ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne mesto!

Aspoň niečo sa uskutočňuje z Paulínkiných snov.

A nie je to iba Kocúrkovo — trpasličie vidiecke mesto, akých býva v každom kraji vždy niekoľko, aby mali penzisti a štátni úradníci kde v pokoji užiť pohodlia a záhaľky svojho stavu, dokopy štyri ulice, aby mali kadiaľ vystávať vytučení obchodníci, vycivení holiči, sebavedomí rozdrapení mäsiari a všetci tí ľudkovia, živnostníci, remeselníci v upätých kabátoch, v úzkych nohaviciach, s drobnými, živými očkami, ale s veľkým rozumom, čo sa namáha rozriešiť problémy tohto sveta, potom drobné ako dlaň námestie so svätou Trojicou uprostred, okolo ktorej na riedkom trávniku popásava sa bachratá krava pána mešťanostu, so starou zvonicou, odkiaľ trikrát do dňa ozýva sa mocne a dôstojne stotonový svätý Martin uliaty z kanónov, zanechaných tu voľakedy ustupujúcim kuruckým vojskom, pýcha mesta, s jedným poschodovým domom, slávnou radnicou, kde opatrujú zlomený meč tureckého pašu a v zlatom ráme vzácny obraz Márie Terézie, ale opravdivé mesto, ktoré si zaslúži svoje pomenovanie.

Keď ho Paulínka prvýkrát vidí z vlaku, poskočí jej radosťou srdce. Áno, tak si ho predstavovala a tak si ho priala: veľké, rušné, s nespočetnými ulicami i uličkami, s priestranným námestím, s tržnicou, stále klokotajúce, dymiace pod širokou oblohou. Vynára sa zo zlatého prachu slnečných lúčov ako rozprávka. Domy všetko kamenné. Na okraji tvoria ojedinelé kvádre, menšie i väčšie, roztrúsené po záhradách a sadoch, no čím ďalej dovnútra kopia sa na seba, hustnú a naprostriedku podobajú sa už pevným hradbám, z ktorých vyčnieva majestátne nad more striech vari desať štíhlych veží s pozlátenými krížmi na hrotoch. Opravdivý Rím.

Okrem toho zachovalo sa tu napodiv kus toho sveta, ku ktorému sa Paulínka stále vracala spomienkami. Naozaj, akoby sem neboli zasiahli nové poriadky. Mesto leží blízo hraníc. Nestačilo sa vari ešte odpútať od prameňov, z ktorých po stáročia napájalo svoje tepny, a zapojiť sa na nové. Hoci geometrovia vyznačili presne rozhranie na mapách i na zemi, vsadili husto stĺpy, vyvesili na ne znaky nového štátu, ba prišli i stráže, postavili sa s puškami vedľa priechodov na jednu i druhú stranu, predsa nepodarilo sa spretrhať všetko pletivo, ktoré zväzovalo dlhý čas obe strany. Ľudia odtiaľto ešte stále cítia, že nejako súvisia s tým svetom tamdolu, a snažia sa všetkými prostriedkami tento pocit v sebe upevniť a predĺžiť. Mnohí majú za hranicami známych, priateľov i rodinu, nuž udržujú styky, vypisujú si, podávajú správy, ba idú aj za obchodom, na návštevu. A keď už majú príležitosť, nezabudnú zabehnúť i do Budapešti, do toho mesta nádhery, vysokého sveta, bujných a bezstarostných zábav, skutočného srdca bývalého kráľovstva. Rozbehnú sa po hlavných triedach, sýtia sa pohľadmi na šialený ruch veľkomesta, zastavujú sa v palácových štvrtiach, sledujú pozorne život mocných grófov, bankárov. Obracajú sa za každým kočom, čo prefrčí kamennou cestou alebo zastane pred niektorou honosnou bránou, striehnu na tváre, na úsmevy, poklony, pohyby rúk, ktoré sa v okienku dvier mihnú, obdivujú šaty, šperky, topánky. Snažia sa rozpoznať vône, lebo všetko toto je pre nich dôležité, veľmi cenné, všetko to si chcú odniesť domov. Potom navštívia ešte divadlo, niekoľko vychýrených zábavných podnikov, aby videli prvých hercov, poznali obľúbené tance, zoznámili sa s najlepším Cigánom, zapamätali si nové melódie, a hlavne nakúpia hŕbu novín, módnych i divadelných magazínov. Doma za horúca chrlia zo seba čerstvé dojmy a správy. Módne žurnály prechádzajú z rúk do rúk, paničky si usilovne odkresľujú strihy, upravujú účesy podľa najnovších modelov, kupujú pomády, páni si vyberajú vzorky na šaty, pristrihujú si fúziky, po salónoch vybrnkávajú staré rodinné klavíre najnovšie Kálmánove čardáše, Lehárove a Straussove valčíky, mnoho sa hovorí o samopašných pitkách na Margitszigete, o dostihoch a tu i tam po kútoch pošepne sa nadstaveným a červeným ušiam i korenenejší žart alebo omastená klebeta z budapeštianskeho sveta. Zlaté zuby sa vyškierajú, tenké ženské hrdielka sa ohýbajú, až jemné žilôčky po nich zvodne zaihrajú a niekto v pravý čas položí na gramofón obľúbenú platňu. Ach, kto by sa tu opovážil holdovať novým časom? Staré pramene sú ešte výdatné a prerážajú silno na povrch.

Nemalou mierou tento stav napomáha a udržuje i okolnosť, že v meste je kapitula a dva kláštory. Za hrubými a vysokými múrmi takýchto stavísk obyčajne plynie život pomenšie. Kňazi i mnísi chodia ticho so sklonenými hlavami, najradšej sa uzatvárajú do izieb, aby mohli nerušene rozjímať o nadzemských veciach. O vonkajší svet sa natoľko nezaujímajú, iba s uspokojením berú na vedomie, že beží starými, vyskúšanými koľajami, lebo takto majú istotu, že ich pozície sú zabezpečené. Okrem toho s nastupujúcim poriadkom zjavovali sa i nebezpečné tendencie. Propagovalo sa voľnomyšlienkárstvo. Oslabovala sa úcta k vrchnosti. Zase prišli pomýlení kazatelia, ktorí hlásali rozkol. Vládne kruhy proti nim nezakročili. Ba boli príznaky, že ich tajne podporujú v ich zákernej a hriešnej činnosti. Sem-tam padli i vyhrážky o odluke cirkvi od štátu. Nuž s tým rozhodne nemohli súhlasiť. Mali oprávnené obavy. Čo to bude? Kde sa to všetko skončí? Či zámerne nechcú podkopávať základy cirkvi? Nie, nemôžu súhlasiť s takými mútnymi prúdmi, musia vyčkať, ako sa veci vyvinú. Zniesli radšej starú spoločnosť. Mala síce tiež svoje chybičky, ale bola aspoň tolerantná voči nim, ba v mnohom prípade postupovali jednotne, opierali a podporovali sa navzájom. Všetka česť!

A tak mesto sníva ešte nerušene svoj krásny sen. Na jednej strane veľký sen o kráľovstve božom, kde má už každá duša zaistené pohodlné miesto, na druhej strane o kráľovstve uhorskom, ktoré zaisťovalo všetkým ľudom dobrej vôle tu na zemi bezstarostné prebývanie. Preto v Kapitulskej ulici každú chvíľu ozve sa zvonenie a nádejné božie nevesty ponáhľajú sa popri studených a vlhkých múroch do chrámov, aby si v niektorom tmavom kúte mohli kľaknúť do spovedelnice a pošepnúť svojmu obľúbenému spovedníkovi nejaký hriešik, ktorý z diablovho semena usiloval sa vzklíčiť v ich tele cez noc, buď aby prijali každodenný pokrm čistoty, buď aby si vyprosili od svätého Antona Paduánskeho splnenie nejakej túžby. Tu i tam prejde z jedných dvier do druhých tmavá postava vysokého pátra alebo tučného preláta. Odpovedá blahosklonne na pozdravy, dáva si ochotne bozkávať biele ruky pokorným dušičkám a zase zmizne niekde na tmavom schodišti kapituly. V kostoloch dunia organy, hlaholia spevy, blbocú modlitby, často sa roztvoria všetky východy a celá tá nádhera, čo žiari a hmýri sa vo voňavom dyme vnútri na počesť pána nebies: zlato, purpur, baldachýn, vzdúvajúce sa zástavy, ligotajúce sa kríže, farby, mnoho pestrých farieb, ovenčené i lysé hlavy, vysvietené lampy, blkotajúce sviece a kvety, živé, čerstvé kvety, ktoré sa hádžu na zem miesto kobercov, omamná vôňa tymianu, biele a belasé mráčky dymu, to všetko vyhrnie sa von, zaleje ulice, hýri, šľahá mocnými plameňmi na slnci a triumfuje nad svetom tak majestátne, ako triumfovalo pred vojnou.

Ani tuvon vo verejnosti sa nič nezmenilo. Život bujnie v tých istých skleníkoch, v tej istej pôde ako za cisára pána. Holiči zabávajú pánov anekdotami budapeštianskych salónov, obchodníci hrávajú remi, obuvníci si nôtia pri robote staré honvédske marše. Na každom rohu námestia je reštaurácia. Tam za veľkými oknami v kožených klobúkoch pri mramorových stoloch vysedávajú celé dni páni. Chybia im síce grófske tituly, ale rozhodne nie spôsoby. Všetci fajčia viržinky, dávajú vysoké prepitné, majú biele, malé ruky, hrubý prsteň s veľkým kameňom, niekde blysne sa i monokel, dávajú sa obliekať, vo dverách naťahujú si okázale biele rukavice, nosia pod pazuchou bičíky a na prechádzkach ich obyčajne sprevádzajú biele chrty. Večerami sa všetky okná na reštauráciách rozsvietia a na pódium si stane Cigán. Cimbal sa pochabo rozskáče, husle rozspievajú. Za oknami je potom rušno: štrnganie pohárov, veselý rozhovor, roztopašný smiech, na parkete mihajú sa páry: vysokí elegáni s čiernymi, dozadu na hladko sčesanými vlasmi, ohybné paničky so silno vyfarbenými perami. Vidieť im iba hlavy, kolembajú sa pod rozjasnenými lustrami v ľahkom rytme. Zavše vynorí sa nahá ruka s veľkým zlatým náramkom na predlaktí, dáma spravuje si účes, pán ju so zhovievavým úsmevom sleduje, potom sa hlavy zase rozvlnia. Tak noc po noc až do rána, akoby tu ples večne trval, akoby tu ľudia nepoznali starosti, akoby všetky ťažkosti prekonávali hravo týmito zábavami: tancom, flirtom. Ešte na svitaní trúsia sa rozjarené hlúčky prázdnymi ulicami. Spievajú na plné hrdlá, rozbíjajú fľašami pouličné lampy, prevrhávajú koše trhovníkov, premieňajú firemné tabule. Ach, je to veselá chasa. Patrí im celé mesto. Dovolia si, čo sa im zažiada, a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Chvalabohu, ten život, čo vyvrel zo spodiny ľudskej spoločnosti v prevratových časoch a čo sa usiloval rozvrátiť starý svet, tu sa nezachytil a neuplatnil. Bol vari zavčasu zakríknutý. Musel sa stiahnuť na okraj mesta alebo do tmavých dvorov, vlhkých prízemných kutíc verejných činžiakov, kde mal svoje korene. Tu rozhodujú a múdro riadia beh vecí vážení mešťania, všetko ctihodní ľudia plných a pokojných tvárí, majitelia dvoch alebo troch domov, rozšafní obchodníci, poctiví remeselníci, všetko spokojní a pohodlní manželia počestných, okrúhlych, dobre živených paničiek, hrdí otcovia sebavedomých synov a bohatých dcér. Bedlivo strežú svoje práva a nedovolia, aby im ich niekto nepovolaný a hlavne nehodný korigoval. Staré, zaužívané návyky považujú za posvätné zákony, bezpečné základy, ktoré určujú ich život. Nedovolia, aby sa niekto od nich odkláňal a aby ich zaznával. Vychodené cesty sú vždy istejšie ako úzke bočné chodníčky alebo dokonca dočasné priechody. Večerami sa schádzajú v starých, solídnych miestnostiach. Pod dubom alebo U stehlíka a pri kartách, popíjajúc samorodé, vynášajú dôležité rozhodnutia.

