iné nič, iba jesť a piť, mohol?

Nevravel som mu už nič, aby nemal príčiny začínať. Ústa sa mi krivili a oči lozili žiadostivo po voňavej pečienke, lebo môj žalúdok bol naozaj v úbohom stave. Od večera bolo ďaleko a okrem toho mal som i dlhú cestu za sebou. No Tavo, ako sa zdalo, nechcel o tom vedieť, hádam si hneď za rána pozapchával poriadne žalúdok. Naťahoval a nadväzoval rozprávky o matrózoch ani stará baba nite z kúdele. Kým som mal dosť slín na zavlažovanie suchého pažeráka, pregĺgal som, počúval a čušal, ale keď mi ich pramene pod jazykom povysychali a okrem toho aj črevá začali sa mi v bruchu prepaľovať ani vlny oceána, schytil som nôž a šmahom odrezal kytu z pečienky aspoň na zahasenie hladu.

— Hu, Bimbo by ťa bol za toto šmaril do mora, — zahučal. Čakal som prinajmenej, že ma vyhodí z koliby a pošle nazad k čertom, ale on iba zafučal a potom vykrútil baranovi zadné nohy. Do jednej zahryzoval sám a druhú hodil mne, aby som sa vraj do večera ňou drhol.

Uspokojil som sa so svojím podielom a pustil som sa do neho zubami tak isto, ako urobil on. Masť mi stekala po brade a sťahovala gamby, ako chladla.

— Hu, hu, — vysmieval sa, že mám ústa zalepené lojom a že sa neprestajne oblizujem ani mača, čo prvý raz zmočilo pysk do mlieka, ale on mal i nos zamastený a prskal, skučal, vrčal ako ovčiarsky pes, čo sa mocuje so starým koštiaľom za kolibou, nuž nemali sme si čo vyčitovať.

Pravdaže, pri hostine sme ľahko zabudli na svet. Hmla mohla pre nás revať, bučať ani črieda lačných volov, aj vrchy sa mohli potĺcť, porúcať do priepastí, alebo ich mohli zlostné riavy odplaviť do rovín, neboli by sme sa vyrušili. O svet sa staral boh a my sme mali trápenie, ako prinútiť žalúdky, aby rýchlejšie trávili, ak sme chceli byť do večera so stehnami hotoví. Ja som navrhoval zabehnúť ku prameňom po žeruchu na priešmačku, no Tavo privliekol z voľaktorého kúta ľagvicu, vyvážil z nej dubový kolok, obkrútený ľanovou handričkou, zodvihol ju nad moju hlavu a kázal otvoriť ústa. Bol to výtečný spôsob. O chvíľu som sa mohol pustiť i do druhého stehna. Trúnok, čo sa lial z ľagvičky dolu gágorom, bol by prežral aj skaly.

— Hu, to je nie z Weinholdovho smradu, — chválil sa.

Potom sme sa navzájom obsluhovali. Keď sa jemu zastavila baranina v hrdle, držal som mu ľagvičku nad ústami ja, keď mňa pritláčalo, pomohol mi on. Mal širočizné hrdlo. Bol by vypil aj celú ľagvicu bez jedinkého glgnutia. I ja som to skúšal, ale zahltúval som sa.

— Hu, ohryzok ti zavadzia.

Mal pravdu. Mne behal stále ohryzok hore-dolu, a jemu sa na hrdle ani žilôčka nepohla.

— Ako to robíš?

— Prepáľ si najprv hrdlo!

A hneď aj ukazoval, ako to robiť. Nalial trochu moku na misku a zapálil… Belasé plamienky sa prekĺzli po olejnatej tekutine, a keď zatrepotali, zvreli, on otvoril papuľu, hltal ich priam z misky, strebúc zároveň i horúci mok. Oči, čelo i vlasy mu horeli, a on nedbal, smial sa, pričom rozmotával okolo seba plamene.

— Skús!

— Diabol!

Boli by mi vyhoreli oči.

— Nesmieš byt taký chúlostivý. Pozri: — Nabral za plnú hrsť žeravých uhlíkov, pomädlil v dlaniach a vysypal rozmrvené na popol späť do ohniska. — Aha. — Otŕčal labu, tvrdú, vydratú, na ktorej nebolo ani znaku po ožehnutí, a sotva som sa stačil zadiviť, hmatol zubmi latovec, vyčnievajúci zo štiepy, vytrhol ho jedinkým myknutím hlavy, zmeral ním moju piaď, aby mi ukázal jeho hrúbku a dĺžku, a potom ho zapral holou dlaňou do inej štiepy až po hlávku.

— Skús vytiahnuť, ak máš dosť síl.

— Zatoľko nemám, — priznával som sa trochu zahanbený.

— Hu, akýže si to frajer? Dievky chce stískať a neodpľahaná telica by ho zadlávila.

Fuj, v tej chvíľke bol pľuhavý. Opravdivé rozbadzgané, divé hovädo. Vyrástol vedľa mňa až po samý štít, zdýmal, fučal, a kým som si uvedomil, že je nebezpečný, zúrivý, oblapil ma hrčavými ramenami a zmliaždil na prsiach tak mocne, že mi duša od bôľu zapišťala.

— Nemal by si sa tak ožierať, — radil som mu, keď sa mi po chvíli zas nafúkali pľúca čerstvým povetrím.

— Keď sa ožením, budem píjavať iba cmar — hu.

— A Zuna bude slivovicu s frajermi, — zadrel som doň, aby si nenamýšľal, že ma priveľmi naľakal.

Vtedy sme už ležali hore pupkami na baraních kožiach. Nad hlavami nám rozvoniavala zaparená jedlina štiep a pri nohách hriala pahreba. Bruchá nám tak nakysli, že im už nestačili ani opasky, ani nohavice, ani košele. Museli sme sa porozpínať, uvoľniť na všetkých tesnejších miestach. V ústach nám ešte mlanel trúnok. Keď sa niekto z nás ozval, bolo ho cítiť aj v povetrí. Ležali sme nehybne ako nacicané pijavice, čo poodpadúvali z čiernych žíl. Najväčším fígľom bolo prevaliť sa z boka na bok tak, aby sa z úst nič nevyčrplo. To bola nemožnosť. Na takú nebezpečnú hru neopovážili sme sa ani myslieť. No keď som spomenul Zunu, Tavo stratil opatrnosť, prevalil sa ku mne, pritiahol ústa k môjmu pravému uchu a huhňal:

— Máš planú mienku o nej. Hu, máš celkom planú mienku o nej, ak si myslíš tak, ako vravíš. Hu, hu, hu. Zuna je čistá ako ľalia, uch, nie, to je málo, aj na tú sa dostane prášok, keď dlhšie kvitne, ale ona je ľaliový púčik, tak, ako púčik, čo sotva vykukúva spod zeleného a ochlpeného okvetia. Ešte sa jej nestačila ani včela dotknúť. Hádam chápeš, čo ti chcem týmto naznačiť. Ani včela, iba vetríček, slniečko a rosička, to hej. Hu, hu. Nediv sa tomu. V dedine sa inšie vypráva, i ja mám pred Weinholdom inú reč, lebo Weinhold je sviňa. Sviňa, keď ti vravím. Jemu nejde o dievča, ale o peniaze. Ňuchá okolo mlyna, lebo si namýšľa, že starý skrýva pod mlynským kameňom poklad. Hu, hu, hój, tomu sa zíde trochu chrenu do očú, aspoň sa paprčí, že mu aj iní trúdi med z plásta vylizujú. Ale niet na tom ani zbla pravdy. Hu. Iba tebe to prezradím, a môžeš mi veriť. Ja ju strežiem od dievčaťa ako vlastné oči. Poznám jej chodníčky a vysliedim ju, kdekoľvek by sa podela. A myslíš, že by si ešte dnes vládal obúvať krpce taký zbojník, čo by na ňu bol mrzké ruky vztiahol? Hú, psia mať! Črevá by mu boli dávno po kosodrevine rozvláčené! Ale o ňu sa netreba báť. Dala by si rady sama. Poznám ju. Vedel by som ti o nej do rána rozprávať. Hu, darmo nebrúsi hoľami za najväčších metelíc, darmo sa neštverá po skalách, darmo sa nekúpe za mesiačika v morských okách. Hu, je divá ako lasica. Možno ti inokedy poviem o nej viac. Teraz len to, že Zuna je ešte len púčik, ľaliový púčik, mohli by si ju Prietržinci postaviť aj do kostola miesto svätice a neznesvätili by veru sviatostný oltár. Taká je. Nikomu som to ešte neprezradil. Nech si ide svet za bludom. Iba tebe to vravím, aby si jej nekrivdil.

Potom zaručal cez nos, aby mu v ňom nevrzgútalo, prevalil sa namáhavo s mnohými stonmi na chrbát a spustil nôtu: V Hrochotskej doline…

Zatiaľ som ja hľadel hore do štítu, kde boli štiepy celkom začmudené. Bolo treba zopakovať si ešte raz Tavove reči, aby sa mi ujali v hlave. Hádam som im sprvu dosť nerozumel, alebo som ich nechápal tak, akoby sa bolo žiadalo, nuž bolo treba vrátiť sa ku každému slovku poznove, vysloviť ho niekoľko ráz, nechať ho znieť v ušiach, v mozgu i v krvi, lebo tie slová ma napružovali, tie slová ma ovlažovali a omladzovali, akoby mi nad hlavou rástla svieža obloha, tie slová mi vracali nádeje.

Do sluchu mi prudko udierala Tavova melódia. Nebola úplná. Tavo viac chrčal, ako spieval. Hrdlo mal poriadne prežraté, nuž vyťahovanie robilo mu ťažkosti. No mne neprekážala. Náhle, pod dojmom Tavových slov, preniesol som sa do iného sveta, akoby moje uši a oči boli odleteli z koliby. Neprenikli iba hlboký priestor, ale i dlžizný čas mnohých rokov a započúvali sa do iných zvukov, zahľadeli na iné predmety.

Vtedy som ešte nepoznal ryšavého uhliara Tava s poškuľujúcim ľavým okom, čo hlce plamene, miesi žeravé uhlie, býva celý rok na Páleniciach, priatelí sa s vetrom, hráva sa s búrkami a hromami a do dediny zbehuje iba preto, aby sa ožral do nemoty a ľuďom nabrýzgal, ani skalných obrov som bližšie nepoznal. Hľadieval som na nich len zdola s veľkou bázňou, akoby to boli černokňažníci, čo stále vydúvajú veľké čierne mračná, aby privolávali na ľudí hrôzu. Nemal som ani tušenia, že raz prídem tak blízko k nim, lebo práve som sa od nich vzďaľoval; boli mi za chrbtom a ja som kráčal v ústrety bielym popretrhávaným obláčkom, čo sa kúpali v žltom slnci na konci našej doliny ako ufúľané, dažďom ošpľachnuté a hmlami oslznuté zvyšky lanského snehu a ľadu, lebo bola práve jar. V mäkkom povetrí rozmáčali sa hlasy lesa, polí a vzdialených vrchov; zo zelených priehlbín údolia ohlasovala sa prestávkami kukučka, hore pod nebom gágali divé husi a dolu pri zemi klepotal mlyn a šumela voda. Bol som trochu smutný, že musím opustiť Prietržiny, kde som mal toľko priateľov. Ona, Zuna, poskakovala vedľa mňa medzi pravými lúčnymi kvetmi. Bola ešte vtedy maličké dievča. Chcela mi vystačiť, preto občas pobehúvala. Nespúšťala ma z očú a vravela: „Vyvládala by som, hľa.“ Niekedy mi chytila ruku. Chvíľku ju žmolila svojimi drobnými prstami, no ako si to uvedomila, zháčila sa a odhopkala trochu nabok. „Budú ťa hľadať,“ pripomínal som jej. A ona: „Kde budeš,“ pýtala sa, „tam?“ a načiahla sa rukou a ukazovala prstom na dolinu, kde sa počernievali akési hory, „aby som vedela, kde ťa mám vyzerať.“ Nevedel som jej odpovedať. Čože som ja vedel, ako sa doliny svetom krútia. „A kedy sa vrátiš?“ vyzvedala sa. „O desať rokov,“ povedal som napochytre, ani nerozmýšľajúc, či budem môcť tento termín dodržať, len preto, že sa mi to číslo náhodou vplietlo do hlavy, a vari som bol i presvedčený, že zo sveta sa nemožno skôr vrátiť. A jej sa to nevidelo dlho. Sľúbila, že ma bude čakať a že si za ten čas všetko pripraví, aby sme mohli mať ešte toho roku na Jána svadbu. Nechápal som úplný zmysel týchto slov a zaiste nechápala ani ona, predvádzala iba hru, no ako som to počul, vypĺchol zo mňa zármutok a bol som naraz smelý, pevný ako dospelý človek, odhodlaný prebíjať sa cudzím svetom a rozhodnutý dodržať sľub.

Bolo to dávno, dávno, keď ešte niže prietržinského mlyna boli roztiahnuté močariny s tŕstím, do ktorého chodili každé leto hniezdiť divé kačice. Od tých čias močariny povyschynali, divé kačice zmizli a všeličo sa zmenilo, ale vtedy na Pálenici pri Tavovi zjavilo sa mi všetko v pôvodnom stave. Tŕstie sa hýbalo a šuchorilo. Počul som ho v bezprostrednej blízkosti okolo seba, zavše nad ním zatrepotal šedivý vták s natiahnutým krkom a zapadol za vrbinu, voľakde na druhú stranu potoka. Videl som jej bielučkú tvár. Mihotala sa na slnci ani plamienok. Napodiv roky nezmenili na nej nič. Čierne vlasy mala nad ľavým uchom zviazané bodkovanou mašličkou, vysoké čelo sa jej lesklo, a keď hovorila, vždy sa jej po bokoch úst, hneď za kútikmi, robili na lícach jamôčky. Nespúšťala zo mňa oči, poskakovala a štebotala tenučkým hlasom, podobným zvončeku, rozkladala rúčkami, pobehúvala po lúčine medzi motýľmi a kvetmi, trepocúc sukienkami ani vtáča krídelkami, keď sa učí lietať. A mňa vedľa nej opúšťali pochybnosti práve tak, ako vtedy ma opustil zármutok. Pod dojmom Tavových rečí vytriezvel som úplne z ohlúpnutia, ktoré mi kalilo myseľ od príchodu do Prietržín. Napĺňal som sa radosťou, uspokojením, pýchou a bohvie ešte akými márnosťami a potvrdzoval som si sľub, vyrieknutý pred desiatimi rokmi. — Vrátim sa k tebe, Zuna, — vravel som, — ešte sa daktoré ráno vyumývam v rose, aby som nesmrdel Tavovou baraninou a nerazil Weinholdovou pálenkou, a potom prídem, najskôr večerom, keď sa po oblohe rozsypú hviezdy, len maj strpenie. Ešte musím zbehnúť na správu posúriť stavbu hájovne.

