ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz je to lepšie.

Paulínka sa môže vrátiť k svojím prácam v domácnosti a hlavne môže vziať spokojnejšie nákupnú tašku a vyjsť do ulice. Pravdaže, nerobí to už s takou okázalosťou a rozšafnosťou ako voľakedy. Trochu je skromnejšia, niekedy dokonca váha, či vôbec má ísť. Vlastne chcela iba pozrieť, či dostať na trhu mladé zemiaky. K mäsu budú dobrým osviežením. Niekedy si dala veľa záležať na tom, aby každý deň prišlo na stôl niečo nové. Bola to jedna z hlavných predností jej kuchárskeho umenia: stále niečím prekvapovať. Raz to museli byť nové zemiaky, inokedy reďkovka, mladá cibuľka, prvý šalát, včasné uhorky, potom všetky druhy ovocia, v akom poradí prichádzali na trh. Nezáležalo na cene. Najdôležitejšie bolo, že niekomu urobila radosť, že jej jedlá sa míňali a všetkým dobre chutili. No v ostatnom čase na všeličo myslí, kým sa k niečomu rozhodne. Má ešte niečo starých zemiakov v debničke, keby sa na pár dní uspokojili s nimi, mohla by zase niekoľko korún usporiť. Lebo peniaze majú teraz pre ňu hodnotu. Vie, že predstavujú určitú robotu. Niekto musel dobre vysúkať rukávy, musel pracovať, hýbať rozumom i údmi, vykopávať hlboké priekopy, vyvážať skaly, ktoré mu stáli v ceste, čmochtať sa chladným blatom, chytať drsné, hrdzavé železo. Azda sa pri tom aj niekto poranil, otĺkol si kožu, roztrhal bruško na prste, vyvalil necht, azda mal aj ťažkosti, boleli ho väzy, chrbát, ruky. Veru, veľa námahy musel vynaložiť, kým ich dostal. Ako by ich ona mohla ľahkomyseľne rozhadzovať? Veď na nich je prischnutý pot, na nich sú prilepené ťažké vzdychy, predstavujú urputný, možno ešte nedokončený a často ani nie víťazný zápas človeka so surovou silou zeme, predstavujú hodnotu malých úlomkov života, ktoré odpadávajú od človeka na jeho krížovej ceste. Tak. Už neplatí bezhlavo za všetko, čo jej vtisnú do ruky. Nie, je obozretnejšia a výberčivejšia. Mnoho stánkov prejde, mnoho predmetov vezme do rúk, poťažká, pomeria a prezrie, kým sa rozhodne niečo kúpiť. A aj v takom prípade sa dlho a tvrdo jedná. Záleží jej na každom pätáku, a keď jej prichodí platiť, má tiesnivý pocit, že draho kúpila.

A predsa na stole je vždy toľko, že deti odchádzajú spokojné. Ani jej tanier nezostane prázdny. Police v kredenci zaplňujú sa zase drobnosťami. Býva tam síce neporiadok, ale jej ruka nájde vždy to, čo práve potrebuje.

Ach, to je príjemný pocit. Gazdiná si môže spokojne vysúkať rukávy, má veselšiu a plnšiu tvár, živšie oči, cíti sa zase paňou domu.

A, chvalabohu, Peter nezbehol od svojho podujatia. Ešte toho dňa, ako sa rozhodne venovať iba remeslu, vojde do dielne, prevracia hŕby železa, rúry, zisťuje, čo by mohol použiť, pripravuje si nástroje, ometáva od prachu a pavučín stroje, zoškrabúva z osiek a pák prischnutý olej, opravuje mech a rozloží oheň. Do večera počuť za dvermi vyklepkávanie, štrnganie, cvengot, hrmot, opravdivý ruch, aký odtiaľ vyrážal za čias, keď tam pracovalo niekoľko chlapských rúk. A ráno i s ryšavým Gustom zaťažia si vrecká železivom, plecia dlhými a ťažkými rúrami a vyjdú z brány. Je veru zvláštny pohľad na týchto smelých chlapcov, ako potom dôležite usilujú sa kráčať ulicou, ako sa v chôdzi nadvihujú, aby sa zdali väčšími, a ako bezpečne nesú svoj náklad. Paulínka, ktorá stojí pri okne, sprevádza ich spokojným pohľadom. Hľa, jej Peter ju nesklame. Kráča ulicou ako dospelý chlap. Nebojí sa, púšťa sa do ťažkého zápasu, aby jej pomohol. Donáša prvú obeť matke. Ach, ako by sa materinská hruď nezalievala nad tým spokojnosťou. Ale zároveň niekde pod korienkami srdca klíči jej pochybnosť. Či vydrží v tomto zápase? Zodpovedná robota už nie je iba hra. Ak je človek na ňu nie dostatočne pripravený, vie ho zmordovať a zničiť. Mnohí jej podľahli, alebo ju museli zanechať. A Peter, hoci sa zdá vážnym, rozumným, predsa je ešte chlapec. V rukách, v nohách a v páse nemá ešte toľko síl, aby mohol všetky ťažkosti zodpovednej roboty zvládnuť. A či má dosť vytrvalosti v sebe? Dá sa to o štrnásťročnom výrastkovi predpokladať?

A veru v prvé dni sa zdá, že Paulínkine obavy sú odôvodnené. Peter sa večerami vracia z roboty domov celkom premožený, až na poľutovanie. Len čo vojde dverami, klesá bezvládne k stolu, prudkým pohybom, prejavujúcim nevôľu, podráždenosť, strháva si zamastenú čiapku z hlavy a hľadí pred seba sklesle, šedivým, skoro neprítomným pohľadom. Keď mu Paulínka predkladá tanier, púšťa sa jesť, ale vidieť na ňom, aký odpor musí premáhať, aby strávil niekoľko hltov, akoby nemal žiadnej chuti. Darmo sa Paulínka i pri všetkom nedostatku snaží aspoň pre neho variť dobre a výdatne. Darmo vymýšľa rozličné lahôdky, na ktorých si niekedy ako dieťa rád pochutnával. Je to stále rovnaké. Aj tie najmäkšie jedlá dlho prežúva a ťažko prežiera. Pravdepodobne silí sa do jedenia iba preto, aby predišiel výčitkám z matkinej strany. Predstiera, že je dosť sýty a že sa nepotrebuje prepchávať. Už po niekoľkých lyžičkách odtíska tanier, vstáva a bez jediného slova uťahuje sa do dielne. Tam potom až do neskorého večera pracuje. Zavše počuť hučať mechy alebo vrčať niektorý stroj. Ale Paulínka vie, aká to môže byť práca. Hoci sa ani raz neopováži pozrieť do dielne, vidí ho, ako sa hrbí niekde pri sústruhu, ako krčí čelom a zatína zuby. Poznáva i jeho myšlienky, lebo nechumelia sa len pod jeho mladým čelom, ale previsujú nad celým domom ako ťažká mrákava. I ju nedobre tiesnia. Podchvíľou dorážajú na ňu zlé výčitky. Azda nemala dovoliť, aby sa chlapec podujal na takú ťažkú robotu. Bol to nerozum, že sa dala zlákať nádejami. Dieťa si zničí zdravie a bude ho mať na svedomí. Už teraz má tvár zelenú a vpadnutú, plecia sklesnuté, ruky oťahané, prsty čierne, napuchnuté, dokálané a na dlani samý krvavý mozoľ. Ach, srdce jej vždy stisne, keď sa naň pozrie. Nie, nie, bude musieť niečo urobiť, aby ho zachránila.

Ale nikdy sa nemôže k nemu natoľko priblížiť, aby mu prezradila svoje obavy. Je neprístupný, uzatvára sa stále viac do seba, úzkostlivo dbá, aby svoje ťažkosti niečím neprezradil. Doma býva zamĺknutý. Sám nerozpráva. Ak je náhodou v kuchyni alebo v izbe, istotne stojí pri niektorom okne so sklonenou hlavou a díva sa zamračene von. Keď sa ho matka na niečo pýta, odpovedá len krátko a nevľúdne. Zavčasu zbadá, ak prejaví niekto snahu zaliečať sa mu, tvrdo ju hneď odmieta a pokoruje v zárodku.

