ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naostatok, Paulínka má dosť svojich starostí.

Prichádzajú zlé časy.

Skúsení a múdri ľudia vravia, že je to následok vojny. Áno, vojna sa síce dávno skončila, prestalo sa dokonca o nej vyprávať. Rozryté polia, priekopy, jamy, široké krátery, pozostatky opustených zákopov a stopy po granátoch sedliaci pozasýpali, preorali a zasiali. Zahrdzavené kanóny, tanky a podriapané zástavy umiestnili v múzeách. Vojenské cintoríny ohradili múrmi, prizdobili pomníkmi, vojenskí invalidi dostali protézy alebo vozíky, vdovy a siroty penzie. Veru, krvavé miesta sa náležite zasypali, rany zrástli a slzy vyschli.

Ale trhliny v dušiach zostali. Trhliny nosia ľudia v sebe a nieto lieku, nieto doktora, ktorý by ich vedel vyliečiť. Podobá sa to rakovine, lebo rozširuje sa i na dotyk i krvou. Ak povedzme ochorel muž, nakazí ženu a muž so ženou potom plodia choré deti. Následky sa ukazujú postupne. Najprv človek cíti rozčarovanie. Proti všetkému, čo sa okolo neho deje, má výhrady. Robil si azda nejaké plány a tie stroskotali. Alebo má vari väčšie nároky, na aké stačí. V každom prípade nie je spokojný so svojím stavom. Potom prichádzajú nebezpečné, mučivé myšlienky, pochybnosti a tie ho pripravujú o istoty, ktoré ho dosiaľ upevňovali. Stratí poctivosť, stratí úctu, dôveru, áno, potratí jedno za druhým všetky cnosti, ktoré človeka povznášali nad neciteľné, hrubé predmety, stavali pred surové zvieratá, ktoré v ňom tvorili bezpečné dedičstvo otcov. Naraz zistí, že je prázdny a vyrabovaný až do špiku a nevidí východisko zo svojho zlého rozpoloženia. Nemôže sa opierať ani o minulosť ani o budúcnosť, nieto nikde pevného miesta, lebo i svet sa tak rýchlo rozpadáva, ako sa rozpadáva jeho vnútro. Stojí bezradne s pocitom osamotenosti a beznádeje. Stojí a pôda pod ním i v ňom sa chveje, borí.

Ach, je to zlý pocit.

Človeka ženie na kraj priepasti. Vychytí sa náhle z domu, túla sa bezcieľne ulicami. Potom zastane na moste. Dolu tečie voda, hore je on a díva sa na vodu. Most s ním šialene uháňa a kacírske myšlienky práve teraz najviac naň doliehajú: Aký zmysel má jeho život? Zdá sa, že je zbytočný. Objavil sa na svete celkom náhodne. Potom rástol, stretal sa s novými ľuďmi, so známymi, má príbuzných, ženu, deti, ale všetko zase náhodne. Mohol sa narodiť iný človek, mohol poznať iných ľudí, založiť rodinu, mať druhé deti, mohol odísť na púšť kázať nové vnuknutie vetrom a hviezdam a práve tak mohol sa spriahnuť s čertom a podrezať niekoľkým ľuďom hrdlá a potom sa na prvú vŕbu za dedinou obesiť. Záležalo vždy len na zhode okolností, na čase, záležalo na všetkých tých mŕtvych predmetoch, na bezvýznamných javoch, ktoré ho obklopujú, a nikdy nie na ňom. On bol pierko vo víchre, trieska na hladine, pohrávali sa s ním prúdy, on je nič, prelud, iba ak myšlienka, ktorá sa mu práve pletie hlavou, ale i tá by mohla byť celkom tak bezpečne i v inom mozgu. Možno, že aj je, a potom nieto príčiny, aby ju ešte i on živil. Hľa, teraz stojí na moste a mohol by sa celkom ľahko pošmyknúť alebo viac prevážiť a padnúť dolu. Nič by sa nestalo. Vlny by sa za ním pokojne zatvorili a tiekli by ďalej i po moste by prechádzali ľudia. Nikoho by nepomýlilo, že zhasla jedna myšlienka, jeden slabý ohníček, pod veľkým slncom. Veď na svete ich každú chvíľu toľko zhasína, a neprichádza ani štyridsať dní tmy ani sedem rokov hladu a sedem sucha. Zem sa pravidelne krúti okolo slnca.

Ó, to sú bohorúhavé myšlienky. Zaiste otrávia v ľuďoch všetku radosť, spôsobujú im veľa trpkých chvíľ a hlavne ohyzdia im tváre. Ale nákaza pokračuje, prevalí sa z vnútra navonok, zachvacuje poriadky, organizácie, rozleptáva jemné pletivo spolunažívania. Trhliny sa objavujú i v štátoch. Náhle podá niektorý minister demisiu, padne vláda, štátna banka vyhlási úpadok, valuta klesne, potom nasledujú peňažné ústavy za peňažnými ústavmi, podnik za podnikom. Riaditelia blednú, chytajú sa v zúfalstve za hlavy. Čo sa to robí? Politika je v troskách, hospodárstvo je v troskách. Aké časy budú nasledovať?

To sa uvidí!

Teraz práve stratil človek aj robotu.

Áno, je to pravdepodobne následok tých všelijakých bankrotov. Páni pozamykali trezory, kľúče vstrčili do vrecka, umyli si ruky a išli do kúpeľov na svojich limuzínach. Im je to ľahko, bodaj ich čert vzal. Ale čo si počne človek, ktorý si zachoval ešte, chvalabohu, poctivé srdce a čistú dušu a ktorý, bohužiaľ, nemal príležitosť stať sa riaditeľom a zadovážiť si ohňovzdorný trezor s patentnou zámkou a lesklú limuzínu, ktorý mal dosiaľ vždy jedinú povinnosť slúžiť pánom, aby nemusel hladovať. Kde sa podeje tento nepatrný človiečik, táto ľudská voš?

Nuž na to zatiaľ nieto odpovede!

