ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dni plynuli a v sirotinci plynuli menej jednotvárne. Blížili sa Vianoce, tajomná, sviatočná nálada opanúvala mysle detí aj dospelých. Deti tajne prezrádzali Ježiškovi svoje túžby (hoci vedeli, že pre vojnu ani Ježiško nebude veľmi štedrý), dospelí sa starali o ich vyplnenie.

Radostná, predsviatočná nálada vnikla i do sirotinca a vniesla doň ešte viac očakávania, ako do bohatých domov.

Väčšie deti chodili do školy a zvonku prinášali zvesti o čarokrásnych veciach, ktoré sťa vyčarované vyrastali vo výkladných skriniach. Malé dychtivé čakali na ich zvesti, nedočkavo vzdychali a otázkam nebolo konca-kraja.

Jedného dňa deti priniesli zvesť, že sa už zjavil Mikuláš. Sedí si v obloku medzi hračkami, má zlatú čiapku a na chrbte kôš s dobrými vecami. Pri ňom anjel so zlatými krídlami a čert s metlou.

— Jaj! čert! — ľakali sa deti a túlili sa jedno k druhému.

— Ale nie ozajstný! — tíši ich ten, čo Mikuláša s jeho slávnym sprievodom objavil, — je z čokolády. Ale metlu má ozajstnú! Ňou vyšibe zlé deti, — aj keď je i z čokolády!

— Budeme dobré! — sľubujú deti, pričom skáču a štebocú, že nepočujú vlastný hlas.

Slečna správkyňa je z toho celá nervózna. Ona sama sa už dávno Vianociam neteší — a tešiť sa s deťmi: na to nemá dosť tepla v srdci. Radšej by bola, keby sviatky vôbec neboli. Má s deťmi starostí a hnevu, sú večne neposedné a večne nenásytné. A nie je veľa dobrých ľudí, čo by sa o ne starali, preto nie je ani dostatku. A detí nie žeby ubúdalo — ešte, hľa, najväčší pribudol!

Myslí na Ondrejka. Od začiatku pozerá na neho nevraživo, ako na votrelca. Uberá miesto i chovu iným. A ani trochu nie je vďačný: málovravný, do seba zatvorený hľadí ako dospelý… Večne hľadí, akoby svet pre neho ani nejestvoval.

— Ty by si mal ísť na remeslo, — vraví mu prísne, keď jej príde do cesty, — mohol by si byť čižmárom alebo krajčírom. Do školy si hlúpy…

Hľadí na neho s jedom a keby sa nebála slúžneho, ktorý ho ta dopratal, Ondrejko by už bol dávno čiriš miešal.

Napriek nechuti, s akou slečna správkyňa čaká na blížiace sa sviatky, nálada strhla i ju. Ktorási dobrá ženička z dediny, zmäknutá rozpomienkou na svoje mŕtve dieťa, priniesla deťom sušených trniek, dve-tri panie poslali cukrovinky a nepotrebné hračky. To mal deťom priniesť Mikuláš. Kuchárka sa chystala obliecť za Mikuláša, Zuzka za čerta. Aby nálada bola sviatočnejšia, slečna vydala múku na buchty.

Deň pred Mikulášom sedel Ondrejko v škole veľmi netrpezlivo. V kuchyni počul čosi o prípravách: kuchárka škrobila a hladila bielu sukňu, Zuzka zháňala mužské háby a vyškrabovala sadze z komína. Vídal Mikulášov, kým býval v zime u tetky — ale sa ich nebál.

Nebál sa ani teraz. Pre seba sa ani netešil — čože by jemu Mikuláš doniesol? No bol zvedavý, či donesie deťom, či má Anka pravdu, keď tvrdí, že ani Mikuláš, ani Ježiško o chudobné deti nestoja.

Ondrejko, ako obyčajne, sedel v poslednej lavici sám. Skrytý za chrbtom chlapca, čo pred ním sedel, čosi stružlikal. Ani spolužiaci, ani učiteľ si ho nevšímali.

