ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla zima.

Zimy nebývajú tu na Dolniakoch také mocné a tuhé ako tamhore medzi vrchmi. Slnce má možnosť rozliať sa po celej širine zeme, porozpúšťať ľadový povlak a prehriať povetrie aspoň vo dne.

Ale táto je pomerne dosť zákerná. Napomáhajú jej studené vetry, vysoká obloha a otvorené, jasné noci. Do striech a stien sa pevne zahryzol trvalý srieň. Dlažba na ulici cvendží a nad kanálmi chumelia sa mliečne pary. Ľudia si musia ohýbať chrbty, sťahovať plecia, pritískať k bokom lakte, zatínať päste, ak ju chcú zniesť, a musia sa aj tak všade náhliť, lebo cítia, že je nebezpečná.

Toho dňa hneď od rána je na dvore rušno.

V noci pripadlo trochu snehu. Sadol ticho. Prizdobil niekoľko stromov, rámy na oknách a ploty. Krik vrabcov pod strechou zatíchol, museli zaliezť dierami do tmavej šopy: taký biely a chladný povlak na zemi sa im nepáčil.

Ale keď Paulínka vyzrie oknom na dverách, vidí už plno stôp. Rozmeriavajú plochu medzi staviskami všetkými smermi a pribúda ich na hornej strane, kde sú drevárne a kde v širokej drevenej nádobe stojí starý oleander. Ľudí musel zachvátiť nejaký nepokoj. Pobehúvajú po dvore, vzrušene o niečom rozprávajú a rozkladajú rukami. A nie sú to iba obyvatelia dvora. Prichádzajú i susedia, ba i celkom cudzí, neznámi. Išli vari okolo, a keď videli, že v bráne je rozruch, vošli zo zvedavosti dnu. Všetci majú tváre bledé a vyjavené, akoby ich ovial planý dych.

Pravdaže, najpohyblivejšia a najhorlivejšia je slečna Füzy. Ona je vlastne pôvodcom tohto neobyčajného zhonu. Kým jej ostrý nos nevnoril sa do prúdu chladného povetria, bol všade pokoj. Pod oknami spočíval nerušene nový sneh. Zo starého komína, trpezlivého strážcu striech, vyplazil sa opatrne belasý kúdlik dymu a pomaly stúpal k šedivej oblohe. Dolu pod stenou povaľovalo sa zlomené koleso, deravý sud, niekoľko zhrdzavených obručí, dva železné ráfy a zodratá metla so zdrapom skôravenej handry na rukoväti. Všetko nemí pozorovatelia. Zaiste ony by vedeli najviac vyprávať. No nezaujímajú sa o záležitosti ľudí, ktorí okolo nich prechádzajú. Sú celé pohrúžené do spomienok na časy, keď ešte boli užitočnými predmetmi. Pre nich by sa akiste i tento deň minul nerušene ako ktorýkoľvek predchádzajúci.

Ale náhle zaštrká v zámke kľúč, cvakne zostra kľučka, vo dverách sa zjaví slečna Füzy v krátkom prešívanom kabátiku, olemovanom čiernou kožušinkou, a na jej tvári vidieť, že dnes nemieni mlčať.

Možno mala veľmi nepokojnú noc. Anjel spravodlivosti nástojčivo naliehal a dovŕšila sa i miera trpezlivosti. V poslednom čase žila vo veľkom napätí. Nebola schopná pokojne sedieť ani nad svojím rámom. Vo dne nevedela sa sústrediť na nijakú robotu a v noci neprichádzal sen. Niekde pod srdcom jej skučal tenký, psí hlások. Podchvíľou musela pribehúvať k oknu a sliediť dolu po dvore, spájať rozličné zvuky, ktoré zachytila, a domýšľať si. Ó, vyžadovalo to mnoho úsilia a ešte viac trpezlivosti. Ale teraz rozhodla sa konať.

Prvý ostrý pohľad patrí strane, odkiaľ prišlo pohoršenie. Nepochybne je to Váličkin tmavý a podozrivo tichý kút vzadu vo dvore, potom sa pohľadom zastaví na oknách Alpárovie bytu, tvárou jej prebehne pritom zákmit škodoradostného úsmešku, ale hneď sa spamätá, akoby si pripomenula svoje poslanie, vojde rozhodne do snehu a kráča vzpriamene a víťazne naprieč dvorom k bráničke, ktorou sa vchádza k záhradnému domčeku pani domácej. O chvíľu sa vracajú obe: malá pani domáca v bielych kapčekoch, v starom, už dobre ošúchanom a vyblednutom zamatovom šále na hlave, a slečna Füzy. Vzrušene o niečom hovoria a podídu k drevenej nádobe s oleandrom. Slečna Füzy je tu najrozčúlenejšia a najvýrečnejšia. Ukazuje prstom na rozbŕľanú zem pri kmeni oleandra, potom vezme triesku, rozhŕňa hrudy, akoby niečo medzi koreňmi hľadala. Nejakú chvíľu sa obe ženy krútia okolo, nakláňajú hlavy, ukazujú prstami, pichajú trieskami. Niečo vari objavili, a teraz to dôkladne obzerajú, aby nadobudli vo všetkom istotu. Keď sa zdá, že slečna Füzy pani domácu o svojom náleze dostatočne presvedčila, zase sa vystrie, aby ukázala celú svoju vysokú dôstojnosť, ukazovákom pritisne si rozhodne okuliare ku koreňu nosa a neodkladne ponáhľa sa oznámiť novinu ďalej.

V nasledujúcej chvíli prichádzajú zvedavci v skupinách i jednotlivo, všetci sa tiesnia okolo oleandra. Niečo pozorujú, krútia hlavami a obzerajú sa nedôverčivo po dvore. Nakoniec príde policajt s dvoma žandármi. Slečna Füzy sa nadarmo nebrodila tak zavčasu snehom.

Vtedy už Paulínka nevie potlačiť zvedavosť. Ráno máva obyčajne veľa práce, deti vstávajú, Peter sa chystá do školy, treba kúpať malú Veroniku, potom upratovať. No teraz neskončí ani polovicu. Čože sa robí? Opáše si zánovnejšiu zásteru, stiahne rukávy až na zápästie a vyjde. Trochu sa aj zmätie, keď vidí vo dvore toľko ľudí.

Žandári práve rozhrabúvajú zem pod oleandrom. Nepôsobí im to nijakú námahu, hoci vrchné hrudky sú zamrznuté. Niekto to robil už pred nimi, nuž zem sa ľahko oddeľuje a rozsýpa. O chvíľu sa ukáže neveľký uzlík, zrejme už porušený, preto sa ľahko rozväzuje, a v ňom úbohá kôpočka krvavého mäsa.

Tak, teraz je to už von. Aj úrady vedia, že sa na tomto dvore ukrýva nejaká beštia, ktorá sa takýmto spôsobom chcela zbaviť hanby. Ale božie oko bdie neustále nad svetom a nedovolí, aby sa ľudské hriechy mohli jednoducho a beztrestne zahrabávať do zeme. V každom prípade nájde si prostredníka, ktorý odhalí zločin. Niekedy sa to stáva až po rokoch a často vtedy, keď je páchateľ na božom súde. Ale teraz božia vôľa neotáľala. Konala rýchlejšie, ako si hriešnik domýšľal.

