ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A vtedy príde Tóno!

Áno, Nánkin Tóno, lebo ten ešte predsa nezomrel. Nikto nedoniesol takú zvesť, ani úradné písmo neprišlo, hoci príležitostí bolo dosť. Smrť ho síce stretávala, kosila okolo neho slepo, zdravé, mocné, mladé i staré. Neraz vo svojom zúrivom besnení zastavila sa pred ním, pozrela sa mu hlboko do očí, ale vždy cúvla, akoby sa bola pred jeho veľkou postavou bála. Nuž neodštrbilo sa z neho nič.

Pravdaže, pochodil a skúsil veľa. Keď sa vtiahol doma pod niektorý roh na šope a dumal o časných i večných veciach človeka, ani keď sedel hore na Kozom vrchu a zmeriaval hĺbku i šírku sveta vôkol, nikdy si nepomyslel, že by mohol niekedy toľko prejsť a skúsiť. Na jedno posedenie sa to nedá vôbec vyrozprávať. Od tých čias, ako odišiel z domu s uzlíkom v ruke, menila sa neustále okolo neho krajina i ľudia. Na každom kroku stretával sa s niečím novým, dosiaľ nevídaným. Nemal si kedy ani všetko dôkladne uvedomiť. Najprv kasárne, život na vydláždenom dvore vo vojenskej uniforme pod prísnou regulou, potom mnohé mestá, dediny, niektoré ešte neporušené, živé, iné už poznamenané vojnou, napolo vypálené, zborené, potom zase front, ruské zajatie, Sibír, dlhá cesta snehovou planinou, na kuse vlakom, na kuse v saniach a mnohokrát i peši, nocou proti víchrici, úzkym chodníčkom vedľa trate, a zase more, večné kolembanie sa na lodi, horúce slnce, studený mesiac, zelené ostrovy s palmami, áno, s opravdivými palmami, aké si voľakedy farbil a vystrihoval z papiera, keď si pripravoval na Vianoce betlehem, prístavy na skalnatých pobrežiach, preplnené loďami, veľkými, malými, štvoruhlastými, podlhovastými i okrúhlymi, spletenými len z prútia ako koše, s plachtami i bez plachiet, polonahí ľudia, ženy so železnými karikami v nose, chlapi s jastrabím perím vo vlasoch a nakoniec tesné a dusné chodby uhoľných baní vo Francúzsku, kde musel pracovať, keď ich vyložili na breh. Istý učený pán mu povedal, že obišiel vlastne celý svet, totiž ten glóbus, čo voľakedy stál na skrini v škole, a že teraz už istotne uverí, že svet je ako jablko alebo ako lopta, ktorú si chlapci urobia z handár. Ale on by to veru nepovedal, lebo nikdy sa nekrútil, išiel vždy dopredu, niekedy cez vŕšky, niekedy po rovine, ani na zemi, ani na oblohe, ani na vode nebadal, že by sa mal ohýbať. Svet je veľký, roztvorený na všetkých stranách, azda bez konca-kraja, ale nikdy neukrýva taj, nad ktorým by sa ľudský rozum musel pozastaviť, ako sa vari nazdáva ten, kto sa naň díva z jedného miesta a kto si ho predstavuje. Všade je všedný, skutočný, má deň, noc, opakujú sa v ňom známe javy, človek by sa mohol hocikde usadiť a po čase by zapustil korene, našiel by si priateľov, robotu, ktorá by ho pútala, mal by povinnosti, predsavzatia. Áno, cítil by sa ako doma. On sa o tom presvedčil.

Teraz je tu.

Stojí vo dverách a musí ohýbať dobre hlavu, aby sa do nich vmestil, lebo od tých čias, ako odišiel z domu, zase o niekoľko palcov vyrástol. Teraz už každému, kto ho stretne, treba hľadieť naň zospodu ako na nejaké bralo. Aspoň v tom vyniká nad svoje okolie. Inakšie zostal starým Tónom. Ani do tváre ani do očú nevlúdila sa mu nová črta, ktorá by ho poznamenala.

Paulínka naň udivene hľadí. Spočiatku by bola aj ochotná potlačiť v sebe pohnutie, ktoré samovoľne vzrastá, a ohradiť sa neprístupnosťou. Vari ju ohrozujú aj obavy. Čo tu chce tento chlap, drsný, vonkoncom nie príjemného vzhľadu? Prečo sa do dvier tlačí a prečo sa tak bezočivo rozhliada, akoby tu niečo hľadal? Istotne si pomýlil dvere. Mal vojsť trochu vyššie ku Kropiačke, lebo tam sa na čas zvyknú ubytovať podobní tuláci. Chystajú sa ho už na to šetrnejšie upozorniť, ale vtedy sa jej v pamäti rozsvieti. Božemôj, veď tento pohľad, tie oči, tú otvorenú tvár už niekedy videla. Bolo to už dávno, ale predsa jej pripomína takú živú skutočnosť, že jej začína byť teplejšie okolo srdca. Vracia sa jej mladosť v tých najžičlivejších vlnách. Vracia sa jej detstvo, bezstarostné hry na pažiti, družné kamarátstvo. Teraz je to ako tuhé víno. Bolo by to možné? Nechce sa jej veriť. Ale nakoniec predsa prehliadne.

