ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dva-tri dni to šlo u Randákov ako na začiatku: Ondrejko nosil pálenku, majster s majstrovou svorne popíjali a on robil, čo mu kázali: posluhoval obom. Zrána majster býval zlý, hrešil, nadával, zazeral. Ako ho nadchodila opilosť, mäkol, počal sa usmievať a nakoniec sa smial a spieval. Pravidelne spieval tie isté piesne. Majstrovej sa naopak chytala ťažkomyseľnosť — na poludnie už plakala i celkom bez príčiny. Popoludní na učňa zabúdali, mohol ísť, kde chcel alebo robiť, čo chcel.

A on vedel slobodu využiť. Najprv sa ponevieral po dvore, potom po meste. Obzeral výklady, pokúsil sa kamarátiť so psami, ktorí, zdá sa, sa práve tak bez cieľa potulovali ulicami ako on. Najradšej postával pred krčmami, kde kočiši kŕmili kone. S obdivom ich obzeral, veď na salaši ich nevídal. Krásne rozumné zvieratá zdali sa mu čímsi nadpriemerným, rozprávkovým — iste preto, že sa hovorilo o zázračných tátošoch v povestiach. Nasýtený dojmami a nesmierne hladný vracal sa podvečer do sirotinca. Deti ho už čakali, aby mu naradostené vyrozprávali denné príhody s Miškom: ktoré mu čo dalo, ktoré ho na rukách nosilo, a ako ho ukryli, keď prišla slečna.

Ondrejko sa s Miškom poláskal iba zrána — večer z neho veľa nemal. Nasýtený až po zobák, ešte ani nemrkalo, už vyletúval na skriňu a zaspával. Zato Ondrejko si ho brával na noc; pod svojou posteľou mu spravil maštaľku, kde Miško čupel do svitu. Ale na svite, ešte iba v oblokoch trocha presinievalo, už sa hniezdil, trepal krídlami, a ak ho Ondrejko zavčasu nestrčil pod pokrovec, čo mal hrdla, zaspieval:

- Kikirikí!

Jedného dňa sa slečna v kuchyni ponosovala, že zle spáva: kdesi nablízku vraj majú kohúta. Budí ju každú chvíľu. Každú noc vreští od svitu, sťa by jej pri samom uchu kikiríkal.

Zuzka s kuchárkou pozreli na seba, no Miška nezradili. Nechže sa chúďatá siroty potešia! Iba Ondrejkovi riekli:

— Slečna nemôže pre Miška spávať. Amen mu bude, ak ti ho vysnorí!

Nasledujúcu noc Ondrejko od strachu nespal. Len čo sa Miško pohniezdil, už ho kryl, už mu bránil, aby nezakikiríkal. — Čože sa to robí? — myslel si kohútik vo svojej prostej mysli — azda nepekne spievam? — A keď Ondrejko zavrel oči, vystrčil hlávku spod pokrovca a ako najkrajšie vedel, zacifroval:

— Kikirikí!

Chlapec nevyspatý, mĺkvy šiel k majstrovi. No ani tam sa nepotešil. Randákovci už dva dni nemali ani haliera, majster bol ani čert. Ani majstrovej nesvitalo: už dva dni varila iba švábku. Keď chlapec prišiel, práve ju majster i s misou trepol do dverí. To pohlo majstrovú k činu: zašla do záložne s čižmami, čo čakali na vianočný jarmok. O chvíľu už Ondrejko šiel s fľašou pre pálenku. Bol nevyspatý, zima mu bola a že šiel prv, než kuchárka navarila raňajky, nič nejedol. — Azda keby som si trochu vypil? — myslel si. Privykal už i pálenke, pretože majster mu každý deň dal trocha „obliznúť." Sotva vyšiel z krčmy, upil si. Pálenka ho v tej chvíli pálila až v žalúdku. O minútku sa už cítil lepšie. — Ach, ako ma hreje! Upijem si ešte — veď to majster nepozná — a zasa si potiahol. Kým prišiel predo dvere, trochu sa mu svet krútil, ale bolo mu veselo.

Majster netrpezlivo čakal pálenku. Ako zodvihol fľašu k ústam, zbadal, že jej je málo.

— Čože mi to nesieš?! Veď jej je nie ani polovica! Vylial si a či čo si porobil? — zreval na Ondrejka.

— Koľko mi dali — toľko nesiem — zaluhal chlapec smelo. Ale stačilo na neho pozrieť, oči mu horeli, v tvári sa zračila smelosť podnapitého. Ako pokročil k majstrovi, potočil sa, musel sa oprieť o dvere, aby nepadol.

