ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A vlak sa jednostaj rúti do nových končín.

Vo vagónoch za osvetlenými oknami sedia po laviciach oproti sebe ľudia. Vidieť im biele tváre. Niekto vyzerá i oknom a usiluje sa preniknúť tmu. Či rozpozná niečo z tunajšieho kraja? Nie. Musí sa vzdať úsilia. Noc je stále temná a hrozná. Človek v nej stráca bezpečnosť a stáva sa plachým. Všetci rovnako si uvedomujú šialenú jazdu. Je to niekde pod nimi: kolesá bežia po koľajniciach, pérovanie škrípe, nárazníky zvonia, nepretržitý rytmus železa bubnuje im až v krvi. Myšlienkami sa jej musia neustále dotýkať, ale hneď sa aj plašia a utekajú sami pred sebou. Ach, je to nebezpečné, celkom nezmyselné. A radšej hneď obracajú oči do svetla. Je tu trochu veselšie, keď sa človek poobzerá vôkol. Okrúhla lampa osvetľuje pomerne malý priestor, ale človek sa hneď cíti dobre, keď si odmyslí ten tmavý svet za oknom. Lebo všade na laviciach sedia podobní ľudia, ako si ty. Niekto vari práve hlasno rozpráva svojim susedom, niekto počúva, niekto naproti spí s vyvrátenou hlavou a s otvorenými ústami, môžeš mu ľahko čítať zuby. Každý žije vo vlastnom svete.

Napríklad táto drobná ženička. Má už sedemdesiat rokov. Áno, sedemdesiat jej minulo. Ale je ešte vrtká, oči jej svietia, mrví drobnými prstami, podchvíľou priťahuje si uzlom pod hrdlom batôžtek, ktorý neskladá z chrbta, a stále prežúva svoju kôročku. Nuž, prosím pekne, nemám im ani jedného zuba. Kôročku musím najprv rozmočiť slinami, a to dlho trvá. Cestuje do Prahy. Vravia, že musí cestovať dva dni. Syn sa jej tam postrieľal v kasárni a chcela by mu byť aspoň na pohrebe. Bol to posledný. Mala siedmich a všetci už ležia. Muža pochovala pred dvanástimi rokmi. Áno, prosím. Teraz je sama ako prst.

Dáma v priliehavom zelenom kostýme s umelým materinským znakom pod ľavým lícom sa jej čuduje. Či možno aj tak žiť? Chvalabohu, ona sa nemusí ponosovať na samotu. Otvára škatuľu a z hodvábneho papiera vybaľúva husacie stehno. Náležite si ho zo všetkých strán poprezerá, kým do neho bielymi zúbkami nezahryzne. S mužom je celkove spokojná a okrem neho má ešte štyroch milencov. Na každý týždeň v mesiaci iný. Zmena človeka osviežuje. I teraz ide za jedným. Chachacha. Je to obyčajný agent s patentnými fľašami, ale veľký galgan. Má ju čakať na malej staničke so svojou dýchavičnou športkou. Bude to vlastne únos a hlavne veľké dobrodružstvo. Vo dne putovanie za obchodom. Ráčte si kúpiť fľaše bez zátok, a predsa tesne uzatvorené, americký patent. Na noc zastávky v dedinských krčmách. Neobyčajne sa na tú zábavu teší.

V úzkej chodbe pri dverách mrví sa cigánska rodina. Všetci by chceli sedieť na zemi, a nedostáva sa im miesta. Prudkým zvadám nieto konca. Pri každej stanici hrnú sa k dverám a lepia čelo na sklo. Usilujú sa prečítať nápisy na tabuliach, ale nikdy sa im to nepodarí. Chlapi sú tým znepokojení. Mali už dávno vysadnúť. Iba stará rapavá Cigánka s čľapatým nosom spokojne sedí v kúte ani kvočka. V hrubých gambách cmúľa zapekačku, vyvaľuje veľké oči a dumá. Ech, voľakedy bolo predsa len lepšie. Cestovali na vlastných vozoch. Zastali, kde chceli. V poli si robili veľké šiatre, rozkladali vatry. Cigánky mali stohy teplých perín, Cigáni medené kotly a kŕdle kobýl. Nikdy sa neplašili. Boli voľní ako vtáci. Ach, bol to krajší svet. V tomto je veľa hluku a smrdí. Ak by človek nemal svoju zapekačku, ani by nevydržal.

