ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potom sa dá Alpár na pijatiku.

Ach, musí hľadať liek na svoju doráňanú dušu.

Nie, za peniazmi neželie. Bol to predsa len pomaľovaný papier. Možno, keď na ne hľadel, keď ich držal v rukách, vošla mu do krvi väčšia horúčka a myseľ mu prebíjala čísla. Ako sa ich však zbavil, bol zase ľahký, spokojný a bezstarostný. Necítil nijakú zodpovednosť, ani svedomie ho netrápilo. Ale Kuzmova zrada naň dopadla veľmi nepríjemne, lebo na ňu nepočítal. Zdal sa mu nielen múdry, skúsený, ale predovšetkým šľachetný. Vyhľadával jeho spoločnosť pre potešenie, lebo sa pri ňom cítil ako pri staršom bratovi. Dôveroval mu, prijímal od neho rady, nachádzal v ňom vždy cnosti muža. Lebo Kuzma bol vskutku šľachtic, človek veľkého gesta, otvoreného srdca a pôsobivého slova. Kde si zasadol, zastal, všade zavážila jeho dôstojnosť. Stolovníci alebo okoloidúci obracali k nemu tváre, čakali na jeho slová i na jeho gestá a prijímali ich vždy závažne ako staré, do kameňa vyryté zákony. Nikto sa neopovážil o nich pochybovať. Ak povedal, že niekde na Aľaške nachádza sa hora rýdzeho zlata, všetci pokývali udivene hlavou, lebo hneď si predstavili jej oslepujúci lesk, ktorým neprestajne žiari do okolia, a spočítali i dukáty, ktoré by sa dali narobiť z takej podivuhodnej hory. Komu podal ruku, ten nemusel chodiť k fiškálovi, aby dostal ešte potvrdenie o tom. Cítil ju dlho vo svojej dlani, ba aj hlbšie, vo svojej krvi ako právoplatnú, nijakým paragrafom nezmeniteľnú pečať. Kuzma sa k nej vždy otvorene priznával ako k svojmu vernému a jedinému obrazu. A predsa sa ukázalo, že tento Kuzma, táto zosobnená šľachetnosť, tento gavalier, potomok rytierov, vytrvalý strážca starých, lepších poriadkov, nezlomný vyznavač pravdy, ľudskosti, mužskej cti, bol obyčajným podvodníkom, ktorý si už dlhý čas robil iba z dobrých, dôverčivých ľudí bláznov?

Dá sa to uveriť?

Veru nie.

Alpár prvú chvíľu je ochotný ísť sa biť za svojho priateľa. Istotne sú to iba klebety, zlé ohovárky. Niekoľko vydriduchov, potrimiskárov, šuflikantov, neschopných staviteľov, ktorí sa nevedeli v meste nijakým spôsobom uchytiť, rozhodili falošné chýry, aby svojho najväčšieho konkurenta oslabili a vyradili. Diví sa len, že sa aj úrady dali napáliť.

Ani Kuzmov náhly odchod ho nevie pomýliť. Stále pevne verí, že sa vráti. Išiel len niekde za obchodnými záležitosťami. Jedného dňa zase bude v meste a práve taký usmievavý, rozšafný, ako býval, nadobudne zase vážnosti a ľahko sa vysporiada s ohováračmi a neprajníkmi.

Ale keď dni rýchlo uchodia a Kuzmova široká, dobrácka tvár sa nevynára spoza rohu niektorého domu alebo v nízkych dverách niektorej krčmy, upadne do slabomyseľnosti. Neraz sa zbadá, že nečinne stojí a bezmyšlienkovite hľadí pred seba.

Najčastejšie uteká z domu, tu dnu ho všetci mýlia. Paulínka a deti, zdá sa, že naň vyčítavo hľadia. Nemôže to zniesť. Tamvon je medzi cudzími ľuďmi, lepšie sa mu dýcha. Túla sa po okolitých dedinách, vyberie sa aj na niekoľko dní. Vraj treba zjednať novú prácu. Ale obyčajne iba čo prenosí na nohách deň. Poneviera sa po cestách, obchádza staviská, zastavuje sa pri ľuďoch, púšťa sa s nimi do rozhovorov. Raz prestojí celé hodiny vo dverách vyhne a usiluje sa presvedčiť kováča, že sa dá aj liatina zvárať, inokedy chodí s gazdom po poli za pluhom, zaujíma sa o sejbu, rozličné spôsoby hnojenia, o počasie, akoby išiel kupovať majer, alebo sedí s nejakým bielovlasým svákom na podstení a svorne s ním hromží na nevychovaných výrastkov, nevďačné deti a spochabený svet. K večeru zapadne najčastejšie v niektorej krčme, prečká polnoc, sklonený nad stolom, väčšinou iba v spoločnosti štedrej a hovornej krčmárky, potom spí na tvrdej lavici, ak ho nezastihne tma priam v poli. Chcel by sa vari zbaviť ťarchy, ktorá v poslednom čase na ňom ovisla. Ale vracia sa domov ešte zatrpknutejší, zronenejší a strhanejší.

Nie, nemôže zastaviť nijakým spôsobom rozklad, ktorý teraz postihuje aj tie miesta jeho vnútra, ktoré boli ešte dosť pevné, čo ich sám upevňoval. Áno. Je v ňom teraz tak ako v rozbúranom dome. Všeličo sa zrútilo vo vojne. Všeličo padlo, keď sa vrátil domov a našiel iba trosky svojho detstva. Všeličo sa v základoch otriaslo a puklo, keď zistil, že žena, ku ktorej sa v najväčších úzkostiach upínal ako k jedinému pevnému miestu, mu bola neverná skôr, ako sa jej dotkol. A teraz ho zradil i priateľ, ktorému otvoril dokorán srdce. Čo mu teda ešte zostávalo nedotknuté? Viera, láska, vernosť, nádej? Nie, nič. Iba úbohé trosky. Keď stojí nad nimi, omára ho čierny smútok.

Aký zmysel má preň život a aký zmysel môže mať svet okolo neho?

Ach, život? To sú galeje, večné otroctvo, predlžovanie múk, pretĺkanie dní bez cieľa, stále s tým istým začiatkom a s tým istým koncom. A svet? To je hotový blázinec. Ešte ten, v ktorom voľakedy vyrástol, alebo ten, ktorý sa v jeho mysli občas rozsvecuje ako zornička nad temnotami, má svoj tvar a svoju krásu. Vie sa preň zanietiť. Ale tomuto pred ním veru nerozumie. Bujnie a rozrastá sa navzdory všetkým predpokladom, nemá poriadku ani miery. Ľudia sa v ňom síce snažia udržať zdanie usporiadanosti, možno aj určitej mravnosti. Žijú pekne pospolu v rodinách. Chlapi nosia klobúky, niektorí aj retiazky naprieč vesty, ženy zase široké obrúčky a proti slnku slnečníky, deti chcú byť poslušné, naozaj vychované. Keď si niečo žiadajú, povedia prosím, a keď dostanú, odrecitujú s úklonom ďakujem. Každú nedeľu a sviatok rozhliaholia sa zvony na kostoloch, ulicami sa hrnú procesie, kňazi kážu, veriaci klonia pokorne hlavy, idúcky domov pristavujú sa na pohár piva v hostincoch, dobrí priatelia sadajú si k stolu vedľa seba, vedú družné rozhovory, dojednávajú sa obchody, pripíja sa na zdravie. Celkom tak, ako to bývalo.

Ale to je iba vydarená komédia. Pod tou zdvorilosťou a okázalou mravopočestnosťou je sprostý úškľabok. Človek si dovoľuje všetky výstrednosti, neveru, úskok i podvod, lebo chce byť vraj slobodný. Nejestvuje ženský stud, mužská cnosť. To je prežitok starých čias. Každý si vytvára vlastnú mravnosť. Len si ju treba vedieť uplatniť a ubrániť. Možno kradnúť, klamať, podvádzať, na zmluvy, dohovory a všelijaké citové vzťahy netreba mať ohľad. Za svoje činy zodpovedáš len sebe, lebo nieto ani kráľa ani pápeža. Aj boha iba kňazi vymysleli. Si len sám, vládca a pán. Celý svet ti je vydaný napospas. Záleží len na tebe, koľko si z neho zoberieš. Nuž čo? Nad čím sa rozčuľovať. Že ťa žena podviedla, že ťa brat pripravil o dedičstvo, že syn dvíha na teba ruku, že ťa priateľ zrádza? Staň sa aj ty vlkom a vezmi si svoj podiel z najbližšieho košiara. Ovce sú na to, aby boli korisťou, a človek je vraj najukrutnejším dravcom. Tak. To je nová morálka.

Ach, sú to divné poriadky. Každý ich nevie hneď pochopiť a prebrať. Niekoho privádzajú do rozpakov, možno aj popudzujú. Alpára celkom pomýlili. Rozvrátili a otrávili mu život. Sprvu mal aspoň odvahu brániť sa. Teraz nie. Bolo by to vari márne. Nieto sa o čo oprieť. Všetko je pochybné, načaté. Svet v základoch prehníva.

Nuž čo môže on robiť?

Dá sa na pijatiku!

Je to najlepší spôsob, ako zabudnúť. Človek zájde do krčmy, sadne si za stôl, podoprie ťažkú hlavu rukami, vypije jeden pohár, potom druhý, potom tretí. Niekedy to stačí, aby dostal živšiu farbu. Pri ďalších rastie horúčava v hrudi, horúčava v hlave, potom pribúda rovnakou mierou smelosti, myšlienok i reči. Chvalabohu, že pri susedných stoloch sedí dosť chlapov, čo už majú pripálené oči, čo sú ochotní počúvať, ba čo sa radi oduševňujú za tú istú vec. Alpár využíva príležitosť. Tu sa nebojí. Uľavuje si z preplnenej duše toľko, koľko sám uzná. Nedá sa vyrušiť nijakou výstrahou.

Paulínka má preň časté opletačky. Hocikedy vojdú do dvora žandári a dopytujú sa na Alpára. Včera večer hodil v krčme pivový pohár do obrazu niektorého vysokého hodnostára, vyslovil sa hanebne o republike, ba spieval aj potupnú zakázanú pesničku. Nuž to je trestné. Treba zaplatiť pokutu, a keď sa to bude viac ráz opakovať, budú musieť proti takým výtržnostiam prísnejšie zakročiť. A svojím chladným, úradným výrazom dávajú najavo, že to myslia vážne. Paulínka musí sa veru dobre činiť, aby ich trochu obmäkčila. Snáď to on ani tak nemyslel. Pravdaže, býva trochu prchký, ak mu niekto protirečí. A potom tá krčma, ach tá krčma a zlí kamaráti. Čo sa mu ona napripomína, aby si s hocikým nezačínal a aby dal pozor, čo rozpráva. V budúcnosti ho ani z domu nepustí. Nie, uisťuje ich, že sa to viac nestane. Skutočnosť je však taká, že v poslednom čase nemá naň nijaký vplyv.

