ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stalo sa to v tom lete, keď Michala, najstaršieho valacha veľkým písmom povolali dolu do dediny. Ledva stihol ešte vybehnúť hore pre nové krpce, črpák a pre to neveľa, čo tam ešte mal — vzali ho na vojnu. Na tú hroznú, dlhú vojnu, čo, ako počuli na salaši, milióny ľudí pripravila o život, milióny o strechu nad hlavou.

Hore po salašoch nevedeli o nej viac, ako že sa bije Prajz s Rusom a Rakušiak s Talianom — a tí ostatní sa klbčia to pri tomto, to pri tamtom. Bolo to kdesi ďaleko, ďaleko — ako v povesti — no v prvý rok vojny po nociach, po tých, keď najviac hviezd z neba padalo, ako ďaleké, zlostné mumlanie medveďa dunelo to až v Tatrách. To mumlanie počul i Ondrejko. Zdalo sa mu to strašné, no prirodzené: ríša povestí, kde rozpajedení obri váľali hory za oslobodenie princezny-Zlatovlásky, sa blížila k skutočnosti.

Strašnejšie však bolo, ako sa boj o princeznú-Zlatovlasú Pravdu, odohral tam hore, v bezpečnosti. To ranilo Ondrejka rovno do srdca.

Raz večer zaspal Ondrejko pri starom otcovi ako obyčajne. Odrazu sa len prebudí, i vidí: jasná žiara padá dvermi rovno do koliby… A v tej žiare baranček — biely baranček, akého on ešte nikdy nevidel! Vlnka na ňom ani čerstvý sneh — a v tej vlnke sa čosi ligoce, sťa by mu do nej striebornej rosy napadalo. A na čele mal baranček zlatú hviezdu — práve takú, aká sa nadránom v chladnom, rezkom šere trbliece na nebeskej oblohe.

Ondrejko zopäl ruky.

— Čí si, baranček? — spytuje sa ho v zbožnom údive.

Baranček pozrel na neho — a radosť, nevýslovná radosť prýšti sa z jeho očí Ondrejkovi rovno do srdca. A div-divúci: baránok odpovedá ľudským hlasom:

— Ničí, — hovorí baránok, — som Baránok Boží. Poď za mnou — budem ťa pásť! —

— Čože to hovorí? — nesmierne sa čudoval Ondrejko.

A baránok opakuje svoje slová. Ale tie slová akoby už nehovoril baránok: ozývajú sa akosi v ňom samom, v Ondrejkovom srdci. A už neprýšti z nich radosť: trasie sa v nich nevýslovný žiaľ a preniká ho celého ako zimomriavky.

— Zle ti bude bezo mňa, Ondrejko! — hovorí to už akoby hlasom starého otca. A zasa ako baránok:

— Poď za mnou — budem ťa pásť… Poď za mnou!

Ondrejko sa vzchopil, pretiera si oči. Strieborná žiara sa ešte vždy trasie pred ním, vinie sa dverami koliby a sťa voňavý dym z borievča sa nesie rovno k oblohe, na ktorej sa zimomravo trasie zornička.

Ustatý znova položil hlavu na voňavé seno. No nespúšťa oči zo striebornej žiary vo dverách. A hľa! Namiesto baránka si už vidí starého otca! Tvár mu zmladla, oči dychtivo hľadia za baránkom. Hľadí starý otec — hľadí, radostne i nekonečne vážne… A odrazu aj starý otec i baránok miznú v striebornej diaľke…

— Starý otecko! Starý otecko! — skríkol preľaknutý Ondrejko.

Vzchopil sa. V kolibe je ticho, úžasné ticho… Rovno dvermi žiari zornička — žiari, trbliece priamo do rozospatých Ondrejkových očí.

— Starý otec! — opätuje už prebratý, no vždy ešte ani omarený snom. Privinul sa k starému otcovi a striasol sa…

Starý otec je chladný ani ľad. Už je dosť vidno, aby rozoznal jeho tvár: leží s trocha nazad zvrátenou hlavou, oči privreté, akoby usmiaty, nekonečná sústredenosť mu hľadí z tváre. Sťa by dychtivo, dychtivo pozeral do diaľky…

Zle bolo od tej chvíle Ondrejkovi, zle — tak ako predpovedal baránok. Starý otec bol mŕtvy, niesli ho dolu do dediny, a nevrátili ho nikdy viac!

Prišiel nový bača. Ale s ním už Ondrejko nespával pod jednou širocou: leží v kútiku vrecom prikrytý a nespí celú, celučičkú noc. Ani pri varení nepomáha bačovi, ani nezanáša jeho odkazy valachom. Štiepe drevo a vláči vodu zo studničky, že mu neraz až ruky kľavejú.