A tu sa práve teperí tučné mäsiarisko. Brucho mu padá medzi stehná. Musí si ho podväzovať vestou a mäsitý lalok na pravom uchu má prepätý zlatou sponou ako plemenník. Vo vozni sa obzerá, kde si sadnúť, a keď vidí v jednom oddelení žandárske uniformy a flinty s bodákmi, opreté pohotove o lavicu, vykydne sa tam. Pre každý prípad. Vo vrecku má dvestotisíc. Ide na konský trh do Nových Zámkov. Aj jeho zadok zaujme široké miesto na lavici a tu v kútiku čupí nejaký chatrný človiečik. Dosiaľ spal a práve sa zobúdza. Istotne ho pritisli. Človiečik sa potíska ešte viac do kúta, hľadí s rešpektom na svojho nového suseda a potom sa hlúpo uškrnie. Pravdepodobne sa mu zdá priveľký. Aj mäsiar naň gáni, kým vyfukuje z pľúc horúcu paru.

Kde cestuje?

Človiečik sa zase uškrnie a významne hľadí na žandárov oproti.

Čo?

Do chládku!

Mäsiar nechápe.

Za mreže!

Tak?

Úškrnok.

Čo vyparatil?

Človiečik naznačuje rukou rezanie na hrdle.

Do paroma!

Úškrnok.

Koho?

Ženu!

Tak?

Ehe!

Prečo?

človiečik sa teraz rehlí na všetkých zuboch.

Nuž?

Zabehúvala.

Mäsiar sa chvíľu hniezdi, v prsiach mu chrčí. Potom vyťahuje z vesty dve viržinky, natŕča bez slova pred nosy žandárom a úkosom premeriava si ešte raz toho v kúte. Aj on by mal chuť?

Prosil by si!

Mäsiar vyťahuje z druhého vrecka zorku.

Ženy sú prepelice.

Veru, taký je život.

A nad ránom Paulínka zíde z vlaku.

Lebo nočný rýchlik pôjde ešte ďalej. Z bočných bubnov vysúvajú sa podchvíľou oceľové piesty. Na ostré kolesá padá horúci olej. Železné útroby dunia. Tamhore na mostíku plecnatý kurič práve otvára pec a načahuje sa za lopatou, aby vhodil novú dávku uhlia, a strojník svieti lampášom na okrúhly ciferník s citlivou rúčkou. Husté obočie pod čelom sa mu sťahuje, chvíľku v červenom svetle zažiari i jeho tvár: Dve lesklé oči a koreň nosa. Dobre, že sa pozrel, bude treba uvoľniť ventil. A vzpätí vyrúti sa strmo dohora mocný prúd bielej pary, ktorý otriasa celým strojom. Vyzerá to, akoby sa nejaký ozrutný kôň staval na zadné nohy, vyrážal z rozšírených nozdier rozpálený dych a chcel prudko poskočiť. Cesta vpredu je voľná. Lesklé koľajnice najprv sa tu na plošine preplietajú, potom priamo vybiehajú vyvýšeným násypom do šíreho poľa. Tam pod šedivým príkrovom pokročilej noci ležia mnohé doliny, kade musí vlak prebehnúť, kým na oblohu nevystúpi slnce.

Ale Paulínka je už doma.

Chvalabohu, je ozaj rada, že sa môže zodvihnúť z kútika pri okne, kde po celý čas sedela, a vyjsť von na čerstvé, chladné povetrie. Vnútri začínalo byť dusno a clivo.

Ach, koľkože to precestovala? Zdá sa, že večnosť. Rozhodne to nebola jedna noc, ale mnohé, mnohé roky.

Predovšetkým mladosť. Hneď od tých čias, ako opustila staré, ošúchané, mnohými generáciami opotrebované lavice dedinskej školy, odlúčila sa od svojich priateľov, ochrancov, áno, zanechala mladosť a pustila sa chodníkom, ktorý viedol popod Kozí vrch do mesta. Áno, od tých čias ju to unášalo životom. Videla mnohé svety, stretávala sa s mnohými ľuďmi, ale najčastejšie stretávala samu seba. Cesta ubiehala, roky sa míňali a ona len hľadela okolo seba. Niekedy jej bolo ľahko okolo srdca. Niekedy zase cítila úzkosť zo závratu. A všetko sa to striedalo. Bolo to možno pekné, pretože človek nevedel, čo ho v nasledujúcej chvíli čaká, a pretože to bolo tiež dobrodružné a nikdy nie také nebezpečné, aby jej to bralo odvahu. Ale kde chcela zájsť? Nuž to veru nevie.