V ľuďoch stydne krv. Ach, taká hrôza. V uzlíčku je naozaj malé dieťatko, ktoré sa mohlo narodiť iba včera alebo dnes v noci, lebo nestačilo ešte ani sčernieť. Tielko má červené, svieže, len miestami osinuté. Krkavčia matka ho zakrútila iba do novinového papiera a do kúska hrubej vrecoviny. Leží tu pokrčené, akoby ho iba bruško bolelo, ale s hlávkou neprirodzene vyvrátenou. Mohlo sa, pravdaže takto narodiť a matka sa iba naľakala, zaniesla ho sem, aby nepadlo na ňu podozrenie. Ale mohlo sa stať aj niečo inšie. Božemôj, ako môžu hľadieť do svetla a spokojne spať také tvory?

Myšlienky sa už vzpínajú, keď sa majú len toho dotknúť. Človekovi srdce stíska. Ani svet by svetom nebol, keby tu nezasiahla spravodlivosť.

Strážmajster otvára remennú tašku a vyťahuje z nej zápisník. Musí konať svoju povinnosť.

A slečna Füzy ochotne informuje. Vlastne na celý nález ju priviedla sučka. Ano, aby rozumeli, ona má doma malú sučku, veľmi čisté a inteligentné zviera. Dnes v noci bola nespokojná, vyskakovala na dvere a skučala. Myslela si, že potrebuje ísť von, preto ju pustila. Ale sučka začala na dvore zavýjať, utekala rovno pod oleander a vyhrabala tento uzlíček. Bolo to v túto noc. Hneď ráno oznámila prípad pani domácej a potom išla na strážnicu.

Áno, tak to rozpovedala doslova aj pri udaní. Ale strážmajster by bol zvedavý, či nepobadala nič podozrivého, keď bola v noci na dvore?

Slečna Füzy zodvihne hlavu, aby dala najavo, že má snahu rozmýšľať, ale vo svojej hlave nenachádza nič podozrivého, čo by mohlo pána strážmajstra uspokojiť.

Nejakú stopu na snehu!

Vtedy ešte sneh nebol. Napadol nad ránom.

A ráno?

Nič!

Potom azda má aspoň určité podozrenie!

Ó, v tom smere im slečna Füzy môže zase poslúžiť. Nadarmo nestriehla pri okne. Dávno už pozoruje istú osobu, ktorá sa veru nechová tak, ako by sa patrilo na vydatú ženu. Chodí ani púzika, stále vylízaná, vypomádovaná, lepí na seba parádu ani princezná, vyvaľuje na cudzích chlapov oči, kýva im z okna, možno si dovoľuje aj tajné schôdzky. Ona ju pár ráz aj vystriehla, ale taká osoba nemá za necht hanby, šliape po ľudských i božských zákonoch a myslí si, že nieto takej udice, na ktorú by sa ona chytila. Ale prerátala sa. Od pár čias jej farba na lícach obledla, neukazuje svoju kožku, zalieza niekde do kúta, akoby sa bála svetla. Akiste nemá čisté svedomie. Netreba im ani ďaleko ísť. Len nech sa obrátia na pani Válikovú. Tá im bude vedieť viac povedať o odhodenom dieťati.

Slečna Füzy triumfuje. Za hrubými sklami jej okuliarov žiaria ohne víťazstva. Bezpochyby svoju úlohu zahrala dobre. Teraz bude už každý vedieť, čo ona znamená. Zaiste. Len si ešte počká na svoju obeť. Bude to veľké zadosťučinenie pre ňu, keď bude vidieť hriešnicu pokorenú. Vždy si priala, aby bola pri tom.

Ale úradné osoby nemôžu vykonať hneď svoju povinnosť, lebo dvere na byte pani Válikovej sú zamknuté. Azda nebude doma.

Akože, to je nemožné. Veď slečna Füzy ju ešte večer videla. Nemala kedy odísť. Naostatok, brána býva v noci zatvorená. Akiste sa skrýva. Treba len búchať.

Strážmajster nazerá oknom. Nie, vo vnútri sa nič nehýbe.

V takom prípade treba vyraziť dvere.

Veru, iné ani neostáva, len z úradnej moci vypáčiť dvere. Keby bola Válička nevinná, sama by otvorila, ba bola by už dávno vyšla na dvor, keď počula taký zhon. Či nie je zvedavá, čo sa to robí práve pred jej dvermi? Prečo zaliezla do diery ani syseľ a prečo sa neukáže, keď ju vyzývajú úrady? Nuž v tom je zaiste veľký háčik. Nikto nemôže zazlievať strážmajstrovi, že používa taký nezvyčajný spôsob. Má na to právo.

Niektorý z prítomných chlapov pohotove podáva policajtovi sekeru a ten sa nemusí veľa namáhať, aby uvoľnil zámku.

V mene zákona!

Zvedavci tuvon sú už netrpezliví. Kriminálny prípad, ktorý od rána vzrušuje celú ulicu, dostáva rýchly spád. V nasledujúcej chvíli musí prísť riešenie. Tískajú sa do uvoľneného otvoru, pristavujú dych, otvárajú ústa, chceli by vidieť konečne vinníčku na kolenách a rozhodne v okovách.

Ale strážmajster nejako váha. V prvej miestnosti nebadá nič podozrivého. Je to iba kuchyňa. Na čokoľvek pohliadne, všetko nachádza v najväčšom poriadku: začiernený sporák, niekoľko hrncov na platni, kvetovaný obrus na stole a na ňom budík ukazuje práve desať, z múrika nad sporákom zoskakuje práve strakatá mačka a ponáhľa sa von. Tak to býva i v iných domácnostiach, nič nenasvedčuje o nejakom neporiadku. Bude musieť nazrieť do izby. A tu celkom nadobudne presvedčenie, ktoré sa mu ohlasovalo tušením hneď vtedy, keď musel dať príkaz úradne otvoriť dvere, že jeho zákrok prichádza neskoro. Pani Váliková leží na posteli a neprejavuje nepokoj alebo rozhorčenie nad tým, že dostala takú nezvyčajnú a nepríjemnú návštevu. V tvári je biela, ako vždy bývala. Aj oči má otvorené, ale celkom meravé, nehybné a tvrdé ako sklo. Zaiste, neborká, nedovolala sa nijakej pomoci v noci, keď ju najviac potrebovala. Alebo ide o prípad samovraždy, aby za svoj zločin nemusela pykať. Ťažko predčasne tvrdiť. Vlastnú pravdu vyjaví pitva. On môže konštatovať len smrť a zatiaľ, kým príde súdna komisia s lekárom, musí dať zapečatiť byt. Nuž tak.

Panebože, kto by bol niečo podobné očakával?

Nad celým dvorom ovisne nehybná tíš. Je ťažká ako kameň. Vkliňuje sa pevne medzi steny. Pod ňou všetkému je clivo a otupne. Ak niekto prechádza popod bránu, počuť jeho krok až niekde v základoch staviska, klop, klop, ak niekto vysloví slovo, musí sa obzrieť, lebo sa mu vracia v ozvene od chrbta, akoby vošiel do sklepnej pivnice. Povetrie mrzne a s ním i myšlienky, ktoré sa ešte opovážia v niektorej hlave pučať. Ach, ťažko sa dýcha v takomto prostredí.

A najhoršie vari Paulínke, lebo cíti, že na jej život kladie osud zase studené prsty. Vymýšľa si storaké roboty, lebo sa nazdá, že nimi zahluší ten nepokoj, čo ňou lomcuje. Najprv sa pustí do komory. Je tam veľa prachu, pavučiny, starých fliaš, črepov a ešte veľa zbytočného haraburdia po kútoch a na policiach. Bude dobre, keď ho preberie, roztriedi a znovu podľa potreby usporiada, aby bolo viac miesta. V poslednom čase aj rúra jej zle pečie, bolo by ju treba vyčistiť a potom aj kuchyňu pozametať a vydrhnúť. Veru, dnes na každom kroku stretáva sa s nejakým nedostatkom, všetko si žiada jej rúk, hoci nie je ani sobota a ani kalendár v dohľadnom čase neoznamuje význačné sviatky. A sú to všetko roboty sýte, ktoré vyžadujú celé telo a celú myseľ. Inokedy pri nich nezabúda len na svet, ale aj na svoje trápenie. Stratí sa niekde v nespočetnom množstve rozličných náhlych a prudkých pohybov. Cíti len pálčivú horúčavu pod kožkou, ako i napätie, ktoré ju núti stupňovať horlivosť, potom celkovú únavu a hlavne uspokojenie, že vykonala niečo užitočného.

