ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejaký čas majú Alpárovci spoločné záujmy.

Najprv celkom príjemné.

Paulínke sa narodia dvojčatá, dve čiernooké dievčatká.

Je to pre celý dvor nevšedná a do určitej miery aj vzrušujúca udalosť. Alpárovci tu vôbec predstavujú omladzujúci živel. Pred rokmi býval dom pochmúrny, vážny. Celé dni neozvalo sa v ňom ani hlasnejšie slovo, nieto ešte hrmotnejší zvuk. Brána bývala zatvorená, okná tiché a temné. V letných horúčavách ležalo nehybne na streche a dolu na vydláždenom dvore slnce, v zime, v jasných nociach, zase mesačný svit. Ak pršal dážď, vyzváňali monotónne rúry a na plochej skale pod odkvapom čľapotala voda. Ľudia sa zriedkavo ukazovali, zdržiavali sa ponajviac v hlbokých bytoch, a keď aj potrebovali vyjsť von, chodili ohľaduplne, aby nevyrušovali susedov, lebo boli to všetko ľudia pokojamilovní, mierni, ktorí si vážili tichý útulok. Ba aj Kropiačka sa vtedy miernila. Svoju taligu vťahovala do dvora obyčajne neskoro večer, keď sa už ani v jednom okne nesvietilo. Iba na jar, keď košatý oleander, jediná ozdoba dvora, rozvinoval nové listy, zašvitoril nezbednejšie hore v žľaboch kŕdlik vrabcov alebo v záhrade medzi húšťou novonastriekaných fazuľových paličiek zamraučalo mača, ktoré ušlo z hniezda starej panej, a vari sem-tam buchli mocnejšie dvere. A to bolo tiež všetko.

No ako prišli Alpárovci, dom ožil. Brána musí byť teraz otvorená. Na dvor prichádzajú cudzí ľudia, v dielni u Alpárov narážajú na seba rozličné kovové zvuky, učni vypiskujú alebo sa medzi sebou hašteria. Paulínka hlasnejšie vypráva. V poslednom čase roznáša malý Peter po dvore obruče a trepe na staré hrnce. A teraz sa zase narodili tieto dvojčatá.

Zatiaľ ležia pokojne vedľa Paulínky na posteli. Môžu pokyvkávať iba drobnými hlávkami, lebo sú až po hrdlo zakrútené, ale prejavujú dosť príznakov, že sa čoskoro prihlásia o slovo a zaujmú dôležité miesto v dome.

Všetkých udivujú. Ach, veď dvojčatá sú v dnešných moderných a po každej stránke prešpekulovaných časoch naozaj zriedkavým javom. Ľudia napospol schúlostiveli. Majú chatrné, slabé postavy. Všetko ako šviháre. Ženám napríklad chybí driek, boky, brucho. Je obava, že sa prelomia v páse. V tom prípade nemôže byť ani reči o deťoch. Nemajú ich kde vynosiť. A potom, ohrozili by ich život. Taký pôrod je veľmi riskantná vec, hra na slepú babu. Žena vždy váži medzi životom a smrťou. A keď sa aj všetko šťastne skončí, dieťa je na svete, ale žena si podryje zdravie, lebo má pohýbané vnútornosti, vari aj znečistenú, porušenú krv. Ešte tie smelšie, zdatnejšie zo zvyku alebo z povinnosti udržať rod odhodlajú sa na jedno, prípadne s dlhšou prestávkou na druhé. Časy, keď matky vynosili dvadsať alebo aspoň plný tucet detí, sú dávno preč a vzbudzujú hrôzu.

Hneď za rána, sotva stihne baba vyvesiť prvé plienky, vojde sama domáca, drobná pani Mreňková. Veru nezvyčajný hosť. Málokedy ju vídať na dvore. Skoro neotvorí ani dvere na záhradnom domku, v ktorom býva. A Alpárovcov nemá celkom v láske. Porušili jej pokoj, ktorým sa ohradzovala, rozťahovali sa po celom dome, zatarasovali dvor krámami a hádam tam i tam pozabudli, že majú zaplatiť nájomné. Boli to vôbec ľudia neporiadni, sebevoľní, ktorých si nemala pripustiť do dvora. No tú noc nestihla zatvoriť ani oči. Podchvíľou rušala sa z postele, pristupovala k oknu a načúvala, čo sa robí tu na druhom konci dvora. A teraz, keď sa od baby dozvedela, že sú to dokonca dvojčatá, nevedela už potlačiť zvedavosť. Ach, ona si voľakedy veľmi priala deti, a nie jedno, aspoň štyri, päť, malé, ružové deti, ktorým by vyčesúvala vlásky, pripravovala maškrty. Bol to jej sen, jediná žiadosť. Ale jej nebohý muž sa bál. Bola primalá. Poradila sa v tej veci i s doktorom a ten radil tiež k opatrnosti. Nuž musela sa vzdať radosti. Muž jej zaopatril miesto detí angorské mačiatka, o tie sa stará. Ale, božemôj, deti sú iné, ona to vždy vravela. Hľa, akí anjeli. A malá pani Mreňková sa nemôže ovládať, aby sa jej oči nezaplnili až po okraj horúcimi slzami. Ach, čo by dala, čo by ona za to dala, keby mohla byť takou šťastnou, ako je Paulínka.

Potom vstrčí do okna strapatú hlavu Kropiačka. Chcela sa len opýtať, či im netreba niečo doniesť. Ide do mesta, mohla by kúpiť. A naozaj, keď sa vráti, vykladá z koša na stôl osminku masla, hrnček smotany, niekoľko vajíčok a hrudu syra. To pre Paulínku. Bude treba, aby zmocnela. A pritom nezabudne pochváliť malé stvoreniatka. Nuž budú z nich rúče dievky, len chlapov k nim. Váličku netreba ani spomenúť. Tá celú noc presedela tu v kúte a prežívala všetky úzkosti, nádeje, bôle i radosti spolu s Paulínkou. Telo sa jej triaslo, ústa boleli, oči vyhasínali, sotva vládala pridusiť stony a kvílenie, keď Paulínka kričala, a teraz ešte svieti v nej úžas nad zázrakom, ktorého bola svedkom. Mladý učiteľský pár zas napoludnie, keď sa vracajú zo školy, vojde okúňavo. On je aj vnútri zahanbený a upätý, stojí zarazený, s ušami prekvitajúcimi, a nevie, na čo by sa mal pozerať. Je tu pre neho všetko také tajomné a také chúlostivé. Všetko tu páli a zrádza. Zato ona sa hneď vynájde a rozhovorí. Má veľa otázok, zvedavo a veľmi podrobne si prezerá deti. Jedno by si hneď aj vzala. Sú také chutné, na bozkávanie. Mala by z nich radosť. A myslí to vážne.

No najväčšie vzrušenie prežívala slečna Füzy. Ona vlastne celý ten zázrak predvídala a možno, že ho aj vymodlila. Vždy vravela Paulínke, že to budú dvojčatá, a v hĺbke svojho srdca si to aj priala. Ba kedykoľvek doma na kľačadle končila modlitbu, pridala jeden otčenáš na tento úmysel. Ach keby sa jej prianie vyplnilo. Dosiaľ vo dvore jej príkladný svätý život nemal žiadneho účinku. Ľudia si žili ako zvieratká. V každom kúte páchali sa zaiste do neba volajúce hriechy, ako keby jej tu ani nebolo, akoby sa jej srdce netriaslo odporom nad mravnou skazenosťou, akoby nerobila za nich pokánie, nepostila sa, nechodila pravidelne na prijímanie, neprispievala milodarmi na misie, nevzývala Bohorodičku, nevyžívala usilovnými prstami prestieradlá pre boží stánok a rúcha pre svätých mužov. Necítila sa veru najpríjemnejšie. Myslela, že má na duši ešte nejaký malý fliačik, pre ktorý sa nemôže svojim orodovníkom zaľúbiť. Spytovala svedomie, radila sa i so svojím spovedníkom, čo podniknúť, odkiaľ začať, aby nejakého výsledku dosiahla. Nadarmo. Ľudia vo dvore ju proste nebrali na vedomie. Azda sa jej za chrbtom aj uškŕňali. Veru i takej zvrhlosti boli schopní. Najmä táto kofa oproti jej oknám. No teraz, ako je tu Paulínka, jej postavenie sa zo dňa na deň lepší. Aspoň jedna duša ju chce nasledovať v cnosti. Paulínka je poslušná, bohabojná, ešte neskazená, dôveruje jej. Môže dúfať, že každé slovo, ktoré vysloví, padne do dobrej pôdy. Konečne bude niekomu strážnym anjelom. Jej blahodarná činnosť má sa kde rozvíjať. Aspoň jedna rodina v tomto dvore stane sa jej zásluhou bohumilou. Vytvorí z nej skutočné hniezdo šťastia. Bude nad ňou bdieť dňom i nocou, aby ju nejaký zlý pajeď nepodrýval. A podľa všetkého práca sa jej darí. Paulínka stále častejšie navštevuje kostol. Ako vidieť, nedrží sa podľa zvyku moderných, nemravných manželstiev. Ako poriadna matka dala už život jednému dieťaťu, teraz nosí pod srdcom druhé a istotne nie posledné. Nuž to je potešujúce. Môže byť spokojná. A keby boli dve, ako si praje, dostala by tak z výšin znamenie, že je na správnych cestách. Ba malo by to i rozhodujúci účinok pre ostatných. Potom si slečna Füzy chvatne vymastí čelo, vypudruje končistý a častým utieraním očervenený nos, vyčistí sklá na okuliaroch a ponáhľa sa von. Pod bránou si ešte vyhladí čipkové okraje bieleho golierika, napraví zlatý krížik na prsiach, ofúkne rukávy čierneho kabátika a vykročí do hlučnej ulice s pyšne zdvihnutou hlavou. Jej oči aj spod hrubých skiel iskria ani pravé diamanty. Hľadia vyzývavo do každej tváre, ktorú stretne, neuhýbajú sa pred nijakou prekážkou, lebo v tomto čase sú i pevné. Všade pri svojich známych sa zastavuje a obšírne rozpráva, aká nevšedná udalosť sa stala na ich dvore. Nezabudla pritom zdôrazniť, akú dôležitú zásluhu má na tom ona. Hovorí o prebdených nociach, o vrúcnych modlitbách, prísnych pôstoch. Bolo to neobyčajné vypätie duševných i telesných síl. Stále nosila v sebe tú istú myšlienku, vracala sa k nej, upevňovala, zohrievala vlastnou krvou. Nepripustila, aby na chvíľu ochabla. Teraz je hrdá, že sa to stalo jej pričinením. Tvári sa tak, akoby bola ona tou šťastnou rodičkou.