Chlap príde domov, vyloží na stôl peniaze, niekoľko pokrčených, ufúľaných papierikov a pár otlčených mincí. Malá hŕbka. Nikdy sa mu nezdala taká nepatrná, keď ju kládol o tomto čase na stôl. Akoby z nej najzákladnejší obnos chýbal, nová, jemne maľovaná bankovka, lesklá a ťažká minca. Ale, bohuotcuprisahám, nenechal si vo vrecku ani šesták. Je to posledná výplata, zajtra už nejde do roboty. Hovorí viac pre seba, aby si to pripamätal, sadá si sťažka na lavicu a hneď si musí podoprieť hlavu rukou. V tesnej kuchyni pod nízkou povalou nedá sa veru ľahko dýchať. Mohlo by sa povedať, že skoro chybí priestor na to, aby si sa mohol poriadne rozhľadieť. Pri sporáku stojí chudá žena so žltou, nepríjemnou tvárou, na posteli sedí starý otec v gatiach, po zemi sa kutia polonahé deti a, pravdaže, na žinkách krížom-krážom nad sporákom visia predraté plienky. Zdá sa, že ho všetci dobre počuli aspoň tak, ako sa počul sám, lebo všetkých vyrušil z nejakej roboty. Starec sa prestal škrabať na bedrách, trasie sa mu končistá, ostrým strniskom bielych vlasov zarastená brada, vlhnú červené oči, žene odvisla vedľa boku chudá ruka, v ktorej drží varechu, i spodná gamba s čiernou bradavicou, deti zanechávajú hračky a otvárajú oči. Všetci hľadia na to isté miesto, na otcove ruky. Ach, neúrekom, sú to akurátne ruky, široké, kostnaté i ťažké na váhu. Všetci ich dobre poznajú. Čohokoľvek sa chytili, všetko do nich dobre zapadlo, lebo nikdy sa nezachveli únavou. Mohli sa na ne spoľahnúť, či boli doma a či niekde von. Nevysilili sa. Uniesli práve toľko, koľko bolo treba, aby sa oni udržali v tomto tesnom kútiku sveta. Zavše aj viac, a potom sa mohli smiať a veriť, že im je dobre a že majú veľa miesta. Ale teraz ich zarážajú práve tou ozrutnosťou. Čo si s nimi počnú? Vraj nieto pre nich viac roboty. To znamená, že odteraz budú niekde tu odpočívať ako ktorýkoľvek meravý a nepotrebný predmet. Pohľady tuhnú, naraz nieto v krvi ani iskierky tepla, údy sa lomia a kosti mrznú. Veď sa to nedá vôbec chápať. Ruky bez roboty!

Veru nie!

I chlap pri stole na to myslí a nevie si poradiť inakšie, len stiahnuť umastenú čiapku hlboko do čela, vstrčiť ruky do vrecák, ako najhlbšie len vojdú, aby neboli nikomu na očiach, len ísť na ulicu.

Tu pod rampou na rohu, kde sa cesty križujú, postáva v každom čase dosť podobných chlapov. Všetci majú čiapky hlboko zatlačené do čela, ruky vo vreckách, podaktorým trčí z rukáva na lakti zdrap šedivého futra, inému presvitajú cez nohavice na kolene spodky alebo previsúva spod kabáta na bedrách tmavobelasá košeľa. Na tom nezáleží. Nemienia ísť do kostola alebo na ples, a tu ich už poznajú, netreba sa im predstavovať. Tí mladší chceli by si ešte zachovať dobrý rozmar. Podchvíľou opľúvajú otlačené pysky papúč, ktoré mohli byť dakedy aj lesklými, pekne formovanými poltopánkami, a silia sa do žartov, ak prejde okolo žena ľahším krokom, lebo ešte si nárokujú, aby aj ich brali na vedomie. Zaiste je to márnomyseľnosť, ale mladosť sa nechce uskromniť ani v deravých papučiach. Tí starší majú pochmúrne tváre, nevravia nič. Zdá sa, že si už všetko povedali, čo bolo potrebné. Sú medzi nimi aj Cigáni, ktorí večerom hrávali po krčmách a vo dne čistili záchodové jamy, aj žobráci, čo pred bránami veľkých kostolov otŕčajú kýpte a klobúky. Teraz patria všetci spolu a nehanbia sa za to. Rovnako prázdnym pohľadom hľadia dlhé hodiny na priestranstvo vôkol a usilujú sa porozumieť, prečo tu takto pospolu mĺkvo ako výčitka zlého svedomia stoja.

Ach, to je zvláštny pohľad odtiaľto.

Možno naozaj iba bez príčiny pozoruje svet.

Po námestí sa hemžia ľudia. Pobehávajú sem i tam za povinnosťami. Niektorí vari aj za zábavou. Vysoká dáma v úzkej sukni, so sieťkou pred očami a s hrubým líščím chvostom na chrbte vychádza zo zakrytého nízkeho auta a drobnými krokmi ide do drogérie, povyše fúzatý kočiš zaťahuje voz, naložený vysoko vrecami s múkou, k veľkej bráne, priťahuje liacami štajeráky, ktoré krešú ťažkými kopytami do dláždic a vytŕčajú zuby, akoby sa im to nepáčilo, z obchodu vybehúvajú subjekti v zamúčených pracovných plášťoch s ceruzkami za uchom a s notesom vo vrecku, chytajú sa nosiť vrecia do skladu. Pred radnicou parkuje niekoľko detských kočíkov, pestúnky v modrých závojoch okolo po lavičkách usilovne na slnku háčkujú. Nejaký mladý vojačik si horlive nahovára na rohu tučnú kuchárku. A potom paničky s nákupnými taškami, páni so žltými aktovkami pod pazuchou. Všetko sa to vrtí v pestrej motanici. Ešte nedávno aj oni patrili do nej. Mali teplú krv v žilách, plný, pokojný pohľad, voľný pohyb pri chôdzi. Tiež sa ponáhľali niekam za povinnosťami. Šli ľahko, nikto im pritom nezavadzal, ani oni nikomu nezavadzali. Bolo to samozrejmé, áno, lebo vtedy boli ešte živí. Práca, ktorú cítili stále v rukách, dávala im právo na život. Ale dnes, keď tu deň čo deň vystávajú a majú ruky chladné, prázdne a miestami už aj zmäknuté, vidí sa im to ako sen, ako pekná rozprávka z mladosti: bol raz slnečný svet, v ktorom sme aj my žili. Môže niekto dúfať, že by sa tie časy vrátili?

Zatiaľ sa robia iba preventívne opatrenia. Správne i politické výbory zasahujú, v parlamente je debata, mnoho sa reční o zahraničnej a vnútornej politike, o rozpočte na budúci rok. Je to veľmi dôležité, lebo naostatok dostanú okresní náčelníci príkaz, aby rozdávali nezamestnaným týždenné lístky na stravovanie a podpory.

Hľa, aké veľké gesto!

