ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutné dni.

Zima sa mocne zahryzla do sveta. Najprv poletovalo len ľahké páperie, popriliepalo sa na zem a pár dní kvitlo bielou inovaťou. Bolo to pekné na pohľad. Mnoho ľudí vyšlo do ulíc v zimných kabátoch, v hrubých, vlnených rukaviciach a baraniciach s pevným odhodlaním dať si vyštípať líca suchým a ostrým mrazom. Chodili krížom-krážom tvrdými cestami, zastavovali sa pri záhradách a s neskrývanou radosťou hľadeli na ochlpené stromy, obsypané ploty, vysoké komíny s bielymi čiapkami alebo na tenký ľad pod mostom, ktorý zatiahol slabý prúd rieky. Nechceli premeškať jedinečnú príležitosť vidieť svoje mesto v takom nezvyklom rúchu, lebo si mysleli, že slnko, ktoré sa rýchlo vystrábi zo svojej prechodnej choroby, za pár dní zničí krásnu zimnú rozprávku. Ale potom sa sinavá obloha zachumelila a začal padať opravdivý sneh: veľké chumáče i drobné hviezdičky, akoby ich bol niekto tamhore nedbalo osieval cez riedke sito, lietali husto povetrím v prúde slabého vetra. V krátkom čase zarútil všetky cesty, chodníky, záhrady a dvory. Tvoril vysoké kopy pod strechami a bránami, zavalil ploty i stromy v záhradách a nebezpečne ohrozoval ploché strechy. Ľudia boli prekvapení takým neobyčajným náporom a, prirodzene, aj mrzutí, že majú veľa roboty. Ale sneh padal vytrvalo, husto a nepretržite, akoby chcel vyskúšať ich trpezlivosť. A teraz sa do vysokého a ešte kyprého príkrovu pustil dážď. Jednotvárne šumenie v povetrí, drobné bubnovanie na okná, na steny, sipľavý šprachot na obnaženú dlažbu zlieva sa v jediný nepríjemný zvuk, od ktorého začína bolieť hlava. No oči zalieva stále väčšia únava, lebo deň svieti tak slabo, že sotva rozpoznať predmety, ktoré zaplňujú svet. Vysoké hŕby snehu na okraji cesty sa rýchlo roztápajú a opadávajú. Zostáva po nich len riedka plušť a potom voda, špinavá voda, ktorá ľahko rozmáča obuv a nebezpečne chladí nohy. Ráno previsujú medzi strechami chuchvalce hmly. Vietor ich kymáca sem-tam, ale nevie ich úplne pretrhať, roztriasť pomedzi stromy a privaliť na zem. Večerami sú ešte hustejšie, opantanejšie a pevnejšie zakvačené v čiernych výškach.

Paulínka skoro ani z domu nevychádza, lebo sa bojí, že by ľudia na ňu ukazovali prstom. Po tom všetkom, čo sa stalo, nevedela by pokojne kráčať ulicou. Má také rozbehané oči a toľko nepokoja v hrudi. Neopováži sa čeliť pevným pohľadom na voľnom priestranstve. Ani na dvore sa necíti bezpečne. Z dvier vyjde iba vtedy, keď sa napred presvedčí, že sa s nikým nemôže stretnúť. Najmä slečne Füzy sa vyhýba. Z tej ctihodnej panny šľahá neustále plameň pomsty. Keby ju zmerala svojimi hranatými a teraz i ostro vybrúsenými očami, istotne by zhorela na uhlík. Voľakedy sa uponížila zo svojho majestátu. Ustávala sa dokonca k nej, aby ju upozornila na zlo, ktoré sa vo dvore vzmáha, a vystríhala pred nešťastím. Ona ju vysmiala a ukázalo sa, hľa, že mala pravdu. Čo môže od nej teraz čakať! Či nemá právo tasiť meč spravodlivého hnevu? Paulínka nemá síl jej odolať.

Ale ani vnútri za múrmi, kde predsa výčitky cudzích očí nemajú silu prenikať, nemôže sa upokojiť, hoci Kropiačka, ktorá ďalej dobromyseľne plní úlohu ochrankyne, neprestáva ju presviedčať, že by mala ďakovať bohu, keď ju konečne zbavil príživníka. Myšlienky nedajú sa sputnať a udržať v jednej hŕbke, ako by si priala. Aj tu pod strechou je dosť miesta, aby sa mohli rozpŕchnuť. A život, to nie je motúz, aby sa dal na ktoromkoľvek mieste pretrhnúť a priviazať k inému koncu.

Bezpochyby, Alpár odišiel. Keď sa po tej krušnej noci vrátila s deťmi domov, našla jeho miesto pri stole a v posteli prázdne. A nevrátil sa ani napoludnie, ani večer, ani ráno druhého dňa, hoci ho čakalo jedlo ako zvyčajne v rúre, aby nevychladlo. Ale Paulínka sa ho nemôže tak rýchlo zbaviť, ako by si možno on prial. Nie, v nijakom prípade. Jednoducho zisťuje celou bytosťou, že to nebol len súvislý rad spoločne prežitých rokov, čo ich držal vedno a ktorý sa tu neočakávane lomí, ale že medzi nimi narástlo naozaj živé pletivo, ktoré tepalo tou istou krvou a ktoré teraz krváca na všetkých nitôčkach, kde sa už popretrhávalo. Preto cíti skutočný telesný bôľ, akoby jej niektorý úd odtrhli. Veď Alpár v tomto dome ešte pred niekoľkými dňami býval, pracoval, jedával, spával, pohyboval sa slobodne, lebo bol v ňom pánom. Všetko mu podliehalo, slúžilo. Ešte dosiaľ visia na klinčeku za kredencom jeho pracovné šaty: hnedá kombinéza so širokým opaskom, kostenou prackou, hore na veste a rukávoch riadne premastená a dolu na pantalónoch zafŕkaná cinkvajzom. Bola mu trochu voľná, preto sa do nej vťahoval len vtedy, keď ho schytávala zvlášť náruživá pracovitosť. Z vrchnej poličky kredenca vykúka nalomená strieška jeho čiapky, pod umývadlom povaľujú sa jeho staré baganče, ktoré mala zaniesť k obuvníkovi do opravy, na doske pod oknom ošúchaný zapaľovač, v stolovine nožík, na stene pri dverách vrecúško na britvy a potom je tu ešte veľa menších i väčších predmetov, ktoré brával do rúk, ktorými narábal a v ktorých ešte žije. Paulínka sa s nimi na každom kroku stretáva. Sú v takom poriadku i neporiadku, ako bývali, keď ich on používal. Miešajú sa s jej vecami i s hračkami detí, tvoria spolu podstatnú časť zariadenia bytu a nedajú sa oddeliť; dalo by to veľa práce. Nuž musí naň myslieť, lebo s ním žije.

Vidí ho všade. Sedí pri stole. Holí sa starou, na konci trochu odštrbenou britvou, ktorá sa vždy blysne, keď ju v prstoch prevracia, aby si otrel na novinovom papieri biele mydliny. Obe líca i krk má už vyholený, zostáva mu ešte priehlbinka pod spodnou perou a hroblinky brady. Práve si ju hornými zubami podchytáva a dvoma prstami ľavej ruky rozťahuje, aby sa mu jamka vyplnila a hroblinky povystierali. V okrúhlom zrkadle na cifrovanom podstavci, do ktorého hľadí, zjavuje sa mu celá tvár. Je to tá istá tvár, hladká, pravidelná, hranatá, so smelo vystupujúcim čelom nad vypuklým obočím, na prvý pohľad chladná, až meravá, akoby vytesaná do bieleho mramoru, ktorá si ju podmanila hneď vtedy, keď nad ňou zažiarila v lesku prvého bálu. Nič z nej neubudlo. Vie ju rovnako vzrušiť, zvábiť a podmaniť ako v ten rozprávkový večer. Inokedy sa ozvú zreteľne za jej chrbtom rázne kroky, hneď potom vrznú dvere na dielni a počuť hučať dýchavičný mech alebo rapotať vŕtačku, istotne napráva podrvené závity. Nocami ju zase prebúdza ťažký dych alebo zadržiavané pochrapkávanie a musí siahnuť rukou hlboko do tmy, aby sa presvedčila, že miesto vedľa nej je prázdne.

Nejaký čas nemôže uveriť, že by bol natrvalo odišiel. Snáď potreboval len zmenu. Terajšie časy doľahli na chlapov tak ťažko. Starý, pravidelný život sa vykoľajil. Pochybela robota. Zvyčajné rozhovory o každodenných starostiach i radostiach, ktoré si viedol s priateľmi, ustali. Sedíte proti sebe pri stole nad prázdnymi pohármi, hľadíte na olúpanú farbu starého táfľa, na belasú košeľu svojho druha i na chlp ostrej a hrdzavej srsti, ktorá mu na prsiach popri prázdnej gombíkovej dierke vykukáva. Uvedomujete si, že i vy máte už vari podobnú srsť na tom mieste, a neviete povedať ani slovo. Myšlienky víria ako páperie, keď doň fúkneš. Nezostáva po nich v hlave nič, čo by sa žiadalo ešte povedať. A tak zostáva vám len sedieť a hľadieť jeden na druhého a poznávať, že ste v štyridsiatich rokoch rovnako nesúci a napodiv ošúchaní. Neopovážiš sa urobiť ani rozhodnejšie gesto, ako sa na chlapa sluší. Ruky sú prázdne, nohy ťažké. Niekoľko dní sa usiluje ešte človek premáhať. Túlaš sa po meste s čiapkou stiahnutou do pol čela, aby ti neohorel na slnci nos, aby si skôr zazrel ohorky, ktoré hádžu lepší páni pod nohy, ako tvoj druh, ktorý kráča poslušne vedľa teba. No darmo hľadáš uspokojenie, ochranný kútik, v ktorom by si si oddýchol a našiel dobrú vôľu. Ľudia to nedovolia. Všade ťa obliehajú pochybovačnými pohľadmi. Doma narážaš na mlčanlivú ženu a až napodiv poslušné a utiahnuté deti. Všetko krehké bytosti. Tlak v hrudi je zo dňa na deň neznesiteľnejší, musí niekade vyraziť. Niekto stratí hlavu doma a náhle kopne surovo okovanou bagančou tú najkrehkejšiu bytôstku, najmenšie dieťa, ktoré sa mu náhodou podplietlo pod nohy, a o ktorom v poradni len nedávno povedali žene, že sa preto nemôže postaviť na nôžky, lebo má krivicu. Niekoho pochytí šialenstvo na ulici, neočakávane sa zohne za skalou a plesne ju do výkladu, preplneného napuchnutými šunkami, misami bielej masti, klobás, pôltami slaniny a celými bravčovými, teľacími i baraními bokmi, za ktorými sa práve vyškiera plešivá, ako bočka tučná a na rozpučenie červená hlava spokojného údenára, hoci vie, že v nasledujúcej chvíli pribehnú policajti s obuškami, oblapia ho z oboch strán pod pazuchy a odvedú ho prostred nenávisťou gániaceho davu na strážnicu ako sprostého zlodeja. Iní zase starostlivo si pripravujú zrebe, olej a zápalky, aby mohli vhodiť v noci oknom, ktoré si už vyhliadli, horiacu fakľu do archívu radnice. Žiaden nemyslí na následky. Niekde v srdci vrie krv. Je mocná a prudká, ako ešte nikdy nebola, sama sa rozhoduje a koná. Žily navrú, šľachy sa vypnú a človek ide voslep. Musí popretŕhať všetky liace, chomúty, zubadlá, ktoré ho sputnávajú, musí hrýzť, biť päsťami, kopať, aby vyplytval tú silu, ktorá sa v ňom nahromadila a ktorú nebolo možno do nijakej užitočnej roboty zapriahnuť a vyčerpať.

Chvalabohu, Alpár sa nemusel utiekať k podobným násilnostiam. Bola tu Elza. Bezpochyby krajšia a vábnejšia ako ona, podivný kvet jej mladosti. Tá sľubovala chvíľky zabudnutia. Musel preto s ňou odísť. Musel byť s ňou sám. Človek skúša. Vracia sa i z polcesty a chcel by znova začať rozumnejšie, ako začínal, keď bol mladý, má teraz určité skúsenosti. No čoskoro zbadá svoju nerozvážnosť. A keby ho nič neupozorňovalo, upozorní ho krv, že v živote dvakrát začínať nemožno a ani sa nevypláca. Potom sa vracia pokorný, aby dokončil svoju cestu. A tak bude i s Alpárom. Keď sa Elzou nasýti, skrotí i svoj vzdor, vráti sa sem, aby ponaprával tie nitôčky, ktoré chcel pretrhať. Veď tu zanechal veľa zo seba, tu zanechal svoju robotu, plány, sny, myšlienky, mnoho myšlienok, často nedomyslených, zápach potu, ozvenu krvi. A tu je ona a deti. I ony by k nemu patrili a vlastnia z neho veľmi veľa. Či je možné, aby sme na to naraz zabudli, keď zaplesneme za sebou dvere a vykročíme do vetra? Paulínka pochybuje. Nakoniec vášeň predsa len ustúpi triezvej rozvahe. Život nemožno svojvoľne prelomiť napoly ako okruštek chleba. Nie veru.

Ale dni sa náhlia. Nejako veľmi rýchlo roztápajú sa vo vode, ktorá presiakla oblohou i zemou. Zostáva po nich len plesnivý zápach v povetrí a náznak clivoty v srdci. Ešte sa zdá, že za týmito šedivými chmármi, ktoré ich obliehajú zo všetkých strán, skrýva sa nejaké príjemné prekvapenie. Ale príde deň, že sa i tie prevalia za široký obzor, nad omytými strechami zablyští sa nová obloha, slnce maľuje čerstvými farbami diaľky, stromy striasajú posledné kvapky vody, prekyprená zem ich hltavo pije, a predsa nijaké prekvapenie neprichádza. Vtedy Paulínka stratí nádej. Sklesnú jej ruky a hľadí vyjavene do kútov, kde sa povaľujú jeho veci. Naozaj odišiel a nepríde nám viac. Zbytočne ho čakáme. Znenávidel nás a zo dňa na deň sa nám viac odcudzuje. Teraz to treba vziať na vedomie.