Človek so zaplátanými nohavicami a s bledou, vpadnutou tvárou sa v meste zle cíti. Nemá sa o čo oprieť. Ulice sú čisté, asfaltová cesta, cementové chodníky, domy pravidelné, plno veľkých okien, po oboch stranách ulice výklady, preplnené drahým tovarom, klenotmi, tenkými zlatými retiazkami, všelijako umne vyrezávanými prsteňmi, hodinkami, krehkým sklom, porcelánovými figúrkami, ako pavučinka jemnými látkami, sviežimi kvetmi, vkusne upravenými lahôdkami a nápojmi od výmyslu sveta. Keď sa pred to postaví, musí myslieť na svoju potom temer skôravenú košeľu, obdratý kabát, nemotorné, hranaté ruky, napuchnuté, robotou znetvorené a nepohyblivé prsty, hrčavé a stále zapáchajúce nohy. A potom všade v nejakom nadstavenom zrkadle alebo v lesklej doske, hradiacej v pozadí výklad, zjaví sa mu jeho strhaná, žiadostivosťou vyjavená tvár. A tá ho vždy zradí. Neznáša ju pri takýchto drahocenných, všetko krásnych veciach. Okrem toho zo všetkých strán narážajú naňho pohŕdavé pohľady starostlivo vyobliekaných pánov, nafarbených dám. Každú chvíľu mu je tesnejšie, nevydrží dlho. Vojde k údenárovi, kúpi si pol kila klobásy, v pekárni dvadsať deka bieleho chleba a zapadne v niektorej tmavej putike na mýte, kde obvykle na malom priestranstve okolo pohármi zastavaného, liehovinami zaliateho a zapáchajúceho pultu tiesnia sa podobní tvorovia.

V tržných dňoch sa síce ulice zaplnia prostými ľuďmi z dedín, sedliak si má kúpiť brúsik, gazdiná zase šatku a nejaký pestrý kartún na zásteru dievke, od rána hrkocú s vozmi, klepocú ťažkými čižmami dolu po asfalte, smrkajú a odpľúvajú podľa potreby, ale tí nemajú žiadne nároky proti mešťanom a dajú každému úctu vždy väčšiu, ako by mu podľa stavu prináležala. Hmýria sa väčšinou po tržnici. Sedliaci poprekutajú železiarske obchody a niektoré staršie, zbožné sedliačky nazrú do kostolov. O dvanástej sa všetko vyprázdni. A keď ešte toho dňa zametači odstránia poslednú kôpočku konského trusu z cesty, mesto zase nadobudne svoj vzhľad. Môžu sa rozsvietiť pouličné lampy, kaviarne a môžu vyjsť mešťania v lakovaných topánkach na korzo. Istotne sa nezamažú.

Paulínka vpláva do tohto oslnivého prostredia vrtko a s pocitom uľahčenia ako ryba do žumpy, keď prv musela sa predierať namáhavo plytčinou a mala už strach, že sa jej nebude dostávať vody. Od samej radosti zbaví sa veľmi rýchlo spomienok na trampoty nedávnych chvíľ. Veď je teraz pani majstrová, všetci ju tak volajú. Má okolo seba čeľaď, robí každý deň veľké nákupy, vedie domácnosť, naozajstnú domácnosť. Toto vedomie pravdepodobne pôsobí, že hoci je po pôrode, rýchlo sa zotaví, oživne, zaokrúhli sa a zmohutnie. Je z nej krásna panička. Preto potratí slabosť a skromnosť. S novým prostredím napodiv rýchlo zrastie. O niekoľko týždňov sa cíti, akoby tu bola vyrástla. Pohybuje sa a koná nenútene, nič ju nemýli, nemätie. Chodí isto, orientuje sa bezpečne. Pokojne zastavuje sa pred výkladmi, prezerá vystavený tovar, nesklopí oči k zemi, keď má stretnúť lepšie oblečenú dámu alebo pána. So záľubou, ba niekedy i s nádychom srdečného smiechu, akoby išlo o známych, na nich hľadí. Dobre im rozumie. Ich spôsoby sú jej veľmi blízke. Veď patrí medzi nich.

Ráno, sotva odovzdá raňajky, opatrí malého Petra, náhlivo, ba až horúčkovite, akoby šlo o bohvieakú významnú udalosť, upravuje sa pred zrkadlom, berie košíček, nákupnú tašku, červenú koženú peňaženku a ide na trh. Kapitulskou ulicou kráča hrdo a sebavedome. Blahovoľným úsmevom a láskavým hlasom odpovedá na pozdravy známych, tu i tam sa pristaví na pár slov s niektorou paničkou, ktorá sa vracia už z nákupu. Áno, ona spí v poslednom čase veľmi dobre. Čo dala za toho kohútika? Nuž, to je zadarmo. Aj ona musí kúpiť párik. Jani má veľmi rád kuracinku. Áno. Pá, dušička. Idúcky nazrie do úzkych dvier, nad ktorými hlása vyblednutý nápis, že tu obchoduje s miešaným tovarom Klotilda Vajčiaková. Nevyruší ju poplašný hlas spiežovca nad hlavou. Má už preň v ušiach vyhľadanú strunku, tak isto ako má pripravenú inú na piskľavý štekot sučky, ktorá ju víta, keď otvorí dvere na chodbu do bytu slečny Füzy. Neprieči sa jej ani dusivý zápach oleja, octu a starých rýb. Chcela len povedať pani Klotilde dobré ráno a opýtať sa, či budú mať na obed párky. A keď dostane od dýchavičnej ženy s rybími očami, čo sedí na vyvýšenom mieste za pokladnicou, alebo od oberučnej Hanky, ktorá lieta okolo pultu ani včela, prívetivú odpoveď, pokračuje v ceste. Ešte má viac podobných obchôdzok, drobných, každodenných povinností, často iba zdvorilostných zastávok. Zvykla si na ne tak, že deň bez nich zdal by sa jej prázdnejším. Voľajako nadobúda nimi zo dňa na deň väčšej dôstojnosti. Robia tak všetky mestské paničky.

No do najväčšieho vytrženia dostáva sa v tržnici. Chodí od búdky k búdke, prezerá, dojednáva sa. Ach, to je radosť prehŕňať sa rukami v hŕbach zeleniny, ovocia, ohmatávať ho, považovať a potom ukladať do svojej tašky. Pri každom stánku stretáva sa s novou vôňou. Všade šumí rozhovor: predavačky vychvaľujú svoj tovar, tisnú priam do rúk, nech sa páči karfiol, túto väčšiu hlávku, je čerstvá. Napospol volajú ju pani veľkomožná. Paulínka nevie nič odmietnuť. Berie plnými priehrštiami. Miestami pokúša sa zjednávať cenu: nie, to nedá, kohútiky sú ľahké, tamto mohla kúpiť lepšie. A je rada, keď sa jej to podarí. Potom vyťahuje okázale peňaženku a platí. Sú to všetko dôležité úkony: počítanie, vydávanie. Nakoniec vracia sa obložená nákupom a cíti sa rozhodne bohatšou, blaženejšou. Doma všetko rozšafne ukladá na stôl, ešte raz skoro labužnícky ohmatáva, považuje, hodnotí, triedi.

Áno, tak si to predstvovala: byť samostatnou paňou, nosiť napchatú peňaženku, chodiť sebavedome pomedzi ľudí, usmievať sa na každého a robiť nákupy, veľké nákupy, aby bola v domácnosti vždy hojnosť. Nuž tu si to môže dovoliť. Na Kapitulskej ulici majú svoju dielňu. Alpár vykonáva inštalačné práce. Dielňa ide dobre, každú chvíľu objednávajú sa nové práce, príliv peňazí neustáva. Paulínka nie je obmedzovaná vo výdavkoch. Dni jej plynú bezstarostne, nejako veľmi ľahko. Až sa tomu niekedy sama diví. Bude to tak vždy? Ale nieto dôvodu pochybovať. Zdá sa, že jej život sa vyrovnáva. Možno to býva u každého. Istý čas dostáva trhliny, staré rany sa otvoria, utajený hnis vyvrie na povrch a hrozí porušiť zdravé tkanivo. No potom sám vypustí liečivú súkrvicu, rany sa zaceľujú, všeličo sa zabudne, opraví, všetky hroblinky sa uhladia, prekážky rozdrobia, život zo dňa na deň pokojnejšie steká, lebo je upevňovaný spodnými prúdmi ako rieka na rovinách. Alpára si nestačila síce získať celkom. A bude to vari aj ťažko. Má príliš búrlivú povahu, aby sa dal natrvalo k niečomu pripútať. Nie, ani dieťa sa nestalo prostredníkom, ako predpokladala, ani ďalšie ním nebudú, hocikoľko by ich prišlo. Teraz to vie určitejšie. Pustil sa na vedľajšie chodníčky, niečo ho stále tade ženie vpred, a on sa nebráni, nechce vybočiť. No pravidelne sa vracia k nej a vtedy je úprimný, presvedčivý ako muž. Zveruje sa jej so všetkými svojimi ťažkosťami, bôľmi, vnútornými zápasmi. A ona ho chápe. Je stále s ním, ochotná ho kedykoľvek brániť a podporovať. Takto sa ich životy aspoň čiastočne stekajú. A to jej zatiaľ stačí. Uspokojuje sa, že ju pri sebe trpí, zahrieva ju vedomie, že predsa niečo pre neho znamená. A iné jej už nič nechýba. Čierne strašiaky, ktoré ju voľakedy plašili, zanechala niekde ďaleko za sebou. Fabrika, koniarne, úzka dolina, dedinská krčma. Ach, aká vzdialenosť ju od toho teraz delí. Nikdy sa k tým miestam už nevráti a nič z toho, čo ju tam ťažilo, azda aj prenasledovalo, sem nedôjde. Môže byť spokojná. Dobre sa ukryla pred minulosťou. Tu začne znova po svojom.