Štát podáva pomocnú ruku ohrozeným občanom. Odteraz nemusia vystávať na mieste pred radnicou a sledovať, ako putuje slnce po oblohe. Možno sa ísť hoci vyvaliť pod vŕbu k vode, kde je príjemný chládok, a chytať rukami belasé mušky, ktoré tadiaľ lietajú, fazuľu alebo hustú hrachovú polievku majú vždy na obed vo verejnej kantíne pripravenú.

Ale opatrenia nemajú žiadneho účinku. Chlapi pred radnicou vystávajú ďalej. Ba zo dňa na deň ich pribúda. Nákaza sa šíri, zachvacuje nové skupiny ľudí, už celkom zreteľne ochromuje život v meste. Niektoré kaviarne sú prázdne po celé dni, čašníci vyzerajú z dvier, obchodníci úzkostlivo sčítavajú večerami dennú tržbu: do obchodu príde málo ľudí, nieto peňazí, tovar stojí v policiach. Niektorí pomýšľajú vážne zatvoriť krám.

Čo bude potom?

Paulínka má obavy o remeslo. Učni stále častejšie zostávajú doma. Robota sa rýchlo minie a nová sa zriedkavo naskytne. Väčšie práce na stavbách robí už výlučne firma Chreniak a spol. Veru, bývalý Alpárov pomocník pochopil správne čas. Vedel, kedy a ako má brať. Problémy, ktoré sa riešili vo svete, mu nezaťažovali hlavu. Neškriepil sa so svojimi priateľmi o to, aký budú mať výsledok voľby a kto bude ministerským predsedom. Nedbal, či vládne krajine pomazaný kráľ so zlatou korunou na hlave alebo niekto menší iba v cylindri. Pochopil len to, že prišli časy, keď je človekovi dovolené prisvojiť si toľko, koľko silami stačí. Bol dobrým remeselníkom, mal obratné ruky a ešte obratnejší rozum. Vedel počítať, konať a ostatné dokončili bratove peniaze. V krátkom čase stal sa dôležitým, váženým človekom v meste. Mal veľkú, dobre zariadenú dielňu. Pri ňom sa vždy zdržiavalo niekoľko učňov i niekoľko pomocníkov, kúpil si dom, záhradu, mal známosti, vplyv. Naozajstný podnikateľ, pán. Kríza mu už nemohla uškodiť, lebo kríza, ako každá živelná pohroma, strháva len tých, čo si nevedeli zavčasu zaistiť bezpečné miesto a čo sa musia opierať o druhých. On nie, on je neodvislý, sebestačný. Teraz sa dokonca vozieva na vlastnom aute. Áno, Paulínka ho často vídava sedieť v aute s plátennou strieškou, lebo trochu spohodlnel a stučnel a treba mu často niekam rýchlo odbehnúť. Neviaže sa len na jedno miesto.

Takto pre Alpára zostávajú len menšie, nevýnosné práce a opravy, a tých sa práve teraz nedostáva. Potreba by aj bola. Niekto si vystavil pred rokom chalupu. Vtedy nestačil na všetko. Bol rád, že mal strechu nad hlavou. Myslel, že bez svetla a vody sa nejaký čas zaobíde. Svieti petrolejom a po vodu chodieva do susedov. Inému vlhne múr, istotne pukla vodovodná rúra, bude treba preložiť azda celé potrubie, niekto by chcel mať vodu zase aj v záhrade. Ale zatiaľ ešte počkajú. Tých peňazí je málo. Ach, veru, peniaze. Voľakde sa strácajú. Či ich prestali vyrábať alebo čo. A tie, čo máš, zdajú sa ti takými dôležitými, takými ťažkými. Človek desať ráz obráti korunu v ruke, kým ju vydá. Peniaze predsa stále na voľačo potrebuje. Najčastejšie na jedlo a na šatenie, bez toho sa nemôže zaobísť. Nuž nie, teraz s vodovodom ešte počká, snáď o rok alebo potom. Tak Alpár najprv musí prepustiť pomocníka, potom i staršieho učňa, lebo na tú prácu, čo sa mu občas vyskytne, stačí i sám s mladším učňom.

Paulínka dostáva menej peňazí na ruku, ako dostávala pred rokmi. Niekedy prejde mnoho dní i týždne uplynú, a nedostane ani korunu. Nuž to ju znepokojuje. Nie azda preto, že by bola lakotná. Ani ona nikdy nelipla na peniazoch, ale bola spokojná, keď ich mala toľko v peňaženke, ktorú nosila na nákup, že sa nemusela uskromňovať. Možno bola niekedy aj márnomyseľná. Áno, ale nemohla za to. Doma nevedela, čo je nedostatok. Od malička rástla v blahobyte. Peniaze si brala z priečinka kedykoľvek a nakladala s nimi ľubovoľne. A tento spôsob si zachovala. Myslela, že peniaze sú na to, aby si človek za ne zaopatroval veci, ktoré nemá. Rada sa napríklad obliekala. Áno, ženu prikrašľujú šaty, robia ju smelšou. Ako nám len dobre padne, keď si obliekame novú sukňu, ktorá nám priľahne na boky, pevne obomkne pás, napruží nohy, takže sa zdáme o palec vyššími, keď máme na sebe prvýkrát ľahkú blúzku, keď si pripíname na prsia brošňu alebo keď si na pričesanú hlavu pripevňujeme nový klobúk, ktorý sme iba nedávno zistili v módnom časopise. Veru, sme ako vynovení, vyzeráme mladší, aj líca oživnú. A koľko príjemných pocitov v nás pohráva, keď vykročíme takto do preplnenej ulice, keď sa na nás lepí plno zvedavých očí, očí, ktoré závidia, očí, ktoré obdivujú. Muži nás zaiste obdivujú. Sú to všetko neznámi. Ale na tom nezáleží. Ide o to, že sme niečím vzbudili pozornosť. Niekoľko ľudí na nás chvíľku myslí, niekoľko ľudí si nás bude aj pamätať. I to je ozdoba nášho života. Vrásky sa nám vyhladia, jamky vyplnia, dostaneme väčší lesk, máme jasnejší hlas a zvonivejší smiech. Veru. A potom bola rada, keď mohla do nákupnej tašky napchať plno dobrých vecí. Predavačky sa pretekali v ponúkaní. Ešte husaciu pečienku, milostivá pani. Je mastná, čerstvá, nech sa páči. A ona neodmietla. Naťahovala ruky, dotýkala sa prstami vecí mäkkých, hladkých, teplých, chladných, skúšala, ochutnávala a brala. Robilo jej to česť, lebo všetky lepšie paničky tak robili. Doma ju zase tešilo, keď bola plná komora, založený stôl a keď čeľaď vstávala od tanierov sýta a spokojná.