Ach, veď je to Tóno.

Veru!

Kde sa tu berie? Aká vzácna návšteva. Kto by ho bol čakal? Veďže nech nestojí vo dverách. Musí ísť dnu a sadnúť si tuto k stolu. Istotne bude zunovaný. Niečo mu vari pripraví na občerstvenie. Ale musí sa na neho najprv dôkladnejšie pozrieť. Božemôj, veď sa nevie rozpamätať. Ako dávno sa už nevideli. Vari desať rokov. Či viac? Kde bol za ten čas, prečo nedal o sebe vedieť? Či bol aj doma a či ešte žije tetka Nánka? Veru hádam nie. A akože sem potrafil? Či mu niekto naradil? Ach, Paulínka je naraz ako vrtielko, hoci musí pritom prekonávať svoju váhu a objem svojho tela. Zato však nič. Ešte je dosť pružná a ohybná v páse. Nedá sa zahanbiť. Rozbehne sa po kuchyni, otvára dvierka, zásuvky na kredenci, štrká tanierikmi, príborom, znáša na stôl chlieb, hrudôčku masla, kolieska salámy, mladú cibuľu, aj páleného sa kvapka nájde. Istotne bude hladný a obed ešte nie je hotový. Ale aj ten sa sponáhľa dovariť. Prirodzene, zostane u nich.

Pravdaže, Tóno nevie vyvinúť takú pohyblivosť a výrečnosť. Trvá mu to rozhodne dlhšie, kým sa rozhliadne, usadí, nájde správnu polohu pre dlhé nohy, ruky, vhodné miesto pre deravú čiapku s dokriveným štítkom. Všetko mu prekáža. Myslí si vari, že zaberá veľa miesta, že svojou prítomnosťou znečisťuje, porušuje domácnosť, do ktorej vošiel. A ešte dlhšie mu trvá, kým sa rozhovorí.

Prišiel domov pred rokom. Mohol prísť skôr, hneď po vojne, ako iní prichádzali. Dal sa však vo Francúzsku nahovoriť na robotu do baní, sľubovali pekné zárobky. Myslel si tiež, že bude dobre, keď prinesie domov nejaký groš. Chalupu treba opraviť i poľa by sa prikúpilo. A zostali aj iní. Možno by tam bol aj dosiaľ robil. Nebolo najhoršie. Na prácu v bani si zvykol, a keď sa človek usadí, ťažko sa odtiaľ hýbe. Ale pred rokom začali obmedzovať robotu a hlavne znižovať mzdy. Odchádzali iní, odišiel aj on. Nie, tetku Nánku už nažive nezastihol. Ach, tá ho nemohli tak dlho čakať. Veď už vtedy boli nad hrobom, keď odchádzal. A potom vari nemohli sa ho ani dočkať. Ani list, ktorý im poslal z Francúzska, už neotvorili. Pominuli sa vraj rýchlo. Starej osobe veľa netreba. Odpadli vraj vo dverách na pitvore. Susedia ich obriadili a pochovali. On našiel už prázdnu chalupu. Dvere pozamykané, okná zasnované pavučinou, po kútoch myšie hniezda, strechu prelomenú, komín zrúcaný. Skutočne, božie dopustenie. Nečakal taký úder. Človeka sa veľmi dotkne, keď musí hľadieť na trosky toho, s čím zrástol. Nemal už doma strpenia. Múry ho chladili, posteľ páchla, v izbe bolo clivo. Boleli ho spomienky, musel odtiaľ odísť. Na jar upravil tetkin hrob, obkopal, navŕšil novú zem, dookola omuroval, zasadil šípový prútik a kríž z duba vykresal. Zaslúžili si to. Boli to dobrá stvora. Natrápili sa veru dosť s ním. Nech im dá pánboh slávu večnú. Teraz už nemá nikoho.

Ale on vlastne neprišiel sem preto, aby rozprával o sebe. Čo by z toho mal. Ani neprišiel hľadať známych. Mohol ísť celkom dobre iným smerom. Vyzná sa už vo svete a na cestách. Ale dal sľub svojmu bývalému komandantovi Lángovi Nándorovi. Hádam vedela, že boli spolu.

Paulínka sa trochu znepokojí. Slabé hryzenie svedomia. Musí trochu vyrovnávať tvár, vyladiť oči. Ale hra sa jej darí. Napodiv rýchlo uhádne primeraný výraz. A potom už ide všetko ľahko. Pravdaže vedela. Písal jej ešte, kým bol v kasárňach. Potom prestal a len po vojne dostala úradné vyrozumenie, že zomrel na týfus v zajatí. Či vari bolo inakšie?