Niekedy sa aj pokúša. Naozaj by si mal vstúpiť do svedomia. Veru sa mu nepatrí, aby každý deň obchádzal všetky krčmy ako nejaký povaľač a robil ešte výtržnosti. Veď má rodinu, ženu, deti. Či nemyslí, akú hanbu by na nich uvalil, keby sa mu nebodaj niečo prihodilo? A potom, treba sa mu starať o remeslo. Nemal by sa spoliehať iba na učňov. Tí sú neskúsení a zaiste aj nedbalí, povrchní, keď nemajú dozor. Robota viazne, dielňa upadá, zatiaľ čo ich bývalý pomocník sa vzmáha. Pomaly ich úplne zatlačí, znemožní, vyjdú na mizinu. Čo si potom počnú? Či na to nemyslí?

Ale Alpára taká reč popudzuje iba do zúrivosti. Hneď sa mu čelo zakaboní a oči vzplanú, na čeľustiach navrú žily a bol by schopný rozlámať a poškrtiť všetko, čo mu padne do rúk. Prečo len do neho zapiera? Či sa ona nepričinila tiež o to, aby sa stal takýmto! Môže byť rada, že sa tu zdržuje. Vôbec v poslednom čase sa mu celá domácnosť zbridila. Už ako vkročí do dvier, podlieva ho zlosť. Necíti sa tu dobre. Všetci ho z niečoho upodozrievajú. Predovšetkým Peter. Ako vyrástol, nadobudol svoj rozum, má veľké, vyčítavé oči, ktoré často naňho upiera. Ako sa len opovažuje, fafrnok.

Lebo Alpár si nevedel chlapca získať. Kedykoľvek by bol doma, chlapec zatíchne, utiahne sa, aby mu neprekážal. No bezpochyby hlavou usilovne pracuje. Nepáči sa mu otcov vzhľad ani jeho konanie. Chcel by vari niečo namietať, lebo sa cíti už dosť veľkým a samostatným.

Aká bezočivosť!

A potom Paulínka! Práve teraz nemá ani príjemný vzhľad, aby ho niečím upútala. Bude mať zase dieťa. Áno, už štvrté. Rozrástla sa do šírky a vydula dopredu, ofľakavela v tvári, musí nosiť voľné šaty, hrubé pančuchy, podviazané nedbanlivo motúzom. Keď na ňu tak hľadí, diví sa veru, ako sa mu mohla voľakedy zapáčiť. Také vrece, iba veľa mľandravého a rozkysnutého tela a ovčie oči. Teraz, by si veru inakšie rozmyslel. Dokonca mal by chuť opustiť ju. Jednoducho odísť z domu a nevrátiť sa. Svet je ešte široký, stratil by sa v ňom. A azda by niekde začal inakší život. Naozaj. Možno i preto je popudlivý. Chce vyvolať hádku, roztržku, aby bola aká-taká príčina rozchodu. Aspoň by bol koniec tomuto hryzovisku. O tom je presvedčený.

Iba keď bledá Válička tu niekde sedí, ukáže vľúdnejšiu tvár. Je to zvláštne s touto Váličkou. Nič nepodnikne, nerozhorčuje sa, neuráža, nepreberá úlohu mravokárcu ani sudcu, skoro ani ústa neotvorí. Len sedí v svojom kúte, skromná, tichá, nenápadná, ako bývala vždy. A predsa tak blahodarne pôsobí na Alpára. Ako ju vidí, hneď krotne. Vyhladí si tvár, usiluje sa byť príjemný, ba gavaliersky. Pripomenie niekoľko novostí z mesta, sem-tam aj nejaký žart, zaujíma sa o drobnôstky, ktoré inokedy ani nespomenie, prihovára sa deťom, vôbec chová sa ako najpokojnejší a najumiernenejší domáci pán. Na nej pritom nevidieť skoro zmenu. Sedí ďalej bez slova, ak drží v rukách nejakú ručnú prácu, zapodieva sa usilovne ňou, iba čo v lícach silnejšie sčervenie.

Nuž to je podivuhodné.

Slečna Füzy má veru dôvod napraviť si dlhým ukazovákom okuliare v zlatom ráme na nose, dvíhať obrvy tak vysoko, ako to len jej nízke čelo dovolí, ba aj pohryzkávať si náležite po celej dĺžke vysušenú gambu. Čo to má znamenať? Ona sa napríklad takým úspechom nemôže pochváliť, hoci sa o to usiluje a má aj určité nároky. Ako je známe, stala sa mu kmotrou. Ani nie dávno sedeli spolu pri stole a viedli v prítomnosti pána dekana duchaplný rozhovor. A musí priznať, že sa v ničom nerozchádzali. Nuž teraz by stačilo nadviazať na túto zhodu a mala by ho pre seba. Ale Alpár nie a nie sa rozpamätať. Neberie do ohľadu rodinné vzťahy. Tak sa zdá, že jej misia v tejto rodine vyznie naprázdno. Alpár si od pár čias i v jej prítomnosti dovoľuje grobianstva. Nepôsobí ani rozumné prehováranie, ani prosby, ani hrozby, nepôsobia ani pôsty ani modlitby. Celkom sa zjančil. Nenachádza preň lieku. Nuž čímže ho môže ona utišovať? Veď nedrží hrniec s medom. Ach, zaiste bude v tom nejaká čertovina. Najskorej. V poslednom čase sa Válička fintí ako nejaká mladucha. Každú chvíľu má niečo nové na sebe. Raz ľahké šaty s krátkymi rukávmi, inokedy zase priesvitnú blúzku, klobúk, brošňu na prsiach alebo sponu vo vlasoch. Slečna Füzy je len zvedavá, odkiaľ na to berie. Muž jej umiera niekde v sanatóriu. Penzia ide na liečenie a iné platy alebo dôchodky už nemá. Ešte nespozorovala, aby sa niekedy ráno ponáhľala v šedivejšej šatke na zárobok: prať po domoch, umývať okná na kanceláriách alebo opatrovať paničkám deti, ako by jej svedčalo. Ach, na to je priveľká pani. Ráno sa jej zaiste nechce opustiť vyhriatu perinu. Vyspáva ani veľkomožná. Porcelánovú tváričku vytŕča z okna len niečo predpoludním. Radšej si bude vycmukáváť prsty. Čo ju oprávňuje, aby sa robila takou spokojnou? Či sú to nie dosť závažné a podozrivé príznaky, aby sa nad nimi počestná osoba s jemným citom a ešte s jemnejším ňuchom nepozastavila? Ba veru! Slečna Füzy oprávnene našpuľuje ústa a napráva si ukazovákom okuliare na nose. Ach, musel by v tom byť naozaj sám rohatý, aby ona nič nevypátrala. Nejaký čas nosí oči a uši na stopkách. Obracia hlavu všadiaľ, kde sa niečo šuchne. Najčastejšie, pravdaže, za Alpárom a Váličkou, lebo nepochybuje, že títo dvaja ukrývajú pred svetom tajnosť. Vo svojej čistej duši aj predvída, čo to môže byť. Zaiste do neba volajúci hriech. Pred kňazom alebo inou osobou, povolanou na to, aby bdela nad ľudskou mravnosťou, by ho vedela dopodrobna vyrozprávať. Zatiaľ však, kým nemá rukolapné dôkazy, bude mlčať. Ide totiž o to, aby sa vtáčiky nevyplašili. Každý hriech musí najprv dozrieť, aby sa stal viditeľným. Potom aj sám pukne. Slečna Füzy má skúsenosti. Len ich nesmie vypustiť zo zreteľa, aby nemali príležitosť porušiť za sebou stopy.

Chvalabohu, že na dvore, ktorý ona, ako jeho najstaršia obyvateľka, znamenite pozná a najlepšie sa v ňom aj vyzná, je to ľahko. Stačí nazrieť oknom, a má všetko ako na dlani. Jediným pohľadom pojme celý priestor, všetky kúty, ba niekedy aj to, čo sa robí v izbách za oknami. Pre istotu od pár dní postavila si stojan s veľkým rámom, na ktorom teraz pracuje, tesne k oknu. Záleží jej hlavne na tom, aby nepremeškala príležitosť nazrieť do Alpárov, keď sa vracia on a keď je tam aj ona. Je veľa príznakov, ktoré majú pri takom stretnutí pre ňu cenu. Napríklad v poslednom čase sa Váličke celkom zreteľne zalesknú oči. Ani ruku nemá, zdá sa, takú istú, ak náhodou vyšíva. Podchvíľou musí naprávať steh. Prečo by sa plašila, keby jej bol Alpár ľahostajný? Jej sa veru ani chĺpok nezdvihne, keď sa na ňu pozrie. Čo je v tom vzrušujúceho? Ach, slečna Füzy je veľmi zvedavá. Neťaží sa jej dokonca niekoľkokrát za sebou uprostred noci prerušiť spánok, navliekať chladné šaty na prehriate telo, nastokovať naboso topánky, vyjsť do tmavej noci, aby mohla uspokojiť svoju vzrušenú myseľ. Hádam sa jej niečo neobyčajného prisnilo, snáď počula naozaj nejaké podozrivé, kradmé kroky na dvore, tlmený rozhovor alebo sa sučka, ktorá spí pri jej nohách, pomechrila a zaskučala, akoby niečo vetrila. V každom prípade vyzrie aspoň dvermi. Prirodzene, keď sa už vyruší, nezastane iba pri dverách. Prešmykne sa i ďalej popri stene smerom ku kôlňam, kde býva Válička. Postojí pri každom okne, pri dverách, zatajuje dych, otvára ústa, usiluje sa zachytiť každý zvúčik, ktorý sa niekde v hlbinách noci počína, prepúšťa ich po jednom napnutou sieťkou ciedky svojej mysle, zisťuje, odkiaľ prichádzajú, čo asi znamenajú, osobitne tie, ktoré plynú s prúdom povetria a voľným priestorom noci, a osobitne tie, čo sa vylupujú namáhavo znútra cez stenu. Ak ju niektoré vysvetlenie neuspokojuje, potvrdzuje ho hneď na mieste znova a znova. Ťažko sa odpútava od tejto roboty. Veď každá chvíľa môže jej doniesť prekvapujúce odhalenie. Na lôžko sa vracia obyčajne len vtedy, keď nočný chlad priľahne k jej ináč zimomravému telu tak bezprostredne, že ho cíti až v koštiaľoch. Čože to bolo? Nuž ani tentoraz nič. Len nejaký pochábeľ pri tej hubatej Kropiačke sa ešte nadúva pri ústnej harmonike.