Deti otca nespomínajú. Tie mladšie si azda ani neuvedomujú, že ho navždy stratili. Rozpomínajú sa vari na tú hroznú noc. Otec bol zase zlý. Vyhnal ich do mrazivej noci, museli sa utiahnuť s matkou pod bránu. Bola tam veľká zima, hoci ich matka prehrievala. Niektoré tam i prechladlo a muselo niekoľko dní piť horúci čaj. Ale teraz je zase dobre. Každé spáva vo svojej postieľke. Ani nevedia, ako sa minie noc. Ráno dostanú svoj hrnček mlieka a uhriančený okruštek, napoludnie si sadajú všetky okolo stola, vždy majú prázdne žalúdky, zdravie im, chvalabohu slúži. Malá Veronika si myslí, že musí stále spievať, keď rozkladá hrnce po dlážke, a málo dbá, či má aj nejakých poslucháčov. Niekedy sa naozaj postaví na svoje tučné a ešte trochu pokrútené nôžky a chodí vytrvalo od jednej stoličky k druhej, hoci ju za taký výkon nikto nepochvaľuje. Dvojčatá majú zase na celom dni veľa upratovania, varenia. Keď padal sneh, sánkovali sa vonku na stoličke a dnu chodili si len občas k sporáku ohriať skrehnuté a osineté prsty. Odkedy vysvitlo slnko a obschla pôda, robia si v zemi pod strechou celú sústavu opevnených hradieb a na rozličný spôsob hneď kamienčekmi, hneď drievkami ohradených revírov. Na otca ozaj nemajú kedy myslieť. Nevyspeli ešte natoľko, aby pocítili jeho stratu. Odišiel z domu, ako obyčajne odchádzal, a zaiste sa vráti, ako sa vracal inokedy, ak zatiaľ naň celkom nezabudnú.

Iba Peter sa zavše čudne zadíva na matku a niekedy pobadá v jej očiach vlhkosť a vie, že v ostatnom čase nezvyčajne často používa šatôčku, hoci nie je prechladnutá. Možno mnoho o tom aj rozmýšľa, ale neprezradí nikomu, k akému záveru došiel, a ani nevidieť na ňom, že ho niečo znepokojuje. Peter je vyspelý na svoj vek. Pomaly vniká do spletených vzťahov dospelých ľudí, rozoberá ich a veľa sa narozmýšľa tajne, keď o tom nikto nevie, nad nimi. Život berie vážne. Zisťuje i jeho temné zátoky a nebezpečné víry. Niekedy sa ho z toho zmocňuje aj hrôza a závrat. No usiluje sa zostať pokojný, ako to vidí u starších ľudí. Len cíti, že zo dňa na deň zvaľuje sa väčšia ťarcha zodpovednosti na jeho chlapčenské plecia. Dobre vie, čo sa u nich porobilo a aké to má následky. Otec ich zaprel a opustil. To znamená viac starostí a menej okruškov chleba, lebo nebude mať kto viesť prácu v dielni. Nie nadarmo máva matka oči vpadnutejšie a stále ovlhnuté a nie bez príčiny sa po nociach na posteli prehadzuje a postonáva. Nastávajú pre ňu aj pre nich krušné dni. Azda bude niekedy naozaj veľmi zle. Ale on sa neľaká. Urobí všetko, čo bude v jeho silách. Veď je jediným chlapom v dome. Teraz predovšetkým treba sa postarať, aby matka necítila takú stratu. Vlastné záujmy, i keď mu spôsobujú radosť, musí zanechať. Dôležitejšie sú povinnosti. Veru tak. A podľa toho sa aj spravuje. Keď príde zo školy, bedlí, aby matka mala pri sporáku vždy dosť dreva a v truhlici dosť uhlia, obstaráva denné nákupy v meste, vyjednáva s ľuďmi, ktorí k nim po niečo prídu. Nieto temer chvíle, aby nebol niečím zaujatý. I jeho reč dostáva iný význam a väčšiu váhu. Každý, kto len raz s ním hovorí, musí si to uvedomiť.

Matka často naň myslí. Tvári sa tak dôležite, keď sa púšťa do nejakej mužskej roboty. Jeho ruky dostávajú naozaj uzly a hrany ako ruky dospelého človeka. Keby bol aspoň o päť rokov starší, mohol by bezpečne zastúpiť otcovo miesto doma i v remesle. Možno i takto by uniesol hodný diel ťarchy, ktorá teraz na ňu pripadla. Ale to nemôže predsa pripustiť. Chlapec je mladý a dobre sa učí. Sama nástojila na tom, aby študoval. Bude musieť toto predsavzatie splniť. Nech sa aspoň on stane hotovým človekom-pánom, ktorý bude niečo viac v živote znamenať ako jeho otec. Starosť o domácnosť a remeslo bude musieť vziať úplne na seba! No obáv sa nemôže celkom zbaviť. Časy sú také ťažké a v tomto meste nemá nikoho, na koho by sa mohla s dôverou obrátiť. I tu doma zo dňa na deň sa cíti opustenejšou a stratenejšou. Nič, na čo pozrie, nevie ju potešiť, nevie k nej prehovoriť vľúdnejším slovom.

Istého dňa vojde potom do dvora neznámy človek. Podľa vzhľadu mohla by to byť úradná osoba. Golier na ľahkom zvrchníku má vyhrnutý, topánky vyleštené, ruky biele, ľahké, spoza ucha pod klobúkom trčí mu hrot žltej ceruzky, pod pazuchou drží ošúchanú aktovku a tvári sa dôležite. Zrejme vo dvore je iba prvýkrát, lebo nevie, do ktorých dverí vojsť.

Chcel by vedieť, či tu bývajú Alpárovci.

Paulínku nadchádza zlé tušenie. Sotva vie zniesť jeho upretý pohľad. Nebola zvyknutá stretať sa s úradnými osobami. Cítila pred nimi vždy bázeň, lebo si uvedomovala, že predstavujú moc, proti ktorej sa prostý človek nesmie postaviť. Čo tento od nej chce?

Podľa všetkého Ján Alpár vykonáva inštalatérske remeslo!

Zaiste.

Prečo potom nemá nad bránou tabuľu?

Paulínka myslí, že ich ľudia aj takto poznajú, a okrem toho dielňa tu už bola skôr, ako oni prišli.

Nuž to je veru proti úradnému predpisu.

Paulínka nevie na to povedať nič, len si myslí, že má pred sebou exekútora.

Bezpochyby, pán je z daňového úradu, lebo len čo sa poobzerá po miestnosti, kde vošiel, oblizne si už zo zvyku koniec ukazováka, siahne k uchu za ceruzkou, otvára aktovku a vyberá odtiaľ listinu, do ktorej sa treba určitý čas zahľadieť so zomknutými ústami a rozhodne s privretými očami, aby sa zdôraznila dôležitosť úradného úkonu a na patričnú mieru vypäla pozornosť poslucháčov, kým padne prvé slovo. Chcel by sa vlastne zhovárať s majstrom.

Bohužiaľ, Paulínka mu nemôže vyhovieť, lebo majster nie je doma.

Vážnemu a vcelku prísnemu pánovi sa to zrejme nepáči. Pozná totiž podobné triky určitých ľudí. Úradná výzva sa ich nedovolá, listy sa tratia, pošta je na vine, a keď príde on, pán majster nie je doma, práve ráno odcestoval na dlhší čas, nevie sa, kedy príde. Pani majstrová nie je ničím poverená, ba ukáže sa, že ani neručí za činy pána majstra. A všetko, čo sa v byte nachádza, je iba jej majetok. Áno, jej rodičovský majetok, čo môže nakoniec doložiť i riadnym písmom. Ale, chvalabohu, štát pre takýchto vtáčikov udržuje žandárov a väznice. Áno, pán z daňového úradu považuje za potrebné to ihneď na začiatku svojej pokonávky dôverne pripomenúť, aby stránku vystríhal, a robí to s patričnou prísnosťou, neoblomnosťou poctivého exekútora.

Paulínke nezostáva nič iné len znovu ho presvedčiť, že nemá úmysel klamať a že môže otvorene i závažne vravieť s ňou, lebo teraz vlastne ona nesie všetku zodpovednosť za remeslo.

Taká ochota prísneho úradníka trochu uspokojí. Zrejme si uvedomuje, že v tomto prípade nebude mať ťažkú prácu. Má pred sebou iba poľakanú ženu, na ktorú robí veľký dojem jeho isté a rozhodné vystupovanie. Môže sa ešte raz pohodlne rozhliadnuť po domácnosti, všimnúť si niektoré zachovalejšie kusy zariadenia, ba môže smelšie prezrieť i ju. Je to vcelku príjemná pani, v tvári mäkká, mohla byť v mladosti pekná. Teraz je síce dosť plná, iba trochu utrápená. Azda za iných okolností by mal pre ňu aj porozumenie. Ťažko je postupovať tvrdo proti osobe, ktorá nekladie nijaký odpor. Istotne by ju aj poľutoval. Ženy veru nemôžu za výčiny svojho muža. Poznáme predsa, ako to v rodine býva. Ak niektorá podedila dobrú výrečnosť, odľahčí si aspoň tým, ale ktorá má len ženskú prirodzenosť, nevykoná nič a nesie všetky následky. Áno, dalo by sa o tom mnoho hovoriť a prípadov by bolo nadostač. Ale on nesmie ukázať dobrú tvár, treba konať povinnosť. Rečený Ján Alpár už niekoľko rokov neplatí dane. Bol riadne podľa úradného predpisu trikrát písomne napomenutý, aby vyhovel zákonu. Neodpovedal ani na jednu výzvu. Teraz zostáva len exekúcia. Mohol by azda úradníkovi na potvrdenie zložiť do ruky sedemtisíc päťsto deväťdesiatdve koruny aj šesťdesiat halieiov, ktoré daňovej správe dlhuje?

Ach, kdeže by! Na také niečo nemôže Paulínka ani len pomyslieť. Nevie, či by sa v dome našla nejaká stokorunáčka. V poslednom čase remeslo nejde najlepšie. A odkedy muž odišiel, nedá sa vôbec počítať s nejakým väčším zárobkom. Dielňa stojí. Iba ak chlapci niekedy v nej klepkajú.

Nuž potom musí niektoré predmety zapísať!

Paulínka nemôže tomu zabrániť. Zdá sa, že povedala všetko, čo vedela. Teraz musí zostať len pokojnou a preukazovať ochotu, aby nevzniklo nejaké nedorozumenie. Nech sa teda len páči, tu vedľa je aj izba.

Exkútor sa prechodí slobodne po celom byte. Zastavuje sa pri niektorých kusoch nábytku, prezerá ich odborne, preklepkáva, rozmýšľa, odhaduje, krúti hlavou, akoby sa mu niečo nepozdávalo, a pokročí ďalej. Povedzme tieto skrine: sú to veľké truhlice, zďalej by sa aj pozdávali, ale keď pristúpiš bližšie, vidíš všade znaky po črvotočine, dvere sú zošúverené, zámky vybraté, rúčky dolámané, sťahujú sa iba motúzkami, ktoré visia na klinčekoch. Kto by za takú starizeň chcel dať groš? A na čokoľvek položí oči, všetko vyzerá tak.

Skutočne. Z nábytku sa nedá nič súceho vybrať, lebo dlhé roky už slúži svojmu účelu, a v tejto domácnosti slúži druhýkrát. Ako je známe, Paulínka svoj nový nábytok musela rozpredať a uspokojiť sa s nábytkom po starej panej, ktorý už vtedy nikto nechcel kúpiť, lebo nevyhovoval novej móde a v dnešnom stave nevyhovuje ani toľko. Sú to len zvyšky všelijako pozliepané, ponadväzované, ponadstavované, aby sa držali spolu. Nie, tie by nadarmo zapisoval. Okrem toho aj pri exekúcii sú určité medze, ktoré nemožno prestúpiť. Ľudia musia mať najpotrebnejšie veci, aby mohli dôstojne žiť. Konečne, akú sumu by dostal, keby zapísal všetko haraburdie, ktoré okolo seba vidí? Azda niekoľko stovák, najviac jednu tisícku. Čím uhradí zvyšujúcu sumu? Pri remesle museli predsa používať aj nejaké stroje.

Ach, stroje sú v dielni.

Nuž pozrie sa aj ta.

Paulínka mu rýchlo ide otvárať dvere a ospravedlňuje sa, že dielňa je v takom neporiadku. Ako vraví, už dávno sa tu nerobí.

Ale exekútor si poriadok nevšíma. Len čo vstúpi, vyjasní sa mu pochmúrna tvár. Zdá sa, že štát si predsa príde na svoje. Naozaj, stroje sú tu nedotknuté. Vari už hodne použité, trochu aj zanedbané, miestami zhrdzavené, miestami zatečené, zasadnuté starým olejom a zasnované hustou pavučinou. Taký stroj si zachová svoju hodnotu aj po rokoch. Niekto sa už nájde, kto ich bude potrebovať a kto za ne zaplatí. To sa uvidí. A hneď lepí na železo lístky a do patričnej rubriky vo svojej knihe zaznamenáva jednotlivé predmety. Ak do ôsmich dní stránka dlhujúcu sumu na nezaplatených daniach úradu nezloží, vykoná sa na tvári miesta verejná dražba.

Paulínka ho pozorne vypočuje a potom ho vyprevadí až pred bránu.

Teda do ôsmich dní, bude sa snažiť, aby si to zapamätala.

Vnútri prichytí sa hneď do roboty s takou samozrejmosťou, akoby ju nezvyčajná návšteva nebola vôbec pomýlila. Keď sa tak vezme, exekútor sa nejako zvlášť dotieravo nechoval. Bol to vcelku slušný človek. Rozprával rozumne, nič nezabudol, čo by malo nejaký význam. Konal ohľaduplne. V niečom ju potešil. Napríklad, poradil jej, keď sa mu ponosovala, že nemá teraz čo robiť a že je sama so štyrmi deťmi, aby skúsila ísť za pánom náčelníkom. To je vari najväčší pán v okrese a v ostatnom čase udeľuje nezamestnaným a nešťastím postihnutým osobám podporu. Ak nájde u neho priazeň, môže dostať pravidelne niečo na deti. Potom vyžije aj bez strojov, na ktorých už beztoho nikto nerobí. A keď odchádzal, prízvukoval, aby sa nebála, že všetko sa dobre skončí. Darmo je, úradníci sú galantní a nosia v aktovkách veľa múdrostí. I ona poznala jedného úradníka, ktorý bol k nej galantný. Volal sa Ervín a chcel byť prinajmenej poštmajstrom. Bolo to už všetko dávno.