Ach, nie, len tak. Naozaj na týfus. On bol pri ňom do posledného dychu. Od začiatku sa spolu držali, spolu padli do zajatia, viedli ich v jednom transporte, spolu robili v konzervovej fabrike, potom v rašelinisku na Sibíri, spolu bývali v lágri. Bol to dobrý človek, neublížil ani mravcovi. Stále spomínal ju, Paulínku. Musel mu o nej veľa rozprávať, chcel vedieť, aká bola malá, ako sa hrávala, kade chodila, všetko dopodrobna. Hocikedy večer na posteli, pri práci i niekoľko ráz tú istú vec chcel vedieť: Akože to bolo s tým Ervínkom? To ona sama mu šla opluť tvár, vlastnou, vlastnou vôľou? A smial sa, vždy sa smial, keď mu o nej vyprával. Po celý čas držal sa dobre, bol zdravý, iba vši ho znepokojovali, ale tie mal každý vojak. Potom v Omsku ochorel na týfus. Bolo to už po vojne. Mali ísť domov, všetko bolo pripravené, len nakladať. A vtedy ochorel kuchár. Tým sa to začalo. Ochorel kuchár a o tri dni už v každom baraku niekto balušil. Tábor uzatvorili, nikto ho nesmel opustiť. O odchode sa prestalo hovoriť. A on, Láng Nándor, akoby vedel, čo ho čaká. Stratil nádej, chodil zádumčivý, málo jedol. Nechutí mu, vravel, už je to všetko márne. Darmo ho prehováral, posmeľoval, nemal o nič záujem, ani ho nepočúval. Raz mu dal malé hodinky na ruku, prsteň a fotografiu. Musel si to pred ním zašiť pod futro do kepeňa a musel sľúbiť, že pôjde k nej. On sa vraj už nevráti, aj keby teraz nepodľahol, nedôjde, on vraj už vie. Povedz jej, že som nemohol, vravel, a povedz jej, aby sa vydala. Tak prikazoval. A na druhý deň naozaj dostal horúčku, k večeru začal balušiť a viac neprišiel k sebe. Vojenský lekár bol každú chvíľu pri ňom, aj civilný lekár z mesta prišiel, krútili hlavami, nevedeli pomôcť, boli to komplikácie. On, Tóno, bol pri ňom doposledku. Umrel piateho apríla, vo štvrtok ráno. Pohreb mal pekný. Prišli i z mesta ľudia. Leží na veľkom vojenskom cintoríne za tehelňou, jediný oficier. Chlapci z jeho pluku mu spravili mohylu. On, Tóno, z nej odrýpal, niekoľko hrudiek zakrútil do papiera a priniesol sem, aby mu jednak verila a aby mala pamiatku. Inakšiu službu jej už nevedel vykonať. Tak. A ozaj, z belasej šatôčky, ktorú vytiahol z bočného vrecka, vyložil na stôl a rozmotáva, vyberá najprv drobné zlaté hodinky na žltom remenci s čiernym ciferníkom, ktoré ukazujú tri štvrte na osem, ošúchaný prsteň so zeleným očkom, stará práca, istotne pamiatka na rodičov, a potom kúštik ožltnutého novinového papiera s omelinkami zeme a vápna. Nič nezapotrošil, môže si to teraz prevziať. Bude spokojný, že dodržal slovo.

Ach, Paulínka si musí najprv rožtekom zásterky vysušiť oči. Už počas Tónovho rozprávania vykvaplo jej niekoľko ťažkých a žeravých sĺz na ruku a teraz je to už skoro povážlivé. Pred ňou na stole leží niekoľko drobností a sú to úbohé pozostatky jedného človeka. Áno, pamätá sa naň. Raz prišel k nej, bolo to dávno. Predstavil sa jej ako tanító Láng Nándor. Mala z neho aj strach, spočiatku iba taký dievčenský, trochu v kolenách a trochu v prsiach, potom vážnejší a ťažší na okraji mihalníc, lebo sa jej začal zjavovať v snoch. Bol to skutočný človek, muž. Mal vari voči nej aj určité nároky, keby bol žil, bola by mu musela vyhovieť, jej život by bol ubiehal vedľa jeho boku. Ale potom odišiel na vojnu, nuž všetko sa rozplynulo. A teraz zostali z neho iba tieto mŕtve predmety. Paulínka si ich prezerá osobitne. Zdá sa, že ich poznáva. Áno, na tie hodinky často hľadel, odhrňoval rukáv a kládol na ne ukazovák ľavej ruky alebo si ich prikladal k uchu, chcel byť vždy presný. Aj na prsteň sa pamätá. Spomínal, že ho musí nosiť kvôli matke. Jedna spomienka vyvoláva druhú. Diaľky sa približujú, priehľadnosť sa ustaľuje, zaostruje, a naraz je celá v skutočnosti, na ktorú bola pozabudla. Sám Láng Nándor vo vlastnej osobe vyrastá pred ňou, díva sa na ňu, chcel by jej vari niečo povedať. Áno, poznáva ho. Chodila s ním na prechádzky, išiel vždy niekoľko krokov za ňou po chodníku popod medze, zbieral do škatuliek chrobáčiky. Čím ďalej, tým viac vedela by sa prežarovať a oduševňovať jeho osobou. Je to zvláštne, ako sa človek stráca medzi vecami, ktoré používal, a ako môže zase v nich vyrastať a ožívať. Bol to dobrý Človek, múdry a šľachetný, mal ju rád, azda aj ona by si ho bola obľúbila. Ale nemôže sa už k nemu vracať. Nakoniec sám to pochopil a uznal. Zachová si naň zato peknú pamiatku. Tieto veci zatiaľ uschová a neskoršie dá ich svojmu synovi Petrovi. Nevie, prečo práve jemu. Prišlo jej to len tak na rozum. Azda si myslí, že ich bude on potrebovať, že mu budú svedčať, azda má tajné prianie, ktoré iba teraz v sebe objavila, aby sa on, Peter, podobal v niečom jemu, Lángovi Nándorovi. Ó, mohlo by to byť.