Ale teraz by sa darmo usilovala, prepínala. Ruky, nohy vykonávajú každý úkon mechanicky a chladne, nevedia strhnúť so sebou ani najbližšiu žilku, akoby mali osobitnú dušu, rozum i vôľu.

A tak Paulínka nevie uniknúť mučivým myšlienkam. Obletujú ju ako mračno rozdráždeného hmyzu, ktoré každou chvíľou vzrastá.

Pred sebou stále vidí Váličkinu meravú tvár so sklenými očami. Božemôj, čo sa to stalo a prečo práve ona? Nikdy by si to nebola pomyslela. Priam sa jej hrozí, a predsa sa k nej vracia, akoby sa musela presvedčiť o jej totožnosti.

Áno, ona. Nedávno ju ešte videla. Prechádzala na mrkaní dvorom a odvrátila tvár, keď sa ich pohľady mali stretnúť. Bola vždy taká ostýchavá a plachá. Neznášala pokojne blízko seba ľudí. Bola drobná, útla, mala úzke plecia, priezračnú pleť, ihneď sa rozochvela, ak zvonku na ňu niečo nešetrne doliehalo. Predtým sedela tu každý deň s drobným pletením. Vravela málo, aj v reči sa cítila neistá, len jej drobné biele ruky usilovne narábali ihlicami a jej pokorné oči zavše slabo zablikali. Mal to byť plachý úsmev, ktorým chcela dať najavo, že je rada, keď vie, že má nablízku niekoho, kto miesto nej rozmýšľa, rozpráva a kto ju chráni. Aspoň Paulínka to tak chápala. Nuž čo chcela povedať tým studeným pohľadom, ktorý si zabudla na tomto svete? A prečo ľudia tak divne hľadeli, keď vyšla dnes medzi nich na dvor? Či by mali mať naozaj nejaký podklad všetky tie poznámky, výstrahy a pripomienky, ktorými ju slečna Füzy v poslednom čase tak často obliehala?

Príznakov by bolo dosť. Válička sa naozaj niekedy tak správala, že mohla vzbudiť podozrenie. Na Alpára sa nevedela pozrieť otvoreným pohľadom a jej tvár sa hneď chytala do plameňov, keď ho niekde nablízku pobadala, a predsa musela tu niekde nablízku sedieť, keď bol doma.

I Alpárovi by sa dalo všeličo vytýkať. Ako sa pamätá, nie každú noc spal doma. Dokonca jedno ráno, keď sa vracal zo schôdze, ako on zvykol vravieť na ospravedlnenie, mala všetky predpoklady veriť, že neprišiel bránou. A preto dnes na svitaní hneď niekde zmizol a neukazuje sa na celom dni, veď v poslednom čase, ako je doma Elza, to nerobieval. Paulínke sa niekedy zatočí hlava a musí potom na chvíľu prestať v práci, aby nadobudla zase rovnováhu a udržala sa na nohách. Pravdaže, môžu to byť iba čierne mátohy. Krátkozraké oči videli krivo, zlomyseľní ľudia nafukovali malú a riedku pavučinu, ktorá sa teraz v prievane trepoce a plaší všetkých. Veď Alpár bol zaviazaný Válikovcom vďakou. Od prvej chvíle, ako prišiel sem do mesta, sa s nimi spriatelil, neraz ich pred Paulínkou ľutoval a možno on nahovoril Kuzmu, aby prispel na Válikovo liečenie v sanatóriu. Ba keď mu prišlo pozvanie, sám sa ponúkol, že ho do ústavu odprevadí. Robil to všetko iba z priateľstva. Nebolo badať, že by mal pritom nejaké bočné úmysly. Prečo by sa malo vysvetľovať len vo zlom, že bol milý aj k Váličke, keď sa vari zavše prívetivejšie pozrel. Či ňou musí každý pohŕdať?

A veď Válička nesedela len doma. Občas navštívila muža v sanatóriu a vtedy cestou stavila sa i pri svojom bratovi niekde v Turci, kde obyčajne pobudla niekoľko týždňov. Dieťa mohlo prísť aj takto. Áno, áno!

Ale potom Alpár má povinnosť brániť sa, keď padlo na neho podozrenie. Nesmie dovoliť, aby ľudia pohadzovali za ním očami, a nesmie tiež pripustiť, aby ona zostala v pochybnostiach. Teraz je to vážna vec, ktorá sa nemôže odbaviť len nevšímavosťou alebo iba zvýšenou podráždenosťou. Ako sa ukáže ľuďom na oči? Čo si budú myslieť o nich deti, keď dorastú?

A nakoniec má aj právo brať ho na zodpovednosť. Dosť bolo mlčania, zatajovania a obchádzania. Musí povedať, čo vlastne chce. Paulínka už neznesie ďalej takýto stav. Veď je tu ešte aj Elza. Do všetkého musí prísť jasno. A to ešte dnes. Sama bude na tom nástojiť, lebo sa tak rozhodla. Nech sa už robí, čo sa má!

A naozaj, večer uloží deti spať, a hoci je celodennou robotou a hlavne nepríjemnými, vzrušujúcimi udalosťami, ako aj mučivými myšlienkami unavená a zdrvená, predsa sa vráti do kuchyne a sadne si k obšívaniu, aby mohla dočkať Alpára.

Ach, aká clivota zviera srdce, keď si človek musí uvedomiť, že niekde uprostred pustej noci bdie sám v rozľahlom dome. Áno, je to hneď prvá noc, ako musela nazrieť do sklených očú nešťastnej Váličky. Stopy ľudí, ktorí sa dnes premleli dvorom, poťahujú sa vonku na snehu tenkým povlakom ľadu, lebo vysoko ponad strechu rozprestrela sa zase vyleštená mliečna cesta s kŕdľami studených hviezd. Na stenách podrastá včerajší srieň a pod strechou primŕza posledná kvapôčka, ktorá od rána vytekala z prehnitého nárožného trámu a chcela stiecť po hladkej plôške plechu do žľabu. Všetky okná sú vyhasnuté a tiché, lebo ľudia chcú spať, keď je noc. Len jej prichodí bdieť nad svojou samotou.

Tu z povaly visí lampa. Žiarovka si vytrvalo pobzukáva a okrúhle tienidlo vrhá prudko svetlo nadol, aby čím presvedčivejšie mohlo nahradiť deň. Ale v tomto umelom svetle sú predmety podivné, neskutočné, akoby iba vodovou farbou vymaľované, a po stenách nalepené obrázky tých predmetov, ktoré tu nedávno naozaj stáli a svojimi hranatými tvarmi bezpečne zaplňovali priestor. Teraz tu vyjavene hľadia a zdá sa, že ani samy sa nepoznávajú. Starý, dokálaný a už aspoň päť ráz zliepaný kredenc je hladký, stôl má neporušené hrany, hrnčeky na polici, čistý, lesklý porcelán akoby iba nedávno boli vypadli zo stružlín, staromódne hodiny, rovný a všade, do krajov vypätý ciferník. Ach, nie, takéto ony v skutočnosti nie sú. Umelé svetlo im vytiahlo dušu, ktorú si rokmi v sebe objavili a ktorá ich v inom čase má vo zvyku vyplňovať až tak, že sa dá jednotlivo povedať: toto je náš kredenc, náš stôl, stolička, hrniec, lavór, nástenka nad lavičkou a všetko toto je naša kuchyňa. V ich pohľadoch je údiv a strach. Zrejme sa boja toho vyčkávania. Radšej by sa videli uložené hlboko v bezpečnej tme. Preto sú možno také nemé a meravé. Svoje miesto nevedia oživiť. Sú iba bledými tieňmi v prázdnom priestore.