Ale večer, keď si ľahne a zatvorí oči s nádejou na pokojný spánok, zatočí sa s ňou posteľ, akoby ovisla na povraze. Veď ju budú predávať. Cudzí ľudia sa sem nahrnú z ulice, zaplnia celý byt. Svojimi zamazanými rukami budú preberať jej veci, nie, jej život, lebo toto tu, čo ju obklopuje, je veľký kus jej života. Budú sa v ňom prehŕňať ako v smetisku, budú si vyberať, čo sa im pozdá, pred ničím sa nezastavia, lebo nebudú mať úcty. Čohokolvek sa dotknú, všetko bude mať pre nich iba cenu dreva, cenu železa a najviac cenu potreby. Podľa toho sa budú aj správať. Božemôj, ako to prežije! Niečo podobného už raz skúsila. Nemali z čoho žiť, musela predať nábytok, ktorý jej kúpili rodičia. Prichádzali chudobné ženy z kolónie a brali si, čo sa im mohlo zísť. Ach, bolo to hrozné. Srdce jej išlo puknúť, keď musela iba hľadieť, ako tie vychudnuté, ušubrané ženy svojimi špinavými prstami ohmatávali nešetrne a necitne hrany predmetov, ktoré ona tak starostlivo leštila flanelovou handričkou alebo mäkkou srsťou, ktoré ona obdivovala. No vtedy sa mohla aspoň jednať, ba mohla sa vzoprieť, povedať, že nepredá ani triesočku. A teraz sa nesmie ani zastarieť. K stolu sa postaví úradník s perom v jednej ruke a s kladivom v druhej. Jeho chrapľavý hlas zariadi všetko. Dvesto korún za nákovu prvýkrát, kto dá viac? Niekto vari zo žartu, aby bolo rušnejšie, nadhodí korunu. Dvesto jedna koruna bude po druhýkrát. Ešte sa niekto hlási? Nie! Kto by sa teperil za dvesto jednu korunu so starou nákovou? Dvestojedna koruna po tretíkrát za nákovu. Kladivko tupo klesne a možno ísť ďalej. Božemôj, nie! Ona to nemôže dovoliť, i keby šlo naozaj iba o nákovu. Často ju počula tam za dvermi cvendžať. Bol to najprenikavejší a najmocnejší hlas, ktorý sa jej ozýval v tomto dome. Bolo ho počuť na celom dvore, prenikal aj na ulicu a dlho vyzváňal v ušiach, keď tam raz zaľahol. Ona ho mala rada, lebo ju presviedčal, že niečie ruky sa vzpierajú, že robota sa ukúva, mocne a bezpečne rastie. Skoro niekedy verila, že tu vedľa nej žije samostatným životom. Áno, žila životom železa, ktoré odolávalo každej sile a všetkým iskrám. Ako by mohla spokojne v tomto dome spávať, keby vedela, že ten hlas navždy zanikol, že miesto, kde stála nákova, je prázdne? A veď nejde len o nákovu. Úradník poprilepoval aj inde lístky. Všetko má prísť pod odpredaj, všetko odtiaľ povynášajú. Dielňa zostane prázdna, hluchá. Nikdy sa už v nej neozve radostný ruch práce. Ani učeň Peter nebude mať tam po čo vstúpiť.

Ach, nie! Náhle musí otvoriť oči a rozhodiť ruky po perine, aby mohla voľnejšie dýchať. Nie, to sa nesmie stať. Z čoho by žila s deťmi? Kým sú stroje v dielni, má akú-takú záruku, že nebude hladovať. Teraz síce tam iba nečinne stoja, nikto na nich nepracuje, lebo pochybela robota. Ale večne to nemôže trvať. Raz bude zase dosť peňazí, ľudia prídu hľadať remeselníkov a ona si môže nájsť zase pomocníka a učňa, ktorí budú zarábať. Bez strojov by to však nemohla takto zariadiť. Bez strojov by bola bezmocná, odkázaná na pomoc, milosrdenstvo ľudí cudzích. Okrem toho sú tu deti, Peter. To je jediný majetok, ktorý im zanecháva otec. Ako by mohla dovoliť, aby oň prišli? Môže sa stať, že stroje budú raz potrebovať. Azda Peter. Ktohovie. Je to taký divný chlapec. Od malička sa okolo nich poplietal. I teraz niekedy skúša na nich pohotovosť a zručnosť. Ako by trávil voľný čas bez nich? Nie, v nijakom prípade nie. Musí hľadať spôsob, ako ich zachrániť. Azda sa predsa tu v meste nájde človek, ktorý ju pozná a bude jej natoľko dôverovať, aby jej požičal. Ach, priznáva, je to nie malá suma: sedemtisíc. Musí to byť majetnejší človek. Ale ona sa pousiluje, aby mu ich čím skôr vyplatila. Neskoršie už nájde spôsob. Len v krátkom čase ôsmich dní sa to nedá. Zaiste.

Skoro celú noc prebdie, láme si hlavu, vymýšľa rozličné možnosti. Prevaľuje sa na posteli. Hľadí vytrvalo do neporušenej tmy nad sebou. Zachytáva pravidelný dych spiacich detí a bráni sa únave, ktorá na ňu stále nástojčivejšie dolieha. Nie, pre tie deti nemôže sa poddať!

Ráno otvorí na dielni dvere, akoby sa chcela presvedčiť, či stroje niekto v noci nepoodnášal. Ale nie. Odpočívajú tu pokojne vedľa seba popri stenách, ťažké a neporušené vo svojej železnej konštrukcii. Len sú všetky označené malými ceduľkami ako vojenské kone, ktoré prišli pod mieru. Paulínka na ne hľadí, ohmatáva ich rukami. Áno, sú to ony, tie staré stroje, ktoré vždy dobre a poslušne slúžili pevným mužským rukám. Ona sa ich nikdy nedotýkala. Ale teraz sú jej veľmi blízke, známe a drahé, akoby pri nich vyrástla, a dobre jej padne, keď ich hladí, keď prejde prstami po ich drsnom a chladnom povrchu a keď zisťuje všetky tie páky, skrutky, kolieska, hrebenáčiky, stavce, kolienka, piesty a valčeky, ktoré ich naplňujú. Zdá sa jej, že všetkým tým sa jej prihovárajú, aby sa ich zastala a aby ich zbavila toho potupného označenia ceduľkami.

Vtedy sa rozhodne.

Zo skrine vytiahne svoje najkrajšie šaty a vyoblieka sa čo najstarostlivejšie. Pristanú jej ešte? Ach, o tom nemožno pochybovať. Paulínke ešte všetko pristane, čím sa prikrášli a čím chce na seba upozorniť. Nestratila ešte celkom formu. V ostatnom čase síce zisťuje, že bude zase matkou, ale v páse sa ešte tak zreteľne nerozšírila, aby to bolo badať aj navonok, a že má trochu vpadnutejšiu tvár a hlbšie oči, to ju nemusí znepokojovať. Niečo napraví aj masť, farba a púder. Aspoň sa o to pokúsi. Pozorne sleduje každé miestečko na tvári tam oproti v zrkadle, pretiera prstami, potom hubkou, aby bolo čerstvejšie a aby nabehlo krvou. Pravdaže, vidí sa potom sama sebe trochu čudnou, nevie sa ubrániť pocitu, že koná pochabú vec. Už dávno nestála takto pred zrkadlom. Má svoje roky a s rokmi slabne i túžba páčiť sa. Ale teraz je to veľmi dôležité. Nakoniec pripevní si ešte klobúk s ružou, natiahne čipkované rukavice a na lakeť privesí si pletenú tašku s kystkou. Voľakedy bola takto pekná. Ľudia sa za ňou obracali a ona cítila v hrudi oheň a na tvári rumenec.

Na ulici sa trochu vypne a pozdvihne oči, aby mohla lepšie odrážať prudkejšie nárazy ľudských pohľadov. Ale to je vari ani nie potrebné. Ľudia nemusia práve len ju vidieť. Každému sa roja pod čelom osobitné myšlienky, ktorými sa zapodieva a ktoré ho vedú k určitým cieľom. Javy okolo neho pútajú ho len potiaľ, kým sú nové a nápadné, potom na ne zabúda. Veď v meste sa prihodí každý deň toľko udalostí a o Paulínkinom prípade sa všetci ani nedozvedeli.

Po chvíli zistí, že si môže zrak celkom uvoľniť. Hľa, život v meste prúdi celkom obyčajným tokom. Paničky nesú plné košíčky. Sú strojené práve tak ako vtedy, keď sa im ona chcela vyrovnať. Usmievajú sa, ukláňajú na každý sebamenší náznak pozdravu, lovia významné pohľady, pohotove reagujú na ne široko roztvorenými vejármi mihalníc, pevne a pyšne vystavenými hruďami, áno, celým zámerne nadľahčovaným a napruženým telom, ako sa patrí na mestské paničky, lebo si uvedomujú svoju dôležitosť, význačnosť a pôsobivosť. Ich reč je vyhladená, miestami vykrútená práve tak ako ich účes a, pravdaže, primerane pritiahnutá a zvýšená, keď musia odpovedať na dotieravé otázky svojej spoločnice, a na druhej strane náležite uvoľnená a plnozvučná, ak žartujú s nejakým gavalierom. Nie, nezmenili svoju úlohu, lebo nezmenilo sa ani prostredie okolo nich.

Ulice šumia ranným zhonom. Do dlažby vytĺkajú svoj ťažký krok mestské kone, namáhavo a s hlasným sŕkaním ťahajú ťažký voz, dovysoka naložený vrecami múky. Tento náklad prevážajú každý deň z mlyna do hlavného skladu. Za vozom robí akrobacie na starom bicykli pekársky učeň s veľkým košom na chrbte. Ruky má vo vreckách a snaží sa postupovať zároveň s vozom, hoci pri takej pomalej jazde je ťažko udržať rovnováhu i smer. Ale učeň je vytrvalý vo svojom cviku a hlavne v snahe upozorniť okoloidúcich na seba.

Po chodníku tesne vedľa múrov, aby nevrážal do ľudí, vlečie sa ťarbavo vo veľkých čižmách ukonaný mäsiarsky tovariš s dlhou slamenou taškou, zakvačenou nedbalo na pleci, zaťaženou nákladom tuhočervenej hovädziny. Nemá veľa chuti do reči a ani raz nepodvihne chmúrny pohľad od zeme. Pravdepodobne netlačí ho len ťarcha v taške, ale aj myšlienky. Celú noc sa mocoval s hovädom v bitúnku, teraz začne ťahačka s majstrom, ktorý by sa ho chcel zbaviť, lebo dorastá učeň. Tomu zatiaľ neplatí nič. Ach, prekliaty život. On by ho ľahko predal čertovi.

Zato Cigánovi s veľkým červeným materským znakom na pol tvári, ktorý zbiera do koša smeti, je veselo, môže si pritom aj pohvizdovať, hoci má len pol košele.

Pán lekárnik so zlatými okuliarmi na rohu Hradnej ulice práve otvára svoju svätyňu. Do ulice sa valí prenikavý zápach karbolu. Ľudia musia mimovoľne stiahnuť nosy a obrátiť hlavy v tú stranu, aby sa mohli presvedčiť, odkiaľ dostávajú tak štedro a takú účinnú dezinfekciu. A nemýlia sa. Áno, je to lekáreň u Zlatého klasu, kde dostanete všetky kvapky proti kolike, hnačke i proti nevoľnostiam srdca a proti zlatým žilám, ale hlavne všetky kozmetické prostriedky zaručeného účinku a svetoznámej značky, ako je to zreteľne napísané na veľkej tabuli. Pán lekárnik sa môže samoľúbo pod nos usmiať.

Hneď vedľa v dámskom salóne zakladá mladá, vrtká ondolierka obstarnejšej paničke veľký hrniec na strapatú hlavu.

V parčíku pred okresným úradom na očiach všetkým okoloidúcim i zvedavým úradníčkom, ktorí si ešte nestihli zasadnúť k stolom a pre potešenie svojho nenáročného ducha hľadia oknami vyšších poschodí dolu, rozpráva sa hlasno ako obyčajne pán revident s pánom hlavným účtovníkom o počasí. Pán revident s určitosťou tvrdí, že dnes bude jasno a teplo, naproti tomu pán hlavný účtovník nevylučuje v podvečer ochladenie povetria, pán revident predvída suchú jar, pán účtovník prorokuje ešte studené dni. Je to známy, veľmi zaujímavý spor, plný náhlych zvratov a smelých výpadov, ale aj jemných ironických narážok, čo nesporne svedčí o vyrovnanosti bojových síl oboch súperov.

Sleduje ho už niekoľko rokov celé mesto. Oba páni berú ho naozaj vážne. Sotva na farskom kostole odzvonia svitanie, búria svoje rodiny, aby mohli pozorovať citlivosť teplomerov. Pán účtovník nazhromaždil za tým účelom pod svoju posteľ všetky kalendáre od narodenia svojho starého otca, iba ten posledný, keď ho deduľa počala, nemôže nájsť, hoci v ňom majú byť zvieratníky najzreteľnejšie vyznačené a vysvetlené. Ale najradšej sa spravuje podľa lámky, ktorú si úspešne pestuje v pravom kolene od predošlej vojny. Pán revident sa riadil dosiaľ iba podľa svojho triezveho dôvtipu a hlavne podľa zásady, že musí dôsledne tvrdiť iné ako jeho priateľ. Ale v poslednom čase chystá tajné prekvapenie. Zriadil si na streche malú hvezdáreň. Za komínom sa mu podarilo vybrať niekoľko škridiel a upraviť dieru a pred niekoľkými dňami písal do štátnej hvezdárne, aby mu poslali nejakú opotrebovanú vyradenú šošovku. On si ju ešte upraví a vloží do rúry. Veľa sa už narozmýšľal, ako to má spraviť. Preto mu aj pribudlo toľko strieborných vlasov za ušami. Hlavná vec, že spôsobí veľkú senzáciu a pripraví porážku súperovi.

Povedľa nich po lesklej asfaltke prebiehajú autá, malé, veľké, hrkocú vozy, cengajú bicykle a do toho náhlivého hukotu mieša sa ľudská vrava, džavot detí, pokrikovanie kočišov a spevavý hlas dedinčanov, ktorí sa rozchádzajú po obchodoch. Áno, lebo tepna mesta pulzuje rovnako, či nad vysokými kamennými domami visí veľké, rozpálené slnce, či tam-hore presvitá iba začmudená diera a dolu je pľušť. I mesto žije svojím životom.

To Paulínku posmeľuje. Uvedomuje si s pocitom uspokojenia a zadosťučinenia, že sa rozhodla správne. Netreba už pri prvej väčšej prekážke klesať na mysli. Ťažkosti máme prekonávať. Život neberie ohľad na slabých. Udrží sa v ňom len ten, kto má odvahu. Každý o niečo na tomto svete zápasí. Niekto o kosť, niekto o kus chleba, iný o zem, ďalší o lásku alebo iba o pekné počasie, lebo všetko ostatné mu bolo nebom dané. Jeden pritom víťazí, druhý padá. Ale ona nesmie si dovoliť padnúť, nie veru!

