ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skutočne.

Prichádzajú zhovievavejšie časy.

Dni sú stále otvorené dokorán. Obloha môže do nich hľadieť celou svojou nesmiernou hĺbkou. Hoci je leto, slnce rozpaľuje dlažbu i šedivé steny domov, predsa si ľudia pochvaľujú počasie. Temné noci navštevovali búrky. Vždy pred večerom zjavujú sa záplavou súvislých, do výšky i do šírky pevne stavaných mrakov na južnej strane obzoru. Keď žlté zore na západe zhasnú a so šelestom teplého večera splynie i hlahol zvonov, ozve sa prvé hrmenie. Potom ťažká obloha udrie o tvrdú zem. Otvoria sa priepasti, často nebezpečné a hrozivé na pohľad. Ale vtedy už človek leží na chrbte v posteli s perinou pritiahnutou až po bradu a počúva svoj pravidelný dych. Podchvíľou zapaľuje sa tmavá izba oslepujúcim svetlom, za oknami šumia prúdy vôd a mocnejší úder zatrasie strechou nad nami. Stane sa niečo? Ach, nás sa to netýka. Veríme vo vlastnú bezpečnosť a besnenie živlov tam za stenami šteklí nás len slabo na povrchu kožky medzi naježenými chĺpkami. Máme dokonca odvahu zatvoriť oči a v hĺbke duše tešiť sa na nerušený spánok. Búrlivá letná noc zahrieva naše telo ako vatovaný obväz. Ráno dobre vstávame, a keď otvoríme okno, idú nám opreteky v ústrety tuhé vône otvorených kvetov a jasavé spevy vtákov. To nám dodáva nádej. A tak i ľudia, ktorí inakšie chodia mrzutí, lebo ich niečo tlačí, skladajú si klobúk a hľadia belasými očami na svet.

Paulínka je spokojná. U nich doma to naozaj zase blkoce životom. Vidí chlapov, skutočných chlapov, mocných na slová i na činy. Počuje ich blízko hovoriť i robiť. V dielni zase zvoní nákova. Práve tak ako voľakedy, a ju to naplňuje radosťou. Tieto zvyky sú dobré. Lahodia ako pieseň. Prebúdzajú zo spánku a presviedčajú o skutočnosti.

A raz nad ránom privíta výkrikom i nový život. Je to chlapec. Pri krste dostane meno Ján po otcovi. Paulínka si ho často privíňa k boku, hľadí naň dlho presvetleným pohľadom a šťastná. Maličký stále spí, iba niekedy zaženie sa drobnou pästičkou, akoby odháňal dotieravú muchu. Paulínka sa naň teplo usmieva. Dobre mu už rozumie. Jeho dušičku drží ešte pevne na svojom srdci. Niekedy si uvedomuje, že si príliš dlho hovie. Musí si priznať, že ani pri jednom dieťati neprežívala tak materstvo ako teraz. Možno nebolo toľko času. Vždy ju niečo plašilo. Možno niečo čakala, niečo neznámeho, čo malo ešte prísť a čo ju mohlo zle sklamať. A teraz už s ničím nepočíta. Okolo nej leží každý deň taký bezpečný pokoj a ona doň vrastá všetkými žilkami.

Ale to vari predčasne necháva sa ukolembávať takou pohodou.

Jedného dňa vojde do dvier poštár a už pohľad na toho človeka v tmavom plášti a s bielymi rukami, ktoré ľahkým pohybom môžu rozdávať dobré i zlé správy, zamrazí ju niekde v žliabku medzi lopatkami. Srdce jej tenko zvoní. Tuší niečo nedobrého. Poštár zatrepe nečujne plášťom ani netopier, rozvíri okolo seba chladné povetrie, preklopí čiapku a vyberá z nej malý zložený papier.

Telegram!

Paulínke vyrazí na tele studený mráz. Ruky sa jej chvejú ako brezové prúty vo vetre. Telegram vždy šibne ako blesk. Prichádza z diaľok, kde človek nedovidí, ale odkiaľ ho ešte môžu začiahnuť pohromy. Pôsobí ako čierny posol. Kadiaľ letí, plaší, a kde doletí, zároveň mrazí a spaľuje. Srdcu je priúzko a myseľ sa láme. Vždy ho preberáme s obavami a lúštime namáhavo.

Paulínka malý papier niekoľko ráz musí v rukách obrátiť, kým zistí, že zo správneho kraja naň hľadí. I potom prudko naráža na nejaké čísla, nezrozumiteľné znaky, ktoré jej nič nevravia. Ale keď sa jej zrenička rozšíri pochopením, vyskočí, akoby ju niekto posotil, a ponáhľa sa k skrini so šatami. Kedy odchádza najbližší vlak? Musí odcestovať. Frídko jej oznamuje, že Alpár leží ranený v závodnej nemocnici. To znamená, že pracoval vo fabrike. Istotne sa stalo nešťastie: vybuchol kotol, zavalilo ho železo alebo ho stiahol stroj. Možno je celý dodrúzganý, zápasí so smrťou a ešte si žiada ju. Ano, tak to bude. A už nemyslí na domácnosť, na deti. Všetko jej naraz vypadne z pamäti. Vie len to, že musí byť čím skôr pri Alpárovi. Hádže na seba tmavé šaty, do kufra kladie klobúk s čiernym závojom, k nemu prikladá Alpárovu bielu košeľu a svadobné šaty. Ani nevie, prečo to robí. Ak by bolo treba. Frídko by telegram neposielal, keby nehrozilo nebezpečie. Potom dá niekoľko príkazov a ponáhľa sa na stanicu.