Ale taká veľká trpezlivosť nemôže sa minúť cieľa. Raz predsa zastihne šťastnú chvíľku a nado všetko očakávanie je to uprostred dňa, keď božie slniečko neosvetľuje len mŕtve predmety, skaly, stromy, listy, ale aj ľudí, ich pohyby, ba i náznaky ich vnútorných poryvov, a to tak dokonale, že nemôže byť pochybností, aké majú značenie. Stojí ako obyčajne nad ránom pri okne a príde sa jej iba tak náhodou pozrieť na dvor. No musí sa hneď odpútať od myšlienok, ktorými má vo zvyku sprevádzať prácu, pustiť z rúk ihlice, nite a pristúpiť k záclone tak blízko, že sa jej koniec nosa vpletie do sieťoviny. Čože to vidí? Ach, hrozné! Spomedzi kvetníkov v okne vykláňa sa Válička. Vlasy má roztrasené, iba napochytro šatkou podviazané nad čelom, hrdlo až po plecia holé, istotne iba teraz sa vypeľhala z postele, lebo je blízko k poludniu. Pozerá sa uprene a s netajenou účasťou dolu dvorom, smerom k bráne, akoby tam niekoho videla. Chvíľku iba upäto hľadí, hneď sa jej však tvár prežiari, úlisne sa usmeje, ukáže rad bielych zubov, ba vysunie aj nahú ruku a kýva. Komuže sa zalieča takým nehanebným spôsobom? Slečna Füzy natiahne hrdlo, použije všetku svoju bystrosť a dôvtip, očami rýchlo beží v smere Váličkinho pohľadu a musí sa dobre nakloniť, keď chce vidieť na druhú stranu dvora. Zaujme nie práve pohodlné postavenie. Ale námahu neľutuje. Tudolu pod bránou, aby ho nebolo vidieť, stojí Alpár. Hľadí hore, zrejme na Váličku, snaží sa jej niečo naznačiť prstami, niečo jej vraví, ale tak, aby nebolo počuť hlas. A potom, spadni svete, našpuľuje labužnícky ústa a posiela jej povetrím bozk. Áno, nepochybne bol to bozk. Slečna Füzy ho zreteľne videla. Mohla ho zmerať, aj počula ho hneď pri uchu. A hľa, Válička sa teraz nečervená, ani neklopí oči. Zdá sa, že dobre rozumie, čo jej Alpár naznačuje. Prikyvuje ochotne hlavou na znak radosti, vyškiera sa a ešte raz vyťahuje nahú ruku a trepe ňou medzi kvetinami na rozlúčku.

Ale aj slečna Füzy napodiv dobre rozumie. Bezpochyby dohovárali si schôdzu. Ach, aká opovážlivosť. V tú chvíľu celá vzplanie: oči, ústa, líca, áno, predovšetkým srdce. Všetko jedna fakľa spravodlivého hnevu a nenávisti. Veď tí dvaja sa vysmiali jej počestnosti a jedným razom zničili jej niekoľkoročnú prácu, rozbili dielo, ktoré s takou horlivosťou tu vytvárala. Nazdala sa, že dosiahla božej milosti. Jedno dobré semienko vyklíčilo. Pohotove sa ho ujala a verila, že sa rozvíja v mocný krúžik, z ktorého budú pršať do okolia ďalšie semienka. Áno, verila, že sa konečne oplodnila pôda, ktorá bola dosiaľ jalová, že aj na tomto dvore, zamorenom bahnom neresti, vykvitne voňavý a čistý kvet kresťanskej cnosti. A tu naraz vidí, že tu priam pod jej oknom bujnie neslýchaný hriech, ktorý ide zase všetko vrhnúť do pažeráka satanovho. Koho by to neznepokojovalo? Slečna Füzy nevie domyslieť pokojne jedinú myšlienku. Jej mozog srší samé blesky jedu. Uvedomuje si len to, že sa teraz nesmie vzdať. Bude musieť bojovať, bude musieť vari nemilosrdne vypaľovať zlo v samých koreňoch, i keby mali s ním zhorieť i tí, čo ho vo svojich prsiach zahrievajú a vlastnou krvou nadájajú. Zaiste. Ona už nájde v sebe takú silu, ktorá to vykoná. Pôjde na spoveď, na sväté prijímanie, poradí sa s pánom dekanom, a keď bude treba, podvolí sa i dlhšiemu pôstu, aby mala dosť odvahy. Veru, beda vám, hriešnici!

No najprv musí ísť vystríhať Paulínku.

Ale Paulínka nechápe jej rozhorčenie. Nenachádza príčinu, aby vypaľovala Váličke vitriolom oči alebo odrezala bičakom nos. Podľa nej je Válička poriadna a počestná osoba. Je rada, že sem chodieva a že tu sedí práve vtedy, keď je doma Alpár. Aspoň sa jej trochu hanbí a nevyčíňa tak, ako v poslednom čase zvykol. A že sa niekedy začervená, to ešte nemôže znamenať nič. Jemnocitní ľudia nemajú nikdy ďaleko od červenania. Nuž teda nič nevidí na Váličke, nijaké príznaky. Slečna Füzy máva vlčiu tmu alebo si ľahko zamieňa osoby, lebo Alpár nebol dnes ani doma, už druhý deň sa neukázal. A ak pred chvíľou niekoho videla, komu Válička kývala z okna, mohol to byť len Váličkin brat, ktorý v poslednom čase chodieva častejšie sem z vidieka a vždy u sestry nocuje. Tak to mohlo byť.

Okrem toho práve teraz nie je veru naladená na to, aby sa zapodievala klebetami slečny Füzy. Má svoje vlastné starosti. Od pár čias znepokojuje ju zvláštny prípad. Stáva sa jej totiž, keď ide za nákupom do mesta, že stretáva podivnú osobu. Je to žena, vlastne pravdepodobne ešte dievča, sedemnásť-osemnásťročné, ale podľa všetkého veľmi skúsené. Oblieka sa výstredne, nosí krátku, tesnú sukienku, červenú blúzku a naďaleko zaváňa tuhou vôňou. Ani jej správanie nie je veľmi slušné. Zrejme chce vzbudzovať obdiv. Chodí ako na strunách, obracia hlavu ako vyparádený oficiersky kôň, prevaľuje oči a hocikde na ulici hľadí do zrkadielka, ktoré vyťahuje z malej koženej tašky, a pretiera si púdrom tvár. Chlapi majú vhodnú pašu. Na tom by, pravdaže, nič nebolo. V meste sa všeličo znesie. Ľudia viacej dbajú o svoj zovňajšok, najmä ženy. Niektoré vari nič iné ani nerobia, len premýšľajú, ako sa prikrášliť, aby vynikali. Niektoré sú ako lastovičky. Trepocú sa na slniečku a teší ich, čím viac obdivovateľov majú. Paulínka ich už pozná. Ale v tejto akoby sa sama videla. Tie oči, tie ústa, nos, tvár, okrúhla brada a jamka uprostred. Áno, ten výraz a celý zjav jej pripomína vlastnú mladosť. Akiste taká bola, keď mala sedemnásť rokov, ibaže skromnejšia a ostýchavejšia. V prvom okamžiku ju schytí len údiv. No hneď v nasledujúcej chvíli sa splaší. Podivuhodná osoba si ju tiež zvedavo obzerá a nie je veru pritom ohľaduplná. Podľa Paulínky chová sa celkom vyzývavo a drzo. Dokonca rozširuje tvár do úsmevu, akoby ju poznávala, ba keď sa majú stretnúť, prejavuje náklonnosť pristaviť sa. Keby Paulínka nezrýchlila krok a neukázala zjavné rozhorčenie a podivenie nad takou opovážlivosťou, istotne by sa pustila s ňou do rozhovoru.

Nuž čo to má znamenať?

Paulínka sa plní rýchlo obavami. Akýsi vnútorný hlas ju chce presvedčiť, že toto stretnutie prinesie jej nové trápenie. A Paulínka to pripúšťa, lebo spomienky, ktoré sa zároveň v nej prebúdzajú, nie sú práve príjemné. Odhaľuje jej kus života, ku ktorému sa ona nerada priznáva. Nespomalí krok ani potom, keď sa vzdiali od osoby na hodný kus. Chrbát má ešte studený, neopováži sa obzrieť, lebo má dojem, že ju niekto prenasleduje. Ach, len čím skôr preč z týchto nebezpečných miest.

Toho dňa sa nevie ani uspokojiť. Doma je roztržitá a podráždená. Robota ju nevie zaujať. Stále je niekde ďaleko myšlienkami, cíti v celom tele únavu, skleslosť, niekedy v hlave i závrat, hoci má snahu uchovať si čím väčšiu pohyblivosť. Usiluje sa aj premáhať, podujíma sa naraz na niekoľko robôt. No tým sa iba presviedča o svojej neschopnosti, lebo hneď zabúda, čo chcela vziať do rúk. Pred očami vyrastajú jej mátohy, mnohé tváre, známe i neznáme, ale všetko hrozné. Obstupujú ju zo všetkých strán a prenasledujú. Musí pred nimi utekať, a nenachádza úkryt. Nuž nie sú to práve príjemné chvíľky. Paulínka by ich nechcela stále prežívať.

Ale dotieravej dámy sa už nevie zbaviť. Kedykoľvek jej treba prejsť námestím, vždy sa odniekiaľ vynorí, zďaleka sa prívetivo smeje a klania sa jej tak hlasno, že si to musia všimnúť všetci okoloidúci. Darmo jej ukazuje nevľúdnu a urazenú tvár. Už to bude len tak, že ju náročky vyhľadáva a že sa chce s ňou zoznámiť.

A raz potom ju nájde doma. Vracia sa práve z trhu. Nemá ani tušenia, že by dostala o takom čase hosťa. A hľa, ona si sedí pohodlne rozvalená na diváne v izbe a zabáva sa s deťmi. Paulínka celá vzplanie hnevom a zároveň hanbou. Ako sa opovážila? Veď nie je ani prichystaná na prijímanie návštev. Ráno sa ponáhľala na trh a nestihla ani upratať. Všetko je v najväčšom neporiadku: postele nepopravené, šatstvo porozhadzované, na zemi plno haraburdia, nepozametané, nevyvetrané, ako v kolibe pri Cigánoch! Stôl, stoličky zapratané, nieto sa kde hnúť, nuž to je veru nepríjemné pre domácu paniu. Ale nesmie prezradiť svoju nevôľu. Deti, obe dievčatká, vytŕčajú jej s jasavou radosťou veľké báby. To im teta doniesla. A sú to krásne báby, úplne a prepychovo vystrojené, aké vídať len u panských detí. A teta sľúbila, že im donesie i kočíky, aby si ich mohli voziť. Nuž nezostáva iné len otvárať oči a chváliť, ach, ach, utešené! Je to veru zmiešaný pocit.

Na neznámej nebadať najmenšej stopy po zmätku. Asi je navyknutá na takéto situácie. Pokojne vstáva, zatrepe hlavou a rozťahuje nafarbené ústa. Taká pletka, nestojí ani za reč. Povie o bábikách. Nechcela prísť s prázdnymi rukami. A doloží ešte so silnejším prízvukom, akoby navzdor: ruky bozkávam. Pravdepodobne tým chcela začať a pozabudla sa v priveľkej horlivosti. Potom už hľadí len na Paulínku. Už sa dávno zberala k nim. Vždy ju však niečo zašlo. Vedela o nich, že tu bývajú. Aj milostivú niekoľko ráz stretla. Hádam sa pamätá.