Do stanice práve vchádza zdola osobný vlak. Ľudia z nástupišťa sa k nemu hrnú. Paulínka sa prediera pomedzi zástupy, chrániac si rukami spiace decko, ktoré nesie.

Pred staničnou budovou čaká ošarpaný autobus a niekoľko kočov. Kone sú poprikrývané. Stoja trpezlivo, nehybne. Vedľa nich sa prechádzajú kočiši s rukami vo vreckách. Raňajší chlad im olizuje hánky a kolená, musia sa zohrievať. Jeden známejší díva sa na Paulínku. Hýbe bajúzmi, nechcela by sa previezť? Ale Paulínka nemá taký úmysel. Inokedy by možno neodolala. Na kočoch sa vozievajú lepší ľudia. Bola by tiež skôr doma. Ale teraz nie. Vo vlaku sa dosť nasedela. Potreba voľného pohybu ju ženie vpred.

O chvíľu prehrkocú okolo nej koč i autobus. Ľudia sa potratia niekde v bočných uliciach a zostane na ceste sama.

Kamenné mesto sa ešte nestihlo prebudiť. Na radničnej vežičke odbíjajú hodiny práve päť. Pochmúrne domy stoja v rade a nehybne hľadia do prázdnej ulice. Brány sú pozatvárané, biele záclony za oknami pokojne splývajú, nikde ani živej duše. Len niekde pod strechami v odkvapových rúrach začvirikajú zavše vrabce zo sna.

Ale Paulínka necíti stiesnenosť. Nejaká ľahkosť jej vošla do nôh i do srdca. Myšlienka, že je blízko svojho domu, ju stále väčšmi rozohrieva. Počúva ozvenu svojho kroku a pôsobí jej to dobre na sluch. Rozhliada sa vôkol, pripamätúva si niektoré miesta a cíti skoro detskú radosť, že všetko dobre poznáva. Tu je Židovňa, starý dom s olúpanou omietkou a s gotickými oknami, naproti široká fronta bývalého Imrovho veľkoobchodu, na rohu, kade sa vchádza na námestie, stojí pyšne palác Legionárskej banky, ďalej priečelie radnice s vežičkou a potom ďalšie vysoké domy mestských boháčov, červené, zelené i šedivé strechy so železnými zástavkami, s medenými guľami na hrotoch i bez a nad nimi štíhle veže niekoľkých kostolov. Na kláštornej vežičke klinká mariánsky zvon. Ach, aké je to všetko známe a teraz tiež milé a drahé. Každý pohľad vyvoláva v nej nové spomienky. Naozaj, tu je už doma. Naozaj, podarilo sa jej vybojovať v tomto kamennom svete miesto pre seba. Nepotrebuje sa po niečo vracať do dávnej minulosti. Zanechala ju už celkom, teraz to vie bezpečne.

A keď vojde do Kapitulskej ulice, počuje už celkom hlasno až niekde v hrdle svoje srdce. Z oboch strán hľadia na ňu tiché okná prízemných domov. Kapitulská ulica zachovala si niečo zo starého mesta: nízke, staromódne domy, dláždenie z okrúhlych skál, uzučké chodníky po stranách a predovšetkým pokoj. Divý ruch z hlavných ulíc sem takmer ani neprenikne. Od rána do večera svieti na dlažbu slnce, ľudia chodia po nej pomaly a vždy majú toľko času, aby sa mohli pristaviť a porozprávať. Hukot auta spôsobuje v každom čase veľký rozruch a vyvoláva zvedavosť detí, hrajúcich sa pod bránami. Rozhodne za posledné storočie sa tu nič nepristavovalo! Paulínka sa rada vraciavala do nej a vždy si uľahčene oddýchla. Ale teraz je to naozaj radosť, čo ju hreje v celom tele, keď vidí svoj milý kút, keď pozná starú, vylúženú a vydratú dlažbu pod nohami. Hľa, tuto je skliepok veľkomožnej pani Klotildy Vajčiakovej, cementové schodíky a úzky, hlboký výklad, v ktorom ešte vždy visia iba tie dve žlté hromničné sviece s obrázkami, ktoré viseli tam i pred dvanástimi rokmi, keď sem prvýkrát prišla. Tučná pani istotne ešte odpočíva na vysokej posteli pod baldachýnom. Napravo je stará mliekáreň, poniže býva policajt, uprostred starobinec a tam hore na konci, kde sa ulica zužuje ku kostolu, v tom zamrežovanom, do cesty vystrčenom ošarpanom dome bývajú oni, Alpárovci. Okná hľadia sem dolu a sú práve také tmavé ako ostatné v ulici. Ale nad strechou sa rozpadáva biely kúdlik dymu. Istotne je už niekto hore.