Potom je zase všetko v poriadku. Slzy sú dôkladne osušené, tvár usmievavá, srdečná, práve taká, ako má byť pri dobrej hostiteľke. Obracia sa na hosťa. Chcela by vedieť, čo teraz on podnikne. Vráti sa vari naspäť, opraví si tetkin domček a bude bývať doma? A či má cestu pred sebou?

Tóno vraští čelom. Istotne mu je ťažko odpovedať. Teraz je tento svet nejako pomotaný, rozkopaný. Všeličo sa nedá hneď pochopiť a nad všeličím prichodí vraštiť čelom, krútiť hlavou. Keď bol v zajatí v Rusku, alebo aj tam v baniach vo Francúzsku, myslel často na fabriku, kde robil od chlapca. Prirástla mu nejako k srdcu. Jej pach nosil stále v rukách. Nevedel na ňu zabudnúť. Rozhodne počítal, že bude ďalej v nej pracovať, keď sa vrátil domov. Inakšie si nevedel ani predstaviť svoj život. Zase to chodenie dolinou s palicou a remennou kapsičkou pri boku, zase ten huk okolo neho, dunenie valcov, syčanie pary, hvízdanie remeňov, vyhrávanie hrebenákov na strojoch, rachot gránekov, robota s hrdzavým železom, s mazľavými olejmi a dechtom, ibaže si robil nárok na vlastný pracovný stolík, skrinku s nástrojmi a bol presvedčený, že páni budú s ním spokojní, lebo vo svete sa všeličomu naučil. Ale boli to iba plané nádeje. Vo fabrike sa nenašla pre neho robota. I tých je ťažko zamestnať, ktorých majú. Budú musieť azda prepúšťať. Všeličo mu prešlo rozumom, kým nad tým uvažoval. Chcel aj vyčkať, azda je to iba prechodný jav. Aj vo Francúzsku obmedzovali robotu. Azda sa predsa naskytne príležitosť, ale potom sám uznal, že by darmo čakal. Z komínov sa zo dňa na deň menej kudlilo, nuž odišiel, ako odchádzajú odtiaľ aj iní. Naradili mu Čechy. Vraj tam je veľa fabrík. Nuž pozrie sa do niektorej. Azda ho budú niekde potrebovať. On sa nebojí žiadnej roboty. Ešte má, chvalabohu, zdravé a mocné ruky.

O tom niet pochybností. Tónové ruky boli vždy zdravé a mocné. Mal ich príležitosť od malička na čom vyťahovať, vykovať. Vyrástli mu rovno a teraz, keď už skúsili storakú robotu, sú to ruky vskutku chlapské, pevne skĺbené, hranaté, v zapätí isté, so širokou dlaňou, s hrubými prstami. Nikde ho nezahanbia. Keď o nich hovorí, skladá si ich pokojne na kolená.

Paulínka ich musí veru obdivovať. A vtedy jej príde na um, že by sa vlastne pre Tóna aj u nich našla robota. Majú svoju dielňu, chlapi chodia zavádzať vodovody do nových stavieb, roboty je práve dosť a nedávno im odišiel pomocník. Hľadajú náhradu. Mohol by teda zostať. Miesta dosť. V komore pristavia pre neho posteľ.

Tóno nie je proti tomu. Nemal určitú cestu pred sebou. Na Čechy myslel iba preto, že mu tak naradili. Ak by sa našla preň tu robota, nuž nepôjde. Jemu je jedno, kde sa pristaví. Robote bude vari rozumieť. Voľakedy si sám kopal jarky záhradou, kládol rúrky, spájal a zvádzal zo stráne vodu na dvor, aby tetka Nánka nemuseli vláčiť zďaleka ťažké vedrá, aj vo fabrike robil pri rúrach. Nuž skúsi. Bude sa usilovať, aby boli s ním spokojní.