Teraz je to inakšie. Na trh chodieva bojazlivejšie. V peňaženke máva často len jediný ošúchaný papierik a niekoľko drobných mincí. Zavše ani to a v takom prípade počíta na dobré srdce známej predavačky. Azda zajtra bude mať peniaze, nuž vyplatí. A tržnica je stále rovnako preplnená. Sú tu husacie pečienky, mladé kurence, morčatá, plno hydiny, živej i pitvanej, baranie stehná, stiahnuté kozliatka, tam ďalej kopa žltuškého masla, bieleho syra, hrnce s mliekom a so smotanou, na druhej strane hŕby zeleniny, ovocia, zlaté jabĺčka, renety, jonatánky, mnoho sort, mäkké hrušky, slivky na lekvár, na zaváranie, marhule, bohaté strapce hrozna a potom koše pomarančov, pletence svätojánskeho chleba, stánok pri stánku a pri každom iná vôňa, iná chuť. Ale Paulínka si smie pásť iba oči. Myslí stále na svoju tenkú peňaženku a spočítava ceny. Pol kila bravčoviny, štvrť hovädziny na polievku, viazanička mrkvy, petržlenu, dve hlávky cibule a dosť. Ešte sa musí zastaviť u pani Vajčiakovej po ryžu a korenie, nuž veru nevie, či jej budú stačiť peniaze. A predsa bolo by jej treba nakúpiť aspoň dvakrát alebo trikrát toľko a potom ešte v každom prípade ovocie, lebo v poslednom čase sa u nich toľko zje.

Deti sú už veru nie malé. Dvojčatá sa rýchlo dvíhajú, majú dlhé hnáty. Z Petra je takmer mládenec, chodí do školy. Alpárova a učňova porcia sa nezmenšuje a v poslednom čase pribudla ešte malá Veronika. Tá ešte nepotrebuje porciu, ale ona sa musí zato výdatnejšie stravovať, aby mala pre ňu dosť mlieka. A tak k stolu si sadá vždy šesť osôb, každý musí mať svoj vlastný tanier a nikto sa neuspokojí s polovičnou porciou. Od obeda nezvyšuje nič, chlieb sa krája po celý deň a nie veru v malých okruštekoch. Niekto vari ani neutíši svoj hlad. Paulínka o tom dobre vie, a trápi sa preto. Ale pomoci niet. Roboty ubúda, nuž zárobky sú stále menšie.

Niekedy sa zahľadí vyčítavo na Alpára. Istotne má aj on trochu vinu na tom, že tak citeľne dolieha na nich nedostatok. Mal by si lepšie hľadieť remesla. Málo je podnikavý, sám nejde za prácou, niekedy sa mu aj naskytne príležitosť, a nevyužije ju.

Raz príde za ním sedliak z dediny. Pravdaže, je to neohrabaný chlap, v širokých gatiach a v ťažkých čižmiskách. Zapácha hnojom a neobratne sa vyjadruje, takže mu vari dlhšie trvá, kým svoje vyrozpráva. Možno má aj dosť sedliackej pýchy. Na všeličo sa spytuje, trúsi rozumy aj vtedy, keď ho o to nikto neprosí, a tvári sa veľmi dôležito. Za iných okolností, keby bolo dosť práce inde, nikto by sa s ním nezapodieval. Sedliaci bývajú dotieraví, niekedy aj skúpi. Radi si narozkazujú, ale keď treba platiť, bývajú tvrdí a neprístupní. A tento nezdal sa lepším.

Nedávno bol so synom kupovať kone v Čechách. Prešli mnohé gazdovstvá a videli všelijaké novoty, ktoré oni nemajú. Niečo sa im aj páčilo. Napríklad, tam v každej maštali majú vodu. Hneď pod rebrinou je válov. Gazda len zvrtne kohútikom a statok má vždy čerstvú vodu. Netreba ho stále odväzovať a vodiť k žumpe na dedinu. Okrem toho takým zariadením dá sa udržať aj väčšia čistota v stajni. Keď sa schráni z podmostiny staré stelivo, hnoj a vynesie von, na pípničku navlečie sa hadica a tým môže sa vystriekať celá maštaľ, ba v lete, keď bývajú horúčavy, aj statok. Voda stečie sama do kanála. Nuž v každom prípade dobrá sprava. Bol by rád, keby niečo podobného aj on mal v maštali. So synom sa už dohodli a teraz prišiel sem na poradu.

Ale Alpár ho neberie vážne. Títo sedliaci budú chcieť čoskoro i postele na hojdačkách, mramorové steny, slnko na povale a zlaté ryby v pohári. Ako si to predstavuje, oni zavádzajú vodovod ľuďom do bytov, a nie kravám do maštalí. A to len v takom prípade, keď je nablízku voda. Odkiaľ chce vziať vodu, keď u nich na dedine majú zaiste iba mláku, v ktorej sa kačice plákajú?

Ach, o vodu sa sedliak nebojí. Veď majú na dvore dve studne, jednu starú pri hnojisku, druhú novú, vykopanú pred dvoma rokmi. V oboch je vody dosť.

Čím ďalej, tým lepšie. A akože chce dostať vodu zo studne?

Nuž oni, prosím, ju vyťahujú hákom.

Tak nech ju len tak aj naďalej vyťahujú. A keby chceli mať niekde vodovod, museli by si najprv urobiť nádrž niekde na šope, potom by si museli zaopatriť elektrický motor, ktorý by hnal vodu do nádrže, a len tak by sa mohlo založiť vedenie do maštale. Teraz to teda vie.

Nie, sedliak nevie. Nebadá nijakú prekážku, aby nemohol mať vodovod v maštali, len on si myslí, že taký motor môže predsa spraviť pán majster.

Na takej sprostosti sa musí Alpár len smiať. A darmo sedliak krúti zanovite hlavou, krčí plecom, prestupuje z nohy na nohu a žmolí v ruke širák. Pán majster nie je taký vševed, aby mohol zostrojiť každý motor. Nezostáva mu teda iné len sa pobrať s ťažkou hlavou domov. Ani sedliakovi sa nemusí vždy splniť vôľa.

Paulínka sa diví. Čo to Alpár stvára? Veď ona nevidí dôvod, aby sedliakovi nešiel urobiť vodovod. Motor sa dá predsa kúpiť. Prečo to nepripomenul, prečo sa nechytil jedinečnej príležitosti zárobku. U sedliaka mohlo byť roboty na dlhší čas a potom, azda by sa na dedine vyskytla aj iná robota. Ako sa to rozprával? Či nepozoruje, do akého zlého rozpoloženia sa dostávajú? Či mu nezáleží na tom, čo budú jesť zajtra deti?