Vo vlaku nevidí, že ľudia vystupujú a zostupujú, nebadá, že vlak na staniciach stojí, že sa potom zase rozbieha poľami, a nepozoruje, ako sa za oknami strieda krajina, že sa celá kĺže proti nim so stromami, domami a ľuďmi, akoby ju niekto kradol. Myslí iba na Alpára. Predstavuje si jeho dokaličené telo, krvou zaliatu tvár a ľaká sa. Ach, ach, azda i ona má podiel na tom, že ho stihlo nešťastie. Keby ho nebola pustila, keby ho bola hľadala a prinútila, aby sa vrátil. Áno, veď mu bola ženou. Mala povinnosť za ním ísť a znášať s ním dobré i zlé chvíle. A ona, čože ona urobila. Zariaďovala sa bez neho. Akoby bol vypadol úplne z jej života. Skoro jeden rok prešiel, a ona sa ani nezaujímala, kde je a čo robí. Možno v nej je najväčšia príčina, že ju opustil. Bola k nemu dosť ľahostajná. Nepokúšala sa hľadať spôsob, ako ho natrvalo k sebe pripútať. Zaiste. Svedomie ju trápi, tupý bôľ niekde pod srdcom čoraz viac rastie a pritom si uvedomuje, ako hlboko v nej žil. Nie, neklamala sa. Alpár bol skutočne jej rytier. Tušila, že bude pri ňom trpieť a predsa sa zaň vydala. Išla za ním dobrovoľne, ochotne, pretože ju pokorovala jeho sila. Vzdávala sa mu bez vlastných nárokov. I tie údery, buchnáty a facky, ktoré od neho dostala, boleli ju len telesne. Tam v srdci ich prijímala pokorne. Nikdy ho neprestala mať rada. A teraz si iné nič nežiada, len aby ho zastihla ešte pri vedomí, aby ho mohla o tom presvedčiť.

Keď vystupuje z vlaku, má ešte tie isté myšlienky. Najradšej by sa pustila do behu. Ale tu je to nemožné. Do stanice sa práve hrnú zástupy robotníkov, ktorí vyšli zo smeny. Cudzí ľudia nemajú pre ňu pochopenie. Vrážajú do nej, strkajú späť, majú naponáhlo a práve tam im zavadzia. Iba vtedy si spomenie, že je v známych miestach. Túto stanicu pozná do najmenších podrobností. Často na ňu hľadela, keď voľakedy netrpezlivo čakala nový vlak, ktorý ju mal odviezť do sveta. Tuto naľavo sú ošarpané koniarne. Keby zodvihla oči, poznala by okno izby, v ktorej bývali. Povyše sa začína rad pospájaných striech a les komínov. Z troch najvyšších sa valí čierny dym. Ako sa k nemu blíži, vzrastá hukot, mocné údery na plech, hrkotanie kolies, sipenie pary, dunenie valcov, pískanie, vrčanie a vyhrávanie strojov, bláznivý život fabriky. Pozná ho tak dobre ako starú bolesť. Vyvoláva v nej mnoho nepríjemných spomienok. Ach, ako nerada sa k nim vracia. Myslela, že tento čierny svet, z ktorého raz bola ušla, zanikol, myslela, že sa s ním nikdy nestretne. A, hľa, on ešte žije, vyrastá zo zeme, bezočivo ukazuje svoje otvorené rany.

Za bránou nemocnice ju zaplaví mierna, uľavujúca tíš. To je zase iný svet. Ľudia sa tiež ponáhľajú, ale majú vymeranú cestu a ľahký krok. Podobajú sa motýľom. Sú mlčanliví a nepôsobia žiaden hluk. Všetci majú biele plášte a na tvárach prívetivé a pokojné úsmevy. Hranaté hodiny v mramorovom ráme na stene rozprávajú ešte zdĺhavú rozprávku zimných večerov a všetko ich počúva: vysoké, čisté steny, lesklé zábradlie na schodišti, sklené dvere na ambulancii i tiene, ktoré sa za nimi mihajú. Niekde na konci úzkej, bielymi kachličkami obloženej chodby odkvapkáva z vodovodu do porcelánovej misy voda. Paulínka rozpačite vystupuje hore schodmi. Mútne svetlo v mliečnych lustroch ju trochu omamuje a tiesni. Vie, že by sa mala niekoho opýtať, kde má ísť, aj sa chystá na to, ak niekoho stretne, no hneď sa zháči, myslí, že by niečo pokazila, že by pretrhla rozprávku hodín, a tak i ona sa snaží milo usmievať a pozorne načúvať. Azda tu platí taký rozkaz.

Ale keď na prvom poschodí vidí zavalitého človeka s veľkou plešinou na hlave, pozabudne sa, vyjde mu prudko v ústrety, lebo v ňom poznáva starého známeho.

Frídko!

Áno, on je to, horlivý organizátor, rečník, človek s veľkou hlavou a s dobráckymi očami. Priveľmi nezostarel. Ľudia jeho druhu možno sa ani nemenia. Frídko nezradil svoje poslanie a nezabudol ani na svojich priateľov. Vlastne iba ju tu čakal, lebo vedel, že musí týmto vlakom prísť. K Alpárovi nemôže teraz vojsť, lebo ho práve priviezli do operačnej siene. Možno mu budú presekávať chrbtovú kosť, lebo vravia, že mu v nej uviazla guľka.

Paulínka sa naň nechápavo a ustrašene zahľadí. Nevie sa rozpamätať, že by bol spomenul v telegrame nejakú guľku.