A toto rozhodnutie nezmení ani vtedy, keď nečakane v jednej ulici objaví dlhý dom s veľkými zamrežovanými oknami, nad ktorými skvie sa nápis: Imrich Tóth, veľkoobchod so železom. V prvom okamihu sa pozastaví. Voľakedy istého Imricha Tótha poznala. Bol to ryšavý, mocný chlapčisko, vozil sa dedinou na bričke a šibal deti. Bol by to vari on? Zaiste! Jeho otec chcel mať z neho veľkoobchodníka. Poslal ho preto do sveta a nadväzoval styky. Po vojne sa mu mohol ľahko plán splniť. Naostatok, tu je to zreteľne vypísané. Imrich Tóth. Paulínka nepochybuje, a kým hľadí do okien, kde vidieť naozaj obrysy železného náradia a rozličných uskladnených strojov, spomienky, ktoré zatiaľ v nej ožívajú, podomieľajú jej povážlivo istotu, ale keď sa jej dlhý dom vytratí z pohľadu, všetko sa zase v nej upokojí. Mesto je veľké. Ľudia sa tu na uliciach stretávajú, hľadia na seba, možno sa aj niekde stretli, ale bolo to vari dávno, spomienky zlyhávajú, niet ani zmyslu zastavovať sa pri nich. Povinnosti človeka naháňajú, treba sa ponáhľať, každý uteká. Nuž načo by sa mala ona plniť obavami?

Bývanie sa jej tiež páči. Je to starší nájomný dom na Kapitulskej ulici s veľkou klenutou bránou do dvora. Domáca, inakšie bezdetná vdova po prednostovi stanice, obýva malý domček v záhrade, kde sa vari niekedy zdržiavalo služobníctvo. Vídať ju iba ráno, keď ide s červeným hrnčekom po mlieko svojim piatim angorským mačkám. Inakšie neslýchať o nej celé dni. Alpárovci majú prenajatú prednú časť s oknami do ulice. Vo dvore vedľa nich bývajú ešte štyria nájomníci. Hneď v susedstve Kropiačka, inakšie priekupníčka s perím, tam ďalej Válikovci, predčasne penzionovaný súdny úradník s manželkou, na druhej strane nejaký zaľúbený učiteľský mladý pár a slečna Füzy. Paulínka si všetkých rovnako váži. Sú k nej srdeční a ona k nim. Keď sa stretávajú, navzájom sa pozdravujú, na dvore vymenia i niekoľko slov. A tak sa patrí. Tu na dvore žijú vedľa seba, nuž vyzerá to tak, akoby prináležali do jednej rodiny. Ale najväčšiu úctu od počiatku prechováva k slečne Füzy.

Nič nie je na tom divného.

Slečna Füzy si to koniec koncov aj zaslúži. Nie je už mladá. Obýva najväčší byt, oblieka sa vždy starostlivo, solídne iba do tmavých, až po úctyhodný ohryzok pod bradou upätých šiat. Okrem toho má prísnu výchovu a slávnu minulosť. Do dvadsiateho roku žila pri redemptoristkách v Nádszegu. Tam sa naučila všetkým zručnostiam, obratnostiam a cnostiam mravného a svätého života. Tam prečítala všetky sväté knihy, prijala všetky kropenia, mazania a svätenia, ktoré panské dievča môže obsiahnuť, i všetky pochvaly i vyznamenania, ktoré ju mohli uprednostniť, ba mala prijať už i svätenie večnej čistoty a vstúpiť medzi sestričky. No vyššia moc rozhodla inakšie. Áno, bola to vyššia moc. Zopakuje významne zakaždým slečna Füzy, pozdvihne vzdorovite hlavu a na chvíľu aj stíchne, akoby ešte vždy znášala tlak nejakého násilia, ale nikdy neopováži sa niečo objasniť, opisovať okolnosti, odhaľovať podstatu alebo tvár toho, čo sa nazýva vyššou mocou. Všetko bezpečne uchováva v tajnosti, uzatvára do svojho srdca, iba čoraz zjavnejšie preglgne väčšiu hrčku žiaľu, čo vnesie na chvíľu do jej suchej, popolavožltej tváre viac zmätku. Potom prišla do Budapešti a spievala v bazilike. Ach, boli to slávne roky. Píjavala vajíčka, sladkú smotanu s maslom, obliekala sa do zamatových šiat, na hrdle nosila veľký zlatý krížik, dar jeho excelencie pána biskupa, s partitúrou v ruke vystupovala na pódium, dvíhala vysoko svoje alabastrové hrdlo a spievala nad stíchnutou chrámovou loďou Ave… Nad hlavou sa jej vtedy otvárala obloha, z výšin padali hviezdy a z hlbín dvíhali sa biele oblaky. Ona stála na nich sama samučičká a spievala slávičím hlasom. Nič sa nepohlo. Ľudia nedýchali i jeho excelencia pred oltárom zložila ruky, pozdvihla zbožne hlavu a načúvala. Áno, tak to bolo. Po omši dostávala vždy gratulácie, niekedy i kvety. Ba lákali ju aj do opery. Ale ona odmietla. Nechcela si ústa pošpiniť kadejakými odrhovačkami. Trvala pevne na svojom rozhodnutí slúžiť iba bohu. Vlastne preto prišla aj sem. Voľakedy spievala vo veľkom kostole, aj v kapitulskom. No bývali vtedy iné časy. Doloží slečna Füzy s náznakom pohrdlivého smiešku. A Paulínka si vie predstaviť, aké to boli lepšie časy: ľahké koče, majálesy, tenké drieky, šnurovačky s volánikmi, slamené klobúky s pentľami a s mašľami, kvietkované slnečníky, usmievaví čiernookí gavalieri s naježenou štetôčkou pod nosom, v lakovkách, v úzkych pásikovaných nohaviciach, v obtiahnutom fráčku, v bielych rukaviciach, s cylindrom na hlave, s bodkovanou viazankou pod hrdlom a s tenkou bambusovou paličkou pod pazuchou, hybkí, vrtkí ani strunka. Áno, svet, ktorý mal ešte rýdze slnce a počul bezstarostný smiech. Vtedy slečna Füzy kvitla. Potom prišli roky chudobnejšie, roky dravé a nežičlivé. Svet sa nejako zle postavil. Nejedna drahocená váza padla z podstavca, rozbila sa a nemal kto jej čriepky pozbierať. Nebolo naraz toho, čo by bol bral do rúk, očisťoval a ofukoval krásu. Ľudia začali sa zaoberať všednejšími, surovejšími vecami. I ona sa musela utiahnuť. Teraz sa drží len svojej cnosti. Ale to ešte neoslabilo jej sebavedomie. Cnosť, ktorú prechováva vo svojej hrudi, by jej sama osebe stačila, aby nosila hlavu hrdo vzpriamenú a aby si ľudí obzerala odmerane, s patričným odhrnutím dolnej, trochu mäsitej gamby. Paulínka predsa vie, že pani Klotilda Vajčiaková, obchodníčka s miešaným tovarom, inakšie veľká horliteľka, vlastnými rukami vyberá najlepšie kúsky jedál zo svojho bohatého stola a najtenšie koštialiky zo smetára, všetko zakrúca do hodvábneho papiera a posiela po Hanke jedno pre slečnu Füzy a druhé pre jej sučku, aby to vraj v dobrom zdraví užili. Aj to vie, že na Kapitulskej ulici sa jej každý preúctivo klania, ba ak ide okolo nejaký dekan s červeným pásom na bruchu alebo plešivý kanonik, zažiaria mu oči nefalšovanou radosťou, že sa jej môže opýtať, ako jej slúži apetít a zdravie.

Okrem toho slečna Füzy, aby nebola celkom neužitočnou osobou, v poslednom čase zužitkúva všetky zručnosti, ktorým sa naučila v kláštore. Zaopatrila si rámy, jeden väčší na podstavci, druhý menší, ručný, na prenášanie, potom bavlnky rozličnej farby, svetlú, zelenú, žltú, červenú, bielu i rozličnej hrúbky i akosti, ba aj ihly, a vyšíva podlá predlôh. Celé hodiny presedí nad rámom, namáha si oči i rozum, rozťahuje nitôčky, skladá farby, vymeriava štvorčeky, prepicháva riedke plátno odvrchu, odspodku, ihla behá hore-dolu, oči sú upreté stále na jediné miesto v sieti, ústa zošpúlené, prsty sa nesmú pomýliť. Ach, veľmi piplavá robota. A jednako vravia, aké pozlátené ruky má slečna Füzy, aká je to vôbec cenná osoba. Prirodzene, že tieto lichotivé reči dostanú sa i jej do ušú bočnou cestou, ak si ich priam sama za chrbtom nepočuje. Nuž nie čudo, že chodí vytiahnutá, akoby nosila neustále na bokoch fišpány a v krku špargľu, a že v poslednom čase zabúda si okuliare v zlatom ráme na ostrom nose aj vtedy, keď vychádza z brány.

Inakšie jej meno vo dvore nemá práve teplý zvuk. Najskorej preto, že okrem Paulínky vyslovujú ho dosť opatrne a bojazlivo cudzí ľudia, ktorí občas zastanú bezradne v bráne a nevedia, na ktorú stranu sa majú obrátiť, keď ju hľadajú. Iba ak by sa mali k tomu započítať aj tie čudné slová ako Fúzia, Fúzačka, Fujza, ktoré niekedy v podvečer z otvorených dvier pani Kropiačky s primeranými a nie práve kvetnatými prívlastkami, ba nie zriedkavo aj s kúdliskom páperia vyletúvajú a previsúvajú výhražné v povetrí s patričným sykotom a rinkotom na náprotivnej strane, akoby boli namierené do okien slečny Füzy.