Pri Paulínke je každú chvíľku. Treba sa predsa o zverenku starať, aby si ju ešte k väčšej poslušnosti a oddanosti zaviazala, treba bdieť nad jej zdravím i nad jej duševnou pohodou. Nesmie pocítiť v ničom nedostatok, nedbalosť. V jej komore je, chvalabohu, dosť zásob, aby tomu zabránila. Sú tam v každom čase police rozličných chutných zaváranín, jemných lekvárov, sladkých štiav, kompótov i voňavých jabĺčok. Najlepší výber z toho teraz putuje na bieluškých tanierikoch s pozlátenou obrubou do Alpárov i okrem balíčkov, ktoré posielajú priamo z cukrárne na príkaz slečny Füzy. Paulínka veru často ani nevie, ktorú pochúťku najprv okúsiť, aby uspokojila štedrú darkyňu. Slečna zakaždým tu niekde blízko stojí alebo sedí, sleduje každý jej pohyb, ba usiluje sa uhádnuť i všetky poryvy jej mysle. Presviedča ju, že je ešte bledá, slabá, že musí veľa jesť, že sa nesmie namáhať. Ach, toľko pozornosti.

O drobné hlávočky, ktoré sa vytŕčajú spod periny vedľa Paulínky, už neprejavuje taký veľký záujem. Je to len prirodzené. Vyrástla v samote, stretáva sa iba s dospelými ľuďmi. Deti vo svojom náručí ešte nemala, bol to pre ňu neznámy svet. Nevedela sa k nim postaviť, nevedela sa na ne usmiať; mala nekaľavné ruky, keď ich chcela vziať, chladné a nie práve najcitlivejšie prsty, keď sa ich mala dotknúť, vari sa ich aj trocha štítila. Deti nebývajú veru najporiadnejšie, nikdy nepredvídaš, akú neprístojnosť ti chystajú vykonať, keď sa s nimi mazneš. Okrem toho samy dievčatká ju nemôžu dobre zniesť. Kedykoľvek by sa priblížila k nim, mraštia tváričky a zbierajú do ústočiek plač. Vari ich plašia jej okuliare, nuž radšej len od nich ďalej. Počká, kým zmúdrejú. Ale ani taká nevďačnosť ju neodradí, aby im nevyhľadávala v kalendári mená. Tá belšia sa bude volať Školastika a druhá Apolena. A keďže nikto neopováži sa robiť námietky, mená zapíšu i do matriky. A s takou istou samozrejmosťou sa ponúkne, že ich ponesie na krst. Ba v tomto prípade prejaví i určitú, pravdaže, neznesiteľnú mieru náhlivosti, lebo má obavu, že by ju mohla predbehnúť Válička. Ach, tá púzika bola by všeličoho schopná. Odkedy jej Kuzma vykonal muža do sanatória, ožívajú jej muchy. Opovážila si dať odstrihnúť i vlasy, porobiť nad čelom lokničky, lepšie sa oblieka a vari aj trochu stučnela. Aká bezočivosť. U Alpárov vysedáva celé dni, ba ako Paulínka zľahla, prevzala vedenie domácnosti, krúti sa okolo sporáka v kuchyni ako vo svojom, stále kutí niečo v rúre, upratúva izbu, prihovára sa Paulínke. Vôbec správa sa tak, že pohoršuje slečnu Füzy. Bola by to pre ňu veľká urážka, keby sa urobila dôležitejšou. Nie, slečna Füzy to nepripustí. Veď by nemala ani čím svoju dôstojnosť dokázať, bedač. Ona už stihla zaniesť ku klenotníkovi zlatý dukát, aby z neho urobil rovnaké retiazky a krížiky. Bude to kráľovský dar. Na Kapitulskej ulici to už vedia a všetci dôstojní páni jej čin schvaľujú. Veru.

Taká veľkodušnosť pomkne aj Alpára. Na nejaký čas si uvedomí, že má aj otcovské povinnosti. Častejšie zdrží ho nejaká robota doma, oblieka sa do sviatočných šiat a býva prívetivý k ľuďom, ktorí prichádzajú obdivovať malý zázrak. Zdá sa, že ho celá záležitosť zohrieva znútra. Prichodí si vari trochu vážnejší. Zaiste. Nie každý má tú česť byť otcom dvojčiat. Zavše o sebe rozmýšľa. Pripúšťa, že nevedie celkom usporiadaný život. Mal by sa viac starať o rodinu. Muži väčšinou tak robia. Bývajú potom všeobecne ctení. Vídať ich vždy spolu so ženami, vodia deti za ruky, sú starostlivo poobliekaní, lepšie živení. Či by on k nim nemohol patriť? Bezpochyby, veď má na to všetky predpoklady. Kladie si v tomto smere aj určité predsavzatia. Keď sa jeho pohľad stretne s pohľadom Paulínkiným, badá, ako mu srdce mäkne nežnosťou. Spomína si na svoje prvé vzplanutie ľúbosti, na nádejný začiatok, na krásne dni, keď sa cítil nejako každú chvíľu bohatším, preplnenejším spokojnosťou a čistou radosťou. Paulínka je ešte stále svieža v tvári a hlavne v očiach, ako bývala vtedy, keď ju nosieval v náručí rozkvitnutou lúkou, a tiež aj ochotná kedykoľvek presvedčiť ho o svojej oddanosti. Tak to vidí. A pripadá mu to ako závan priaznivého vetra. Ako ľahko sa mu otvára hruď? Azda naozaj chýba iba jeho dobrá vôľa. Možno.

Napodiv, hoci slečnu Füzy nemohol vystáť, volal ju starým rešetom, tajne si prial, aby si niekde krk dolámala, lebo do všetkého pchala nos a nárokovala si robiť vo dvore prísneho richtára, teraz ho vôbec nemýli jej vysušená tvár, stračí nos a sovie oči. Býva k nej ohľaduplnejší, úctivejší, robí jej poklony, nikdy nezabudne vziať jej sučku do náručia a trochu sa s ňou poihrať, ba keď spomenie, že by sa patrilo zavolať na krstiny pána dekana, predbehne ju.

Na krstinách je uhladeným a pozorným hostiteľom. Snaží sa každému vyhovieť. V konaní prejavuje miernosť a rozvážnosť, v reči zase striedmosť a múdrosť.

Slečne Füzy samou spokojnosťou prekvitá tvár. Už vidí krásny výsledok svojej misie, prvú šťastnú kresťanskú rodinu, kde panuje viera, nádej a láska.

Aj Paulínka je spokojná, hoci vie, že je to iba chvíľka rozmaru a že zajtra sa pravdepodobne všetko zmení. Alpárovi zase sadnú na čelo tiene, schváti ho nepokoj, pôjde starými cestami a ona bude sama.

Ale v tomto prípade sa mýli. Alpár má naozaj dobrú vôľu stať sa pozornejším manželom a starostlivejším otcom. Nejaký čas je k nej láskavý, áno, i gavaliersky, akoby neboli medzi nimi nikdy nezhody. A potom vyskytne sa nová príležitosť, aby sa ešte viac k sebe priblížili.

Tentoraz stredom ich spoločného záujmu stane sa Kuzma.

Tóno správne predvídal. Kuzma nebol opatrný podnikateľ. Azda mu v tom prekážalo mäkké srdce. Nevedel vynútiť od robotníkov väčší výkon, nestaral sa o nich. Na stavbách sa zriedka ukazoval, a keď aj, robil iba povrchnú prehliadku. Mal veľa priateľov a nemohol si odoprieť radosť porozprávať sa s nimi niekde na rohu ulice alebo v krčme. Stačilo mu, keď mal vedomie, že sa všade pracuje. Niektorí jeho dobrotu nadužívali. Pracovali nesvedomite a najskorej i palieri, ktorí viedli stavby, ho klamali. Na niektorých stavbách prerobil, inokedy neboli zase majitelia spokojní, nestavalo sa celkom podľa plánu, musel platiť náhradu. A potom, ani k peniazom nemal patričnú úctu. Neviedol si nijaké účty, vyplácal priamo z ruky, mnoho minul so svojimi priateľmi, mnoho vydal na dobročinné ciele. Nuž následok sa musel dostaviť.

Jedného dňa ho zastihne Alpár v najtmavšom kúte krčmy pohrúženého do ťažkých a zaiste i chmúrnych myšlienok. Podľa odutej tváre, vypúlených a krvou silne podtečených očú správne usudzuje, že už veľa vypil. Ako sa zdá, nie je ani rád, že si Alpár k nemu sadá a že sa púšťa s ním do rozhovoru. Nemá na to chuti. Hlavu si ani necíti, voľačo v nej hučí, darmo by lovil múdru myšlienku, nemá to teraz ani zmyslu, celé telo ho omína. Najradšej by z tohto sveta niekde ušiel, aby sa stratil cudzím i vlastným očiam. Život sa mu stal príťažou.

Nuž čože je?

Zle.

Ako?

Banka mu odoprela platiť. Prevzala všetok inventár a sama dozerá na stavby, ktoré sú ešte v prevádzke. Je na mizine.

Ták?

A najhoršie na veci je, že ani tým sa straty nezaokrývajú. Hovorí sa ešte o štyridsiatich tisícoch. Banka ich od neho vymáha, a ak ich v krátkom čase nezaplatí, siahnu mu na dom, ktorý si nedávno v Novej ulici postavil. Chcel mať na starobu stály útulok. Ako mu už spomenul, počítal aj s ním, s Alpárom. Dom je poschodový, stavaný na spôsob vilky, naspodku počítal aj s obchodnou miestnosťou, mohol by si tam zariadiť dielňu. Nuž teraz všetko pláva. Tak sa vidí, že zostane žobrákom, lebo okrem toho má už len košeľu, nohavice a palicu.