Ach, Paulínka je spokojná už tým, že zostal. Spôsobuje jej zvláštne potešenie, keď si uvedomuje, že tento veľký chlap sa pohybuje v jej blízkosti a spáva pod tou istou strechou, že ráno otvára na dielni dvere a vchádza hrmotným krokom, že niekde v kuchyni sedí alebo stojí a že na celom dni niečo porába. Zdá sa, že jej len on chýbal k úplnej spokojnosti. Veru! Lebo akokoľvek chcela uniknúť svojej minulosti, predsa nemohla zabehnúť tak ďaleko, aby celkom zabudla, lebo bolo v nej niečo, čo ju pútalo, s čím ešte súvisela a čo nevyhnutne potrebovala ako vlahu života. Bola to jej mladosť. K tej sa predsa mohla vracať s čistým svedomím a bez obavy, že ju v niečom zradí. Nie, tam ešte bola sama sebou. Nepotrebovala sa červenať, nepotrebovala klopiť oči, žila jediný život, ten, ktorý nosila v žilách. Bolo to samozrejmé, úprimné, v ničom nemusela klamať prirodzenosť. Keď odchádzala z domu, bolo jej smutno, že musí práve toto opustiť. Milé údolie, stráne, pažiť, potok, to všetko musela tam nechať, oželieť. A teraz prichádza Tóno, ktorý stál pri jej kolíske, ktorý ju vodil za ruku, keď sa naučila chodiť, a odhaľovať jej svet. Nuž to je veru potešenie. V Tónových očiach, v Tónovej tvári vidí ešte úprimnosť, miernosť, odovzdanosť, dobrotu, všetko, čo jej začínalo chýbať. Pravdaže, nie menšou mierou uspokojuje ju i okolnosť, že si zaistila ochranu. Tóno povedie remeslo. To znamená, že sa nemusí báť Vendelína Chreniaka. Môže zase sebavedome kráčať mestom a spokojne hľadieť na konkurenčný podnik. Keby sa aj rozvinul boj, má ho kto za ňu viesť. Alpár nebude ohrozený.

Aj Alpár je spočiatku spokojný s novým pomocníkom. Môže zas ísť svojimi bočnými chodníkmi, môže udržiavať priateľstvo s Kuzmom v nezmenšenej miere, vysedávať po krčmách, viesť dlhé rozhovory, môže predstavovať človeka nezávislého, voľného. Dostáva na dlaň hotové peniaze a zase ich rozdeľuje, vypláca podľa potreby. Tóno sa naozaj rozumie remeslu a končí dobrú robotu. Jeho ruky sú síce hranaté, veľké, prsty hrubé, zdalo by sa, že sú zvyknuté držať ťažké predmety, ale práve tak isto vedia narábať i drobnou vecou, malou skrutkou, tenkou výstelkou alebo ihlicou, správne nahmatajú úzky závit, nadstavia koliesko, priložia obojku, lebo i popri svojej objemnosti si zachovali v kožke cit. Paulínka šťastne volila. Inakšieho pomocníka si nemohol ani priať. Každú úlohu splní dokonale. Za robotou ide sám, materiál i nástroje šetrí, akoby išlo o jeho majetok, i učňom vie zadeliť prácu a nemá zvláštne nároky. Nuž hodno sa veru naň spoľahnúť.

Okrem toho Álpár sa teší i ďalšej skutočnosti. Ako je známe, Tóno sa vrátil z ruského zajatia. Bol tam práve cez revolúciu. Istotne bude mať nejaké skúsenosti. A keď nie aj priamo, videl aspoň krajinu, v ktorej sa odohrávali veľké zmeny a o ktorej sa v poslednom čase začína veľa hovoriť. Bol medzi ľuďmi, počul, čo rozprávajú, ako zmýšľajú, zoznámil sa s novým poriadkom. Urobil si svoj úsudok. Môže sa o tom rozhovoriť. Všetci, ktorí odtiaľ prichádzajú, robia tak ochotne, vravia otvorene, ako si myslia, nedajú sa zakríknuť ani úradmi. Narobia dosť nepríjemností. Nuž s tým s určitosťou počíta. Ale tu sa veru pomýlil.

Predovšetkým Tóno nie je žiaden výtečný rečník. Ach, kdeže! On a rečník! Kdeže sa mal naučiť? Pri váľaní klátov či na drevenom koni pod kôlňou pri pahovaní šindľov a či v niektorom rohu na šope, kde musel z trucu vysedieť i niekoľko dní? Tam všade bolo ticho. Nemal komu rečniť. Bol sám. Naopak, musel byť ticho, napínať všetku pozornosť na to, čo práve robil, sledovať, ako sa brvno kĺže po starom šmyku, či nezadiera niekde o koreň alebo skalu, aby mohol zavčasu pridať síl do pliec i do ramien, hľadieť na ostrie oberučného noža, odmeriavať hrúbku ostružín, alebo konečne cez padacie dvere podľa tvrdosti krokov, ktoré sa niekde občas pod ním ozvali, zisťovať stav tetkinho hnevu. Na cvičenie výrečnosti nebolo kedy. Iba ak v krátkych chvíľach oddychu plnil sa jeho odpútaný duch márnou túžbou, aby niekedy mohol stáť na skale a rečniť veľkým zástupom pod sebou o tom, ako boh mučí pekelným plameňom tých, čo pášu krivdu na bezbranných a opustených deťoch.