Paulínka prejde tiež na príjemnejší tón. Áno, pamätá sa, ale veru nevie, s kým má šťastie.

Neznáma predvedie mihalnicami veľmi zložitú hru, potrasie ešte významnejšie hlavou, aj úsmev popriťahuje na krajoch líc, aby nebolo pochybností o tom, čo vraví.

Volajú ju Elza.

Elza?

Elza!

Paulínka nechápe.

Prirodzene, je to na nepochopenie. Milostivá mohla ľahko na ňu zabudnúť. Ani ona by sa nebola k nim priznala, keby ju dobrí ľudia neboli na nich upozornili. Je tomu dávno, čo sa rozišli. Ona bola ešte v plienkach, nuž ani sa na tie časy nepamätá. Nevyrástla doma. Ako vie z rodného listu, narodila sa na Handľoch, vychoval ju nejaký mastičkár. No potom, keď nemal kto na ňu vynakladať, zriekol sa jej a ona si musela ísť hľadať chlebík do sveta. Našťastie bola už dosť veľká a do určitej miery aj skúsená. Mastičkár ju predsa niečomu naučil. Nuž bolo to ľahšie. Pred mesiacom prišla sem. Teraz pracuje v Hela-bare. A náhodou sa dozvedela, že bývajú tiež tu, nuž prišla ich pozrieť.

Paulínka hneď bledne, hneď očervenie a s očami si nevie poradiť. Spomienky ju celkom zrádzajú. Handle, mastičkár, Elza, Hela-bar, hrozné, hrozné. A predsa sa musí k tomu priznať. Voľakedy mala naozaj dieťa. Znenávidela ho však skôr, ako sa narodilo. Bolo jej príťažou, musela sa ho zbaviť. Myslela si, že dieťa sa vo svete stratí asi tak ako skalôčka, ktorú odhodíme od seba, a ona bude slobodná, zase ľahká, bezstarostná. No ukázalo sa, že zle počítala. Človek si nesie životom všetky rováše svojej krvi i svojho ducha so sebou, čo akú dlhú a namáhavú cestu by vykonal. Nestrasie sa ich na nijaký spôsob ani prekliatím, ani svätenou vodou, ani zabúdaním. Azda ich niekedy navonok nevidno. Obliekame si šaty a na tváre nadstavujeme masky podľa potreby a podľa módy. No ony sa nás držia zanovite a zavčasu nás upozorňujú na seba, ak by sme strácali pamäť. Paulínka už raz také prehliadnutie zažila. Bolo to nepríjemné, spôsobilo jej to niekoľko krušných chvíľ, možno aj celý život priotrávilo. Teraz druhýkrát. Nemožno tomu uniknúť. Dieťa, ktoré zaprela, samo sa k nej hlási. Hľa, veď je tu pred ňou, díva sa na ňu a usmieva sa rozpačite! Jej hriech. Ach, áno, rozpamätáva sa. Vitajte, totiž vitaj. Jazyk sa jej pletie a darmo sa núti do prívetivosti. Nech sa páči sadnúť, urobí čaj. Aká náhoda! Kto by si to bol pomyslel? Rozpráva hlasno, aby voľačo v sebe zahlušila. Uväzuje si na hrdlo zásteru. Hneď to bude. A je rada, že sa môže od hosťa odvrátiť, utekať do kuchyne ku sporáku, lebo nevie sa zmieriť, že by táto dáma bola jej dieťaťom. Je príliš dospelá, hotová žena. Vidieť na nej, že nadobudla dosť skúseností, aby rozumela životu. A to ju najviac mätie. Uvedomuje si, že má právo ju posudzovať. A vari sa cíti pred ňou aj vinná. Kedykoľvek sa na ňu pozrie, hrnie sa jej do hlavy krv, a potom ani nevie, či jej má vykať alebo tykať.

Zato Elza sa nedá pomýliť. Hovorí jej vytrvalo milosťpani, je pokojná, správa sa tak, akoby tu už roky bývala, rozchodí sa po byte, berie do rúk veci, narába nimi a používa ich so samozrejmosťou. Áno, dá sa pohostiť. Je to príjemné posedieť si chvíľku s nohami skríženými pri šálke horúceho čaju. Jej ruky sú bielušké a hladké, prsty priesvitné a pohyblivé ako člnky na krosnách, nechty má dlhé, končisté a ružové, pravá perleť. Všetko tak dobre ide k tenkému porcelánu a všetkým vie tak pohotove a zručne narábať, že až udivuje. Pritom má vždy čo povedať, aby rozhovor neuviazol. Najčastejšie sa obracia na deti, lebo deti, aspoň obe dievčatká, si úplne získala. Stále sú okolo nej, volajú teta, teta a ona im neodoprie nijakú radosť.

Len Peter je zarazený a nezúčastňuje sa na hluku, ktorý sa na počesť hosťa v dome vzmáha. Sedí utiahnuto v kúte a udivene hľadí na svoju veľkú sestru. Nikdy ju tu nevidel. Nikto mu o nej ani nerozprával. Ako vie, má len dve sestričky: Apolenu a Školastiku, ktoré sa neustále poťahovali za vlasy a na ktoré musel striehnuť, aby nepadli z postieľky, kde celé dni sedávali. Sú to iba také neposedné štence. Len nedávno sa postavili na nohy a často padnú na zadok, ak sa smelšie rozbehnú. On z nich nemá nič. Sú drobné ani päste a k tomu ešte sprostučké. Papierový veterník, ktorý im niekedy urobí, aby sa ich na chvíľu zbavil, keď má dôležitejšiu robotu, hneď pokrčia a rozdriapu. V dielni, kde sa on najradšej zdržuje, má s nimi najväčšiu patáliu, lebo ničomu nerozumejú. Obyčajne mazadlo do hlavíc a hrebenáčkov alebo kolomaž na zalievanie potrubia považujú za lekvár a hneď by sa ho najedli, keby zavčasu nezakročil. Darmo by chcel, aby mu v niečom i poslúžili. Nijako si nevedia zapamätať, čo je to letkolba, salmiak, bajlág alebo matka. Medzi železivom, rúrami a drôtom, ktorého je tu všade dosť, vždy zaviaznu. Podchvíľou musí im oslobodiť nohu, ruku, aj hlavu. Keď počujú zahučať mech, pustia sa do takého revu, akoby ich z kože dral. Nuž celkom hlúpe a neužitočné tvory. Peter myslí, že sa im nikdy neotvorí rozum. Majú predsa celkom malé hlávky a že sú všetky sestry také. A tu, hľa, objavuje sa ešte jedna sestra, o ktorej to nemôže povedať. Vpadne náhle medzi nich ako nejaký veľký a vzácny vták. Trepotavou suknicou, akosi veľmi šmykľavými plecami a pohyblivou hlavou rozvíri povetrie, zo svojho ťažkého tela vypúšťa tuhé vône, s malými sestričkami robí celé predstavenie, jeho uštipne ako ihlice tenkými a na dotyk studenými prstami tuho na líce, ukáže dva rady žiarivých zubov a povie, že je chutný šuhajko. Ach, čudné. Veľmi čudné, vydúva mu to prsia. Teraz si dokonca prisadla k prestretému stolu, kde jej mamka predložila čaj ako pre vznešeného hosťa, prekladá si tak vysoko nohy, že jej vidno kolená, cukor si berie z cukorničky dvoma prstami, čaj vychlipkáva z lyžičky a stále vkladá medzi gamby jazýček taký ružový a ostrý, ako zvykne ukazovať mačka, keď si oblizuje labky pri umývaní. Peter otvára oči. Nechce sa mu veriť, že by naozaj odteraz mala patriť do ich rodiny. Mýli ho už tým, že je tu, že musí na ňu hľadieť. Skoro by sa mohlo povedať, že uráža v ňom jemnocit. Rozhodne spôsobuje chaos v jeho detskom srdci. Tá osoba nie je z jeho sveta. Stojí proti nemu, útočí naň akosi nehanblivo. Uráža ho celým svojím zjavom. Cíti, že by sa mal proti nej brániť. Hľa, aj mamka je pred ňou pomýlená. Nevie, ako sa má s ňou rozprávať, ako na ňu hľadieť, stále pred ňou uniká, niekedy až tak, že sa musí pokorovať. Istotne sa zle cíti. Ach, nie, nie, on k nej nikdy nepriľne skutočnou bratskou láskou, i keby mu bola naozaj sestra. Zdá sa mu taká cudzia a strojená. Skutočne sa ho nepríjemne dotýka jej prítomnosť. Ale Elza aj jeho práve tak prudko a srdečne, okázale ako ostatných pobozká na obe líca, keď odchádza.

Od toho času Elza prichádza často. Donáša deťom maškrty.

Vo dne má vraj voľno, treba sa jej vyvetrať. Prechádzka po slniečku dobre padne. A tu doma je tak útulne. Keby nemusela mať tam v bare svoju izbietku, hneď by sa ubytovala doma. Vraví a istotne to myslí vážne, lebo je vždy usmiata a šťastná, keď otvára na kuchyni dvere.

Zato Paulínka je menej šťastná. Nevidieť na nej, že by mala radosť z takého stretnutia. Skôr je zo dňa na deň podráždenejšia, vždy jej zapadne ťažká temrava na oči, keď ju uvidí, a len vtedy sa jej uvoľní, keď odíde. Dobre vie, čo už prežila pre toto dieťa. Teraz má zlé tušenie. Predovšetkým sa bojí, aby ju tu nezastihol Alpár. Raz sa o nej len dozvedel, a chcel ju zabiť. Ako by sa zachoval teraz?