Nuž to nie sú najkrajšie výhľady.

Zaiste.

Alpár ľutuje svojho priateľa. Snaží sa ho potešiť, priviesť na iné myšlienky. Azda sa ešte nájde nejaké východisko. Veď na svete nie je iba jedna banka a potom, peniaze požičiavajú aj jednotlivci. Kuzma predsa má veľa priateľov.

Ale Kuzma vytrvale krúti hlavou. Nie, na to sa nedá myslieť. Všetky banky sú opatrné. Požičiavajú len úveru schopným osobám a k človekovi v nešťastí sa neradi prihlasujú priatelia.

Nuž čože potom môže podniknúť?

Čože sa tu dá ešte podnikať? Nič. Bude musieť pravdepodobne predať dom skôr, ako naň siahne banka. Inšie mu predsa nezostáva.

A vtedy Alpárovi blysne hlavou spásna myšlienka. Veď by mohol dom kúpiť aj on. Vlastne on celkom nie, jeho svokor, Matúš, ale to je predsa jedno. Raz i tak bude po Matúšovi dediť, nuž zdedil by dom, bývali by aspoň vo svojom. Ako sa pamätá, Matúš bol spomínal, že by rád kúpil v niektorom meste dom. Nuž teda je tu príležitosť. Záleží len na tom, koľko bude pýtať Kuzma.

Pravdaže, Kuzma nechce robiť drahoty. Bude vlastne rád, že sa dom dostane jemu. Beztoho mal tam určené miesto a nebol by veru platil nikomu nájomné. Môže mu veriť, keď to povie. Ale teraz je sám v núdzi. S domom bude spokojný. Staval si ho predsa pre seba a na nič nezabudol: hore byt, dolu byt, obchodná miestnosť, pivnice, bočné staviská, priestranný dvorec a vzadu záhrada. Všetko ešte nové, len sa ta nasťahovať. Za iných okolností by dostal zaň najmenej stotisíc, no jemu dá za šesťdesiat.

Ach, Alpár nemôže namietať nič proti tomu. Šesťdesiat tisíc veru nie je veľa za novú vilu, len by bol povďačný, keby mu nejaký čas počkal, najdlhšie dva týždne, kým napíše starému a dostane odpoveď.

Prečo nie. Kuzma mu aj na to prikývne. Vôbec od toho okamihu, ako zistil, že sa Alpár zaujíma o kúpu, trochu okrial. Už nehľadí tak beznádejne, aj reči mu pribúda. Chváli svoj dom, vypočítava dopodrobna všetok materiál, ktorý na stavbu použil, kreslí prstom, omočeným do piva, na stole celý plán, prízemie i poschodie, spomína všetky výhody a vymoženosti. A čo sa týka platenia, nemusí mať obavy. On počká. Dva týždne nie je predsa večnosť a svojmu priateľovi urobí všetko.

Alpára celá záležitosť trochu rozohrieva. Kto by si bol pomyslel, že sa mu podarí tak ľahko a rýchlo dojednať takú dôležitú kúpu? Nikdy nepočítal na vlastný dom. A teraz ho môže vidieť celý pred sebou. Stojí na Novej ulici a čaká, kým sa doň nasťahuje. Záleží len na tom, či starý nebude hlavatý.

Doma rozpráva naširoko, ako prišiel na spásnu myšlienku. Azda mu dobrý anjel pošepol, aby išiel dnes za Kuzmom. Veď ho mohol hocikto predbehnúť. Našťastie Kuzma sa najprv pred ním zmienil o svojom zámere a sľúbil, že nikomu ďalej nepovie. Prirodzene, je to jedinečná príležitosť. Ak by ju prepásli, nikdy sa im podobná nenaskytne. Dom je hoden dvakrát toľko. Nesmú váhať. Kuzma by si mohol rozmyslieť.

Paulínka so všetkým súhlasí. Ona tiež tak myslí, že do smrti nemôžu bývať v nájme. Roky utekajú, peniaze sa ľahko rozkotúľajú. Keď sa teraz po niečom neobzrú, na starosť nebudú mať kde ani hlavu skloniť. A vlastné je len vlastné. Človek sa nemusí pred nikým uťahovať. Zabije si klinec, kde chce, rozloží sa, ako sa mu práve hodí. Nikto za ním nemece nenávistné pohľady. Len aby sa celá vec dobre podarila.

Celý večer majú potom o čom rozprávať. Vidia sa už v novom dome. Alpár si predkladá, ako upraví novú dielňu. Nesmie to byť iba sklad železa, rúr a strojov. Všetkému určí pevné miesto, aby bol poriadok, a hlavne aby bolo dosť priestoru. Paulínka má starosť zase, ako zaplniť byt. Budú vari musieť niečo nábytku prikúpiť. Veď tam sú tri izby, kuchyňa, komora a kúpeľňa, komplet panský byt. Všade musí byť niečo, v panských bytoch je osobitne spálňa, osobitne jedáleň a salón. Aj oni si tak zariadia. Na poschodí môžu mať nájomníka. Ó, majú veľa nápadov, krásnych plánov do budúcnosti a napodiv vo všetkom sa zhodujú. Čo navrhuje Alpár, hneď to aj Paulínka odobrí, lebo i ona na to myslela. A Alpár Paulínke zase nič neodoprie. Rozhovor plynie takto veľmi hladko, živí sa opravdivou srdečnosťou. Ešte aj v posteli dlho do noci si šepocú. Vlastne taký malý byt o jednej izbe im už nestačí. Deti pomaly dorastú. Peter pôjde do školy, neskoršie ho dajú do gymnázia, lebo z Petra rozhodne chcú mať študovaného človeka, bude potrebovať vlastnú izbu na učenie. Čo nevidieť, zodvihnú sa i dvojčatá a potom prídu vari aj ďalšie. Obaja s tým počítajú. Nuž v každom prípade potrebujú viac miesta.

Na druhý deň nesie Paulínka list na poštu a neodstúpi od okienka, za ktorým vidieť plešivú hlavu úradníka, kým sa nepresvedčí, že na ňu nalepí známku a červenú nálepku s pretlačkou expres, lebo je to list dôležitý. Sama ho písala a trvalo jej to dlho. Mala pritom na pamäti, že Matúš nie je z tých, čo ľahko dávajú, a uvedomovala si tiež, že ju už z matkinho podielu vyplatil a teraz, keby jej chcel vyhovieť, musel by vlastne rozpredať svoj podiel. Pospomínala preto všetky okolnosti, o ktorých predpokladala, že by ho mohli obmäkčiť, a hlavne zdôraznila a niekoľko ráz aj zopakovala, že dom je úplne nový, krásna vila na hlavnej ulici, že má aspoň raz takú hodnotu, ako ujednal Alpár, a že s kúpou netreba odkladať. Bude dobre, keď majetok tamhore hneď rozpredá, aby mohol peniaze čím skôr poslať. Potom môže aj on prísť. V novom dome bude aj preň dosť miesta. Nuž tak.

Ale vari ani nebolo treba tak veľmi zdôrazňovať potrebu kúpy. Matúš ešte neprestal myslieť na veľký sen, svoj životný cieľ: činžiak v meste. Preto mu hneď oči ožijú, keď otvorí list a číta. Predsa nadarmo nečakal. Ako príjemne mu padne taká správa. Odkedy mu odobrali krčmu a odkedy ho opustila dcéra, žil dosť utiahnuto a skromne. Vo veľkom, prázdnom dome býval sám. Nikto k nemu neprichádzal, s nikým sa nestretával, iba keď večer pri robote sadal si na prah vyfajčiť fajku, mohol vidieť ľudí mrviť sa po ulici. Bolo mu veru otupno. Celé dni hľadieť iba na nehybné predmety okolo seba, stretávať sa s nemými zvieratami a nepočuť ani jedného teplého ľudského slova. Spočiatku zaujmú človeka vlastné myšlienky, lebo sa zdajú povážnejšie, keď sú nie ničím rušené. Ale potom samota stále viac dolieha, tlačí ducha. A okrem toho bola tu aj robota, nielen chlapská, ktorá mu patrila, ale aj ženská. Musel si sám variť, zarábať cesto na chlieb, opierať košele, obliečky na periny, musel si prišívať gombičky na kabát, záplaty na nohavice. Nič sa nepohlo, k čomu sám nepriložil ruky. Niekedy ho opúšťala trpezlivosť a potom mohol sa utiekať len k bezmocnej, jalovej zlosti. Vrážal do nábytku, rozhadzoval hrnce, zatínal päste a hrešil. Zvaľoval vinu na nebohú, ktorá mu vraj zahrdúsila život. Preklínal Paulínku a najmä Alpára, toho zbojníka, ktorý ho okradol. Ale čím ďalej tým viac nadchádzala ho i skleslosť. Často veru sedával v niektorom kúte kuchyne alebo na posteli v izbe a meravo hľadel pred seba. Čo bude s ním? Cíti, že už nemá takú ľahkú a teplú krv. Pomaly príde opravdivá staroba, azda aj choroby. Kto ho opatrí, kto pritlačí oči, keď niektorú noc vypustí dušu? Ach, boli to neutešené výhľady. A naraz prichádza vyslobodenie. Jeho životná túžba sa splňuje. Nadarmo nelopotil, nadarmo nepremýšľal. Predsa dostavuje sa aký-taký výsledok. Aspoň malá splátka úsilia. Nebude to činžiak, ako si prial, iba vila. Ale Paulínka spomína v liste, že je poschodová a že je úplne nová. Nie je to teda najhoršie. Nad sumou sa trochu pozastaví, zdá sa mu privysoká. Nie preto, že by azda vila nemala takú hodnotu. Prečo nie. Ale je obava, že toľko nezozbiera. Šesťdesiattisíc. Keby nebol musel pred rokmi vyplatiť ženin podiel, urobil by to jednou rukou a ešte by mu aj zostalo. Ale dnes to pôjde ťažšie. Čože mu zostalo? Dom a niekoľko ostredkov. Najkrajšie kusy poľa, role sú preč. Nuž dom vari má svoju hodnotu, dal ho predsa poopravovať. Keď jeden nebude vládať zaplatiť, predá dvom, majú kde bývať. Horšie bude s ostredkami. Hodnota pozemkov od pár rokov hodne poklesla. No nesmie dlho rozmýšľať. Píšu, že vec veľmi súri. Ak do dvoch týždňov nepošle peniaze, bude neskoro. A to je rozhodujúce.