Tavo zatiaľ blúdil druhou stranou sveta.

Bol už vtedy v Galícii. Učil sa mlieť múku z fazule a z hrachu vo mlyne neďaleko Lipnika a trúsil rozumy so svojím majstrom, ktorý, odchádzajúc s ustupujúcimi Rakúšanmi pred Rusmi, zveroval mu celý mlyn i s mladou ženou do opatery. Kým som sa ja zapodieval spomienkami, on stačil zloziť všetky staré opustené zákopy po okolitých kopcoch. Zistil podzemné bludiská, zvlášť tie, ktoré sa dali ešte použiť, lebo boli v suchej pôde a mali obstojné vydrevenie, a zvlášť tie, ktoré sa už zrúcavali a mali iba miestami trhliny, kade sa dalo nazrieť do ich čiernych dier. Prehrabával bahno, zbieral pozabúdané, zahrdzavené flinty, patróny, aby ich mohol medzi dedinskou cháskou dobre speňažiť. Prehrabával doštiepané kosti, znepokojoval mŕtvych, neprepásol ani jedno vrecko, ani jeden rozdriapaný mundúr, oraboval úbožiakov aj o posledný grajciar, ktorý si chceli prepašovať na druhý svet. Neštítil sa a nebál sa. Hu, hu, Tavo bol bezbožník, Tavo bol bezbožník. Vysmieval sa z utrpenia i z biedy ľudskej, smrť nosil na povrázku za sebou a nič si z toho nerobil, že na neho cerila klováne.

— Hahó, Tavo, nevedel by si mi prezradiť, kde nás to rohatý zase zavliekol? Nedávno sme sa hojdali na Adrii s gambatým Bimbom, potom sme zjedli na Pálenici barana z prietržinského salaša, a teraz, há?

— Hu, štyri hodiny od Lipnika, — bol pohotový. — To je v Galícii. Chodil som tam k pajesatému židovi so zajačími kožkami skoro každý týždeň. Cesta trvala štyri hodiny cez kopce, celkom v poli, samota, iba mlyn. Psiská sa nám zbesneli, Rakúšania zo zákopov ušli a každú chvíľu sme čakali Rusov. Hu, o mňa nešlo, ja som sa zaobišiel aj bez nich, ale gazdiná, tá bola netrpezlivá. Prikázala, aby som jej ihneď prišiel povedať, keď sa zjavia. Hu, mal som ju na svedomí, ako odišiel gazda. Boli sme teda v peknej kaši. Ešte Rusi nám tu chýbali. Hu, doparoma, to je nie s kostolným poriadkom. Napľul som si do dlane, povytieral oči od dymu a ústa od masti, aby ma nič neprekvapilo.

Treba vedieť, že Tavo nebol iba matrózom. Najprv mal vážny úmysel stať sa počestným mlynárom. Túžba zdokonaliť sa v tomto remesle zahnala ho až do Galície. Iba vojna mu prekazila plány. Majster totiž išiel bojovať za Veľké Poľsko a on, ak sa chcel uživiť, musel striedať zamestnanie podľa potreby. Bol ohliadačom mŕtvol, hrobárom a zakrátko aj popom. Ako posvätená osoba mal prístup aj do vyššej spoločnosti, a to povznieslo jeho samoľúbosť až natoľko, že sa naučil pohŕdať pospolitým ľudom. „Hu, smrdia ani tchory,“ vravieval, aby ospravedlnil svoje samotárstvo. Tam, v Galícii, zoznámil sa i so štyrmi kniežatami, ktorým nedoprial zaslúženého odpočinku ani po smrti. Kedykoľvek prevýšil mieru svojho pažeráka, povyvolával ich zo záhrobia, chvastal sa nimi, povyprával každému korheľovi ich pôvod, počnúc samým bohatierom Čurilom, a potom ich nechal bez milosti pozdochýnať najbiednejšou smrťou len preto, aby mohol nad nimi vykonať pohrebné obrady podľa predpisov ruskej cirkvi a tak očividne dokázať, že sa aj tomu rozumie. Hu, Tavo bol komediant.

Na vrchy dovtedy už iste napadal súmrak. Do koliby zvonku neprenikli nijaké hlasy, alebo som ich nestačil počuť. Iskry, čo vyletúvali občas z ohniska, boli požltnuté, niesli sa pomaly, krivolako a zhasínali prv, ako sa stačili pritknúť na strechu. Čas na spánok už prešiel, no mňa nevedeli obostrieť driemoty, skôr oživenie som badal v údoch, a hoci ma ťažil žalúdok, bol by som si najradšej skočil zbojnícky odzemok nad plieskajúcou vatrou. Preto mi Tavovo blúznenie prichádzalo vhod.

— Hu, Tavo, som s tebou spokojný. Nikde som sa tak dobre necítil ako pri tebe, môžeš mi veriť. Vezmi si za to moju dušu, chceš?

Hu, hu, smial sa Tavo na takej pochabosti, ale nedal sa mýliť. Rozprávka o kniežatách mu bola prednejšia. Tak sa videlo, že ju sám počúva so záľubou, sám sa ňou vzrušuje, čaká na každé slovko, tŕpne, plesá, predvída, akoby v ňom ožila dávna minulosť, akoby naozaj videl i osoby, ktoré napĺňali dej.

— Hu, prikvitli na mrkaní k mlynu, — vravel.

Všetci štyria mali okrúhle, pristrihnuté briadky. Hulákali pred bránou a chceli popreskakovať plot na koňoch, keď im dlho nikto neotváral. Najskôr išli ku svojim regimentom na front a v neznámom kraji zablúdili.

— Rusi, Rusi idú, — volali sme obaja na mlynárku.

— Hu, bola ešte mladá, bezdetná a zažitá. Napodiv, nijako sa nezdesila. Sama im vyšla v ústrety, a keď ju oni zočili, poskákali strunisto z kobýl, ukláňali sa až po zem, bozkávali jej ruky, pohládzali si od samej rozkoše briadky, mľaskali a prekrúcali všelijako papuľkami. Celí žiarili, jachtali, ňuchali a skučali ani poľovnícki psi, keď zacítia vo vreci divinu. Štrekovali na obdiv tučnými stehnami, potrhávali si blúzky, vypínali prsia, niesli vysoko plecia so zlatými strapcami, zvonili ostrôžkami, akoby kráčali po ľadovom paláci v Moskve a klaňali sa cárovnej. Boli to vznešení páni: ruky biele, naučené iba poháre dvíhať, prsty samý skvost. Mlynárka sa im prihovárala po rusky, pozvala ich dnu a mne prikázala opatriť ich kobyly.

— Hu, hu, bola zo samého cukru. Nohy z cukru, ruky z rukru, tvár z cukru, hu, hu, sladkostí nadostač. Kniežatá sa jej mohli nalízať do chuti, a ešte zvýšilo aj pre mlynára, hu, hu, — pooblizoval si pysky, poutieral nos a vychválil ju tak, že by sa musela páčiť aj cárovičovi, nielen kniežatám, čo sa už mesiace vyvaľovali po kasárňach, zavšivavených poľných táboroch a nevideli mäkký bochník chleba, nie to poriadnejšej ženy.

— Dobrú zábavu panstvu, hu, napi sa na ich zdravie, — nútil ma, podávajúc mi ľagvicu s čertovským trúnkom a potom sa mala koliba prevrhnúť, taký huriavk sme stvárali. Tavo sa už tešil na svoju obeť a ja som mu kontroval, aby bolo veselšie. Kopance lietali vo vzduchu medzi čiapkami, gombíkmi, škatuľkami zo zápaliek, nožmi, šnúrami a bohvieakým ešte haraburdím, ktoré sme napochytre našli pri sebe a zo samopaše lúčali vozvysok. Zavše som sa chytil za brucho, aby mi neprasklo od smiechu, zavše on, krbáľali sme sa na kožiach, štuchali si navzájom do rebier, plieskali po bruchu samou škodoradosťou.

— Na zdravie, mlynáročka!

— Na zdravie!

— Hu, iba pred polnocou prišla za mnou do stajne, že jej vraj treba pomôcť, — pokračoval Tavo. — Uf, neodhŕňam sa, gazdinká, uf, všetko vykonám, čo mi rozkážete. — Viedla ho potom náhle do vysvietenej izby k hosťom. Tavo sa nestačil ani ustrojiť do parádnych šiat. Niesol so sebou smrad chlievov, pri ktorých sa obyčajne zdržiaval. Hu, necítil sa dobre. Prvý raz od narodenia si uvedomoval, že je ryšavý, pehavý, od hlavy po päty mrzký chlapčisko, s nepeknými jašterími očami, štrbavý ostarok, ktorému ešte len aj z úst zapácha, ale urodzené panstvo si to už nevšimlo. Našiel ich povyvaľovaných na dlážke, s briadkami orosenými krvou. Škerili sa na svet a držali fľaše. Pani majstrová každému podrezala hrdlo, aby splatila daň vlasti.

— Pliaga!

— Pľuha!

— Sviňa!

Nadávali sme jej spolu svorne. Čo jeden zúrivejšie, aby pocítila naše opovrhnutie. Veď to bola beštiálnosť. Vylákať nevinných ľudí na hostinu a v najlepšej nálade zarezať. Fuj! Ktorý desaťnásobný vrah by sa na takú robotu podujal? Tavo ju chcel na mieste pridusiť, aby mohol z jej kože remencov na štverne naťahať, ale ja som ho tíšil, dovrávajúc mu, že pre také strigy má boh pripravené účinnejšie mučiarne, a keď som mu niekoľko ráz i ľagvicu priložil na ústa, dal sa prehovoriť a pustil sa s ňou i do jednačky.

— Nuž, treba ich odpratať, hu, bisťubohu, veru treba, kým nepošlú za nimi kurentov. Boli sme veru v horúcej kaši. Navravel som jej toho hodne, aby sa jej kečka dobre zaparila, lebo chcel som mať z toho oročku. Vravím jej s tým úmyslom: „Hu, to je pľuhavá robota, celý sa človek zamäsiari, kým ich odvláči na pokoj, ale pre vás, gazdiná, urobím všetko, ak mi teraz tu pred bohom zasľúbite to, čo pod srdcom nosíte.“ Hu, hu, rozčertila sa ani besná suka. „Ty odroň, ber sa mi z domu, ruky som si zakrvavila, zakrvavím si aj lakte.“ Ale potom ma priviedla naspäť. „Čo ty už môžeš vedieť, čo ja nosím pod srdcom.“ „Hu,“ rečiem, „nemôžem nič vedieť, to iba sám boh zjaví. Ak nosíte chlapca, bude mi rovným bratom, ak dievča, bude mi ženou, a tak vy nič nestratíte.“ Hu, hu, mal som to poriadne premyslené. Ona sa ešte trošku pajedila, ale potom prisľúbila. Bola v koncoch. Hu, a vieš čo doniesla po roku na svet? — pýtal sa ma Tavo.

— Haha — nedostaneš ma, nie, nie, nie, — vzpieral som sa, naznačujúc žmurkaním, že dobre poznám jeho rožky, lebo rozprávku o ruských kniežatách som počul od neho i so zakončením prinajmenej desať ráz, ale keď neprestal doliehať, odpovedal som mu, čo doniesla mlynárka na svet po roku doprosta, na plné ústa, práve tak, ako on odpovedával zvedavcom, čo otvárali ústa i uši, aby ich dopálil, lež neuhádol som. Mal tuhšiu farbu, prebil ma. Prižmúril zdravé oko a pošepol tajnostkársky:

— Zunu!

Vyskočil som, akoby ma bola vretenica do krku sekla.

— Čo to táraš?

— Zunu, — opakoval.

Uvedomil som si rýchlo a jasne, že som v Tavovej kolibe na Pálenici. Tam bol on, rozvalený, vyškerený, a tuto zas ja. Sotva na piaď voľného priestoru bolo medzi nami.

— Ktorú Zunu myslíš?

— Iba jednu poznám!

Kŕč mi drvil zuby a sánky. Hľadel som, kade mu mám prehryznúť hrdlo.

— To vymýšľaš, inokedy si sa o tom nezmienil!

— Keď slaninu dlho na slnku omáľaš, roztopí sa ti na pyskoch a masť stečie dolu bradou.

— Cigániš! — zasipel som jedom.

— Zavolaj si za svedka mlynára. Ak ho nájdeš v dobrej miere, môže ti prezradiť aj to, prečo sa z Lipnika presťahoval až do Prietržín a prečo umučil svoju ženu.

— Ty chceš povedať, že máš iba ty právo na Zunu?

Otvoril ufúľanú papuľu a chrčal.

— Ty si hovädo, Tavo, teraz som sa o tom presvedčil. Chcel si ma napáliť, ale ja ti prejdem cez rozum.

Och, čiže ma poriadne rozpaprčil. Ani vedomie, že celú rozprávku zostavil si z chýrov, ktoré kolujú o podivnom slepcovi z mlyna, ma nevedelo upokojiť. Od rozčúlenia nebol som schopný hneď na mieste osladiť si žlč pomstou, iba čo som napochytre hľadal spôsob, ako najrýchlejšie pozabúdať tie vymysleniny, čo sa zliahli v jeho ožratej hlave, preto som sa prevalil na brucho tvárou do vlny, mysliac, že ma omámia driemoty. Lež driemoty neprichádzali. Voľakde pod kožou, hlboko v zemi, ozvalo sa nezvyklé šumenie ako vzdialený bzukot nespočetného množstva chvejúcich sa remeňov, hvížďanie oceľových kolies alebo hučanie vzduchu medzi medenými drôtmi dlhého elektrického vedenia. Keby sa bolo šumenie stišovalo, strácalo, bol by som si ho vysvetlil návalom krvi do hlavy alebo uvoľňovaním a vystieraním vlny pri ušiach, ale toto rástlo, vzmáhalo sa, akoby sa ťažký stroj, čo pracuje v útrobách zeme, láme a mrví prekážky, nezadržateľne blížil ku mne. — Vrchy sa rozprávajú, — rozriešil som po chvíli záhadu. Naozaj, vrchy. Prečo by to nebolo možné. Či sa vrchy nemajú o čom zhovárať? Dávno som to tušil, a hľa, teraz som sa mohol o tom na vlastné uši presvedčiť. Naozaj sa vrchy vedia dohovoriť. Od tých čias som ich často počúval. Nemajú síce ústa a jazyk ako ľudia, nemajú zuby a ďasná, ale majú skaly; nimi hýbu, tlčú a mrvia. Hlboko zemou preniká potom slovko za slovkom, dutinami sa zosilňuje a vodnými žilami prenáša a zrýchľuje, prediera sa tak od vrchu po vrch a šumí, lebo sa nemôže ozvenou zaceliť ako slovo v povetrí.