Ach, do telegramu sa málo slov vmestí. Niekedy sa náročky zostavuje tak, aby miernil účinok. S tým treba počítať. Chudák Frídko za to nemôže. Vyťahuje si belasú šatku a stiera z vypuklého čela veľké kvapky potu, ktoré sa tam už začali perliť. Pripadá mu ťažká úloha, ale nemôže sa jej zbaviť, lebo Paulínka musí byť pripravená na všetko. Za hrubými sklami okuliarov krúžia belasé oči. Chceli by najprv ofúkať, pohladiť a prehriať každé miesto, kde majú dopadnúť drsnejšie slová. Alpár prišiel sem ešte v zime i s tou svojou, áno, s Elzou. Hľadal nejakú robotu a on mu ju vo fabrike vyprosil. Potom bývali v malom domčeku neďaleko nich. Zdalo sa, že im nič nechýba. Ale Alpár nikdy nevydržal dlho na jednom bydle. Bola to nespokojná duša. Myslel, že treba vždy za niečo bojovať. Všade, kde sa usadil, zasieval nespokojnosť, burcoval a podnecoval. A tu bola dobrá pôda na takú činnosť. Fabrika od prevratu chorľavie. Terajší páni vravia o nej, že je to starý verk, že sa výroba nevypláca, a pod tou zámienkou každým rokom zatvárajú jednu dielňu. Stále väčšie priestory pustnú a zarastajú burinou. Pece chladnú, rozpadávajú sa, stroje hrdzavejú. Po čase ich odmontúvajú, odvážajú alebo zahadzujú jednoducho do pleny. Chlapi hľadia bezmocne na túto skazu. Tu i tam si od samej rozhorčenosti pod nohy odpľujú, po šalandách sa i rozčuľujú, spomínajú tie staré, lepšie časy, keď sa čmudilo zo všetkých komínov, keď nové staviská rástli ako huby po daždi a keď si vymastievali fúzy slaninou. Ale nespravia nič. Desatoraké strany sa za nich bijú. Pred voľbami vystriedajú sa vždy všetci poslanci, vládni i opoziční, a usporiadajú tábory ľudí, vystierajú prázdne ruky, zatínajú päste, hrozia sa hneď na jednu, hneď na druhú stranu, akoby zaklínali boha. Vykrikujú veľké i strhujúce heslá. Potom sľubujú v mene predsedníctva svojej všemocnej strany zvýšenie mzdy, zaistenie penzie, poštátnenie, robotnícke domy, ozdravovne, áno, hory i doly. A keď nestačí, i zlato štátnej banky. Majú vždy také veľké ústa, aby toto všetko nimi vyšlo. Chlapi ich počúvajú, pokyvujú na znamenie súhlasu hlavami. Skutočne, taký robotnícky dom by nebol zlý, aj vyššie platy by sa im zišli. Rozpadávajú sa na skupiny, zapaľujú sa za rečníka. Skutočne má vymastenú papuľu. Musí byť poslancom. Ale keď vezmú do rúk volebné lístky, nevedia sa rozhodnúť. Veď im ani jedna strana nezabezpečila to najdôležitejšie: robotu.

V ostatnom čase prišla na rad rúrovňa. Vraj sa surovina musí z ďaleka dovážať, robotníci sú nekvalifikovaní, mnoho výmetu je, každým rokom stúpa deficit. To robotníctvu trochu otvorí oči. Akože, aj na rúrovni sa prerába? Veď je predsa známe, že rúrovňa je najvýkonnejší oddiel. Pracuje sa tam stále v troch smenách, a predsa to nedostačuje. Objednávka nasleduje za objednávkou a dodávky odposielajú sa najviac pre cudzinu: do Ruska, Grécka, Perzie, Egypta. Ako môže byť reč o deficite? Na všetkých stranách sa o tom hovorí. Reči sú smelé a pohľady čoraz drsnejšie. Čo ešte môže fabriku zachrániť, keď ani rúrovňa nevyhovuje? Zase sa veľmi často spomínajú Krompachy. Tam to tiež tak šlo a nakoniec zostali trčať holé komíny. Hľadá sa bližšia príčina všetkých zárobkov. Odnekiaľ prenikne správa, že stroje sa majú odmontovať a odviezť do Vítkovíc. Tunajší pán riaditeľ je vraj účastinárom vítkovických železiarní a má veľký záujem, aby sa tam výroba rozširovala. Správa podpaľuje ešte viac rozbúrenú krv. Pod prepotenými blúzami zaparievajú sa veľké srdcia, tvrdé prsty mocnejšie stískajú perlíky, človekovi s ožiarenou tvárou pred pecou sa zlovestnejšie zablyštia oči, pánom v kancelárii je o niečo tesnejšie. Musí zakročiť tunajší vládny poslanec, inakšie hlásna trúba pána riaditeľa vo vlastnej osobe. Zvolá členov odborovej organizácie na schôdzku, ľahko vyvráti všetky poplašné správy, vyhlási ich za táraniny a za nepodarený agitačný trik podvratníkov a všetkých prekliatych boľševických živlov, ktoré ešte buntošia od prevratu medzi naším bohabojným slovenským ľuďom. Sľubuje im konečne vykrútiť krk. Potom sa vyrúti na opozičníkov. Dá im niekoľko priliehavých prímení. Vypočíta všetky dobrodenia, ktoré v prospech pracujúcich vykonal. A keď myslí, že dosiahol vrchol samochvály, vyhlási, že kým on zastupuje tunajších robotníkov, neodnesie sa ani skrutôčka z fabriky.

Ale pred troma dňami zjavilo sa v rúrovni niekoľko cudzích robotníkov. Obzerali si stroje a tu i tam prezradili, že niektoré budú skutočne odmontúvať. Rúrovňa razom stíchne a chýr o tom vychytí sa ani plameň vo vetre a preskakuje všetkými oddeleniami. Chlapi napínajú uši, obracajú hlavy a vzápätí odhadzujú robotu a hrnú sa na dvory. Majú rozpálené tváre, divé oči, utierajú si ústa do dlaní a kľajú. Niekto smelší sa opováži i hlasnejšie hovoriť, aby ho aj ostatní počuli: To je už svinstvo. Zaobchádzajú s nimi ako so psami. Podávajú im suchý koštiaľ, a za chrbtami už držia košíky na ich pysky. Takto to ďalej nemôže ísť. O pár dní ich všetkých pošlú pásť sa na psicu. Musia niečo robiť, kým ich je ešte hromada. Musia ísť spoločne pred riaditeľa, aby im vysvetlil, ako vlastne s nimi zmýšľajú. Je najvyšší čas, ide o každého.