Božemôj, kde sa podela naša kuchyňa?

Hodiny ukazujú pol jedenástej.

Paulínka chce byť pokojná. Vytrvale sleduje mihanie drobnej ihly a dáva pozor, aby správne a rovno pridržiavala záplatku. Ako sa stehy množia, posunuje za švom palec. Robí to ľahko a rovnomerne. Nikde sa nezastaví. Jej prsty sú pevné a isté. Hlavu má stále rovnako sklonenú. Nebadať na nej ani najmenšieho príznaku náhlenia alebo netrpezlivého očakávania. Sama si túto umiernenosť vnucuje, lebo vie, že teraz potrebuje byť pokojná. Iba občas vykvapne jej na tú ruku, ktorou pridržiava záplatku, slza. Jedna slza, druhá, tretia. Pravdaže, nie takto hneď jedna za druhou. Trvá hodnú chvíľu, kým sa jedna skotúľa kanálikmi popri nose do teplého kútika, odtiaľ na niektorý dlhší vlások mihalníc a kým sa tam zaguľatí na takú veľkosť, aby svojou váhou mohla padnúť. Na ruke trochu pália, potom sa hneď roztekajú pomedzi biele, mäkké chĺpky a vsakujú drobnými dieročkami do kožky. Padajú stále na to isté miesto, a preto vytvárajú dosť znateľnú mláčku práve na ohybe zápästia. Ale Paulínka sa ich neponáhľa ani v kútiku očí pridržať ani z ruky stierať. Možno sú to spomienky, na ktoré v zhone života pozabudla, a teraz, keď v slzách tak živo prežarujú; teší sa im na chvíľu, kým nevsiaknu do svojich vylúžených čias.

Veru tri spomienky: prvá, druhá, tretia. Všetky sú rovnako pálčivé a musia ísť za sebou ako listy v knihe, lebo sa nedajú inakšie čítať a všetky tri ju nútia, aby sa vrátila na to isté, dobre známe miesto.

Ach, ako jej len odľahne zo srdca, keď vojde do svojej izby. Chvalabohu, všetko sa v nej zachovalo, ako bývalo voľakedy: masívny stôl s petrolejovou lampou uprostred, široké postele, vysoké skrine, malá svätenička pri dverách s pátričkami, veľká hlinená Panna Mária vo výklenku za riedkou záclonkou, dobre ožltnuté obrazy svätých v čiernych rámoch, večné svetielko pod obrazom Krista Pána, bujné muškáty na oboch oknách do ulice, na druhej strane okno do záhrady, kade vychádzalo ráno mútne slnce s veselým šumotom, za ním opravdivá záhrada, dosť široká, aby sa dalo do nej hľadieť, a dosť zelená, aby očiam lahodila. V nej dozrievali každým rokom dobré slivky, veľké, sladké duranzie, mäkké, žlté alebo svetloružové belice, v nej vyspevovali v máji vtáci so zlatými zobáčikmi. Ďalej potom hlboký potok, ktorý vždy tak mocne hučal, že spôsoboval na chúlostivých miestach tela mrazenie. Nuž to je veru zvláštne, že všetko tak zostalo, ako to bývalo voľakedy. Musí sa tomu tešiť.

Ale opravdivú slzu radosti vytíska jej z očú tá skutočnosť, že sa tu ešte môže stretnúť so svojou matkou. Sedí na posteli. Má biely kabátik, chudé, priesvitné ruky, vzdušnú, velebnú tvár, hlboké oči. Čierne prúdy ťažkých vlasov padajú jej na slabé plecia a odtiaľ dvoma mocnými prameňmi po stranách bieleho hrdla na ploché, tiché, vyhasnuté prsia. Vysušenými ústami stále pohybuje. Istotne sa zhovára so svojím Pánom, ktorý si ku nej prisadol. Paulínka na ňu hľadí. Zdá sa jej taká vznešená a krásna, že sa ju neopováži osloviť. Stačí, keď ju má pred očami tak blízko, ako ju mávala voľakedy. Pri nej sa dobre cíti: ako dievčatko, ktoré pribehlo domov od hry a zisťuje, že si nikto nevšimol jej neprítomnosť. Tu, hľa, zase jej otec, dobrý, vyskúšaný a osvedčený zámočník. Má pred sebou rozložený starý zhrdzavený verk: tenké pliešky, háčiky, skrutky, strunky; všetko na handričke, už vymočené v oleji, len zložiť. Jeho prsty sa neustále mrvia, a hoci sú čierne a dokálané od roboty, tvrdé a neotesané ani kolíky, predsa ľahko chytajú tie najdrobnejšie a najjemnejšie predmety. Keď sa tie prsty mrvili, Paulínka nemala žiadne starosti. A ktože sa to ponáhľa takým dlžizným krokom dolu cestou za vozom. Hó, zastavte kone, veď je to veľký Tóno, i on si chce sadnúť. Áno, veľký chlapec, mocný chlapec, verný kamarát a dobrý ani chlieb, ktorý mu ona dávala. Smeje sa na ňu celými ústami a sadá si na klanicu tak, že mu nohy previsujú dolu popri kolese až po zem. Zbohom sa tu majte. Kone sa pohnú a Tóno sa len smeje a smeje sa na ňu celou cestou, až kým voz nezájde do zákruty.

Áno, tri spomienky a každá z nich sa stopí v jednej teplej slze. Možno tá posledná najdlhšie hreje, pomenšie sa rozpíja, dotýka sa aj citlivých miest, niekoľko tenuškých strún života, ktoré voľakedy v súvislosti s týmito citmi chystali sa ladiť na samostatnú melódiu, sa rozozvučalo. Robí to dobre zmyslom, ktoré sa práve zobúdzajú, očakávajú vari aj pieseň. Ale nie, nebude z toho nič, strunky sú slabé. Dlhšie na nich nikto nehral, hoci teraz prichádza na to, že to bolo na škodu. Život azda práve na ich pieseň čakal a nedočkal sa. Zostáva v srdci iba výčitka.

Lebo tak to býva: Dvaja ľudia, vyjdú spolu a majú pevnú vôľu držať vedno. Ale niekde na začiatku urobia chybný krok, ich cesty sa rozchádzajú a oni sa viac nedovolajú. Azda po dlhých rokoch, neskoro, neskoro stretnú sa ešte niekde na podstení, kde sa slnko dobre opiera, aby si povedali posledné zbohom. Ona prišla na faru, syn potrebuje starej materin krstný list. A on sa vybral pozrieť zaťkovo žito na horný koniec, ale má dosť času. Môžu si teda sadnúť na lavičku a porozprávať sa. Tak sa to žiada človekovi, keď sa stretne s niekým po rokoch, na koho často myslieva. Obaja sú už starci: prsty sa krivia, vlasy tvrdnú, kosti krehnú, žily napúchajú a kožka už nemá takú pružnosť, akú voľakedy mala, ale oči, tie sa ešte zalesknú, keď sa o ne obtrie teplejšia spomienka. Najprv rozprávajú o tom, čo zažili. Boli dlho oddelení a každý hľadel na svet inými očami. Ale potom si on mužne odkašle a povie, že to malo byť všetko inakšie. Nemôže sa síce ponosovať na svoj život, mal dobrú ženu, poslušné deti a neviedlo sa mu zle. No k úplnému šťastiu vždy voľačo chýbalo, lebo on vlastne mal rád jedine ju. Áno, voľakedy jej to tiež chcel povedať, aj o ruku ju mal vôľu popýtať, všetko mal dopodrobna rozmyslené, ale bál sa, že ho vysmeje.