Pravdaže, slečna Füzy o to ani nestojí. Dávno už vyriekla ortieľ nad dvorom. Keby bol pán prednosta žil, nikdy by nebol trpel vo svojom dome takú hnusobu. Tou hnusobou myslí predovšetkým Kropiačku, lebo kedykoľvek sa na tú ženštinu pozrie, vždy sa jej počestné srdce zatrasie hrôzou a hnusom. Ach, veď je to nie ani žena, ale sviňa, vravieva. Obyčajná kotná prasnica, ktorá nevie, do akej bariny by mala svoje rozduté a rozkysnuté telo vyvaliť. Lebo ako sa môže inakšie nazvať osoba, ktorá zabúda, že býva medzi ľuďmi, a hocikedy na božom dni sa vytrčí vo dverách izby iba v košeli alebo dokonca v akejsi stehnami prichytenej zástere. Okrem toho Kropiačka si z každého jarmoku dovedie iného chlapa. Sú to vždy trhani, tuláci alebo baráberi, všetko dobrí vtáci, čo spávajú v garádoch. Očistom vtiahnu jej do dvora taligu s perinami, vláčia jej batohy a potom prischnú vždy na niekoľko dní. Nejaký čas sa povaľujú po dvore, rozvláčajú po kútoch krámy, buchocú, rozkvikujú sa, hvízdajú, a vôbec, chovajú sa tu ani vo svojom. Ale jedného dňa zmiznú bez stopy. Možno ich sama posiela preč, keď sa jej zunujú. Slečna Füzy tŕpne, kedy si pred jej oknami zriadi verejný kupleraj.

Ale ani ostatných nájomníkov nemá v láske. Mladému učiteľského páru zazlieva, že sa príliš dlho cukrujú. Už minul celý rok odvtedy, čo mali sobáš, a ešte sa oblizujú. Chodia ako mačatá. Najmä ju podrobuje prísnej kritike. Raz sa jej zdá pribledá, raz má veľké, nehanebné oči, inokedy príliš vymaľované ústa. Nikdy nie je práve taká, ako by ju chcela mať. A potom, mýli ju, že sa často uzatvárajú do bytu. Kto to videl v letnej horúčave zatvárať okná a sťahovať rolety na celé hodiny? Či sa nepodusia? A čo môžu tam tak dlho robiť? Mali by sa radšej modliť. Áno, tak. A v poslednom čase zbiera sa jej nová hrča spravodlivého hnevu v pečeni a stále vmetáva britké pohľady svojich pohyblivých očiek do pravého kúta dvora, kde bývajú Válikovci. Dosť zložitou a spletenou cestou podarilo sa jej vypátrať, že Válik dal sa pred rokom zapísať do krematória. Váličku vlastne vždy nenávidela. Príčinou boli vraj jej mútne, nevädzové oči a nevinná tvárička. No trochu ju ľutovala. Mala muža invalida a teraz ešte aj suchotinára. Ale toto jej už nevie odpustiť. Dosť ich pánboh pobil, a ešte sa mu rúhajú.

A tak tu na dvore sa stýka iba s Paulínkou. Berie zaiste do ohľadu tú skutočnosť, že je pani majstrovou, že bola tiež niekedy na výchove, vychodila polgárku, že vôbec má spôsoby ozajstnej mestskej paničky. Ale dôležitejšie bude vari to, že Paulínka nevie nikomu odporovať, že sa rýchlo prispôsobuje. Predpokladá, že bude mať v nej vhodný objekt svojej misie. Bude mať koho viesť, vystríhať, chrániť, bude môcť byť patrónom, anjelom strážcom.

Paulínka si váži toto vyznamenanie a usiluje sa, aby si ho udržala. Ani jedno ráno, keď sa ponáhľa na trh, nezabudne prejsť na druhú stranu, otvoriť dvere a zavolať do chodby, či už sa tam niekto zjaví alebo nie, dobré ráno. A od varenia aj niekoľko ráz odbehne pozrieť slečnu Füzy.

Niekedy slečna Füzy navštívi i ju. A vtedy Paulínka má trochu viac náhlenia, lebo ju obyčajne oknom na dverách vidí prichádzať a vždy má potom dojem, že niečo nie je na pravom mieste. Snaží sa preto nadbehnúť nejaký čas, upraviť to i ono, zahladiť stopy neporiadku.

Hneď nato otvoria sa dvere a vbehne najprv sučka slečny Füzy a za ňou sama slečna. Sučka uteká s ňufáčikom pri zemi rovno pod stôl, kde sa obyčajne u Alpárov povaľujú koštiale od obeda. Vôbec, táto sučka je veľmi neposedná, vrtošivá a neporiadna. Zlozí všetky kúty, nazerá do hrncov, omočí pysk do každej mláčky, rozťahuje handry a najradšej trhá a driape pokrovce. Slečna sa na ňu spod okuliarov zhovievavo díva a má radosť. Vlastne chodí sem len kvôli nej. Doma je smutná, ospanlivá, vylihuje len na pavlači a naháňa blchy. Tu sa trochu rozptýli, rozihrá. Zrejme aj jej dobre padne, keď má trochu voľnosti.

Áno, je to milé a rozumné zvieratko, musí doložiť aj Paulínka, lebo chvalabohu, už vypozorovala, že sučka je najchúlostivejším a najzraniteľnejším miestom slečny Füzy. Bezpochyby jej sučka je najporiadnejšia, najkrajšia.

Potom, pravda, je všetko v poriadku. Slečna Füzy sedí spokojne nad svojím rámom, tenkými prstôčkami snuje farebné nitky, zapĺňa trpezlivo štvorček za štvorčekom a prirodzene, spomína na svoju slávu alebo predkladá najnovšie zprávy, ktoré v poslednom čase nazbierala v kruhoch, kde má len ona prístup. Pán arcidekan bude sláviť jubileum. Mariánska kongregácia sa rozhodla darovať mu veľký obraz: Mária v skalách. Obraz bude vyšívať ona. Aj pre mestské múzeum by mala niečo vyšiť, vari nejaký ornament. Pán direktor bol niečo spomenul. Ešte sa vraj rozhodne a poradí s pani sudcovou, ktorá sa vraj rozumie do ornamentov. Ale ona veru pochybuje, že by sa sudcová do výšiviek rozumela. Ako je známe, je to rozvedená pani, svojho prvého manžela, inakšie chýrneho doktora, opustila a splietla sa s týmto sudcom. Nuž bude to dobrá hába a chcela by sa robiť dôležitejšou. Lenže ľudí neoklame. A ona, slečna Füzy, si veru rozmyslí, či si má dať od takej nečestnej osoby radiť a tak ďalej. Paulínke prichodí ju iba počúvať.

Horšie je, keď tu náhodou sedí i pani Válička. Slečna Füzy sa vtedy nevie opanovať. Jej tvár dostáva farbu sychravej noci a oči zase lesk nebezpečnej ľadovice, jej reč má sklon neustále odbočovať, robiť nepredvídané zauzleninky, narážky, ktoré sa veľmi podobajú pichliačom a bodliaku. Ba neraz vyrúti sa otvorene do bezohľadného útoku. Rozhorčuje sa nad ľuďmi, ktorým už nestačí, že urážajú pána boha svojím dychom, svojou rečou, myšlienkami a skutkami, ale zapisujú sa do spolkov s diablom a zavádzajú pohanské obyčaje. No pánboh ich vidí, zavčasu zvráti ich úmysly. Ak im nestačí, že majú okyptené údy a že im zožierajú už za živa červy vnútornosti, vypáli im ešte sírou aj okále, vytrhne jazyk a to isté spraví aj s tými, čo ich v hriechu podporujú. Nebudú dlho nosiť nevinné jahňacie tváre. Tak, aby to vedela.

Úbohej Váličke nezostáva iné len stiahnuť hlavu medzi plecia, sklopiť oči a znášať údery tak, ako dopadajú. Snáď sa protivník unaví. Pomkne ho aj jej pokora a kajúcnosť. No niekedy ich je toľko a sú také boľavé, že ďalšie by už krehká duša nezniesla, preto zakryje si tvár rukami, aby utajila slzy, ktoré sa jej hrnú do očú, a uteká von. Paulínka ju ľutuje. Válička je dobrá stvora, neublíži ani muche. Okrem toho cíti sa jej zaviazaná aj vďakou, lebo kým bol tu Alpár sám, stravoval sa a spával u nich. Mala by sa jej aj zastať. Slečna Füzy vari príliš prísne súdi. Veď Válička predsa nemôže za svojho muža. Všetci sú rovnakí. Nedávajú si ani radiť ani rozkazovať od žien. Častokrát konajú bezhlavo. Ženú sa za niečím, čo ešte v ich hlave nestačilo dozrieť, a potom pykajú. Ale nepovie nič. Nechce si naštrbiť dobrý pomer so slečnou Füzy. I popri jej sklonoch držať kázne, karhať ľudí je to predsa len vzácna osoba, skutočná dáma, ktorú si získala.

Vôbec, Paulínka má snahu v novom prostredí povzniesť sa, držať sa na povrchu medzi slušnými ľuďmi. Ach, život nie je iba to, čo sa nám predkladá, ale aj to, čo si sami berieme. Prečo by sme sa mali brodiť kalom hlbočín, keď je na hladine miesta a vieme ešte plávať. Ach, Paulínka sa cíti nejako poznačená.

Zato Alpár vytriezvel celkom zo svojich niekdajších velikášskych snov. Tu v meste ani mu nepríde na um všímať si spoločnosť, ktorá sa večerami schádza do vysvietených kaviarní a ku ktorej aj on voľakedy patril. Akoby bol spálil všetky mosty, vedúce k tým brehom jeho života. Skôr naopak. Badať u neho snahu temer okázale priznať sa k vrstvám ľudí zaznávaných, nejako osudom pochriamaných. Je síce pravda, že nikdy sa týchto neštítil, považoval ich za seberovných, iba za menej šťastných, ale teraz sa výlučne iba medzi nimi pohybuje, vyhľadáva ich a berie do ochrany. Najčastejšie ho vídať so staviteľom.

Tohto staviteľa pozná akiste celé mesto. Volajú ho Kuzma, hoci jeho pravé meno je Jankl. Chodieva po uliciach s hrubou palicou, prostovlasý, s nakrátko pristrihnutými, dobre už prestriebrenými vlasmi, v plátenných nohaviciach so širokým pásom, v bielej, nad lakte vždy vyhrnutej košeli a na prsiach rozopätej a s hrubou cigarou v ústach. Áno, to je jeho typ. A vídať ho v každom čase, či napoludnie, či večer. Iba keď sa slnko príliš opiera alebo zasa poprcháva, uväzuje si šatôčku na temeno. V meste má rozrobených niekoľko stavieb.