— Ľaľa, veď ten papľuh je opitý! — skričal majster, obzerajúc sa, čo by pochytil. — No počkaj, počkaj! Já ti dám vypíjať pálenku! Já ti dám…, aby si vedel…

— Čo chcete?! Však ste mi dávali! — bránil sa previnilec, smelý ako nikdy. — Však ste mi nasilu…

Chlapec nedohovoril. Švec ho udrel po ústach, po hlave, tĺkol ho po chrbte, tĺkol, kade zasiahol. Keby nie suseda, ktorý už viackrát zabránil zúrivému ševcovi, aby učňa nezabil, bol by Ondrejko zostal na mieste mŕtvy.

— Darebák! Zlodej! Aby mi viac na oči neprišiel, — vykrikoval majster, keď mu Ondrejka vytrhli z rúk a vyvliekli na dvor. Bol strašne dobitý, z nosa sa mu liala krv. Opilosť ho prešla. Umyli ho, zistili, či nemá ruku alebo nohu zlomenú. Na šťastie nemal. — To je už proti Bohu, čo ten zver s tými deťmi stvára! Pôjdem, oznámim ho slúžnemu! — zastrájal sa sused, úradný sluha na penzii. No vec si rozmyslel — a nešiel.

Tým sa Ondrejkovo učňovstvo skončilo. V sirotinci sa síce nepriznal, no k majstrovi viac nešiel a ten sa po ňom nezháňal.

— Akože to vyzeráš? — pristavila ho na druhý deň slečna, prekvapená jeho výzorom. Ľavé líce mal opuchnuté, na čele obelasené — hej! a keby ešte sinky na tele bola videla! — Veď si sa ty s kýmsi bil!

Ondrejko neodvetil, iba sklonil hlavu. Vedel už, že medzi ľuďmi niet pravdy: čože jej bude vysvetľovať?! A slečna sa s najhoršou mienkou od neho odvrátila.

Po dva dni akoby odchádzal k majstrovi, no celé dni sa potĺkal po uliciach. Keby nie detí, ktorým už venoval celé srdce, bol by načisto otupel. No odvtedy, ako im priniesol Mikulášovho kohútika, deti na neho pozerali ako na svojho vodcu, ochrancu. Čakávali ho s novinkami zo svojho celodenného, chudobného života, vylievali mu svoje drobné žiale, prednášali spory. Ondrejko sedel medzi nimi bledý a vážny. Nebolo v ňom už ničoho detského, iba prostá nevinnosť, z hôr prinesená, utajená záhadná hĺbka jeho očí. Keď deti pospali, sám bdel ani na stráži. Slečna sa po večeroch v sirotinci neukázala, chodila medzi panie, čo šili a plietli pre ranených. Kuchárka so Zuzkou obyčajne tiež zašli, kde bolo veselšie. Iba lampu deťom vzali, aby nemrhali svetlom.

Ondrejko obyčajne chvíľu sedel potme, potom rozložil v peci oheň a pri plamienku pred pecou strúhal, vyrezával, čo vedel. To boli jediné pekné chvíle jeho ťažkého života v meste. Odkedy mal učiteľov nôž, neboli to už hračky pre deti. — Čože sa budem starať, ak sa Ježiško nepostará? Keď nosí bohatým, nechže sa obzrie aj o siroty! Ak nie, nedbám, aspoň uvidíme, aký je! Nechže sa Ježiško stará — ja nedbám, — navrával si, zatvrdzujúc náročky svoje srdce. Tak ho naučila skúsenosť s ľuďmi. Veď je to nie ako na salaši, kde sa i ľudia i zvieratá radi mali. Tu jeden druhému iba zle chce. Nuž prečo by on mal byť inakší? Na to je Ježiško, ak je ozaj dobrý, aby dobre robil, aby tešil — aby miloval i chudobné opustené deti!

Bola to iba chvíľková nálada, dočasné zatvrdnutie srdiečka. Bola to iba zvrátená túžba po ďalekom, nenavrátiteľnom krásnom živote na salaši. Ach, ako sa tam všetci radi mali! On so starým otcom — s valachmi — s ovečkami a hlavne s Belkom. Ach, keby len mohol do hôr a ničoho tam nemal, iba jednu, jedinú ovečku, čo by ju pásol a čo by ho živila, — nedal by to za najdrahšie veci — za celý svet!

Napriek tomu, že už nerobil hračky pre deti, ponechajúc to s celou dôverou i vzdorom Jezuliatku, strúhal, vyrezával už niekoľko večerov pre seba. S dobrým nožom sa v ňom prebudila dychtivosť: zhmotniť to, na čo od jari stále myslel, čo sa mu zjavilo ako najkrajšia, najzáhadnejšia vidina. Nevídaný nepochopiteľný baránok, čo hviezdou žiaril, ľudskou rečou hovoril, čo sa nazval „Baránkom Božím“.

A ruka chlapcova zručne viedla poslušný nástroj po poddajnom dreve — a pod nožíkom malého umelca vyrastal súmerný, verný, radostný baránok.