Na druhý deň ide sa poradiť s notárom. A potom už len vystáva predo dvermi, vyzerá a zastavuje ľudí, ktorí po ceste prechádzajú. Predá dom i pole, ide k dcére do mesta bývať, vraví každému, o kom zistí, že má vážnejší vzhľad, a keďže vie, že medzi ľuďmi nieto veľa peňazí, hneď dokladá, aby povedali ďalej známym, že je on doma každý deň, môžu prísť. Takto sa mu podarí prilákať viac záujemcov, nemusí preto veľmi znižovať ceny, ktoré si určil. Za dom dostane štyridsaťtisíc, ostredky a jeden pekný kus oráčiny vyženie na trinásťtisíc a niečo má aj v hotovosti. To práve činí niečo vyše šesťdesiat. Peniaze odpošle hneď. On ešte zostane, aby rozpredal i niektoré zachovalejšie kusy nábytku, voz, ktorý ešte zostal z lepších čias na dvore, jeden úplne nový chomút a postroje. To mu vari vystačí na cestu.

Keď Alpárovci dostanú peniaze, sú ako deti. Počítajú ich raz, druhý raz, potom ešte spolu na celom stole ako karty, akoby neverili vlastným očiam. Skutočne celých šesťdesiat. Sumu vyplatia naraz. Azda nepredpokladali, že sa im vec tak ľahko a rýchlo podarí. Počítali s ťažkosťami. Mysleli, že Matúš nebude celkom ochotný, alebo aspoň budú musieť niekoľko ráz naliehať, rozhodne čakali najprv list, otázky, pochybnosti. A tu prišli peniaze. Plná suma, ako žiadali. Najprv od prekvapenia skoro zabudnú, čo majú robiť. Je to hŕba peňazí, celý majetok. No potom, keď si dostatočne uvedomia, že patrí im a že môžu s ním ľubovoľne naložiť, schytí ich zase náhlenie. Alpár sa rýchle oblieka, zhrabuje peniaze zo stola a ponáhľa sa za Kuzmom. Ba sama Pulínka ho súri. Treba ísť hneď, aby si potom nič nevyčítali. Nech ho vyhľadá kdekoľvek a vyplatí, budú mať aspoň úplnú istotu.

Aj Kuzma je prekvapený. Čože sa tak sponáhľali? Veď hovoril o dvoch týždňoch, ako sa pamätá, a keď dá slovo, môže mu veriť. A naostatok jemu netreba ani peniaze nosiť, nie sú jeho. On už s tým nemá nič spoločného. Chcel mu len dopomôcť k domu, ako svojmu najlepšiemu priateľovi, viac nič. Peniaze patria banke, áno, banke, tá s nimi rozhoduje. Nuž dobre bude, keď ich priam ta zanesie.

Alpár sa aj znepokojí nad takou rečou. Kuzma sa mu trochu nepáči. Nemá otvorené a úprimné oči ako inokedy. Stále hľadí nejako naprieč, akoby sa pre niečo pohanbieval. Peňazí sa nechce ani dotknúť. Nuž, to je podozrivé. Čože sa mu naraz stalo? Vari sa rozhodol inakšie alebo dal aj inému sľub. Všetko je možné. Ale on neustúpi. Čože by mu Paulínka povedala? Musí naliehať a zbaviť sa peňazí v každom prípade. Teraz alebo nikdy. Ako to vraví, pozastavuje sa. Banke? Čo má on s bankou? Banka mu predsa nič nepredáva. Ani sa s ňou o nič nedojednával. Dom patrí jemu, Kuzmovi, a keď ho on kupuje, musí platiť jemu, majiteľovi. Veď je to zrejmé.

Nie, Kuzmovi celkom nie. Čím ďalej tým viac sa mätie. Mali by predsa s platením počkať, ako banka rozhodne. On totiž určite nevie, či je dom jeho. Áno, donedávna mu patril, donedávna mu všeličo patrilo. Bol boháčom, prehŕňal sa v peniazoch, nemusel hľadať vo vreckách, či bude mať na pivo. Ale sa zamiešala do jeho záležitostí banka, všetko sa zmenilo. Dnes veru nevie, čo patrí jemu a čo nie. Banka mu zvrátila istotu. Ba ani sám necíti sa dosť bezpečný. Môžu ho každú chvíľu zatvoriť. Áno, v takom stave sa nachádza. Ako by mohol peniaze, ktoré mu azda nepatria, prijať? Nie, nechce ich. Nech si ich nejaký čas podrží pri sebe, potom sa uvidí, snáď sa všetko dobre vyrieši. Dom predsa nemôže ujsť. A naozaj sa zhŕda, bráni, odťahuje od nich ruky, nie, nie, akoby boli žeravé.

Nakoniec mu ich musí Alpár sám vstrčiť do vrecka a uspokojí sa len vtedy, keď sa s ním pred krčmou, kde spolu zapíjali dobrú kúpu, srdečne rozlúči a keď ho vidí, ako sa ulicou ponáhľa a niekde na konci zmizne. Teraz si už vari inakšie nerozmyslí.

Druhého dňa vykročí Paulínka smelšie do ulice. Obzerá si domy, brány, usmieva sa na ľudí, každým krokom vzrastá jej sebavedomie. Zdá sa jej, že celé mesto hľadí na ňu úctivejšie. Ach, je to zaiste príjemný pocit, keď človek vie, že niekde nablízku stojí jeho vlastný dom. Dosiaľ ho nepoznala. Darmo sa vynášala, obliekala, nosila vzpriamenú hlavu. Bolo to len prázdne nafukovanie. Vedľa skutočných mestských paničiek, ktoré pochádzali odtiaľto, mali tu svoje kamenné domy, neznamenala predsa nič. Mohli ju právom považovať za cudzinku. Bývala len v nájme, mohli ju každú chvíľu vyložiť na ulicu. No teraz sa jej postavenie zmenilo. Aj ona môže vojsť do jednej brány s vedomím, že ide do svojho. Je majiteľkou domu. A táto skutočnosť bude zaznamenaná v knihách. Nuž vidí sa jej to, akoby dostávala širšie a pevnejšie základy, akoby sa zachytávala koreňmi do tejto dolniackej zeme. Už nemôže počítať, že by odtiaľto odišla. Zakotvila natrvalo tu, pôda, vlastný grunt ju drží. Koho by to netešilo?

Jej radosť je taká veľká, že neodolá pokušeniu ísť hneď za horúca obhliadnuť svoj majetok. Kuzmov dom pozná. Nejaký čas chodievali ta robiť aj ich chlapi. Niekoľkokrát popri ňom aj prešla. No nezaujímala sa oň. Bol ešte rozrobený, zastavaný lešením, ako každé stavenisko. Teraz je to iné. Má oň priamy záujem. Musí si ho dôkladnejšie obzrieť. Niekoľko pohnútok ju k tomu ženie. Preto už zďaleka naň hľadí. Stojí pokojne hneď pri ceste v rade s inými, podobne, na spôsob vily stavanými domkami, lebo toto je nová štvrť. Od ostatných sa však odlišuje jasnočervenou strechou a svetlými, ešte prachom a sadzou nezapadnutými stenami. Hore nad strednú časť vyčnieva okrúhly balkónik, široké okná s nazeleno zafarbenými rámami, všetko opatrené skladacími okenicami, malá kvetinová záhrada pred nimi, ohradená železným plotom. Z chodníka k bránke vedú vysoké schodíky, na stranách ktorých stoja nízke stĺpiky, opatrené širokými hlavicami pre kvetináče. Paulínka s neskrývanou radosťou si toto všetko prezerá. Už sa vidí, ako vychádza schodíkmi do domu. Vlastne už teraz by to mohla urobiť.

Ale keď prichádza bližšie, jasná myseľ sa jej začína kaboniť a nevládze potlačiť vlnu rozhorčenia, ktorá sa v nej dvíha. Pred vilou stojí známa, trochu nahrbená postava ich bývalého pomocníka, pravdaže, teraz samostatného pána a nebezpečného konkurenta Vendelína Chreniaka. Ach, tento človek ju ešte vždy mýli. Nemôže naň zabudnúť, lebo urobil jej už dosť nepríjemností. Odkedy opustil Alpárovu dielňu a otvoril si vlastnú, postavil sa dobre na nohy. Bol vždy dobrým remeselníkom, usilovným robotníkom, po každej stránke cenným, podnikavým človekom, a ako sa osamostatnil, usiluje sa využiť schopnosti. Mnoho cestuje, aby nepremeškal nijakú príležitosť zárobku, všíma si nových spôsobov práce, zoznamuje sa s vplyvnými osobami, všade ponúka svoje služby, robí len solídnu, presnú a dochvíľnu robotu. Dodnes už niekoľko ráz rozširoval dielňu, drží dvakrát toľko robotníkov a učňov ako Alpár. Mieni vytvoriť väčší podnik. Brat z Argentíny ho v tom podporuje. Preberá stále nové a nové stavby, pracuje na niekoľkých miestach. Alpára zachraňuje iba Kuzma. Paulínka si uvedomuje, že je to namierené proti nim, proti Alpárovi, ale hlavne proti nej. Chce ju zničiť, priniesť na mizinu, áno, pokoriť. Nemôže zabudnúť, že ho vyhodila. Jeho oči sú jediné, ktoré ju plašia v tomto meste. Stretáva sa s nimi všade, obletujú ju ako dva čierne zlostné vtáky a stále majú v sebe temný lesk. Zaiste chce stoj čo stoj uskutočniť svoju pomstu. Teraz je zase tu. Chvíľku stojí pred bránou a číta nejaký oznam, ktorý je tam vyvesený, potom obchádza dom a obzerá si ho zo všetkých strán, akoby sa oň tiež zaujímal. Nuž to je veru opovážlivosť.