Paulínka je z toho nešťastná. Pozoruje, ako sa jej syn trápi, ako ním lomcuje hnev a vzdor. Obracia sa proti nej, možno ju posudzuje a odmieta. A ona sa nemôže brániť! Stojí slabá pred tvrdou mužskou vôľou.

Nocami sa prebúdza a načúva do tmy. Spí tam na diváne. Odmietol spávať tu vedľa nej na posteli, kde spával Alpár a kde by mu bolo pohodlnejšie. Nie, posteľ bude pre dvojčatá, jemu stačí diván. Sem k nej dolieha prerušovaný, zrejme únavou tiesnený dych, niekedy dokonca zreteľne rozpoznáva trhavé stony, diván vŕzga, lebo často sa prehadzuje. Ani spánok nemá pokojný. Paulínka tuho rozmýšľa, ako zosňať z neho tú ťarchu, ktorá ho mliaždi, ako mu znovu vrátiť bezstarostné detstvo. Azda keby ráno musel zostať ležať pre nejakú menšiu chorobu, ošetrovala by ho a prinútila, aby viac nešiel na dedinu s ťažkými rúrami, aby sa vrátil k svojim knihám a šiel do školy. Snáď sa už niečo vyskytne, aby vyžili. Ona môže predsa chodiť pánom prať, ako chodí mnoho chudobných žien, a Gusto môže robiť menšie práce v remesle aj sám.

Ale Peter vytrvalo každé ráno na svitaní vstáva, naponáhlo sa oblieka, skoro na jeden dúšok vypije kávu, berie si pod pazuchu obdratú remennú tašku, napchatú drobnými nástrojmi, a ponáhľa sa za prácou. Na ulici pridáva sa k nemu ryšavý Gusto, poobúvaný naboso do otcových poltopánok, a potom kývajú sa vedľa seba: malý majster s menším tovarišom. Gusto si musí podchvíľou zastokávať uvoľnenú nohu do topánky. No nezdá sa, že by pritom strácal trpezlivosť. Vždy stačí svojho druha dobehnúť, i keď mu časté a okázalé odpľúvanie zaberie veľa času.

Urputný zápas chlapca s únavou trvá niekoľko týždňov. Zatiaľ vychudne na kosť. Šaty iba visia na ňom, uši mu odstávajú od hlavy. Hoci nesporne v ostatnom čase niečo vyrástol, Paulínka sa nevie uspokojiť s jeho stavom. Ale potom napätie predsa povolí. V očiach sa mu zapália znovu iskry, zdá sa živší a pohyblivejší, pri práci v dielni si pohvizduje a dovolí si i viac a samopašnejších žartov ku Gustovi. Ba raz, keď po večeri, ktorá mu napodiv chutila, zostane proti svojmu zvyku sedieť pri stole v pohodlnejšej polohe a pustí sa do dlhšieho, voľnejšieho rozhovoru. Spomína sedliaka. Chvalabohu, vraj, keď má len trochu čas, pribehne, aby im pomohol jarky kopať. Je tiež veľmi prajný. Sedliačka im hocikedy prinesie za tanier údeniny a vína, len keby im pustilo. Potom ešte obšírnejšie a podrobnejšie rozpráva o robote a vypočítava, aké ťažkosti sa im vyskytli, ako ich prekonávali. Chvalabohu, všetko sa im podarilo. O niekoľko dní budú s prácou hotoví. Ale nemyslí, že by z dediny museli odísť. Teraz ak motor zavrčí, a podľa všetkého dobre ťahá, prichádzajú aj iní gazdovia a žiadajú ich, aby im spravili vodovod. Práce bude teda dosť.

Paulínka ho s nemalým záujmom počúva, pochvaľuje, dáva mu otázky, lebo vidí, že teraz to môže, že Peter si priam žiada jej záujem, že ho to podnecuje k novým, srdečnejším a otvorenejším prejavom, ktoré ho, zdá sa, celkom uvoľňujú a vracajú do radostnejšieho života. To ju nesmierne teší, áno to ju priam prináša do nadšenia. Poznáva, že chlapec zvíťazil nad svojou slabosťou, a uvedomuje si, že je to aj jej víťazstvo. Konečne najväčšie nebezpečie hladu a biedy je zažehnané. Odteraz v tomto dome bude sa zase voľnejšie dýchať. Medzi ňou a synom pretrhla sa priehrada. Budú si rozumieť úsmevom, pohľadom, ako si rozumeli prv.

Potom naozaj život u Alpárov je radostnejší. Dievčatá veselo po celé dni štebocú. Sú to pekné dievčatá, urastené, živé, majú vždy červené mašle vo vlasoch; tváričky žiariace, hrdielka hladké, okrúhle, šatôčky čisté, sukničky krátke, nôžky rovné, kolienka biele. Podchvíľou vybehúvajú na dvor, poskakujú, natriasajú sa pod stenou, trepocú rukami i vlasmi ľahko ako lastovičky. Paulínka za nimi hlasno, niekedy aj vyzývavo a spevavo vyvoláva, nedbajúc, že z druhej strany spoza okna poškuľuje dolu prísne a pohrdlivé oko slečny Füzy. Táto osoba ju už vari prestala mýliť. Skoro by sa mohlo povedať, že vypadla z okruhu jej života. Vídava ju, keď kráča pyšne a trochu zvysoka ako slepá koza naprieč dvorom k malému záhradnému domčeku domácej panej alebo keď sa vracia so stisnutým a vari od zimy zdreveneným zadkom v čiernych zamatových šatách z rannej omše. Niekedy sa im oči aj stretnú. Slečna Füzy vtedy zodvihne nos a stiahne tenké, vysušené ústa do trúbeľky, čo pôsobí takým dojmom, ako keď sa kura chystá urobiť neprístojnosť. Paulínka ju zo zvyku pozdraví, ale nikdy necíti potrebu, aby sa s ňou dávala do rozhovoru. Ich svety sa natrvalo oddelili. Svet slečny Füzy zostal tam hore, zaiste aspoň vo výške jej povznesenej hlavy a vyhrnutého nosa, kde doliehajú z nebies velebné hlasy anjelských chórov a krútia sa omamné vône svätých olejov a tymianu. Svet Paulínkin je tu dolu na zemi, niekedy v prachu, niekedy v slnci, ale stále zavalený zhonom a hlukom a zamorený ťažkými živočíšnymi pachmi. A tak je vari aj dobre. Každý sa rodíme pre iný svet. Mohamed sa napríklad narodil pre deviate nebo. Paulínka teraz nezávidí Mohamedovi ani slečne Füzy. Spokojná je so svojím svetom.

Ani nie celkom po troch mesiacoch odváži sa siahnuť za starou modlitebnou knižkou, starostlivo ukrytou medzi bielizňou v skrini, a roztvorí ju na stole v kuchyni za denného svetla. Od prvého prípadu, ako Peter doniesol domov zárobok a odovzdal jej ho do rúk, oddelila vždy niektorú bankovku, založila sem a potom v nijakom prípade nedopustila, aby sa hotovosť pohýbala. Neraz i tie menšie, ošúchanejšie papieriky, ktoré ušetrila na nákupe, putovali sem. Teraz je už modlitebná knižka hodne napuchnutá, až sa plátno na chrbte väzby napína. Paulínka ju otvorí a vezme balíček. Vytŕča z neho jedna päťstovka, niekoľko stovák a potom päťdesiatky, zmiešané s dokrčenými dvadsiatkami a desiatkami. Paulínka ich v prstoch vystiera, rozkladá na stôl, počíta, aby si overila, že sumu správne odhadla. Potom postojí chvíľku nad rozloženými bankovkami a uvažuje. Nenapočítala ich toľko, ako by potrebovala. Do plnej sumy chybuje celých tritisíc päťsto. To je veru hodne. A ubehne zase niekoľko mesiacov, kým sa ich toľko nazbiera v starej modlitebnej knižke. Ale ona nemôže čakať. Aj tak sa už hanbí. Keď ide mestom, tŕpne, že ju uvidí Imro. Čo si len o nej myslí. Vyplatil za ňu daň, prekazil tak dražbu, a ona sa mu nebola ani poďakovať. Nech je akýkoľvek obnos, ešte zajtra pôjde na Imrom a odovzdá ho. Bude to prvá splátka. Zvyšok donesie druhýkrát.