Ale v tomto smere má úplne zbytočné obavy. Alpár nenachádza príčinu, prečo by sa mal rozčuľovať, keď zistí, že sa rodina tak neočakávane o jedného člena rozšírila. Skôr naopak. Je príjemne prekvapený, keď ju raz zastihne doma. Ani vo sne sa mu nezdalo, že by mohol mať takú dospelú dcéru. Pohliadne na ňu, raz, dva razy a hneď ju správne odhadne. Otcovská hruď sa mu nadme úprimnou pýchou. Ach, aspoň raz ho doma skutočne niečo poteší a upúta. V poslednom čase bolo to už neznesiteľné. Stále tá istá šedivá jednotvárnosť: tmavá kuchyňa s nízkou povalou, tesná izba, zaplnená otlčeným nábytkom, zápach stariny a hrdzavejúceho železa, ktorý sa z dielne roznáša po celom byte, neporiadok, krik a plač detí, potom utrápená a pokorná tvár ženy a k tomu výčitka, ktorá tu stále v poslednom čase v povetrí visí a nepríjemne opantáva srdce. Nie, nedalo sa to vydržať. Bolo mu úzko, musel utekať preč, vyhľadávať miesta, kde sa dalo vydýchnuť, zabudnúť. Nerád sa v tieto strany vracal. Vždy sa mu niečo žlče vyčrplo do krvi, keď sem vchádzal. A teraz predsa niečo. Táto Elza je iná. Pôsobí ani slniečko v zimnom dni. Ach, veru, nevyzerá zle, len čo je pravda. V nijakom prípade nie je to iba decko, pri ktorom si treba všeličo domyslieť, aby sa dalo skutočnejšie pojať. Má riadne rozčlenenú postavu, zodvihnuté čelo, ťažké, bohato zvlnené a nad ružovými uškami i pevné do trubičiek zatočené vlasy, jemnú pleť, okrúhle ruky, všade je práve na mieru zaokrúhlená, kde treba a kde to pôsobí očiam lahodne. Vie sa postaviť, lebo má vysoké a ľahko sa vlniace nohy, vie sa i pozrieť, ako si práve potreba vyžaduje, raz zasnene, hneď vyzývavo, významne alebo nedbanlivo iba úzkou, lesklou štrbinkou ako mačka, keď žmurkne na svet z driemot, lebo má akurát dlhé a na koncoch aj vyhrnuté riasy. Hlavne však dá sa s ňou rozprávať ako s rozumnou osobou. Teda hotový, samostatný a v mnohom aj zaujímavý človek. Aspoň Alpár ju obdivuje.

Voľakedy, ako sa rozpamätúva, takáto bola Paulínka. Aj tá vošla naraz ako plné slnce do jeho života a on si ju musel všimnúť. Bolo to vtedy na plese. Nevedel sa obrániť, spútala mu náhle všetky myšlienky, musel byť celý večer pri nej, ba aj potom očami, ušami. Pravdaže, teraz má určité skúsenosti, ktoré ho robia rozvážnejším a opatrnejším. Nevie sa už iba pohľadom roztúžiť. V úzadí svojho vedomia necháva si vždy dosť široký priestor pre myšlienky, ktorými stačí potom lepšie hodnotiť a chápať veci. Ale aj ona, ktorá mu teraz pripomína Paulínku, nie je iba naivným, skromnuškým dedinským dievčaťom. Ach, to sa nemôže vôbec povedať. Z dedinských spôsobov neosvojila si nič. Veď ju vychovalo mesto. Je pohyblivejšia, voľnejšia, vykonáva vlastnú hru, a musí sa povedať, že úlohu dokonale ovláda.

Nuž bezpochyby neobyčajne zaujímavé dieťa. Alpár každý deň objavuje u nej nové prednosti. A tak v krátkom čase má pre ňu také pochopenie, že sa Paulínka začne vážne znepokojovať.

Vlastne hneď pri ich prvom stretnutí pocíti sklamanie. Túto chvíľu predsa očakávala v úzkosti. Myslela si, že ho schváti zase zúrivosť a využije príležitosť, aby si uvoľnil napätie, ktoré v ňom od pár čias vzrástlo. A, hľa, nestane sa nič. Alpár ukáže vľúdnu, usmievavú tvár. Privíta, ako sa patrí, hosťa, dá sa s ním do rozhovoru, vraj je to od nej veľmi pekné, že ich neobišla, vraj budú vždy poctení, keď príde, a vraj, ak sa v bare dobre necíti, môže prísť domov bývať, miesta majú dosť. Paulínke zastáva rozum. Či dobre počuje? On ju prijíma. Sám ju zve, aby prišla domov. V prvom okamihu je ochotná dať sa pomýliť takým neočakávaným obratom. No v nasledujúcej chvíli napne pozornosť a vidí všetko vypuklejšie. Alpár prejavuje vari príliš veľký záujem o toto dieťa. Mal by si vari uvedomiť, že jej je teraz otcom. Prečo naraz toľko ohľaduplnosti, úslužnosti? Prečo má len pre ňu jasný pohľad, hladký úsmev a teplé slovo? A možno v tom pohľade, úsmeve a slove nie je iba toľko porozumenia, ako sa na otca svedčí.

Ach, Paulínka má teraz veľmi bystrý postreh. Všeličo ostrím svojho pohľadu vypátra, čo by si donedávna nebola všimla, a všeličo sa jej nepáči. Srdcom jej prerastá nejaký tuhý korienok, ktorý občas vypúšťa do okolia horkastú štiavku. Má stále pokušenie znepokojovať sa. A tento pocit v nej zo dňa na deň vzrastá. Alpár sa teraz častejšie zdržuje doma. Všíma si mnohé nedostatky. Rozčuľuje sa, keď deti rozvláčajú krámy po kuchyni a keď Paulínka pre inú robotu nestihne upratať izbu. Chcel by mať vždy a všade čisto. I o seba samého viac dbá. Nuž inokedy to nebývalo.

Ani Elza nechová sa najslušnejšie. Ach, tá striga, nemá vôbec citu ani očú. Myslí si, že musí na každého chlapa vyvaľovať okále a vykrivovať ústa, ako zvykne na ulici alebo v bare. Prečo sa jej treba neprestajne pred Alpárom zvŕtať, tancovať ako šteklivej kobyle? Prečo potriasa hlavou a vyškiera zubále? Paulínke nič neujde. Napríklad jej reč. Akože to rozpráva? Či je to reč? Iba samé táranie, afektovanie a koketovanie. Nazdá sa vari, že je princeznou. Vraj či nechodí Alpár do kina. Lebo ona veľmi často tam sedí. Aspoň sa nemusí nudiť. A najradšej má Konráda Weidta. Ešte ho ani raz nevymeškala. Ach, je božský. Má také ľadové oči. Trocha sa vari ponáša na neho, na Alpára. Áno, a pritom sa tvári tak prelestne, akoby povedala bohvieakú pochvalu. Nuž ktože je to ten Konrád Weidt? Čo ho má tu spomínať? Prečo by sa mal podobať na Alpára? Aké oči, čo za ľadové oči? Veď Alpár nemá vôbec ľadové oči. A čo jej do toho, keby aj mal. Ach, niekedy jej afektovanie nemôže ani zniesť. Nahromadená zlosť sa jej vyčrpne do hrdla a do tváre a musí aspoň pokrievku, ktorú práve drží v ruke, prudkejšie priklopiť na hrniec alebo rozkričať sa na dieťa, ktoré sa jej pletie do cesty. Ale tí dvaja sa nedajú ničím pomýliť. Majú si vždy veľa zaujímavostí povedať. Ona im vôbec neprekáža. Elza dostala chuť na cigaretu. Neponúkol by ju Alpár egyptkou? Nie, zorky neznáša, veľmi škrabú v hrdle. Zvykla si na egyptky. Sú hladšie, nevydrží bez nich, vyfajčí vari cez deň dvadsať. A naozaj, vyfajčí hneď jednu a nezdá sa, že by tomu nerozumela.

Kto by sa nad takým správaním nepohoršil?

A raz aj príde s návrhom, aby ju prišli pozrieť do baru. Majú teraz vraj bohatý program. Zaistí im miesto.

Paulínka sa zhrozí. Čože to vraví, do baru? Zbláznila sa. Ktorí poriadni ľudia idú si večer sadnúť do baru? A potom, čo by si o nej pomysleli, keby sa ukazovala v takomto stave. Nie, v nijakom prípade. Jej noha tam nikdy nevkročí.

Nuž potom by vraj mohol prísť aspoň Alpár s Petrom.

Ešte s Petrom!

Paulínka má vôľu ďalej sa rozčuľovať a zostať neoblomnou. Potom si však vec rozmyslí. Alpára by sotva vedela zdržať, aby nešiel. Taký vplyv v poslednom čase naň nemá. Nuž vari bude dobre, keď pôjde s ním Peter. Je to už vyrastený, vyspelý chlapec, všeličo si môže všimnúť.

A jedného dňa potom sa Alpár naozaj rozhodne, že pôjde s Petrom navštíviť sestričku.

Peter tým nie je práve nadšený. Cíti sa celkom dobre doma a nemá potrebu ísť von. Tobôž nie za veľkou sestričkou, lebo tá je ešte vždy preňho cudzou, výstrednou dámou, ku ktorej prechováva najviac bázeň. Ale proti otcovmu rozhodnutiu sa nemôže postaviť. V poslednom čase pozoruje doma určité napätie. Matka je stále podráždená. Tvár má pochmúrnu, trochu nabehnutú, akoby málo spávala, oči pichľavé, hnevlivé, všeličo ju mýli, všeličo jej zavadzia, nevie povedať pokojného slova, odbehúva od roboty k robote. O otcovi to nemôže povedať. Naopak, u toho každým dňom vzrastá rozmar. Často sa teraz zdržuje doma, mnoho hovorí a niekedy i žartuje a smeje sa. Matkino správanie si nevšíma. Ale Peter nemôže povedať, že by to bolo úprimné. Otec zaiste iba navonok sa tak bezstarostne a dobrácky tvári. Vnútri niečo skrýva. Azda má nejaký tajný úmysel. Jeho pohľad je niekedy taký tvrdý. Keby mu nesplnil vôľu, istotne by v ňom prepukla zúrivosť. Preto sa musí poobliekať. Dostane čistú košeľu, nové belasé šaty, biele pančuchy, vyleštené topánky, do vrecka čistú šatôčku, musí sa nahladko vyčesať, vykefovať, otec na všetko dozerá.

Vôbec, otec je k nemu naraz veľmi láskavý a priateľský. Inokedy ho vari nebral na vedomie. Chodil tadiaľto, sedával pri stole, jedol z najväčšieho taniera, čítal noviny, fajčil, hovoril vážne reči, niekedy robil v dielni. No on sa okolo neho darmo plietol. Nevidel ho, nepočul, bol vždy niečím zaujatý. A keď aj niekedy zabudol na ňom pohľad, bol to pohľad studený, bezvýrazný a prázdny, pohľad, ktorý nič nechcel povedať a nič nechcel vidieť. A naraz je to človek, ktorý ho zahrňuje nevšednou priazňou, všíma si každej maličkosti na ňom, priam horí záujmom a nie je to iba predstieranie. Pýta sa, či ho netlačia topánky, a sám sa hneď nakláňa, aby zistil, ako ďaleko mu siahajú prsty v topánke, vlastnou rukou, veľmi dôkladne uväzuje mu mašľu pod hrdlo, podchvíľou potľapkáva ho po pleci, pohládza, má preň plno otázok, plno pripomienok, ba aj plno opravdivého porozumenia. Peter sa tým cíti neobyčajne posmelený a potešený. Rozhodne už nemôže byť iba malým, bezvýznamným chlapčekom. Sebavedomie v ňom každú chvíľu rastie. Na otca hľadí smelšie. Nezdá sa mu už taký prísny, neprístupný. V každom prípade chce si zaslúžiť jeho dôveru.