V Paulínke vzbĺkne hnev. Keď má vedľa neho prejsť, obzrie si ho opovržlivo a neodpovie ani na pozdrav. Aspoň takto nech pocíti, ako ním opovrhuje. Nemá vôľu ani sa pristavovať. Myslí, že okolo iba prejde, vráti sa sem inokedy, nezniesla by ho v blízkosti. Ale potom si spomenie na oznámenie. Aspoň si to prečíta. Azda v ňom väzí príčina, že ten odroň sa tu pristavil a okolo obzíza.

A naozaj. Oznamom upozorňuje banka verejnosť, že dom patrí jej a že kto by sa oň zaujímal, dostane patričné informácie u riaditeľstva.

Paulínka ho musí prečítať niekoľkokrát, aby všetko pochopila. Čo to má znamenať? Bude to istotne mýlka. Banka asi nevie, že oni už dom od Kuzmu kúpili. Alebo Kuzma banke ešte nič neoznámil. Stalo sa to len včera. Paulínka je veru v pochybnostiach. Cíti, že neďaleko stojí on, jej najväčší nepriateľ, Vendelín Chreniak, že si ju možno zvedavo obzerá a čaká, ako sa rozhodne. To ju ešte viac znepokojí. Snaží sa sústrediť svoje myšlienky, aby neurobila chybný krok. Na tom mnoho záleží. V každom prípade jej tento oznam spôsobuje starosti. Môže zapríčiniť veľa nepríjemností. Ľudia ho čítajú, vari sa podľa neho aj niektorí spravujú a rozhodujú. Dom sa im páči, chceli by si ho kúpiť. Ach, vari bude musieť ísť vec vysvetliť, aby sa predišlo nedorozumeniam. Najlepšie, keď oznam strhnú. Možno včera mal ešte platnosť, áno, ale dnes už veru nie. Tak sa rozhoduje a hneď aj podľa toho koná. Ale keď prechádza popri Chreniakovi, ktorý tu ešte stojí a zdá sa, že práve chce vojsť bránkou do dvora, nemá odvahy dotknúť sa ho zase odmeraným a tvrdým pohľadom. Je o niečo skromnejšia a plachejšia. Nie, teraz by ani nedokázala. Niekde v tyle, hneď pod vlasmi, cíti vzrastajúci tlak, ktorý ju núti, aby sa ponáhľala.

V banke sú k nej páni vcelku prívetiví. Jeden za druhým dvíhajú hlavy od stolíkov, kde sedia, aby prezradili, že majú živý záujem o jej záležitosť. Ba aj pán riaditeľ dobehne z bočnej miestnosti a venuje jej niekoľko minút svojho drahocenného času, hoci ho zrejme súri iná robota. Tu vedľa čakajú ho už iné stránky, v kúte pri okne zvoní naň telefón, vo dverách jeho úradovne stojí tenká slečna v čiernom kabáte a s hrubou knihou. Všetko súri, súri, ale kvôli nej sa na chvíľu vytrhne. Áno, ten Kuzmov dom na Novej ulici, spomína si, bol pod intabuláciou a teraz ho oni predávajú. Nechali vyvesiť na bránu oznámenie, aby upovedomili ľudí. Vari sa aj ona zaujíma?

Ach, nie, Paulínka nie. Prišla ich len upozorniť, aby nechali vyhlášku strhnúť, lebo odvčera nemá už platnosť. Dom oni kúpili.

Ako? Pán riaditeľ vyhrnie obrvy, ako je to len možné, a celkom zabudne, že ho volajú k telefónu. Má vari milostivá pani kúpnu zmluvu?

Nie, kúpnu zmluvu ešte nemajú. Ale peniaze už vyplatili včera, celých šesťdesiattisíc v hotovosti.

Komu?

Prirodzene, že majiteľovi, pánu staviteľovi Kuzmovi.

Čože, Kuzmovi?

Áno!

Nad tým sa musia všetci počudovať. Úradníci vstávajú z miest, čierna slečna vo dverách dokonca pozabudne, že sa jej odchyľujú vyfarbené pery. Veď je to hotový kriminálny prípad. Ten Kuzma je veľký podvodník a patril by dávno za mreže. Dostali aspoň potrvdenie, že peniaze od nich prevzal?

Nie, nedostali.

Hahaha. Áno, všetci, čo tu stoja a sledujú s veľkým záujmom zaujímavý prípad, mohli by sa hlasno nad takou neopatrnosťou zasmiať, keby nemali s milostivou paňou strpenie. Veď je to vyložený podvod.

Pán riaditeľ chce zostať aj naďalej prívetivý a milý. Svojou bezchybnou a skutočne príjemnou výrečnosťou, ba čiastočne i svojimi bieluškými rukami vysvetľuje, že urobili chybu, keď dôverovali takému nesvedomitému človekovi. Treba totiž vedieť, aby milostivá ráčila rozumieť, že Kuzma už dávno nie je majiteľom vily na Novej ulici, a tak nemal právo rozhodovať o nej. Pre podvody, ktoré napáchal, musela banka siahnuť na celé jeho vlastníctvo, aby si kryla svoje pohľadávky. Preto i vila prešla do majetku banky. Milostivá mala obnos zložiť tu, keď sa ráčila o ňu zaujímať. Bola by dostala potvrdenie a teraz by nemala nijaké obavy. Pravdaže, dnes je už vec s vilou na Novej ulici bezpredmetná. Naozaj, pošle hneď sluhu, aby oznámenie z brány strhol. Ráno tu bol pán Chreniak a kúpnu sumu zložil. Vila teda patrí už jemu. Vybavia sa ešte menšie formality. To len tak, mimochodom. Prípad milostivej panej môže už riešiť len polícia. Áno, milostivá rozhodne nech ide na políciu a oznámi, čo sa prihodilo. Je veru žalostné, že podvodníci môžu chodiť po slobode.

Paulínka už nemá čo doložiť. Pán riaditeľ jej to zrozumiteľne vysvetlil. Môže sa odporúčať a ísť. Musí priznať, že v banke sa k nej úslužne chovali. Všetci by jej boli chceli dobromyseľne niečo poradiť, vyjsť v ústrety, poslúžiť. Dokonca jeden sympatický úradník zbehol za ňou až k bráne, aby jej odovzdal šatku, ktorú si bola zabudla na lavici.

Prosím, milostivá pani.

Ach, áno, ďakujem.

Rado sa stalo.

Všetka česť.

Ale čo má robiť Paulínka? Ona nemá takú výrečnosť, ako prejavil pán riaditeľ, a nemôže byť ani taká pokojná a rozumná, ako boli úradníci v banke, lebo nepozná paragrafy. Uvedomuje si len to, že Kuzmov dom patrí Chreniakovi. I tentoraz im prešiel cez rozum. Och, čo má robiť, čo má robiť? Radili jej, aby išla na políciu. Ale ona myslí, že pán riaditeľ to hovoril len z prílišnej horlivosti. Treba ísť na políciu, lebo so všetkým, čo je podozrivé a čo má pochybnú platnosť, chodia na políciu. Čože jej pomôže polícia? Vráti jej azda dom? Veď predsa tvrdili, že ho už kúpil Chreniak. Nie, na políciu by zbytočne chodila. Najprv všetko musí oznámiť Alpárovi. On sa predsa dojednával s Kuzmom a vyplatil aj peniaze. Áno.

Alpár spočiatku pokojne počúva, prejavuje aj vôľu triezvo rozmýšľať a nájsť uspokojivé riešenie. No potom náhle stratí trpezlivosť, vzblčí v ňom hnev a nedovolí viac Paulínke povedať ani slovo. Všetko je vraj humbuk. Aký Chreniak, čo za Chreniak. Akú to gebuzinu mieša. Hádam nebol ožratý. Vie, čo kupoval a od koho kupoval. Vyplatil Kuzmovi do ruky šesťdesiattisíc a dom je jeho. To je nad slnce jasnejšie. Odjakživa sa tak kupovalo a predávalo z ruky do ruky a na čestné slovo. Čo by sa mal dojednávať s bankou? Dom je jeho a basta. Ešte si dá pri verejnom notárovi spísať kúpnu zmluvu a potom sa doň nasťahuje. Uvidí, kto mu v tom zabráni. A ak už tam bude niekto, doláme mu rebrá a vyhodí na ulicu, i keby to bol minister, nie taký Chreniak. Nuž tak.

Ale Paulínka nesmie takto rozmýšľať. Veď tu už nejde len o dom, ale o šesťdesiattisíc. Áno, celých šesťdesiattisíc, ktoré vyplatil Kuzmovi, je v nebezpečí. Či nechápe? Čo teraz povedia starému, keď príde, lebo on istotne príde. Kde je dom, kde sú peniaze? Veď mu premárnil celý majetok. Najprv polovicu po matke, teraz druhú po ňom. Ťažké tisíce odplávali dolu vodou, zmizli, akoby bol rukami spľasol. Zverili ich na svedomie jedného človeka. Myslí vari, že ich vráti, keď všeobecne o ňom hovoria, že je podvodník? Ach, to je dôležitá otázka. Nedá sa odbaviť iba zlosťou, kliatbami, búchaním na stôl a vyhrážkami. Treba rýchlo niečo urobiť. Áno, Paulínku všeličo do toho núti. Nemá chvíľu strpenia, a keď vidí, že Alpár sa nemá k ničomu, ba že sa usiluje ľahkomyseľne zbaviť zodpovednosti, vyberie sa sama za Kuzmom.

