ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tieto zlé časy, v prvý rok vojny, v jednom z väčších miest pod Tatrami vznikol útulok pre opustené deti, sirotinec.

Niekoľko šľachetných žien sa oddávna zaoberalo myšlienkou založiť sirotinec. Zbierali milodary, aby mohli postaviť primeranú budovu. Keď vypukla vojna, ukázala sa súrna potreba útulku pre deti — i založili ho narýchlo, sťa stračie hniezdo, posplietané a vystlané pre drobné holíčatá.

Prirovnanie sirotinca k stračiemu hniezdu nie je náhodné. Narýchlo utvorený útulok pre opustené deti naozaj bol ani stračie hniezdo na vysokom, víchricou zmietanom topoli.

Podobnosť sirotinca so stračím hniezdom bola tým zhodnejšia, že ako ono naznášané je z rozličného býlia, tak sirotinec utvorený bol z rozličných, milosrdenstvom naznášaných darov. Ba i sama budova, prilepená k poschodiu starého, nevzhľadného domu, akosi bez potreby čnejúca nad svoje okolie, pripomínala skôr hniezdo ako ľudský príbytok.

Cez mesto od začiatku vojny denne prechodili transporty zajatcov, vlaky uprchlíkov, ranených i chorých. Mnohých z nich bolo treba umiestiť v narýchlo zriadených nemocniciach. Odrazu nebolo bytov. Spolok milosrdných žien, ktorý roky sníval o modernej budove sirotinca, odrazu videl, že je nevyhnutné prijímať deti-siroty i bez novej budovy. Prenajal a narýchlo vyriadil priestory, v ktorých pred vojnou majiteľ zhromažďoval vlnu a ovčie kožky.

Bola to sieň dosť priestranná, aby sa v nej mohli umiestiť detské postieľky a pec na vykurovanie. Pri nej bola druhá, určená za kuchyňu i práčovňu a sklad stravy, ktorej však nikdy veľa nebývalo. Týmto skladom bola malá komôrka nad schodami, s neveľkým, priamo do dvora prerazeným oblôčkom vo vysokej stene. Kuchárka so slúžkou spávali v kuchyni — správkyňa bývala v tom istom dome, no celkom odlúčene od sirotinca. Od spálne sirôt ju delila iba stena, no do sirotinca sa mohla dostať iba dvorom, schodmi drevenými a príkrymi, aké obyčajne vedú na pôjd.

Do sirotinca sa prichodilo z ulice dlhým, špinavým dvorom, zaprataným husími chlievcami, z ktorých strašne páchlo. Z druhej strany, od záhumnia, bol do sirotinca prístup úzkou, všelijakými nezdobami znečistenou uličkou. Obloky spálne hľadeli na otvorenú, drevenú chodbu — nimi bolo vidno skupinku striech rozličnej výšky a rozličných tvarov — slnko do oblokov nikdy nezasvietilo.

Sirotinec založilo združenie nábožných, horlivých žien, ktoré malo veľa dobrej vôle, no málo peňazí. A tak miesto parádnej budovy, vystlanej pohodlím, ledva bolo to najpotrebnejšie. Nebolo tam bieleho náradia, ani jednotne vystrojených chutných postieľok. Po vypuknutí vojny sa ľudia pretekali v dávaní darov pre vojakov — dávať ešte i pre siroty nedochodilo. Zberateľky ledva zohnali toľko, aby zaplatili byt a to najsúrnejšie. A tak namiesto nových, bielych postieľok prišlo ta päť starých, dolámaných. Perinky už bolo treba vymodlikať od milosrdných žien po dedinách. Zozbieralo sa niekoľko hlavníc i s obliečkami: jedna bola červená, druhá belasá, tretia kvetovaná.

Ako pribúdalo detí, tak postupne k postieľkam pribúdalo ďalšie zariadenie: stará, drevená posteľ o troch nohách, potom truhlici podobné lôžko a konečne starý diván s nalomeným, pri každom dotyku zlostne vrčiacim perom. Z divána trčali neposedné klky, z ktorých si deti, keď boli bez dozoru, lepili fúzy a navzájom sa strašili.