Ona bola taká vznešená, jemná, samý šuchot, vôňa, smiech, a on iba neokrôchanec, ani nie veľmi bohatý a urastený. Potom sa nejako rýchlo vydala, nuž on sa musel tiež zaopatriť. Tak teraz je to vonku. Po koľkých rokoch? Na tom nezáleží! Ale nebol by ani pokojne zomrel, keby jej to nebol stihol povedať. A naozaj, zdá sa, že ho už nič netlačí. Zahľadí sa pokojne do slnca a na tvári sa mu usadzuje mier, akoby ho unášalo do driemot. Ona si ho úkosom prezerá, no hneď sa za tento otvorenejší pohľad zahanbí, začne si očistom zatláčať neposlušné vlasy nad čelom pod čiernou šatkou a doloží, že niekedy pánboh chce inakšie, ako si to želajú ľudské srdcia. Potom zase plynie rozhovor pomalým tokom. Krv v žilách im chladne a hustne, dávno vyzrela na prudkom slnci, prechádza už svojou pozdnou jeseňou.

Veru, Paulínka si musí zhlboka vzdychnúť. Možno nie je dobre, keď človek zvádza malé, skromné svetielko, ktoré ho vyviedlo z pohyblivej kolísky na pevnú, tvrdú dlážku, a ženie sa za veľkými, oslepujúcimi svetlami, ktoré sa ukazujú medzi stromami na obzore. Možno si tým pretrháva biele korienky, ktoré ho pridržiavajú v pôde. Zaiste. Človek nemá zaprieť svoj pôvod. A Paulínka bola taká. Príliš zavčasu vystúpila na kopec a zahľadela sa do šíreho sveta, príliš vysoko pustila svoje túžby a príliš prudko hnala sa za nimi. Bola rada, keď mohla prekonávať svoje okolie, vystúpiť z neho a pohrdnúť ním, a pritom si neuvedomila, že pohŕda aj bezpečnými miestami a hlavne svojimi dobrodincami a ochrancami. Dnes ju bolí, že mohla byť vtedy taká nevďačná. Nemôže sa povedať, matku si mala rada i ozajstnú bázeň k nej cítila. Ale či bola k nej úprimná, či jej otvorila dokorán svoje srdce? Ach, nie, nie, vedela byť veľmi sebecká. Úzkostlivo chránila svoje dievčenské tajomstvá a zverovala sa jej až vtedy, keď potrebovala pomoc. Nešetrila ju, ba zasadila jej v živote posledný a vari najväčší úder, prinútila ju, aby išla zomrieť do hory pod svrčinu. A čo znamenal pre ňu otec? Či sa mu aspoň pozrela lepšie na ruky, či mu niekedy utrela stoličku, keď si sadal! Darmo by sa rozpamätávala. Nenašla takú príležitosť. Utekala od neho, lebo sa necítila v jeho blízkosti dobre. Zostal vždy pre ňu cudzincom. A predsa bol to usilovný robotník. Zodral sa pre ňu a nikdy nečakal od nej mzdu. Konečne, ako sa odmenila Tónovi za to, že jej naplnil mladosť takou živou radosťou a že ju vytrhol z pazúrov zlého ducha? Či si nezaslúžil ani pekný úsmev, keď si bral svoj batôžtek a odchádzal od nej? Bola to proste nedbanlivosť. Teraz by sa jej zaiste uľavilo, keby bol niekde nablízku, keby mala aspoň povedomie o ňom. Ale kde ísť za ním, ako mu dať znamenie, že je vo veľkom nebezpečenstve? Ach, darmo by kričala. Nedovolá sa ho.

Paulínka hľadí na to miesto na ohybe ľavej ruky, kde posledná slza odkvapla. Ešte je lesklá, pri korení chĺpkov cíti chlad, tadiaľ vsiakla vlhkosť. Spomienky sa rozplývajú, clivé pozdravy čias, ktoré sa dávno pred ňou zatvorili. Všetko sa skončilo a teraz je sama v tomto veľkom dome. Biele svetlo nad ňou v žiarovke bzučí. A to je tiež jediný zvuk, ktorý počuje?

Koľko je hodín?

Nedávno bolo jedenásť. Teraz sa ručička prevažuje dobre cez dvanástu. Na čo ešte čaká?

Človek nevie. Aj v najtemnejšej noci môže zablikať niekde svetielko a ukázať cestu, kade vykročiť. Azda aj ona naň myslí. Vari dúfa, že Alpárovi sa podarí nájsť výhovorku, ktorej ona bude môcť ešte uveriť. Áno, aj to by jej stačilo. Aj dobrá lož zaistí spokojnosť, mnohí tak žijú, len keď je to znesiteľné, lebo pohľad do prázdna je hrozný a samota mrazí. Ale dnes pravdepodobne darmo čaká. Alpár nepríde. A keby aj prišiel, nebude v takom stave, aby mohol triezvo rozmýšľať. Istotne zapadol s kamarátmi niekde v krčme. Bude musieť ísť spať.

V posteli sa ešte modlí. Keď bola mladá, neopovážila sa vstúpiť do postele, kým pri stole neodrecitovala večernú modlitbu. Neskoršie tento zvyk zanechala. Ženy mávajú aj večer veľa starostí, telo je ukonané, myseľ otupená, ukolíše sa hneď, ak ju uvoľníme. A potom nazdala sa, že modlitby odriekajú iba deti, aby si vryli do pamäti dôležité prikázania a kresťanské cnosti.

Ale zo spánku sa často strháva, lebo do sna sa jej podchvíľou vkrádajú hrozné obavy. Nad hlavou zjavuje sa jej veľký čierny vták, ktorý má studené, oceľové oči. Spúšťa sa rýchlo z výšin dolu a už-už ju ide ďobnúť ťažkým zobákom do čela. Alebo sa dajú do pohybu husté a nepriehľadné hory, prenasledujú ju, a ona nenachádza miesta, kde by sa pred nimi ukryla. Alebo sa pred ňou zem otvára, ona padá dolu hlavou do priepasti a pod sebou nevidí dna. Strašná úzkosť jej zviera hrdlo, musí otvoriť rýchlo oči, aby sa presvedčila, že leží na posteli, a zakaždým siahne rukou na vedľajšiu posteľ, kde by mal ležať Alpár. Nie, ešte nie je doma, ešte stále nechodí. Lebo posteľ je prázdna.

Ale náhle sa jej zdá, že zachytila v tme nejaký podozrivý zvuk. Vari slabšie pero na diváne, kde leží Elza, puklo. Rýchlo otvára oči. Keď má človek podráždené čuvy, ľahko rozpoznáva aj ten najopatrnejší šuchot. A taká je teraz aj Paulínka. Nepriepustnosť čiernej tmy jej neprekáža, aby nepostrehla pravdu, ktorú dávno tušila. Poznáva ju len bezprostrednejšie, ako si priala, a to ju v prvom okamihu prekvapuje natoľko, že sa nevie opanovať. Po tele rozlieva sa jej horúca vlna a zároveň schytáva ju triaška. Ach, aká hanba, aká hanba. V očiach má plno sĺz, pohanenie prežíva všetkou krvou. Kde strčiť hlavu, aby nemusela nič počuť a nič vidieť. Horúčka jej stúpa do hrdla a do úst, zdá sa, že nevydrží a bude musieť vykríknuť. Ale potom náhle rozhoduje sa inakšie, akoby v nej vzplanula mocná túžba po spravodlivej odplate. Zoskočí rýchlo z postele a natiahne sa za vypínačom pri dverách. Nech sa ukáže holá pravda. Jej na tom už nezáleží. Pretrpela si už dosť.