A rozkaz netreba viac ráz opakovať. Všetkými hruďami hýbe jediná vôľa. Niet rozdielnej myšlienky. Krv sa zlieva do jedinej lavíny, miesto tisícich sŕdc bije na poplach jediné a vo všetkých hlavách hučí rovnakou ozvenou. Chlapi valia sa k bránam a na ceste radia sa do zástupu: telo pri tele, ruka pri ruke, jeden krok vplieta sa do druhého. Takto s teplotou a zápachom živých tiel vzrastá i odvaha a sila. Už to nie je Martin Kyjanička, zametač a čistič panských záchodov, močkár, inakšie drobný a bojazlivý človiečik s vysušenými očami, ktorý sa stráca vo vlastnej malichernosti, alebo Berto Kolesár, strážnik pri bráne s drevenou nohou, ale čierna masa: slaný pot, mozole, hrče žíl a mäsa pospolu. Je to súvislý, živý prúd, áno, rieka s lesklou, miestami mútnou hladinou i s temnými zbahnenými hlinami, rieka, ktorá sa vzdúva, opadáva, hučí, rieka, ktorá sa ženie vpred vlastným spádom a hrozí strhnúť brehy. Z toho práve vzrastá ich sila.

Ach, je neobyčajný pohľad na zástupy chlapov s holými rukami. Niečo v hrudi sa vzopne a zatrepoce. Ťažké kroky udierajú do cesty, plecia sa rozšíria a zodvihnú oblohu. Zapraštia základy zeme. Malé domčeky po úbočiach, ktoré patria do kolónie, hľadia zvedavo do údolia. Niečo sa tamdolu robí. Stroje prestali hrať, chlapi sú na ulici. Bledé tváre pricláňajú sa k oknám. A hneď potom ženy utierajú si ruky do záster, priväzujú si pod hrdlom šatky a zbehujú dolu. Pridávajú sa k chlapom. Niektoré sú bojovnejšie ako oni. Konečne sa odhodlali a majú príležitosť aj ony si uľaviť. Hnev, ktorý sa dlhšie uzatváral v prsiach, žiada sa von, a potom býva prudký.

Zástup smeruje k hlavnej bráne pred budovu riaditeľstva. Cestou nadobudol vážnosti a tak, keď sa zoskupuje na širokom priestranstve pred vchodom do riaditeľstva, neprejavuje už takú búrlivosť. Ojedinelé škrekľavejšie hlasy utíchli, počuť len šum. Nikto vlastne neprišiel robiť rebéliu. Sme predsa ľudia. Predložíme svoje požiadavky, porozprávame sa, a keď sa zhodneme, pôjde každý po svojom. Pravdaže, aj robotníctvo už vie, aký poriadok v takom prípade treba dodržať. Nebudú jeden cez druhého kričať, zvolia si niekoľkých spomedzi seba, štyria, piati stačia, a vyšlú ich k pánu riaditeľovi ako deputáciu. Nech hovoria za nich všetkých.

Ale medzi panstvom na riaditeľstve nepanuje taká zhoda a taký pokoj. Napríklad pán riaditeľ neobyčajne prebledol. Netreba mu to ani zazlievať. Je to obstarnejší pán s krehkejšími kosťami a s chladnejšou krvou. Hovorí sa, že bol niekedy prísnym profesorom v baníckej škole. Istotne nebol navyknutý, aby mu niekto, povedzme v tomto prípade niekto bezvýznamný, jemu podriadený a od jeho milosti závislý, takýmto násilným spôsobom vnucoval svoju vôľu. Kde by bola jeho autorita? Načo potom študoval? Čo znamená jeho titul? Okrem toho, keď je človek náhle vytrhnutý poplašnou správou z pokojnej roboty, stratí na chvíľu rozum. Na riaditeľstve sa strhol vlastne riadny poplach. Telefón drnčí. Zo všetkých strán hlásia: Chlapi opúšťajú prácu, všeobecné pobúrenie, na rohoch rečnia boľševickí štváči, robotníctvo sa hrnie k hlavnej bráne. Hotová vzbura, ba možno revolúcia. Kto by si zachoval po takých chýroch prirodzenú farbu na tvári? V prvej chvíli myslí na osobné auto, ktoré ho vždy čaká dolu pri vchode. Je ešte čas dostať sa do bezpečia. Potom však predsa zvíťazí rozvaha. Dá niekoľko strohých rozkazov najdôvernejším úradníkom, sústredí sa na svoju ťažkú úlohu a prijme vľúdne deputáciu. Sú to predsa obyčajní, pokojní a celkom neohrabaní ľudia! Zrejme ešte nestáli na takých hrubých pokrovcoch a nezhovárali sa s takým veľkým pánom, ktorý zo samej dôstojnosti musí sedieť v koženom kresle. Trochu lišiackej chytrosti a trochu presladeného úsmevu, a máš ich všetkých na motúzku ako barančekov. Ach, pravdaže, môžu byť spokojní, z fabriky sa neodnesie ani skrutôčka. Kdeže by, to sú iba štvavé reči. On sa predsa usiluje tunajší závod zveľadiť. Čože, zastaviť ďalšie prepúšťanie, zvýšiť mzdy? Musia si uvedomiť, že prebieha svetová kríza: To bolo ich prechodné opatrenie. Časom sa všetko zlepší. A dobre, že mu to prišli povedať. Sám je slabý, aby o veci rozhodol. Ale má práve cestu do Prahy. Všetky ich požiadavky prednesie generálnemu riaditeľstvu, azda i samému ministrovi a, prirodzene, bude ich podporovať. On pozná nevyhovujúce pomery tunajších robotníkov a chce ich iba napraviť. Áno, áno, môžu sa spoľahnúť. Vôbec pán riaditeľ prejavuje neobyčajný záujem o robotníctvo. Pýta sa na všelijaké podrobnosti, pokiaľ ide o ubytovanie, stravovanie, liečenie, keď už má príležitosť pohovoriť si s nimi. Je stále milý, čulý, pozorný a prívetivý. Len občas vari už zo zvyku, zabudne si oči na hodinách, ale to si malicherný človiečik, ktorý prekonal ostýchavosť a nadobudol prirodzenú výrečnosť, nevšíma. Pán riaditeľ je ľudský, a to stačí, aby sme mu dôverovali.