Alpár sa s ním stretol hneď v prvé dni, ako došiel do mesta. Dal mu na svojich stavbách prácu. Neskoršie mu sprostredkoval kúpu už zavedenej dielne na Kapitulskej ulici. Teraz sú nerozluční priatelia. Spolu podnikajú, radia sa, chodia sledovať postup práce. Ale najčastejšie sedia vedľa seba v niektorom výčape. Nevyhľadávajú si práve najsvetlejšie miesta. Zapadnú práve tam, kde ich smäd nadíde a kde je z chodníka najbližšie. A vtedy skoro vždy majú okolo seba pozvaných i nepozvaných hostí. Sú to všetko ľudia, ktorí iba náhodou sem nadišli: robotníci od valca, ktorý tu neďaleko na asfaltke pracujú, nejaký šofér, okoloidúci stolársky pomocník, ešte vápnom ofŕkaný murár alebo aj tulák s hustým strniskom ryšavých vlasov na brade a s vylúženými očami, ba bývajú prípady, že aj žobrák, ktorý sa tu pri stene na lavici zložil, aby si v tieni a v pokoji poukladal nemotornou rukou kúsky chleba do úst a zalial tou trochou páleného, čo mu krčmár pozlieval z pohárov a predložil. Na tom predsa nezáleží. Kuzma všetkých pozýva okolo stola a všetko platí, lebo on sa nemôže dívať, keď niekto blízo neho hladuje, keď niekto zbiera omrvinky a pije poplaky. Treba si vziať do ruky poriadny okruch, rezeň slaniny, hrubý pálenčiar, to patrí chlapovi. Peniaze nech čert vezme. On ich má dosť. Hľa, v jednom i v druhom vrecku, a každý deň ich dostane novú hŕbu. Robotníci mu vyrobia, totiž, jeho robotníci. A nie jeden, dvaja, ale päťdesiat, sto, podľa potreby. Všetci robia pre neho. Jedni kopú, iní murujú, iní zas tešú a tak ďalej. Mnoho rúk, jedny mocnejšie, tvrdšie od druhých, všetko pre Kuzmu. Peniaze sa teda hrnú. Nemá s nimi ani čo robiť. Je len sám, jedny ústa, jeden žalúdok a nechce ich odkladať. Načo by mu boli? Nuž, nate, pite, jedzte. To im Kuzma neplatí, to platia tí, čo tamvon teraz robia. Kuzma si chce s nimi len štrngnúť. Na zdravie! Zajtra budú druhé. Za tie vystaví tuto priateľovi Alpárovi dom, poschodovú vilu: naspodku dielňa, obchod, spálňa, kúpeľňa, komplet. Jemu prenechajú len manzardku, nuž izbu pod štítom, aby mal kde na starosť hlavu skloniť. Zaiste, keď chcú, môže postaviť aj im dom, bol by to veľký, priestranný, kde by sa všetci vmestili.

Chlapi sa smejú. To hej, to by bolo. Ukazujú jeden za druhým svoje zuby, čierne zuby, poriadne klováne a lopaty, zhnité zuby, iba dokaličené kŕče, jeden dokonca holé jamavé ďasná so žilkovaným jazykom uprostred. Chytajú sa pohárov, najprv okúňavo, potom smelšie, a naraz sú ako vo svojom. Pijú, kŕmia sa hltavo, majú mnoho rečí, každý chce niečo dôležitého povedať, až ich musí Kuzma okrikovať, aby nehučali ako v židovskom kostole.

Večer obyčajne niekoľkých dovedie Alpár domov na nocľah. Sú to vždy tí, čo zostanú najdlhšie a čo sa nemajú kde diať, keď krčmár zatvára: tulák, žobrák. Paulínka im musí ustielať na zem v dielni, a to všetkým spolu, aj Alpárovi a Kuzmovi. Nie, oni nemôžu osobitne spať. Spolu sedeli pri stole, jedli, pili, spolu sa vykrbalia, ako sa patrí, hlava pri hlave, telo pri tele. Ak ti bude zima, prikrč sa a pritisni ku mne, telá nás zohrejú, tak. Ešte sa beztoho majú veľa zhovárať. Pravdaže, zorničku nocľažníci nedočkajú, vytratia sa bez stopy skôr, ako by sa stačili poďakovať za pohostinstvo. A s nimi zmizne vždy nejaký nôž, lyžica, hrnček alebo i starý kabát, prikrývka, všetko, čo možno príležitostne upotrebiť a čo možno zase po upotrebení s ľahkým srdcom niekde pod stromom nechať. Ale na tom nezáleží. Druhýkrát tu spí zas iný vandrovník a môže si odniesť celkom nový kabát.

Alpár zámerne vyhľadáva takú spoločnosť ľudí a cíti z toho uspokojenie. Uvedomuje si, že takto predsa nezostal sám, má okolo seba ľudí, hoci neznámych, bezmenných, no veľké množstvo, celé čierne šíky, on patrí medzi nich, môže na nich pôsobiť, a to ho naplňuje odvahou.

Pred nimi ani necíti potrebu ukrývať nejaké tajomstvo, lebo oni tiež nič neukrývajú. Vyvrátia a vytrúsia si hocikedy duše, vyberajú dôkladne, pomaly každú smietku a ukazujú na dlani. Hľa, i toto bolo tam. Sme predsa ľudia, všetci máme od niečoho nechty čierne. Nemusíme sa medzi sebou hanbiť a báť. Ani on nechce byť inakší. Rozpráva otvorene, všetko, čo má na jazyku. A robí mu to dobre. Vidí okolo seba hlavy, veľké otvorené oči, ktoré ho obdivujú. Prečo by nevravel.

Vari táto jeho prílišná zhovorčivosť spôsobí, že ho raz pristaví na ulici malý, chudorľavý, v pleciach nahrbený muž s tenkým nosom. Ukláňa sa a predstavuje. Volá sa vraj Vítek Novák, áno, Novák. Istotne to meno ešte nepočul. Pracuje v mestskom archíve, stále medzi štósmi starých listín, dolu v tmavých pivniciach mestského domu, a skoro ani slnko nevidí. Ale on ho pozná, počul o ňom, a veľmi si ho váži. Dávno sa už chystal pristaviť ho, ale iba teraz sa na to odhodlal. Prosím pekne, vari nezdržuje. Mal by k nemu malú prosbu. Pred časom utvoril tu skupinku. V drobných očiach sa mu pritom zablysne. Myslí, že mu rozumie. Iba malú skupinku, nič zvláštneho, iba päť ľudí dokopy. Sami sa našli a dohovorili. Teraz sa niekedy večer schádzajú a on im vždy číta niečo z novín. Ale chcel by v nich vzbudiť ešte väčší záujem. A tu mu prišlo zastaviť ho a poprosiť v mene svojich priateľov, či by raz medzi nich neprišiel a nepovedal pár slov. Oni by ho počúvali, zaiste by ho počúvali ako svojho otca.

Alpár nevie odoprieť, keď si to prajú. Veľmi rád, bude mu len cťou. A večer dá sa ozaj zaviesť. Ide v pätách svojho nového známeho, ktorý má dlhý kabát s odutými vreckami, veľký čierny klobúk zapadnutý hlboko na uši a ktorý sa zdá teraz pod pouličnými lampami ešte šťúplejší, ako bol za dňa. Idú bez slova až na Suché mýto, tam odbočia úzkou medzierkou poza Veľký kostol, preliezajú akýsi hrubý múr, blúdia chvíľu rozsiahlou záhradou, musia dávať pozor, aby sa nenapichli na zalomenú fazuľovú palicu. Potom zastanú na čiernom, rozmoknutom kapustnisku, aby sa rozhliadli pomedzi strapaté, nízke stromy, zaiste mladé slivky, a hneď zas vykročia prudko proti tmavým obrysom nejakého obrovského staviska. Hneď potom zastanú pred starou, porúchanou, vlhčinou a zhnitinou veľmi zapáchajúcou kôlňou, bojazlivo prilepenou k vysokej stene. Alpár háda, že je pri starej stoličkovej továrni. Malý človiečik mu voľačo zašvitoril, vraj bude musieť čakať. Sám odíde na druhú stranu kôlne, odkiaľ počuť niekoľko tupých úderov na drevo, zrejme nejaké dohovorené znamenie. Hneď potom ozve sa vnútri šramot, zarinčia závory, vo vrátach sa rozširuje svetlejšia štrbina a Alpár môže prejsť.

V kôlni svieti petrolejová lampa, preto vynára sa iba malý ostrovček priestoru. Ostatné je v tme alebo aspoň v hustom šere. Vynárajú sa odtiaľ obrysy nejakých vyradených predmetov, azda kostra stroja, veľké koleso, hrebenák, drevená kľuka, valec a čierne skrížené trámy. Vpredu vo svetle okolo hore dnom prevrátenej debny sedia tri postavy a jedna sa práve vynára z úzadia. Sú to všetko mladí ľudia: jeden kováčsky tovariš alebo starší učeň, lebo má ešte okolo očí sadzu, druhý mlynár alebo pekár so šedivými, nevýraznými očami a so zamúčenou tvárou, ostatní dvaja sú umytí, vari niečo aj starostlivejšie ustrojení a vyčesaní, ale tváre majú tiež drsné, nepravidelne vyformované.

Alpár je prekvapený. Jednak nezvyčajným, pochmúrnym prostredím a jednak tými vyjavenými a vôbec nie prívetivými tvárami. Mladý človiečik, ktorý ho doviedol, musí sa ponáhľať odstrániť nedorozumenie. Pán Alpár musí odpustiť, že ho až sem nútia ísť. Uznáva, že toto miesto nie je vyhovujúce na schôdzky a na zhromaždenia, ale predpokladajúc, že ich krúžok by sotva trpeli v nejakej verejnej miestnosti, a sami nemajú sporiadané domácnosti, bývajú v podnájme, v malých komôrkach, a to s niekoľkými spolu, nuž utiahli sa sem, kde nikomu neprekážajú a nikto ich ani nevyrušuje. Potom hneď obracia sa k priateľom a oznamuje im trochu vážnejším hlasom, že dnes nebude čítať, ale pozvaný hosť bude taký láskavý a povie im pár slov. Nech sa páči.