A naozaj, vo dverách ju zarazí príjemná vôňa čerstvej kávy. Pri sporáku stojí veľký Tóno a striehne, aby kanvičku zavčasu odtiahol z rozpálenej platne na kraj.

Koho by to netešilo? Naozaj je doma vo svojom a medzi svojimi. Zo všetkých strán ju obklopujú známe predmety, ktoré ona brávala do rúk každý deň i niekoľkokrát a ktoré, dá boh, bude ešte dlho používať. V koreni nosa a na jazyku má známu dobrú chuť. Musí sa veru usmiať spokojnosťou.

Nuž, čo je život?

Život je zaiste aj veľká radosť.

Tóno bol iba v spodkoch. Teraz sa rýchlo oblieka a obúva. Rozpráva, že ju ešte nečakali. On si privstal, chcel to i to pripraviť, kým odíde do roboty. Deti boli dobré. Dvojčatá udržiavali poriadok. K Veronike, ktorá nechcela pripustiť, aby ony boli mamy, boli aj prísne. Maličký si vypil svoje mliečko, ktoré mu nachystala.

Paulínka sedí pohodlne oproti nemu a pridája dievčatko; ktoré sa práve zobudilo. Veronika začína byť hlavatá. V ostatnom čase v tomto dieťati prebúdza sa niečo, čomu Paulínka celkom nerozumie. Uťahuje sa s hračkami do samoty a neznáša sa s inými deťmi. Je urážlivá a hašterivá.

I Tóno to pozoruje. Práve sa doobúva a dvíha pomaly hlavu. Ale keď sa stretne s Paulínkiným pohľadom, rýchlo sa odvracia a odchádza do dielne. Paulínka sa musí slabo pousmiať a hneď zodvihne ruku, aby si priclonila dlaňou nahý prsník. Ach, ten Tóno sa ani po rokoch nezmenil. Je ťarbavý a plachý ako chlapec, keď sa má pozrieť na ženu. Iba v robote je istý. Tá si ho celkom prisvojila. V nej nachádza všetku radosť.

Po chvíli zanesie uspaté dievčatko do izby a uloží ho k chlapčekovi. Budú spolu rásť, malý Ján a malá Paulínka. Možno sa im podarí v živote preklenúť tie strže medzi sebou, ktoré nevedeli preklenúť ich rodičia. V izbe je príjemne teplo. Všade po posteliach oddychujú mladé telá. Je ich teraz šesť. Peter, ktorý spí sám na diváne, lebo sa už ráta za chlapa, bude mať pätnásť rokov.

V kuchyni lomozí Tóno. Chystá sa na odchod. Petra vraj netreba zobúdzať. Chlapec sa dosť narobí, nech si odpočinie. Dnes pôjde sám na dedinu. Beztak treba tam iba prácu dokončiť. Zajtra majú ísť na stavbu na predmestie. A hneď ho vidí oknom na ceste. Ide knísavým krokom. Na pleci vlečie liatinový príklop na pumpu s násadou a v pravej ruke dlhý piest. Cesta sa pod ním ohýba, ale jemu neubehne. Nuž tento Tóno je ako koráb, ťažký a bezpečný. Hodno naň zveriť život.

Vtedy sa už mesto prebúdza. Do prázdnych ulíc vchádza nový deň.

A život pokračuje.