Ale to nebolo ešte to najhoršie!

Prišli mrazy a znepokojene bľačiace stáda sa spúšťali do dolín. Bača sa už predtým odsťahoval do dediny. Kým pásli, Ondrejko sa pridŕžal valachov, ani verný psík sa túlil k dobrým, no cudzím parobkom, ktorí už sami nemali chovy nadostač — a napokon sa rozišli na rôzne strany.

Nebolo už tajomných besied pod hviezdnatým nebom, ktoré mal Ondrejko nadovšetko rád! Nebolo nikoho, ku komu by sa privinul. Kto by ho, ozajstnú, opustenú sirôtku, bol pritúlil!

Bača sa pre vlastné uspokojenie stavil s ním u tetky a pokojne pošiel domov. No Ondrejko ešte v ten deň ušiel pred jej šomraním na salaš, ponevieral sa tam, i prespal v hŕbe sena sám, a hladný a zmorený sa zasa len vrátil do domca, kde za života starého otca mal útulok.

Teraz ho už nemal. Stará žena sa vzoprela prijať sirotu i zaviedla ho k richtárovi. Keď vraj nemá nikoho, nech sa obec o neho postará. Nech si ho obec chová i šatí.

Richtár rozmýšľal, porozmýšľal, spytoval sa kde-tu, či by nevzali chlapca za pastiera alebo za honelníka. Ale ktože by ti bral honelníka proti zime! Najmä teraz, keď pre vojnu je nedostatok múky aj masti i všetkého. A kto má, dobre schová, ak by prišli ešte tvrdšie časy.

Richtár poslal Ondrejka postrkom do okresného mesta; viedol ho obecný sluha sťa utečenca. Preľaknutý chlapec mu cestou ušiel, začas sa kdesi potuloval, no napokon sa predsa len ocitol v meste.

Ale v meste na úrade mali veľa inej práce, nie starať sa o neborkú sirotu z hôr.

— Čože mi to sem vlečiete? — zhrmel slúžny na obecného sluhu a zazrel na Ondrejka tak, že ten zdúpnel od ľaku.

Sluha vysvetlil, čo a kto je Ondrejko. Že je sirotou a že nemá v obci nikoho. Tak ho obec posiela k pánovi veľkomožnému — ak by dakam úrad — lebo pán sirotský…

Slúžny zaklial slovenskému šteňaťu do duše a boženíkovi i Ondrejkovi ukázal dvere. Boženík sa potešil: dal si podpísať, že šupasníka riadne odovzdal na príslušné miesto, postavil Ondrejka na chodbe do kúta, veľkodušne mu do ruky vtisol šestáčik a natešený, že všetko tak dobre vykonal, vrátil sa domov.

Stál Ondrejko v kútiku, stál, ani sám nevedel ako dlho. Nazdal sa, že boženík príde a vezme ho nazad. Utekať sa už neodvážil — veď už znal, že nič nenautekáš, keď v poli záveje po krk a ešte i vrany hladom kvákajú po cestách…

Ľudia prichodili a odchodili — nik si chlapca nevšímal. U richtárov mu nasľubovali, ako sa páni o neho postarajú — ako mu bude dobre. A tu, hľa, nik sa oň ani neobzrie! Bol už i hladný. Richtárka mu síce z ľútosti dala do kapsy kus chleba, i kúsok slaninky, ale bál sa to zjesť. Z opatrnosti si merindu nechával na neskôr.

Už sa na chodbe zmrákalo, keď si ho všimol úradný sluha.

— A ty čože tu stojíš — koho čakáš? — spýtal sa chlapca.

— Nikoho. Mňa sem doviedli, — odvetil Ondrejko, nedôverčivo pozerajúc na „pána“ so zlatými gombíkmi na kabáte.

Sluhovi svitlo, že videl chlapca s boženíkom z dediny. Pochodil po kanceláriách, čo s chlapcom — a keď nik nevedel (slúžneho už v úrade nebolo), pojal chlapca a v úradnej svedomitosti ho zavrel do okresného väzenia.

Vo väzení bola už takmer tma. Keď sa Ondrejko rozhľadel, videl troch chlapov v háboch podobných, ako mal sám. Dvaja ležali rozvalení na doskách, priekom cez izbu preložených, tretí, mladý, vyziabnutý, kutal v železnej piecke tlejúce uhlie.

Okrem dosák a piecky nebolo v izbe ničoho. Cez mreže neveľkého oblôčka presinievala podvečerná sivá obloha.