Alpár nevie sa tak rýchlo spamätať, ako by to potreba vyžadovala. Krv strmšie prúdi žilami, trochu mu vari aj sťahuje hrdlo, lebo v hrudi rodí sa mu nový pocit. Tu naráža na voľačo, čo sa ho dotýka hlbšie ako udalosti, ktoré dosiaľ zažil, čo ho podoberá, nadnáša a hrnie nezadržateľne niekde ako zem, ktorá ležala na hladkej skale a ktorú podteká voda. Áno, jeho život mal nepravidelný spád. Robil zátočiny, že si ho musel kdekto všímať. Ale všetko, čo robil, robil neuvedomene, iba zo vzdoru proti okoliu, ktoré ho nejako tiesnilo. Všetko vzkypelo z jeho neskrotenej, búrlivej povahy. Svoje konanie nikdy neopodstatňoval nejakými myšlienkami, neosobnými pohnútkami jednoducho preto, že ich nemal. Vstúpil do vojsk maďarskej komúny, lebo ta vstupovali všetci jeho kamaráti, že nebolo iného východiska a že ten spôsob života mu práve vyhovoval. Mal príležitosť vyplytvať všetku tú zúrivosť, ktorá v ňom zvrela na fronte, keď zbadal, že bojoval zbytočne. Nemusel aspoň pokorujúco odhadzovať zbraň, išiel ešte zachraňovať svoju vojenskú česť. Búril sa proti fabrickým pánom, lebo videl v nich cudzích votrelcov, ktorí mu nejako zle, potupne ohyzdili rodný kraj. Búril by sa i teraz, keby ho niečo tlačilo. A myslí, že všetci ľudia sa utiekajú k nedovoleným činom, dvíhajú päste, vyťahujú nože najviac preto, že sú ohrození na svojej osobnej slobode. A tu vidí skupinu ľudí, ktorá sa zanieťuje za to všetko, čo on konal, nie z nejakej osobnej pohnútky, ale pre myšlienku. Hľa, sú to všetko bezvýznamní ľudkovia, istotne s najmenšími životnými nárokmi: bezvýznamný pisárik, ľudský moľ, ufúľaný kováčsky a pekársky pomocník, plachí študentíci, a predsa voľačo ich núti, aby sa motali nocou, plúžili temnými uličkami a schádzali sa tu na odľahlom mieste i vo vedomí, že vykonávajú nedovolený čin. Všetci majú vážne tváre ako starí ľudia. Všetci sadajú k svojmu dielu s rozvahou, uvedomele a s pocitom plnej zodpovednosti. Zdá sa, že v ich srdciach klíči nová viera, ktorá ide zúrodniť ich životy a ktorá schvaľuje podobný boj, ako on viedol a vedie. Pre Alpára je to neobyčajne veľký a dôležitý objav. Ach, vari naozaj by bolo niečo pevného, čo by zdôrazňovalo jeho doterajšie činy a čo by vedelo naplniť a zase určiť jeho rozleptaný a pochrámaný život? Títo ľudia ho o tom presvedčujú. Je to na neuverenie. Pozerá sa po nich a čím ďalej, tým viac nalieva sa mu do pŕs radosť. Nie, on im nebude rečniť. Načo by to bolo dobré. Slová im nič nedajú. Oni majú predsa v sebe vieru. Ona im dáva väčšiu silu a väčšiu odvahu, ako mal on. Prišiel sa len na nich pozrieť, zoznámiť sa s nimi, povedať, že aj on patrí k nim. Na tom nezáleží, že je starší, že má určité skúsenosti zo skutočného boja. Chce im byť len obyčajným súdruhom. Odteraz bude i on medzi nich chodiť. Ale navrhuje, aby sa schádzali u nich. Do tejto kôlne je príliš ďaleko, a potom, ako myslia na zimu, veď by tu pomrzli. U nich v dielni je dosť miesta. Môžu tam prísť hocikedy večer, nikomu tam nebudú zavadzať. Pozýva ich všetkých, to im prišiel povedať. Nuž tak!

Nikto proti tomu nič nenamieta. Ba naopak, všetci sú uveličení, že sa im dostáva priazne, podpory a ochrany od váženej osoby.

Od tých čias skupina nadšencov schádza sa v dielni u Alpárov. Pravidelne na mrkaní otvárajú dvere, zdvorile sa klaňajú Paulínke, ktorá má vtedy ešte plné ruky práce, a rozsádzajú sa po kútoch, aby čím menej miesta zabrali. Najdochvíľnejší býva kováč. Niekedy už od skorého popoludnia sedí ticho vo svojom kúte a gúli udivene lesklými očami. Študenti prichádzajú vždy spolu. Usilujú sa urobiť dojem slušných, vychovaných a hlavne o svoj zovňajšok dbajúcich mládencov. Za nimi sa ponáhľa pán Novák s knihou pod pazuchou a nakoniec pekár, celý upachtený, ešte zaváňajúci mladým chlebom, lebo musel ešte vysadiť z pece posledné pečenie. Pán Novák sa nedá vyrušiť ničím. Náhle si sadne za stôl, otvorí hrubú knihu na preloženej strane, priloží na riadok dlhý, tenký, na strednej hánke akoby prelomený prst a začne čítať. Jeho hlas je napodiv mocný a jasný. Podľa potreby vystupuje a zostupuje, ako sa rozrastajú a zas uzatvárajú vetné celky alebo odstavce. Občas robí v čítaní prestávky, silnejšie pritlačí prst, zodvihne hlavu a hľadí významne na prítomných. Treba vysvetliť nejaké cudzie slovo alebo silnejšiu, obsažnejšiu myšlienku. Pán Novák robí to s dôkladnosťou a presnosťou profesora a iba vtedy pomkne prst o slovo ďalej, keď sa presvedčí, že ho všetci chápu. Ach, pán Novák berie svoju úlohu veľmi poctivo. Je naozaj živým duchom krúžku. Ostatní sú prítomní iba telami, očami a ušami.

Alpár počúva. Čudne mu pripadajú slová, ktoré Novák s takou vážnosťou a zodpovednosťou vyslovuje. Zdá sa, že zvestuje nové náboženstvo. Na povrch vyzerajú ťažké, neobsiahnuteľné, a predsa, keď sa ti v hlave dostatočne uležia a keď o nich trochu aj rozmýšľaš, zistíš, že taja hlboký zmysel práve tak ako slová z Písma a hlavne, že otvárajú do budúcnosti voľnejšie výhľady. Človek má náhle pred sebou otvorenú a rovnú cestu, ktorá mu určuje smer i úkon a tak zdôvodňuje všetko konanie. Človek zisťuje, že nie je sám. Okolo neho je mnoho ľudí, práve takých ako on, o nič dokonalejších alebo horších, všetko zaujatých nejakým dôležitým úsilím ako mravce na mravenisku alebo ako včely v úli, všetci sa uberajú jedným smerom, ba celý svet pohybuje sa nevyhnutne tam. Bezpochyby to spôsobuje radosť. Naraz cítiš, ako sa ti naplňuje život. Vieš, prečo si tu, čo chceš a kde speješ. Nič už nie je náhodné, nezmyselné. Nemusíš zahadzovať kosu do žita. Si tu tiež preto, aby si niečo vykonal.

Alpár nevychádza z nadšenia. Urobil objav. Stretol zase seba, našiel svoj svet. Hľa, tu je jeho poslanie a nezdá sa, že by nebolo dosť dôstojné. Je práve také, aké si vyžaduje doba. Nestratil nič, keď prerušil staré priateľstvá. Tu má nové, azda úprimnejšie priateľstvá, vyplývajúce z jednoty zmýšľania, z jednoty viery, priateľstvá, ktoré zaväzujú k spoločnej práci. Ba je hrdý na to. On vlastne nikdy sa nepriznal k tým, ktorí držali v ruke žezlo moci. Búril sa proti každému útlaku. Znenávidel otca iba preto, že bol panovačný, ukrutný, v škole neznášal útlak profesorov, búril sa i na vojne. Teraz je na svojom a vie, čo je jeho úloha.

O svojej novej známosti rozpráva všade: Paulínke, Kuzmovi, chlapom, s ktorými sa náhodou stretne. Komu ešte. A raz mu príde na rozum Frídko, starý bojovník. Ach, ten by sa potešil, keby ich poznal. A hneď si sadne k stolu a napíše mu list. Musíš prísť, píše. Uvidíš opravdivých komunistov. Sú ako remeň. Jeden pevnejší od druhého. Práve takí, akých ty hľadáš, neochvejní, až po uši zapálení myšlienkou. Hlavy majú veľké a duše smädné po vedení. Budú ťa počúvať ako proroka. Príď, určite ťa čakáme, tvoj Alpár.

A Frídko nedá na seba čakať. Hoci je cesta dlhá a nemá veľa prostriedkov, doma čakajú na chlieb hladné krky, žena je stále podráždenejšia, schopná vyviesť hocikedy nejakú nepríjemnosť, aj zárobky sú z mesiaca na mesiac menšie, predsa nevie odolať, keď sa dozvie, že ho niekde potrebujú. Jeho srdce je ešte vždy otvorené. Hľadí zoširoka na svet. Všeličomu sa čuduje a dáva si otázky. Prečo sa niektorí ľudia celý život zodierajú robotou a nikdy si nemôžu vložiť do úst toľko, aby boli sýti, a prečo iní vyhľadávajú iba zábavy, lebo im do blaženosti len to chýba? Kde je chyba? Všetci dostali za údel tento svet. Kde vzali niektorí právo na výsady? Veľa musí o tom rozmýšľať. Niečo sa mu podarí aj rozriešiť. A potom mu už nedá, aby nehovoril. Myslí si, že treba ľudí poučovať, aby tiež vedeli. Keď budú vedieť, uvedomia si svoje postavenie a potom neochvejnejšie budú trvať na svojich prirodzených ľudských právach. Áno, tak myslí Frídko. Je rád, rád, keď môže hovoriť, chce byť niečím prospešný, preto neodradia ho prekážky a príde.

Večer potom u Alpárov je väčšia schôdza. Hneď vedľa kuchyne, v dielni, kde trochu zapácha starou hubou a, pravdaže, železivom, ako aj rozličnými mazadlami a olejmi, okrem zvyčajných hostí na čelnom mieste za stolom sedí sám Kuzma, veľký ľudomil a dobrodinec rodiny. Dnes popoludní pri tej príležitosti trochu viac piva vypil, má preto opuchnutejší nos a červenšiu tvár ako obyčajne. Oči otvára len napolo a musí veľmi hlasno fučať, aby uľavil vysokému tlaku. Oproti nemu pri dverách na debničke sedia Válikovci. Válička sama vybrala toto miesto, hoci Paulínka veľmi nástojila, aby si sadli hneď vedľa Kuzmu. Ale ona nie. Jej muž je chorý. Rozmýšľala, či majú aj prísť. Chorý človek býva na oštaru. Ale celé dni vyleží alebo vysedí na posteli, s nikým sa nemôže porozprávať, nikoho nevidí, o ničom nevie, nuž aspoň sa mu čas minie, a sám chcel prísť. Nevie však, ako mu ešte bude. Hľa, zababušila ho do teplých šálov, a predsa ho núti do kašľa. Mohol by dostať záchvat. On často dostáva v poslednom čase záchvaty a chrlenie krvi. Museli by potom odísť, nuž aby nevyrušovali.