Zatiaľ pán poslanec presviedča seba i ľudí tamvon za bránou, že si ozaj zaslúži mandát, ktorý mu predsedníctvo strany pririeklo. Nakláňa sa z okna, vystiera obe ruky ako človek, ktorý sa dovoláva svedectva boha, a kričí na plné hrdlo. Priatelia, čo to stvárate? A teraz myslí to úprimne, tak ako hovorí. Keď hľadí dolu na tie začiernené tváre, uvedomuje si, že patrí k nim. Poznáva ich. Medzi nimi má svojich priateľov, vrstovníkov. Veď nie dávno s nimi putoval cestami do fabriky, pri nich stál s remennou zásterou v zlievárni, tak isto ako oni nadával na pánov a dožadoval sa spravodlivosti. Iba niekoľko rokov dá sa volať pánom poslancom a nosí v týždni tie šaty, čo si inokedy obliekal iba do kostola. Prečo by sa s dôverou nemohol k nim obracať? Teda priatelia, ty, Fero, Jano, Vinco, majte rozum. Nerúcajte to, čo som už ja vystaval. V parlamente sa pretriasajú zákony, vláda pripravuje opatrenie, pán prezident na vás pamätá, všetko bude, robota i jedlo. Mara ti navarí bryndzových halušiek so slaninkou a ty si pôjdeš preliať hrdlo. Len trpezlivosť, trpezlivosť, bratia. Ja vás mám na srdci, pán riaditeľ vás má na srdci, vláda vás má na srdci. Áno, všetci máme srdcia, musíte ich mať aj vy!

Zástup je pokojný, počúva. Hlavy sa kývajú, naťahujú, chcú vidieť rečníka. Keď tak dookola pouvažujú, uzhodnú sa, že môže mať pravdu. Veď je to náš človek, Vraniak z Lehoty. Hovorí tak ako my a nič neprikrášľuje, nezahládza panským huncútstvom. Veď v Prahe musia vedieť, v tomto kúte sú iba skaly, hory a hole a že keby odmontovali fabriku, nehladovalo by len tých tritisíc, čo každé ráno nosí sem ešte silu svojich špikov, a že je vždy lepšie, keď štát dá almužnu za robotu. Nepotuluje sa cestou toľko žobrákov. Pod takými myšlienkami pevná vôľa rýchlo mäkne, ruky opadávajú, päste sa otvárajú, nohy prestupujú a z chmúrneho zástupu stáva sa krotká procesia. Vzadu naozaj rady rednú. Niekoľko skupiniek sa oddeľuje. Možno bolo zbytočné pre pletku zalarmovať celú fabriku.

Ale vtedy sa ozve vpredu šum. Odtiaľto vidieť lepšie pomedzi tyčky železného plotu na fabrický dvor. Na priestranstve zjavilo sa niekoľko uniforiem. Mohli by to byť vojaci. Sú ozbrojení a stavajú sa rýchlo do bojovej pozície. Šum vzrastá. Hlasy pohoršenia a prekvapenia dorážajú čoraz viac, zachvacujú nové a nové rady. Zástup sa vzduje ani vlna a zlovestne zahučí. V divom šplechote nadávok počuť jasne slová zrada a vrahovia.

Naozaj, aj veľký zástup sa dá zaskočiť, ak si nevie svoju rozhodnosť včas zabezpečiť. Kým pán riaditeľ zhovievavo vypočúva deputáciu a púšťa sa do priateľského rozhovoru a kým pán poslanec radi k opatrnosti, dovolávajúc sa starého dobrého kamarátstva, vymení sa niekoľko krátkych telefonických rozhovorov medzi riaditeľstvom a četníckou stanicou, a keďže okresné mesto, kde je posádka, od fabriky nie je ďaleko, bezpečnostné opatrenie sa za pomerne krátky čas zariadi. Na ceste zavrčí niekoľko vojenských áut, bočnými bránami dostanú sa do fabriky, jednotlivé skupiny vojakov obsadia hladko hlavné stanovište, a keď sa cítia dosť bezpeční, postavia guľomety proti zástupu. Vtedy už pán poslanec nemusí rečniť! Miesto neho do okna postaví sa chudý dôstojník a ostrým hlasom vyzýva ľudí, aby sa rozišli, lebo v inom prípade dá rozkaz strieľať.

Slová sú každému jasné. Netreba nad nimi rozmýšľať. Pána riaditeľa prejde trpezlivosť. Ráčil prepustiť deputáciu, má totiž aj súrnejšie konanie. Naostatok, aj on sa musí podrobiť vojenskej moci, ktorá práve zaisťuje poriadok vo fabrike. Ak si ešte niečo želajú, nech sa len s dôverou obrátia na ňu. Bude to istejšie.