A naozaj druhého dňa vezme do peňaženky celú hotovosť a ide mestom. Pohľad na žltý dom ju vôbec nepodesí. Ani spomienka na predošlú návštevu v tomto dome ju netiesni. Cíti sa istejšou. Vojde dnu, odovzdá Imrovi prvú splátku a poprosí ho, aby jej nejaký čas ešte pozhovel. Ostatok prinesie naraz. Bude mu síce ešte zaviazaná, ale to ju už natoľko nepokorí pred ním, keď je predpoklad, že si dlžobu riadne splatí. V Imrovi už nevidí vznešenú osobu, ale iba starého známeho. A to ju robí pokojnou.

Keď vyjde hore schodmi, obráti sa vľavo k bočnému vchodu. Tadiaľto sa skôr odbaví. Nebudú ju aspoň obdivovať toľké oči predavačov a nemusí putovať dlhou, tmavou chodbou. Pri dverách hneď rozhodne siahne za gombíkom v stene a pritlačí. Niekde vo vnútri domu zachrčí zvonec. Paulínka čaká a myslí si na to, že sa dnes ani nijako zvlášť starostlivo neustrojila. Vyšla vlastne na trh nakupovať a sem len odbočila, aby nemusela z domu dvakrát vychádzať. Ale na tom nezáleží. Je oblečená predsa slušne a aj tak si vykoná svoju vec.

O chvíľu sa ozvú za múrom kroky. A z odchýlených dvier vystrčí sa vyjavená tvár. Nejaký popletený chlap nevie pochopiť, že ju tu vidí. Snáď čakal niekoho iného. Zaiste to bude nejaký bojazlivý pisárik. Pani chce hovoriť so šéfom? Nech ráči vstúpiť, on ju ohlási.

Paulínka vojde za ním a musí sa podiviť. Čakala, že vojde do známej izby: prepychový nábytok, mnoho obrazov v zlatých rámoch, ťažké závesy na oknách, hrubé pokrovce, omamujúca vôňa, polonahé postavy z mramoru, a zatiaľ hľadí na prázdne steny, holé okná a vymetenú dlážku. Maľovka je miestami ošúchaná, zo stien trčia veľké klince, pod nimi rozpoznať temnejšie nevyšedivené štvorce, stopy po obrazoch, v kúte je prevalená stolička, napolo dolámaná, s vybratou podstielkou na preborenom sedadle, a to je tiež všetko zariadenie. Paulínka stojí pred hádankou. Čože sa tu stalo? Azda Imro preniesol svoju mládeneckú izbu do inej miestnosti? Ale jej prekvapenie je úplné, keď do izby vstúpi známa, v pleciach trochu nahrbená postava pána Chreniaka, ich bývalého pomocníka. Veď predsa povedala tomu pisárovi, že chce hovoriť so šéfom.

Chreniak sa na ňu potmehúdsky usmeje. Vo svojom povolaní pána si už zvykol aj na tie jemnejšie spôsoby, keď vidí, že má pred sebou nechápavú osobu! Záleží na tom, s ktorým šéfom chce hovoriť, lebo, aby ju poinformoval, teraz sú dvaja. Jeden je napríklad ten, ktorý jej prišiel otvoriť. Je to jeho starší brat. Vrátil sa nedávno z Ameriky. Nuž a druhý je len on, Vendelín Chreniak, ako ho pozná.

A pán Tóth?

Á, pán Tóth, ten je už veru nie tu. Asi pred mesiacom prevzali oni veľkoobchod so železom i so všetkými záväzkami a pohľadávkami. Nestačili ani premaľovať firmy nad vchodom. A pána Tótha minulý týždeň odviezli do hlavného mesta. Prevzal tam výnosnejší podnik, azda továreň, áno, niečo podobného, a mieni sa zúčastniť i na zahraničnom obchode. Takýto starý barak mu už nestačil. Tak.

Paulínka sa veľmi činí, aby si zachovala rozvahu. Veď má pred sebou len bývalého pomocníka, ktorým odjakživa pohŕdala. Ani potom naň inakšie nehľadela, keď sa stal samostatným majstrom, ich nebezpečným konkurentom, keď jeho moc v meste rástla a keď sa začal voziť na aute. Aj teraz niekde v hrudi, kde jej začína byť tesno, ozýva sa ten starý vzdor proti nemu a núti ju, aby zodvihla hlavu a ukázala mu chrbát. Ale iný varovný hlas ju zároveň vystríha pred takým konaním. Zdá sa, že v tejto chvíli nemá na to oprávnenie a nemá na to ani dosť rozhodnosti a sily. V každom prípade je teraz ich bývalý pomocník mocnejší ako ona. Stojí niekde vyššie a díva sa odtiaľ na ňu. Cíti jeho pohľad na celej tvári. Je to pohľad široký a bezpečný, ktorý sa usiluje na prvýkrát uchopiť pevne videnú vec. Je to pohľad človeka, ktorý si je vedomý svojho postavenia a vie, že ho nemôže nič natoľko zaskočiť, aby sa musel utiekať do zmätku. Nedokázala by nič, keby ho chcela svojou pohŕdavosťou odmietnuť a uraziť, skôr by sebe uškodila. Veď ju má v hrsti. Nezostáva jej iné, len aby bola opatrná. Vysvetľuje trochu pokornejšie, že pánu Tóthovi bola niečím podlžná. Teraz doniesla prvú splátku, a nevie, komu ju treba odovzdať.

Chreniak ju ochotne vypočuje. Na jeho tvári zostáva stále ten prívetivý výraz človeka veľkomyseľného. Nedáva ničím znať, že pozoruje jej bezradnosť a že si uvedomuje jej pokorenie. Áno, spomína si na nejakú zálohu na stroje. Bližšie však o tom zatiaľ nevie. Pán Tóth sa príliš nestaral o svoje účty. Mal tam veľký neporiadok. Teraz to práve s bratom zisťujú. Niektoré pohľadávky boli už napríklad dávno splatné. Budú ich musieť odovzdať advokátovi, aby ich vymáhal úradnou cestou. Čo sa týka jej splátky, môže ju aj jemu odovzdať. Dostane na ňu hneď potvrdenku. Neskoršie sa prípad už nejako vyrieši.

Na ulici udiera horúca krv Paulínke prudko do hlavy. Božemôj, kde sa to zasa dostala? Myslela si, že je už všetko v poriadku, že môže spokojne spávať, spokojne jesť, že nepotrebuje sa nikoho ľakať v tomto meste, a hľa, zase sa jej tvoria pred očami kruhy a domy, vozy, zvieratá sú ochotné pustiť sa pred ňou do šialeného tanca ako v to nešťastné predpoludnie, keď sa vracala od náčelníka. Chreniak domohol sa konečne toho, za čím sa celé roky umáral. Teraz má v moci nielen ju, ale aj jej rodinu. Hocikedy môže si poslať po stroje, lebo tie sú z väčšej čiastky jeho, hocikedy ich môže priviesť na mizinu. Daromná bola Petrova námaha, bez strojov nespraví nič. A on, ako ho pozná, to aj tak urobí. Darmo sa na ňu milo usmieval, darmo sa tváril, akoby o vec nejavil veľký záujem. Istotne iba preto odkúpil od Tótha veľkoobchod, aby sa tak domohol i nároku na stroje, ktoré zostali v zálohe. Stará nenávisť proti Alpárovcom a hlavne proti nej zaiste trvá. A teraz ju použije, keď má príležitosť ľahko a bezpečne zvíťaziť. Ach, čo si len počať, kde sa obrátiť, aby sa zachránila?