Pravdaže, Kuzmu už nezastihne. Áno, tu býval, prisviedča jeho bývalá domáca, široká žena v sedliackych sukniach a s tučnými lícami, ktorú nájde na dvore v kŕdli šantivej hydiny. A musí povedať, že to bol dobrý pán. Ešte veru takého na byte nemala. Ale včera odcestoval. Áno, včera o takomto čase. Nie veru, nevie kde, ani to nevie, či sa ešte vráti, pravdepodobne nie. Bol by predsa niečo povedal. Vzal si so sebou všetko. Nemal toho veľa: ošúchaný kufor a palicu. Starí mládenci sa neradi presťahujú. Nuž škoda chlapa… Veru.

Paulínka sa zarazí. Celý svet sa s ňou šialene zakrúti. Teraz je to naozaj zle. I ona bola ľahkoverná. Spoľahla sa na Alpára, keď predsa vedela, že peniaze v jeho rukách nie sú bezpečné. Mohla byť opatrnejšia. Išlo predsa o jej dedičstvo. U koho bude hľadať vinu? Zdá sa, že všetka zodpovednosť padá na jej hlavu, len ona musí čeliť otcovmu hnevu. Ale bude to len hnev?

Nasledujúce dni nepočuť u Alpárov temer rozhovor. V celom byte panuje tiesnivé ticho. Iba Peter stále s niečím búcha. Tento Peter vôbec prejavuje zvláštne sklony. Odkedy dorastá a nadobúda jasnejšieho rozumu, večne je niečím zamestnaný. Celé dni kutí v dielni, prehrabáva sa v plechoviciach so železivom, prevláča rozličné nástroje z miesta na miesto, skladá, klepcuje, rozkladá a pritom je vážny, zahĺbený do úlohy ako opravdivý robotník. Nepotrebuje dozor ani vedenie, dostačí si na všetko sám. Zaiste bude z neho lepší majster ako Alpár. Občas zavreštia i dievčatká na posteli. A to je všetko. Paulínka sa pustila do veľkého upratovania, hoci sa neblížia nijaké výročné sviatky. Prišlo jej to len tak na rozum. Zbadala azda v niektorom kúte viac prachu a už sa nemohla zdržať. Zachvátila ju náhla pracovitosť, akoby sa upamätala na chvíle, keď doma viedla celé gazdovstvo a krčmu. A konečne pri robote neprenasledujú človeka také myšlienky. Nuž robí. Odťahuje skrine, rozkladá a zase skladá postele, prevláča periny, šatstvo, rozháňa sa kefou na dlážke, kým jej len dych stačí, chodí s metlou popri stenách, potom zase vyťahuje rúru, čistí sporák. Raz je celá čierna od sadze, raz biela od vápna. Vybehúva tak aj na dvor a nedbá, že ju posúdia paničky. Cíti úľavu. Ach, niekedy aj robota býva veľkou úľavou. Alpára zase ani nevidieť na dvore a ťažko povedať, kade chodí, azda má dôležité pokonávačky. A keď aj zavše sedí po obede alebo po večeri doma, hľadí tupo pred seba a neprerečie slova.

Ale potom príde Matúš.

Nuž Matúš nemohol predsa zostať doma, keď už nebýval vo svojom. Dom kúpil nejaký krčmár z Liptova. Ako sa zdalo, nezáležalo mu na cene. Ale kládol si podmienku: do konca mesiaca chcel mať dom prázdny. Doviedol si hneď aj staviteľa: prezerali spolu, premeriavali, dohovárali sa celý deň. Krčmár mienil si tu otvoriť hotel. Áno, hotel na dedine pre cudzincov, veľký podnik, ktorý by vynášal. Bol to podľa všetkého skúsený a prezieravý človek. Najprv sa o všeličom podozvedal, porozmýšľal a správne uvážil. Dedinou prechádza mnoho cudzincov, najviac Čechov. Dozvedali sa na nocľah, chceli občerstvenie, teplú polievku, mlieko, pohár limonády. Na tom všetkom sa dá zarobiť. Potreboval len miesto, kde by sa zariadil. A Matúšov dom sa mu hodil. Na prízemí bolo miesta dosť, nadstaví ešte poschodie a bude mať skutočný hotel so schodmi i s niekoľkými izbami pre hostí. Tak rozhodol. Začiatkom budúceho mesiaca mali prísť murári. Matúšovi nezostávalo nič iné, keď od neho dostal najvýhodnejšiu ponuku, len podvoliť a posporiť sa s odpredajom ostatného nábytku. Kúsky poľa, role a ostredky okolo dediny rýchlo rozchytali. Dlhšie sa zdržal s drobnosťami. Ani nevedel, že na pôjde, pod kôlňou, na podstení za domom je toľko predmetov, všelijakých potrebných hospodárskych nástrojov, ktoré sa dajú ešte upotrebiť. S tým sa veru hodne zabavil, lebo musel všetko pozrieť, ohodnotiť, aby sa neoklamal, a potom predávať jednotlive. Ale keď vyniesli z komory poslednú starú truhlu, čože mal robiť v prázdnom dome, ktorý už jemu nepatril? Bolo tam teraz tak clivo: holé steny, v kútoch a na miestach, kde boli pristavené skrine alebo kde viseli obrazy, ochvievala sa čierna pavučina, po zemi sa váľalo niekoľko starých, napolo rozdriapaných škatúľ, zažltnutý golier, obdratá manžeta z košele, niekoľko farebných handričiek rôzneho pôvodu, hluché, vychladnuté pece a pár múch, prilepených zanovite na hradách povaly. Keď to videl, naraz mu schladol cit, ktorý ho toľké roky k tomuto miesto viazal. Nie, nemalo ho už čo zdržiavať. Čím prv bude preč, tým lepšie. Pár stovák, ktoré utŕžil za zvršky, zašil si za futro kabáta, vo vlaku sa nájdu všelijakí ľudia, najlepšie bude, keď si ich zapezpečí. Niekoľko šiat, zimný kabát a košele zakrúti do obrúska, prevesil na palicu a ponáhľal sa na stanicu. Lúčenie mu nespôsobilo nijaké ťažkosti. Nešiel predsa do neznáma. Mal pred sebou určitý cieľ. Splnila sa mu túžba. Ponáhľal sa zase do svojho tam v meste. Nič v základe sa teda nezmenilo, neporušilo, len majetok sa premiestil. Miesto toho dlhého, starootcovského, rozloženého pri zaprášenej ceste, vyrástol iný, nový, poschodový dom, krásna vila pri asfaltke. Odteraz nebude bezvýznamným domkárom, zabudnutým penzistom na dedine, ale váženým mešťanom. Môže si ešte obstrihávať fúzy, holiť bradu, nosiť čierny klobúk a fajčiť cigarety. Nedrel sa nadarmo. Jeho život dostane konečne rýdzu zlatú korunu, ktorú si prial. Keď si na to pomyslí, celkom sa mu preteplí hruď. Prečo by mal želieť za tým, čo bolo a čo ho vari aj zaťažovalo. Čakajú ho ešte svetlé dni, naozaj teplé úslnie staroby.

Od náhlenia pozabudne oznámiť aj svoj príchod, a preto ho ani nikto nečaká a Paulínka nevie utajiť prekvapenie, hoci jej zostalo dosť slov, aby sa vyvravela a rozhorčila. Akože sa to vybral na cestu: starý klobúk a batôžik na chrbte ako žobrák, či si nemohol požičať kufor? A prečo nenapísal kartu, že príde, bol by išiel niekto oproti. Veď sa mu mohlo niečo stať. Vo vlaku je stisk, treba presadať, na veľkých staniciach stojí vždy niekoľko vlakov, ľudia prebehávajú sem i tam a veru málo dbajú na druhých. A tu v meste zase stále prebehávajú autá, vozy, bicykle, rýchlo sa stane nešťastie. Ach, božemôj, iba človekovi robí ťažké srdce. Áno, a nevraví nepravdu. Naozaj ju niečo v hrudi tiesni, akoby jej tam ovisol kameň, naozaj sa na celom tele chveje, akoby nevládala uniesť nejakú ťarchu, ktorá sa jej zavalila na chrbát, naozaj sa sotva udrží v hŕbočke a na nohách. Stále musí čeliť slabým chvíľkam, ktoré by ju chceli zradiť. A najväčšie trápenie má s očami. Akokoľvek by ich chcela pokojne položiť, pevne na niečo pred seba upäť, vždy sa jej vyšmyknú, uhýbajú, plašia, akoby sa v samých ložiskách boli uvoľnili. Hľa, tu pred ňou stojí jej otec. Od tých čias, ako ho nevidela, sa hodne zmenil. Je ho azda o niečo menej. Ako sa pamätá, býval vždy vyplnený a rovný, rozložený do šírky aj v páse aj v prsiach. Vedel sa vždy postaviť bezpečne na každé miesto, kde bolo treba. Niekedy sa vari zdal i dosť násilným a drsným. Teraz stál pred ňou iba vetchý starec, ktorému prichodilo už zápasiť s rovnováhou v kolenách a v páse. Na sluchách zreteľne lisnú sa mu chlpy vlasov, tvár má vpadnutú a dopukanú, zrnkovitú a ovisnutú, ako býva zem po prvých tuhších mrazoch, oči kalné, čelo stiahnuté, dlhé ruky mu sťahujú plecia a ohýbajú chrbát v hornej čiastke. Ach, kdeže sú jeho nohy, ktoré nepoznali únavy, jeho ramená, jeho tvrdé telo, červené líca, mocné čeľuste, vyzývavá brada? Nuž bezpochyby veľmi veľa z neho ubudlo. Staroba ho nebezpečne nahlodala. Vidieť na ňom príliš veľa kostí. Paulínku to začína čím ďalej tým viac krušiť. Nie, nikdy nevedela mať úprimne rada svojho otca. Vyrástla síce vedľa neho, možno aj pod jeho ochranou, ale v inom svete. On bol mimo nej, stále voľačím zamestnaný, zavalený povinnosťami, robotou, chodil do fabriky, staval, kupoval polia, prelieval a premeriaval trúnky, počítal peniaze v šenku, stále rovnako pohrúžený do seba, netečný k tomu, čo sa dialo v najbližšom okolí, a hlavne nevrlý k nej. Neopovážila sa k nemu priblížiť, zostal pre ňu cudzincom. Niekedy jej aj prekážal, nemal porozumenie pre jej potreby a radosti. Býval neprístupný prosbám, vari preto pociťovala k nemu bázeň. Ale teraz ju kruší jeho bezmocnosť. Nečakala, že by sa bol natoľko zmenil. Myslela, že bude zlý, azda aj ukrutný, že sa bude musieť proti nemu brániť. I pripravovala sa v duchu na to. A teraz je bezradná. Vidí, že bude musieť len mlčať a mlčať. Božemôj, s tým nepočítala.