A naraz vleje sa do izby svetlo, biele ako vápno, a objaví zvláštny svet nočného neporiadku: odostlané postele, biele periny, pokrčené telá, rozhodené ruky, nohy, pochlpené vlasy, otvorené oči alebo prudkým svetlom oslepené oči, množstvo šatstva porozkladaného po stoličkách a naváľaného po zemi, akoby niekto prudkým pohybom odhrnul záves alebo akoby odvalil ťažkú skalu. Všetko sa náhle hemží, lebo je nepríjemné prehliadnuť takto náhle z tmy, kde sme si našli pohodlné, teplé miestečko a kde sme boli bezpeční, že nás nikto neuvidí, do ostrého svetla, ktoré sa k nám zhora derie tak bezočivo, akoby nás išlo vyzliekať donaha. Niekto klipká očami, lebo nevie rýchlo prehliadnuť, niekto vrtí nespokojne hlavou, niekto zase sa chce vopchať celý pod perinu a istotne by sa mu to podarilo, keby bol o piaď menší. Ó, svetlo môže spôsobiť veľa nepríjemností.

Aj Paulínka je tej mienky. Zaiste sa presvedčila, ako svetlo vie na nepoznanie a často nie práve k našej spokojnosti zmeniť obraz, ktorý sme si vysnívali pod rúškom tmy. Možno by bola rada, keby mohla dojem, ktorý nadobudla, zotrieť a dostať sa pod perinu tam, kde ešte pred chvíľou lomcovala ňou horúčka. Tak bolo rozhodne lepšie. Mala síce pochybnosti, ale mohla proti nim postaviť svoje závažné nádeje. Radšej by obetovala i svoj pokoj, áno, i svoje šťastie. Ale je už neskoro. Svetlo vykonalo svoje dielo. Obraz, ktorý stihla zachytiť, prenikol jej hlboko do pamäti, a nedá sa ani vymazať, ani zabudnúť.

A teraz ešte proti nej stavia sa Alpár.

Ach, je hrozný vo svojom hneve. Možno naozaj celý deň pil. Oči mu horia ako dva zbojnícke ohne pod búrlivou nočnou oblohou. A tieto dve výstražné svetlá na jeho tvári sú to jediné, na čo sa dá ešte s kúskom ľudského strachu v tyle hľadieť. Ostatné je zviera, ľúty dravec, ktorému rozodiera chlpaté prsia pálčivý hlad po krvi. Čelo má jednu hrču, sánky sa mu vozia, hoci sa ich snaží zatískať pevne zubami, brada uteká sama dopredu, po celom tele vyskakujú belasé žily, dvíha plecia, krčí chrbát, keď sa pripravuje na skok, a jeho ruky sú ťažké, také ťažké, aké Paulínka na sebe ešte nikdy nepocítila. Ale Alpár si to neuvedomuje. Je ľahostajný, koľko úderov rozdáva, a bol by ľahostajný aj vtedy, keby niekoho nimi zabil. A to je veru na ňom najhroznejšie. Paulínka je tým priam zdrvená. Nikdy sa jej ešte neukázal v takejto podobe. Často sa spíjal, často ju i bil, no vždy zachoval mieru, ktorá sa dala pojať do ľudských medzí. Ani vtedy na svadbe, keď siahol za nožom, aby ju zarezal, nebol taký. Predsa ho obleskovala vedúca myšlienka, hoci ustrnutá a studená, ktorá dávala nádej, že v poslednej chvíli sa spamätá a odloží nôž a iba zatne zuby. Ale teraz nič takého. Je tupý, hluchý a neúprosný, akoby zhasla v ňom duša a na kameň stvrdla zločinecká vôľa.

Vanie z neho hrôza.

Svoje previnenie neuznáva. Rozhorčuje sa akoby spravodlivým hnevom, že sa ho niekto opovážil rušiť v nočnom pokoji. Komu patrí tento dom? A kto má tu rozhodovať? Už toho má práve dosť. Prilepila sa naň ako pijavica a cicala mu dosiaľ krv. Na každom kroku ho prenasledovala. Odkiaľ nadobudla také právo? Voľakedy bol slobodný a nikto za ním nešpehoval. Išiel, kde chcel, a robil, čo sa mu práve žiadalo. Keby bol išiel svojou cestou, istotne by bol dosiahol lepšieho postavenia. No odkedy sa ona naň zavesila, stíha ho nešťastie za nešťastím. Stratil úctu, priateľov, vplyv. Stal sa obyčajným trhanom, otrokom, ktorý sa musí zapredávať, aby nezdochol hladom. Od rána do večera, deň čo deň, maže sa hrdzou, olejmi a hlinou, chodí ako baráber po meste, roznáša rúry, váľa sa po priekopách. Či je to život? Ďakujem pekne. Preto sa on istotne nenarodil. Dosiaľ ťahal ako kôň, lebo bol trpezlivý. No teraz ho už trpezlivosť opustila. Chce byť sám sebe pánom. Nedovolí, aby ho niekto obmedzoval, špehoval, aby mu predpisoval, čo má robiť. Nech si ide každý svojou cestou. Tak bude najlepšie.

Ach, ach, ach! Či si uvedomuje, čo rozpráva? Veď sú nie včerajší! Paulínka sa naozaj ľaká. Zhľadáva rýchlo v pamäti mocné slová, ktoré by mohli ešte naň zapôsobiť, lebo zisťuje, že nastáva ťažká chvíľa, možno pre ňu rozhodujúca. Treba brániť aspoň to, čo z jej šťastia zostáva. Nie je toho veľa, niekoľko dotrhaných vláken, niekoľko čriepkov: sila zvyku, nárok na vernosť, spoločné podujatia, sľuby, záväzky, bledé spomienky na lásku. Vcelku nepatrná hŕbka, ktorá v tomto prípade nemôže znamenať nič. Ale ona ju predsa kladie dôrazne na váhu. Predovšetkým spomenie ich prísahu pred oltárom. Je síce pravda, že boli chvíle, keď stáli proti sebe. Ale koľko ich bolo? A koľko bolo tých svetlejších, krajších, ktoré ich skúvali pevnejšie dovedna? Či tie v jeho žilách neznamenali nič? A ničím sa mu teraz neprihovárajú do duše?

Nie, ničím! Alebo nechce na ne teraz ani myslieť. Čo by sa mal vracať po bezcenné paberky. Pre niekoho azda mohli mať hodnotu, pre neho nie. Vedel sa im chvíľu venovať, snáď sa nimi aj oduševniť, lebo prinášali zabudnutie. Potom zase prišla clivota. Áno, zakaždým ozval sa ten starý nepokoj tam vnútri a rozrýval mu prsia. O akom šťastí on môže hovoriť? On poznal len hryzovisko. Krv mu nedala pokoja. Búrila sa hneď, ak pocítila pred sebou nejakú hrádzu, ktorá chcela obmedzovať jej silu, zlovestne dunela, ak nedosiahla svojho cieľa. A teraz je to priam neznesiteľné. Musí rozbiť všetky staré záväzky, aby ju uvoľnil. Ona mu rozkazuje. Ona mu hučí v hlave, v ušiach, v očiach. Zdá sa, že celý svet sa v nej topí. Keby ju neposlúchol, istotne by ho zaliala, zadusila. Prečo mu pripomína prísahu? Či ju ona, prv ako ju vyriekla, nepošliapala? Kto môže zaručiť záväzky, ktoré ľudia medzi sebou uzatvárajú, keď už úmysel je falošný?