Niekoľko dní behá po dome splašená. Práca ju zase neteší a bezstarostné hry detí na dvore ju iba mučia. Sú také veselé a živé. Nechce si ani pomyslieť, že by mohli byť zase vycivené a bledé, že by mali na ňu hľadieť zase takými veľkými očami, ako hľadievali v zime. Ach, sú to hrozné spomienky. Paulínka sa k nim nerada vracia, aby neplašila svoje svedomie. Vždy ju pritom rozbolí srdce. Zavše zabudne oči na Petrovi. I ten je spokojný. Čím ďalej, tým viac si zvyká na svoje určenie hlavy rodiny. Dostáva hrmotný hlas a ťažký krok. Počuť ho v celom dome, keď niečo robí v dielni. Často otvára dvere, ukazuje hranatú, zo dňa na deň drsnejšiu, pod nosom a v očných jamkách vždy začiernenú tvár. Volá niektorú sestru, lebo si dáva posluhovať. Keď si má prisadnúť k prestretému stolu, nezabudne si nikdy vyzliecť kabát a vysúkať nad lakte rukávy. Robota mu už nepôsobí ťažkosti. Jeho telo dostáva určitejšie a hrubšie tvary. Zrejme prispôsobilo sa svojmu poslaniu a teraz ľahšie prekonáva námahu. Ani dobrý rozmar ho nikdy neopúšťa. Oči mu žiaria. Býva čerstvý, či ráno vstáva a chytá sa do roboty a či sa večerom z roboty vracia. Istotne ho uspokojuje vedomie, že koná svoju vec dobre, aspoň tak dobre, aby boli s ním spokojní. O ostatné sa nestará. Či by jej materinské srdce dovolilo, aby ho sotila späť do toho hryzoviska, odkiaľ sa len nedávno vymotal? A ako by jej on pomohol? Či by mohol ešte viac pracovať a donášať ešte väčšie zárobky, aby sa rýchlejšie zohnali tie peniaze, ktoré potrebuje splatiť Chreniakovi? Nie, to je nemožné. Také požiadavky nesmie klásť na chlapca, veď by sa zodral. Ale potom, čo rýchle robiť, aby odvrátila nešťastie, ktoré sa zase valí na rodinu?

Niekoľko dní si nástojčivo predkladá túto otázku. Chodí s ňou po dome, po meste, po obchodoch, morí sa s ňou pri robote, v spánku. Je stále naliehavejšia, ale rovnako nezodpovedateľná. Nevie si poradiť!

Raz potom, ako upratuje po dome, naďabí na Alpárov pracovný oblek v kúte za kredencom. Je to kombinéza, mužské široké nohavice, stiahnuté naspodku gumou, zošité spolu s kabátom. Do nohavíc treba vliezť. Ako Alpár odišiel, visí tu medzi ostatnou starinou. Paulínka ju mala už neraz v rukách. Keď sa Peter ujal remesla, rozmýšľala, že ju prerobí. Chlapec si musí drať riadne šaty. Prečo by nemohol vynosiť zvyšky po otcovi? Nikdy však nedošlo k tomu, aby uskutočnila svoj úmysel. Ľútilo sa jej strihať hotový oblek. Bol síce domazaný a zamastený, ale nie zodratý. A chlapec ešte rýchlo rastie. O niekoľko rokov mu bude dobrý, práve taký, aký je. Teraz ho zase má v rukách, pretriasa pred sebou a prezerá zo všetkých strán. Naozaj je veľký, hlavne široký, istotne aj Alpárovi bol voľný. Možno by stačil aj pre ňu. A náhle priloží si oblek k telu, podchytí na prsiach bradou a na stranách vystiera rukami, akoby skúšala, či by to bolo pravda. Ba keď sa presvedčí, že dievčatá sú práve na dvore zaujaté dôležitou hrou, vojde do dielne, kde môže byť sama, a začne sa rýchlo doň vťahovať. Skutočne dobrý. V ňom jej síce o niečo viac vystúpi život, ktorý sa v ostatnom čase prebúdza, ako spod sukne, ale môže sa pohybovať v ňom voľne. Rozťahuje ruky, prestupuje nohami, objíma si boky. Áno, nikde ju netiesni. A keby nemala sukňu, bolo by to ešte lepšie. Potom ho zase vyzlečie a zavesí na klin. Ale pri ďalšom upratovaní je pokojnejšia, akoby bola urobila dôležité rozhodnutie.

A večer, keď predkladá Petrovi jesť, zostane pri stole priam pred ním a dáva sa s ním do reči. Vyzvedá sa, ako pokračuje práca, a pripomenie, či by nebolo dobre, keby im aj ona prišla niekedy pomôcť.

Peter pustí lyžičku, zodvihne hlavu a hľadí na ňu nechápavo. Ona? Pomôcť? Ako to myslí? Je síce pravda, že by im robota rýchlejšie ubúdala, keby bolo viac rúk. Najmä kopanie jarkov ich veľmi zdržiava. Gazdovia teraz majú práve veľa roboty na poli, nuž sú odkázaní len na seba. Ale ako by ona chcela prísť za nimi na dedinu? Veď má dosť svojej roboty! Kto bude nakupovať, variť, plátať? A kto vykoná ešte popritom to množstvo drobných robôt doma?

Ale Paulínka sa už nedá. Pozoruje, že Peter nie je v zásade proti tomu. Nebadať na ňom rozhorčenie alebo mužskú tvrdosť odmietavého stanoviska. Jeho výraz je mäkký, dobrácky a prístupný, ani najmenšej iskierky popudlivosti nemá v sebe. Je ochotný prijať jej námietky, ba javí snahu o nich aj pouvažovať. Predovšetkým už nemá starosti, že by ju nemal v domácich prácach aspoň čiastočne kto zastúpiť. Dievčatá na to postačia. Najmä Školastika je rozumná a starostlivá. Na ňu sa možno spoľahnúť. Naostatok nepôjde o bohvieaké zastupovanie. Ona ráno uvarí toľko, aby bolo na celý deň. Aj nákup zaopatrí, aj večer stihne chytiť čo to do rúk, nemusí na dedine byť celý deň. Školastika len pristriehne dom a dá pozor na malú Veroniku. A potom je tu aj vážny dôvod, ktorý ju núti, aby takto konala. Ako hádam aj on vie, majú ešte dlžobu na stroje. Dobre bude, keď peniaze čím skôr zložia. Potom nebudú závislí na nikom a môžu si robiť, ako sami uznajú za dobré. Nuž tak ona myslí.

Peter proti tomu nenamieta nič. Skloní hlavu, v ktorej sa zaiste stačilo uložiť všetko, čo práve počul. Chytí zase lyžicu a pokojne je. Keď to matka chce a keď sa nazdá, že si ani neublíži, nuž nedbá. Veď stačí, keď im aspoň pri jarkoch pomôže. On s Gustom sa pri ostatnom tiež posporí, aby prišlo do domácností viac peňazí.

A tak na druhý deň, keď sa vráti včaššie, ako zvykne, z trhu, porobí najnutnejšie práce v kuchyni a dá aj patričné príkazy dievčatkám, ktoré proti všetkému očakávaniu ukážu sa veľmi poslušné i rozumné, ba až nedočkavé v ochote hrať sa na skutočnú domácnosť a na skutočnú mamu, zvesí z klinca Alpárovu kombinézu, zabalí ju do papiera, položí pod pazuchu a dá sa ulicami von z mesta.

V dedine ju najprv vítajú kŕdle bielych husí, potom niekoľko psíkov s obdratými chvostmi a s umazanými pyskmi, ktorým sa vari nepáči jej pánsky oblek. Ale hneď z dvora krajného domu vybehnú chlapci: Peter a červený Gusto. Obaja sa smejú, ako im len dovolia detské zuby, a pretekajú sa vo vysvetľovaní. Teraz sú tu na kraji. Zapojujú len niekoľko domov na studňu, ktorá je tam vedľa cesty. Motor s nádržou bude u richtára, tak sa totiž spoločníci dohovorili. Jarky pôjdu aj cez hradskú, nuž bude trochu viac kopania. Paulínka si pod kôlňou natiahne kombinézu, dostane čakan, lopatu a môže robiť. Tu je to. Zavše bude s nimi, zavše sama, lebo im treba rúry klásť, zapojovať, zrebinou obtáčať hlavice, kolomaž rozpúšťať na ohni, zalievať lôžka, nuž stále aby len behali.