Aj Matúšovi dlhšie trvá, kým sa spamätá. Má azda podozrenie, že ho oklamali. Iba opatrne vstupuje do dverí, pomaly sa rozhliada a v kútiku očú mihá sa mu zelenkavý svit pochybnosti. Akože, či nepísali zreteľne, že kupujú vilu, poschodový, nový, novučičký dom s okrúhlym balkónom, s kvetinovou záhradou, na priedomí, ohradenou železným plotom? Či nespomínali červenú strechu, veľké okná, drevené skladacie okenice? Veď v celom liste písali iba o dome. Na nič nezabudli a on si každú podrobnosť zapamätal: štyri veľké okná do ulice, dva komíny, schody, navrchu tri izby, kuchyňa, komora, kúpeľňa, predsieň, vodovod. Ach, vo vlaku si ho predstavoval. Videl ho stále pred sebou. Stál vonku za oknom a šiel s ním, ako sa vlak pohyboval, i on sa šinul. Mohol si ho dôkladne poobzerať zo všetkých strán a myslel, že ho pozná na prvý pohľad. Iba čo vstúpil do ulice, už ho uvidí. Tamto uprostred, čo trochu vystupuje z radu. Či nebolo tak? Miesto toho musel sa dlho motať mestom, dopytovať sa ľudí, policajtov na nich; A teraz vidí niečo iné. Čože sa stalo, vari premeškali príležitosť, došli neskoro peniaze, alebo si majiteľ inakšie rozmyslel a vari potom museli kúpiť túto starizeň?

Paulínka sa toho rýchle chytí. Nemá si čo vyberať a treba šetriť starca, áno, treba mať aspoň úctu, ohľad k šedinám. Bude lepšie, keď chúlostivú záležitosť trochu oddiali, odloží do budúcna, niekde do neurčita, snáď sa potom vyskytne zmierlivejšie riešenie. Otec sa uspokojí, azda prijme taký stav, aký je, lebo uzná, že nemá síl zachraňovať sa. Alebo sa na všetko zabudne, premlčí. Tak by si priala. Bola by to pre obe strany najprijateľnejšie. Naostatok, či neboli predpoklady, aby sa všetko tak stalo, ako to on naznačuje? Neprehreší sa vari veľmi, keď mu prisvedčia, áno, keď bude k nemu zhovievavá. Skutočne, tak to mohlo byť. Peniaze síce prišli dosť zavčasu, azda i včašie, ako ich čakali, ale predsa neskoro. Majiteľ zatiaľ zmenil svoje rozhodnutie. Vilu dostal iný. Oni sa aj domáhali pôvodného dojednania, chceli odovzdať vec i na súd, i na to pomýšľali. Právo bolo predsa na ich strane. Ale potom sa im naskytla táto kúpa, nuž sa dohodli.

Napodiv, Matúš prejaví náklonnosť uveriť a zmieriť sa so stavom, lebo keď sa dôkladnejšie rozhliadne, zistí, že zámena by nebola ani zlá. Tam, ako sa pamätá, spomínali iba dva byty, a tuto ich zistil päť. Nuž taký počet ho vcelku uspokojil, lebo vždy myslel na viac nájomníkov, ktorým by určoval poriadok on, domáci pán. Dokonca hneď prvé dni rozíde sa po dvore, obzerá, hodnotí a s uspokojením ustáli, že dom vôbec nebol preplatený. Pravdaže, potrebuje niektoré súrne opravy: na streche je porušená škridlica, žľaby sú dokrútené, niekde aj múr orýpaný, a podmytý, na dvore je veľa haraburdia, zrejme majiteľ nemal zmysel pre poriadok alebo sa oň nestaral. Vcelku však obstojí. Ešte je pevný, stará, solídna stavba, má zachovalú, dobre nasadenú väzbu, široké, bezpečné základy. O tom nemožno pochybovať.

Paulínka ho s určitými obavami sleduje, keď vyjde na dvor. Tieseň ju ešte nepopustila. Nemôže uveriť, že by sa všetko dobre skončilo. Každú chvíľu vytrháva sa od roboty, pribehúva k oknu na dverách, aby sa presvedčila, kde je a čo robí. Snáď sa jej podarí včasným zákrokom predísť nepríjemnosti.

Ale jedného dňa, keď za ním vyzrie, nevidí ho. Vyjde na dvor, prezerá kúty, volá ho, a Matúša nikde. Istotne vyšiel na ulicu pomyslí si a vráti sa k svojej robote. Vonku je malá pravdepodobnosť nástrahy. Vari sa nedá do rozhovoru s neznámymi ľuďmi.

A zatiaľ Matúš je už u domácej panej v záhradnom domčeku. Objavil ho náhodou. Popletá sa okolo kôlne a v zadnej čiastke dvora natrafí na dvierka. Vojde do záhrady a tu náhle vidí uprostred záhonov drobnú stavbu, až po striešku husto obsnovanú viničom. Vedie k nej široká cestička, lemovaná striebornými jedličkami, na konci ktorej je brána, upravená z ruží. Ako v rozprávke. Matúš hneď prejaví o domček záujem. Taký malý domček nie je veru zlá vec. Má nízku povalu, dve malé okienka, zaiste iba jednu izbietku. Musí byť v ňom, tepluško a útulno. Človek nemusí po ňom veľa chodiť. Sedíš si len pri peci a vyzeráš okienkom. Všetko máš na dosah ruky: paklík dohánu, fajku za hradou, suché triesočky dreva na múriku a kapce pod lavicou. Pre Matúša by sa to práve hodilo. Doma bol už zvyknutý na samotu. Nikto mu nezavadzal, robil si, čo chcel. Patril mu akosi celý čas, a to ho uspokojovalo. Cítil sa ešte dôležitým a hlavne samostatným. U Alpárov sa musí uskromňovať. Nieto ani toľko miesta, aby sa mohol zariadiť, ako by chcel. Sú deti, neporiadok, v dielni stále niekto klepe, lomozí. Paulínka narozkladá krámov, sama určuje poriadok, treba sa prispôsobiť, poddávať. Čím ďalej, tým viac prichodí mu uvedomiť si, že je len hosťom, že sa mu treba vzdať nárokov a práv, ktoré dosiaľ držal, ktoré mu dodávali i patričné sebavedomie. A jemu sa to nepáči. Neverí, že je už taký slabý, aby musel byť závislý od iného. Ešte nie. Búri sa v ňom krv. V každom prípade chcel by sa ešte držať na vlastných nohách, rozhodovať alebo aspoň nedopustiť, aby jemu niekto rozkazoval. A takto by to vari šlo. Keby sa presťahoval do domčeka, bol by zase sám. Zachoval by si neodvislosť a vari aj moc, ktorá ho dosiaľ robila dôležitým a potrebným. Odtiaľto mohol by dozerať na nájomníkov, striehnuť na svoj majetok a tešiť sa z neho. Veď si to práve tak predstavoval. Pravdaže, nepochybuje, že chalúpka patrí k domu a že je teda jeho majetkom. Pristúpi k nemu a obhliada ho s dôkladnosťou odborníka. Páči sa mu, že je zachovalý, že nemá nikde kazu. A potom, hoci zistí, že je obývaný, rozhodne sa vstúpiť dovnútra.

Stará pani sa veru podiví, keď ho zazrie stáť vo dverách. Ako sa opovažuje? Už bezmála desať rokov býva v tomto domku, a dosiaľ nikto samovoľne nevstúpil dnu. Sama si to tak zariadila. Ako zomrel jej muž, prednosta stanice, utiahla sa sem do samoty a nedovolila, aby ju niekto vyrušoval. Ak ju hľadali nájomníci, opovážili sa prísť len k ružovej bránke, natiahli ruku a opatrne zaklepali na dvere alebo ju zavolali po mene a úctivo čakali, kým nevyšla. Nie, dovnútra nedovolila vstúpiť nikomu. Úzkostlivo striehla svoje kráľovstvo, svojich päť mačiek, ktoré jej zanechal nebohý muž a ktoré teraz opatrovala ako drahocenné dedičstvo po ňom. Bola to jej jediná starosť. Ráno vari prvá vo dvore vstávala, otvárala bránu a cupkala ulicou, aby doniesla pre ne čerstvé mliečko, potom sa zatvárala a venovala sa iba im. Mnoho sa narozpráva, ako sa s nimi mazne, vraj ich kúpe v korýtku ako malé deti, vyčesúva, íska, vraj im šije šatočky, vyvára sladké kašičky, berie si ich k sebe do postele. Ale nikto sa o tom nepresvedčil na vlastné oči. Stará pani si vynútila, že ju nikto nevyrušoval. A, hľa, on, tento starec, sa vrútil bez ohlásenia. Už pár dní ho sleduje s nevôľou, ako sliedi a obzíza po dvore. Od začiatku sa jej nepáčil a teraz stojí dokonca pred ňou a obzerá si ju bezočivo, akoby mu bola z nosa vypadla. Nuž to si veru nemusí dovoliť. Hoci je drobnou žienkou, keď sa jej prichodí brániť, vie rozliať dosť žlče. Hneď podrastie o niekoľko palcov a husté obrvy pod pichľavými očkami sa jej zježia. Nechybí jej veľa, aby hrýzla a škriabala, ako zvyknú jej mačiatka, keď nemajú dobrú vôľu.