Dav pred bránou cúvne. Bol by ochotný poslúchnuť. Nadstavené hlavne guľometov vzbudzujú rešpekt. No vtedy vystúpi Alpár. Možno stál v prvých radoch. Možno sa tam predral, keď zbadal, že dav zaváhal. Odlišuje sa od ostatných postavou i tvárou. Je rozhodne pohyblivejší a pohotovejší. Robí si lakťami miesto, a keď spozoruje pri plote veľký kotúč cementového potrubia, vyskakuje naň a obracia sa k chlapom. Vyzerá ani vrcholček z plameňa, ktorý sa derie po prúde vetra. Tvár mu svieti, z očú sršia iskry, čelo dvíha vyzývavo proti oblohe. Sála z neho strašná odvaha. Zdá sa, že drží liace celého sveta a riadi šialenú jazdu nesmiernymi diaľavami. Každý jeho pohyb je rozhodný a nemilosrdný: šibnutie bičom, seknutie mečom, úder kladivom, každý pohľad podpaľovanie obzorov a čo slovo, to nový, prudkejší výbuch temných, nenávistných síl. Myslí si vari, že sa dvíha na sedle svojho nepokojného koňa nad šľahajúce plamene, valiaci sa dym, víriaci prach, pekelný huriavk bojiska a že dáva pokyn zdiveným hordám k rozhodujúcemu útoku. Hruď sa mu dme, krv hučí a srdce vylieva všetku svoju páľu. Teraz, alebo nikdy. Jeho rozkaz bolí v ušiach. Ani krok späť! Treba sa už raz vysporiadať s nimi. Či nevedia, že ich zase oklamali? Posielajú na nich vojsko ako na zver. Prišli sa im prosiť, a oni ich chcú strieľať. Zajtra ostatných pochytajú a pošlú do žalára. To sú ich spôsoby. Či chcú večne lízať otrčenú panskú pätu? Dosť! Nie je ich toľko, aby si nedali s nimi rady. Sotva jeden pripadne na sto rúk. My poznáme svoju krv. Len či poznajú aj oni svoju? Ach, je to celá záplava obvinenia a nadávok, a potom náhle výzva: Na nich! Telo sa vypne, ruka šibne povetrím a zabodne sa ako šíp smerom k oknu, z ktorého sa ešte vykláňa vycivený dôstojník, brada urobí veliteľský pohyb: Napred! A nečaká, kým ho ostatní predbehnú. V každom prípade chce si podržať vodcovstvo. Niekoľkými skokmi prebehne priestor, ktorý zostal pred bránou prázdny, chytí sa plota v snahe preliezť na druhú stranu. No malý vojak, ktorý stráži predný guľomet, necíti sa vari dosť bezpečný. Je to istotne nováčik. Nikdy ešte nebol v takom postavení. Ten človek, ktorý sa proti nemu rúti, zdá sa mu šialený. Dušička v ňom zaskučí, ruka sa mu zachveje. Zabudne, že má striehnuť na rozkaz svojho veliteľa, pustí prvú dávku. Alpár zostane pri plote. Vidieť, že by sa chcel kŕčovite udržať na nohách, no telo sa mu vlastnou váhou zosúva a klesá pod múr.

Ľudia chvíľku hľadia ohromení. Zaštekanie guľometu divne zaznelo v úzkom priestore ulice. Bolo surové ako krupobitie ľadovca. Vtĺklo sa násilím do tiel a otriaslo všetkými srdcami. Ubilo živé myšlienky a roztieklo sa mozgami ani ťažký spánok. Nič nepočuť, len hroty tvrdého kovu chladia. A teraz vidia pred sebou človeka, ktorého opúšťajú sily. Podlamujú sa mu nohy, hlava klesá ako podťatý klas a pri páde otĺka sa o múr a on nevstáva, hoci pred chvíľou bol plný bojovnosti. Čo to s ním porobili? Veď je to vražda! Náhle prenikne k nim studené svetlo bezprostredného poznania a prekvapí ich v najteplejších miestach ľudskosti.

Zo skupiny žien vytrhne sa Elza. Áno, Elza, lebo i tá je tu. Sleduje Alpára a možno je naň hrdá. I jej horia oči. Náhle však skríkne, zodvihne nad hlavu ruky a kliesni si cestu k nemu. Bezpochyby nemá zlý úmysel. Žena videla padnúť človeka, ktorého mala rada. Chce mu prísť na pomoc, zdvihnúť hlavu, pohladiť, strieť z čela pot. No vybrala si vari nepríhodnú chvíľu. Vojak pri guľomete nevie pochopiť také bláznivé počínanie. V ušiach má hrôzu, v prstoch jediný pocit pre dotyk na spúšť. Namierený a dobre vymastený stroj pohotove zašteká a rozpačito stíchne len vtedy, keď sa žena stočí do prachu.

Potom sa už nemá čo stať. Muž a žena ležia na ceste pred hlavňami guľometov. To je vari dosť! I tí, čo boli za bránou, pripúšťajú, že im nehrozí nijaké nebezpečie. Hľadajú nosidlá, aby mohli odpratať z očí obete. Zo ženy stačil vytiecť všetok život, zreničky jej zdreveneli, bude ju treba iba zahrabať. Chlap ešte postonáva. Azda lekárom v nemocnici sa podarí rozdúchať ten plamienček, ktorý v ňom ešte blkoce.

Ľudia sa rozbiehajú všetkými smermi. Lomia ploty na záhradkách, skáču do kanála, vybehúvajú do stráne a všade je plno kriku a zmätku. Frídko rozpráva, ako Alpár horel nedočkavosťou. Precenil svoje sily. Myslel, že aj na veľké podujatie stačí sám. Teraz dostal poriadnu lekciu. A keď sa postaví na nohy, bude mať istotne inakší rozum.

Paulínka ho počúva, počúva. Ale nevníma z toho už nič. Jej myšlienky zostali tam, kde Elza náhle vykríkla a bežala v ústrety svojej smrti. Vidí ju naprostred cesty: náhly závan strmého prúdu ju zastavuje, dvíha jej hruď, akoby ju chcel nadniesť, a ustáva. A ona klesá k zemi. Vidí ju ležať v prachu, stočenú do klbôčka. Skláňa sa nad ňu, počíta posledné údery jej srdca a zachytáva utkvelú myšlienku. Vzpínala sa ešte za Alpárom. Túžila k nemu dôjsť a s ním splynúť. Potom zhasla a srdce sa striaslo smrteľným kŕčom. Ach, a bola to Elza. Elza mala toľko síl, že vedela zaň umrieť. Elza sa nebála sprevádzať ho na nebezpečných cestách. Sledovala ho k poslednej stanici utrpenia. Istotne prechovávala vo svojom srdci väčšiu lásku ako ona. Teraz ju chápe a nepríjemne jej padne vedomie, že ju niekedy nenávidela. Úbohá Elza. Bola to tiež žena a možno väčšia ako ona.