Pravdaže, keď ich matka vyprevadí z dvier, nejdú hneď k sestričke. Ešte je vari čas. Sestričku by nezastihli doma. Budú musieť trochu počkať, kým sa zmrkne. Beztoho do baru sa chodieva len večer. Zatiaľ sa prejdú mestom. Nešiel by sa napríklad Peter pozrieť do cirkusu! Na tržnici je celá kolónia, maľované domčeky na kolieskach, veľké kruhovité stany, vysoké stožiare, pospájané krížom-krážom povrazmi, klietky s divou zverinou, bazár. Dá sa tam všeličo vidieť, všeličo skúsiť a hlavne, rýchlo sa míňa čas. Nemal by azda chuť?

Ó, zaiste, Peter nemal ešte príležitosť vidieť cirkus, divé zvery v klietkach a ľudí, čo vedia chodiť na povrazoch. Je veru na to veľmi zvedavý. Nuž treba len povedať. Otec mu rád vyhovie.

Petrovi skáče radosťou srdce. Ach, ako dobre padne kráčať stále po otcovom boku, hľadieť na jeho vysokú, pevnú postavu, počúvať jeho pokojný, vyrovnaný hlas. Áno, na tej strane je celkom bezpečný. Ale aj na iných ľudí sa môže smelo pozrieť, netiesni, nezaráža ho nič. Svet sa mu podkladá sám, netreba ho prekonávať ničím, robí to zaň niekto iný, on si len ide. Nič sa mu nestavia do cesty, všade má voľný prístup, akoby ho považovali za mladého muža. Ach, to je potešujúce.

Nuž teraz by mohli ísť pozrieť sestričku.

Skutočne, zatiaľ čo chodili po cirkuse, stačilo sa tak zvečeriť, že musia už svietiť pouličné lampy. Obloha, ktorá žiarila nad zemou celý deň, niekde zmizla. Miesto nej je teraz tamhore bezhraničná priehlbina, ktorá sa rýchlo zapína hustnúcou temnotou. Pod ňou leží mesto, veľké množstvo šedivých domov, hrboľatá, rozrušená plocha čiernych striech, komíny a vysoké veže niekoľkých kostolov. Navonok všetko sa zdá chladné a pochmúrne, akoby zaťažené tvrdým spánkom. V skutočnosti v tom kolose život pulzuje ďalej. Ulicami husto prúdia ľudia. Jedni sa ponáhľajú z práce, iní už vychádzajú za zábavou. Hoci im nevidieť na tváre, majú stiahnuté klobúky a čiapky na oči a skláňajú hlavy, aby si lepšie videli pod nohy, jednako majú rázny krok, zvučný hlas. Z výkladov upierajú sa na nich prívetivo vábne pohľady módnych báb: vysokí elegantní páni, štíhle dámy s falošnými perlami pod hrdlom, rozkošné deti, všetko živé, usmievavé tváre. Všade je dosť pohybu, ruchu. Na obchodoch podchvíľou otvárajú sa sklené dvere, vnútri tiesnia sa hlavy, plecia, ruky predavačiek naťahujú sa do políc za škatuľami, niekto v kúte telefonuje, slečna pri pokladni točí lesklou kľukou na počítacom stroji, stroj zvoní i cengáč nad dverami neprestáva sa ohlasovať. A hlavne, všade je dosť svetla, aby bolo vidieť bohatstvo, ktoré je v meste uložené. Svietia okná na vysokých domoch, svietia široké výklady, svietia reklamy, reflektory na autách, svieti cesta. Na oči sa lepí samý lesk. Peter ešte nevidel mesto v noci, preto nevychádza z údivu.

Na jednom rohu doznieva sladká hudba. Sú to husle a ešte nejaký guľatý hlas. Keď ho ľudia počujú, vyrušujú sa z myšlienok, tratia záujem o rozhovor, ktorý vedú so svojím priateľom, zmierňujú krok. Hudba je slabá. Iba náznak sladuškej melódie dovoľuje rozviesť alebo nadviazať ktorúkoľvek známu pesničku. Znie niekde hlboko v dome, azda v samých základoch, a vychádza skúpo pivničnými oknami. Guľatý hlas je klzký ako nahé telo. Obtáča sa okolo srdca a chcel by hriať veľkým, živočíšnym teplom. Človek mimovoľne dvíha hlavu a číta rozžiarené písmená svetelnej reklamy podniku: Hela-bar. Lebo taký zmysel majú písmenká, keď si ich v duchu pripomenie a poskladá. Veru je to iba takto. A vtedy tí, čo nemajú namierené dnu, sklopia zase oči, akoby sa hanbili, že neboli dosť obozretní, rýchlo striasajú zo seba stopy vtieravej hudby a ponáhľajú sa svojou cestou. Počestný človek sa v týchto končinách zle cíti.

Aj Peter dostáva sa do pochybností a neistôt, keď vidí červenú reklamu a počuje tlmenú hudbu, hoci ani potuchy nemá, čo by to mohlo znamenať. Možno si iba uvedomuje, že je už neskoro a že by mu bolo rozhodne lepšie, keby bol doma medzi známymi predmetmi a pri matke. Ale aj teraz ho otcova pevná ruka pohotove chytí a vovedie dnu.

Podľa všetkého otec sa tu dobre vyzná. Vie, na ktorú stranu sa potískajú otáčavé dvere, vie ich aj v pravú chvíľu pristaviť, aby človeka zase nevytisli na ulicu, vie, že sa netreba obzerať a pristavovať v priestrannej, jasno osvetlenej jedálni, do ktorej práve vstúpili a kde práve hostia pri stoloch večerajú, ale že treba vojsť malým vchodom vzadu do úzkej, slabo osvetlenej chodby, potom ešte jednými dvermi a znova tmavou chodbou, od ktorej vedú schody niekde dolu do podzemia, akoby do pivnice, lebo tu, hľa, nado dvermi zase žiaria červené písmená: Hela-bar. Aj vnútri vie sa rýchlo orientovať. Stačí jediný pohľad, aby uhádol, ktoré miesto je voľné, vie tiež, že najpohodlnejšie sa sedí v malých oddeleniach pri bočných stolíkoch, kde sú mäkké sedadlá s vysokými opierkami. Peter sa môže do nich vnoriť až po lakte.

Lebo Peter je tu zase maličký. Neuspokojuje ho ani to, že hneď vedľa neho sedí otec, ktorý sa predsa tvári celkom bezpečne. Pobehúva okolo ustrašenými očami, hľadá niečo, čím by sa mohol posilniť, ale vždy sa vracia beznádejne a ešte poľakanejšie do svojho kútika. Kde sa to dostal? O tomto svete nemal ani tušenia. Istotne sa nachádza niekde blízko predpeklia, lebo všetko okolo neho je červené, akoby oblesknuté veľkým plameňom. Čalúny na stenách sú červené, obťah na sedadlách je červený, povala, hrubé koberce na dlážke, ťažké závesy nad dverami, svetlo, ba i tváre ľudí, oči sú červené. Možno už aj on sa topí v tej záplave. A potom je tu tak clivo. Vpredu na vyvýšenom pódiu pod belším svetlom hrá síce hudba. Známy guľatý hlas, ktorý ho už vonku lákal. Teraz vie, odkiaľ pochádza. Malý muž v bielom kabátiku s čľapatým nosom a s hladko pričesanými vlasmi prikladá si občas k ústam veľkú plechovú fajku s klapkami a fúka trochu naklonený do nej. Vždy vtedy zaznie. Pod povalou a medzi utesnenými stenami je hlas mocný, často až ohlušujúci. A predsa je tu clivo na zadusenie. Ľudí je pomerne dosť: páni s bielymi manžetami, v ktorých sa lesknú zlaté gombíky, trochu preblednuté vysoké paničky s veľkými očami. Sedia okolo stolov, upíjajú si z vysokých pohárov, fajčia drahé cigarety. Vidieť, že sa bavia z dlhého času. Niekto prejde i po koberci, najčastejšie čašník so striebornou tácňou, ale nepočuť jediného slova, jediného kroku. Všetci sa vari dohovárajú nejako tajne, náznakmi a pohľadmi. Všetko je také nepochopiteľné. Povetrie je mäkké, a predsa sa ťažko dýcha. Dlho by tu nevydržal.

A o chvíľu sa musí ešte väčšmi diviť. Z úzadia pomedzi stoly prichádza nejaká vysoká čierna dáma. Odďaleka hľadí na nich a usmieva sa, akoby sa k nim priznávala. Bola by to vari jeho sestra Elza, pre ktorú sa sem ustávali? To je predsa nie možné. Keby ju takto stretol na ulici, vôbec by ju nepoznal. Ak sa mu zdávala doma neprirodzenou, cudzou, teraz je dvakrát vzdialenejšia. Akože je to ustrojená? Veď má chrbát, ramená, plecia úplne nahé. Je síce pravda, že sú takto všetky ženy ustrojené. Azda je im teplo. Ale to ju predsa neospravedlňuje. K tým zaiste nepríde na návštevu otec a brat, ako prišiel k nej. Jeho matka sa nikdy takto neoblečie, ani slečna Füzy, ani pani Válička. Všetky si rovnako starostlivo ukrývajú telo pred chlapmi. A tu je plno cudzích ľudí. Nie, Peter sa s tým nezmieri. Akúkoľvek výhovorku by si vymyslela. Veď sa nemôže plnými očami na ňu ani pozrieť. Niečo mu stále zastiera pohľad, nejaký horúci opar a v hrudi mu rastie zmätok. Mala by sa veru trochu hanbiť.

Ale na Elze nebadať, že by ju niečo mýlilo. Podľa všetkého je navyknutá takto chodievať a ukazovať sa svetu. Privíta ich srdečne, ako sa na hostiteľku patrí, prisadne si naproti a hneď vyloží nahú ruku na mramorovú dosku stola. Je to ruka jemná a hladká, ani jediný chĺpok sa na nej nezahmýri. Na oblinách sa leskne ani biely porcelán, v jamkách a plytčinách si udržuje matnosť a všade na kožke je klzká. Áno, celá Elza zdá sa takou klzkou. Ona si to možno ani neuvedomuje. Zohne ju v lakti, prejde po nej drobnými prstami a zas ju pomaly vystiera, akoby skúšala jej hebkosť a ťažkosť. Na tvári má stále prívetivý úsmev. Nuž veru sa neobyčajne teší, že ňou nepohrdli.

Prvý pohľad patrí, prirodzene, otcovi. Možno sa zdá príliš dôverný. Ale na tom nezáleží. Elza podaruje toľkých mužov dôvernými pohľadmi, a nič z nej neubudne, ani nemusí byť za to niekto namyslený. Ona už má taký zvyk. Chce byť len úprimná. Čo dáva, neoželie a poďakovanie nečaká.