Matúš sa zase nevie zdržať, aby neprejavil náležitým spôsobom svoje počudovanie a rozhorčenie. Tu vnútri nachádza pravý opak toho, čo zistil vonku. Samý neporiadok, hotové smetisko svinstva. Po zemi sa váľajú zvyšky jedál, obhryzené koštiale, špinavé tanieriky, napolo zaplnené zoschnutými kašami, handry, topánky, ba i vankúše. Police a všetky okná sú založené fľaštičkami, téglikmi, z niektorých je už iba črep, iné sú prevrhnuté, lepkavá tekutina stiekla po stene, v kúte pri sporáku hŕba slamy, istotne lôžko. A potom tie mačky. Matúš ich odjakživa nevedel zniesť. Kedykoľvek by sa mu bola niektorá priplietla k nohám, vždy cítil silnú potrebu kopnúť do nej, ovaliť ju palicou po hlave. A tu ich je celý kŕdeľ, rozchádzajú sa po izbe, rozvláčajú koštiale, trhajú, driapu, čo zachytia, a špinia. Ach, celý dom je zamorený odporným mačacincom. Nuž to veru nemôže strpieť. On dom nekupoval na to, aby sa v ňom rozťahovali mačky. Keď si stará bosorka chce držať zverince, nech si nakúpi klietok a komediantský voz. Tu budú bývať len poriadni ľudia. On sa o to postará. Tak!

Stará pani nevie najprv od hnevu k slovu prísť. Čo to počuje? Nejaký pobehaj, starý blázon sa ju opovažuje vyhadzovať z domu! Komuže to rozpráva? Či má hlavu v poriadku? Chvíľu hľadí naň, akoby ho chcela prepichnúť očkami, potom zvraští tvár, hrozivo vystrie ruky a začne škriekať tak prenikavo, že splaší celú mačaciu čeľaď. Jedno vyskakuje na okno, búcha slepo hlavou do tabličiek a rozbíja i ostatné celé tabličky, iné sa chcú nasilu štverať hore stenou a ostatné pobehúvajú ako besnotou ošľahnuté po kútoch, hľadajúc bezpečný úkryt.

Matúš musí mať veru obavu, že všetka tá rozzúrená háveď i so svojou jedovatou paňou vrhne sa každú chvíľu s pazúrmi a s vycerenými zubami naň a vyškriabe mu oči. Preto uzná za múdrejšie, tentoraz ustúpiť. So šialenou babizňou nič nedokáže.

Ale stará pani ženie sa ani jedovatý šíp za ním, rozbúri celý dvor, ba vojde aj k Paulínke. Jačí, aby si zatvorila blázna do komory. Načo ho ešte mätie, tým si nepomôže. Veď je predsa známe, že jej muž prehajdákal so staviteľom šesťdesiattisíc. Prečo nepovie pravdu starému somárovi. Miesto toho, čo múti tupé rozumy, mala by si vyplatiť dlžoby na nájomnom, lebo raz i ona stratí trpezlivosť a už nájde spôsob, ako ju vyduriť z brlohu, v ktorom sa tak dobre cíti.

To zasiahne Matúša priam do srdca. Zostane ako soľný stĺp. Otvorí naširoko oči, hneď ich však mocne zavrie a musí si sadnúť. Viac nepovie ani slova. Týmto okamžikom zhasol preňho svet.

Paulínka by darmo ešte niečím zasahovala. Ktože by ju počúval. A beztoho nemá ani kedy. Treba jej práve teraz zabehnúť do obchodu. Niečo jej pochybelo. Ach, veru, tie starosti. Človek aby stále behal, celý deň roznesie na nohách.

Matúš osamie.

V izbe na posteli vedľa ležia dvojčatá. Prsičká sa im pravidelne dvíhajú, pod mäkkými obrvami zasvietia im občas štrbinky očí, ale hneď sa spoja a zhasnú, lebo chcú ešte spať. Tu v kuchyni práve pred ním poskakuje Peter. Je to už urastený chlapec, bystrý, má už hustú čiernu šticu, pekné, vysoké čelo a výraznú tvár. Možno už niečo svojím chápavým rozumom pobadal v povetrí a chcel by nejako starého otca upútať, aby nebol taký skleslý a zamĺknutý. Znáša pred neho svoje hračky a predvádza ich. Na tie, čo sám zostrojil alebo aspoň upravil, je najpyšnejší. Strká mu ich pred oči a rozpráva zoširoka, ako podkúval klincami koňa, ako na voz pripevnil nové oje a ako z jedného vagóna urobil dva. Je to dlhá, pomotaná a zaiste i zaujímavá história. Matúš nič nepočuje, nič nevidí. Sedí bez pohnutia so sklonenou hlavou a s rukami spätými medzi kolenami. Telo mu meravie, duša hasne. Vlások sa na ňom nepohne. Iba palcom na ľavej ruke vytrvale pokyvuje. Tento palec mal voľakedy vytknutý. Možno myslí práve na to, ako si ho vtedy vytkol a ako si ho sám iba mocnejším trhnutím hneď napravil, a zisťuje, či je ešte dosť pohyblivý. Potom ho nadíde slabosť. Kolená sa mu začnú triasť, ruky, brada, oči. Ach, nevládze sa udržať v hŕbke. Musí si ísť ľahnúť. Vôbec naraz cíti veľkú únavu v tele i na duši, akoby prešiel dlhú cestu.

Takto preleží nepretržite deň a noc a potom ešte deň a noc. Zatiaľ nevezme ani omrvinku do úst. Darmo ho Paulínka upomína. Darmo mu znáša a ukladá na stoličku k posteli, ani sa neobzrie. Leží stále v tej istej polohe, ako sa uložil, pokrčený, s tvárou k stene. Nemá kedy myslieť na jedlo. Ochladol, znecitlivel k všetkým telesným potrebám. Pred ustrnutým zrakom mihajú sa mu rýchlo obrazy a on sa nevie od nich odpútať. Hľadí na ne, hľadí a poznáva ich, áno, lebo je to jeho život. Ešte raz musí ta pozrieť. Bol by to on, čo sa tak úporné drel, vynáral na povrch? Ach, čudné. Ani sa mu nechce veriť, že by bol niekedy tiež veselým chlapcom a podkúval klincom drevené kone, ako to robí teraz Peter. Ale muselo to byť práve tak. Potom sú obrázky stále zreteľnejšie, pribúda v nich svetla a tieňov. Človek je zo dňa na deň vážnejší. Hrúži sa do seba, krčí čelom, pribúda mu vrások a zároveň nakláňa sa k zemi, lebo sa podujal na veľkú úlohu. Postavil si pred seba cieľ. Ach, je to určitý, viditeľný cieľ, vysoký činžiak! Vynára sa zreteľne na okraji obzoru ako nejaký maják na bezpečnom skalisku. Človek sa k nemu prebíja vlnami, vetrom, búrkou, stále dopredu, obetuje na to všetky svoje sily, všetky svoje myšlienky. Nemá pre nič iné záujem. Spreneverí sa manželke, zanedbá dieťa, spretrhá vlákno priateľstva. Veď nieto času. Vstáva ráno o štyroch, líha po dvanástej, vždy voľačo kutí, ešte i starobu prekonáva. A čo mu zostalo teraz? Ach, svetlý, vysoký maják ešte vždy čnie tam niekde vpredu do obzoru, lebo si ho môže predstaviť. Stačí širšie roztvoriť oči, primknúť sa bližšie k túžbe, červený bengál na všetkých stranách sa hneď zapáli a z neho vystupujú rozprávky. Už v chlapčenských rokoch to ľahko vedel dokázať. Ale on je teraz bezmocný, opustený. Hľa, na celom tele sa trasie. Všetka námaha bola márna. Jediný ľahkomyseľný človek stačil jej hodnoty prehajdákať. Naraz zostáva najbiednejším žobrákom, odkázaným na milosť dobrých ľudí. Keď otvára ruky, sú prázdne. Vidí na nich len hlboké stopy po mozoľoch. A do duše sa neopováži ani nazrieť. Mohol tam byť aspoň jeden kvet lásky, ktorý by ho teraz tešil a hrial. Ale on ho pošliapal. Je tam zaiste prázdnota, suchota, hlad. Zostal sám a bude sa musieť vari s tým zmieriť, lebo od neho nevedú nijaké stopy k ľuďom. Nie.

Na tretí deň sa pozbiera, vyjde do brány, zamieša sa medzi ľudí a ide ulicou. Neodbočuje ani naľavo ani napravo, ulica ho vedie. Míňa stále nové tváre, nové domy, šum mesta tíchne za ním. Potom ho opustia domy i záhrady a vyjde na prašnú cestu, ktorá sa rozbieha nekonečnou rovinou. Okolo neho rozvaľujú sa šíre polia, veľké plochy kukurice, repniska a žltnúceho obilia. Nad ním blčí slnce. Ešte raz sa môže obzrieť. Či sa neponáhľa niekto za ním?

Nie, nikto.

Ktože by sa aj ponáhľal? Alpár nie je doma. Práve po tieto dni mu prišlo na um, že by si mal zjednať nové práce. Vybral sa vari do okolitých dedín a už štvrtý deň nespal doma. A Paulínka? Nuž áno, Paulínka mohla niečo spozorovať. Videla ho, keď išiel von. No myslela si, že ide, ako zvykol, iba na dvor. Potom naň zabudla. Veď má toľko starostí. Azda sa vráti. Nechá na noc dvere otvorené. Druhý deň v nej vzrastá nepokoj. Kdeže mohol ísť, veď sa ani nenajedol. Klobúk i palica visia na kline. Podchvíľou hľadí na dvor a vybehúva aj na ulicu. Ale kde sa pohne? V dome sú deti. Aj druhú noc nechá dvere otvorené. Možno aj tretiu, a keď sa vráti Alpár, všetky svoje obavy mu prejaví. Ale už je vari neskoro, aby niečo podnikali. Sám Alpár to potvrdzuje. Naostatok, nikto ho nevyhnal. Mohol si spokojne žiť, dokedy by bol chcel. Nuž veru je tak. Paulínka dosiahne zadosťučinenie. Iba keď ide ulicou a vidí niekde na podstení sedieť žobráka, núti ju niečo, aby prešla rýchlo na druhú stranu, lebo v poslednom čase dostáva silné klopanie srdca, ak sa má stretnúť s opusteným a zanedbaným starcom.