Nuž nie. Ak mu treba niečo premyslieť, premyslí, ako sa patrí, lebo s myšlienkami nieto toľko oštary, tie sa samy radia, snujú jedna za druhou tak dlho, ako chceš. No s rečou je to iné. Tú musíš klásť na jazyk určitým spôsobom, aby bola zrozumiteľná a pravidelná, aby neuviazla. Na to on nie je. Dlho mu trvá, kým nájde jedno slovo. A keď aj nájde, jazykom ho nevie šikovne vyvážiť, správne položiť. Zostáva vždy surovinou, ktorá i jemu zdá sa nepríjemnou. A potom ani jeho skúsenosti nie sú vari také mimoriadne a závažné, aby ich bolo treba rozvádzať. Áno, bol v Rusku. Čo zažil? To isté, čo musel zažiť každý, ktorého odviedli ta v transporte priam z frontu. Predovšetkým hlad, rozličné zlé choroby, vši, trmácanie z miesta na miesto, planú zimu, dlhé čakanie, umáranie jalovými túžbami. Nie, zajatci nespávajú v perinách, ani nejedia pri prestretom stole. To je predsa známe. A čo videl? Zaiste dosť, aby si to mohol všetko zapamätať. A zase nie toľko, aby z toho mohol dávať niekomu ponaučenia. Rusko je veľká krajina, nesmierne roviny, ťažká pôda, hlboké cesty, mútne rieky, močariská, nekonečné hory. Musel by sa tam človek narodiť, dýchať to povetrie, nasiaknuť pachom tej pôdy, nahrbiť sa a zarásť dlhou bielou bradou pri robote pod tou zamĺknutou, šedivou oblohou, aby ju obsiahol a pochopil.

Tóno ani nedbá, že urobil na majstra zlý dojem. Nie si je toho vedomý. Pokojne venuje sa ďalej robote. Ráno rozdeľuje učňom, čo majú vziať, sám si naloží na plecia najťažšie kusy, k poludniu sa vráti pre nový náklad a potom až do mrku je vonku. Keď sa nedá vonku robiť, býva v dielni. Počuť, ako rozduchuje mechy, búcha na nákovu alebo vŕta na obrábacom stroji. Často kľučí pri dverách, usiluje sa rozobrať alebo zložiť zámku, lebo on neznesie, aby kľúč zle zapadal, struna preskakovala a kľučka nechytala. Aj ostatné opotrebované náčinie, predmety, nábytok poopravuje tak, aby sa dal používať. Od tých čias, ako je tu, mlynček na kávu zase ľahko melie, tably na oknách nehrkocú, keď ulicou prechádza ťažší voz, stoličky majú všetky mocné nohy, vypínače dobre chytajú, aj Paulínka má na žehličkách nové, pevné rukoviatky. Tóno sa vždy niečím zamestnáva, stále niečo drží v rukách, čo potrebuje opravy.

Večerami sa hrá s Petrom. Malý Peter rastie, vie už dávno behať. Je to chápavý, urastený chlapec s vyhrnutým noštekom a s múdrymi očami. Poprezeral si všetky kúty, vyskúšal topánky, kefy i hrnce, vidličky, nože, všetko, čo môže dosiahnuť svojimi krátkymi rukami, a teraz by potreboval kamaráta. Paulínka sa nemá kedy s ním zaoberať. Je stále na nohách: treba sa ponáhľať do mesta, treba pozorne počúvať slečnu Füzy, ktorá práve vošla do dvier, alebo treba pripravovať obed. Nie, jej nech dá len pokoj, musí sa zabávať sám. Okrem toho čaká bračeka alebo sestričku, ak to nebudú dve, ako jej to predpovedá a z celého srdca praje slečna Füzy, nuž má na čo aj myslieť. Na otca by sa darmo obrátil. Neberie ho ani na vedomie. Je vari preň ešte príliš malý. Nevidí ho, keď mu niečo ukazuje, ba odsotí mu i nešetrne ruky, keby sa ho chcel chytiť za nohavicu. A teraz je tu Tóno, tento veľký chlap s dobráckou tvárou. Peter hneď vycíti, že k tomu sa môže obrátiť s dôverou. Preto, len čo si ho lepšie ohliadne, zmeria, derie sa k nemu, ťahá ho za vlasy, pchá mu prsty do nosa a brnká na gambách. A Tóno ho naozaj nesklame. Ach, Tóno by to nedokázal. Vždy mal rád deti, i malé, čo ležia ešte bezvládne na chrbte v košíčku a mrvia ružovými prštekmi, i tie, čo sa batolia okolo nôh, i tie, čo robia na vlastnú päsť a chcú mať veľký rozum. Kedykoľvek ich nablízku zastihne pri hre, zastavuje sa, a keď nemá možnosť zamiešať sa medzi ne, aspoň sa na ne chvíľu díva, akoby ich svetu ešte dobre rozumel, ba akoby za ním banoval. Petra si zvlášť obľúbil, lebo je to Paulínkino dieťa. Voľakedy strážil ju, aby jej neuškodili zlí duchovia. Teraz bude strážiť a opatrovať jej dieťa. A celkom sa vžije do svojej služby. Sotva odloží prácu a zmyje zo seba hlinu a kolomaž, berie malého Petra na ruky, nosí ho po kuchyni alebo po dvore, robí mu zo škatuliek vlaky, z papiera vtákov, ba vezme ho i k sebe do dielne, púšťa pred ním stroje, dovolí mu, aby sa hral s rozličnými nástrojmi, vysekáva mu z hrubého plechu kolieska a berie toto zamestnanie veľmi vážne. V ničom ho nepodvádza, neklame, odpovedá mu ochotne na otázky, ktoré mu predkladá rozumne a dôkladne, akoby mal pred sebou dospelú osobu. Peter sa mu za to aj patričným spôsobom zavďačí. Začne ho tiež volať otcom, ba častejšie ako svojho rodného. A keď zaspáva, musí držať Tóna aspoň za prst.