Paulínka vojde do jarku a hneď sa púšťa do roboty. Spočiastku sa často ohliada. Myslí si, že by ju mohol niekto posudzovať. Ach, keby to bolo niekde v meste, nedala by sa napraviť, lebo by nevedela premôcť hanbu. Tam po uliciach chodia ľudia, všetko panstvo, vycipkané dámy a vyštrnganí páni. Napospol sú zvyknutí na čistejšiu prácu v kanceláriách alebo v domácnostiach, kde ich nikto nevidí. Zvysoka sa dívajú na tých, čo musia pri robote cítiť svoj pot, a ohŕňajú nosy, lebo im to smrdí. Najmä úškrnky žien by nemohla zniesť. Ale tu sa jej to celkom dobre darí, lebo tu všetci robia alebo sú na ceste za robotou. Sedliak sa vezie na doštenáku. Pohodlne si sedí medzi klanicami, ľahko pošibkáva tučné voly a pokojne hľadí pred seba. Z jeho temných zreničiek nevyvrie ani najmenší odpor výsmechu, keď mu príde pozrieť na Paulínku. Ani ho to nevyruší zo zadumania. Istotne myslí na svoju roľu, odkiaľ sa práve vracia. Trochu ho sklamala. V jeseni ju riadne pripravil, zasial, ale pohubil si ju vari tým čiernym prachom, ktorým ju bol obsypal na odporúčanie múdreho pána z gazdovských škôl. Ozimina je malá a riedka. Bude ju musieť znovu preorať a znovu zasiať. Druhýkrát sa už nedá nahovoriť. Najlepšie, keď sa človek spoľahne na svoju hlavu. Hej veru. Celý deň prechádzajú okolo bosé sedliačky s naloženými alebo prázdnymi košmi. Na tvárach im stále svietia zhovievavé úsmevy, a keď náhodou nevedia napochytro nájsť vhodné slovo, ktorým by cudzej žene prezradili svoju dobromyseľnosť, prihovárajú sa aspoň prívetivým pánboh pomáhaj. Nejaký dýchavičný starec, ktorého už tak robota nepreháňa, na chvíľu sa pristaví a pošanuje, poradí. Ach, kopať tu na ceste je veru mrcha robota. Zem je ubitá, samá skala, ťažko púšťa. Ale je vinovatá, že sa morduje s násypom, nech si robí menšie podkopy, stvrdnutý násyp sa potom ľahšie preborí a skruší. Prečo by sa mal človek preťahovať, keď si môže poradiť rozumom. I sily sa raz vyčerpajú a v údoch zostane len nemohúcnosť! Staré, krehké kosti sa sotva udržia pospolu. Radšej nech si človek za mladi sporí so všetkým, čím ho obdaril pánboh, a myslí na starobu. Ťažká robota časom bolí. Nuž tak.

A naozaj! S podkopmi to nejde len ľahšie, ale aj rýchlejšie. Tvrdé zlepence štrku, ktoré by inakšie musela roztĺkať, uvoľňujú sa samy. Celé balvany sa naraz uvoľňujú, zem sa kruší, treba ju len vyhadzovať. Jarok rastie a Paulínka má radosť, že je predsa niečím osožná. Peter môže byť spokojný. Robota postupuje a hlavne je nádej, že zárobok bude väčší, že bude môcť viac odložiť a skôr splatiť dlžobu.

Únava, ktorá prichádza každým večerom, nevie ju natoľko podlomiť, aby ochabla vo svojej horlivosti. Úspešne vzdoruje všetkým slabostiam. Veď voľakedy doma robila od rána do súmraku. Skoro si nestihla ani sadnúť a vydýchnuť, toľko povinností mala. Bolo treba stále sa zvŕtať, behať, zohýňať sa, brať tisíc drobných i veľkých vecí do rúk, na iných tisíc myslieť. A predsa cítila sa vždy svieža, veselá. Dni plynuli ľahko, akoby ich bol niekto odfukoval, noci boli pokojné, zahaľovali i zohrievali ju celú i so snami, takže vždy po nich sa cítila mladšia a rozjarenejšia. Ani sa nepamätá, že vtedy žila, tak jej bolo ľahko. Zaiste to spôsobila i robota. Rozpaľovala v nej krv, nútila ju stále niečo konať, niečím potrebným sa zaoberať. Nemala času vážiť ťažké myšlienky, nudiť sa a trudiť.

Pravdaže, táto robota je trochu ťažšia, viac pre chlapa ako pre ženu. Zem má svoju odolnosť i svoju váhu. Treba vysoko dvíhať čakan, mocne zatínať a potrhávať. I porisko lopaty je dosť hrubé a tvrdé. Už po prvom dni vyskakujú na dlane mozole, ktoré potom nabehnú belasou krvou a tvrdnú. I väzy a kríže sa uvoľnia, rozpália a tupo pobolievajú, keď nimi prichodí pohýbať. Ale či sa pritom nevlieva do žíl nový, teplejší prúd, ktorý človeka stavia a dvíha? Ach, veru áno. Robota najprv bolí, vyťahuje údy, vyvracia zhyby, lúpe mäso, špie v koži a šľahá v žilách. Niekoľko dní človeka páli a tlačí. Nevie sa ochladiť, nevie si nájsť miesto odpočinku. Ale potom stane sa radosťou, ktorá v nás kvitne tým krajšie a bujnejšie, čím sa jej viac odovzdávame. Prejde do krvi, spieva a tancuje. Je to, akoby sme sa premenili, dorástli, akoby sme po dlhej chorobe vstali z postele zdraví a mocní. Naraz všetky bremená, ktoré nám mliaždili chrbát, sú nám ľahšie, sme ochotní brať ďalšie. A najľahší je vari život. Áno, život dostáva novú podobu. Teraz je to slncom obliata záhradka, pevne ohradená novým plotom so štyrmi vyrezávanými a pomaľovanými bránkami, vedúcimi do šírych zelených polí. Sú to obdĺžnikové hriadky, medzi nimi úzke chodníčky kadiaľ husto šibe mladá tráva, sú to strapaté kríky ríbezlí, pôlčiat, divých malín, sú to krúžiky kvetov a potom stromy, čerešne s bielym kvetom, široké jablone s ružovým kvetom a popri plote húština liesok, briez a osík so žltým kvetom. Všetky farby teplé a jasavé. My sa môžeme všade prechádzať, lebo je to naša záhrada, ba sme v tejto záhrade veľmi potrební, lebo sme záhradníkmi: treba hriadky polievať, plieť burinu, treba okopávať kríky, ošetrovať stromy, zapichávať popri hrachu a fazuľke paličky, treba štepiť ruže, treba medzi kvety nasádzať vyrezávané tyčky so sklenými guľami na hrotoch, aby malo v čom žiariť slnce. A to všetko je náramne potrebné. Človek sa naraz cíti dôležitý. Rozhliada sa sebavedome okolo seba, zisťuje, že život je krásny, že si veru zaslúži, aby sa preň lopotil.

Paulínka s potešením sleduje túto zmenu v sebe. Konečne sa dostáva na pevnú pôdu, konečne stúpa svojou cestou a nieto obavy, že by zablúdila. Lebo, áno, cesta z dediny do mesta je široká a tvrdá. Deň i noc hrkocú na nej vozy a autá. Štrk sa do nej vbíja, prach sadá a obťažuje. Kto ju častejšie premeriava, cíti ju dobre v pätách a v podošvách.