Asi nie!

Zdá sa, že Alpára neviaže nijaká zodpovednosť. Paulínka nevie uveriť, že môže byť takým ľahkomyseľným. Veď nebýval takým. Ako sa pamätá, robil si vždy nejaké plány. Práve v tom vynikal. Stále sa zapaľoval pre nejakú novú vec. Možno bol príliš prelietavý, nestály, dal sa uniesť chvíľkovým nadšením, ale ľahostajný nebýval. Vždy musel niečo podnikať. Ak sa mu nepodarilo jedno, púšťal sa do iného. A teraz akoby táto snaživosť bola v ňom celkom vyhasla. O remeslo neprejavuje vôbec záujem. Celkom spokojne berie na vedomie, že upadá. Voľakedy ho aspoň rozčuľovalo, keď počul o úspechoch konkurenta, svojho bývalého pomocníka. Áno, v taký čas schytávala ho chvíľková horlivosť, púšťal sa prudko do roboty, bol schopný celý deň vydržať na stavbe, ležať niekde v priekope, zmáčať sa v bahne, naťahovať sa s rúrami, ba bol ochotný ruvať sa o prácu, o ktorej predvídal, že by ju mohol ľahko dostať jeho protivník. Teraz nie. Nemýlia ho tabuľky, že vodovodné práce na stavbe robí Vendelín Chreniak. Berie ich na vedomie so samozrejmosťou ako ostatné oznamy, lebo na tomto poli sa úplne vzdal boja. O robotu stratil záujem, akoby nebola ani jeho vecou. Kombinézu naťahuje na seba len zriedkavo, keď ide o ťažšie prípady. Celé remeslo vlastne vykonáva učeň. Beztoho sa teraz vyskytujú len menšie opravy: Inakšie túla sa celé dni po meste, postáva s inými chlapmi pred radnicou alebo zapadne v niektorej krčme. Domov sa vracia len neskoro večer, väčšinou podnapitý alebo mrzutý.

Paulínka robí aj pokusy, aby ho znova získala a pripútala nejako k domácnosti. Veď takýto život nemôže nikoho z nich tešiť. Dni sú prázdne, pusté, tratia sa bez stopy, neprinášajú nič, čo by ich mohlo potešiť, rozohriať, čo by im dodávalo nádej alebo aspoň príležitosť zabudnúť. Stále je to len to isté vstávanie do bledého úsvitu s pocitom nesplnených túžob, tá istá robota na celom dni, povinnosti, starosti o živobytie, stále tá istá únava v údoch i na duši. Motajú sa po svete: áno, žijú vedľa seba, sedávajú si k jednému stolu, hľadia na seba, zhovárajú sa spolu, ba líhajú si i do jednej postele a vykonávajú i manželské povinnosti, ale to veru nezabráni, aby sa jeden druhému nestrácali. Nuž ako si to má vysvetliť? Či už nieto nič medzi nimi, čo by ich spojovalo! Či už všetko vypŕchlo, čo ich voľakedy viedlo spolu? Nie, nie je možné, ona neverí. Bolo to predsa veľmi silné a vyrástlo z ich sŕdc. Nebolo sa im treba utiekať k nejakým úskokom, klamstvám, vypočítavostiam. Všetko prišlo samo a boli šťastní. Život sa im zdal ľahkým. Prečo by to nemohlo byť tak ďalej? Čo im prekáža? Aspoň v nej sa nezmenilo nič. Vo svojom srdci ešte prechováva všetky city, ktorými voľakedy k nemu zahorela. Aj dnes vidí v ňom svojho rytiera. A potom, sú tu predsa ešte deti: štyri deti. Veru, nie sú už včerajší manželia.

No výsledok je stále ten istý. Alpár sa už nevie spamätať. Najskôr je tiež nakazený tou chorobou, ktorá rozrušuje svet. Jedovatá pieseň mu sadla na srdce a otrávila krv. Nemá v sebe pevného miesta, ktoré by ho držalo, preto sa rúti do záhuby. Márne by ho chcel niekto zachytiť. Nech všetko čert vezme. Už je príliš neskoro vracať sa a začínať znovu. Tento život je pes a on ho nezmení. Boh mu je svedkom, že mal dobrú vôľu stať sa dobrým, užitočným človekom. Prečo mu nastaval do cesty toľko neprekonateľných prekážok, prečo dovolil, aby sa na všetkých stranách stretol iba s posmechom? Ach, človek má vôľu i trpezlivosť, chce byť poslušnou, skromnou ovečkou v stáde. Ale keď stratí nádej a opustia ho i mocnosti, ktoré mu sľubovali pomoc, stane sa tvorom bezhlavým, badzgá, robí kotrmelce a často zo vzdoru roztína i posledný uzol, ktorý ho drží pospolu. Taký je Alpár.

Nuž to je zle!

Paulínka badá, ako sa okolo nej drobí pôda.

V poslednom čase uvoľnili sa i staré priateľstvá. Slečna Füzy už neprejavuje takú náklonnosť k nej. Prejde i niekoľko dní, čo sa u Alpárov ani neukáže. Vraj, nestačí, má veľa práce pre kapitulu. Niekoľko prestieradiel na oltár, mariánska zástava, pokrovec pod jasličky a všetko má byť hotové do Vianoc. A keď aj príde, nie je už taká úprimná. Nejaká čierna mora jej sedí na duši. Paulínka máva dojem, že chodieva na výzvedy. Nikdy si nesadne, vojde len do dvier, postojí chvíľku, dvíha vysoko nos, jastrí očami a v jej rečiach je plno narážok. Najskorej sa hnevá, že si Paulínka nevšimla jej výstrahy.

Ale ani Válička neprichádza. Voľakedy vedela vysedieť celé dni tu v kuchyni pri Paulínke. Odkedy jej odišiel muž, bolo jej samej otupno a nemala doma ani čo robiť. A teraz skoro ani nevyjde zo svojho bytu tam v kúte. Dvere i okná má celé dni pozatvárané. Ak jej treba ísť po niečo do mesta, rýchlo prebehne dvor, na Alpárovie stranu sa ani neobzrie a úzkostlivo dbá, aby sa s Paulínkou nestretla. Vyzerá to tak, akoby sa s niečím skrývala. Či by bolo vari pravda, čo na ňu rozpráva slečna Füzy? Nie, nie. Paulínka nemôže uveriť, že by sa Alpár až tak spustil. Ale v srdci jej predsa vŕta zlý červík.