Proti zvyku Ondrejko toho dňa práve načúval, čo sa vyučuje, o čom učiteľ hovorí. Zrazu sa strhol.

— Aj Baránok Boží, čo sníma hriechy sveta, — udrelo Ondrejkovi do uší. Strhol sa. Ach, azda sa dozvie dačo o Baránkovi Božom! A keď o Baránkovi, nuž i o starom otcovi. Lebo nemôže byť inak, ako že starý otec šiel ta, kde býva Baránok.

— Čo — čo to hovorí? — spytuje sa Ondrejko pred ním sediaceho chlapca. — Čo hovorí o Baránkovi?

— Počúvaj, budeš vedieť, — odsekol mu spolužiak.

— Čo to hovorí o Baránkovi Božom? — spytuje sa znova, už netrpezlivo, — kde je ten Baránok Boží?

— Nikde! — odsekol spolužiak.

— Ba je! Ja som ho videl. Ja som ho videl!

Spolužiak zazrel na neho výsmešne.

— On videl Božieho Baránka! Nedarmo si hlúpy.

Ondrejko vyskočil a udrel ho po hlave. Urážku nikdy nestrpel — teraz, dychtivý a netrpezlivý, strpel ju tým menej.

Strhol sa krik. Učiteľ priskočil a bijúcich sa roztrhol. Ako chytil Ondrejka za rameno, čosi mu vypadlo z ruky na zem.

— Môj nôž! — skríkol Jožko víťazoslávne a ukazuje na nožík s kostenou črenkou. Vypadol Ondrejkovi z ruky, i nestihol ho zodvihnúť. — Môj nôž! Dva dni som ho hľadal! Ondrej ho mal — on mi ho ukradol!

Hriešnik zazrel na neho povýšene:

— Neukradol! Potreboval som ho — nuž som si vzal. Ty ho nepotrebuješ!

— Zlodej! On kradne! — povrávali si chlapci, ktorí Ondrejka od začiatku nemali radi, lebo sa nedal.

Učiteľ nútený prípad vyšetriť, siahol vinníkovi do vrecka, a vytiahol z neho malú bábku a koníka.

— Hračky! — zhíkli deti. — Aj hračky ukradol!

— Neukradol — spravil som si! — bránil sa Ondrejko.

Učiteľ zadivene pozrel na chlapca. Bábka a koník boli vystrúhané z kúska dreva veľmi zručne, až do podrobnosti súmerne.

— Choď domov, porozprávam sa so slečnou, — povedal učiteľ — a Ondrejko zarazený vyšiel zo školy.

Učiteľ bol skôr v sirotinci, ako on. Vyrozprával, že chlapec kradol a že ho viac v škole trpieť nemôže. Aj keď je veľký, patrí medzi začiatočníkov.

— Mne sa ten chlapec hneď nepáčil! — usúdila slečna, skôr natešená ako zarmútená — ani detského vzhľadu nemá. Bolo by ho treba poslať do rodnej obce — nech sa tá oň stará!

— Ktože ho vie, kde je jeho rodná obec! — pokrčil učiteľ plecami.

— Mať mu síce bola z Východnej, ale otec…

— Tu i tak nadlho miesta nemá, — prerušila ho slečna rozhorčene.

— Vytíska iných. Anka už musí spávať so slúžkou, čo niet miesta. I o chovu je starostí vyše miery… Ľahko bolo založiť sirotinec a nabrať detí vyše práva, ale postarať sa o ne, na to každý zabúda! — rozhorčovala sa slečna.

— Hej! nešťastná vojna! A nie žeby sa šla skončiť — ešte sa rozhára… Na bojiskách božie dopustenie — ľudia padajú ani muchy.

— Bude sirôt ani čmeľu.

Po starostlivej porade usúdili, že najlepšie bude dať Ondrejka na remeslo. Miesto by bolo: obuvník Randák sa bol pýtať, či by v sirotinci nebol chlapec súci za učňa. Nech ide Ondrejko. Nech nerastie ani drevo v hore.

A keď učiteľ súhlasil, natešená hneď poslala Zuzku, aby si majster prišiel ráno pre chlapca.