Kuzma podchvíľou upiera na nich svoj kalný zrak. Raz na neho, raz na ňu, lebo obaja sa mu zdajú veľmi úbohí, biedni. S takými ľuďmi sa ešte vari nestretol. Ona je drobná, biela a plachá. Od všetkého hneď uteká, čoho sa očami dotkne. On zase ako baránok, len veľké oči na ňom horia. Popri svojej presýtenosti, ktorú prežíva celým telom, zdajú sa mu títo dvaja takí nepatrní, že sa musí za seba trochu hanbiť. Ťažko je na nich hľadieť. Ale nemôže ich vypustiť z myšlienok. Bola by to veľká surovosť, áno, bol by to hriech. Jeho dobrácke srdce sa potí a chveje rozcítením. Ten človek potrebuje odborné liečenie. Mal by ísť niekde do sanatória. Jej chybí zase oddych a lepšia strava. Ale zaiste nemajú prostriedkov. Čo si môže dovoliť štátny úradník na penzii? Ach, bude musieť vari pre nich niečo vykonať. Áno, práve sa rozhodol. Len ešte nevie, čo by to malo byť.

Potom je tu niekoľko neznámych chlapov, ktorých Alpár nahovoril a priviedol priam z ulice, aby doplnil počet. Medzi nimi aj policajt, nejaký Korbeľ, Alpárov partner pri kartách. Býva tu neďaleko v ulici a má práve voľno. Alpár si jeho úprimnosť zvlášť cení. Zohrieva ho vedomie, že sa mu podaril figliarsky kúsok. Niet pochybností, aký zámer má táto schôdza. Keby o nej vedela vrchnosť, dostala by strach a istotne by sa usilovala rozohnať ju. A predsa je tu jeden človek, ktorý zastupuje moc vrchnosti. Prišiel sem dobrovoľne a možno bude so všetkým súhlasiť, čo tu počuje. Nuž, to je poriadne zaucho pánom, ktorých on nenávidí. Môže sa v duchu škodoradostne usmievať.

Frídko je vo svojom živle. V pomerne malej, úzkej a rozličným náradím a strojmi dopoly zapratanej miestnosti, kde sa teraz tiesni viac ľudí, je vari teplo. Trochu sa zahrieva. Na širokom čele a na lysine povyše perlia sa mu kropaje potu i sklá na okuliaroch mu zachádzajú. Musí často používať šatôčku, ale vcelku cíti sa dobre. Vydržal by rečniť aj do rána. Hovorí všeobecne o robotníckom hnutí. Nie je na tom nič nového, vraví. Ľudia už dávno zistili, že na svete zahniezdila sa nespravodlivosť. Musí to zistiť každý, kto má otvorené oči, kto sa vie dobre dívať a myslí tiež o tom, čo vidí. Stačí malý pohľad. Okolo nás sa vzmáha pokrok, vyrastajú fabriky, obchodné domy, veľké mestá, stavajú sa železnice, cesty, mosty, vodné priehrady, človek navŕta zem, vynáša na povrch kamene, každým rokom zaberá a obrába nové plochy zeme. Na obsiatie už nestačí priehrštie, poľom behajú stroje, lebo sú rýchlejšie a výkonnejšie, sklady sa plnia. To všetko predstavuje nesmierny majetok, ktorý sa zo dňa na deň zväčšuje, sám sebou úrokuje, zmnožuje. Zdalo by sa, že aj blahobyt ľudí úmerne zo dňa na deň vzrastá. A predsa nie je tomu tak, alebo iba menším dielom, lebo kým jedna skupina naozaj má prebytky, oplýva bohatstvom, používa všetky vymoženosti, zatiaľ druhá trpí nedostatkom, zápasí o skyvu chleba. A je to neúmerne väčšia skupina a práve tá, čo má najväčšiu a často jedinú zásluhu na vytváraní a rozmnožovaní bohatstva. Bolo tak odpradávna. Človek prostý, skromný a bohabojný robil, a druhý, chytrejší, nad ním protektorsky stál, radil, rozkazoval a, prirodzene, delil sa s ním o mzdu. Prostý človek si uvedomil krivdu, lenže často nemal dosť odvahy, aby sa bránil. I býval vždy trochu bojazlivý, utiahnutý, ústupčivý. Nenašiel dôvod, prečo by mal bojovať za to, čo si už druhý raz prácou nadobudol. Vo svojej dobromyseľnosti sa nazdával, že ten druhý to uzná, pochopí a ustúpi. Spoliehal sa tiež na zákony, na božie riadenie. Snáď sa niektorý aj bránil. Ale bol sám a nedovolal sa pomoci. No teraz konečne pochopil, že zákony i prikázania sú len panský fígeľ, že on nemôže od nich nič očakávať a musí sa spoliehať iba na seba. A to je azda novota. Všetko ostatné je stará záležitosť, len toto teraz vzniklo. Človek prestal dôverovať svojim tútorom a chce si pomôcť sám. Človek rozmýšľa a hľadá východisko zo svojho zlého rozpoloženia. Hýbe sa. A nie už iba jeden, alebo niekoľko naraz, celé zástupy. Pohýbal sa mužík na ruskej stepi, hýbe sa čínsky kuli, otrok na indických a afrických plantážach a hýbeme sa i my tu vo fabrikách a v baniach. Už nás nezastavia. Hýbu sa všetci tí, čo sa hrbia, čo napínajú ruky, plecia, čo stavajú babylonskú vežu, a všetci kričia, chceme spravodlivosť. Azda niekomu to naháňa strach, lebo nás je veľa, viac, ako si mysleli. No my nemáme zlé úmysly. Zachovali sme si otvorenosť a úprimnosť. Chceme spravodlivosť, ale nie iba pre seba. Rovnako i pre tých, čo nám ju dosiaľ upierali. Chceme spravodlivosť, ktorá by mala všeobecnú platnosť, aby nebolo medzi nami hladných, otrhaných, aby bolo čím menej chorých, chceme si podeliť spravodlivo bohatstvo tohto sveta. Nuž či chceme niečo zlé? Urobíme prácu jedinou mierou všetkých vymožeností. Nie, my sa nechceme domáhať väčšieho postavenia, nebudeme vládnuť, pliesť korbáče a šľahať iných, lebo vieme, ako je utláčaným. Zostaneme pri svojom určení. Ide len o to, aby sme boli prijatí tiež medzi ľudí. Prečo robiť rozdiely? Je len človek. Ja rovnako ako ty. Každý máme srdce a dušu. Ako ty pociťuješ niekedy hlad, rovnako ho i ja pociťujem, ako tebe zle padne, keď ťa niekto ponižuje, aj mne zle padne, všetci rovnako ťažko znášame utrpenie, bôľ. To nás zaväzuje, aby sme spoločne postupovali, aby sme boli ohľaduplní jeden k druhému, aby sme boli súdruhmi. Tak.

A Frídko ďalej smelo otvára obzor blaženého veku, ktorý sa ide uskutočniť. Nebude vojen, hladu, nikto nebude mať dojem, že ho prenasledujú. Medzi ľuďmi zavládne mier, porozumenie, hlavne porozumenie, všetci sa stretneme pri práci. Lebo práca nebude už ponížením a prekliatím človeka. Každý si rozvinieme svoj život tak, aby sme mali z neho radosť. Ach, Frídko nešetrí chválou. Čo nepovie slovami, vyjadrí očami, gestom. Áno, život bude mať potom zmysel, bude sa môcť na ňom stavať.

A tí, ktorí to počúvajú, sledujú jeho výklady so záujmom. Tváre im puchnú ako pečené jabĺčka, oči svietia. Zaiste každý si už stačil vydlabať dieru do povetria, ktorou sa mu roztvára krásna panoráma na ten budúci svet. Pisár vidí preplnený stôl, misa pri mise, teplá vôňa jedál ho omamuje a blažený pocit sýtosti rozrastá sa mu od žalúdka po celom tele. Chvalabohu, nemusí už vyberať z vrecka tvrdé, vláskami a šedivou vatou z podšívky omotané omrvinky chleba. Tie časy už dávno minuli, kováč má svoju zajačiu farmu, pekár svoj omnibus a študenti sa chystajú na vedeckú cestu do arktických krajín. Ach, je to príjemné mať pred sebou uskutočnenú túžbu, dotýkať sa predmetov, ktoré v tvojich predstavách už dávno svetielkovali. Duša sa smeje, srdce plesá, človek nemôže ovládať svoju tvár. V tej sa trepe samá radosť.

Aj Kuzma podľahne tejto radostnej nálade, hoci on vlastne celkom ani nepočúval rečníka. Mal unaveného, ospalého ducha. A trochu sa zapodieval aj vlastnou myšlienkou. No keď precitne a vidí tie plamene oduševnenia na tvárach, nemôže zostať ľahostajným, hluchým. Musí prejaviť tiež svoj súhlas. Nakoniec patrí sa mu, aby sa nejako odplatil za pohostinstvo. Je predsa najstarší. V živote mnoho skúsil, požíva úctu a každý tiež zaiste očakáva, aké stanovisko zaujme. Nuž, aby vyhovel všeobecnému prianiu a uľavil aj svojej samoľúbosti, musí povedať, že on do poslednej bodky súhlasí s pánom rečníkom. Skutočne je tak. Vo svete panuje nespravodlivosť. Ani práca ani odmena nie je spravodlivo rozdelená. Kým na jedny ruky zavaľuje sa iba práca, druhé ruky sú stále nastavené, aby prijímali odmenu. On to má možnosť pozorovať priam na sebe. I jemu sa stekajú bez pričinenia peniaze, ale on ich aspoň nehromadí, nestavia kapitál. Ako prídu, tak odídu. Vie, odkiaľ peniaze pochádzajú, a preto vie aj, komu ich má dať. V tomto ohľade on má čisté svedomie a môže podať otvorene ruku súdruhom. I teraz sa rozhodol, že pošle na vlastné trovy pána Válika do sanatória. Nehovorí to preto, aby sa pochválil, božechráň. Chce len poukázať, akoby sa dalo nedorozumenie riešiť jednoducho aj srdcom. A on má naozaj veľké srdce. Áno.

Takýto šľachetný čin vyvolá u prítomných novú vlnu nadšenia. Ach, o Kuzmovi nikto nepochyboval, že má veľké a teplé srdce. Veď každý mal už príležitosť pri ňom sa zohriať. A keď nie, aspoň videl alebo počul, ako sa niekde vo výčape nad sklenicami prehrievalo a často i roztápalo. Teraz pôjde o ňom nový dobrý chýr. Kuzma posiela na vlastné trovy suchotinára do sanatória. Ach, je to zlatý chlap, takých by malo byť viac, chudobným ľuďom by sa viedlo lepšie. Veru. Najviac je o tom presvedčený policajt.