— Hahó, hahó, čujte ma všetci vy, čo máte holé hlavy a dovolené vám je dívať sa nad oblaky a ožarovať sa slnkom aj vtedy, keď doliny zapadnú do tmy, i vy, čo halíte celé svoje telo kajúcne do tmavých odedzí hôr, môj hlas patrí celému svetu, — rozkazovala Jeho svätosť Veľký zvon svojmu komonstvu.

— Hahó, hahó, padáme tvárami do prachu zeme, zatvárame oči vo veľkej pokore a počúvame rozkazy Vašej svätosti, — odpovedal sbor a všetok zhon sa náhle pod zemou stíšil. Korienky stromov sa prestali plaziť za živinou, semienka nepukali, klíčky sa stiahli, chrobač ustala vo svojom večnom lození, pozamykala klieštiky svojich úst, nič sa nehýbalo medzi omrvinkami pôdy, iba jeden mohutný hlas zunel, akoby jedno veľké srdce vyzváňalo voľakde medzi skalami, iba jedna mohutná vlna sa valila podzemím, akoby všetkými kútmi, dolinami, priepadliskami a dierami tepala horúcu krv, vzdúvajúc zemskú kôru ako mocný spodný prúd. Vtlačil som ešte tesnejšie svoje telo do kože, aby sa i moje srdce správalo podľa tohto ohlušujúceho tlkotu a pohybu.

Zatiaľ sa Tavo naťahoval s kniežatami. Vláčil ich po jednom do starého zákopu, vyspevujúc vrúcne deravým hlasom nábožné piesne a drkocúc predpísané pohrebné modlitby, lebo chcel nebohým vyprosiť ľahké odpočívanie v zemi a sebe teplé miesto v raji. No boh dávno zvážil hodnotu ľudských rečí, poznal, že je to iba rúhanie sa, a podľa toho so svojou ovečkou i naložil. „Hu, zíde sa ti, Tavko, trochu papriky do nosa, ha, ha!“ smial som sa v duchu. Sotva prevliekol posledné knieža a pomodlil sa za všetky duše v očistci ruský otčenáš, zarútila sa mu nad hlavou diera, ktorou vošiel. Pochovalo ho za živa. Mohol si sadnúť so svojimi kniežatami k mariášu, kým dajú zatrúbiť na súdny deň. Ojój, času dosť.

— Hu, hu, suka prekliata, hadie plemeno, dostala si ma do klepca, hu, hu, — bolo počuť zhora.

— Hahó, hahó, roztvorte všetky skalné pukliny a dajte úkryt vtáctvu i zveri, zavrite pramene, upevnite prsť a zviažte s bralami korene stromov i zelín, aby sa zachovalo dielo božích rúk, — bolo počuť zdola.

— Hu, hu, nestrasieš sa ma, pačrev, i keby ma tu potkany ohlodali, prídem si k tebe pre podlžnosť, ani boh mi v tom nezabráni, hu, hu, — bolo počuť zhora.

— Hahó, hahó, boží hnev nesie sa na ľudské plemeno, vydajte hriešnikov, — bolo počuť zdola.

Počul som na obe strany, lebo som ležal uprostred dvoch hlasov, ktoré sa vo mne stretli. Tamhore kypela ľudská zlosť a zdola sa chystali vybúšiť proti nej živly.

— Hu, hu, — reptal človek.

— Hahó, — vystríhal vrch.

Nazdal som sa, že mňa sa táto vec netýka a že môžem pokojne sledovať zo svojho miesta spor dvoch stránok, ale po chvíľke zmietla ma neočakávane z povrchu zeme taká sila, že sa vo mne všetky koštialiky zatriasli, a nebyť pevného zrubenia, ktoré Tavo miesto základov podložil pod strechu svojej koliby, bol by som sa zaiste skrbálil až na dolinu.

— Hu, Tavo, kto sa ma opovážil tak surovo kopať do brucha, há?

Okolo mňa bzučali roje rozpaprčených ôs alebo neviem ký parom. Nevedel som sa hneď spamätať z omámenia. Voľakde zavýjali čriedy vlkov, bliakali a zvonili splašené kŕdle oviec, na druhej strane za horou jačali ľudské hlasy, ženy, deti, akoby ich voda odnášala a zalievala. Zdivený huk zachvacoval povetrie i zem, lebo oboje sa chvelo.

— Hu, ratuj dušu na doline, — ručal Tavo.

Práve vtedy, keď som otvoril lepšie oči, pokúšal sa rozdúchať oheň, aby sme si videli na tváre. Žeravé uhlíky z pahreby osvietili mu občas naduté líčiská, ale do plamienkov sa nevládali zanietiť.

Iba sťažka, viac popamäti, rozoznával som strechu koliby, ale čo sa deje okolo mňa, to som už nevedel. Vari kŕdle všetkých vtákov preletúvali ponad našu kolibu, obíjajúc dlhými krídlami ihličie a suché konáre medzi horou, alebo sa to povodeň valila dolinou, strhávajúc pôdu, stromy, valila balvany, no mohli sa pohýbať aj vrchy: voľakde skaliská pukali, zem sa otriasala, jednotlivé výbuchy zosilňovali sa ozvenou mnohých dolín, ktožehovie, či aj ruské regimenty netiahli na pomoc svojim kapitánom, ktorých Tavo práve bol pochoval, veď v huriavku dalo sa celkom zreteľne rozoznať cválanie a besné erdžanie upachtených koní, dupot tisícich okovaných kopýt na tvrdej pôde, paľbu a bojový ryk fúzatých kozákov. Azda sám boh, ktorý zaiste zoslal na zem túto pohromu, bol by vedel povedať, z čoho pochádzajú tie rozličné hlasy, čo jačali povetrím. Ja som to nevedel. Srdce sa mi pod rebrami trepotalo ani list na osike.

Vonku sa dávala práve hora do tanca a do výskania. Smreky, vysočizné a staré, pochytali sa za konáre a virgali. Hoja, hoj, hoj, tralala! Všetko sa pohýbalo, keď také ozruty trochu podskočili. Čo znamenal človek pod ich nohami? Červík, mravec, po ktorom nezostane ani mastný fliačik, keď ho zatlačíš do zeme, a čo znamenala pre nich kolibka, poskladaná z trojmetrových štiep? Hu, lepšie na to nemyslieť. Hoja, hoj, hoj, tralala. Kôra sa pukala, korene praskali a drevo vržďalo. Kedy-tedy zašramotila haluz po streche.

— Hu, hu, hu, — skuvíňal vo voľaktorom kúte Tavo a množstvo trasľavých, rozlične ladených piskľavých hláskov mu odpovedalo pohotove. Čo jeden znel prenikavejšie. Ak sa niektorý náhodou priškrtil, desať iných ho zastúpilo. Niekde ujúkalo skučanie, inde plač alebo trasľavé hvižďanie, akoby skaly frndžali povetrím, a cez všetky hlasy i hlásky ešte vždy prenikalo mocné a ťažké dunenie, čo mi pripomínalo namáhavú prácu ozrutného železného valca. Prichádzalo z diaľav. Najprv pridúšalo a pristavovalo sa vzdialenými vrchmi, lebo bolo až v tých miestach, ale o chvíľu akiste sa prevalilo Prielomom a rozlialo sa po holiach, lebo hučalo blízučko. Malo nesmiernu silu. Mliaždilo stromy a drvilo skaly. Rachotilo, chvátajúc rýchle ponad dolinu na Pálenice, keď mu priestor nestačil. Hora okolo koliby zakvílila a chcela ujsť, lež stromy nemali krídla ako vtáci ani voľných nôh ako zverina, boli koreňmi spletené so skalami, zem ich pevne držala, a to bola ich skaza. Zastihlo ich naplno. Nevedeli, kde sa majú hodiť od hrôzy. Trepotali haluzami, metali sa a zvíjali, a tie väčšie vo zmätku hyzdili tie menšie, čo povyrastali z ich koreňov. Nemali zľutovania. Dunenie vaľkalo grúň a rútilo sa proti našej kolibe. Čoho sa zachytiť, aby som odolal?

Pfí, zbytočná starosť. Dvere pukli a odfrkli ďaleko ani íver. Nevyplatilo sa ísť za nimi a plátať dieru do noci, i tak nás už víchor objavil a hneď aj využil vhodnú príležitosť na prepadnutie. Skočil do koliby ani vrah. Rozvíril ohnisko, pohádzal pod nohy hlavne, oživoval iskry a rozkladal na mnohých miestach ohne, aby sme sa upiekli. Mal som plné ústa suchého popola, ale nemohol som si odkašlať. Prudké nárazy povetria ma neprestajne štopali drobnou prsťou, rozstrapkanou kôrou, potrhanými korienkami, rozmrveným suchým lístím a bohvieakými ešte odrobinkami zeme, ktoré šmaril do koliby príval. Išli sa mi pľúca predrapiť. Zároveň so sipotom dravých vĺn rozbúreného povetria ozvalo sa po kútoch prenikavé pišťanie a na streche šramot, akoby tisíce pazúrikov tadiaľ prebehúvalo.

— Potkany, — jačal Tavo.

— Rozdrvím ti papuľu, ak nebudeš čučať, — reval som do tmy, ale ten sa už nedal utíšiť.

— Hu, pažravá háveď, koľko vás je, desaťtisíc, hu, hu, viac? — ručal ani bujak.

Zapchal som si uši a zatvoril oči, aby som nepočul a nevidel nič, mysliac, že tak predídem účinkom hrôzy, ale bolo to horšie, lebo takto sa mi vynorili pred oči tie isté strašidlá, čo prenasledovali Tava, hoci som nebol zúčastnený na vražde ruských kniežat.

Tam boli, oni štyria, so zakrvavenými briadkami, a hľadeli vyvalenými očami na kŕdle potkanov, čo sa valili zo tmy na nich. Rozhodovalo sa teraz o tom, či bude mocnejšia smrť tých štyroch, a či hlad toho množstva. Smrť mala väčšie predpoklady. Od stvorenia prvého živočícha prekonávala mnohé zápasy. Bila sa so všetkými zvieratmi, so všetkými ľudskými plemenami, poznala všetky druhy zbraní, čo používal človek cez stáročia na svoju obranu, predvídala každý úskok a okrem toho zastupovali ju štyri ruské kniežatá, ktoré vychodili vysokú vojenskú školu v Petrohrade a mali za sebou skúsenosti mnohých ťažení, no v tomto prípade víťazstvo sa priklonilo na druhú stranu vari preto, že potkany použili najsurovejší spôsob, na ktorý kniežatá neboli pripravené, ani zvyknuté. Skočili na nich holými zubmi. Ohavy. Hneď sa ukázalo, že nemajú potuchy o ľudskosti. Vrhli sa na svoju obeť naraz, všetky, bez vedenia, každý na svoju päsť, vydávajúc piskľavé hlasy a hryzúc sa navzájom.

— Hu, čižmy sú moje, obludy, čižiem sa netýkajte, hu, hu, — reval Tavo.

Hŕba zamatových chrbtov rástla do výšky a odreté chvosty švihali. Fuj. Nemohol som to už zniesť. Hodil som sa ku dverám, ale strašný nápor šmaril ma späť. Nebolo radno protiviť sa mociam, ktoré v ten čas prevzali vládu nad vrchmi. Slabému človekovi zostávalo iba sa pokoriť a poprosiť o milosť, aby ho zlosť prabohov nezaliala.

Tavo sa začal modliť litánie ku všetkým svätým. Mal strach z dravých hlodavcov.

— Svätý Michal, oroduj za nás.

Učupil som sa pod striešku, brániac sa rozvírenému povetriu, ktoré sa stávalo nebezpečnejším ako voda, lebo nemalo ani chvíľku stálosti, vrtelo sa, obracalo a tak bolestne pichalo ihlicami mihalnice, že sa mi z očú rinuli slzy, vyžieralo líca, bradu a driapalo pery.

Vonku stále niekto vytruboval. Hahaha hoúú, hahaha hoúú. Obchádzal okolo dvier, niekedy sa rozzúril, naletel hlavou priam na štiepy, hrýzol drevo, trepal päsťami, kopal, alebo sa prikrádal ticho, natŕčal dovnútra strapatú hlavu, hľadajúc ma blčiacimi očami. Zaiste to bol môj známy z predošlej noci. Teraz mal najlepšiu príležitosť splniť svoj sľub. Stačilo sa mu iba lepšie načiahnuť, zdrapiť ma za hrdlo a vyvliecť ani žabu, a bol by som vyhukúval s ním: hahaha hoúú a motal sa medzi pňami po rúbanisku, kým by ma nebola niektorá haluz tĺkla mocnejšie po čele: hahaha hoúú.

Tavo sa modlil aj za mňa:

— Svätý Gabriel, oroduj za nás!

— Svätý Rafael, oroduj za nás!

— Všetci svätí anjeli a archanjeli… Hu…

Nestačil dokončiť. Štiepy nad hlavou povážlivo zaprašťali. Storočná jedľa, pod ktorou stála Tavova koliba, dostávala práve smrteľný záchvat. Zavzdychala, zachrapšťala a vo svojej bezmocnosti chcela sa ešte podoprieť strechou.

— Vydrž, — zahromžil Tavo a zahrabnúc zvoľakadiaľ labiskom, zdrapol ma za opasok, vyvliekol pred dvere, tam si ma prehodil cez plece a trielil so mnou rúbaniskom hore k holiam, pasujúc sa s víchrom, ktorý mu robil protiveň.

— Hu, materi sa prehŕňaj v sukni.

Mal v tej chvíli odvahy za desiatich. Sprava, zľava vyvracali sa smreky. Víchor ich vytrhúval s koreňmi a lúčal ani mrkvy. Drevo pri nárazoch trešťalo, štiepalo sa pozdĺž, tresky lietali ani nazlostené sršne, surová a vlhká zem fŕkala, mohol si sa jej najesť do chuti. Sotva postál v niektorej zátišine, aby nabral dychu, už musel zas utekať. Pôda sa všade dvíhala, prevracala a nad hlavami nám lietali haluze.

— Hahaha — hoúú, — tancoval ten z Kotliska okolo nás.

— Hu, hu, hu, — posmieval sa mu Tavo.

Nevedel som, ktorý z nich je udatnejší a hroznejší.

Tavo udržal v šachu za jednu noc kŕdeľ hladných potkanov, čo do kostičky ohlodali ruské kniežatá, a prebil sa víchrom, čo tisíce kubíkov dreva jedným závanom nachystal. Sily toho druhého som ešte nestačil zmerať.

— Hahó, Tavo, predsa si len ponechaj moju dušu!