Prejde naprieč tržnicou. Krok má stále pevný a hlavu zodvihnutú. Iba keď vyjde na námestie a prechádza popri starej židovni, niečo zaváha. Pred ňou na konci podlhovastého námestia, odkiaľ sa rozchádza niekoľko ulíc, celou frontou dvíha sa veľká budova so zamrežovanými oknami, ku ktorej sa vychádza širokými schodmi a na ktorej skvie sa pyšne názov firmy: Imrich Tóth, veľkosklad so železom a strojmi. Práve ta má namierené. Tento Imrich Tóth pochádza z jej kraja. Možno sa bude ešte na ňu pamätať. Vozieval sa s bratom Ervínom cez ich dedinu na rozheganej bričke. Ona bola ešte mladá. Šibali ju bičom a vyplazovali na ňu jazyk. Neskoršie sa stretli aj za iných okolností. Tu v meste s ním nebola. Neopovážila sa k nemu priblížiť. Azda nebola ani príležitosť. Len ho vídavala sedieť v hrdom koči alebo v lesklom aute. Lebo teraz je veľkým pánom, možno milionárom. Istotne by mu nepôsobilo nijaké ťažkosti, keby jej chcel pomôcť. Doma o tom nepochybovala. Staré známosti sú vždy najspoľahlivejšími mostmi medzi ľudmi. Teraz ju trochu kruší pohľad na chmúrnu budovu. Stojí na vyvýšenom mieste sama, v určitej vzdialenosti od ostatných domov, akoby nimi pohŕdala. Bohatí radi zabúdajú na staré priateľstvá. Obyčajne majú tvrdé, uzavreté srdcia k chudobe. Ale Paulínka prechodnú slabosť rýchlo potlačuje miernym kývnutím hlavy, akoby sa zbavovala pavučinky, ktorá sa jej pretiahla cez čelo, a odhodlane vystúpi na schody.

Za ťažkými železnými dvermi, ktoré samočinne za ňou zapadnú a ostro cvaknú vo veľkej zámke, uvalí sa na ňu zdusené povetrie obchodnej miestnosti. Je to postranná hala s mnohými výklenkami, oddeleniami, ohradenými stĺporadím, trochu vari tmavá a, pravdaže, chladná, ako bývajú sklepené miestnosti v málo vetraných starých domoch. Pod nevľúdnou, navlhnutou a miestami aj zelenkavou plesňou prerastenou klenbou rozložené sú stroje, mnoho všelijakých strojov s veľkými i malými hrebenákmi, s bubnami i bez bubnov, niektoré na malých kolieskach, iné len na čľapatých nôžkach, všetky ponatierané krikľavou červenou, zelenou a belasou farbou, a popri stenách vysoké police, založené železivom od výmyslu sveta. Všade sa motajú ľudia, pohotoví a tenkí predavači v zelenosivých plášťoch, ťažkopádni a nerozhodní kupujúci, väčšinou sedliaci v hrubých vlnených šatách, ale aj robotníci v belasniakoch, prechádzajúci voľne uličkami, prezerajú, skúšajú, radia sa a jednajú. Tlmený rozhovor zaplňuje priestor, zaľahýna na uši ako hukot stajených vôd, vychádzajúci z dlážky. Človeku je náhle úzko, lebo má dojem, že sa okolo neho steny trasú. Pred Paulínkou sa všetko krúti, motá. Nevie urobiť ani krok. V tomto blázinci nemôže byť ten, koho hľadá. Je tu veľa hluku, rezavého prachu a ťažkého olejnatého zápachu. Bude musieť ísť azda inde.

Potom sa spýta mladej slečny pri pokladnici, u ktorej pobadá viac prívetivosti, a pustí sa tmavým koridorom v úzadí, na ktorý jej ukázala prstom. Ale tu sa musí podchvíľou spytovať na ďalšiu cestu k šéfovi, lebo koridor je dlhý, členený na niekoľko ráz znížených, raz vyvýšených oddelení a popretínaný niekoľko ráz naprieč chodbami, a tak čoskoro upozorní na seba predavačov. Niekoľko podozrivých pohľadov prilepí sa na jej chrbát a sledujú ju. Možno sú zvyknutí na podobné návštevy. Vycipkaná a navoňaná dámička s klobúkom a niekedy aj v závoji, spustenom na tvár, aby ju nebolo poznať, kradne sa okúňavo pomedzi železo, je neobyčajne plachá, pomätená, krátkozraká, skoro nevie položiť nôžku na schodík, skrúca bokmi, krčí plecia a piadi sa za šéfom. Á, prosím, tadeto, úzkou chodbou až dozadu, len nie poblúdiť, lebo takých tenkonohých a útlocitných sa už v tomto tmavom a hlbokom dome veľa stratilo, chachacha.

Paulínke sa čím ďalej tým ťažšie dýcha. Celým telom zachytáva tieto uštipačné myšlienky a úškľabky. Okrem toho tiesni ju aj úzka a nízka, skoro pivničná chodba, ktorou musí kráčať. Preto skoro s uľahčením chytá sa kľučky utesnených a remeňom obitých dvier, na ktorých objaví medený štítok s nápisom: šéf.

Chvalabohu, Imrich Tóth je sám v pracovni. Sedí v pohodlnej stoličke s vysokým operadlom, obloženej vankúšikmi, pred sebou má niekoľko hrubých kníh, roztvorených, v ktorých porovnáva usilovne rady čísel. Istotne má veľmi dôležitú a súrnu prácu. Možno by prejavil aj mrzutosť, keby ho niekto iný vyrušoval.

Je to teraz úctyhodný pán, plecnatý, prejemnenej, trochu odutej tváre, ktorý by si sotva chcel vymeniť toto miesto v mäkkom foteli za pracovným, písmami a všelijakými kancelárskymi potrebami obloženým stolom v priestrannej miestnosti za obdreté sedadlo na rozheganej bričke, kde sa voľakedy naparoval pýchou, hoci badať na ňom stopy zodpovednej a možno i úmornej práce mnohých rokov. Jeho pohyby sú odmerané, ladné, jeho reč sladkastá, šušľavá, čo inakšie nemôže ani byť, lebo ruky má biele, dobre obložené mäkuškými vankúšikmi, telo vo všetkých formách zaokrúhlené a v ústach niekoľko zlatých zubov. Naoko uhladený bodrý pánko jemných spôsobov. Ale keď sa mu Paulínka prizrie do drobných, hranatých očú, pozná v ňom bezpochyby starého šibala Imra s bičom v ruke a so strapatou, stále spotenou hrivou nahrdzavelých vlasov nad spupným čelom. Ach, nie, vrodené a v mladosti rozbujnené náruživosti sa nedajú zakryť hladkou tvárou a elegantnými šatami.

Na malú Paulínku z krčmy sa rozpamätáva. Ó, akože by nie. Bolo to veselé dievčatko! A pritom nevie zabrániť, aby mu z kútika úst nevyšľahol slabý náznak úškľabku, ba celkom nemóresne zabudne otvorený pohľad na nej. Možno spomína, rozpamätáva sa na tie dávne časy, na krvavé bitky so šarvancami zo susednej dediny, na šialené jazdy bričkou, na ples a na svojho brata Ervína. Áno, lebo všetko to zanechal niekde ďaleko za sebou. Iba po chvíli sa vzchopí a prívetivejšie usmeje nad tým, čo objavil. A hneď je aj prístupnejší. Obráti sa celou tvárou k nej, rozloží si pohodlnejšie nohy a so zrejmým potešením pošuchne niekoľko ráz tučnú ruku po okrúhlom stehne. Ó, bolo to vtedy dobré. A veľmi sa teší, že ho prišla navštíviť. Nie, on o nej nevedel, že je tiež v tomto meste. Veľa sa tu ani nezdržuje. Viacej býva na cestách. Obchodné starosti zaberajú mu veľa času. Aby nezabudol, istotne ju bude zaujímať. Obchod po rodičoch prevzal švagor, druhá sestra sa vydala za lekárnika v Péči, otec už zomrel. On je ešte mládenec, možno sa ani neožení. Zvykol si na slobodný život a potom obchod. Obchod potrebuje vždy celého človeka. Áno, čo sa týka jej dražby, nemusí si robiť starosti. Kedyže to má byť? O týždeň? Dobre! Zaznačí si to do kalendára, aby nezabudol. Môže spokojne spať.

Paulínke je hneď ľahšie, voľnejšie sa usmeje a urobí vari aj nejaký nedbanlivejší pohyb. Pred starým známym si to môže dovoliť. Prizná sa, že mala obavy. Tu v meste nemá takých známych, ku ktorým by bola mohla ísť, a nevedela, ako ju on prijme.

Ach, boli to zbytočné obavy. On ešte ani jednu dámu neodmietol. Kedykoľvek, len nech si poslúži. A ruka sa mu zase pošuchne po stehne. Možno i šibalský úsmešok v kútiku úst sa mu väčšmi roztvorí a od radosti väčší dúšok povetria vdýchne do pŕs, takže naraz zdá sa odvážnejším. Nesmie totiž zabudnúť, že bol poručíkom u honvédov, a keby ho nebol zlákal obchod, bol by dosiahol i väčší rang.

Paulínka hneď spozoruje na ňom zmenu a stane sa naraz ostražitejšou. Azda nemala prejaviť takú dôvernosť. Uvedomí si tiež, že je tu s ním sama. Ľudia sú odtiaľto ďaleko, išla sem dlhou, temnou chodbou. Bola to nepríjemná cesta, plná úzkosti. Nevie, ako sa ňou zase vypletie von. Preto sa náhle stane nepokojnou. Prebehne splašenými očami po miestnosti a zisťuje, že je nejako hlboko zapadnutá v hrubých múroch a že do nej neprenikne ani jediný hlások zvonku, pripamätá si tiež pohľady predavačov, ktoré sa na ňu lepili, keď išla sem. To ju už celkom vyplaší. Urobí prudký pohyb a vstane. Musí ísť domov. Naostatok, už dosiahla to, čo ju sem hnalo. Bolo by zbytočné predlžovať návštevu iba zo zdvorilosti. Imrich je predsa len pán, svojvoľný, mohol by si to vysvetľovať svojím spôsobom.

Imrich ju ani nezdržuje. Má vari naozaj súrnu robotu. Nejaké dôležité účty, veľké čísla, už mu z toho trochu v hlave brní. Nevedel by dnes byť príjemným spoločníkom. Ale ju upozorňuje, že nemusí ísť cez obchod. Odtiaľto je kratšia i pohodlnejšia cesta zadným vchodom cez ružovú izbu. Otvára pohotove bočné dvere a vysvetľuje s netajenou pýchou, že je to jeho mládenecká izba. Zatiaľ mu stačí. Hlavná vec, keď sa má kde po práci utiahnuť. Ostatné miestnosti v dome potrebuje na obchodné účely. Keď ho bude chcieť ešte niekedy navštíviť, keď bude mať nejaké ťažkosti, môže vojsť tadiaľto a netreba za ním ísť ani do pracovne, nebýva tam totiž vždy sám. Stačí stlačiť gombík, áno, krátke zvonenie, a on už porozumie.

Paulínka sa ani neobzerá, hoci bolo by veru na čo. Ružová izba je rozhodne útulnejšia a prívetivejšia ako pracovňa, kde dosiaľ sedela. Sú tu všade na zemi mäkké, pestré pokrovce, ktoré dokonale tlmia kroky, pred divánom a vysokou posteľou v tmavom rohu husté biele kožušiny, na oknách ťažké nachové závesy, aby zadržiavali prudkejšie svetlo zvonku, na stenách plno veľkých obrazov v hrubých zlátených rámoch, na podstavcoch podivuhodné verné sošky z bieleho mramoru, vo vitríne za sklom plno strieborných predmetov, skvostov, pri dverách široký poľovnícky rám, ovešaný rozličnými puškami, výstrojom a trofejami, a potom ešte mnoho krásnych, zaiste i drahých vecí, niekde okázalo vystavených na obdiv, inde iba nedbalo pohodených, ktoré svedčia o bohatstve domáceho pána, ktoré priam lákajú ženské oči. Ale ju všetok ten prepych iba tiesni, núti, aby sa ponáhľala. Nie, v tomto dome ona nemôže byť istá. Bojí sa obzrieť, aby ju niečo nezradilo. Len čím skôr von, aby sa náhodou pred ňou dvere nezatvorili.

Na ulici si s uľahčením vydýchne a niekoľko ráz sa ohliadne, aby sa presvedčila, že veľký žltý dom naozaj necháva za sebou. Nie, už nie je schopná hrať sa na dámu. Chybí jej smelosť, odvaha. Nevie sa zabudnúť, príliš mnoho si všíma a veľa vidí. A možno aj Imro bol na vine. Chcel ju vidieť iba v tej podobe, ako si ju uchoval v pamäti. Zabudol, že má pred sebou ženu-matku. Áno, nechce vidieť jej utrpenie. Istotne vedie ľahký život a na ženy sa pozerá len očami požívača. Aspoň ona mala taký dojem. Peniaze, ktoré zloží miesto nej na daňovej správe, musí mu splatiť čím skôr, aby ho zbavila akýchkoľvek nárokov. Áno.

Doma sa trochu upokojí. Denných starostí je toľko, že jej nedovolia zaoberať sa dlhšie tou istou myšlienkou. Treba zápasiť, zachraňovať, čo sa ešte dá, a nie iba na jednu stranu, keď sa celý koráb potápa. Pre ženu je to ťažké. Musí prekonávať svoju slabosť a v začiatkoch podlamujú jej sily mnohé pochybnosti. Donedávna, kým vykonávala len jednu robotu, ani si neuvedomila, že by vedľa tejto roboty bolo ešte niečo dôležitejšie, na čom by stála domácnosť. Myslela, že ona nesie skoro celé bremeno starostí na svojich pleciach. A teraz zisťuje, že to bol iba jeden diel. Vykonávala mnoho drobných prác: upratovala, nakupovala, varila, obliekala deti, dozerala celý deň na ne, ošetrovala ich v chorobe. Nie, nemohla si sadnúť, len čo jedno z rúk pustila, ponúkalo sa druhé. Všetko však stihla urobiť a na všetko stihla cez jednu noc zabudnúť. Druhý deň vykonávala to znovu a neunavila sa. Hlavu mala stále ľahkú. Dnes k týmto prácam pribúda aj zodpovednosť a hlavne obava o budúcnosť. Ani jeden večer nemôže sa tak uložiť, aby nemyslela na budúci deň, aby si nepredkladala úlohy, ktoré na ňu čakajú, ktoré treba vykonať. A pritom, hocako sa činí, hocako ochotne preberá všetky úlohy, nemôže sa zbaviť pochybností. Svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí vidí stále černejšie, neprívetivejšie. V takýchto trápeniach zabudne celkom na nepríjemnú návštevu. Do dielne ani nenazrie, mysliac, že otázka so strojmi je vyriešená.

Ale o týždeň zastane pred domom malé auto s plátennou strieškou a na nemilé počudovanie Paulínky vystupuje z neho Chreniak, niekdajší Alpárov pomocník, teraz, pravdaže, majiteľ najväčšej inštalatérskej dielne v meste, a úspešný podnikateľ, čo nakoniec vidieť aj na jeho zovňajšku. Má na sebe kockované rajtky, ľahké čižmy, krátky kabátik do drieku a širokú americkú čiapku. Vystupuje sebavedome. Netreba mu už chmúriť čelo a klopiť viečka, keď sa stretne s pohľadom bývalej pani majstrovej. Starej nevraživosti a tvrdosti voči nej sa však nezbavil. Ba zdá sa ešte opovážlivejší. Dopočul sa, že dnes má tu byť dražba, a zaujíma sa o niektoré stroje, na ktorých niekedy pracoval.