Potom hneď zbadá aj Petra, lebo nechce zostať ani tomu dlžnou. Či sa mladý pánko nenudí? O chvíľu začne program, môže sa pozrieť, potom sa bude vari príjemnejšie tváriť. Zatiaľ by mohol niečo ochutnať, istotne bude hladný. A odtiaľ nie je ďaleko k mrzutosti.

Pán hlavný!

A pán hlavný akoby striehol iba na jej pokyn. Hneď je tu so svojou bielou servítkou i s mnohoznačným úsmevom na vyholenej tvári, nakláňa sa úslužne nad stôl, aby vypočul pozorne prianie hosťa.

Bude sa niečo páčiť?

Zaiste, tomuto mladému pánovi treba doniesť večeru. Dnes kuchár vyprážal na masle pstruhy. Nuž teda dva pstruhy so šalátom, potom nejakú sladkú priešmačku, tortu, bonbóny, ovocie a potom sa ešte uvidí, azda bude chcieť aj niečo piť. Mladý pán chce mať lepšiu vôľu a s prázdnym žalúdkom to veru nejde. Nech si ho teda vezme láskavo na starosť.

Prosím! Nech sa len panstvo ráči spoľahnúť. Pán hlavný všetko zariadi na ich spokojnosť, len čo sa dvakrát zvrtne na opätkoch a zatrepe servítkou v povetrí. Teda dva pstruhy na masielku, mladý šalátik na smotánke, čerstvá tortička s čokoládovým krémom, bonbóny, voňavé pomaranče a ostatné, ako si bude hrdlo žiadať. Prosím, prosím, nech sa páči, bude im i naďalej k službám.

Úbohý Peter je naraz takto odzbrojený. Nevie sa prenadívať nad takou rýchlosťou. Nestačí sa ani obzrieť, a už je obložený záplavou lahôdok. Teplá vôňa praženého masla mu stúpa do nosa, predrážďuje sliznicu a vsiaka do najcitlivejších miest na koreni jazyka, už aj sa mu zbiehajú sliny. Na čo sa má najprv pozrieť? Hádam predovšetkým ryby. Tie ešte v živote neochutnal. A sú to ozajstné pstruhy, hladké na bokoch, zelenavo-modro pruhované, s tehlovými škvrnami, na bruchu jasnožlté, ešte majú končisté hlavy, plutvy, vykrojený chvost. Ležia pokojne na tanieri, obložené pripečenými zemiakmi, ako ich tam bol kuchár položil. Okolo nich sa perlí zlatá masť. Naozaj jedlo pre princa. Nie, príboru, ktorý mu priniesli na použitie, sa nedotkne, poplietol by si vidličku s nožom a nemal by z toho nijaký pôžitok, iba mnoho strkania. Bude sa musieť do nich pustiť rukami, veď istotne majú v sebe dosť kostičiek, ktoré treba z úst opatrne vyberať. Len čím začať?

Elza sa naň s potešením pozerá a musí sa smiať, aj otec sa musí smiať, obaja sa chutne smejú, keď vidia, ako mu oči žiaria žiadosťou a nevie si napochytre poradiť. To je dobre, bude mať aspoň zábavku. A oni sa môžu zatiaľ nerušene rozprávať.

Nuž to zaiste.

A Elza dáva hneď príležitosť.

Čo povie na jej prsteň? Má pravý kameň. A naťahuje svoju dlhú a krehkú ruku ponad stôl, roztvára do vejára tenké prsty s ružovými nechtami, aby bolo vidieť ten, na ktorom sa jagá ťažký prsteň s veľkým zeleným kameňom.

Alpár sa musí niečo nakloniť a pohrať s jej útlou, poddajnou rúčkou. Zreničky sa mu pritom rozširujú a rozjasňujú. Práve do nich vnikol ostrý lúč. Áno, je to skutočne pravý smaragd, krásny skvost.

Nuž tak to bude pravda, lebo aj klenotník tak hovorí. Dostala ho od ministerského radcu. Áno, skutočný ministerský radca, ukázal jej listiny. Má tu niekde na vidieku majetok i kaštieľ. Zavše sa tu zastaví. Je to inakšie dosť nepríjemný a neznesiteľný pán, ovisnuté úradnícke brucho, na hlave lysina, sadlom obložené hrdlo a nemotorný ako voš. Rád sa chvastá svojou zbožnou ženou, dvoma vydarenými synmi, ktorí študujú inžinierstvo. Ale je aspoň prajný. Zakaždým ju obdarí nejakou maličkosťou. Nedávno doniesol tri prstene: so žltým kameňom, hnedým a zeleným. Vybrala si tento. Ona má rada zelenú a červenú farbu. Obe jej rovnako dobre svedčia k vlasom a k pleti. Ešte by si priala záušnice s červenými očkami. Bola by zaujímavejšia.

Ó, podľa Alpárovej mienky je aj takto.

Naozaj?

Veru!

Nuž v poslednom čase niečo schudla. Hľa, tieto šaty boli priúzke. Teraz sa cíti v nich voľne. V páse ju vôbec netiesnia. A aby to dokázala, obe ruky priloží si zo strán na hruď a pošuchuje ich ľahko po rovnom drieku dolu k bedrám. Treba sa jej pritom trochu vypäť a nerobí to práve zle.

Alpár sleduje s potešením tieto ruky a musí priznať, že ho neklame. Elza má štíhly pás a boky sa od neho strmo dvíhajú ako tenké, vysoké piliere pod klenbou. Celkom dobre mu padne, keď uhádne také priliehavé prirovnanie.

Všetky ženy by mali byť chudé.

To hovorí on?

Áno!

A matka, matka je predsa telnatá.

Alpárovi rýchlo hustnú obrvy pri koreni nosa, trochu vari aj trhne rukou, ktorou práve siahal do vrecka, aby si vybral cigarety. Teraz možno aj zabudol na svoj úmysel, lebo ju kladie naspäť na mramorovú dosku.

Čo tým myslí?

Elze sa mihne úsmev okolo vyfarbených úst. Najskorej nič. Iba jej tak prišlo na um. Už jej mnohí pripomenuli, že sa podobá matke. Je azda na tom niečo pravdy?

Ach ták? Snáď! Alpár sa vracia v spomienkach do dávnych čias. Myslí na Paulínku, keď bola dievčaťom, keď mu pripínala na prsia ružový púčik. Je to bezpochyby príjemná spomienka. Vtedy sa mohla podobať, ale teraz nie.

Elze sa hneď rozleje úsmev do celej tváre. Nieto teda príčiny priživovať v srdci nejakú zlomyseľnosť. Vlastne ona len žartovala. Dostala hostí, nuž musí sa usilovať, aby ich pobavila. Aby nezabudla. Čo si vypije? Ona má najradšej koňak. A hneď sa zodvihne, aby doniesla na tácke dva kalíšky koňaku.

Prirodzene, pri koňaku sa im lepšie sedí. Elza si častejšie položí ruku na mramorový stolík, veľa fajčí a ohorky koncom prsta mliaždi v popolníčku. Má v tom veľkú zručnosť. Ohorok zloží vo dvoje a ukazovákom ho ešte zvrchu pevne pritlačí. A práve tak isto robí i Alpár. Nad nimi vznáša sa preto stále hustejší mrak dymu a tou mierou stáva sa aj ich reč strhujúcejšou, voľnejšou a smiech samopašnejší.

Elza má rada veselú spoločnosť.

Aj Alpár má rád veselú spoločnosť.

Voľaktorú noc sa tu zabávali dôstojníci. Jedineční chlapci. Celý barak obrátili hore nohami, nesmel nikto spať, šampanské sa rozlievalo po zemi. Bola by veľmi rada, keby sa aj otec pri nej dobre cítil. Teraz je tu síce ešte ticho, ale neskoršie sa všetko zmení. Len nech sa začne program.

Alpár nepochybuje.

Chvalabohu, na malého Petra nepotrebujú sa obzerať. Ten je dobre zamestnaný. Ryby mu znamenite chutia. Pracuje usilovne oboma rukami a neprejavuje známky, že by sa chcel vyrušiť.

Hahaha, mladý pánko bude mať dlhú lekciu.

Áno.

Obaja to s neskrývanou radosťou berú na vedomie. Môžu ešte raz vyprázdniť poháre, môžu si ešte veľa zaujímavostí povedať, ba majú dosť času aj na to, aby si išli na parket zatancovať. Hudba práve spustila a je to tango. Ach, túto melódiu má práve rada. Hneď sa celá rozvlní rytmom a on jej nepokazí radosť. Naostatok nenachádza dôvod, prečo by si nemohol ísť s dcérou zatancovať.

Na parkete chce byť pozorný. Od povaly padá sem biele prenikavé svetlo a všade vôkol šmýkajú sa ľahko páry: páni vypätí, paničky prehnuté, robia navlas odpočítané kroky vľavo i vpravo, ako si vyžaduje melódia. Nikto nezaváha. Nuž nechce sa dať zahanbiť. Vymeria si každý pohyb. Chcel by byť tiež taký pružný a istý.

Či ju priveľmi netiesni?

Nie!

Ach, voľakedy býval prvým tanečníkom. Chodil po plesoch a vykrúcal najprednejšie paničky. Všetko sa okolo neho točilo a čím rýchlejšie, tým lepšie, nepoznal únavy. Bolo to, pravdaže, dávno. Teraz má už priťažké nohy. Musí mu odpustiť.

Nuž ona by to nemohla povedať.

Akože?

Otec je ešte vždy gavalierom.

Naozaj?

Ehm!

Alpár sa diví, lebo Elza naozaj potriasa hlavou, pritvára snivo oči a našpuľuje ústa, akoby to myslela smrteľne vážne. Neostáva mu iné len uveriť. A v tú chvíľu omladne. Napruží sa, vypne prsia a urobí odvážny krok.

Je to zvláštne dieťa, táto Elza. Vlastne musí sa povedať, že je to žena. Hľadí na ňu zblízka a drží ju pevne okolo pása, práve na tom mieste, ktoré má obnažené. Pošuchúva sa svojimi nohami popri jej nohách, preberá svojím telom vôňu i teplú vlhkosť jej tela, vidí hladké okrúhlinky na jej pleciach a na jej hrudi, rozpoznáva tenké a veľmi pohyblivé žilôčky na jej hrdle. A necíti iba to, čo by mal cítiť ako otec: zdržanlivosť, bázeň a predovšetkým príbuzenský stud. Ale to, čo by cítil každý iný chlap, keby bol takto blízko pri nej: podráždenosť, prekrvenosť, vzrastajúca náruživosť a možno ešte viac. Lebo odvtedy, ako ju prvýkrát videl a poznal, musí sa neustále k nej vracať. Darmo by sa bránil. Celkom ľahko víťazí nad ním.

Pravdaže, jedným tancom sa nemôžu nasýtiť. Saxofón sa rozspieva znovu. Má to byť anglický valčík, potom rezká polka a oni tancujú poriadkom anglický valčík, polku a potom ešte tanec, ktorý ohlasuje hlásateľ nejakým cudzím menom. Všetci sa pri ňom poriadne vyparia. Ach, je horúčava na zadusenie. A teraz sa dokonca stratili v motanici, lebo ich nevidieť. Pravdepodobne vyšli niektorým bočným východom a ťažké závesy sa ticho zhrnuli za nimi.