Deti museli spať v postieľkach po dve. A keďže v izbe okrem postieľok iného zariadenia nebolo, sieň budila dojem neútulnosti a chudoby.

Ale vari práve táto pozhľadávaná chudoba bola primeraným prechodom z ťažkého života detí do siroby.

Bolo ich v sirotinci trinásť — počet, z ktorého podľa povery jeden smrťou ubúda. No bieda je húževnatá: z drobných sirôtok, utúlených v sirotinci, ozaj ani holíčatá v stračom hniezde, smrť si nevzala ani jednu. Ba naopak, s jesennými pľušťami do hniezda pribudlo mladé káňa: dvanásťročný Ondrejko z Východnej.

Z trinástich sirôt najstaršou bola štrnásťročná, na svoj vek nevyvinutá útla dievčinka, Anka. Otec jej padol v prvých bojoch — matka umrela už predtým na suchoty, zanechajúc Anke ako dedičstvo suchý kašeľ a ťažkú otázku v čiernych očkách… Najmladším z detí bol Ďurko — chlapček obyčajného mena, no neobyčajnej krásy. Bol ani jemná figúrka, nápadne súladných tvarov, biela tvárička obrúbená kučeravými, žltými vláskami — malý, chutný človiečik bez štebotavosti svojho veku, no zato aristokraticky istý v pohyboch i slove. Mať, slúžka či ošetrovateľka v nemocnici — sa k nemu nehlásila… O Ďurkovi sa nevedelo veľa: bol v opatere u starej babky, ktorá, keď riadny príspevok za jeho opateru neprichodil, priniesla ho do sirotinca.

Všetky deti umiestené v sirotinci pochodili z Liptova. Ich historky boli krátke ako ich život — ale preplnené obsahom biedy a odriekania.

Väčšinou to boli deti, čo osireli za vojny: buď im padol otec-vdovec, alebo umrela mať a otec sa z vojny nevracal.

Výnimkou boli dve dievčatá, Rusky: jedenásťročná Táňa a dvojročná Nadinka. Osud týchto dvoch nešťastných detí bol najkrutejší: mať, utekajúc s nimi z územia postihnutého vojnou, stratila ich medzi uprchlíkmi a nikdy viac sa s nimi nestretla. Na Slovensko sa dostali s inými uprchlíkmi. A keďže bez vôle Božej sa nestratí ani vlások z hlavy, nestratili sa ani dve dušičky, pochodiace z nešťastnej Podkarpatskej Rusi. Deti, choré hladom a neľudským strádaním, zložili do nemocnice — odtiaľ potom, ako dve z hniezda vypadnuté penice, dostali sa do ochrany sirotinca. Podľa svojej výchovy patrili asi do panskej rodiny — no pátrať po ich matke by bolo bývalo práve tak bezvýsledné, ako vo vzbúrenom mori hľadať utopenú slamku.

Táto drobná čeliadka, s drobnými, no nevyhnutnými potrebami bola stiesnená v jedinej chyži. Štyri múry okrášlené dvoma začadenými obrázkami a výhľadom na kúsok oblohy, na ktorej sa za celú jeseň neukázalo slnko a nezabelaselo nebo.

Taký bol svet detí, ktoré i pri zdanlivom zlepšení pomerov trpeli podvýživou a chladom siroby.

Život v sirotinci plynul pravidelným, všedným tokom. Deti z neho nevycházali, lebo zamestnanci nemali na ne čas, ale aj preto, že nebolo veru jednoduché zošikovať ich dolu príkrymi schodmi a previesť cez nečistotou a kalužami zaplavený dvor. Aj v čase sucha to bola náročná cesta. Dvor obývali chudobní Židia. Bol plný zapáchajúcich husích chlievcov a rozličných odpadkov. A tak boli deti stále medzi štyrmi stenami ako vo väzení — sýte síce, ale stále hladné po ľudskom teple, radosti a láske.