Paulínku opúšťajú sily. Jej ustávanie bolo teda zbytočné. Darmo vystavovala svoje telo, darmo znášala úzkosť. Imrich ju oklamal alebo pri svojej zaujatosti na sľub pozabudol. To, čoho sa bála, o čom niekoľko nocí rozmýšľala, to sa splní. Cudzí ľudia si budú deliť jej majetok, jej domácnosť. A ponajprv tento Vendelín Chreniak, ich bývalý umazaný pomocník, ktorý si do rukáva nos utieral. No hneď sa spamätá. Nesmie sa ukázať bezmocnou. Predovšetkým pred týmto nie. Bude aspoň hrdá, ako jej postavenie vyžaduje, hoci si tým nijako neuľaví. Nastrojí si čo možno prívetivú tvár, upevňuje reč. Veru celkom iste nevie. Nebol tu ešte nikto. Niektoré stroje sú ozaj na predaj. A ak sa o ne pán Chreniak zaujíma, nech si len sadne a chvíľku počká. K dražbe musia prísť od úradu. Potom ide za svojou prácou a rozhovorí sa o všedných veciach, nútiac sa do pokoja, aby nebolo badať, že medzi ňou a týmto, čo sa posadil za stôl a obzerá sa s neskrývanou pohŕdavosťou vôkol, jestvuje napätie. Iba tomu nevie zabrániť, aby jej občas z očú nevyšľahol temný plameň.

O chvíľu skutočne príde úradník s aktovkou pod pazuchou, ale iba preto, aby oznámil stránke, že exekvované stroje patria firme Imrich Tóth, nakoľko ona zaplatila daňovej správe obnos, ktorý dlhoval Ján Alpár na daniach. Vtedy si Paulínka neodpustí, aby svojmu súperovi neukázala, čo si o ňom myslí. Prvý pocit víťazstva je vždy opojný. Tento Vendelín Chreniak ju od prvého stretnutia nenávidel, nevedno prečo. Snáď, že ho ona odmietla, podceňovala. Bol taký temný, odmeraný, uzavretý do seba, stále zažratý do nejakej roboty, poctivý, až pretrhnutý, akoby ho okrem nej na svete už nič nezaujímalo, a predsa v očiach mu blkotal nebezpečný plameň. Bol to nepodchytený, samovoľný výraz tlmenej zlosti alebo žiary pálčivej, neukojenej vášne? Paulínka to nebude nikdy vedieť. Na jeho tvári sa nezjavoval úsmev. Hovoril vždy popudlivo. Bola naozaj rada, keď z domu odišiel a keď sa zbavila nepríjemného pocitu, že ju tajne od chrbta sleduje, ktorý mala vždy, keď bol doma. Ale tým dosiaľ tušený a na oboch stranách tajený spor iba prepukol navonok a nadobúdal iný charakter. Vendelín Chreniak ju chcel zničiť, a tak pokoriť. Áno, ona to cítila, uvedomovala si to vždy, keď sa s ním na ulici stretla. Aby dosiahol svojho zločinného zámeru, použil všetky svoje schopnosti, ktoré ho nesporne povyšovali z obyčajného priemeru ľudí na jedinečného, zručného robotníka i odborníka a hlavne na smelého, neústupného podnikateľa. Preto sa spolčil so svojím bohatým bratom-Amerikánom, preto založil si tu v meste druhú konkurenčnú dielňu, preto im odvádzal schopných učňov a pomocníkov a preto ich predbehol i v kúpe Kuzmovho domu. Ba Paulínka je ochotná veriť, že bol hlavnou príčinou Alpárovho neúspechu a potom aj úplného pádu. Mal na to dosť možností a príležitostí. V krátkej chvíli sa stal mocným, prebral hlavné práce v meste i na okolí, udával ceny i akosť práce, určoval mzdy robotníkom, vedel si vytvoriť také podmienky, aké práve jemu vyhovovali a aké škodili protivníkovi. V prostriedkoch nebol prieberčivý a neokúňal sa pred žiadnym činom. V konkurencii s ním Alpár nemohol vydržať, bol slabý, musel padnúť. No kým bol tu, neopovážil sa vystupovať proti nej. Teraz sa jej postavenie zhoršilo a on myslí, že môže byť ešte bezočivejší. Áno, chce ju tiež zničiť. Čo tým chce dosiahnuť? Paulínka to nevie. Len je odhodlaná brániť sa. Pred bývalým pomocníkom, i keby bol milionárom, sa nepokorí. V nijakom prípade.

Ale čoskoro pozná, že jej radosť z víťazstva bola predčasná. Nasledujúce dni jej neprinášajú žiadúcu úľavu. Sú to ešte stále dni šedivé, hoci už slniečko dobre prihrieva. Paulínka si neprestáva líhať s ťažkou hlavou a vstávať s pomútenými a opadnutými očami, lebo strach z budúcnosti v nej vzrastá. Je síce pravda, že sa jej podarilo zachrániť stroje. Ale čože má z nich? Tam v dielni stoja bez úžitku. Olej a masť na nich tvrdne, do hladkej ocele zažiera sa červená hrdza a po hrebenákoch vytrvale a nerušene rozťahujú pavúky svoje siete. Ani raz veselšie nezahrkocú. Pre tento dom sú mŕtve a zdá sa, že aj také zostanú.

Čoskoro, ako zmizol Alpár, vzal si svoj uzlík i jediný učeň, ktorý ešte robil, a odišiel. Nikto ho ani nezdržiaval. Bol to veľký výrastok, nuž ľahko si domyslel, že tu sa už nemá čomu z remesla naučiť. Niekedy pribehne síce Gusto, policajtov najpodarenejší syn, ryšavé chlapčisko s otrhanými lakťami, Petrov rovesník. Nechce sa mu chodiť do školy, nuž otec by mu chcel zabezpečiť aspoň nejaké remeslo. Ak si Peter nerobí práve školské úlohy alebo ak nie je zaujatý dôležitejšou robotou, spolu prevracajú železá v dielni a niečo vyklepkávajú. Ba odvážia sa i na zodpovednejšiu prácu, ak sa u niektorých susedov vyskytne porucha vo vodovode. A vtedy donesú Paulínke niekoľko korún. Ale to je tiež všetko. Iné peniaze už neprídu odnikiaľ. A predsa treba žiť, treba jesť piatim ľuďom. Deti si pýtajú, keď sú hladné. Ráno ich už musia na sporáku čakať porcelánové hrnčeky s kávou, na obed bez volania sadajú za stôl, hľadia žiadostivými očami do tanierov a večer sa neberú skôr spať, kým neschrúmu okrušteky s naparenou cibuľkou a nevypijú sladký čaj. Ach, nie je to veľa. Paulínka vie, že by potrebovali viac. Deti sa na celom dni vybehajú, rastú. Musí im dokladať, aby nezakrpateli. Napríklad obe dvojčatá majú tenké nôžky a v ostatnom čase aj nejako pobledli. Aj Peter by zjedol viac, keby nemusel prejavovať toľkú starosť, či matke niečo zvýši. No aj takto treba každý deň do hrnca. Nejaký čas vystačia staré zásoby. Potom zostáva iba úver. Ale dokedy môže počítať s trpezlivosťou dodávateľov? Zakaždým, keď berie starú nákupnú tašku a iba zo zvyku a pre meno tenkú peňaženku s ošúchanou sponkou, zachveje sa jej srdce a do kolien zbehne ťarcha, ktorú iba s najväčším vzoprením premáha. Možno dnes sa vráti naprázdno. Možno dnes stratí všetku odvahu, ktorá ju ešte drží na nohách. Ach, kde sú tie časy, keď túto povinnosť vykonávala s radosťou, keď už z postele vstávala s myšlienkou na ňu, keď netrpezlivo čakala, kedy sa bude môcť upraviť a vyjsť bránou, keď brala do rúk peňaženku, až do prasknutia naplnenú lesklými, ťažkými mincami a novými bankovkami, a kde sú tie časy, keď sa vracala domov obťažená a ovešaná samými dobrými a sladkými vecami? Možno to bol iba márnivý sen. Aspoň tak sa jej to teraz vidí. Raz potom stojí v tesnom obchodíku pani Vajčiakovej na konci ulice a v uličke medzi kovanými pultami trpezlivo čaká, kým ju oberučná Hanka, spoľahlivá predavačka a verná opatrovkyňa pani Vajčiakovej, obslúži. Pod nevysokou, zaprášenou povalou žmurká tu iba jediná, a to celkom malá, aby sa prúdom šetrilo, ani tienidlom nie opatrená žiarovka. Ale aj tá stačí osvietiť a vyjaviť, koľko rozličných vecí dá sa naukladať na malom priestore, a to v takom dokonalom poriadku, že vrtká Hanka nemusí oči zastavovať a rozmýšľať, na ktorú stranu načiahnuť okrúhlou, pomerne krátkou a azda od horlivosti až červenou rukou, keď jej treba niečo položiť na púdľu pred zákazníka. Sú tu predovšetkým, ako sa patrí, vysoké truhlice bez príklopov i s príklopmi, poriadne zvrchu zamúčené, aby nikto nebol v pochybnostiach, čo v nich je a či sa tiež používajú, potom nad nimi až pod povalu siahajúce police, husto naložené pestrým tovarom, fľašami s pomaľovanými štítkami, papierovými i plechovými škatuľami, balíkmi rozličnej veľkosti, potrebnými i zbytočnými drobnosťami, aby rovnako lákali. Vzadu pri stene stoja sudy: jeden s kapustou, jeden s bryndzou a jeden so sušenými rybami. Všetky prenikavo zapáchajú. Kto má dobrý nos, môže už pri dverách zistiť, v ktorom je čerstvejší obsah. Vo zvláštnom výklenku visia pôlty slaniny, dlhé kusy hrubej salámy so zelenou i bielou plesňou a vence klobás, pod tým metly, kropiace krhly a hlavne stôsy svätých obrázkov a náboženských časopisov, ktoré sa pani Vajčiaková podujala predávať a z ktorých niekoľko poslušne musí Hanka každému veriacemu či neveriacemu zákazníkovi pribaliť a pripočítať k účtu.

Medzi pultami vedľa Paulínky stojí niekoľko žien z ulice. Všetky rovnako pokojne čakajú, až príde na ne rad. Ani najmenším náznakom neprejavia, že by boli netrpezlivé alebo že by mali zvláštny nárok. Hanka predsa sama vie, na ktorú kedy sa treba obrátiť s otázkou, čo si žiada. Ešte by ju pomýlili, keby sa jej natískali a miešali do roboty. Hľa ide sa pretrhnúť, aby im len vyhovela. Sledujú s účasťou všetky jej rýchle pohyby. Chvália ju, niekedy iba v duchu, niekedy nahlas s patričnou opatrnosťou a zaliečavosťou, aká je len zbehlá, aká rýchla, ony by si šli len niečo pomyslieť, a zatiaľ sa ona desať ráz obráti, áno, priam zrodená pre obchod. Ak sa náhodou o ne obtrie jej bystrý pohľad, chytro snažia sa ho prijať sladkým, na okrajoch trochu trasľavým úsmevom. Všetky totiž majú v košíčkoch, ktoré pridŕžajú rukami, malú, ufúľanú, knižočku, do ktorej bude musieť oberučná Hanka zaznačiť, keď ich obslúži, naslinenou atramentovou ceruzkou novú cifru. Život je ťažký, chlapi donášajú domov stále menšie zárobky, mnohí sú bez práce, tých pár korún, ktoré do domu na nedeľu zoženú, rýchlo sa rozkotúľa, lebo potrieb je stále viac. Nuž potom ženy musia stáť pokorne v obchode a všeličo sladkastým úsmevom nahrádzať. Ešte dobre, že v ulici je tento malý obchodík ctihodnej pani Vajčiakovej, kde majú pochopenie pre chudobu a kde všetko dostanú na úver.

Iba pani Korbeľová, inakšie policajtova žena, prejavuje väčšiu odvahu a nebojí sa hlasnejšie vyriecť svoju mienku, i keď na tomto mieste nezdá sa dosť príjemnou. Ale ona si to môže dovoliť, lebo jej muž má nielen v ulici, ale aj v meste dosť dôležité postavenie. Niekedy dokonca si stane s patričnou dôstojnosťou i do dvier obchodu pani Vajčiakovej a vyriekne nejaký úradný rozkaz alebo napomenutie takým mocným hlasom, že celkom vážne postraší oberučnú Hanku a jej urodzenú paniu. A okrem toho ona ešte, chvalabohu, nemusí pri nákupe podstrkovať nákupnú knižku. Keď ju obslúžia, otvára peňaženku, a to pomerne veľkú a dosť zánovnú, a platí hotovými za každú maličkosť. Také niečo si môžu dovoliť len ľudia, ktorých vydržiava štát, a obchodník musí mať pred nimi rešpekt, i keď mu pripomínajú nepríjemné veci. Azda má aj dosť príčin, aby sa rozčuľovala. Akúže jej to dali predošle múku? Nejaká hrachovina, cesto nemohla v koši udržať, a keď chlieb doniesla od pekára, mal oslu ani oceľ, ani bryndza nebola celkom čerstvá a v ryži našla plno myšacincov. To veru nie je v poriadku. I muž sa hneval. Keď im ona platí riadnymi peniazmi, chce aj riadny tovar. Svinstvo nech si vyhodia na smetisko.

Oberučná Hanka musí sa veru hodne činiť, aby sa ubránila. Múku oni nemelú. Akú dostávajú z mlyna, takú predávajú. Dosiaľ bol tiež každý spokojný. Azda nechala cesto dlho kysnúť alebo pridala viac nácesty, ak ho pekár nevložil do horúcej pece. Bryndza dostáva chuť a silu len tým, že stojí, a to by sa veru divila, že by v ryži boli myšacince, veď držia dvoch kocúrov, a naostatok ona aj ryžu preberá, keď ide variť. Vo veľkoobchodoch sa neudržuje príkladná čistota. Našťastie je dosť výrečná a nechybí jej ani hlas. Stačí zodpovedať na všetko a prenikne i najväčším krikom a vždy tak, že jej patrí posledné slovo. Ale musí pritom veľa farieb zmeniť. Niekedy v náhlivosti urobí aj mylný krok a mylný ťah, siahne lopatkou do inej priehradky na polici, ako mienila, vsýpa do papierového vrecúška otruby miesto hladkej múky a iba vtedy sa zbadá, keď ju na to opatrne upozornia. Ani váhy jej celkom presne nehrajú. Ba častejšie ako obvykle pozrie sa úkosom na urodzenú paniu, ktorá sedí na vyvýšenom mieste za pokladnicou a bdie nad poriadkom, akoby nemala čisté svedomie, a bojí sa, že ju budú hrešiť. To by sa mohlo stať, lebo pani urodzená si váži zákazníkov, ktorí ešte kupujú za hotové, a vždy jej pripomína, aby im dávala prednosť.