Nejaký čas, keď Paulínka končieva večer robotu a pomýšľa na cestu domov, vždy zájde do najbližšieho humna, aby si vyzliekla pracovné šaty, upravila sukňu, vlasy, strela z čela pot, a keď sa blíži k mestu, pritisne mocnejšie balíček k boku, akoby chcela bezpečnejšie utajiť jeho obsah, a vykročí na dlažbu strojenejšie. Darmo je, na dlažbe mesta necíti sa ešte tak bezpečne. Všeličo ju mýli: lesk asfaltu, chladné múry, upätý krok dôstojníka, okuliare úradníkov alebo studený pohľad niektorej lepšie oblečenej paničky. Myslí si, že pred týmito musí si svoj život, ktorý objavila, ukrývať, že sa tu treba ešte stále držať na napriamených nohách a že sa nesvedčí ukazovať slabosť, do ktorej sme upadli, lebo tá sa krivo posudzuje. Ale jedného večera celkom zabudne na svoj zvyk a iba vtedy, keď kráča prostred mesta, zbadá, že má na sebe ušpinené Alpárove šaty. A napodiv, to precitnutie nijako ju nekruší. Cesta sa jej rovnako míňa a môže hľadieť pokojne na ľudí, na domy, do výkladov, nič ju nezaráža, nezrádza. Niekto sa vari na ňu dôkladnejšie pozrie, niekto na druhej strane chodníka si aj zastane, keď ju vidí, ale ona neuniká, zostáva sama sebou. Vracia im pohľady, zaoberá sa s nimi v myšlienkach a nikdy nenachádza uzol, ktorý by nevedela rozviazať. Ľudia sú zvedaví, niektorí sú aj schopní človeka ponížiť a postrašiť. No keď ty nesklopíš oči, ideš rovno a v tvári si zachováš pokoj i plné vedomie, rýchlo sa s tebou vyrovnávajú. Bude to nejaká robotníčka. V ostatnom čase chytajú sa i ženy ťažkých prác. Prečo by sa takto nemohla ukázať na ulici. Áno, to je možné. Žijeme nové časy. Záleží len na tom, či sa my s takou myšlienkou uspokojíme. A Paulínka je k nemu ľahostajná. Mienkou iných ľudí sa netrápi. Možno preto, že sa jej nedostáva času. Robota ju naháňa. Keď kope jarky, myslí, čo ju čaká doma, pri varení zase počíta, koľko metrov jej treba ešte vykopať, či to vykope budúci deň. Od tých čias sťahuje kombinézu iba doma a vôbec sa neplaší, keď sa má takto stretnúť v bráne so slečnou Füzy, čo ako by táto našpuľovala ústa.

No raz večer, keď sa vracia z dediny do mesta, musí si priznať, že svoje sily predsa len preceňovala. V snahe zbaviť sa čím skôr dlžoby pozabudla, v akom je stave. Možno nepociťovala dosiaľ ani nijaké ťažkosti. Pohybovala sa ľahko, mohla sa zohýnať, v práci nemusela zastávať. A dnes musela náhle odložiť lopatu. V krížoch ju zle pichlo, v očiach sa jej zahmlilo, dobre, že nespadla, lebo aj nohy ju zrádzali. Musela si sadnúť, musela hodnú chvíľu sedieť a nečinne hľadieť, ako obaja chlapci sa namáhajú jarok dokopať, aby mohli položiť rúry. Bolo to nepríjemné precitnutie. Ruky znehybneli, a kým sa jej v hlave pretrhali ako-tak mrákavy, stihla si uvedomiť, že táto práca nie je vlastne pre ňu, že je len slabou ženou a že pod srdcom nosí druhý život, ktorý dosiaľ bol spokojný aj tak, keď si ho nevšímala, ale ktorý ju teraz upozorňuje, aby predovšetkým naň pamätala. A náhle do celého tela jej vošla slabosť, ťažká ani olovo. Dosť, povedali ruky, dosť povedali aj nohy a bolo by to i nebezpečné, keby sme sa rušali. Paulínka ich počula a musela uznať, že majú pravdu. Za ten mladý život, ktorý nosí pod srdcom, je aspoň natoľko zodpovedná, ako bola za tie životy, ktoré vynosila. Bolo vždy tak, že stíchla, stala sa pokornou, odovzdanou, keď zistila, že bude matkou. Ani teraz nesmie inakšie. Dosť, povie si sama a rýchlo stráca záujem o prácu, ktorú dosiaľ s takou horlivosťou vykonávala.

Do večera už potom nespravila veľa a teraz, keď sa vracia domov, myslí na to, že vlastne svoje predsavzatie splnila. Pred niekoľkými dňami otvorila modlitebnú knižku a k balíku hladkých bankoviek pridávala zvyčajnú týždennú úsporu. A keď pri tej príležitosti peniaze spočítala, zistila, že ich je práve toľko, čo potrebuje, aby splatila zvyšok dlžoby. Bolo to príjemné zistenie. Konečne vyviazla z klepca. Je slobodná. Zachránila dedičstvo pre deti i sama sa uvoľnila a zabezpečila. Mohla hneď ísť a vyčítať Chreniakovi na stôl peniaze, mohla sa hneď zbaviť záväzku, ktorý ju ešte zaťažoval. Uspokojila sa však akosi vedomím, že ju už nemôže zaskočiť. Veď povinnosť dlžníka mohla vykonať hocikedy. Na tom predsa teraz nezáleží, keď má plnú hotovosť. Aspoň si tak myslela. A druhého dňa ráno ako obyčajne navliekla si kombinézu a ponáhľala sa za chlapcami na dedinu. Dosiaľ jej dobre padlo, keď sa jej v rukách peniaze rýchlejšie hromadili. A v domácnosti sú vždy potrebné. Peter nemá slušnejších nedeľných šiat, dvojčatká vydierajú topánky, aj k pôrodu jej všeličo chybí. Prečo by si nepomohla, keď jej v tom nič neprekáža? I sedliaci naliehajú, aby sa robota čím skôr skončila. Zárobok sa zmenší, treba sa uspokojiť s tým, čo vykonajú Petrove ruky.

Ide domov sama. Chlapci si sadli na starý, otlčený bicykel, ktorý ryšavý Gusto vypriadol a po dvojtýždennom lopotení upravil natoľko, že sa na ňom krútili kolesá, keď šliapal striedavo na pedále, naozaj ako na skutočnom bicykli. Peter prejavoval síce určitý nepokoj. Hľadel skúmavo na matku, vypytoval sa, či necíti nejaké ťažkosti, a chcel ju odprevádzať. No keď sa naň veselšie usmiala a uistila ho, že nepotrebuje sprievodcu, predsa sa len ulepil na zadné kolesá za Gusta a dal sa vliecť. Paulínka ho ešte vidí. Veľmi sa mu dobre nesedelo. Nevedel, kde si má položiť nohy, a niekoľko ráz sa obzrel, či ide za nimi. Možno, že neurobila dobre, keď ho poslala vopred. Cesta je naozaj tvrdá a nejako nezvykle dlhá. Zdá sa že ide už veky. Dedinu i s bielou vežou kostola stratila už dávno z dohľadu a nezdá sa, že by sa bola o niečo priblížila k domu. Je ešte stále v šírom poli. Cesta pred ňou ubieha, vystupuje do vŕšku, potom zvoľna klesá, aby sa tam ďalej znovu o niečo zodvihla. Nebadať, že by chcela niekde aj vyústiť. Azda inokedy na ňu nemyslela, preto ju necítila. Ale teraz sa jej zdá únavnou. Iba s vypätím všetkých síl ju prekonáva. A v krížoch zase usádza sa bôľ. Či vôbec dakedy príde domov?

Po chvíli si musí sadnúť na trávnik kraj cesty. Bôľ v krížoch vzrastá pri každom kroku a najpálčivejší je práve v živote. Skoro by sa mohlo povedať, že je to kolika. Keď si oddýchne, možno bude môcť zase pokračovať.