Keď išiel Ondrejko po druhý raz do učňovskej školy, utíšený a radostný, v záňadrí clivoty schovával svoj najkrajší výtvor: baránka.

Vstúpil do triedy, odhodlaný položiť nôž ta, kde ho vzal, a zarazil sa: učiteľ už bol v škole. Veľmi živo sa rozprával s miestnym kaplánom. A práve o Ondrejkovi. Ukazoval mu hračky, ktoré chlapcovi vzal.

— Akiste máš zasa dačo nového, Ondrejko — nože ukáž! — posmeľoval ho učiteľ. Ondrejko okúňavo, veľmi nerád vytiahol baránka a celý červený, akoby sa hanbil za svoje dielo, podal ho kaplánovi. Obaja páni sa zadivili. Baránok bol vypracovaný do podrobností verne, vlnka sťa by sa bola kučeravila na ňom, s hlávkou trocha dohora zdvihnutou, akoby pozeral kamsi, dohora, do diaľky.

— Veď je to krásna vec, Ondrejko! Veď ty si hotový majster — ak si to naozaj ty urobil — prihováral sa mu kaplán s úprimnou radosťou. A obrátiac sa k učiteľovi, doložil:

— Veď toto chlapča je zriedkavý talent! Hotový umelec, len mu dať výpravu a prostriedky! Slovenský Fidias vyrastie v ňom nášmu národu! Nože ukáž, či máš ešte dačo!

Ondrejko stŕpol strachom i hanbou. Učiteľ mu siahol do vrecka a vytiahol z neho svoj nôž.

— Ach, naničhodník! Tak ty si to bol, čo si ukradol môj nôž! Čo som sa ho nahľadal! No to je už priveľa: pre krádež bol vylúčený zo školy a on zasa len kradne! — obrátil sa rozhnevaný ku kaplánovi. Nadšenie, s akým pozeral na výtvor chlapcovej schopnosti, ho prešlo, videl len nenapraviteľného zlodeja. — No počkaj! počkaj! Ako vidím, s tebou sa musí nie podobrotky, lež pozlotky! Keď na teba dobrá rada neplatí, dám ťa žandárom!

— Nieže tak, priateľu! — prerušil ho kaplán, — azda to s chlapcom nie je ešte také zlé! Je mimoriadne nadaný, treba sa postarať o nápravu. Ja sám sa postarám…

Kňaz sa ostro no i láskavo zadíval chlapcovi do očí. Stretol sa s pohľadom nevýslovnej clivoty a uštvanosti. — Nechajte ma — prečo mi každý z vás chce len zle — keď ja za nič nemôžem? — prosili čisté, sivé chlapcove oči.

Kňaz položil ruku na chlapcovu hlavu.

— Choď domov, syn môj, i ovečku si vezmi. Ja to už s pánom učiteľom usporiadam.

Ondrejkovi vyhŕkli slzy z očí.

— Pustite ma domov — do hôr! — vykríkol s celým zúfalstvom uštvanej detskej duše, odrazu bolestne si uvedomiac všetko zlo, čo ho medzi ľuďmi stretlo. — Ja tu nebudem! Pustite ma do hôr!

— Ty nepatríš do hôr, chlapče, ale do školy. Do školy ťa dáme — budeš sa učiť rezbárstvu.

— Nič nechcem od vás, iba do hôr chcem! — prosil Ondrejko.

— Prvé bude kúpiť malému majstrovi na Ježiška pekný nôž, — myslel si kaplán, keď odprevadil chlapca predo dvere. Napadlo mu, že mu to povie, aby sa potešil. No Ondrejka už nebolo. — Kúpim mu nôž a budem ho vyučovať súkromne. Je nadaný, ľahko dohoní, čo zameškal. Vykonám mu miesto v rezbárskej škole. Iste bude z neho časom veľký umelec! Môže byť z neho slávny sochár. Postarám sa oň, vychovám ho národu…

A kým si kňaz nadšene maľoval slávnu chlapcovu budúcnosť, Ondrejko sa ustato vliekol ulicou, zronený i ustrašený, hoci sa necítil vinným. A v jeho smutnej duši dozrelo silné predsavzatie:

— Len raz sa tu ešte vyspím — ujdem domov. Ani do Vianoc nepočkám, pôjdem, kam ma oči povedú. Pôjdem za Michalom, veď nie je možné, aby Michal už nebol z vojny doma. Michal je dobrý, on ma prenocuje, jeho mať ma prichýlia. Tá sú nie ako tetka, čo ma nechceli prezimovať… A ak nie — i tak dobre: pôjdem po dobrých ľuďoch… Po dobrých ľuďoch pôjdem…

Slzy mu vyhŕkli z očí. Sadol si na schodík s hračkami, kam ho mimovoľne nohy zaniesli a dusiac sa slzami, dlho usedavo plakal.