Ale urodzená pani Vajčiaková nejaví známky, že by sa i ona chcela zamiešať do rozhovoru. Pravidelne otvára a zatvára mäsité, hodne prekrvené viečka. Ba možno, keby si niekto dal roboty a zmeriaval by tieto jediné viditeľné pohyby na jej tele, zistil by, že čas, čo ťažké viečka zapadnú a spočívajú na veľkých očiach uzamknuté ani okovy matky zeme, kým ich zase mocný kŕč, ktorý vzniká v hlbokých vráskach na okraji veľmi prevlhnutých a bielym mazom plnených kútikov, s námahou neotvorí, trvá vždy dlhšie a dlhšie, nad čím sa netreba diviť, keď túto prácu vykonáva od rána. Lebo pani urodzená má v tomto obchode iba túto povinnosť: sedieť na vyvýšenom mieste pri pokladnici, klipkať očami a čakať, kým jej oberučná Hanka nepotisne sériu navážených balíkov, nepodá knižku, aby mohla tučným ukazovákom urobiť prísnu kontrolu, prijať peniaze prv, než si zákazník prevezme tovar, alebo rozhodným ťahom červenej ceruzky odobriť cifru, figurujúcu na konci štipca v knižočke.

Pani Vajčiaková si aj zaslúži takýto oddych. Nesporne väčšiu čiastku života má za sebou. A nebol to nijaký ľahký život. Musela veľa a tvrdo zápasiť, aby si mohla na staré kolená zaistiť vyvýšené miesto v tomto obchode. Zachránila rodičovský majetok na vidieku, ktorý otcovou ľahkomyseľnosťou a hazardným podnikaním nepodareného brata mal prísť na bubon, zaviedla tento obchod v Kapitulskej ulici, odučila muža piť a iným nerestiam, ktorým voľakedy holdoval, priviedla ho pevne do lona svätej cirkvi, keďže vo svojom mládeneckom nezriadenom živote zanedbal sa natoľko, že necítil povinnosť koriť sa nijakému pánu bohu, priviedla na svet trinásť vydarených detí a zabezpečila všetkým živobytie. To je veru dosť na jednu krehkú osobu.

Naostatok, nejaký väčší pohyb nedá sa ani predpokladať. Už to je pre ňu neslýchaný výkon, že ráno prejde s Hankinou pomocou zo svojej izby do obchodu a večer sa ta zase vráti, lebo jednak, ako lekári súhlasne zisťujú, má veľké srdce, ktoré môže pri každom väčšom náraze odpadnúť, a potom jej ťažké telo, vo všetkých formách neobyčajne rozrastené, má náchylnosť rozlievať sa ani vykysnuté cesto z koryta, takže Hanka iba s najväčším úsilím a hlavne s najpevnejšími popruhmi a povijakmi môže ho udržať pospolu.

No to jej neprekáža, aby prejavila živý a trvalý záujem o svoj obchod. V nijakom prípade nechce prenechať starosť oň niekomu inému. Nedôveruje nikomu iba Hanke. Aj tá jej musí každý večer zoširoka rozpovedať stav, pripomenúť čo ubudlo, čo pribudlo, čo sa má objednať, prípadne čo sa pokazilo, a podrobne objasniť všeličo, čo síce z rozhovoru kupujúcich žien ušami zachytila, ale ospanlivým mozgom nestačila pochopiť.

Ľudia sa k nej už s ničím neobracajú. Neodpovie ani na otázku, akoby ich nebrala na vedomie. A predsa jej mnohé žičia ešte dlhého zdravia, lebo máloktorý obchodník prejavuje toľko zhovievavosti k tým, čo v ostatnom čase nemajú vždy naplnenú peňaženku, ako ona. Ani Paulínka by sa nemohla s takou dôverou postaviť pred pult a trpezlivo čakať, kým si ju oberučná Hanka všimne, keby nebolo dobrosrdečnej pani Vajčiakovej.

Dnes by potrebovala zase múku, cukor, masť, škatuľku cigórie, krupicu, niekoľko zrniek kávy a niečo marmelády. Za tými deťmi akoby horelo. Neustále vyzerajú. A prázdna smidka sa im neráce. Vždy musí byť i nejaká nátierka. Nuž áno, aj nejakej marmelády by si prosila.

Hanka všetko za ňou poslušne opakuje: Pol kila krupičkovej múky, dva várovej, štvrť kila cukru. A hneď zvŕta bokmi, dvíha zaoblené lakte, naberá raz z jednej, raz z druhej priehradky, sype do nadstavených papierov, balí a ukladá na púdľu a zase sa zvŕta. Záhyby na skladanej sukienke sa jej riasia, driečik na priliehavej blúzke sa jej napína, ale švíky a sponky dobre držia. Ak má odtrhnúť z klinca nový papier, nezabudne si posliniť prst, ak ide niečo zapísať do knižočky, musí si poutierať do zásterky ruky. Keď je hotová, naslinenou ceruzkou zreteľne vyčísli poslednú cifru na stĺpci a potom celý nákup i s knižočkou, položenou navrchu, potisne pred pani veľkomožnú, aby mala voľné miesto pre ďalšiu robotu.

Teraz by mala pani Vajčiaková nadvihnúť viečka, vziať knižočku a urobiť v nej hrubú červenú čiaru. Paulínka už čaká pred ňou a snaží sa vylúdiť na tvári čo najpríjemnejší a najvhodnejší úsmev. Ale pani Vajčiaková vôbec neotvára oči, ani knižočku neberie, len sedí ďalej vytrvale vo svojej pôvodnej polohe a tak zhlboka oddychuje, že sa jej široké a mocné prsia zodvihujú až pod prvý lalok brady. Paulínka si myslí, že zdriemla. Nebolo by nič divného, keby sa to starej panej prihodilo. Preto bez akéhokoľvek bočného úmyslu, priberá sa poukladať nákup do tašky.

Ale vtedy sa stane niečo neočakávané.

Pani Vajčiaková, neporušiac ani najmenším záchvevom zapadnuté viečka, prudko zdvihne zavalitú a istotne i ťažkú ruku, roztiahne ju v prstoch, ako sa len dá, a položí na knižočku a hromadu balíkov pred sebou ako kvočka kýpeť krídla na vajcia, ak po nich siahneme, trochu sa i navalí telom dopredu, aby tak zdôraznila ten pohyb, a chrapľavým hlasom povie to hrozné slovo, ktoré Paulínka síce nečakala, ale o ktorom tušila, že by mohlo byť niekedy vyrieknuté: Zaplatiť.

Paulínke nezostáva iné len sa urobiť nechápavou. Pani veľkomožná istotne zabudla, že ona berie na knižočku. Nech sa len páči nahliadnuť, knižočku majú pod rukou.

Ale ani taká pripomienka nemá nijakého účinku. Ťažká ruka sa neodťahuje. Márna nádej. Predsa aj trpezlivosť pani Vajčiakovej má niekde medze. Či si vari myslí, že pre jej ľahkomyseľnosť príde aj ona na mizinu? Ach, to zase nie. Pani Vajčiaková nepadla na hlavu. Hoci máva niekedy ospanlivý rozum, predsa si vie uvedomiť, čo môže a čo nie. Pani Alpárová berie u nich už dva mesiace na úver. K starej sume v knižočke pripisuje sa každý deň suma nová, a ani raz sa od nej neodpočítava, lebo ani s najmenším príplatkom neprichádza. Dokedy to tak pôjde? Či nepočítala, že raz tomu musí byť koniec? Nie, tučná ruka pani Vajčiakovej nepovolí. Zaplatiť, potom si bude môcť vziať nákup. Paulínka skúša s prosbou. Ona by nebola odkladala s príplatkom, keby sa jej bola zozbierala väčšia suma. S niekoľkými korunami sa neopovážila prísť. Teraz bude na to pamätať. Niečo zozbiera a donesie, aby sa jej mohlo odrátať. Azda zajtra by mohla. Áno, určite.

Ale pani Vajčiaková je neúprosná. V takom prípade nech si príde aj po nákup zajtra. Môže byť bez starosti. Nič jej nezmizne a na tomto mieste ju bude čakať.

Najhoršie na veci je, že pani Vajčiaková ani raz počas tohto nanajvýš nepríjemného a trápneho výstupu neodchýli viečka, aby sa na chvíľu pozrela na prosebníčku. Nie, trvale a pevne ich necháva zapadnuté. Darmo úbohá Paulínka teplým i zvlaženým pohľadom doráža. Vyzerajú ako drevené, vystrúhané iba z polienka a pevne zliate, zrastané s očami. Ó, je hrozné hľadieť na meravú tvár, na veľkú, bravčovú hlavu, ktorá sa zlieva od tučnoty a nejaví známky života, ale o ktorej vieme, že všetko, čo sa okolo nej deje, presne zachytáva a vníma, áno, je hrozné, keď sú uzamknuté všetky brány vedúce do srdca, ku ktorému by sme sa chceli dostať, je hrozné, keď nikto nechce vidieť naše zúfalstvo.

Paulínka sa rozpačite obzerá. Snáď oberučná Hanka by tu mohla zasiahnuť. Bola k nej vždy taká prívetivá, opytovala sa na deti, áno, niekedy opatrne aj na Alpára. Z úprimnosti svojho prostého srdca ju ľutovala a bola by jej chcela niečím pomôcť. Teraz by veľa urobilo jedno vľúdnejšie tešivé slovo. No Hanka sa usilovne zvŕta, naberá, presýpa, váži. Práve teraz je veľmi zaujatá, ruky sa jej len blýskajú, oči neodlepí od svojej roboty a nemá veru úmysel vyrušiť sa. Naostatok, to nie je jej vec: niekedy musí človek i so súcitom sporiť.

Ani ženy nevravia nič. Tie, čo si držia knižočky, sú možno poľakané. Veď aj im by sa to mohlo ľahko stať. Hľadia sústrastne na Paulínku, bojazlivo a trochu aj spýtavo na pani Vajčiakovú a oberučnú Hanku, jazyky si však strežú, aby niečo pre seba nepokazili, a tak trápne mlčanie sa preťahuje. Počuť iba tupé klepkanie Hankiných opätkov, šuchotanie papieru a, pravdaže, namáhavé vydychovanie pani Vajčiakovej. Aj policajtova žena čuší. V prvej chvíli sa nevie spamätať. Úder bol náhly a prudký, a slovo, ktoré vyriekla tá kopa rozkysnutého tela, čo inokedy tu iba trčí a zapácha ani hŕba starého hnoja, bolo silné. Dosiaľ jej znie v ušiach. Možno si ani neuvedomuje, o čo ide.

Paulínka vidí, že nemá už čo v obchode pani Vajčiakovej hľadať. Zatvorí nákupnú tašku, ktorú už bola otvorila, pritisne si ju úzkostlivo k boku a vyjde pomaly von. Prenikavý hlas spiežovca nad dverami ju sprevádza.

Chvalabohu, vonku je už tma. Nemusí skláňať hlavu, aby jej ľudia nevideli vyjavenú tvár! Aj doma sa ešte ovládne. Všimne si s uľahčením, že Peter sa nakláňa nad nejakým papierom a horlivo narába linonárom a ceruzkou. Istotne je zabratý do svojej úlohy a nebude mať príležitosť stopovať ju svojím pátravým pohľadom. Pokojne zavesí prázdnu tašku na klin v kúte, opáše si zásteru a pripravuje večeru ako obyčajne, chlebík, pretretý masťou, so strúžkami cesnaku, a čistý čaj. Deti si berú svoje hrnčeky a hltavo jedia. Oči im pritom svietia, hľadia jeden po druhom a zisťujú, aké majú porcie. Apolena chmúri čelo a odúva pery, lebo si myslí, že dostala tenší okruštek ako jej sestrička. Ale Peter ju zavčasu zahriakne, pohroziac jej licitáciou. Licitáciou sa strašia navzájom od tých čias, ako bol u nich ten prísny pán s aktovkou a polepil im stroje ceduľkami, a znamená to toľko, že sa chystajú rozdeliť porciu toho, kto nejakým spôsobom hnevá mamu. K zákroku nikdy nedôjde, lebo ohrozený sa rýchle polepší, aby si získal priazeň mamy. Aj teraz Apolena zabudne rýchlo na príkorie a pustí sa do okrušteka, ktorý bola predtým pohanila. Počuť len náhlivé chrumkanie a hltavé chlipkanie. Ústa sú úplne zamestnané a myšlienky ponorené do príjemného pocitu zažívania, nijaké slovo sa vtedy nežiada. Paulínka si to uvedomuje, počúva každý zvuk, ktorý od nich prichádza, ale hlavou sa jej motá len jedna myšlienka: to sú moje deti. Áno, tieto štyri hladné ústa sú moje deti.

Keď ich potom pripraví na spánok a uloží do postelí, vráti sa do kuchyne, otvorí kredenc a prezerá police a zásuvky. Musí zistiť, s čím môže ešte počítať. Vyberá vrecúška, natriasa ich, prevažuje rukou, otvára rozličné škatule, ohmatáva pokrčené papiere, ktoré mohli niekedy slúžiť za obal, nazerá do prázdnych hrncov, všetko pozorným okom zmeriava, odhaduje a všetko zase ukladá na staré miesto.

Nakoniec sedí skleslo pri stole. Nie je toho veľa. Poslednú masť vytrela na okrušteky k večeri, s cukrom osladí raňajšiu kávu, pri dobrom šetrení s chlebom vystačí na niekoľko dní, zo zvyškov múky upečie raz na sporáku placky, nejaké kúsky starého syra, poškrabky marmelády môžu byť na večeru. A potom čo? Paulínka vytrvalo hľadí, jej zrenička sa raz prenikavo zaleskne a raz zase otmavie. Počuje tikanie hodín a pukanie chladnúcej platne na sporáku. Ozýva sa to niekde hlboko v nej. Nuž potom už nič. Na policiach zostanú len prázdne papiere, zásuvky budú vymetené a sporák vychladne. Deti nebudú mať čo licitovať. Áno, tak. To ju bezodkladne čaká, ak sa zajtra nestane nejaký zázrak.

Ach, s takými výhľadmi je slabá úfnosť na pokojný spánok.

A predsa si Paulínka nesmie ani teraz zúfať.