Zaľahli sme potom medzi kosodrevinu, kde nás nemohli začiahnuť stromy. Po nebi leteli rozbesnené pluky, fŕkali nadol jedovatú slinu a hulákali.

V

Nazdal som sa, že budem chutne a dlho spať.

Hôľna šuvar, hoci sa vidí drsná a britká, býva na nocľah dobrým stelivom, najmä ak rastie na hrubom podklade machu. Ležíš si ani na štoku a predsa sa môžeš prevaľovať, krbáľať, lebo šírka a dĺžka tejto postele nebola nikdy meraná stolárskym metrom. Kosodrevina slúži miesto periny. Býva dosť kyprá a voňavá. Má sa kedy povysúšať na slnku a vo vetre.

Tavo vybral vhodné miesto. Nemusel som sa obávať, že ráno vstanem s ťažkou hlavou a dolámanými krížmi. Ale práve vtedy, keď ma už mali sny učičíkať, ozval sa mi pri ľavom uchu túžobný hlas: „Poď, poď.“ Musel som otvoriť oči a ísť. Sám neviem kade a ako.

Hlbinami pretekala noc. Tíško šumela a leskla sa ako kamenné uhlie. V tom čase mohla mať vari najväčší stav, lebo na šírku obsiahla celý obzor a do výšky prečnievala končiare vrchov. Hučala mi pod nohami a nad hlavou. Iba obloha sa pred ňou zachránila. Musela sa zavčasu zodvihnúť do takých výšok, kde zemské živly nemohli vystúpiť, preto ostala neporušená, pevná a napodiv jagala sa takou nevídanou krásou a čistotou, akoby ju bol Stvoriteľ len pred chvíľou vybral z prameňa a zarámoval do svojho okna. Podobala sa novému šlógu, z ktorého chlapi pred sobotou odišli a na ktorý zaľahlo nedeľňajšie slnce. Sviežosť roztvorenej hory z nej svietila a oslepovala oči. A podobala sa aj rozkvitnutej lipe. Jej košatá koruna bola obsypaná hviezdami: hviezda pri hviezde, celé strapce hviezd, plných, rozvitých, stolistých hviezd. Mnohé som poznával. Boli to nástroje, ktoré človek používa na poli a pri remesle, boli to domáce i divé zvieratá, pásli sa v kŕdľoch i ojedinele pokojne bez pastiera, boli to vtáci rozličného pieraťa, boli to detské hračky, jednoduché a pevné, a najmä boli to živé kvety. Niektoré sa podobali muškátovým lístkom, rozloženým do piatich zaostrených koncov s dlaňovitou priehlbinkou, iné zas malým strapatým smrečkom, ktorým sa darí iba v skleníkoch. Tie veľké sa červeneli ako dozreté renety, tie malé boli zväčša zelené alebo belasé ani žabie očká. No boli medzi nimi i fialové a ružové. Plná záhrada rozličných kvetov, vykovaných zo striebra a zo zlata, vybrúsených z kryštálu a z perlete.

Hlas bol stále predo mnou a padal na dolinu. Vystupoval zo šumotu ihličia ako horúci a nástojčivý šepot žiadostivých úst: „Poď, poď!“

Išiel som za ním voslep. Nezišlo mi na um ani raz pozastaviť sa nad tým, čo ma to vedie. Azda to bolo moje srdce, azda môj osud.

Musel som ísť lesom, lebo jeho vône ma zalievali. Boli porozkladané v širokých priestoroch ako pestré, všelijako fŕkané, krikľavé látky na letné ženské šaty a zásterky pod šiatrami na jarmoku. Mnohé boli voľne porozvešané po konároch, nadúvali sa a vlnili, iné boli natiahnuté alebo zriasené, aby lepšie lákali, niektoré sa váľali po zemi. Bola to vôňa mladej jedliny, ktorá sa ešte len predošlej noci rozvinula do žltých mládnikov, vôňa navretých pupencov na rozpukanej kôre, vôňa spiacej brezy, tisového dreva, prenikavá vôňa horskej lipy, ťažká vôňa zeme, machu, zahnívajúceho lístia, ľahká vôňa oblohy a hviezd. Pri chôdzi som ich pričuchúval a tak som ľahko uhádol, že kráčam suchým voštím alebo mladým podrastom, že je na ľavej strane stará jedľa, s krúžikmi omela na konároch, a predo mnou osičina. Takto ožili vo mne všetky hlbiny hory so všetkými svojimi zákutiami, dutinami, rúbaňami, priesekmi, lomiskami, priehľadmi, akoby som niesol v prsiach mútne svetlo, čo cez deň sadá na ihličie, farbí belasé zvonce, zapaľuje na rose mihotavé ohníčky, a akoby toto svetlo vyčarúvalo vo mne dojmy predošlého dňa. Naraz som bol plný svitu, trblietania a chvenia, akoby som sa bol stal svätojánskou muškou. Bz, bz, letel som s lampášikom pod bruškom. Dážďovky dvíhali spomedzi lístia hlávky a belasé slimáky vyťahovali tykadlá. Zastavil som sa iba vtedy, keď ma ovial chlad širokých, otvorených priestorov.

Na oblohe sa práve prekúvali hviezdy a podo mnou, voľakde ďaleko, ďaleko, kde ležali nejaké plytké bariny zavalené beláskavými hmlami, zamihotalo sa svetielko, drobné a žltohnedé ako malý lušták. Pravdepodobne bolo zapadnuté v tej marasti. Sotva malo viac sily ako lampáš s odrôtovaným a začmudeným sklom, ktorý používa gazda za zimných večerov, ak čaká teľa a musí často nazerať do maštale, keď nechce spotrebiť veľa petroleja. Sprvu sa roztekalo a rozprskávalo: ťažko bolo možné zistiť jeho žriedlo. Neskoršie sa nadnieslo do výšky, akoby bol niekto práve vtedy k nemu pristúpil, vytiahol ho z bariny, dvíhal ruku, chtiac si posvietiť na mňa. Hmly sa zaknísali a rozdelili vo dve krídla, ktoré ustupovali, akoby sa odškerovali, a pomaly otvárali veľké vráta na humne, kde sa svietilo. Svetlá škára rástla a obe krídla sa zužovali tým rýchlejšie, čím viac a prudkejšie opieralo sa na ne svetlo, ktoré plávalo nad hlbinami noci do oblohy. Cestou sa očisťovalo z čmudu a kalu. Nadobúdalo určitejšieho tvaru: zaokrúhľovalo sa, vydúvalo až do prasknutia, ako navlhčený mechúr, keď ho chlapčisko nafukuje. A sotva som si stačil uvedomiť jeho rastenie, bolo v rovnakej výške so mnou, veličizné, okrúhle, rozjasané a žltučké ako tvarožník, vymastený maslom. Zahľadelo sa udivene na mňa. Malo ústa, čľapatý nos a dve úzke štrbiny očú.

Híí, mesiac!

Najprv sa podobal omachnatenej a oslznutej hlave utopenca, čo ležala dlho vo vode a náhle sa odtrhla od prehnitého trupu, vystupujúc, nafúknutá a nadľahčovaná zelenkavými plynmi, do výšky, ale potom to bol zrejme veľký kotúč, vykrojený z ľadu.

Tiché svetlo ma polepilo. Bolo ho naraz v povetrí nadostač. Rozvešiavalo sa tenkými pavučinovými vláknami od hviezdy ku hviezde, zasnúvalo rýchlo a husto priestor medzi oblohou a zemou, mihalo sa, akoby v ňom vírilo na stá drobných mušiek.

Stál som na kraji rúbane, ktorá sa vpredu otvárala úzkou zápačou do rozvlnených polí. Okolo kvitla samá biela kukučka. Tvorila celé záhony. Iba uprostred, ako nevesta medzi družicami, dvíhala sa divá ľalia. Bola neobyčajne veľká. Podkladala žiadostivo svoje kalichy mesačnému svetlu. Túto noc roztvárala posledný puk, ktorý niesla na samom vrcholci, preto kým ostatné kvety spali, skláňajúc pokorne hlávky a skrúcajúc lístky, aby im mnoho teploty neunikalo, ona sa vypínala, navidomoči rástla, vystavovala svoju krásu na obdiv, smelo, až žiadostivo dýchala a zjavnými pohybmi lístkov prezrádzala, že cíti. Podobala sa viac žijúcej bytosti ako kvetu. Neprekvapilo ma preto, keď prehovorila ku mne ľudským hlasom.

— Stádo jeleňov, ktoré na mrkaní prechádzalo tadiaľto k vode, rozprávalo mi o tebe, preto som volala na teba.

Biela luna zošmykla sa spoza stromov k nej a zapaľovala jej kalíšky.

Vravela:

— Dlho som odkladala túto pokonnú chvíľu, ale tejto noci zmäkli mi korene, omamuje ma vôňa divých makov, ktoré tamdolu medzi žitom rozkvitli, preto nemôžem už niesť ďalej tajomstvo posledného kvetu.

Ťažký opar vystupoval z nej.

— Zavčerom dozrela moja túžba a naplnila mi listy, — vravela, — včera omárala ma ešte únava z toho, ale dnes ju už necítim, lebo naplnil sa i môj čas a dostávam silu života. Vyliala som všetky sladkosti na kvety, aby boli za pokrm medonosným včielkam, a zavolala som aj teba, aby som ti vyjavila tajomstvo posledného kvetu, kým nevyhasne popol svätojánskych ohňov po horách.

Vtedy zažiaril a roztvoril sa i najvyšší kvet a spomedzi jeho lupeňov vystupovala Zuna.

Bola zaodetá iba závojom pavučín, preto sa jej mladé telo na mesačnom svetle ľahko zabronievalo ako púčik pod bieluškými machutinkami okvetia. Na hrotoch pŕs chveli sa jej dve perly rosy. Svojím pohybom rozvlnila povetrie. Hladký vietor zbehol z hôľ a rozlial sa po zahmlených tudolu. Na žitných poliach zacvendžalo pod jeho nárazmi zrno, lebo bolo už dosť tvrdé. Zvažovalo klasy nad pukliny zeme. Čím ťažšie boli klasy, tým viac sa rozširovali pukliny. Vietor toto všetko zistil, a keď sa vrátil hore, bol teplejší a plnší. Zahúdol mi pri ušiach dumnú pieseň Dolniakov. Potom zvíril sa nad Zunou, bozkal ju na úsmev a odkryl jej žiarivý lesk bielych zubov.

V tej chvíli zahorelo mi celé telo mocnou túžbou, ako zahorí i oparom vlhkého brieždenia ošľahnuté telo jeleňa, čo zvetril teplotu mäkkej srsti a roztúžený dych osamelej lane. Oči mi vzplanuli, boky sa mi triasli nedočkavosťou, ústa mi zvlhli a na jazyku som cítil pálčivú chuť sladiča.

Vietor vošiel do trávy. Nesmierna tíšava rozhostila sa okolo mňa. Bola na oblohe i v mojej hrudi, akoby všadiaľ zomieral život. Stromy stáli meravo, povetrie tuhlo a hviezdy mrzli, ale sotva som po nej vztiahol ruky, všetko sa náhle pohlo. Hviezdy poskočili, povetrie sa zvírilo, stromy zhučali a z hlbokých hôr i zo šírych polí náhle sa vyrútili proti mne hordy divých jazdcov.

Nebolo kedy im uniknúť. Hnali sa ani víchor.

Vystúpili vari priam z útrob zeme, lebo naraz ich bola plná rúbaň, akoby sa bolo vrece s nimi roztrhlo: zoskakúvali z hôľ, zletúvali z oblohy, vyhadzovali ich skalné pukliny, diery, padali z hviezd. Hu, bučali ani hovädá a z očí im sálala divá radosť nad tým, že ma pristihli.

Keď sa trochu utíšili a urobili okolo mňa pevnú hradbu, štyria najprednejší zoskočili z koní, zacupkali čižmami a priblížili sa ku mne.

Ach, poznal som ich po zakrvavených kozích briadkach a ohlodaných ušiach. Doparoma, ešte nikdy som nebol v takej urodzenej spoločnosti.

— Prepáčte, je to nepríjemná vec, no, pravdaže, ale musíte nám našu smelosť odpustiť, odpusťte nám, prosíme. — Ospravedĺňali sa preúctivo.

Ponáhľali sa povedať mi všetko naraz, aby ma dlho netrápili, a boli pritom ohľadní, jemní, samé ospravedlnenie a poklona.

— Aj náš zjav neberte vážne, zastihlo nás malé nešťastie, nemali sme sa ešte kde zotaviť, áno. — Uklonili sa naraz spôsobne a pokračovali: — Hádam sa vám nemusíme predstavovať, pán Tavo vás už istotne náležite poinformoval o našom kriminálnom prípade, a nazdávame sa, že ste našu slabosť už stačili ospravedlniť, najmä keď sa ponúkate do nášho pokrvenstva.

Ach, o tom nemohlo byť reči, vyžadovala to moja synovská úcta. Uklonil som sa i ja hlboko a podával som im radom ruku. Oni ju srdečne stískali, zubili sa a podľa pravoslávneho spôsobu bozkávali ma priam na ústa. — Cheche, urastený mladík, — vraveli a ohmatávali mi ramená. Dávno už nemali možnosť pocítiť pod svojím hmatom teplé ľudské telo.

— Nerobte si z toho nič, že sme vás takto našli, — ponáhľali sa utíšiť moje rozčúlenie. — Odpusťte, že vám tým odkrývame myšlienky. My vlastne proti tomu nič nenamietame. Ach, veď je to celkom prirodzené: mladá krv, potreba tela, ako keď si chceš naplniť prázdny žalúdok, áno, celkom tak, poznáme sa. Ani my sme neboli inakší. Možno ešte trochu búrlivejší, ako sa vezme, cheche. Čo by sme vám nedožičili trochu radosti, cheche. Ale ide o povesť dievčaťa. Hádam chápete naše otcovské starosti, keď sa ponáhľame zavčasu upraviť pomer a zaistiť právny stav. Len nás rozumejte. Tým nič nestrácate. Naopak, práve naopak, dostáva sa vám ešte jedna sladká omáčka. Či ste ešte nepobadali, že všednosť je najbeštiálnejší vrah vznešených citov? A potom je tu ešte jedna zvláštna záležitosť. Hej, nič netreba premeškať. Veď treba najprv zistiť a na verejnosť vyhlásiť bezúhonnosť, aby sme sa presnejšie vyjadrili, poctivosť, cheche, poctivosť nevesty. Nemienime tým urážať vašu jemnocitnosť. Božechráň, ale ide o vážnu vec, ktorá má ďalekosiahle následky. Pre ženícha, ako sa vezme, ale pre otca, pre otcov v tomto prípade, je to obchodná vec, áno, obchodná vec. Len si spomeňte na Akuľkinho muža, aká paskuda, naničhodník, a je to iba obyčajný literárny prípad. Nechceme vás vystríhať, nemáme na to príčinu, ale aj pre vás bude vari lepšie, keď sa budete pridŕžať zvyklostí a keď všetko dosiahnete poriadkom: najprv k popovi a potom príde plachta! Neurážajte sa, cheche, plachta tu hrá dôležitú úlohu, to je starý slovanský zvyk, cheche, len ráčte, už je všetko pripravené.