Pred ňou je mladá čerešňa. — Má však dosť bujnú korunu, aby schladila rozpálené čelo pocestného. Medzi tmavými, napolo zloženými a ovisnutými listami vyzerajú už plody: niektoré zelené, niektoré na jednej strane zapálené, množstvo guľôčok na stopkách, vystrčených proti slncu, tvoria celé kytice. Slabšie konáre previsujú a tie krajné svietia, akoby z nich šľahali plamene. Tam ďalej sú polia, široká, mierne zvlnená zem, odpočívajúca pod večernou oblohou. Dobre rozpoznať jednotlivé role. Jednak dlhé pásy, položené vedľa seba ako pentle, jednak veľké lány ako roztiahnuté kusy súkna. Mladé zbožie po nich steká v slabom vetre do nepokojných prúdov. Má ešte svieži dych a mäkký zvuk. Paulínka sa ním necháva unášať. Chvíľami sa jej zdá, že sa pod ňou naozaj kolembajú zelené vlnky, tichý šum ju preplňuje celú. Veľké slnce je práve za korunou čerešne. Pomaly klesá z oblohy a červenými šmuhmi zôr podfarbúva okraj obzoru. Ach, ako je dobre vnímať tento pokoj skonávajúceho dňa. Rozpálená krv v žilách sa chladí, v hlave viac nehučí, srdce nedupoce a bôľ z tela sa stráca, akoby ho niekto dotykom vlažnej ruky odčerpával. Ach, ako je ľahko spočinúť v náručí zeme. Paulínka by nedbala zostať aj tu, pokrútiť sa na trávniku, zatvoriť ťažké viečka a usnúť. Telo samo sa ukladá a čím viac sa oddáva tomuto pocitu, tým sa stáva malátnejšou, slabšou a ľahostajnejšou. Skoro zabúda, kde išla a čo chcela robiť. Hoci iba nedávno ju trápila obava, či dôjde domov, teraz ju to nezaujíma. Myšlienka na domov, na deti sa jej z hlavy nejako vytratila. Opája sa len pohľadom na tú pokojnú krajinu pred sebou. Možno ju takto ešte nikdy nevidela alebo ju nestačila tak bezprostredne zažívať. A teraz ju ochutnala, ovoňala a nevie sa ňou presýtiť. Chcela by s ňou splynúť, chcela by s ňou žiť, ako v nej žije ktorákoľvek roľa tu na okolí. Áno, tak by sa jej žiadalo.

Náhle však vyruší ju hukot motora. Obráti hlavu, a keď zistí, že sa k nej po ceste rýchlo blíži malé auto s plátennou strieškou, naozaj sa splaší. Nepochybne je to Chreniakovo auto. Božemôj, a ona tu sedí pri ceste ani Cigánka. Celkom ju zavalí táto myšlienka. Nie, nie, Chreniak ju nesmie takto pristihnúť, zhorela by hanbou. A hneď zbiera sily. No spraví iba niekoľko krokov. Nohy sú neisté, pred očami sa všetko hýbe, nevie, kadiaľ stúpa, a potom ten bodavý bôľ v krížoch. Istotne by spadla, keby šla ďalej. Aspoň sa pokrčí a odvráti, aby ju nepoznal.

Najprv sa zdá, že auto prebehne vedľa nej a rýchlo zmizne na ceste smerom k mestu. Motor opreteky trepe a čím je bližšie, tým šialenejšie sa rozbieha. No v ostatnej chvíli hamovky prudko zaškrípu, počuť, ako sa kolesá kĺžu, z výfuku vybuchuje plyn, drevená škatuľa zastane, ba niekoľko otáčok sa posunie i späť a spod nízkej plátennej striešky vylezie sám Chreniak.

Niečo sa vari stalo?

Paulínka vrtí hlavou. Nie, chcela si len odpočinúť, je taký príjemný večer. Chreniak si ju skúmavo prezerá. Jemu sa veru nezdá, že by ju držala iba taká nevinná zámienka. Človek, ktorý sa kochá pohľadom na prírodu, nemáva taký strhaný a nepokojný výzor, a potom predsa dobre videl, ako ju potočilo, keď sa pokúšala vstať. Ženám v takomto stave, ako je ona, ani neradno vzďalovať sa ďaleko od domu. Nie je ani príhodný čas vysedávať na sparenej zemi vedľa cesty. Podľa jeho mienky bude najlepšie, keď sa čím skôr dostane k svojim. Náhodou teraz nemá v aute nijaký náklad, a tak si môže bez obáv a pohodlne prisadnúť. Zvezú sa spolu.

Paulínka bola by ochotná brániť sa. Nevie pripustiť, že by mohla od Chreniaka prijať nejakú úslužnosť. Búri sa v nej stará hrdosť. Veď to bol jej najväčší nepriateľ. Dosiaľ s ním skryte bojovala. I túto cestu na dedinu len kvôli nemu podnikala. Nechcela sa pred ním pokoriť. A teraz keď je pri cieli, keď si zase zaistila pevné a samostatné postavenie, ktoré ani on nemôže zvrátiť, mala by sa mu poddať, mala by mu dlhovať za to, že ju raz previezol na svojej drevenej škatuli? Nie! Ešte má toľko síl, aby zašla na vlastných nohách domov. Ale také vrtochy popri jeho pevnej vôli ukážu sa slabé. Chreniak nemieni sa od nej ani hnúť, kým si do auta nesadne. Zdá sa, že jej stav dobre ustálil, hoci do lekárstva sa nerozumie. Je pritom pokojný. Niekedy by mal vari sklon k žartu, ale také výbuchy spodných hlbín zavčasu potláča. Chce si zachovať príslovečnú odmeranosť a chladnosť. Ako si to predstavuje? Samodruhú ženu nemôže nechať v nijakom prípade na ceste pred nocou. Ak nemieni použiť jeho služby, bude nútený pristaviť sa v nemocnici, aby poslali po ňu sanitnú službu.

Paulínka je bezmocná. Ako vidí, nezbaví sa toho buldoga. A aby trochu zmiernila svoju porážku, sama sa utieka k žartu. Azda by len kvôli nej nechcel zburcovať celé mesto, a hneď dodáva, že je veru zvedavá, ako sa vopchá do tej jeho klietky. Ale keď sedí trochu stiesnená pod plachtou, chce byť zase ostražitou a podráždenou. Hľadí pred seba a pozoruje chlapa, ktorému sa nevládala vzoprieť. Práve pred autom natáča motor. Prudko potrháva kľukou, ústa má pritom pevne zomknuté a čierna štica sa mu na čele natriasa. Potom náhlivo sa upína a sadá si pred ňu. Kladie ruky na volant a zapína rýchlosť. Všetky jeho pohyby sú pokojné a isté. Ani na chvíľočku nezaváhajú a hneď vyvolávajú účinok na ktorý boli zamerané. Motor zarachotí, mocné údery otriasajú dlážkou i plátennou strieškou, zápach spáleného benzínu a priehriatej gumy vsiakne do povetria a malá klietka sa rozbieha prostred cesty. Potom vidieť len jeho široké plecia, temný, šľachovitý krk, mäsité ucho a prešedivené vlasy nad ním. Ruky pevne držia volant. V zápästí sú široké, v prstoch pevné. Áno, je to on: Vendelín Chreniak. Nezmenil sa veľmi, hoci dosiahol pomerne vysokého postavenia. Vždy bolo v ňom niečo hranatého, obhrublého, nedohotoveného a dravého, čo ľudí urážalo a niekedy aj pokorovalo. Aj ju privádzal tým do zmätku. No ak si myslí, že ju pokoril, tak sa mýli. Práve teraz si to nemôže domýšľať. Chvalabohu, nestojí na tom tak zle, aby sa ho musela ľakať, i keď sedí v jeho aute. Má tiež dosť príčin zostať pokojnou, a keď bude chcieť, aj hrdou.