Frídko ešte vždy hovorí. Možno zabudol, na akú úlohu sa podujal. Ľahká výrečnosť ho strháva. Cíti potrebu presviedčať, rozširovať svoju pravdu a nezáleží mu na tom, koho má pred sebou. Je to už u neho taká choroba. Niekoho stále núti, aby sa inému zdôveroval. Mnohokrát to vyzerá tak, akoby hovoril sám so sebou. Ale vtedy práve sa otvárajú dvojité dvere naproti a dve biele sestričky tlačia do chodby posteľ na kolieskach. Za nimi ide vysoký, plecnatý pán, istotne doktor. Paulínka im zastúpi cestu. Predvída, že títo ľudia jej majú čo povedať.

A naozaj, pod plachtou na posteli na kolieskach leží Alpár. Lôžko je preň prikrátke. Na dolnej strane cez okraj železného rámu mu presahujú nohy, hlava spočíva bezvládne na malom vankúšiku. Telo je vystreté a pokojné. Tvár neprejavuje znaky života. Paulínke sa pohne celé telo a vypukne v hlasný vzlykot, keď ho vidí takého úbohého a bezvládneho. Sestričky ju vyčítavým pohľadom premeriavajú. Ale lekár ich prílišnú horlivosť zavráti. Nech si len boľavé srdce uľaví. Je to príjemný a veľmi ochotný pán. Paulínka nájde v ňom ochrancu a štedrého priaznivca. Je tiež natoľko úprimný, že mu môže dôverovať. Nie, nerobili s ním nič. Bolo by zbytočné zasahovať tam, kde niet nádeje. Poranenie je väčšie, ako predpokladali. Nie, do rána sotva vydrží. Síl mu rýchlo ubúda. Tretí deň už nič nejedol. Ale ak by s ním chcela ešte pobudnúť, môže mu dať injekciu. Áno, môže to pre ňu spraviť.

Paulínka mu ďakuje za takú neobyčajnú láskavosť. Zažal v nej malú nádej. Konečne si môže sadnúť k Alpárovej posteli. Je to nemocničná izba, jedna zo sto, práve primeraná na svoj účel, nie taká veľká, aby sa človek v nej stratil, a nie taká malá, aby mu bolo v nej tesno. Ale iba toľko: štyri holé steny, čierny kríž nad dverami, biela misa pod vodovodom a nízka železná posteľ. Človek v nej leží s hlavou zaborenou do vankúša a s rukami zopätými na prsiach alebo bezvládne zloženými vedľa bokov. Táto prázdnota v priestore tlačí na hruď ako kamenný kváder. Niet na čom zastaviť oči a je dosť času prepadnúť sa do seba a hľadať život, ktorý sme stratili, lebo si uvedomujeme, že toto je hranica.

Paulínka sleduje tento urputný zápas. Hľadí na tvár, ktorá sa zvíja smrteľnou úzkosťou. Ani by sa k nej teraz nepriznávala, keby jej podobu nemala vtlačenú hlboko v srdci, tak ju zohavujú kŕče. Áno, bezpochyby tento umučený človek je Alpár. Raz sa jej zjavil a hneď ju schytil so sebou do šialeného víru. Niekedy to bolo priam besnenie, potácala sa, klesala, pridúšala sa, lebo mu nevystačila. Ach, veľa pri ňom vytrpela. Ale dávno mu už odpustila a teraz každou svojou žilôčkou prežíva jeho úzkosť a nežiada si nič iné, len aby mohla počuť od neho jediné slovo, ktoré by jej dávalo nádej, že i ona žije nejakou spomienkou v ňom a že jej odpúšťa.

Smrť musí byť veľmi blízko. Azda mu sedí pri nohách. V každom prípade je istá, že jej táto korisť neujde. Človek zbiera posledné sily, aby mohol zniesť jej pohľad. Na čele má kvapky studeného potu, tvár sa zosúva, na ľavom líci žiari celá hviezda žíl, akoby ho tam stihol blesk. A náhle vystrie ruky. Niekoho hľadá.

Paulínka mu ich pohotove chytí.

Jani!

A on odpovie slabo Elza a potom stíchne.

Paulínke vyhŕknu slzy. Aj teraz sa dožadoval tej druhej. A predsa mocne stíska jeho ruku, ktorá rýchlo chladne, a nakoniec ju zatvorí a šetrne ako najkrehkejšiu vec položí k nehybnému telu.

To je koniec.

Za dverami niekde na konci chodby doznievajú slabé kroky. Nemocničné hodiny ich presne odpočítavajú. Nebude ďaleko do svitania. Paulínka vstáva a vytiera si šatôčkou s čiernym okrajom slzy.

Na tretí deň ide záhradou od špitála malý sprievod. Štyria chlapi, pravdepodobne zriadenci. Na drúčkoch nesú dlhú čiernu truhlu, na ktorej je len jeden veniec. Veniec zo samých ruží. Za truhlou kráča iba Paulínka, Frídko a v odstupe niekoľkých krokov, aby bolo zrejmé, že nepatria k sprievodu, dvaja vysokí mužskí v tmavých zvrchníkoch. Azda sú to páni z polície. Riaditeľstvo fabriky považovalo za potrebné urobiť také opatrenie.