Paulínka sa vždy blažene usmieva, keď ich vidí spolu. A veru je Tónovi povďačná. Aj v tomto má v ňom náhradu. Alpár je málokedy doma. Ach, Alpár nemá porozumenie pre domácnosť. Uteká preč, musí ísť za Kuzmom. Potrebuje chlapskú spoločnosť. A Tóno nejde nikde. Upravuje, udržuje dom v poriadku, na všetkom, čoho sa dotkne, badať pevnú, chlapskú ruku. A to je dobrý pocit.

Ale Alpár mu nevie odpustiť, že sklamal jeho nádeje. Alpár vôbec divne nahliada na iných ľudí. Pochopí len toho, kto súhlasí s ním. Iného znenávidí, lebo si myslí, že je proti nemu. Tóno mu vlastne odporoval. Opovážil sa vysloviť inú mienku, opovážil sa mu vzdorovať. Nuž ktože je to? A vtedy sa mu pozrel zhlboka do očú. Obyčajný mumák. A nebol by ochotný zmeniť svoju mienku ani vtedy, keby ho Frídko chcel brániť. Všetci, ktorí z poslušnosti alebo z obmedzenosti ryjú nosom zem iba pred sebou, sú preň mumáci a všetkých rovnako nenávidí, lebo nenávidí pokoru. On sám cíti v sebe nespútanú silu brániť sa. A jedine to považuje za hodné človeka. Áno, človek sa má búriť, vzpierať, stavať proti všetkému, čo by ho chcelo obmedzovať, sputnávať, človek nech sa dvíha a rozvíja všetky staré poriadky, ktoré by mu boli príťažou, človek nech stále hľadá nové možnosti ako prejaviť a uplatniť svoju slobodu. Kto je spokojný so svojím stavom, podobá sa zvieratku a nie je veru hriech, keď sa proti nemu použije korbáč. A Tóno je práve taký. Že mu hneď nevrhne do očí všetko opovrhnutie, ktoré proti nemu pocíti, spôsobuje len tá okolnosť, že mu je zaviazaný aj vďakou. Tóno ho predsa vytrhol zo závozu. Prevzal dielňu. Zaistil, že všetko ide normálne, hoci ho Vendelín Chreniak opustil a založil konkurenčný podnik. Ale nevraživosť v ňom zostala. Tej sa nemôže zbaviť. A ohlasuje sa vždy, keď mu príde pozrieť sa na Tóna.

Raz potom vracia sa neskoro večer domov, a keďže sú okná na izbe osvetlené, nazrie dnu, keď prechádza okolo. A vtedy musí zastať. V očiach sa mu najprv zachumelí, ale potom vidí hneď jasne, akoby mu niekto nadstavil čisté zrkadlo. Hľadí a je celkom zarazený, že vidí tak zreteľne. V izbe na odostlanej posteli, kde ležiava malý Peter, hneď pri hláviku, sedí Tóno. Istotne ho uspával. Niečo niže proti nemu sedí aj Paulínka. Tóno niečo rozpráva a ona ho počúva. Ale Alpára to nemýli, že to takto pozde vedľa seba sedia, lež to, ako ona na neho hľadí. Veď mu celá visí na očiach. Nehanbí sa, že má pred sebou cudzieho chlapa. Tvár má roztvorenú, očami ani neklipne, zreničky jej svietia. Či to nie je dostačujúci dôvod, aby sa on postavil a žiadal vysvetlenie? Krv mu udiera do hlavy a čierne myšlienky sa v ňom rozrastajú. Azda k tomu dopomáhajú aj poháre piva, ktoré dnes s Kuzmom vypil. No rozhodne nemieni sa ich teraz vzdať. Zdá sa, že prichádza na pravú stopu. Ako sa pamätá, ona si vynútila, že musel Chreniak od nich odísť. Ona sa s ním hašterila a nakoniec vyvolala hádku, do ktorej musel i on zasiahnuť. Potom prišiel tento. Naoko iba náhodou, ale mohlo to byť pripravené i za jeho chrbtom. A príznaky sú. Od tých čias, ako prišiel, má oči len pre neho. Stále sa okolo neho krúti, utiera mu miesta, kde si chce sadnúť, ofukuje lyžice, stará sa oň ako o pavúka. Áno, tak. Myšlienky sa roja, sťahujú do nových pochybností, srdce mu podlievajú čoraz chladnejšie prúdy. A naraz zistí, že teraz nemôže vojsť dnu. Prudko sa obráti a vracia sa späť. Najprv nemá cieľ. Túla sa po uliciach, vyhľadáva temné a opustené priestory, plúži sa popri cudzích stenách, stíchnutých domoch, plecia má spustené, ruky vo vreckách, hlavu sklonenú. Jeho krok je tupý a tvrdý. Opozdeným chodcom a pouličným lampám sa vyhýba. Potom náhle vbehne do pivničnej krčmy, a tam od pohárikov, ktoré stojačky rýchlo za sebou do hrdla povlieva, slabé podozrenie v ňom celkom dozreje.