Priviedli dva kone. Jedného pre mňa, jedného pre Zunu a pomohli nám vysadnúť. Všetko urobili obratom ruky. Nepocítil som nijakého násilia. Bol som úplne spokojný. Chacha, akúže som si ešte prial mať svadbu? Štyri regimenty kozákov so svojimi atamanmi robili mi čestný sprievod. Hoja hoj.

Povetrie sa zatriaslo, akoby sa oň víchry ruvali, hory zručali a moja duša sa stočila do klbôčka.

Pekný rehot tisícich konských papúľ a divý rev tisícich chlapských hrdiel zlieval sa do jednej ohlušujúcej melódie, prapodivnej svadobnej piesne, ktorá vústila do priestorov širočizným a strhujúcim tokom.

Hohóóój.

Prudký vietor podchytil mi kabát a nafúkal košeľu. Zem, ako priestranná šedivá plachta, zakvačená na štyroch koncoch a previsnutá do hlbín, vzdula sa a padala. Povedľa sa mihli hory, hole, balvany, veľké kvádre, tľapkavé skaly, holé i potiahnuté lišajníkom. Zostupovali a zošmykovali sa ani na čiernom súkne. Občas vystrčil spomedzi nich hlavu prekvapený hvizdák. Gúľal očkami, zapískal na výstrahu a mykol do diery.

Hohóóój!

Keď sme prechádzali povedľa strmých skalných stien, kŕdle netopierov povyletúvali z puklín a chceli sa mi zamotať do vlasov. Podobali sa dojčatám, zavinutým do vankúšikov, s dengľavými hlávkami a s mľandravými rúčkami, ktoré víchrica povytrhúvala materiam z chrbtov i s odedzami, lebo boli čierne a pišťali tenuško ako myši.

Hohóóój!

Ako zostupovali bralá, vietor zaujúkal, lebo tu už boli hrebene s končiarmi, vystrčenými dohora, aby preorávali mračná. Premkla ma zima až do koštiaľov, lebo sme boli v tých výškach, kde mrazy šľahajú aj v lete. Pod nami sa kolembali hlbiny. Otupno bolo letieť nad nimi. Chladili omamným dychom, v ktorom telo strácalo sily a človek mal dojem, že visí nad roztvoreným hltanom odporného plaza. Biele svetlo blízkych hviezd ma oslepovalo. A naraz sa mi oči chytili bledým plameňom. Voľačo ma prudko šiblo po tvári, a keď som sa obzrel, videl som dlžizné svetlo kĺzať sa priestorom. Aha, kométa, čo roznáša nešťastie po ľuďoch. Uvedomoval som si a bolo mi ešte zimšie.

Hohóóój!

Oj, aká si malá, zem. Mohol by som si ťa prišiť na košeľu miesto gombíka. Kde sú Prietržiny, Pálenice, Tavo, kdeže ste, há?

Šialeným výstupom potratil som rozum, a predsa naša rýchlosť sa ešte každú chvíľu zväčšovala, akoby to už nebol výstup, ale pád, závratný a hrozný.

Nehanebný vietor vyzliekol ma cestou úplne. Bol som ani Adam. V úzkosti hľadal som spôsob, ako zakryť svoju nahotu. Ale keď som zistil, že i Zuna sa hnala vedľa mňa už iba v Evinom rúchu, nerobil som si nijaké starosti. Chachacha. Pred kým sme sa tu mali hanbiť? Keď zostupuje človek do večnosti, vracia sa mu do srdca rajská čistota. To je najväčší dar smrti.

V tú chvíľu vynorila sa z hlbín ozrutná postava praducha.

— Predstupujem pred tvoju velebnú tvár, otče! — bľabotal som napochytre kajúcne.

— Modlime sa, — zadunel jeho hlas.

Poznamenal som sa pobožne svätým krížom na čelo, na ústa i na bradu, aby božiemu slovu znamenie umučenia otvorilo dokorán moju hriešnu dušu.

Veľký hlas dunel:

— Svätý Rafael…

— Tavo!

— Hu!

— Roztrepem ti kotrbu, — reval som, ako mi hrdlo stačilo.

— Pst, — vytrčil chlpatý prst do nebies a šepkal:

— P-o-t-k-a-n-y!

VI

Keď som sa prebudil, podľa svojho prázdneho žalúdka i podľa výšky oblohy som počítal, že bude poludnie, ale nechcelo sa mi už ísť na baraninu k Tavovi, ktorý práve vtedy voľakde v lomisku vyspevoval lamentácie nad bohapustým spustošením, iba čo som si niekoľko ráz pramenitou vodou splákol vyhorený gágor a pustil som sa do grúňov.

Celý deň potom pukali mi žilôčky pri očiach a hrdlom prúdili mi hlasné piesne, lebo moja hruď bola preplnená nápevmi, ako býva preplnená hruď slávika, keď sa nad ránom zapália okraje listov teplotou, čo púšťavajú do povetria a do javorovej miazgy jarné dni.

Na holiach sa ťažko ubrániš čaru, ktoré schváti prírodu, keď po nehode nastane uvoľnenie. Tu do väčšej miery ako kdekoľvek inde zrastený býva človek so živlami, čo spôsobujú premeny počasia i premeny samého života. Musíš sa bezvýhradne podrobiť ich rozmarom ako každý iný tvor, lebo človek tu ešte nestačil svojimi zásahmi porušiť rovnováhu stvorenia. Rovnako zo všetkého vyrastá des, keď na zem padne tôňa uháňajúcich hmiel, a zas zo všetkého kypí veleba, keď sa nebesá otvoria svetlu, akoby v niektorej skalnej dutine pod vršiskom vyzváňalo jediné srdce, spoločné pre všetkých, čo tu bývajú, a do každého korienka a žilôčky vtekala tá istá krv.

No toho dňa som mal i svoju radosť. Zodvihla sa vo mne, ako sa zodvihne zelená a mäkká ozimina, pováľaná májovou búrkou, keď z hory vybehne suchý vietor a roztrhne mračno, aby mala kade vyhriata obloha vypiť ťažkú rosu, lebo v ktorúkoľvek stranu som sa pustil, odvšadiaľ mi šiel v ústrety teplý šepot: Zuna je čistá ako biela ľalia, ako púčik, ešte sa jej nestačila ani včela dotknúť. Vravelo to ihličie kosodreviny, skalné ruže, osamelé jelenice, vravela to šuvarina, lišajníky, korene, vtáci, byliny, kvety, po jednom aj naraz: Zuna je čistá ako divá ľalia. Išlo to zhora, zdola, zo všetkých strán, i z môjho vnútra. Sprevádzalo ma to všetkými chodníkmi ako vnuknutie, ako stonásobná ozvena hlasného a ťažkého stonu zeme, ako stále prihováranie sa nezbedného kozľaťa, ktoré vedieme za sebou na krátkom povrázku. A ja som tomu veril, lebo mi to isté povedal i Tavo.

Na celom dni som preto myslel iba na ňu a opájal sa nevšednou krásou i vôňou jej zjavu, ktorú som náhle objavil i odlíšil od ostatných krás a vôní a napodiv ľahko vyčaril na pozadí zelených hôr a belasej oblohy, hoci ma diaľka dlhej doliny od nej delila, a bolo to tak, akoby som ponáral tvár do kalicha kvetu, ktorý sa bol práve roztvoril, lebo všetko, čo vydychuje tento v taký čas, vydychovala aj ona.

Tušil som dávno toto opojenie, lebo prichádzalo ku mne po lúčoch z hôr každej jari, ale nečakal som, že bude také silné. Vysvetľoval som si ho teraz tým, že je po Jáne, keď všetky kvety poroztvárali svoje kalíšky a keď aj ona roztvorila svoj.

Keď som sa pred rokmi so Zunou lúčil, bola malým dievčatkom. Zdala sa mi iba pupienkom, čo sotva nadskočil na vetvičke a trochu sa zapýril na prudkom slnci, lež kým som bol preč, dorástla. Drobný pupienok, ktorý ma vábil tajomstvom zatvorenej dúžinky, jednej noci, keď studený svit mesiaca mútil biele hmly pod oblohou a teplá vlaha zodvihovala kyprú zem, rozpukol sa, zalial hustým mliečím, aby mu ranná rosa neuškodila, a začal kvitnúť. Nik ho neokopával, ani mu nerobil chládok, keď pripekalo poludňajšie slnce. Z oblohy šušťali naň dažde. Niekedy tiché, teplé, výdatné na vlahu, lebo zem po nich puchla a slnce voňalo, zavše aj divé a studené, premiešané ľadovcom. Dravé prúdy vôd po nich zurčali, podmývali pôdu, zhromažďovali sa pod zemou, temne a hrozivo hučali, vydúvali celé kopce, robili vápy, keď sa vyrútili s rykom na povrch, strhúvali a zmývali živnú prsť zo skál, pretrhávali korienky, lámali listy, obíjali kvet. Ale potom prišli zasa široké dni s veľkým slncom na oblohe. Včely sa rojili, zakladali plásty v dutých stromoch i pod machom, lebo sa už nebáli prívalu, množstvo hmyzu vyletúvalo každé ráno do mútneho prúdu mladých lúčov. Kým obloha sálala teplotu, vody vymákali z pôdy. Na prielohoch zapúšťali sa do tuha ďateliny, aj na medziach šibala tráva. Spretŕhané korienky sa pospájali, rany zaceleli, listy povstali, nové puky sa naliali, nocami učila sa šumieť mladá bučina. Ľahučký vetrík pohládzal listy. Riedka smola tuho rozvoniavala, a keď vtáctvo v ihličí utíchlo, povyletúvali z trávy svätojánske mušky a blúdili ticho pod hviezdami. Vtedy sa aj jej prehlbovali oči, potmavievalo obočie, dvíhalo čelo, hustli vlasy a zabronievali ústa. Prežívala svoje premeny medzi mladinou ticho, osamote a v úzkosti, ako prežívajú krehké srnčatá. Nikto nestál pri nej, keď horúca vlna dozrievania vyčrpla sa jej na prsia, a náhle v stíchnutí živlov začula divé bubnovanie vlastnej krvi. Sama sa započúvala do tohto nového zvuku a blúdila s ním nevyšliapanými chodníkmi, rúbaňami, kade tuho zaváňala biela kukučka. V čečine šuchotali tajomne vtáci. Videla hru veveričiek, sledovala blúdenie srnčích párov, počula nad ránom túžobné tokanie hlucháňa. Biele motýle sa pred ňou snúbili na kvetoch, ale počula aj smrteľný chrapot jeleňa, keď na konci svojej krvavej stopy klesol vysilený do trávy, a videla i to, ako sa medveď hádže na uštvanú jalovicu, trhá jej z bokov mäso a líže pachtivo horúcu krv, čo steká v strúžkoch lyskavou srsťou. Boli to pre dieťa isto krušné chvíle. Istotne nejedna noc, tajomná s hlbokým dychom, čierna a búrlivá s desným rykotom, prevalila sa nad jej vytreštenými očami, kým našla odpoveď na všetky mučivé otázky, ktoré jej vírili hlavou. Sama rástla, sama sa i rozvíjala, preto teraz tak silne voňala.

— Zuna je čistá ako divá ľalia, — volal som nakoniec sám do všetkých strán a hnal som Eguša bez oddychu, vyspevujúc každú pieseň, ktorá mi vošla do hrdla, a hral som sa priamo so slncom, lapal som mušky, naháňal po hore mladé líšky, vábil srnce, vyhľadával som vtáčie hniezda, spočitával dychtivo v ruke strakaté vajíčka, akoby sa mi nebodaj omladzovala krv a s ňou vracala i chlapčenská náruživosť.

*

Večer som sa pod vodopádom v úplaze vydrel pieskom, vyčliapal ľadovou vodou a vyutieral mäkkým jahodniakom, aby som mal i telo ľahšie.

Na oblohe sa už boli všetky hviezdy vysypali a ja som pritvoril dvere na chatrči, aby nebolo cítiť tak noc, ktorá aj uprostred leta býva na holiach chladná.

Vonku zanikali hlasy. Voľakde vyvolával honelník tenuškým hlasom ovce do strungy. Občas zaďavčalo šteňa a zatrepotal na plecháči junec. Plecháč bol veľký a práve na tej strane puknutý, kde udieralo srdce. Sprvu sa ozýval pravidelne a vytrvale. Neskoršie slabšie a zriedkavejšie. Možno si hovädo ľahlo do konštiváru, hlavu zvrátilo nabok, aby si dychom ohrievalo slabiny, a len vtedy zatrepalo, keď ušami odhŕňalo dotieravé komáre od očú. Nakoniec i tento zvuk ustal. Bola už noc, tichá, pokojná ani hlboká kamenná studňa, ozrubená naprostred priestranného dvora, s tmavou stojatou vodou.

Vtáci naposledy si rozčuchrávali perie pod bruškom. Potom si upravili krídelká, spustili hrvoľky, zamkli zobáčiky a zatisli tuho očká. Dravá zver stíchla po brlohoch, statok zhlboka vyfúkol horúcu paru na mladú rosou, po salašoch zatíchli gajdy, valasi pospali, na ohniskách sa rozpadávali posledné hlavne, ovce zaľahli do košiarov a psi nastrčili uši.

V chatrči bola príjemnejšia tma. V sporáčiku praskal oheň. Teplé svetlá vystrekovali zo škár liatiny a veselo trepotali na povaline a po stenách. Suché drevo hrád od nich zažiarilo, rozvoniavalo a začalo hriať.

Ležal som už na prični. Vzdialené šumenie ma uspávalo. Rozohriate prítmie mi zatláčalo mihalnice. Pomaly som zabúdal na svet a na seba, ale náhle upozornilo ma ľavé ucho, že sa na jeho strane niečo deje. Najskorej sa tam silnejší prúd vetra otrel o roh, ale znelo to tak, akoby sa voľakde začínalo tiché vírenie, akoby niekto vchádzal do ustálenej vody a opatrne kráčal smerom ku mne. Voda stúpala, nepokojné vlnky čľupkali mi okolo hlavy, vnikli mi do ušú. Niekto stál už neďaleko mňa a svojím rozhodným pohybom búril noc. Súčasne voľakto iný, čo stál už pripravený na druhej strane, priložil pod strechu sochor, zavážil, až v celej väzbe zaprašťalo, aby mu urobil priechod. A keď som sa celkom prebral, videl som prichádzať Zunu.