Nejaký čas sa usiluje ovládnuť. Musí byť silná. Keby sa dala strhnúť k nejakému nerozmyslenému činu, keby prejavila prudkejšími slovami nepokoj, ktorý v sebe cíti, mohla by ľahko rozbiť aj to, čo ešte medzi nimi je. Alpár sa vie rýchlo rozčúliť a býva potom zúrivý. To už skúsila. V poslednom čase na jeho tvári hrajú stále iné farby. Sotva by zniesol výčitku, ktorá by ho z niečoho upodozrievala, a treba myslieť aj na deti.

Veru deti. Niekedy sa cíti v ich kruhu celkom šťastná a zabúda, že ju niečo omína. Podľa jej mienky sú všetky vydarené. Veronika sa rýchlo zaokrúhľuje, stavia sa nástojčivo na krivé nôžky a chcela by drobnými rúčkami dosiahnuť všetko, čo objaví vo svojom okolí. Veru radosť je dívať sa na ňu, keď sa z košíčka, kde ešte spáva, náhle vysadí a začne sa dožadovať svojej mierky alebo keď sa mocuje s fľaštičkou, z ktorej vycedila poslednú kvapôčku mlieka.

Ale i dvojčatá pekne vyrastajú. Školastika je trochu vyššia, krehkejšia a vari aj zádumčivejšia. Apolena si zachováva ešte detské zvyky. Často žaluje na svojich súrodencov. Obe sa však veľmi dobre zhodnú. Sú neobyčajne čistotné, rady majú pekné šaty, biele topánky, mašličky vo vlasoch a celý deň niečo upratujú. Veľmi si berú k srdcu, že im je slečna Füzy krstnou mamou. Rozhodne cítia sa povýšené a vyznačené pred starším bratom a mladšou sestričkou, ktorí sa tým nemôžu popýšiť. Často ju spomínajú a koľkokoľvek ráz by ju videli, vždy ju hlasno a naraz pozdravujú. Slečna Füzy možno iba kvôli nim zavše nazrie do dvier.

No nesporne najväčšiu radosť jej spôsobuje Peter. Ach, z Petra vyrastá švárny mládenček. Od istého času chlapec neobyčajne zvážnel a zmužnel. A nepôsobí to len škola, do ktorej usilovne chodí, a knihy, v ktorých často listuje, Paulínka pozoruje na ňom aj niečo iné. Zdá sa, že sa už celkom rozlúčil s hravým a bezstarostným detstvom a prehliadol do života. Pod jeho čelom hromadia sa i ťažké myšlienky. Jeho oči nekladú len otázky, ale nachádzajú samy i odpovede. Prečo by tak vážne a dôležite vykonával všetky svoje povinnosti a prečo by prejavoval také porozumenie pre Paulínkine starosti? O detskej rozmarnosti sa nemôže ani hovoriť. Je ustálený, pokojný a rozumný. Niekedy svojou vyrovnanosťou až udivuje. Veľmi mu záleží na tom, aby nikomu nebol na ťarchu. Šaty i obuv si udržuje v najväčšom poriadku a čistote, nedovolí, aby ho niekto obsluhoval, v každom ohľade chce byť sebestačný. Keď príde zo školy domov, najprv si porobí úlohy, potom ide pomáhať učňovi do dielne, ba niekedy robia spolu i opravy von v meste. Pri práci je zručný a vytrvalý. Paulínka ho musí obdivovať. Hoci v rovnej, pružnej postave, v tvári, v očiach, ako aj v pohyboch, poznáva bezpochyby Alpára, v tomto sa mu veru nepodobá. Alpár nikdy nevedel udržať na uzde svoj vznetlivý temperament. Odbehúval rýchlo od práce, ktorú začal, najmä ak sa mu nedarila na prvý raz. Skôr jej prichodí spomínať na svojho otca, na jeho húževnatosť, keď pozoruje chlapca pri práci, lebo aj tento býval taký uvzatý a neústupčivý v predsavzatiach. Nijakú robotu nepustí z rúk skôr, kým ju neskočí k svojej spokojnosti. Áno, Peter je vytrvalejší a tvrdší ako otec. Možno priveľmi si ho obľúbila, trochu viac ako ostatné deti. Nachádza v ňom tú dokonalosť, ktorú očakávala u Alpára a ktorú u neho nenašla. Jej materinské srdce plní sa pýchou, keď naň hľadí. Už teraz myslí, na akého statného muža vyrastie. V každom prípade predstavuje si ho veľmi vysoko. Bude študovať, zaujme vo svete dôležité postavenie, život mu bude slúžiť. Ach, zaiste bez akýchkoľvek otrasov vykoná to, čo nemohol vykonať Alpár. Dovŕši svojho otca a zároveň ho pomstí. Nepochybuje o tom, a to bude i jej víťazstvo.

No Peter aj iným spôsobom prejavuje vyspelosť. Je to skoro na neuverenie, ale zdá sa, že pozoruje a chápe trhlinu, ktorá sa vytvára medzi otcom a matkou. Kedykoľvek pri stole zavládne napätie, ktoré hrozí vypuknúť v roztržku, jeho veľké oči naplnia sa spravodlivou rozhorčenosťou. Potom nejaký čas chodí zadumaný. Istotne hľadá riešenie a v duchu ustaľuje rozsudok. A tu Paulínka nepochybuje, na čiu stranu sa kloní. Nemôže povedať, že by nenávidel otca. Je stále poslušný syn. Vykonáva všetko, čo sa mu rozkáže. Neopováži sa v ničom vzdorovať. Ale nesporne rastie v ňom Alpárov spravodlivý sudca.

Nuž je to dobrý pocit, keď vieme, že v spore, ktorý vybojúvame, máme stranníka. Paulínka je aspoň tu doma smelšia. Nedúfa, že by sa niečo upravilo v jej pomere k Alpárovi. Tuší, že bojuje márny boj. Pôjde to istotne stále horšie. No niekde na dne svojich žiaľov a trápení prechováva nádej, že už celkom nemôže prehrať. Má ochrancu, ktorý ju nenechá padnúť. A, hľa, bude to jej syn.

Ale Paulínka istotne pritom nepočíta, že ochrancu bude potrebovať skôr, ako Peter dospeje na ozajstného muža.

Jedného dňa príde Elza i s kufrom.

Čo tu chce?