Od tých čias chodí aj vo dne s čiernym, prízemným zrakom. Doma snaží sa byť ostražitejší. Postáva pri dverách, pripravuje opatrne nástrahy, odmeriava kroky, pohľady i úsmevy, váži každé slovo, ktoré počuje, a pokúša sa nájsť jeho druhý, azda zámerne skrytý zmysel. Ba aj v noci sa zobúdza a sleduje Paulínkino rovnomerné oddychovanie. A keď nič nezbadá, vyhľadáva nedostatky na Tónovej robote. Najprv sa mu vidí, že pracuje pomaly, hneď potom zistí, že spotrebuje veľa materiálu. Chreniak bol rozhodne zručnejší a šetrnejší, ba zdá sa, že vtedy boli aj väčšie zárobky. A raz pribehne rozmrzený domov a nevie sa už ovládať. Kuzma sa ponosuje, že mu stavby viaznu pre ich babravú robotu. Hrozí, že inštalatérske práce bude zadávať konkurečnej firme, ktorá robí lacnejšie. Tóno ho vari chce doniesť na mizinu. Tak to ďalej nemôže ísť.

Tóno prijme výčitku pokojne. On si myslí, že každá práca potrebuje čas.

Áno, lenže Kuzma nechce na čase prerobiť.

Tóno nedbá. On si za svoju prácu zodpovedá, preto ju musí robiť dobre.

Azda nechce povedať, že Kuzma robí zlú robotu?

Ba, môže to povedať, lebo Kuzma je podvodník. Podvádza na materiáli a chcel by aj na čase, lenže raz môže zle skončiť.

Ach, to je už priveľa, tak hanebne uraziť priateľa. Alpár to nemôže pripustiť, lebo tým útočí sa aj na jeho česť. Darmo by sa aj premáhal. Zlosť proti tomuto trpákovi už natoľko v ňom zvrela, že sa vlastnou silou prevaľuje von. Napuchnú mu žily na čele, zatne zuby a tak prudko a surovo udrie opovážlivca po tvári, že toho až potočí.

Tóno vyvalí oči od prekvapenia, hľadí na majstra, ktorý sa zlosťou trasie, a veru sa diví. Čo sa mu robí? Nieto príčiny, aby bol takýto. Vôbec to nečakal. Potom mu vyhne, aby sa s ním nezrazil. Nie, on sa nemieni biť. Aj majster niekedy uzná, že konal prenáhlene.

Na druhý deň ide ako obyčajne do roboty, ba snaží sa robiť aj rýchlejšie, keď sa tak od neho žiada.

Ale Alpár už nevie uhasiť v hrudi plameň hnevu. Tóna obchádza. Neopováži sa mu pozrieť do očú. Azda sa naozaj hanbí. Uvedomuje si tiež možno jeho silu. No tým bezuzdnejšie obracia sa proti Paulínke. Zdá sa, že sa mu vracia tá zúrivosť, ktorú prejavil proti nej hneď pri svadbe. Každý deň si nájde zámienku, aby rozbil nejaký tanier, misu, hodil nejaký kus nábytku za ňou, hromžil a vyhrážal sa. Nemá pokoja. Všetci ho omŕzajú, všetci mu prekážajú.

Vtedy Tóno pochopí, že je akosi sám príčinou tohto besnenia. Majster ho vari nemôže zniesť, a preto sa rozhodne odísť.

A jedného rána nájde Paulínka prázdnu posteľ. Ani Tónove šaty nevisia v kúte na kline. Očakávala to i tajne si želala, aby sa tak stalo. Tí dvaja, Tóno a Alpár, neznesú sa spolu pod jednou strechou, ako by si to ona priala. Sama na to prišla. A predsa cíti clivotu. Myslí na svoj život, myslí na budúce dni a vidí ich zahalené osuhľou a mrazivé, bez slnečného svitu a tepla. Veru nepríjemný pohľad. Alpár sa už nezmení, nezíska ho, ako predpokladala. Raz ho stratila a ich cesty sa už nezídu. Bola to jej vina a teraz za to pyká. Inakšie nebude.