Chreniak sedí stále nehybne. Pozoruje vpredu cestu. Napína čuvy najmä vtedy, keď mu treba zatočiť do zákruty alebo keď vystupuje na kopec. Možno teraz dôkladnejšie ako inokedy. I klepot motora sa mu v krvi zreteľnejšie ozýva. I jeho myšlienky sú pri nej. Niekedy zbehne pohľadom popri pravej ruke k malému okrúhlemu zrkadielku a vidí tam jej bielu tvár. Všeličo si pritom pripamätúva. Skutočne ho táto tvár znepokojovala od prvej chvíle, ako sa do nej pozrel. Sám nevie prečo. Nemal času vyhmatať a presnejšie určiť všetky city, ktoré sa v ňom chvíľami zapaľovali. Možno nepovažoval to ani za potrebné. Jedno však vie istotne, že Paulínka Alpárová bola vždy hrdou, povýšenou. A preto ju znenávidel. Hlavne jej veľkopanskú rozšafnosť nevedel zniesť. Zdala sa mu neodôvodnená, povrchná, len panská móda. Priznáva sa, že dlho zapáral temným hnevom proti nej. Túžil po pomste, hoci skoro nemal príčiny. Veď mu vlastne nič nespravila. No chcel ju vidieť porazenú, bezmocnú, úbohú, chcel ju vidieť pri svojich nohách, žiadal si, aby ho o niečo prosila, aby sa domáhala jeho pomoci. Zrejme to bola nezmyselná žiadosť. Sám sa pre ňu hanbil, keď si ju uvedomoval. No bola v ňom. Živila sa sama sebou a rozpaľovala mu hruď. Ona ho štvala do nových a nových zápasov. Pustil sa do náhlivého podnikania, aby sa len domohol moci, zriadil si konkurenčnú dielňu, zvyšoval výkon, znižoval ceny. Bolo treba vytisnúť a zničiť Alpára, o ktorého sa Paulínka opierala. Ponáhľal sa odkúpiť Kuzmov dom. Ani veľkoobchod od Tótha neprebral iba preto, že sa vrátil brat z Ameriky. Dobre vedel, že Tóth vyplatil dane za Alpárovcov. Ale v ostatnom čase jeho túžba po pomste nejako opadla. Naraz necíti takú potrebu domôcť sa víťazstva. Žiara v hrudi pohasla, je pokojný. Paulínka mu nijako nezavadzia. Možno sa v nej mýlil. Niekoľko ráz už ju stretol na tejto ceste v Alpárových umazaných šatách. Dozvedel sa aj tom, že chodí do dediny jarky kopať. Musel sa nad tým dobre zamyslieť. Nie každá žena má odvahu pustiť sa do zápasu so zlým osudom. Obyčajne ich jedinou zbraňou býva plač. Vzdávajú sa pri prvom nápore na milosť a nemilosť. Hľadajú pomoc u chlapov a platia ju draho svojou cťou. Ale jeho bývalá majstrová sa vynašla. Nestratila hlavu, keď sa okolo nej borila pôda. Ľahko sa zbavila panských návykov, ktoré ju opantávali, a neštítila sa zašpiniť si ruky i ťažkou chlapskou robotou, keď to bolo treba. Všetka česť. Dnes má o nej inú mienku a vie jej odpustiť aj hrdosť, ktorej sa ešte pridŕža. Ba naopak, prechováva k nej úctu. Trochu ho pomŕza, že bol proti nej niekdy zaujatý, a je vlastne rád, že jej môže preukázať malú službu.

Do zrkadla pred sebou nepozerá sa iba preto, aby si pripomenul jej tvár, ktorá je ešte stále plná, ale hlavne preto, že ho núti presviedčať sa, či tam za ním sedí, či má otvorené oči. Keď ju našiel na ceste, trochu ho poľakal jej výzor a teraz myslí, že otrasy motora a dusivý zápach spáleného benzínu by jej mohol uškodiť. Cez mesto stíši rýchlosť a v ulici pred Alpárovcami zatiahne blízko k bráne.

Ale Paulínka tu náhle ožije. Myslí si, že by niečo veľmi dôležitého premeškala, keby teraz neprejavila dostatočnú pohostinnosť. Okrem toho naskytuje sa dobrá príležitosť, aby mu odovzdala poslednú splátku na dlžobu. Bude to jej tromf, aby boli navzájom vyrovnaní. Nuž Chreniak musí ísť dnu.

Vnútri polámu sa rýchlo i posledné hroty nevraživosti medzi nimi. Paulínka stáva sa čím ďalej tým pokojnejšou. Má pokojný úsmev, môže otvorene hľadieť na hosťa. Necíti pred ním nijakú tieseň. Veď je to ich bývalý pomocník. Nič neobyčajného na ňom niet. Naostatok, volá ho pánom Chreniakom, aby prišiel každý na svoje, a zisťuje, že sa jej to dobre vyslovuje. Chreniak si to zase nezabudne všimnúť a nepotrebuje hľadať v tom narážku. Prichádzajú im na um len samé príjemné spomienky. A nemusia byť pritom ani opatrní. Všetko sa tak zdá, že žili dosiaľ len v dobrej zhode a že sa tu stretli dobrí známi, ktorí si navzájom žičia.

Potom sa náhle Chreniak obráti k Petrovi, ktorý je tiež tu a diví sa, aká len vie byť matka prívetivá. Hovoria o remesle. Veru, neboli dobré časy. Ľudia dlho rozmýšľali, ak mali vydať nejakú korunu. Ale teraz niečo poľavilo. Zase sa otvárajú stavby a hlavne dediny ožívajú, sedliaci majú väčšie nároky. Či Peter stačí sám na robotu?

Nuž to veru nemôže povedať. Peter je predsa len chlapec. Nemá ani výučný list. Vedie remeslo pod otcovým menom a s Gustom si vypomáhajú, ako vedia. Niekedy je to aj ťažko. Najmä pri zjednávaní roboty. Sedliaci sú fiškáli. Všelijako miešajú rozumom, keď majú pred sebou iba chlapcov. Dosiaľ im v niečom vypomohla i mať. Robota išla rýchlejšie. Ale teraz bude horšie. Potrebovali by staršieho, skúsenejšieho človeka.

V tom prípade im pán Chreniak veľmi rád vypomôže. Práve sa mu prišiel ponúknuť starší, skúsenejší a hlavne spoľahlivý pomocník. On ho ani tak nepotrebuje. Nuž ak nemajú proti tomu nič, prepustí im ho.

Ach, pravdaže, Paulínka bude pánu Chreniakovi veľmi povďačná, keď bude taký láskavý. Už mala veru starosť, ako vec zariadiť. Nemôže dovoliť, aby sa jej chlapec celkom zodral. Spoľahlivý pomocník bude u nich len vítaný.

A pán Chreniak slovo dodrží. Ešte toho večera postaví sa do dvier chlap, ktorý musí dobre ohnúť krk a chrbát, aby mohol vojsť dverami. Paulínka ho tak skoro nečakala. Uložila deti a sama sa pripravovala na spánok. Trochu sa jej nepríjemne dotýka, že tak neskoro k nim niekto prichádza. Vyjde z izby a necíti sa dobre, lebo je iba v košeli. Ale hneď potom zabúda na ostych, hľadí prekvapene na chlapa vo dverách a musí veru spľasnúť rukami.

Veď je to Tóno!

Skutočne, veľký Tóno rozťahuje do úsmevu ústa, ako sa len dajú, a vyvaľuje lesklé oči, hľadajúc napochytre kút, do ktorého by si odložil svoj batoh, aby nebolo pochybností, že sa tu mieni usadiť.

Kde sa tu berie?

Veru nech sa len čudujú. Svet je taký veľký, že sa v ňom človek ľahko stratí. A predsa niekedy príde i na to miesto, z ktorého ušiel. On, Tóno, od tých čias, ako od nich odišiel, popremieňal veľa miest, lebo časy boli také, že robota nedržala sa dlho rúk, i keď ju človek stískal a najhustejším potom lepil. Bolo treba za ňou putovať. A tak poznal celú republiku a zodral svoje vojenské baganče, ktoré si doniesol až zo Sibíri! Nakoniec robil v Bratislave. Bola to veľká dielňa. Zarobil dosť a nemusel sa odtiaľ hýbať. Ale nedávno v tržnici kričala za ním tá tučná baba, čo tu na ich dvore býva a čo handluje s perím. Vraj musí prísť sem, vraj ho veľmi potrebujú. Dlho rozmýšľal. Človek nemusí veriť každej papuľnatej babizni, ale potom sa predsa rozhodol. Aspoň reku príde na výzvedy. Pre každý prípad ohlásil sa najprv u pána Chreniaka a ten ho teraz posiela sem. Nuž tak.

Paulínka sa nevie spamätať. Behá po kuchyni, podpaľuje v sporáku oheň, musí mu pripraviť večeru, istotne ešte nejedol. Potom si zase spomenie, že je len v košeli. To sa jej veru nepatrí. Uteká si natiahnuť šaty. Ach, tento Tóno! Celkom ho už bola z pamäti vypustila. Myslela, že ho už neuvidí, a on prišiel. Naozaj, veľký Tóno! Skoro ho hltá očami. Pozoruje, ako sedí, ako dôkladne je. Pripamätúva si ho každým pohybom. Áno. On je to. Ešte v noci naň myslí a v duchu ďakuje Kropiačke a Chreniakovi, že všetko tak dobre zariadili. Zdá sa, že na ňu čakajú krajšie a zhovievavejšie časy.