Chceli ju mať doma, nuž prišla. V Hela-bare nieto zatiaľ pre ňu miesta. Šéf má starosti, podnik je nákladný a v poslednom čase prichádza stále menej hostí. Teraz prepustil čiastku personálu, pozdejšie zatvorí istotne celý podnik, obchody sa nevyplácajú. Nuž prišla domov. Hádam ju len prijmú. Beztoho ich nemieni dlho obťažovať. Tieto psie dni nemôžu predsa večne trvať. Len čo sa rozhliadne a nájde si výhodné miesto.

Paulínke rozlejú sa hneď po tvári červené škvrny. Musí sa odvrátiť, aby zakryla rozčúlenie, ktoré ju prudko celú zachvacuje. Božemôj, či až do smrti bude ju prenasledovať prízrak mŕtveho Ervína? Či nemá vôbec práva na obranu? Či si už dosť nevytrpela za svoj hriech mladosti? Ako bude môcť žiť vedľa dieťaťa, ktoré znenávidela už vtedy, keď ho pocítila pod svojím srdcom? Nevie si to vôbec predstaviť. Krv sa jej búri, keď si na ňu pomyslí. Nie, s Elzou sa nikdy nezmieri. A v tomto čase zvlášť nemôže jej byť vítaný taký prírastok v domácnosti. Dosť má starosti s tým, aby nasýtila štyri malé krky. Zásob v komore niet, nákupy sú stále menšie, žene treba rozmýšľať, keď si zastane k sporáku, čo položiť do hrnca. A potom, u nich nieto miesta pre nájomníkov. Kuchynka je malá, izba zaprataná, sami sa nemajú kde dieť. Ako si predstavuje, že budú bývať, kde bude spávať? Ach, Paulínka má veľa námietok. Všetko sa v nej dvíha odporom a trasie hnevom a všetko jej tiež káže, aby sa vzoprela, aby sa bránila zubami-nechtami. Elza je veľmi nebezpečná, Elza dokončí v rodine rozvrat, Elza ju donúti, aby vypila až do dna pohár utrpenia. Ach, tak dobre to vie a tak naliehavo to cíti. Ale nemôže povedať nič, nemôže prejaviť ani nejako zjavnejšie svoju vôľu. Elza je predsa tiež jej dieťa. Má právo dožadovať sa od nej materinskej ochrany i materinského citu. Okrem toho Alpár, ktorý by mohol niečo namietať, tvári sa spokojne, nenachádza nijakú prekážku, pre ktorú by Elza nemohla u nich bývať. Dávno už povedal, že keď patrí do rodiny, dvere má vždy otvorené. Pri stole sa už nájde miesto a v izbe majú predsa prázdny diván. Tam môže pohodlne spávať. Áno, len nech sa zloží.

Takto je Paulínka bezmocná. Alpárovi sa neopováži odporovať. Nikdy si to nedovolila a nikdy si to nebude ani trúfať. Kde on prejavil svoju vôľu, tam bola ona slabá.

A Elza nepotrebuje dlhý čas na to, aby sa v novom prostredí udomácnila. Ach, Elza nie je z tých plachých duší, čo sa chvejú ako osikové listy na dlhých stopkách vždy, keď sa približujú k novým veciam. Vo svojom živote už stačila prekonať stud a okúňavosť. Popremieňala mnohé miesta, je navyknutá ľahko prichádzať a ľahko odchádzať. Jéj nohy sú ako struny, pohyby ako vánok. A práve s takou ľahkosťou berie do rúk i predmety, ktoré jej nikdy nepatrili. Všade sa cíti doma, všetko si prisvojuje. Nemýli ju, že uberá niekomu miesto alebo i chlieb. Za niekoľko dní stačí sa rozložiť po celom byte. Pod stolom povaľujú sa Elzine drobné topánočky, na stole Elzine vlásenky, rozličné sponky, na umývadle Elzino voňavé mydlo, prášok na vlasy, na šnúre nad sporákom sušia sa Elzine dlhé a tenké pančuchy, niekedy i lesklé hodvábne nohavičky alebo košieľka, na skrini visia Elzine šaty, na stoličke je Elzin klobúk a najnovší závoj, pred zrkadlom plno sponiek, ihiel, hrebenčekov, všelijakých mastičiek, olejčekov a hlavne vlasov, dlhých, vlnistých, poskrúcaných alebo aj celých chlpov. To všetko patrí Elze. Nieto temer miesta, do ktorého by nevnikla. Oči sa s ňou všade stretnú, ba cítiť ju i v povetrí. Paulínka s hrôzou pozoruje, ako zaberá nové priestory. Zdá sa, že to robí náročky a na úkor jej, veď pomaly sa bude musieť s deťmi uťahovať. Je zo dňa na deň bezočivejšia. Ó, ako ju len nenávidí. Niekedy si praje, aby mohla na jej tvár zatiahnuť umrlčiu plachtu. A darmo by ju niekto presviedčal, že je to nepekná žiadosť a že ako matka nemala by si také myšlienky pripúšťať. Ona nepoznáva v Elze svoje dieťa. Kedykoľvek na ňu hľadí a najmä ráno a večer, keď sa vyzlieka alebo oblieka, poznáva v nej len ženu, a to ženu veľmi prefíkanú a bezohľadnú, celkom nenásytnú vo svojich žiadostiach. Každá iná matka by ju tak posudzovala. Elza nevie urobiť ani jeden pohyb tak skromne, aby sa povetrie pritom okolo nej nezakolembalo. Či sa už smeje, či hovorí, či si naberá lyžičkou z taniera polievku, či vykladá nohu na stoličku, aby si upevnila uvoľnenú pančuchu, či si oblieka blúzku alebo sedí pred zrkadlom a rozčesúva si vlasy, vo všetkom badať vypočítavosť. Možno si len dlhým cvikom zvykla na takéto spôsoby, a nemá nijaký zámer, lebo ich považuje za prirodzené. Ale Paulínka jej ich nevie odpustiť. Či si neuvedomuje, že nie je v dome sama? Aspoň na chlapca, ktorému sa už otvárajú oči, by mala mať ohľad, nehanebnica.