Ráno, keď pooblieka deti a keď odíde Peter do školy, ustrojí sa ešte raz pred zrkadlom, ani necíti chvenie v kolenách, keď vykročí bránou. Ide odhodlane námestím a vojde do širokej brány s portálom. Dávno už vie, že v tejto starej budove je okresný úrad, a v noci sa rozhodla ísť priamo k náčelníkovi. On vraj udeľuje podporu pre tých, ktorých postihla kríza. Snáď ju neodmietne. Keby nebola na to odkázaná, na žiaden spôsob by sa sem neunúvala.

Na pána náčelníka musí chvíľku čakať. Má práve dôležité rokovanie v hospodárskej komisii. A možno to má aj rozhodujúci vplyv na riešenie jej záležitosti. Prirodzene, pán náčelník po skončení zasadania je do určitej miery vyčerpaný a vari aj niečo rozčúlený. Bezpochyby také rokovanie s rozličnými komisiami nie je najpríjemnejšia vec. Dajú sa tam vyvoliť všelijakí vidiecki mudrlanti, ktorí sa celý štvrťrok iba na to pripravujú, aby mohli trúsiť rozumy, a obyčajne svojimi tupými kotrbami porozrývajú, rozbijú na márne kusy plány, ktoré on predloží na schválenie. Jeho prvoradým záujmom je povzniesť okres. Ako dobrý úradník, po svete rozhľadený človek, politik, národohospodár, forsíruje racionalizáciu, melioráciu, reguláciu, rozvetvenejšiu a účelnejšiu komunikáciu, krátko, všetky základné predpoklady zdravého hospodárenia a kultúrneho napredovania, čo by mu nesporne preslávilo meno a dopomohlo k postupu aspoň na podžupana. Ale kdeže môže s oslami zájsť? Tí na zamazaných prstoch počítajú len dane, prirážky, licencie. Ešte keby sa dal pokrok za babku kúpiť. A okrem toho dnes ho zase poriadne napaprčila tá prekliata reverenda, ľudácky poslanec. Zdá sa, že klerikáli dvíhajú hlavy. Domnievajú sa vari, že budú môcť čoskoro zasadnúť na vyhriate stolce.

Paulínku odbaví krátko iba medzi dverami svojej úradovne. Je to uhladený pán strednej, pohyblivej postavy, tvár má oválnu, ešte pomerne chudú, ale spôsobilú na stučnenie. Na jeho obleku vidieť pedantnosť, jeho chladná úradnícka prísnosť javí sklony chvíľkového ironizovania. Počúva iba na jedno ucho. Naostatok, vo svojej kancelárii má práve dôležitú návštevu, podchvíľou preniká odtiaľ rušný rozhovor. Ale čiernym zrakom premeriava Paulínku veľmi podrobne.

Podľa jeho mienky vraj milostivá nevyzerá na to, aby potrebovala podporu.

Paulínka musí sklopiť oči, necíti sa preto takou istou a nevie ani tak presvedčivo dôvodiť. Spomenie napochytro, že má štyri nezaopatrené deti, že muž vykonával remeslo, ale teraz dielňa stojí.

Ach, ona má oprávnenie na remeslo?

Áno.

Nuž potom je vec vyriešená. Nech si vezme nejakého pomocníka a pokračuje v prevádzke. Remeselníkom ani neprislúcha podpora z dôvodu nezamestnanosti. V meste je dosť chudoby, ktorá je na to odkázaná. Nech jej neberie žobrácky peniaz. Ani by jej to neslušalo. Tak.

Pán náčelník sa hneď potom obráti a vojde do kancelárie, kde ho čakajú súrne pojednávačky. Paulínka môže zodvihnúť oči a presvedčiť sa, že ho už v miestnosti, kde ona stojí, niet.

Tam naproti pri dlhom stole sedí jeho tajomník, na vzhľad nepríjemný človek. Má nad jednou lopatkou ostrý hrb, veľké, červené uši a v polovici prelomený nos. Keď niečo píše, skláňa nízko nad papier hlavu, akoby bol krátkozraký, ba musí mať aj dlhé, vôbec nie úradnícke ruky, lebo lakťami zakrýva pol stola. On jej dovolil, aby tu na pána náčelníka počkala, a poradil jej, aby vo svojej prosbe nezabudla pripomenúť štyri nezaopatrené deti. Ale čím jej môže ten pomôcť? Bezpochyby, vykonáva presne, poctivo, príkladne, áno, k úplnej spokojnosti svojho pána úrad, ktorý mu bol zverený. Veď preto dosiahol aj takého vyznačenia: tajomník najvyššej hlavy v okrese. Svoj stôl má v miestnosti hneď vedľa jeho pracovne, on uvádza k nemu návštevy, iba cez jeho ruky prechádzajú spisy k nemu, on je tým jediným prostredníkom medzi najvyššou hlavou a ostatnými obyvateľmi, poplatníkmi, prosebníkmi, koncesionármi, funkcionármi, urbárnikmi, deputáciami a tak ďalej a tak ďalej. Ale predsa je len prostredník, výkonná sila, ktorá nemá slobodnú vôľu, nesmie mať, a dáva sa do pohybu len na pokyn ústredného mozgu, toho za vyfutrovanými dverami. Veru, on len poslušne slúži. Nosí glotové rukávniky navlečené na oboch rukách až pod pazuchy, aby si neošúchal látku, škriabe celkom tuctovým perom, ofukuje papiere, tíško pokašľáva, niekedy posmrkáva, ošuchuje si nohy, keď má vstúpiť k šéfovi, vyklepkáva na dvere, chytá sto ráz do dňa tú istú hladkú kľučku, predkladá spisy, prijíma rozkazy, ukláňa sa hlboko, ako mu len dovolí končitý hrb, a kradne sa pri zemi ako pes. Sem-tam i niekomu dobromyseľne poradí, aby nezabudol pripomenúť tú jalovú lichvu, pochovanú ženu alebo štyri nezaopatrené deti. To je tiež ale všetko. Potom musí zase skloniť hlavu, stiahnuť plecia, natočiť uši a čakať na rozkaz veličenstva. Áno, zariadim sa presne podľa vášho priania. Ráčte sa spoľahnúť, ponížený služobník!

Praje si vari ešte niečo?

Nie, nie, ďakujem pekne!

Vtedy sa Paulínka spamätá, že už dlho pána náčelníka unúvala, a hľadá náhlivo kľučku, ktoré sú na dverách všetkých úradov veľmi vysoko, a prekĺzne opatrne, aby nevyrušovala, von na chodbu. Tu hneď vidí, že z temného úzadia vystupuje proti nej vysoký úradník s neobyčajne dlhým hrdlom, a s chlpatou bradavicou na tvári. Zreteľne ju vidí. Ona sa mu úctivo vystúpi, aby mohol nerušene povedľa prejsť, a zároveň sa mu milo, skoro šibalsky do očú zasmeje, že ako vie o tej chlpatej bradavici na tvári a že je to veľmi zábavné vidieť takú bradavicu. A práve tak zachová sa i pred druhým úradníkom, ktorý vystupuje hore schodmi. Obaja sa zastavia a prekvapene na ňu hľadia. Čo je to za dáma? Že by im bola niečím povedomá? No Paulínka už na bradavicu nemyslí. Zvláštne, ako jej pamäť zle pracuje. Takto zreteľne vidí i najmenšie podrobnosti si všíma, a hneď na všetko zabúda. Obrázky v nej nezanechávajú nijaké stopy. Náhle pred ňu vystupujú, mihajú sa v rýchlom slede, vyvolávajú údiv, ktorý sa odráža na jej tvári úsmevom alebo bázňou. Náhle miznú a s nimi i sprievodné city a hlavne záujem. Iba niekde naspodku pod týmto šialeným únikom ustaľuje sa vždy určitejšia čierna pevnina únavy, proti ktorej nemá síl bojovať. Už sa nepamätá, že iba nedávno stála pred najvyššou hlavou v okrese. Ani to, čo jej povedal. Možno by ho ani nepoznala, keby teraz vystúpil náhle pred jej oči, a usmiala by sa mu do očú práve tak šibalsky, ako sa usmieva všetkým úradníkom, ktorých stretáva. Stratila akosi záujem o vonkajší svet. Nezáleží jej na tom, akú mienku si o nej ľudia tvoria. A ten úsmev pomätenej nadstavuje na tvár iba preto, že si nevie nájsť napochytro vhodnejší výraz a chýba jej na to ako hlavný predpoklad úmysel, akoby každú chvíľu strácala spojenie s tým, čo by mohla nazvať svojím telom.

Blíži sa rýchlo k zábradliu, urobí aj pohyb lakťom, akoby sa ho chcela chytiť. Ale v poslednom okamihu pohyb pristaví trhnutím. Od podobného úmyslu odradí ju podozrenie, že zábradlie by mohlo byť, niekde chybné, nalomené alebo zle pripevnené a ona by mohla padnúť zo schodov do hĺbky. Trochu ju zamrazí táto predstava nešťastia. Opatrne sa odtiahne od zábradlia, kráča pomaly popri stene dolu schodmi. Chvalabohu, schody sú drevené a po celej šírke vystlaté hrubým pokrovcom. Kráča sa jej celkom dobre, nemusí mať obavu, že by sa pošmykla a spadla na kamenné hrany. Aj to ju do určitej miery uspokojuje, že sa nachádza v takej starej, starobylosťou páchnucej, všetkými priestormi vlastnú dôstojnosť a vyznačenosť hlboko prežívajúcej, pevne stavanej budove. Kdekoľvek by obrátila oči, naráža na hrubé múry, odolné, chladom dýchajúce steny, zamrežované okná, úzke, okrúhle klenby, rozložité štvoruhlasté piliere, ako len starí majstri svojimi železnými rukami vedeli vytvoriť. To ju posilňuje, lebo nadobúda presvedčenie, že predmety okolo nej majú trvalú platnosť, takže i jej svet tam vnútri má ešte opodstatnenie, hoci v ňom badať nebezpečné chvenie, akoby sa chcel rozsypať do márnych trosiek.

Ale ako vyjde z brány, tento pocit istoty ju náhle a natrvalo opúšťa. Na všetky zmysly zavalí sa bezohľadný zhon mesta. Tu práve ten vonkajší svet, o ktorý sa dosiaľ opierala, rozpadáva sa na nespočetné množstvo vreštiacich zvukov, rýchlo meniacich sa javov a prudko naráža do nej dravými vlnami svojho šialeného života, strháva ju do nezmyselného víru, a ona nenachádza síl, aby sa udržala na povrchu. Vojde do ulice a prúd ju unáša. Ľudia, mnoho ľudí prechádza vedľa nej, ponáhľajú sa niekde, a ona s nimi. Počuje hukot áut, hrkotanie vozov, vyklepkávanie ťažkých koní, šum rozhovoru sa okolo nej vzdúva, oslepujú ju blesky mnohých očí, tabiel na oknách, skiel na autách, cesta pod ňou klesá, vysoké domy sa kymácajú, rozvlnená obloha bije do nich zvrchu prudkými nárazmi, po drôtoch elektrického vedenia kotúľa sa veľká rozžeravená guľa a tu, práve pred jej očami, sa rozbrýzgava na tisíce iskier. Ach, to je tanec, rozkošný a zároveň hrozný tanec.

Nejakú chvíľku i ona tancuje v tomto mori: jeden krok sem druhý krok tam, veselé pokolembávanie, akoby bola na pochabom bále, nárazy sa vyrovnávajú. Dokonca pociťuje blaženú radosť ako topiaci sa v prvých chvíľkach, kým ho ešte vrchné vlny nadnášajú a obkolesujú svojou hrou. Ale potom, keď si uvedomí, že ju vlastne nič nedrží a okolo nej roztvára sa priepasť, ktorej dno nemožno ani tušiť, schváti ju hrôza. Chcela by sa zastaviť, vzoprieť tomu podozrivému unášaniu. Ale je to nemožné. Naraz prúd vrazí bezohľadne do nej. A tu zbadá, že je v pasci. Božemôj, veď toto všetko sa na ňu rúti: ľudia, autá, kone, vozy, domy, všetko ju chce strhnúť k zemi, pošliapať na dlažbe, rozdrviť a zavaliť. Mesto sa proti nej vzbúrilo. Skutočne, dvanásť rokov v ňom bývala, poznávala ho, priatelila sa s ním, prechádzala sa po ňom, a nič jej v tom neprekážalo, nepohádala v ňom ani znaku zákernosti alebo odmietania. Chovalo sa k nej pokojne ako rozšafný hostiteľ. Domy stáli pevne vo svojich základoch, ulice mali prísny, nezmeniteľný smer, mohla sa po nich ľubovoľne prechádzať, ľudia ju prijímali vľúdne alebo si ju vôbec nevšímali, mohla si robiť, čo chcela, nikomu nezavadzala. Pomaly si navykla, že je doma. Veď s tým úmyslom prišla sem. Bola rozhodnutá tu zakotviť, založiť zdravú, životaschopnú domácnosť, upraviť dosť široké hniezdo, zapustiť hlboko korene, rozložiť sa dosť bezpečne i do šírky, upevniť základy, aby sa mohli výhonky, budúce generácie, pohodlne a smelo rozkonáriť. A boli to dobré predpoklady. Táto pôda je oveľa hlbšia ako tamtá pod hoľami, má i viac živín, človek v nej pevnejšie stojí, ak sa mu podarí raz do nej vrásť. Ale jej úsilie bolo márne. Mesto ukázalo sa zákerné. Keď čakala od neho aspoň zhovievavosť, vyhodilo ju na ulicu a najsurovejším spôsobom ju chce zdeptať.

Ach, je to zlý pocit, vyvolávajúci vždy zimnicu. Paulínka sa bezradne obzerá a zisťuje, že vlastne zablúdila. Nevidí nič, podľa čoho by sa mohla orientovať. Kde sa to len dostala, veď v týchto miestach nikdy nebola. Musí ísť preč, preč odtiaľto, azda naspäť, odkiaľ prišla. A skutočne, hneď sa obráti a ide opačným smerom. Ale ani tak nejde dobre. Nuž teda kade sa pustiť? Teraz je už celkom zmätená: motá sa do kruhu, vráža do ľudí, pletie sa bez cieľa a bez rozmyslu. Úzkosť ju ešte podlamuje, časom je priam neznesiteľná. Núti ju, aby volala o pomoc. A potom sa pustí rýchlo a bezhlavo naprieč cesty, akoby chcela prebehnúť na druhú stranu.

A náhle sa stane nešťastie.