Na krik zobúdzajú sa deti. Najprv Peter, ten múdry chlapec s vážnou, do seba uzavretou tvárou. Otvára oči, ale nezodvihne hlavu. Leží nehybne, s lícom pritisnutým na hlavnicu, načúva. Lebo on už chápe všetko. Dávno už vypátral príčinu týchto sporov. Keby bol o niekoľko rokov starší, istotne by sa postavil proti otcovi. Snáď by zodvihol teraz naň aj ruku. Áno, urobil by to, nezdržal by sa. A potom, potom by zobral matku i sestry a odišiel by s nimi niekde ďaleko. No teraz musí ešte mlčať a čakať hoci so zaťatými päsťami a so škrípajúcimi zubami na zvyčajný koniec. Matka ustúpi. Veď jej iné nezostáva. Utiahne sa do postele a celú noc bude slabo fikať, aby nerušila zo spánku iných. Otec pár ráz ešte bohapusto zakľaje a potom tiež zaspí. Ráno pôjde všetko v starých koľajach. Len matka bude mať vpadnutejšie a plachejšie oči. Horšie je, že mladšie sestričky takto nerozmýšľajú. Ony nechodia do školy, nuž nemôžu mať taký rozum ako Peter. Všetky tri dvíhajú z perín strapaté hlávky a vyvaľujú oči. Možno ešte neboli svedkami takéhoto výstupu alebo pozabudli, čo sa u nich odohrávalo pred polrokom, pred mesiacom. Mýli ich aj nezvyčajný čas. Tvrdo spali, a náhle ich vyrušil zúrivý rev. Možno i v prudkom svetle vidia viac, ako ich dušičky vedia zniesť. Veru, matka je taká biela a úbohá, vlasy sa jej rozplietli a padajú jej do tváre, azda má po tele i nepekné krvavé škvrny, uťahuje sa do kúta a vytŕča bezmocne ruky, aby aspoň zmiernila údery, ktoré na ňu dopadajú. A otec chce ju zaiste zabiť. Ach, je to ako hrozný sen. Úzkosť im zviera hrdlá, tielka sa im trasú a najmladšia, Veronika, ktorá nestačila dorásť natoľko, aby vládala strach udržať v ústach, pustí sa do náreku.

To otca popudzuje ešte do väčšej zúrivosti. Obzerá sa po nejakom polene, aby pankharta ovalil. Paulínka ho sotva stihne vychytiť a ujsť s ním von. Proti zurvalcovi, ktorého pochytila besnota, nič nezvládze a myslí si, že prestane, ak sa mu na chvíľku stratí z očí. Ale hneď za ňou vybehne i chlapec s dvojčatami. Otec ich vyhnal. A potom buchnú dvere, v zámke zaštrká kľúč a v oknách zhasne svetlo.

S Paulínkou sa zatočí svet. Teraz je koniec. Alpár sa ich chcel naozaj zbaviť. Ani jedinká cesta už nevedie k nemu. Všetko sa pretrhlo, rozbilo. Hľa, pred ňou je noc, temná, nevľúdna noc, akú v svojom živote ešte nikdy nevidela. Na zamrznutej zemi leží sneh. Na miestach, kde zostal neporušený alebo ho je väčšia vrstva, trochu sa belie. Pod ním zamiera život. Minuloročné lístky sa skrúcajú, korienky tuhnú, drobné hrudky a skalky sa zlievajú v pevnú ľadovú platňu, cez ktorú na povrch neprenikne ani jediný chrobáčik. Nuž nič sa nehýbe. Celkom nič. Z výšok sporo presvitajú hviezdy a mesto spí. A práve taká tmavá a nevľúdna noc nachádza sa i v nej. Možno ešte hlbšia, lebo v celej jej širine nezabelie sa ani fliačik. Celý jej život leží pod ňou pochovaný: túžby, sny, nádeje. Všetko pochrámané, zváľané a zdlávené ako po strašnej búrke. Nieto na čo oči položiť.

Kde sa stratiť?

Najprv myslí na slečnu Füzy. Áno, donedávna sa ukazovala dobrosrdečnou, láskavou. Neminul deň, aby k nim nezavítala. Hovorila veľa o svojej dobročinnosti, ba preukázala jej aj veľkú náklonnosť, keď sa ponúkla, že ponesie dvojčatá na krst. Teraz by potrebovala veľmi jej útechu, lebo nevie, kde začať a čo počať, ale keď pozrie na protiľahlú stranu do okna, zdá sa jej, že sa záclona pohýbala. Niekto za ňou stojí a díva sa sem dolu. Možno je to sama slečna Füzy. Kto iný by to mohol byť? Od rána prejavuje nezvyčajnú horlivosť. Nevie si nájsť miesto, musí stále chodiť, behať, akoby jej na starých, vysušených žilách niekto čardáš vyhrával. Konečne sa jej podarilo otvoriť pravé žriedlo bahna, ktoré ona už dávno svojím citlivým nosom obvoňala. Na svitaní vysadila z postele ani struna, aby náležite oslávila svoj víťazný deň. A začala ho, ako sa patrí. Tento dvor sa vari ešte nikdy s takým vzrušením neprebúdzal. Ale nech si nikto nemyslí, že jej srdce dosiahlo zaslúženého pokoja, keď sa stretlo s Váličkiným vychladnutým pohľadom. To len ľudia ukojili svoju zvedavosť a mysleli, že vec sa skončila, lebo v náhlivosti nepostrehli celé pletivo jemných vláken, s ktorými zločin bezprostredne súvisí ako zelina so svojím koreňom. Len ona, akonáhle strážmajster uzatvoril úradne Váličkin byt, utiahla sa hneď sem hore na vyskúšané stanovisko pod záclonu za oknom a zamierila strmo svoje oči na dvor pred Alpárovie dvere, aby jej nič odtiaľ neušlo, lebo vedela, že prípad bude mať tuto pokračovanie. Nie je možné, aby myši zostávali dlho v diere, keď im hniezdo vybrali, a kde sa hriech vypaľuje, tam zatlievajú i jeho korene. A nadarmo nestriehla. Myši sú vonku. Ach, ako dobre padne človekovi, keď hľadí na zvíjajúceho sa červíka pod svojou nohou, ktorý iba nedávno opovážil sa použiť jeho ruku na to, aby vyliezol na vyvýšené miesto a rozhliadol sa smelšie po svete. Žiara pomstychtivosti a škodoradosti je, chvalabohu, dosť mocná, aby nedovolila preniknúť účinnejšie slabostiam ľudského srdca. Naostatok, ani boh nemá zľutovania nad zurvalcami, ktorí vzdorujú jeho milostiam, nechcú prijať jeho pomocnú ruku. Nech len pekelný plameň žerie hriešnikov a ich napomáhačov.

Paulínka by nadarmo hľadala u nej prístrešie.

Ale potom už nemá na tomto svete kúta, do ktorého by sa s dôverou vtiahla, keď sa dvere za ňou tak prudko pribuchli. K pani domácej a k učiteľovcom by darmo išla. Boli to ľudia, ktorí si vždy chránili svoju samotu. Nedovolili, aby sa k nim niekto priblížil. Žili len pre seba. Váličkin byt je zatvorený a Kropiačky niet už niekoľko dní doma. Istotne sa túla po jarmokoch. Ešte najskorej by ju prijala policajtova žena. Áno, je to dobrá stvora a mala pre ňu vždy pochopenie. Ale tá býva ďaleko. Musela by prejsť celou ulicou. A v takomto stave je to nemožné. Veď sú všetci takmer nahí.