Sprievod dosť namáhavo vystupuje príkrym svahom a medzami za špitálom, kade sa vinie chodník. Hore po plošinke prielohu nosiči zrýchlia krok, vojdú do cintorína, ktorý sa rozťahuje na stráni pod horou, a zastanú neďaleko brány. Tu hneď pri múre je hlboká jama vedľa čerstvo navŕšeného hrobu. Tam zasypali pred niekoľkými dňami Elzu. Tu zase bude ležať Alpár.

Obrady dlho netrvajú. Truhla rýchlo a skoro bez hrmotu padne na povrazoch dolu, Paulínka hľadí za ňou. Je prihlboko, aby ju dočiahla, a zem ju zo všetkých strán pevne objíma. Tak, teraz sa skončila púť jedného človeka. Tu uľaví sa každému boľavému srdcu a každej utrápenej duši. Ešte posledný pohľad, a potom už len spomínanie.

Po pohrebe nalieha Frídko na Paulínku, aby ich šla pozrieť. Treba si jej trochu odpočinúť. Beztoho vlak jej odchádza len večer a žena by sa chcela s ňou o niečom pozhovárať.

Paulínka neodmietne. Vlastne sama mienila k nim nazrieť. Dosiaľ nestihla. Mala dosť pokonávačiek okolo pohrebu. Musela zabehnúť do mesta, objednať si truhlu, jednu noc tam v hoteli aj spala. Ale teraz môže ísť. Veď má tu jedine ich známych. Na pani Frídkovú sa pamätá. Bola to dobrá žena. Rada sa s ňou porozpráva, ktovie, či sa ešte dakedy uvidia.

Nič v zlom. Pani Frídková ju chcela len upozorniť, že po Alpárovi zostalo tu dieťatko, malá Paulínka. Nevie, či ju Alpár o tom uvedomil. Azda ani nestihol. Pri takýchto prípadoch sa na všeličo zabudne. No nič sa nestalo. Ona zato nezabudla. Hneď po tom nešťastí utekala do domčeka, kde Alpár s Elzou bývali, vyžiadala si ju od žien, ktorých sa zatiaľ dosť zo zvedavosti i zo súcitu nahrnulo, a malú Paulínku vzala k sebe. Nikto jej v tom, prirodzene, neprekážal. Myslela, že dieťa sama vychová. Chvalabohu, vychovala ich dosť. Pánboh by jej i pri tomto pomohol. No teraz sa nazdá, že si musí pýtať zvolenie od nej. Dieťa je Alpárovo. Nech teda rozhodne. Neodporúčala by ho dať do sirotinca. Tam by dlho nevydržalo také od pŕs. Potrebuje materinskú opateru. Ona vie, ako to ide. Cudzie dieťa sa ľahko zapotroší.

Na posteli naozaj spí malé, asi štvormesačné dieťatko. Vo vankúšiku sa ešte dobre cíti. Leží bezpečne, mocný povijan ho upevňuje. Len tváričku si odvrátilo od svetla a rúčky uvoľnilo a rozhodilo po perinke, aby malo väčšie pohodlie. Medzi otvorenými ústami zachvieva sa mu pokojný a teplý dych. Zaiste nemá vedomia, čo sa okolo neho deje. Život sa mu ešte neroztvoril. Leží pred ním tajomný a vábny ako neznáma pevnina. Bude sa musieť k nemu prebiť. Ale ono je tu, čaká na svoju cestu, a to mu nemôže nikto uprieť.

Paulínka naň hľadí a zisťuje známe rysy: pravidelné a ostro vykrojené ústa, citlivý a temer priesvitný nos, vysoké, ušľachtilé sluchy, smelé čelo a čierne vlasy. Áno, je to Alpárovo dieťa. Čím uprenejšie naň hľadí, tým určitejšie rozpoznáva v ňom jeho tmavú, južnú krv.

Inokedy by sa jej rozbúrila rozhorčením hruď. Veď tu má neklamný dôkaz mužovej nevery. Naozaj nebola len ona vyvolená. Bola tu ešte aj druhá, možno ich bolo viac. On nechcel patriť len jednej, patril všetkým, a to rovnako presvedčivo. Zbytočná bola teda jej obeť. Život sa jej vysmial. Ale teraz môže pokojne hľadieť. Nieto v nej rozporov. Je po všetkom. Alpár a Elza ležia vedľa seba na cintoríne. Nieto už medzi nimi nepokojného chvenia, skrytej hry a vypätých zmyslov, nieto žiaru, náruživosti. Lesk očú vyhasol. Srdcia ustrnuli na poslednom tupom údere. Ďaleko, široko nad zemou, v zemi i v nich, v ich hrudiach rozprestiera sa tíš, hlboká, nekonečná, bezpečný predpoklad vyrovnania a mieru. Tu zanechali len toto dieťa. Raz možno v ňom dozreje ich horúca, nespokojná krv. Ale či nebude mať aj ona na nej podiel? Ó, áno, musí si to priznať, keď chce byť úprimnou. Možno by si navždy poškvrnila pamiatku naň, ktorú si chce udržať, keby tak neurobila. Veru. Už sa nemusí vôbec pretvarovať. Otázku s dieťaťom nepotrebuje dlho riešiť.

Prirodzene, o tom niet ani reči, že by malo prísť niekde do sirotinca. Takou macochou v nijakom prípade nebude. Ale nemôže pripustiť ani to, aby zostalo na ťarchu pani Frídkovej. Malú Paulínku si vezme zo sebou. Veď je to prirodzené. Dieťa je Alpárovo, má po ňom i meno, nuž kto iný by sa ho mal ujať, ak nie ona. Pre ňu to nebude ani veľká starosť. Doma zanechala vari takého chlapca. Vychová ich teda spolu na jednej strave.

Večer, keď sa odoberá, pozakrúca starostlivo drobné dieťatko do hrubých vlnených šatiek, ktoré si od pani Frídkovej vypožičia, vezme ho do náručia a ponáhľa sa na stanicu.

Bremeno nevidí sa jej vôbec ťažké.