Ach, kdeže sa ženú?

Azda Alpárovi vošiel koňak do hlavy a už nevie, čo sa mu patrí. Elza ho pozvala, aby išiel pozrieť jej izbu. Je to hore, hneď na prvom poschodí. Zdržia sa tam len chvíľku.

Alpár má naozaj trochu horúce čelo a červenkastú hmlu v očiach. Musí sa dať viesť za ruku, úzkou, dusnou chodbou po mäkkom, kroky dokonale tlmiacom pokrovci. Na ten svet, ktorý zanecháva za sebou, nestačí myslieť.

V Elzinej izbe je útulno. Je tu posteľ, napodiv dosť zachovalý diván, zrkadlo, stôl, jedna stolička, v kúte piecka, na stenách niekoľko obrázkov v lacných rámikoch a hlavne dvere, ktoré sa zamykajú znútra malým kľúčom. Elza dá doniesť nejaký nápoj. Nemusí mať obavu. On nebude platiť. Veď je jej otec.

Ach, veru otec, smeje sa na podarenom vtipe aj Alpár.

Hahaha!

A mladý pán čo robí?

Nuž Petrovi sa práve konečne podarilo premôcť ryby. Bola to ťažká práca. Musel vynaložiť všetku svoju zručnosť, dômysel a veru aj tak sa zapotil. Ale každá poctivo vykonaná práca musí doniesť úspech. Teraz cíti vo všetkých končinách tela uspokojenie a naplnenie. Je to zaiste dobrý pocit. Vyvoláva na tvári blažený úsmev. Človek voľnejšie dýcha, voľnejšie rozmýšľa, vyhľadáva pohodlnejšiu polohu, nevie sa už rozčuľovať na malichernostiach. Áno, môže si pooblizovať prsty. A tu, hľa, pred ním na tanieri spočíva hŕba kostičiek: dve dlhé chrbtice, ktoré sa podobajú stromčekom, množstvo tenuškých ihlicovitých kostičiek, ktoré musel z úst vyberať po jednej, aby sa mu nezapichli do gágora, a potom, prirodzene, plutvy, chvost, obhryzené hlavy, všetko nestráviteľné čiastky. Biedne pozostatky krásnych tvorov, ktoré len nedávno plávali v masti.

Či to nie je úspech?

Ó, veru veľký úspech!

Teraz mu zostávajú len priešmačky. Ale tie mu nerobia starosti. Keby ich nestačil stráviť, môže si ich predsa vziať do vrecka a odniesť domov. Nie, ani to ho nemýli, že nevidí vedľa seba otca a veľkú sestru. Stačil si už navyknúť na prostredie. Je síce pravda, že je na neznámom mieste a že všade dookola vidí neznáme tváre. Ale on je v samostatnom oddelení, z oboch strán sú pevné, vysoké operadlá, uprostred stôl, vyzerá to ako útulná izbietka, vyhradená len pre neho, lebo nikto sa neopováži sem vstúpiť. Naostatok, na sedadle je otcov klobúk, hneď vedľa palica, v popolníčku na stole dohárajú dve cigarety, oproti sebe na mramorovej doske stoja poloprázdne poháriky, treba ich ešte dopiť. Otec a Elza zaiste len niekde nablízko odišli a o chvíľu sa vrátia. On sa môže zatiaľ pozerať.

Naozaj, na svetelnom pódiu pred hudbou sa začína program. Nejakí traja mladíci sa ľahko hlavami ukláňajú a začínajú cvičiť na visiacej hrazde, ktorú spustili odkiaľsi z povaly. Sú to pravdepodobne artisti z cirkusu, kde len nedávno bol. Robia ľahko a rýchlo pohyby ako gumení pajáci. Vyskakujú na hrazdu, hojdajú sa, krútia, visia na nohách, raz na rukách, všelijako sa preplietajú a robia kotrmelce v povetrí. Sú mrštní, pevní. V nijakom prípade nedostanú závrat a nepadnú na hlavu, keď to už očakáva s napätím a s hrôzou človek, ktorý sa na nich odspodku díva. Po ramenách a stehnách im prebiehajú podchvíľou hrčky svalov, ak prekonávajú váhu a musia vyťahovať i hrdlo, navierajú im na ňom čierne žily. Ale ani raz nezastanú. Pre každý prípad majú pevne zatisnuté zuby. Po každom namáhavom čísle stavajú sa svorne a pohotove do radu pod najväčšie svetlo, spúšťajú zaťaté päste vedľa bedier, vypínajú vysoko prsia, až im na bokoch pohrávajú rebrá, a ukláňajú naraz hlavy ako ušľachtilé žrebce.

Hneď za nimi predstavuje sa nejaký čarodejník s neobyčajne prenikavými čiernymi očami, vo fraku a vo vysokom cylindri, z ktorého iba obratom ruky bez zaklínania vyťahuje mačky, zajace, kohúty a ešte plno podivuhodných predmetov, ktoré vyvolávajú u obecenstva raz smiech, raz údiv a strach. Čarodejníka by však ani to neprekvapilo, keby sa mu do ruky podhodil sám diabol vo svojej najhoršej podobe.

Potom nasleduje číslo slávnej tanečnice Soa-mu, ako oznamuje vychvaľovačne hlásateľ. Obecenstvo buráca potleskom a hudobníci vstávajú, aby na lesklých nástrojoch zahrali vstupnú pieseň. Tanečnica chce vari napodobniť dravé loviace zviera a aj jeho obeť, lebo hneď sa kradne, skláňa hlavu a vyťahuje pazúry, akoby sa chystala skočiť, a hneď zase sa chúli a trasie, zamieňa pohyby rýchle a pomalé. Tieto robí tak názorne, aby bolo vidieť na jej tvári i na ostatných obnažených čiastkach tela každú šľachu, každé jabĺčko, hánky a jednotlivo každý sval, ktorý sa napína alebo sťahuje. Pravdepodobne je to veľmi dôležité. Spočiatku má na sebe riedky závoj. Vari aj niekoľko, v každom prípade však jeden na páse, jeden na hlave a po jednom na rukách, aby sa mohla kedykoľvek do nich zahaliť, keď jej je zimšie. Ale pri tanci sa ich postupne zbavuje alebo sa jej samy odvíjajú a ona ich nestihne zbierať. A pri jednom prudkom skoku, zbaví sa aj posledného a potom robí také sebavedomé kroky, akoby bohvieaké neslýchané víťazstvo dosiahla.

Čo vlastne dosiahla?

Veď nevidieť nikde porazeného.

Peter veru nechápe. V každom prípade je to opovážlivosť a nehanblivosť. Musí odvrátiť oči, lebo nemôže sa na to ani pokojne dívať. Oslepuje ho jej nahota. Je tam toľko svetla a práve teraz ešte niekde na bokoch zapaľujú silné reflektory. Zároveň niečo sa v ňom preborilo, niečo pevného, čo ho dosiaľ držalo, a teraz treba hľadať rýchlo oporu.

Kde je otec s Elzou?

Áno, bol by zvedavý, kde sa zdržali? Tu sú ich veci: klobúk, palica, ohorky cigariet, nedopité poháriky a plno omrviniek na stole, ktoré narobili. Tu sú ich miesta, zreteľne vyhĺbené do sedadiel, ale ich niet. Nuž, kde sú tak dlho?

Oči mu utekajú a už ich nemôže udržať. Zase naň doliehajú pochybnosti, ktoré naň doliehali aj vtedy, keď sem vstúpil. Obzerá sa a znova ho zaráža tá pekelná červená farba stien, povaly, kobercov a teraz ju rozpoznáva aj na tvárach, v očiach ľudí, žien, chlapov, ktorí sedia neďaleko popri stoloch a sledujú nehanebnú tanečnicu na pódiu. Kde sa to dostal? Čo sa tu robí a čo to má znamenať?

A naraz sa mu zazdá, akoby stajenou žiarou blkotajúcimi temnotami prešľahol blesk. Možno videl v slabom priesvite, ako sa niektoré nahé plece otiera o iné plece, zachytil lesk niektorých vnútornou páľavou zvlhnutých a zmäknutých očú. Možno si tiež spomína, ako tu sedela Elza a ako na ňu hľadel otec. Možno ich aj videl, keď sa z tanca vytratili a zmizli náhle za ťažkými závesmi, ktoré tu všade tak tajomne visia nad východmi. Áno, toto všetko sa mu naraz nahrnie do zmyslov, tiesni ho aj neznesiteľná horúčava, ktorá začína sálať z potiacich sa tiel. V tú chvíľu vlna studu začľapne mu prudko tvár, strasie sa odporom a zabudne, že je medzi cudzími ľuďmi, mocný tlak vzdoru mu drví prsia, musí vyskočiť, zatínať prsty a kričať na plné hrdlo: otec, otec!

Ó, je to šialenstvo, opovážlivosť. Pre neho musí slávna tanečnica ujsť z pódia, ľudia obracajú hlavy, právom sa rozhorčujú, že nejaké sopľavé decko, ktoré sa akiste nedovoleným spôsobom sem vlúdilo, si dovoľuje robiť výtržnosti. Dokonca pán hlavný robí pokusy, aby ho uchlácholil. Úsmev, ktorý si preto nasadil na tvár, je napodiv dosť zvodný. V inom prípade by veľa urobil, ale v tomto nie. Peter je neprístupný, áno, hlavaté, uvzaté chlapčisko. Podľa rozličných príznakov, ktoré sa dajú ľahko vystriehnuť na jeho vyvalených očiach a tvrdej tvári, istotne by hrýzol a driapal, keby sa ho chcel niekto neopatrne dotknúť.

Nuž hotový škandál.

O chvíľu musí pribehnúť Alpár.

Má bielu tvár a také studené oči, aké vari ešte nikdy nemal. Nepovie nič, len si hrozivo stane pred syna. Tu stojí otec a tam syn. Ani jeden nepohne ústami, len hľadia na seba. Ľudia vstávajú zo stoličiek, aby nezmeškali príležitosť vidieť toto neobyčajné stretnutie otca so synom. Napodiv, ten menší chce mať tiež taký tvrdý a nenávistný pohľad ako ten väčší. Je to veľká odvaha. A nikto nepochybuje, že keby sa vyrovnali silami, vznikla by poriadna ruvačka. Takto sa spor ľahko rieši. Otcova ruka dopadne ťažko na chlapcovu tvár a chlapec iba posmrkne, aby úder zniesol mužne a čo najdôstojnejšie, ako sa na syna patrí.

To je koniec.

A to je koniec aj medzi otcom a synom.

Pravdaže, Paulínka sa nikdy nedozvie o tomto stretnutí v Hela-bare.