Schádzala ku mne z oblohy v sprievode dvoch jagavých hviezd. Hviezdy boli zelené a ona biela. Hviezdy boli malé a ona bola veľká. Svojím telom zaplnila celú nebeskú klenbu, ale zniesla sa tíško ako vták. Kadiaľ prechádzala, trúsila svetlo. Vyzeralo to tak, akoby niekto niesol pred sebou lampu. Ale ona si priniesla aj vôňu, preto tamhore podobala sa slncu a tudolu višňovému štepu. Vlasy mala spletené a upravené okolo hlavy do hrubého venca, ozdobeného kalichmi divej ľalie. Dva jej svietili nad čelom a dva viseli miesto náušníc popri škraniach. Pokým sa vznášala, oči i líca jej žiarili, keď si prisadla ku mne, obelela a schladla ako nevesta, ktorej spustili riasnatý závoj na tvár a ktorú vykropili svätenou vodou. Zložila si ťažké ruky do lona a povedala:

— Celý deň som počúvala spievať tvoju radosť. Hory iba tou piesňou žili a mne bolo veselo, ale keď si večerom prestal, chmúrna tieseň zaľahla na dolinu a mne bolo tam smutno.

Sprvu som nechápal. Mal som slabú vieru, lebo som si povedal: Never, či nebadáš, že má neskutočné telo? Iba zo svetla. Nieto príčiny jej veriť. Nemá opodstatnenia. Celý jej zjav vystúpil iba z teba, kde sa už dávno vytvoril v rovnakých okolnostiach. Veď si ešte napoludnie povedal: Príde s dnešnou nocou, keď hory zašumia, ozvú sa jej kroky vodou, potom zapraští väzba a roztvorí sa povalina. Sto ráz sme skúšali poriadok týchto zvukov, aby sme si ich zapamätali, aby nezlyhali, sto ráz sa nám ona zjavila v takejto istej podobe i v tomto prostredí, len sa rozpamätaj a priznaj. Ale ona povedala: Počula som spievať tvoju radosť. Pomedzi pootvorené pery vypúšťala pomaly slovko za slovkom, jej sladký dych dotýkal sa priamo mojich úst, akoby ma bozkávala, a bolo to ako tuhé víno, ako plné poháre jagavého vína, ktoré prikladáme v roztúžení na smädné ústa, ochutnávame prostriedkom jazyka na zadnom mäkkom ďasne, ktoré púšťame dolu hrdlom, spočiatku po troške, s dlhšími prestávkami, potom rýchlejšie a nakoniec v nepretržitom hladkom prúde, ktoré vniká do žíl, rozplameňuje krv a ktoré cítime potom v údoch ako slabú lenivosť, v bokoch ako stúpajúcu horúčku, v prsiach ako mocnú túžbu a v hlave ako šialenosť. Preto som sa vzchopil a premohol tieseň. Naplnil som sa rýchle čerstvejšími silami. Na oči lialo sa mi presvedčivejšie svetlo, do ušú vnikali mi určitejšie zvuky, videl a počul som nový jasnejší a obsažnejší svet, nové predmety, chápal som ich hlbšie, obsažnejšie, akoby sa mi začala zrenička čistiť.

— Naozaj si to ty, tvoje oči, tvoje ústa, tvoje hrdlo, môžem sa ťa dotknúť?

Naozaj. Bolo mi dovolené všetko. Sedela nehybne predo mnou, s nohami pohodlne zloženými pod seba. Prehnutá linaj jej nahých ramien opierala sa lakťami o vystupujúcu oblinu rovných stehien a vplývala do priehlbiny tichého lona, akoby odtiaľ brala osviežujúcu vlahu a teplotu. Rubáš sa jej vpredu trochu vykasal, bolo vidieť odhalené koleno pravej a spodnú čiastku s členkom a prstami ľavej nohy. Pozerala na mňa otvorenými očami a čakala ma so svojimi vysokými bokmi, so svojimi šmykľavými plecami, s celou svojou hladkosťou a teplotou, čakala ma pokojne, ako očakáva laň pod koruchou, zapálenou októbrovým slncom, na splnenie svojej túžby. Bola ako veľké jablko, odpadnuté do jesennej rosy. Sama bola svieža, ale okolo nej tuhlo svetlo. Hviezdy sa jagali a nebesá zvonili. Telo mala teplé a ťažké ako cesto. Voňala trochu zaparenou mládzou, trochu feniklom a trochu cementovou múčkou. Boli to tri samostatné vône, ktoré sa stretali iba na mojom čuchu, na mojej sliznici uprostred nosa, a práve preto boli prenikavé a pálčivé. Rozochvievali moje zmysly, pripomínali mi jej prsia, bielučké a krehké, napružené mladosťou, s hrotmi tvrdými a pohyblivými ani guľôčky brusníc, jej hlboké boky s jemnou kožkou, jej vypukliny ramien i nôh, jej poddajné vlasy, bubnovanie krvi v sluchách a na krku, navlhnuté pery, tvrdý chrup, pálčivosť úst a všetku tú rozkoš, čo bola utajená v jej zdanlivo pokojnom tele. A bolo to tak, akoby som ležal v sedielku Veľkého zvona horeznačky, hľadel do teplej oblohy nado mnou, ktorej sa môžem dotknúť čelom, ústami i šírkou svojej hrude, lebo previsuje ku mne nadol, a uvažoval: Je velebná i preto, že krášli môj obzor a vždy uprostred nej prevaľuje sa nepokojná slnečná guľa so svojou nevyčerpateľnou teplotou, ale najmä preto, že nosí život a v čas potreby napája smädné ústa zeme. A hľa, mne je dovolené napiť sa priam z nej. A hneď, akoby som zbehol žiadostivými očami na dolinu s mäkkými tieňmi hôr a so svetlými fliačkami polí, kde sa odlišujú svetlom i farbou jednotlivé hony, ako sú podelené medzi gazdami, a vravel: Nuž, môžem byť i tam, kde je cez deň i v noci sparno, kde zem páchne plodnosťou, všetkým som i ja presiaknutý, lebo i vo mne prúdi život, ktorý je najväčším zázrakom.

— Čakal som ťa, — povedal som.

Mala teraz veľké vysvietené oči ako jazerá, po ktorých sa rozlieva luna. Pripínala ich na mňa a hľadela preplnenou dušou. Cítil som, ako mi tento pohľad rozširuje žily a rozputnáva telo. Hruď sa mi rozpínala a do ramien mi pribúdalo síl. Mohol som si ju vziať. Bola mi na dosah rúk. Ale ja som nechcel porušiť jej krásu skôr, kým sa nepresvedčím, že mi neprináleží len telom, ale aj srdcom, preto som povedal:

— Ešte nezničím tejto noci tvoj kvet.

A potom som vravel:

— Láska má takú hodnotu, akú jej my dávame. U zvierat je preto taká všedná, že sa jej zmocňujú iba žiadosťou svojho tela. Ale my ju musíme prijímať aj srdcom, aby nás obsiahla oboch s celým naším životom, s celým naším obapolným svetom i časom. Nič nemôžeme brať zo seba a klásť mimo nej, lebo tým by sa znehodnocovala, vyprázdňovala a raz by sme ju našli vyrabovanú a pustú. Bolo by nám v nej chladno a obviňovali by sme sa preto navzájom z hriechu. Ľudia putujú celými desaťročiami za jediným dníkom svojho času, prebehnú sedem krajín za malým kútikom svojho sveta, roky sa prehrabúvajú v popole svojho života, aby našli a roznietili iskierku, na ktorú vo svojom náhlení pozabudli, lebo láska je náročná: chce od človeka všetko, a kto jej nič nedá, nemôže od nej ani nič brať. Pomysli si len, že sme boli dlho od seba odlúčení. Keby sme teraz ten čas preklenuli mostom jedinej noci, stratili by sme hodný kus života. Bola by to štrbina, ktorá by sa nedala ničím zaplátať. Možno by nám spôsobila mnoho nepríjemností. Preto bude lepšie, keď sa ešte teraz vrátime a začneme tam, kde sme sa rozlúčili. Len sa rozpamätaj: Bolo to na lúkach niže mlyna. Ty si ma odprevádzala. Bolo nám obom smutno. Ale teraz sa budeme navzájom tešiť, lebo sa viac nerozídeme. Budeme sa navzájom prebíjať k sebe. Možno to bude dlhá cesta, ale nech, tým lepšie, pôjdeme spolu a budeme sa spravovať vlastnou vôľou. Niekde pobehneme, niekde sa pristavíme. Nemusíme sa ponáhľať. Nič nám nemôže ujsť. Čo neochutnáme dnes, necháme si nazajtra. Budeme ako na hodoch, sami pri dlhom a bohato prestretom stole. Každý deň načneme inú misu s inými jedlami a najväčšiu s najsladším obsahom necháme si nakoniec. Zatiaľ skúsime všetky chute, aby sme mohli potom bohatstvo čím plnšie prijať. Dnes sa uspokojme s tým, že sedíme na kraji toho dlhého stola a vidíme pred sebou celú hostinu, celú bohatú sýtosť nášho šťastia.

Počúvala ma a myslím, že ma i rozumela.

— Hľa, — povedal som, — ponechávam ti tvoju čistotu, ale ťa nezavrhujem. Môžeš u mňa zostať, ba môžeš so mnou už vždy prebývať. Tu vedľa mojej postele máš svoju posteľ, ale ponechávam ti slobodu, aby si mohla byť ešte dievčaťom, usmievavým, veselým, akým si bývala voľakedy. Nebude to dlho, len niekoľko týždňov, ale je to potrebné pre naše šťastie.

Bola pokorná a krotká. Dala sa poukrývať kepeňom a nepreriekla ani slova. Ležala s primknutými ústami.

Ja som sa vystrel vedľa nej, a kým zaspala, hľadel som jej do očú, aby mi jej zjav vošiel i do sna.

Vonku zatiaľ vyšiel mesiac a noc stuhla. Bola ani priehľadný tenký ľad na potoku a mesačné svetlo ani kryštálový srieň na tomto ľade. Svetlo vniklo otvorom na povaline i dovnútra. Ľahlo si medzi nás, roztiahlo sa bledým pásom po dĺžke celej prične a stúpalo hore k otvoru a potom ďalej až k hviezdam ako hladká stena.

Vtedy som ju už nevidel, ale počul som jej srdce.

Vravelo:

— Si tam?

— Som na tejto strane, — odpovedalo moje srdce.

— Lebo ťa nerozoznávam, si tak ďaleko odo mňa, že sa mi zdá, akoby sme boli vzdialení celé storočie.

— To je klam. Sme celkom blízko pri sebe a stena nám nerobí prekážku. Môžeme prechádzať ňou bez námahy.

— Nezdá sa mi. Stáli sme na rovnej ceste a teraz sa tá cesta medzi nami prelomila, letíme dolu každý po inej strane a vzďaľujeme sa.

— Áno, cesta sa zlomila, ale my padáme k sebe.

— Rozplývaš sa mi pred očami do hmly.

— Nasledujem ťa.

— Klop, klop!

— Klop!

VII

Ráno ma vyrušili nepokojné svetielka. Pchali sa škárami pomedzi dosky alebo prudko vystrekovali z okrúhlych otvorov, odkiaľ boli povypadúvali hrčky. Mýlili ma svojimi nezvyčajnými tvarmi a mihotom, kým sa mi oči poriadne neprečistili raňajším povetrím, lebo niektoré sa tak podobali žltým ružiam, čo podjeseň vytŕčajú strapaté hlávky spoza plotov, a iné zas tak stekajúcim kvapôčkam horúcej a fŕkajúcej smoly, že som hneď nevedel, či ležím naozaj voľakde v záhrade a či v horiacom pni. Bolo ich na stá, najmä na poludňajšej strane, okrúhlych, podlhovastých, tenuškých ako ihla, i hrubších, ustálených, ale aj pohyblivých a poskakujúcich. Miestami presvetľovali aj žltkastú drevinu dosák a medisté šero pod povalou zapletali do hustnúcej sieťoviny lúčov. Vo voľaktorom kúte bzučala včela. Najskorej sa vkĺzla za lúčom dovnútra a nemohla sa vymotať, lebo oči jej oslepovalo prudké svetlo. Už vo sne som počúval jej vyspevovanie. Ak letela proti prievanu, bolo prenikavejšie, ako vošla do záchyle, oslablo. Ono ma vlastne priviedlo k vedomiu a potom pripomínalo, že vonku rozkvitá nový deň. Iste som mal hlboký spánok, lebo i v hlave, na prsiach a v údoch tlačila ma ťarcha, akoby som bol prinajmenej obložený centovými skalami. No sotva sa mi podarilo spretŕhať posledné sny a priučiť oči na menivé svetlá, náhlivo a pohotove pozrel som do kútika ku stene, kde mala ležať ona. Ešte ma pamäť miatla. Prenikavý lesk jej očú vynáral sa zreteľne z tmy, ale keď som dlhšie hľadel, v kúte nebolo nikoho, len starý kepeň tam bol pohodený a zošúľaný, ktorý som však i ja mohol v spánku strhnúť zo seba, odkopnúť a pokrčiť. Ba ani stopy po druhom ležovisku som nevypozoroval.

Oh, to mi nešlo do hlavy. Veď celkom iste v noci bola tam, díval som sa na ňu. Tuto cez prostriedok bol pás mesačného svetla, ktorý nás predeľoval, ale ja som mohol načiahnuť ruku, lebo tá priehrada nebola z nejakej pevnej hmoty, svetlo sa poddávalo, prekrojilo i ruku, no bezbolestne, a bol som za stenou na tej druhej strane, kde bola ona. Držali sme sa za ruky. Celkom tak bolo, ako vravím, držali sme sa za ruky a ja som mohol cítiť, ako ju občas zalieva var. Božemôj, ako je možné, že ju nemôžem teraz vidieť. Prekvapený uvedomoval som si znovu celé zjavenie, a napodiv, každá podrobnosť z neho uchovala sa mi v pamäti a tak živo a bezprostredne pôsobila na mňa, že nebolo potrebné zhľadávať a nadväzovať popretŕhané vlákna, vymýšľať zabudnuté čiastky, aby sa povypĺňali medzery, ako to robievame, keď sa chceme rozpamätať na priebeh niektorého zaujímavého sna.