Paulínka sa bezradne rozhliada.

Z temných priestorov tam niekde nad záhradou vyrazí vietor. Je drsný a studený. Nebezpečne oblieva nechránené telo. Musí zájsť aspoň pod bránu, kde je závetrie. Veď by tu zamrzli.

Ale ani tam nie je odchodnejšie. Chlad tu väzí v zemi hneď pod hladkým cementom a je možno bezohľadnejší ako ten, ktorý vydychoval vietor, lebo zákerne sa plazí hore po nohách a usadzuje sa trvalo v kostiach. O chvíľu nemá človek v sebe iskierku ohňa. Krv chladne a srdce bolí. A je to zlý pocit. Paulínka upadá do malomyseľnosti. Veď tu do rána budú z nich len kryhy. O ňu by tak nešlo. V duchu by sa ľahko zmierila s takým osudom. Čo má zo života, keď všetko, čo ju hrialo, tešilo, v ňom prehrala? Azda by tak bolo aj lepšie. Naraz by na všetko zabudla. Nemusela by ani od nikoho nič požadovať ani nikomu nič vracať. Smrť všetko vyrovnáva. Ale prečo majú trpieť nevinné deti? Tie predsa nemôžu za hriech rodičov. Prečo má trpieť malá Veronika, ktorá sa ešte dobre nerozhliadla po svete, prečo majú trpieť dvojčatá, ktoré rozumejú iba svojim bábam, a prečo má trpieť Peter? Hľadá ich očami jedno po druhom pri sebe, lebo všetky sa k nej túlia a napodiv sú ticho, akoby si všetky uvedomovali vážnosť chvíle. A tu Paulínka pocíti ešte väčšiu príchylnosť k nim, akoby sa ich srdiečka ozvali jasným tlkotom priam v jej krvi, kde ich počala. Božemôj, veď sú to jej deti. Nesmie dovoliť, aby sa im niečo stalo. Radšej sa vystaví úplnej hanbe. Prebehne s nimi ulicou do policajtov.

Ale vtedy na ceste za bránou vzrastú náhle zvuky. Nejaký ľahký voz hrkoce na dlažbe a do vŕzgania preťažených kolies mieša sa raz tlmený mužský a raz prenikavejší ženský hlas. Pred bránou zvuky ustávajú, akoby prichodiaci mali namierené do dvora.

Pravdaže môže to byť iba Kropiačka. Vracia sa so svojou taligou z jarmoku a privádza si, ako obyčajne, hosťa, aby nemusela náklad sama ťahať, a zároveň spoločníka na niekoľko dní. Podľa všetkého málo dbá o to, že je už pokročilý nočný čas, keď treba brať ohľad na ľudí, ktorí spia. Pokrikuje na svojho druha ako na paholka. Akože to zatiahol, či nevidí, kde je brána! Ach, či je len kríž s takými ľuďmi, čo majú rozum ani sliepka! Teraz sa budú krútiť ako Ľubietovci s rebrom. Akáže to bola len sprostá mater, čo mala takého ťarbavého chlapa? Azda ani nieto slova, ktoré by sa nespratalo do jej úst, a všetkým dá náležitú váhu, dôraz i šťavnatosť, aby boli zrozumiteľné. Nemá ohľadu. Prečo by sa nemohla dozvedieť celá ulica, že sa vracia Kropiačka domov? Nebýva to predsa každý deň. Naostatok, ona by aj nadarmo tlmila svoj hlas. Duní vždy rovnako mocne, akoby vychádzal z veľkého suda, či už rozpráva pokojne alebo primeraným spôsobom k postave a sile vypne hrdlo.

Keď otvorí bránu a zbadá v kúte úbohých vyhnancov, rozhorčí sa už naozaj bezohľadne. Či Paulínka zošalela, že vyšla s deťmi sem pod bránu zamrznúť? Kto ju sem poslal a čo tu chcela robiť? Ach, akí sú len ľudia sprostí. Keď niekto na nich hlasnejšie zareve, poľakajú sa ako ovce a chcú radšej zomrieť ako hrýzť. Či je to rozumné? Prečo nevytĺkla niekde okno, keď panstvo bolo lenivé, aby im otvorilo? Nie, nie, teraz nepomôže fňukanie ani slzy, mala si to skôr rozmyslieť. Aká je to mater, čo chce zamordovať svoje deti? Ženie Paulínku i s deťmi pred sebou, a kým uvoľní závoru na dverách, stačí na plné ústa vysloviť svoju mienku o svätuškárkach, čo na pátričkách obesili Krista skôr, ako ho Judáš zapredal. Dnu, kde panuje taký dokonalý neporiadok, že ťažko rozpoznať, ktorý kus nábytku slúži za stôl, skriňu alebo posteľ, a že treba dávať veľký pozor, aby človek neuviazol jednou nohou v hrnci so šmalcom a druhou vo vahane s vykysnutým cestom, nahádže do kúta starých kabátov, pokrovcov a prinúti všetkých, aby si ľahli, a poobkladá ich až po brady páperovými perinami. Veď majú nohy ako kokrhy. A iba potom si spomenie na svoj náklad tuvon a na svojho partnera. Kdeže zaviazla tá Jerichova trúba? Veď treba rozkálať dreva, naklásť ohňa a nájsť nejakú tehlu, ktorú by na sporáku zohriala.

Chlapovi sa veľmi nezdá, že ho nazýva Jerichovou trúbou, mraští podlhovastú, konskú tvár, zlovestne gáni mandľovými očami, ale nepovie nič, ani sa neprieči. Poslušne vykonáva všetko, čo sa mu nariaďuje. Je to nejaký kominár. Má skrútené ruky, nahrbené plecia a červenú, akoby sadzou ofúknutú a rozožratú tvár. Podľa všetkého nie je tu prvýkrát. Ale Kropiačka ho nešetrí. Ba práve teraz rozpučil sa v nej nejaký zlý vred, ktorý sa už dávnejšie jatril. Ona by vraj nikdy nezvolila, aby sa jej na päty prilepil nejaký chlap. Dobre vraj pozná to hadie plemeno. Všetci sú rovnakí. Najprv majú medové ústa, veľké srdce, ale to len zatiaľ, kým ťa nevydrancujú, potom ti vytrasú prázdne vrecko a otrčia tvrdú päsť. Najlepšie je, keď si ich len držíš od seba ako psov. Niekedy si ich môžeš zavolať, aby sa nažrali, keď to aj tebe dobre padne, a zase ich vykopni predo dvere. Potom sú krotkí. Vedia sa plaziť pri zemi a žena má od nich pokoj. Tak by veru ona každej poradila. Nemusela by ani jedna mrznúť po nociach, keď si zbojník zmyslí, že chce sám v dome šafáriť. Tak!

Pravdaže, zatiaľ nezabúda na svojich pacientov. Zohrieva tehly, varí čaj, mlieko s medom a s maslom, prehrieva vankúše a každú chvíľu sa presviedča, či majú jej prostriedky patričný účinok. Pritom neprestáva Paulínke prízvukovať, že bola neopatrná, mala darebáka už dávno vyhnať z domu. Beztoho nič nerobil, iba pajtášov vodil do domu. A chystá sa, že ráno pôjde sama poriadky s ním robiť.

Ale Paulínka jej pomoc nepotrebuje. Na svitaní môže vtiahnuť i s deťmi slobodne do bytu. Dvere sú dokorán otvorené. Alpára ani Elzy niet. Chybí aj otlčený Elzin kufor, niekoľko Alpárových šiat a, pravdaže, všetky peniaze s cennejšími predmetmi.