Lebo na nešťastie netreba dlho čakať. Nejaká pološialená, splašená žena ocitne sa naraz uprostred cesty. Nikto nemôže vedieť, aký má úmysel, a všetko sa odohráva tak rýchlo, že podstatné, nehodu objasňujúce okolnosti nedajú sa ani postrehnúť a je i málo ľudí, ktorým prišlo na um dívať sa práve v tú stranu. Žena azda nestála ešte nikdy na rovnej, vyleštenej asfaltke. Má teda dojem, že sa jej pod nohami kĺže, a zaiste poľaká ju aj auto, ktoré sa k nej blíži z jednej strany veľkou rýchlosťou, akoby malo len na ňu namierené a akoby ju chcelo prenasledovať všade, kdekoľvek sa pohne. Trošku toho vedomia, ktoré v očiach má, zaslepia jej prudké a prenikavé lesky reflektorov a skiel. Žena v tej chvíli zabudne, kde chcela ísť, a pustí sa do behu pred autom ako oslepený zajac. To ešte môže vyvolať u divákov veselý smiech a samopašný pokrik ako pri pretekoch. Ale z druhej strany sa tiež rúti auto. A tu nešťastnica stratí úplne rozvahu. Zodvihne dovysoka ruky, akoby sa niekomu vzdávala na milosť, vykríkne na plné hrdlo a hádže sa pod kolesá.

Pouličný ruch ustáva. Počuť tupý náraz, škripot prudko a pevne tlačených hamoviek, ešte jeden náraz, tentokrát značnejší, potom zarínčia sklá, hore na kandelábri kníše sa na drôte lampa. Ľudia sa zhŕknu, urobia pevne zomknutý kruh okolo miesta naprostred cesty. Žandári a policajti, ktorí sa zvyknú vždy opozdiť pri takýchto nehodách, musia si kliesniť násilím cestu.

Čo je?

Z auta, ktoré narazilo plechovým nosom do železného kandelábra a má rozbité všetky sklá, vylieza zavalitý šofér. Utiera si do ufúľanej handry dokrvavené ruky i nos, nedbajúc, že si tak znetvoruje celú tvár, a ponáhľa sa vysvetľovať, aby urobil dobrý dojem na bezpečnostné orgány, ktoré sa púšťajú teraz s vážnosťou a len im prislúchajúcou dôkladnosťou do vyšetrovania. Našťastie on zavčasu zbadal, ako žena balansuje, preto hneď stíšil jazdu a potom tak prudko zatočil, že ju nabral iba na blatníky a odhodil stranou. Jej sa teda nemohlo nič stať, iba ak menší otras. Zato on je poriadne pošramotený a do auta sa môžu zapriahnuť iba kone.

Nešťastnica zatiaľ nemôže dosvedčiť, či hovorí pravdu, lebo nejaví znateľnejšie známky života. Jej sviatočný klobúk so širokou particou je preborený, roztlačený na pogáč a visí na reflektore ako úbohý kus zdrapov strašiaka, žlté remence tašky vytŕčajú spod zadného kolesa, po ceste sú roztrúsené nejaké drobné korálky. Ona zaujíma vcelku slušnú polohu. Leží na chrbte s málo rozhodenými rukami. Nebadať na nej väčší úraz, len naspodku pri kolene pravej nohy má viac pokrčené, zhúžvané šaty. Tam sa jej belie aj trochu nahého tela nad poväzkom. A pravdepodobne bude mať odretú kožku na predlaktí ľavej ruky, lebo odtiaľ jej vymoká niečo červenej krvi.

Nejaký starší pán s kozou briadkou, pravdepodobne lekár, ktorého privolali z neďalekej ordinácie, ochotne si k nej prikľakúva, upravuje jej diskrétne šaty pri kolenách, priťahuje ruky, zisťuje jej ranku, hladí sluchy, skúša tep. I podľa jeho mienky nejde o vážnejší úraz. Keď dostane menšie ošetrenie a občerstvenie, bude sa môcť sama postaviť na nohy. Boli však všetky predpoklady na to, aby sa stala obeťou ženskej vrtošivosti a poplašenosti.

Šofér teraz dokonca do špinavej handry hlasno siaka, čo spôsobuje všeobecné uvoľnenie napätia. Keď on vraví, že sa jej nemohlo nič stať, tak mu môžu veriť. Veru.

Pán strážmajster si hneď potom zatvára zápisník. Myslí vari, že na verejné predstavenie bolo toho dosť. Zvedavci sa môžu rozísť, lebo pokračovanie môže byť len za zatvorenými dverami policajnej strážnice.

Keď sa Paulínka ako-tak prebudí z mrákot do sveta, vidí okolo seba samú uniformu. Sedí na drevenej lavici pri stene, lebo táto miestnosť, kde sa nachádza, je veľmi jednoducho zariadená: niekoľko lavičiek okolo stien, vešiak, hnedá skriňa, potom nízka priehrada, za ňou hneď pri okne písací stôl, na stene tri obrazy, jedna mapa, zvýrazňujúca nejaký plán v krikľavých farbách. Viac nič. V povetrí cítiť silný zápach tabaku. Pôsobí to čudne: biele múry, jednoduchý nábytok a ten silný zápach. Áno, pôsobí to ani rozkaz. Človek sa cíti malý, všade naráža na prísny chlad, mužskú rozhodnosť, tvrdosť, niekde nablízku strežie bezohľadná moc verejnej bezpečnosti.

Za písacím stolom sedí starší pán dobre prešedivených vlasov. Tvrdý golier policajnej blúzy mu prekáža pri písaní. Musí občas zodvihnúť a vytiahnuť bradu. Pod zrnitou a husto zvráskavenou kožou na hrdle má už málo mäkkého a poddajného sadla. Oproti nemu oboma rukami opiera sa o stôl iný, o niečo mladší, ďalší sedí pri okne, jeden stojí vedľa nej a podchvíľou jej podáva hrnček so studenou vodou. Len nech sa napije, voda nemôže uškodiť a osviežuje. A ešte je tu četník s remennou taškou na boku. Prechádza sa po miestnosti. Keď urobí krok, vždy mu sucho zavŕzgajú baganče alebo žlté holienky. Paulínka má dojem, že tomuto musela odpovedať na mnohé otázky. No nevie, aké to boli otázky a čo na ne odpovedala. Muselo to byť už dávnejšie.

Dúšky čerstvej vody jej naozaj prospievajú. Po každom o niečo viac prehliadne a lepšie vie používať oslabené zmysly. Ako sa rozpamätáva, títo ľudia sa nechovali k nej tvrdo. Boli jej vlastne ochranou, prvou oporou, ktorej sa snažila na tomto znovu dobytom svete zachytiť. Doviedli ju do bezpečia, ošetrili, ako im len ich hranaté ruky a nemotorné pohyby dovolili. Hovorili o nej šetrne, posmeľovali ju. Snažili sa ju prebudiť k životu. Len ona sa ľakala. Triasli sa jej pery, sťahovalo jej hrdlo, niekedy nevedela vydýchnuť, dusila sa, potom ju zalievali slzy, celé prúdy horúcich sĺz, a teraz jej je už o niečo ľahšie. Ďakuje im.

Po chvíli vojde do dvier ešte jedna úradná osoba. Je tiež už staršia, ale má ešte husté a dobre čierne struky vlasov pri ušiach, ani úradnícku čiapku nenosí práve najdôstojnejšie a smelo, podľa osvedčeného spôsobu starých policajtov za oných lepších čias, pýši sa hrubými, vykrútenými bajúzami. Paulínka v ňom poznáva pána Korbeľa z ich ulice. Keď sa na ňu pozrie, nevie celkom dobre pod fúzy ukryť výrazný úsmev. A podľa všetkého mu plným právom aj prislúcha, lebo vedie so sebou aj Petra. Išiel za ním až do gymnázia, vypýtal ho slušne od profesorov. Nemohol predsa dovoliť, aby suseda išla domov sama.

Paulínku podleje horúca vlna hanby, keď vidí pred sebou syna. Pravdepodobne si nepriala, aby sa tu s ním stretla, alebo zisťuje, že ju jeho veľké oči z niečoho usvedčujú. Áno, lebo svedomie ju teraz veľmi tlačí. Ale Peter sa nezmätie. Ide priamo k nej, chytí ju pevne za ruku a povie proste, odovzdane: mama. V tom slove je všetko, čo jej v tejto chvíli potreboval povedať. Zaiste i výčitka, ale i odpustenie, a preto Paulínka môže ľahšie vstať a s ním odísť.

Po ceste sa jej už nemôže stať nič. Vedľa nej kráča isto Peter a ona ani necíti nablízku nebezpečie.

Ale svoju domácnosť nájde hore nohami. Postarala sa o to náležite pani Korbeľová, policajtova žena z ulice, a suseda Kropiačka, ako sa priznávajú, v kuchyni od rána hospodária. Všade po zemi okolo sporáka, na lavičke, stole povaľujú sa hrnce, misky, vahany a iný ešte neumytý riad, ktorý bolo treba upotrebiť pri varení. Deti sú práve pri obede a podľa ich spokojných, blaženosťou až zahmlených očí, spotených vlasov, napuchnutých červených líc, vymastených úst a polepených prstov môže súdiť, že mali výdatnú hostinu. Naostatok, krátky pohľad na stôl vyjaví všetko. Vedľa množstva omrviniek povaľujú sa tu napolo poobhrýzané okrušky chleba, hŕbky kôstok, zle poobjedané tenké kostičky, ohryzky jabĺk, na mise je ešte čerešňový kompót a na tácni kus lekvárového koláča. Celkom ako po hodoch.

I Paulínka, len čo príde, musí vychlípať tanier horúcej kuracej polievky. Padne jej to dobre. Veď tá slabosť, ktorá ju dosiaľ podmieľala, mohla byť aj od hladu. Teraz jej zase pribúda síl. Stáva sa istejšou a netreba sa jej ani plašiť, keď sa niekto otvorenejšie na ňu pozrie. Potom ju obe ženy prinútia, aby si ľahla. Potrebuje vraj odpočinok. Nech sa vraj len do ich roboty nestará. Dajú zase všetko do takého poriadku, ako bolo.

Iba Peter ťažko prekonáva porciu, ktorú mu predložili. Nejako pomaly narába vidličkou a nožom. Dlho prežúva, kúsky mäsa mu viaznu v hrdle. Čelo má stále rovnako zakabonené, pohľad ťažký. Nad čím ten chlapec len rozmýšľa?

Policajtova žena vyčíta Paulínke, že sa dala včera večer tak ľahko tej bachráčke odbiť. Ona vraj najprv nevedela, o čo ide, lebo inakšie by ju nebola naprázdno pustila. No ráno hneď išla do obchodu a Paulínkin nákup jednoducho vzala. A v budúcnosti nech si len ide kúpiť, čo potrebuje. Jej muž sa už postará, aby pani veľkomožná na ňu veľmi nefučala.

Kropiačka zase mieni, že tú starú megeru už mal dávno šľak trafiť. A keby si ešte aj táto Fúzia, čo od rána lepí na okno nos a škúli sem dolu ani sova, ušúľala z motúzov, ktorými prešíva sväté obrazy, poriadny štranok na krk, istotne by sa pánbožko usmial pod šedivé fúzy a všetci čerti by nadvihli chvosty, lebo by ich už nemal kto za rohy ťahať. A pritom si pokojne škrabe široký zadok. Ach, túto Kropiačku nič nepomýli. Robí všetko dôkladne a tak, ako jej to práve na chuť padne. Nech jej svet vylezie na chrbát.

Ale okrem týchto dvoch papuľnatých a teraz aj výnimočne prívetivých žien je tu aj ďalšia osoba. Sotva poklesne vzrušenie zo stretnutia, postaví sa do dvier, nedbajúc, že pôsobí azda teraz svojím zjavom rušivo, a celkom dôverne ukazuje rad čľapatých, možno od fajky alebo močky dobre zažltnutých a pri koreni aj prehnitých zubov, aby prezradila, že sa tu necíti cudzo. Paulínka v ňom hneď pozná ťarbavého sedliaka, ktorý si bol chcel raz dať do maštale zaviesť vodovod. Od rána vraj tu na dvore postáva. A nie mu je to veru milé, keď robota doma stojí. Ale nechcel odísť prv, kým svoju vec nevybaví. Hádam sa naň pamätajú. Pán majster mu poradil, aby si zaopatril motor, ktorým by sa dala voda zo studne do maštale ťahať. Veľa mu to dalo námahy. Bol za ním voľakde až pri Prahe. Teraz ho má doma, a teda pán majster môže prísť motor založiť a urobiť ten vodovod. Nuž to im prišiel povedať. Mohli by začať hneď zajtra.

Ach, veru zajtra. Len koho tam vyslať, keď nieto rúk, čo by sa prichytili do roboty. A peniaze sú v dome potrebné ako soľ.

Kropiačka dobromyseľne radí, že by si mala Paulínka vziať nejakého pomocníka, vážnejšieho chlapa, najskorej toho Tóna, čo tu už raz bol. Nech mu napíše, on istotne príde. Chlapi robotu teraz neodmietnu.

Ach, veru Tóno. Bola by to najspoľahlivejšia pomoc. Paulínka o tom nepochybuje, len kde ho nájsť. Raz odišiel, muž ho vyhnal. Ktovie, či by sa aj chcel vrátiť. Nie, nie, ona si nevie sama poradiť.

Ale vtedy vstane od stola Peter a oznámi sedliakovi pevným hlasom, aby išiel len domov a čakal ich. Ráno istotne mu začnú robiť vodovod do maštale.

Paulínka nechápavo hľadí. A už nechce chodiť do školy?

Nie, Peter sa rozhodol, že už nie. Zostane doma a bude robiť na otcových strojoch. Do remesla sa dosť rozumie. A niečo mu pomôže aj policajtovie Gusto. Sprvu to síce nebude najlepšia robota, ale po pár rokoch dá sa vyskúšať skúseným majstrom, aby mohol dostať výučný list. Tak. Chvalabohu, podarí sa mu všetko povedať na jeden dúšok, iba potom musí preglgnúť, lebo zistí, že mu chýba ešte trochu odvahy, aby vydržal hľadieť dlhšie ľuďom otvorene do očí a vravieť vážne slová ako chlap. Aj trochu tmavého rumenca mu vsiakne do tváre a ani k slzám nemá ďaleko. No keď si ešte raz preglgne, zase sa mu odvaha vráti.

Ženy si ho pozorne prezerajú a musia sa diviť. Prirodzene, najviac Paulínka. Ona možno aj niečo podobného v chlapcovi tušila. Ale či mohla čakať? Veď mu toho roku minulo iba štrnásť rokov. A potom boli všetci uzrozumení, že bude študovať. A teraz on všetko toto zavrhuje a rozhoduje sa pre remeslo. Bude robiť na otcových strojoch, vraví, a pozdejšie musí dostať výučný list. Ona mu nesmie odporovať. Hľadel odhodlane a vravel mužne, ani raz sa mu hlas nezachvel. Ach, ach, to je nový úder pre ňu. Áno, ale pod týmto úderom leží sa jej dobre. V prsiach ju niečo veľmi silného rozohrieva. Chcelo by sa jej samou spokojnosťou a vďakou plakať.

Nuž áno, keď chcú, teraz si po rušnom dni odpočinie.

Petrovi nadarmo nedôverovala.