Znova, akoby sa obraz opakoval, zažiarila jej tvár, ošľahnutá tichým bleskom, a mohol som zreteľne vidieť vysoké čelo s načuchranými chĺpkami vlasov, čo padali na sluchy, tmavé zreničky pod obočím, nos, ústa, okrúhlu bradu a vyplnené líca ako v tej chvíli, keď schádzala zhora ku mne v sprievode dvoch tancujúcich hviezd. Znova som badal tlkot jej nepokojného srdca, akoby som mal ešte vždy jej ruku vo svojej. Toto a ešte všeličo iné nástojčivo doliehalo na mňa a presviedčalo ma, že pri mne naozaj bola. Pravdaže, nadúvala sa vtedy okolo mňa noc, tma, a tá rada premieňa a oživuje predmety. Ak ich úplne nerozčuchre a neprehltne, zahadzuje na ne tmavé odedze, ušúľa im nohy, ruky, prilepí hlavu, dáva im podobu ľudí, ktorých práve v ten čas čakáme alebo hľadáme. No ja som nechcel uveriť, že by aj mňa bola po celý čas šialila, radšej som sa pustil do prehľadávania koliby, či reku niekde na svitaní nevyšla.

Dvere držala znútra ťažká závora. Sám som ju večer zakvačoval a nebola pohýbaná, aj okenica bola pevne zapadnutá do rámu. Tade nemohla odísť.

Stál som bezradný a načúval, či sa niečo za stenami nepohýbe, či odniekiaľ zas nezlietne a nezjaví sa. Bolo počuť pukanie v doskách a v hradách, azda pukla väzba tuhore, ako sa o ňu opieralo mladé slnko, ale nikde šum a kroky, ktoré by nasvedčovali tomu, že sa vracia. No potom mi zišlo na um, že v noci prichádzala zhora: najprv sa mi nad hlavou ukázal pruh oblohy s trblietavými hviezdami, i prievan ma odtiaľ zavalil, a to nebolo možné, aby sa povalina nebola v niektorom mieste otvorila. Azda budú niekde dosky pohýbané.

A naozaj bolo tak. Sotva som ruku mocnejšie oprel o povalinu nad pričňou, rozvalili sa dve širšie dosky na obe strany a rozovrel sa mi nad hlavou otvor, kade sa mohla poľahky prešmyknúť osoba.

Záplava ligotavého svetla sa vyčrpla na mňa prudko tadiaľ, akoby som preboril dno bočky, kde sa zbieralo tekuté zlato. Chvíľu som nevidel nič. Ten dravý príval pripravil ma na čas o zrak. Zdalo sa mi, že mám na očiach okuliare, v ktorých sa topia sklá. Hladušká teplota stekala mi po lícach, zalievala celú tvár i hrdlo ako prúd horiacich sĺz, nuž myslel som, že plačem, lebo veru radostný plač pokladal som vtedy za napríhodnejší prejav svojho pohnutia. Podaktoré žeravé kvapôčky prepálili mi i kožu na tele, vnikli do krvi, kotúľali sa po žilách a zvonili. Ach, vari som celý horel. Chytilo sa mi srdce a plameňmi, čo ma bozkávali náruživo znútra i zvonku, prenikala do mňa neskonalá radosť, zasiahla dušu a rozprskla sa tam ani zápalka, pohodená do tmy, lebo v tej chvíli som svätosväte veril, že Zuna bola v noci pri mne, a verím to ešte i dnes, hoci pochybovačný rozum by namietal proti tomu všeličo, ba prichodí mi veriť aj to, že zostúpila ku mne priam spomedzi hviezd, veď či ma často voľakedy nepresviedčala, že mnohých ľudí, najmä zaľúbené dievčatá, prehltáva a vynáša dúha po daždi až ku hviezdam, kde blúdia, kým nezočia niekde na zemi svojho milého, ku ktorému ich potom láska za jasnej noci privádza. Keď mi to rozprávala, bol som malý a myslel som si, že láska je dobrá víla, ktorá privádza dievčatá ku chlapcom, aby ich oblúdila hrami, ale i teraz verím, že láska, keď chce priviesť k sebe dvoch ľudí, neprekonáva poľahky len tie svety, čo bývajú predelené diaľkami, morami a povetrím, ale i tie, čo predeľuje smrť.

Zdržala sa pri mne do svitania. Dlhšie sa jej ani nepatrilo, zlé jazyky by ju napádali, a vari aj preto sa sponáhľala na dolinu, že ráno musí opatriť domácnosť a slepého otca. Pravdepodobne sa chcela so mnou aj rozlúčiť, no ja som mal hlboký spánok, nechcela ma budiť. Hej veru.

Pochybnosti sa zo mňa razom rozpŕchli a hneď mi bola i koliba prinízka, tiesnivá a dusná: povala páchla starou sadzou, steny črvotočinou a kúty blšími brlohmi. Cnelo sa mi za širokánskymi priestormi a za dúškom čerstvého povetria, preto som sa prevliekol otvorom hore na strechu, ale najradšej bol by som sa vyšvihol ako kameň z praku a letel vypätým oblúkom ponad rozložené hory, vypučené vrchy a priľahnuté doliny, lebo i ľahkosť mi nadnášala telo, i sila mi napružovala svaly.

— Ha, hóó, — zavolal som mocne pomedzi dlane, keď som stál nad poľanou, aby aspoň môj hlas zaletel na miesto, kde ma ťahala túžba.

— Ha, hóó, ha, hóó, ha, hóó, — vracalo sa ku mne zo všetkých strán, akoby všade nad úvraťami stáli chlapi s priloženými dlaňami na ústach a volali plnými hrdlami, vydráždení takou istou neskrotnou a jarou silou.

— Ha, hóó, — zaliehalo mi potom ešte dlho na uši, a keď už všetky hory stíchli, priniesol mi vietor, čo podúval slabo hore od Prietržín, jej odpoveď.

Jaj, čiže bolo utešené ráno.

Povetrie sa dalo piť miesto mlieka. Tieklo pomaly v rovných pruhoch po holiach a úplazoch. Pri skaliskách bolo badať slabé vlnenie, ale to zaraz prihládzal vietor. Na doline ukladali sa vrstvy dúhových farieb. Spodnú podložku mali tmavšiu a mútnejšiu, lebo tam najskôr biele výpary rozpúšťali i navlhnutú zem, husté šťavy koreňov, voňavé olejčeky kvetov. Priehľad však nebol tým pozastieraný, ba zdalo sa, že farebné vrstvy premaľovali všetky predmety alebo aspoň zotreli z nich prach predošlého dňa a pavučiny predošlej noci, lebo či si hľadel na zástupy stromov, či na fliačky kosodreviny, priľahnutej k úbočiu, čo sa zdali ani odpočívajúce kŕdle oviec, alebo na pusté polia šedivkastých skál, či na previsnuté bralá, osamelé, škvrnité balvany s obnaženými a sklonenými hlavami, podobné putujúcim mníchom, všetko vystupovalo z diaľav, priskakovalo k tebe a bolo také zreteľné vo všetkých podrobnostiach a čistunké, akoby sa bolo prečíšťalo v prameni a ponatieralo odvarkami najtuhších bylín a korienkov alebo akoby si bolo na tento deň oblieklo nové, vypraté šaty. Najspodnejšie hlbiny zdali sa prichlopené sklenými tabuľami, lebo na ne zaľahýnali ešte ťažké tiene, no i ta zabehli bez namáhania oči a nespozorovali len krúženie čiernych vtákov, ale i chvenie striebristých pavučín, rozvešaných po krúžikoch mladej rakytiny, baziny a malinčia, brnkanie beláskavých, pozlátených a všelijako fŕkaných chrobáčikov, oceľových múch, drobných motýlikov, ba i prskanie poskakujúcich bystrín. Nadol, kde len oko mohlo doskočiť, brneli sa hory, tmavozelené od samej svrčiny, husté a rozliate do šírav ako more, čo sa bolo práve na stranách zodvihlo do dvoch strmých vĺn. Len tu a tam sa vynárali trochu svetlejšie koruny listnatých stromov. Keď to boli horské lipy, pokolembávali sa ani venčeky, čo vari popúšťali dievky na vodu za jarných prívalov, ak to boli vysoké osiky alebo brezy, podobali sa kúpajúcim sa ženám s bielymi telami a s rozpustenými vlasmi. Málokde bolo badať skrytú polianku alebo rúbanisko. Vysoko nad hory do polkruhu, ako stolovanie vznešených hodnostárov, dvíhali sa vrchy. Och, podajedny boli už úctyhodní starci. Skláňali unavené hlavy, lysé na temene a pri škraniach šedivasté, alebo tuho o voľačomsi rozmýšľali alebo v hlbokom rozjímaní žiadali si osvietenie rozumov pred dôležitým rozhodnutím. Tie vzpriamené, s vystrčenými holými grúňmi, kde sa trblietali strakaté venčeky skalísk ani kovové metále, kycôčky, reťaze a iné odznaky rytierskej hodnosti na vypätom hrudníku, nemohli sa im vyrovnať dôstojnosťou a múdrosťou, hoci nadutosťou mohli prevýšiť samého vládcu svetov. Podaktoré mali kardinálske čiapočky z jednoduchého lišajníka, iné len venčeky z kosodreviny, ako mávajú skromní otcovia chudobných františkánov, iné zas zúbkované korunky, poprepletané ovisnutými retiazkami z drobného kamenčia. Niektoré mali na končiaroch celé veže, miestami zliate, inde členené ako ťažké prilby, vytesané priam zo žuly. A medzi nimi najvyššie trónil Veľký zvon. Bol označený vysokou mitrou s dvoma zlatými rohmi, z ktorých sršali zelenkasté blesky, lebo na ich ostrých hranách štiepalo sa mnoho lúčov.

Ach, bol som proti nim malý zemský červíček. A ako som tak medzi nimi stál, hrali vo mne všelijaké city. Hneď ma schytávala hrôza a prichodilo mi tvárou padnúť na zem, čelom udierať o skaly a koriť sa, no súčasne brala ma pod ochranu povznášajúca láskavosť a veleba, čo sa skláňala z výšin dolu a hľadela na všetko stvorenie zblízka bielym, čistučkým a nevinným zrakom, lebo od vekov napájala sa priam z nebeských prameňov božou milosťou.

Nad dolinu vystupovalo slnce. Bolo biele ako najžeravejší uhlík, len jeho okrajom sa triasla tenušká beláskavá obruč. Podobalo sa holubici, ktorá rozprestiera posvätenie nad celý svet, zosiela požehnanie všetkému, čo vstalo práve z lože.

Neodvážil som sa pozrieť naň. Nestačilo sa ešte zahaliť parami, nuž vypaľovalo nemilosrdne oči. Radšej som sledoval preletovanie lúčov predo mnou. Bolo to ľahšie a príjemnejšie. Mihali sa ako dlhé ihlice. Na hrotoch niesli ligotavé kvapôčky horiaceho zlata alebo živej vody a na koncoch sa chveli. Kde dopadli, tam naskutku vyšľahli drobušké plamienky, ktoré napodiv ničomu neuškodili, lebo čokoľvek zasiahli, nezotlelo na uhlík, lež zabrnelo sa živšími farbami, zdvihlo, navidomoči rástlo, pohybovalo sa, napĺňalo povetrie horúcim prachom, akoby bola vošla doň tvorivá sila.

V tú chvíľu začali doletúvať i na poľanu podo mňa. Drobné plamienky ako množstvo malinkých ružovkastých háďat zamrvili sa na zemi a potom sa plazili rýchle nadol miernym svahom, metali hybkými tielkami, poskakujúc z kríčka čučoriedia na iný kríček, z kvetu na kvet, všetkým ľahučko hýbajúc, akoby sa vietor slabo ošuchoval o zem. Nevídaná hra tu bola zmnožená a skrášlená aj tým, že na sklených lístočkoch čučoriedia čupeli nepokojné kvapôčky rosy, ktoré nevydržali také šteklenie a pichanie ostrých lúčov a aj najslabší pohyb bol pre ne povážlivý, lebo mali hladké lôžko a samy boli starostlivo vybrúsené a zaguľatené, nuž najprv sa v nich rozbryzgli blesky, zasvietili ani svätojánske chrobáčiky, a hoci na všetkých stranách stálo jasanie a žiarenie, ich svetlá boli najprenikavejšie, priam ako malé slnká; potom sa kotúľali stebielkami k zemi, ale hneď vyskakovali späť na lístky, akoby ich niekto bol vystreľoval, prehŕňali sa stále medzi blbotajúcimi plamienkami, pobehávali sem a tam ako živé striebro, čím vznikalo perlenie, ktoré premieňalo polianku na nepokojnú hladinu zlatého jazera.

Teraz ma slnce prehrievalo zhora i zdola. Popriliepalo sa mi na telo a stekalo všadiaľ ani teplý med. Istotne i po mne prebehli nepokojné plamienky a na kožke medzi chĺpkami spôsobili čarovnú hru oživenia, lebo naraz vstúpil do mňa nepokoj, akoby sa mi pod kožou roje drobného hmyzu zamrvili, akoby som sa bol nalieval miazgou. Šaty sa mi stali nepríjemnými. Tiesnili ma vo všetkých švoch, boli hrubé, drsné, ťažko som znášal ich tlak na telo, a okrem toho neodolateľne ma ťahalo ponoriť sa do toho trblietania podo mnou, vytrepať sa v rose ako vták, ktorému prevlhlo a priľahlo v spánku perie, lebo musel som niečím prejaviť nesmiernu radosť.

Zahrkútal som šťastím ako holub, pozhadzoval šaty, a hop, dva kotrmelce, a ešte jeden ponad pník, oblečený do zamatového kabátika, priam do rozpereného rebričia. Potom som sa poprevaľoval ani ryba s bielym bruškom a s hladkými dúhovými bokmi v krištáľovej vode nad strakatinou meniaceho sa piesku a zostal som ležať na chrbte, prudko oddychujúc otvorenými ústami. Po ružovom tele behali mi sem-ta perly, čo sa vari rozkotúľali z pretrhnutého skvostu. Boli bielučké ako z ľadu. No súbežne s nimi pod presvietenou kožou kanálikmi žíl kotúľali sa iné, čo boli zas tuhočervené ako rubín. Oboje žiarili. Tie zvonku bielym a tie znútra červeným svetlom.

Okolo mňa hýbalo sa rebričie ako živé páperie. Malo plno voňavého tepla. Pomedzi drobné rebierka preosievalo slnce. Lúče sa už pretiahli ponad poľanu a vyhrávali. Tichá muzika niesla sa oblohou, živila moju radosť v prsiach a nútila ma do spevu. A nebolo treba dlho priberať sa, pieseň toho rána bolo tak ľahko vytvoriť ako prevaliť kotrmelec na čučoredniaku. Melódia sama vyčrpla sa mi z hrdla a vpletala do rozihraných lúčov.