Iba Válikovci v prvom okamihu, čo sú stredom pozornosti, ukazujú príznaky pokaziť všeobecnú radosť. Vojde do nich nepokoj. On zbledne, potrasie hlavou, urazene pokašláva, má zaiste blízko záchvatu. Ona očervenie, urobí prudký pohyb, akoby išla vstať, chce sa vari brániť alebo chce dokonca utiecť. Nie, oni neprijímajú, nič nepotrebujú. Muž predsa môže na liečebný fond do sanatória, a on aj pôjde. Áno, ďakuje za veľkodušnosť, chvalabohu, nie sú ešte žobráci. Ale v poslednej chvíli zachráni situáciu Paulínka, ktorá sa objaví vo dverách s podnosom preplneným okruškami uhriančeného chleba a s okrúhlymi šálkami žltučkého čaju. Chutná vôňa teplej masti a cesnaku prevaľuje sa s bielou parou na všetky strany okolo nej a ovlažuje rozpálené mysle. Nech sa páči, pripravila malé občerstvenie. Ó, Paulínka vie, čo sa patrí. Trochu teplého čaju s hriankami nezaškodí nikomu. Teraz je tu so širokým, srdečným úsmevom, takže ju veru nemôže nikto ohrdiť. Na zdravie.

Alpár je spokojný. Chodí s víťazoslávnym úsmevom a naberá sa novými predsavzatiami. Myslí, že sa zahodilo dobré semeno. Teraz bude klíčiť a on sa už postará, aby dobre vyrástlo. Boli časy, keď strácal nádej. Bol osamotený, zaskočený a ohromený zmenami, ktoré sa stali akosi obratom ruky. Proti nemu stáli naozaj celé svety. Boj na všetky strany zdal sa mu nezmyselný. I vzdor začínal v ňom chladnúť, premieňal sa v zatrpknutosť. Ale teraz dostal náhle posilu. Nie je opustený. Niekto vychádza z podzemia, z tmavých dier, dnes sú to dokopy piati chlapi, ale zajtra prídu ďalší, potom noví. Všetci sa stavajú za neho a sú odhodlaní. Mal by ich vari zradiť? Nie. On vie, čo je jeho povinnosťou.

Schôdzky u Alpárov sa opakujú. A Frídko často prichádza. Alpár je zo dňa na deň horlivejší a smelší.

Prirodzene, že tým zanedbáva svoje remeslo. Sú iné starosti a záujmy, ktoré mu zaberajú miesto a čas. On vlastne remeslo nikdy poctivo nevykonával. Nemal ani úmysel niečo podnikať. Zastavil sa iba tak náhodou v meste, na niekoľko dní, chcel ísť potom ďalej, nazdal sa, že ho hľadajú. To ho len Kuzma nahovoril. Stretli sa pri poháriku, vyžalovali sa, ofúkli si navzájom otlaky, zbratali, a potom sa nevedeli rozlúčiť. Kdeže pôjde? Tu sa už nájde niečo pre neho. Aha, to sa ľahko povie. Nie, celkom vážne. Chcel by na jeho stavbách zavádzať vodovody, nuž obyčajné rúry vkladať do jarkov, utesňovať zrebami a zalievať dechtom? Žiadna múdrosť. Veď vlastnú prácu urobia robotníci. Na stavbe, vraví. Áno! Nuž voľakedy pracoval vo fabrike pri zámočníkoch, má aj výučný list. Do železiva sa niečo rozumie. Tak bude! A bolo. Kuzma našiel mu aj dielňu, vykonal pracovné povolenie. Nuž potom len chodil po stavbách a zjednával robotu. Sem-tam sa i do niečoho zastarel, ale najviac preberal peniaze a vysedával s Kuzmom po krčmách. Skutočnú prácu robil vlastne starší pomocník s učňami.

Ale teraz práve tomuto pomocníkovi vošlo niečo do hlavy. Istotne si myslí, že je už dosť starý na to, aby prijímal od niekoho rozkazy a robil pre druhého. Roky utekajú. Ak sa teraz neprichytí na vlastné ruky, v starobe nebude mať odvahy. Zomrie niekde na cudzej slame. A on by sa tak rád niečoho domohol. Myslí na vlastný dom, vlastnú dielňu, vlastných ľudí. Mohlo by to byť i niečo väčšie, nejaký podnik, ktorý by mu robil česť. Má na to všetky predpoklady. Do roboty sa rozumie, počítať vie i vlohy na podnikanie má. Iba peniaze na začiatok, väčšia suma do základu mu chybí. No pred časom napísal bratovi do Argentíny. Snáď mu niečím vypomôže. Potom by to šlo. Akoby sa to inakšie vynímalo, keby na niektorej stavbe bolo napísané, že inštalatérske práce robí firma Chreniak. Áno, firma Vendelín Chreniak, veď mu to patrí.

Okrem toho nevie sa nijakým spôsobom zhodnúť s Alpárovcami. Nielen preto, že mu vlastne predchytili dielňu, ktorú by bol istotne sám dostal, keby sa do veci nebol zamiešal Kuzma s Alpárom. To by sa mohlo časom zabudnúť. Ale sú to vôbec divní ľudia. On ich nikdy nebude chápať. Žijú si veľkopansky, akoby bohvieakým majetkom oplývali. Nevedia hospodáriť, rozhadzujú peniaze, nie im je ani jedna suma dosť veľká, aby ju nevedeli premárniť. Nemajú vôbec úctu k peniazom a k nejakému poriadku. On vyhľadáva priateľstvo, všade platí ani gróf, vydržiava všelijakých darmožrútov, tulákov. Ona zase veľa kupuje. Samé zbytočnosti. Nevie odmietnuť nič, čo jej ponúknu. Z mesta musí prísť vždy obložená balíkmi a všeličo sa zahadzuje, povaľuje, ničí. A teraz zase tie večerné schôdze, hostiny. Čo chcú, prečo sa spájajú s bedármi? Veď oni nikdy k nim nepatrili. Ach, nie, on také konanie nikdy nebude schvaľovať. Nikdy nemohol zniesť neporiadok. Každú korunu niekoľko ráz obracia v ruke, kým ju vydá. Ako je možné nevážiť si peniaze? Veď v nich je utajená práca, námaha rúk, rozumu, sú výsledkom ľudského snaženia a dajú sa zase premeniť na inú hodnotu. Upevňujú v človekovi istotu, zakladajú blahobyt. Čím ich je viac, tým väčšiu vážnosť zabezpečujú. Neváži si ich len ten, kto nevie, ako ťažko sa zarábajú.

Alpár niečo aj pozoruje. Pomocník je hlavatý. Neraz nepočuje, čo sa mu prikazuje, nedbá, odvrkne, urobí si podľa svojho. Sú príčiny, aby ho aspoň napomenul. Ale neurobí nič. Je opatrný. Uvedomuje si, čo pomocník pre neho znamená. Vlastne on vedie celú prácu. Keby ho stratil, bolo by s ním zle. Nevie, či by nejakú náhradu našiel. Na inštalatérske práce je málo odborníkov.

No medzi Paulínkou a pomocníkom trvá odprvu napätie. Paulínke všade zavadzia. Pozoruje, ako sa za ňou vlečú temné oči a že sú to oči zlé, nenávistné. Necíti sa blízko nich dobre. Ony ju ešte v tomto prostredí znepokojujú. Ich sa bojí. Najhoršie je, že pozoruje v nich aj nebezpečie iného druhu. Pravdaže, nevie ho celkom určiť. Neopováži sa ani tvrdiť, že má nejaký pocit, azda je to len domýšľavosť. Ten človek je vari nepríjemný, nemá rada, keď sa na ňu díva. Ale prečo ho obyčajne zbadá nablízku, keď si myslí, že je sama? Raz ju dokonca naľakal. Zamkla si dvere na kuchyni a chystala sa umývať. Práve si vyzliekala košeľu, keď on vyšiel z dielne. Akože, či je on doma? Áno, vošiel pred chvíľkou. Ale veď nazrela aj do dielne. Možno stál vtedy v kúte. Tak, Paulínke sa triaslo celé telo a skoro vykríkla, ale on nejako hanblivo sklopil oči a ponáhľal sa preč. Ach, keby ho už tu nebolo. Konečne, mýli ju aj to, že zaznáva Alpára. Sama je tým dotknutá.

Teraz sa napätie ešte zväčšilo. Práve dostal zvolenie od brata z Argentíny, aby otvoril dielňu, ba ak môže, aby zakúpil i väčší obchodný dom. Bude spoločníkom. Dal už príkaz banke, aby mu na ten účel vyplatila potrebnú sumu. Tým sebavedomie v ňom ešte vzrástlo. Nemusí sa viazať na Alpárovcov, odíde, len čo sa mu naskytne príležitosť. Preto je zo dňa na deň opovážlivejší. A jedného dňa, keď zasa Paulínka príde z trhu ovešaná nákupom, rozkladá po stole a podľa zvyku ponúka všetkých ovocím, tureckým medom a orieškami, nemôže sa už ovládať, tresne francúzskym kľúčom, ktorý má práve v ruke, tak mocne o nákovu, že ho hneď prelomí napoly. On sa už nemôže ani dívať na také bohapusté rozhadzovanie peňazí.

Paulínka sa musí pozastaviť nad takým surovým výčinom. Prvýkrát v nej vzkypí zlosť a cíti sa urazená vo svojej stavovskej pýche. Okrem toho teraz je najvhodnejšia príležitosť, aby mu ukázala, ako ním pohŕda. Tvár jej blčí a oči iskria spravodlivým hnevom, keď si ho premeriava, ako tam nad nákovou stojí so vzdorne vystrčenou hlavou. Ako sa opováži takto rozprávať? Za čie peniaze ona kupuje?

Áno, za čie? On sa ide predrieť, majster hajdáka s pajtášmi po krčmách a pani majstrová si vedie ako veľkomožná. Takto to nemôže ísť ďalej, on odíde.

Veru aj Paulínka tak myslí. Nepôjde to tak, aby pomocník rozkazoval majstrovi. Keď sa mu nepáči, môže ísť.

Pomocník sa spätí, vari nečakal takú smelosť od nej. Chcel by ju pretromfnúť. Azda mu dávajú výpoveď?

Ale vtedy sa zastarie do sporu aj Alpár. Nemôže predsa zniesť, aby mu pred očami urážali ženu. Naostatok, aj sám má dosť príčin, aby sa s pomocníkom vysporiadal. Pravdaže, výpoveď, a to hneď. Dostane na ruku výplatu, ktorá mu ešte patrí, a môže ísť.

Obaja plnia sa uspokojením, keď pomocník bez slova iba s veľkým hrmotom zbiera po dielni svoje veci a odchádza. Ale na druhý deň zaľahnú na nich starosti. Učni rozprávajú, že pomocník ich láka k sebe, lebo že otvára vlastnú dielňu. To je zlé. Pre Alpára by bola konkurencia nebezpečná.

A vari o týždeň ho naozaj Paulínka vidí vychádzať spod brány, nad ktorou je vyvesená nová tabuľa s nápisom: Vendelín Chreniak robí rýchlo a spoľahlivo všetky inštalatérske práce. Ale keď sa s ním stretne, preciťuje až do špiku kostí, že jej urážku neodpustil a že má v ňom odteraz úhlavného nepriateľa. Mráz jej prebehne po chrbte.