Zato Alpár je inej mienky. Nijako ho nemýli, že do rodiny pripadol ešte jeden člen. Podľa jeho výzoru a podľa jeho správania ľahko sa dá zistiť, že v duchu sa vlastne teší takejto zmene. Dosiaľ hľadel doma len na úzkostlivé a poľakané tváre. Teraz je tu predsa niekto, komu sa nechvejú oči, keď sa s nimi stretne. Elza nepozná starosti, nepomýlil ju spochabený svet, neľaká sa zajtrajšieho dňa. Jej pohľad zostal otvorený, jasný, jej smiech nemá kazu. A to znamená pre neho určité osvieženie, mohlo by sa povedať zabudnutie. Naraz sa cíti aj on smelším. Ach, Elza má veľmi nákazlivý smiech. Odkedy ho tak blízko a tak často počúva, odpútava sa i od posledných povinností. Remeslo už celkom prenechal učňovi a Petrovi.

A urobil to s ľahkým svedomím. Veď remeslo mu bolo vlastne príťažou. Nikdy k nemu naozaj neprilipol, nikdy mu ani tak dobre nerozumel, aby ho mohol ľahko vykonávať, lebo nebol na prácu stvorený. Jeho ruky boli príliš jemné a príliš mäkké, aby mohli pevne uchytiť tvrdý predmet a aby im neprekážal špinavý olej a hrdza, jeho myseľ bola príliš prelietavá, aby sa vládala dlho piplať s tou istou robotou. Ach, nie. Práca človeka zráža príliš nízko k zemi, práca človeka sputnáva, podrobuje. A on chcel byť slobodný, chcel mať surovú zem a všetko, čo s ňou súviselo, hlboko pod sebou, chcel stále kráčať pred ľuďmi, nenávidel prízemnú otročinu, od malička sa proti nej bránil. Prijal ju len ako východisko z núdze. Bolo sa treba niečoho chytiť, keď mal ženu a deti. Ale teraz, keď pocítil, že sa staré záväzky uvoľňujú, bez výčitiek svedomia sa i jej zbavil. Od rána do večera má neobmedzený čas. Ide si svojou cestou, nič ho nehamuje. Myšlienky sa zase slobodne roja, v prsiach horí ešte plameň, nieto dôvodu sa nejako uskromňovať. A tu je táto Elza, veselé dieťa, ktoré bolo stvorené zaiste iba preto, aby rozdávalo radosť. Sama prišla a rozložila sa v dome. Na svoj vek je už dobre zrelá, ale nerobí z toho tajnosti a sviatosť, ako robia iné osoby. Smeje sa vtedy, keď sa jej práve chce, obracia sa celou tvárou, hľadí vždy plnými očami. Jej reč je tuhá ako víno, ústa červené ako krv, zuby biele ako mlieko. Necíti potrebu odvracať sa od ľudí a uťahovať sa do kúta, keď si napráva pančuchu alebo keď sa prezlieka. Každé miesto jej vyhovuje na podobné úkony, lebo vie, že sa nemusí hanbiť za svoje telo a že práve taká smelosť jej svedčí. Ach, tá mladosť je príliš silná a príliš vábna, keď sa tak na ňu zblízka dívame a keď máme dosť času na ňu myslieť. Mohol by sa ešte k nej vrátiť. Alpár nepochybuje!

Nie je vari taký starý a všetko predsa záleží na krvi, ak ona si žiada, my sme slabí, povoľní, ak ona sa púšťa do tanca, my ideme s ňou. Veru, červená teplá krv vždy vyhráva, pokiaľ si to praje. Naostatok nebolo by to zlé vrátiť sa o niekoľko rokov späť. Roztrhnúť i poslednú obruč, ktorá človeka sťahuje, pozabúdať a začať znovu. Možno by to robil lepšie ako dosiaľ. Rozhodne, má na to silu i odvahu, keď sa tak na Elzu díva.

Paulínke bez príčiny neusadili sa v poslednom čase tri znateľné vrásky nad očami. Alpár sa zo dňa na deň viac spúšťa. Akoby zabudol na svoj stav. Neokúňa sa ani pred ľuďmi ani pred bohom. Nebodaj mu počarila. Od rána do večera visí na nej očami, preteká sa úslužnosťou. Elza musí mať stále cigarety, s obedom sa musí čakať na Elzu, večer treba nechávať na izbe okno otvorené, aby mohla Elza spať. Elze vyhovie vo všetkom, ostatné deti preň nejestvujú.

V lete má Elza dlhý čas. Mohli by si teda urobiť výlet. Na okolí je niekoľko starých hradov, na pol dňa cesty husté ihličnaté lesy a sú práve také horúce dni. Idúcky sa môžu aj v rieke vykúpať. Paulínka im musí čistiť šaty, baganče, vypekať koláčiky, pripravovať batohy. Ráno si berú výletníci plecniaky, prikrývky, palice a vychádzajú rezkým krokom do slnca. Kade sa len môžu túlať a či sa nehanbia? Ľudia majú plno starostí, začína sa ťažký zápas o skyvu chleba, a oni si idú za zábavkou. Ach, Paulínka na nich každú chvíľu myslí a vždy má o niečo vpadnutejšie oči. Ale tí dvaja si to nevšímajú. Večerom sa vracajú rozjarení, s červenými tvárami. Zaváňajú ihličím a smolou. Niekedy donesú na prútiku skutočný hríb alebo kytičku dozretých jahôd, aby nemali prázdne ruky. A sú neobyčajne štedrí a zhovorčiví, lebo skúsili veľa, na šatách majú riepa a vo vlasoch šupiny. Skutočné deti prírody. V noci potom spia zdravým, hlbokým spánkom. Kto by sa nad tým nepohoršil?

Paulínka teraz už slečne Füzy a Váličke ani nezazlieva, že prestali chodiť k nej. O čom by sa, božemôj, zhovárali, ako by si pozreli do očú. Veď vo dvore musí už každý vedieť, čo sa u nich robí. Alpár s Elzou neutekajú zo svetla. Málo dbajú, kde práve stoja a či ich niekto aj pozoruje. Všade sa cítia v bezpečí. Paulínka sa musí za nich červenať. Keď ide po ulici, sťahuje plecia, ako najužšie len môže, klopí oči, aby sa nestretla so známymi, lebo si myslí, že všetci ľudia na ňu hľadia. Chýr o zlom sa rýchlo roznáša. Ústa ho významnejšie a dôraznejšie vyslovujú, uši ho pohotovejšie zachytávajú, vrýva sa hlboko do pamäti a dlho sa tam udrží. Snáď v celom meste sa len o tom hovorí.

Paulínka si niekedy myslí, že sa s Elzou bude musieť naozaj biť. Nevie ako. Ale dokázala by to aj nechtami a zubami ako ktorékoľvek rozdráždené zviera. Elza by si to zaslúžila.

Ale potom ju zastihne náhly úder.