Práve vtedy sa ozval odniekiaľ i môj drozd, ktorý ma bol privítal piesňou už prvého rána na holiach. I jeho vari tá istá príčina ťahala do spevu, nuž spievali sme spolu, zväzovali veršíky do piesne o jednej radosti. On ma poprednil, lebo bol skúsenejší:

— Čo sa vyrovná mojej milej, ktorá mi dala spočinúť tejto noci vo vôňach svojho tela, povedz, vetrík, lebo ty prehŕňaš ihličie hôr, povedz, slnce, lebo ty hľadíš z výšin na zem, či vieš o niečom, — spieval.

A ja som hneď pridal:

— Nemôže sa vyrovnať nijaký kvet tohto sveta mojej milej, lebo láska môjho srdca vyniesla ju nad polia i nad vrchy, aby nekvitla medzi šípovými ružami, ani ružami skalnými, ale aby kvitla medzi hviezdami, kde sa stále trbliecu lúče slnka.

A potom sme pokračovali:

Opatrne sa žeňte, včely, na pašu popri lôžku, kde odpočíva moja milá, lebo kým ste si vy cez noc zohrievali brušká na súdkoch, naplnených sladkým medom, a snívali o lipovom kvete s lastovičími krídelkami, zatiaľ ma moja milá pridájala láskou svojich pŕs a korunovala pocelmi svojich úst.

Stíšte trepotanie svojich krídel, červené krivonosky, ak ju zbadáte nablízku pri sliedení za rannou rosou tisinového ihličia, lebo ktoráže jedľa by mi dala balzam na dušu, ak by sa mala vyplašiť moja milá teraz, keď som ju našiel.

Dlhá zima mučila ma dlhými mrazmi, ale moje telo nekrahlo, ako krahli a ľadovateli kôrky jaseňa a koruchy, moja krv netuhla ako voda v prameňoch a v studienkach, bolo mi teplo i bez slnka, lebo ma prihrievala túžba po mojej milej, ktorá bola tak ďaleko, že ani mesiac nevedel doniesť o nej zvesť.

Oj, dlho, veľmi dlho som vyčkával moju milú a clivel som samotou.

Čakal som ju s prvým vetrom, ktorý priletel z tej strany, kde ona zašla, a donášal jar. Vyzeral som ju medzi bielymi snežienkami, ktoré najprv zacengali, keď dobehli na úbočie slabé lúče, kde zem bola veľmi smädná a povylizovala všetok sneh, ale neprichádzala a nespozoroval som ju.

Keď ozvena roznášala po doline kukučkin hlas a pišťanie slúk prilákalo podperených poľovníkov do barín, kde žubrienky začali pretrhávať perinky, lebo ich už ani v noci, ani cez deň nepotrebovali, vyvolával som ju, a sotva žlté a biele kvety porozkvitali na lúkach, ponáhľal som sa k nim, stieral bosými nohami prvú rosu, hľadajúc moju milú medzi nimi, lež ani tam jej nebolo.

Oj, veľmi som clivel samotou, lebo odnikiaľ neprichádzala moja milá, ale keď zatíchol môj hlas, unavený márnym vyvolávaním, a keď mi hruď rozdierala neutíšená túžba, vyplávala zo súmraku noci, zlietla ku mne z otvorenej oblohy, lebo neskrývala sa medzi kvetmi, ale medzi hviezdami, nuž odtiaľ prišla.

Teraz sa mi vrátil hlas, prepína mi hrdlo, lebo ma pojala nesmierna ľúbosť.

Ach, teraz môžem zas spievať, veď mi je nablízku a v mojom srdci rozvíja sa červený kvet lásky.

Keď sa zodvihne slnko tak vysoko, že ho nedočiahne ani jeden končiar, i môj kvet bude rozvitý.

Vtedy ho odtrhnem a položím so zelenou chvojkou hruštína na biele prsia mojej milej, aby sa stala mojou nevestou.

Povedzte, hviezdy, čo sa teraz skrývate za zlatou záclonou lúčov, ale čo v noci vystupujete na oblohu a nazeráte oknami do každého kaštieľa, ktorá princezná nosí na prsiach krajšiu brošňu, ako bude nosiť moja nevesta? Zjavte mi, ak poznáte.

Oj, nijaký skvost nemôže sa vyrovnať klenotu, akým bude ozdobená moja nevesta, lebo tento ukúva moje srdce z vlastnej krvi.

Nakoniec sme obaja zakončili dvoma trilkami, ale po stíchnutých holiach vinula sa ešte dlho melódia a mäkký vietor sprevádzal ju na slnečných strunách utešenou muzikou. Do nej prilievalo sa zvonenie oviec a zádumčivé prepletanie fujary. Ani oviec, ani valacha som nevidel. Oči mi vymývala obloha. No podľa toho, ako sa zvonenie a fujarovanie prebíjalo a zas zanikalo, ľahko som uhádol, že kŕdeľ sa ženie naprieč voľaktorou hoľou, ba aj to, kedy vystupuje na grúnik a kedy sa prehýba a zachádza do úplazu.

Bezpochyby na holiach sa začínal deň, keď priestor, nadol ovisnutý k doline a hore preklenutý nebesami, naplní sa rozličnými zvukmi zvierat, vtáctva, hmyzu, ľudí, ako aj vody, slnca a vetra, keď pre vtieravý a samopašný zhon sveta okolo teba nevybadáš ani felčiarskym počúvadlom vyklopkávanie svojho srdca a šumenie vlastnej krvi.

Keby človek bol stromčekom, nuž v taký čas, keď všetko živé i neživé rozpráva, sedel by tichučko vo svojej jamôčke na grúni, obklopený štebotajúcou šuvarou, a počúval by, počúval a neponosoval by sa na samotu, lebo od ľudí tudolu sotva by krajšie rozprávky počul ako od vetra, skál, lúčov a hôr, lež človekovi prináša deň starosti. Ach, jaj. Či je to len bieda. Chceš, či nechceš, musíš brúsiť hole, popresviedčať sa, či niektorý valašisko nepustil do siatiny, či sa v šlógoch robí, a kým obídeš grúne, slnce zanesie deň za Babu.

Ach, ako som závidel stromčekom. Čože sa však dalo robiť? Povinnosť ma volala. Čas pokročil, bolo sa treba schystať, preto som sa zodvihol spomedzi rebričia a kráčal zvoľna poľanou k chatrči.

Tam bola drobná, učupená pod ozrutnou skalnou stenou, čo zahradzovala poľanu z hornej strany. Na stenu oprelo sa práve slnce. Nuž sotva som prišiel bližšie, chytilo sa mi telo od bieleho úpalu a zbĺklo ani olejnatá fakľa. Dlžizné plamene začali šľahať, plaziť a zvíjať sa okolo, kým pod nohami cvendžali posledné kvapôčky rosy. Ako som ich zrážal z lístkov, vyskakovali až ku kolenám a potom sa skotúľali dolu píšťalou k členkom.

Išiel som viac popamäti. Oj, veď rybky majú sklené záchlopky na oči, aby mohli hľadieť cez vodu, a ja som nebol taký opatrný, kráčal som tiež poblýskavajúcimi hlbinami. Biele more svetla siahalo vysoko nado mňa. Hladina sa nedala dosiahnuť rukami, možno bola pod samučkou oblohou, tam, kde sa na modrine voľačo marilo, akoby víry alebo kŕdle vtákov, čo striehnu na rybky. Ja som kráčal dnom. V očiach čľupkali mi teplé vlnky. Prúdenie sa opieralo na mňa spredu, pristavoval a rozdeľoval som ho naspodku stehnami a hore prsami, pričom ľahučké podlievanie oblapovalo ma za boky a nadľahčovalo. Dýchal som povetrie, ale pil som i slnce, a tak moje telo nalievalo sa ani fľaša vínom. Najprv bolo ružové, potom však spriezračnelo, na každej oblinka sa sperlilo, prežiarilo a nakoniec z oblohy čľuplo doň i slnce. Ach, veru neviem rozpovedať, ako sa to mohlo prihodiť. Bolo najprv vysoko v oblohe, spriadalo v povetrí dlhočizné lúče ani zlatý pavúk, a naraz plávalo vo mne. Či sa spustilo na lúči, či som ho prehltol s niektorým dúškom, naozaj neviem, len razom, ako som sa pokolembával pri kroku, aj ono sa pokolembalo, lebo bolo už vo mne. Menilo stále miesto. To kleslo ku kolenám, to zas vystúpilo ku hrdlu. To bolo preto, že sa mi krv polodžgávala pri chôdzi.

— Ach, nesiem v sebe slnce. Či to kedy svet slýchal, že by človek uniesol slnce? Veď sa rozpráva, že je väčšie ako náš svet a že by sa vraj z človeka kvapôčka krvi nevycedila, ak by sa opovážil k nemu priblížiť. A predsa sa spoľahky vošlo do mňa a neuškodilo mi.

Vravel som:

— Hľaďteže len, zodvihnem ruku a sypú sa z nej lúče, akoby som rozsieval pšenicu po roli.

Táto radosť však netrvala dlho, lebo ako som tak prechádzal popod jedľu, ktorá mi stála v ceste, slnce zo mňa vyskočilo a v mojom tele rozhostila sa tma. Zletela z výšok náhle a bola ťažká. Divné. So slnečnou guľou som išiel ľahko ani vták, a bez nej každý úd ma začal lomiť.

— Jaj, treba sa sponáhľať ku svetlu, kde je život, lebo tmou vládne smrť, — uvedomoval som si v úzkosti, a nebola to len žiadosť môjho srdca, ale celého tela a každej jeho čiastky. Ešte dnes sa rozpamätávam, ako ma premklo neobyčajné náhlenie. Vari na mne každý vlások vyskočil, chcel sa odtrhnúť a utekať. Ani obzrieť sa mi nežiadalo, len čím skôr vybehnúť, ponoriť sa zas do teplého kúpeľa, akoby mi za pätami horelo alebo akoby som vošiel na pôdu, ktorá sa borí. Viem, utekal som pred hrôzou, dnes mi však prichodí rozmýšľať, či tá hrôza pochádzala zo života alebo zo smrti.

— Čo by som si počal, keby odteraz slnko prebývalo len vo mne, — zišlo mi na um v tú chvíľu. — Ha, ha, ha, to sa nedá predvídať, ha, ha, ha, v noci by som sa musel stratiť niekde medzi hory, lebo svetlo by vo mne nevyhaslo a ľudia ho vtedy nepotrebujú. V takom prípade by trval vo mne večný deň. — Kým ma zabávala táto myšlienka, hľadel som na miesto, kde má stúpiť už moja noha. Rástol tam tuhozelený mach s množstvom drobučkých bielych kvetov. Chystal som sa prežívať novú radosť, lež vtedy ozvalo sa mi za chrbtom divé zaerdžanie a zbesilý dupot kopýt, nuž pristavil som sa za kameňom a ohliadol späť smerom hory.

Bolo to len malé zdržanie a dnes tomu ďakujem za svoj život. Kým som pil opojenie slnca, ani na um mi neprišlo, že by som mohol byť cieľom zbojníckych očú, striehnúcich v húšťave. Nemal som potuchy, že sa ponáhľam do náručia smrti a že smrť chodí tak blízko vedľa života, ako blúdi tiež zároveň so svetlom.

Z hory vybehúval môj Eguš. Vo svojom šťastí bol som naň pozabudol. Hoci každé ráno sme sa navzájom zhľadávali, vtedy mi vypadol úplne z pamäti, a on, chudák, v noci sa túlal horou, aby neplašil moje šťastie, ale neprestal ani bedliť nad mojím životom. Neviem, čím som si zaslúžil od neho takú oddanosť. Keď vyskočil na poľanu, vzopäl sa prednými nohami do výšky, akoby prinajmenej chcel preskočiť na druhý grúň, a súčasne ovalil ma i ostrý výstrel. Od neho otriasla sa mi hlava. Ostal som pribitý na mieste. V zmätku najprv som myslel, že strela rozštiepila úbohému koňovi hrudník, ale keď ma ohlušenie prechádzalo, uvedomoval som si trasľavé skučanie, čo prebehlo vari len na tri prsty pred mojimi prsami a rozbryzglo sa ani sklený čriepok o skalnú stenu. Telo mi schladlo, lebo od náhleho preľaknutia muselo sa mi stíšiť aj srdce. Opieral som sa o kmeň, ak by ma, reku, nohy náhodou neudržali, a kým sa hory utišovali, predieralo sa od hôľ krištáľovým povetrím pokojné cenganie pasúcich sa oviec a radostné preberanie na fujare ako čurčanie potôčika, čo na jednom mieste vsiakol medzi skálie a za kopcom sa znovu prebíja na povrch a ligotavými strúžkami sa ponáhľa pomedzi okružliaky do svojho koryta.

— Ach, to sa mi vracia život, — rozpamätával som sa a hľadel vyjavene okolo seba, najmä na svetlo, vykrojené odo mňa tieňom jedle, kde sa mrvilo množstvo drobuškavých bielych kvetov, ktoré sa zdali teraz poskakovať ako rozpaprčené mušky, čo by rady svoje sosáčiky zavŕtali do kožky. Mal som chuť trhať ich po jednom a mliaždiť ich medzi nechtami, ako mliaždievame blchy, a chcel som i mach rozprpliť, i neočaté slnce zahnať, taká zlosť vo mne zovrela.

Rozrušené čuvy utíšil mi len teplý dych môjho koníčka, ktorý pribehol ku mne a vlhkou, mäkkou papuľou oňuchával mi celé telo, lebo sa chcel presvedčiť, či z niektorého miesta nevymoká život.

— Neboj sa, Eguško, mrcha zelina nevyhynie, — šteklil som ho po chriapach. — Zostal som ešte s tebou, len sa budem odteraz pri tebe hanbiť, lebo neviem, či ti niekedy splatím takú veľkú službu.

Neviem, či ma rozumel. No vysmial sa mi na celú poľanu. Taký bol môj Eguš. Neskoršie som našiel pod skalnou stenou i guľku. Pochádzala z vojenskej pušky, a keď som sa s ňou náležite i poihral na dlani, medzi psicou i v kolibe na stole, keď som ju bedlivo poprezeral, vyskúšal, do akej hĺbky by ma bola prevŕtala, ktorá žilka by ju bola vypila, keď som ju už na dotknutie poznal medzi ostatnými vecami vo vrecku, zaniesol som ju ukázať aj Tavovi.

Ten sa s ňou dlho nezapodieval. Zamrmlal mrzuto, lebo sa musel pre takú pletku vyrušiť z práce, nadstavil guľku proti svetlu pred svoje škuľavé oko a vyhlásil, že guľka priletela z Poľska.

Vyvaľoval som nechápavo na neho oči, ako žiačik na rechtora, kým som nadobudol i ja také presvedčenie.

— Veď môže mať pravdu, — dotvrdzoval som po chvíli, — v Poľsku sa teraz bojuje, nuž niektorá pochybená guľka zatúlala sa až sem.

— Hu, hu, hu, — zahučal spokojne na takú reč Tavo.