Ondrejko váhavo zastal vo dverách. U richtárov mu sľubovali, že bude bývať v krásnej svetlici medzi milučkými deťmi — a tu, hľa, pusto ani v holohumnici. A namiesto detí chlapi ani zo zboja.

Chlapi si ho zvedavo obzerali a smiali sa z neho.

— Nuž či si ty, pajtáš, tak skoro na našich chodníčkoch?! — privrávali sa mu a ťahali ho medzi seba.

— Ľaľa ti ho — od zeme ti ho nevidno a už do áreštu! Čosi dobrého si musel vykázať, keď ťa šupli medzi nás! A veď to ešte iste ani školy nevychodilo — prôšťa nepodarenô!

— Kradol si — však? — pochytil ho najmladší, objímajúc ho kamarátsky.

— Neboj sa nás, za mladi sa tŕň ostrí! Prišiel si medzi nás ani do školy. Kým vyrastieš, bude z teba hotový Rajnoha! — rehotal sa ozrutný chlap s ryšavou bradou.

— Neboj sa nás, vezmeme ťa za učňa…

— Rád ješ husacinku — však?! — privrával sa mu najmladší, — keď vyjdeme z diery, pojmem ťa so sebou. Si hybký — vlezieš do chlievca, budeš mi húsky podávať — a ja im takto… — Chlap zručne lapil Ondrejka za hrdlo a stisol mu ho, až mu dych zastavilo. Skríkol od strachu i od bolesti a vrhol sa ku dverám. No tie boli zavreté… Väzni sa smiali, až sa zachodili od smiechu.

— Neboj sa, nič ti nespravíme! Veď si náš! A si, ako vidíme, súci na príchovok!

— Od nás sa zlému nenaučíš — iba dobrému!

— Hej — od teba! Sypárne vymetať!

— A od teba baby oberať po jarmokoch!

— A ty ho pojmeš — poza bučky, — s kyjom! Však?

Ondrejko sa celým telom pritisol na dvere a zúfalo na ne zatrepal päsťou.

— Otvorte! Pustite ma von! — zakričal. Ale chlapi sa iba smiali.

— Máš sa načakať — kamarát! Už si raz tu — a buď rád, že si s nami a nie sám. Myši by ťa tu samého zjedli.

— Ozaj — ukáž, čo máš, — napadlo najmladšiemu a už mu trhá kapsu z pleca. — Ľaľa — veď tomu mamka merindu dali na cestu! To ti škoda bolo nosiť — veď tuná ťa budú chovať ani pavúka! Ale my sme „cibilnej“ chovy dávno nejedli. Ty, ako vidno, o slaninku aj tak nestojíš… — a už sa i chystal do jedenia.

— Noža nemáš, chlapče?

Ondrejko váhavo vyňal z vrecka nôž a podal ho tomu, čo ho obral o večeru. A aký bol hladný, Bože môj! A musel sa prizerať, ako lotor hlce jeho chlebík a slaninku!

Keď zjedol, pokojne zastrčil Ondrejkov nôž do vrecka.

— Môj nôž — dajte mi môj nôž! — zľakol sa Ondrejko.

— Jaj, že tvoj! Nôž je toho, kto ho má — a kto je mocnejší. Nože, sprobujme sa, kto je z nás mocnejší…?! — a chlap sa výbojne postavil proti chlapcovi. Ondrejko sa mlčky skrčil do kúta a ustrašene sa díval okolo seba.

Zvonku ktosi postavil na oblôčik lampu s plechovým tienidlom. Slabý pás svetla padol dnu a osvietil tváre väzňov, škeriace sa posmešným, surovým smiechom.

Neskoro večer priniesol sluha Ondrejkovi slamenú podušku a pokrovec, a Ondrejko, už trocha utíšený, natiahol sa na dosky. Chlapi ležali vedľa seba, rozprávali bezbožné reči, a raz kliali, raz sa surovo smiali. Medzi rozprávkou sa obracali k Ondrejkovi s poučeniami, ako má robiť, keď bude veľký. Chlapec tŕpol od divu i odporu, lebo také reči ako teraz nikdy neslýchal! Tak sa zdá, práve prítomnosť nevinného chlapca rozpútala neskrotenú divokosť chlapov.

Ondrejko sa ukrčil pod pokrovec a hladný ako nikdy, sa usiloval zaspať.

V piecke vyhaslo. Lampa na obloku chvíľami vzplápolala, potom zrazu prskla a nastala úplná tma.

Ktorýsi z chlapov začal chrápať, najprv slabo, potom hlasnejšie a hlasnejšie. Pospali i ostatní.

Ondrejko zhlboka vydýchol a tíško, ľútostivo sa rozplakal.