ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď začalo padať lístie a zo sivej, večne bezútešne zamračenej oblohy sa namiesto dažďa spustili páperká prvého snehu, v sirotinci pribudol nový člen. Väčší, ako všetky v ňom umiestené deti. Volali ho Ondrejkom.

Ondrejko bol chlapec nad svoj vek telesne vyvinutý, peknej, výraznej tváre s červenými, akoby vymaľovanými líčkami. Maľoval ich rezký vzduch tatranských hôľ, Božia rosa a jednoduchá strava salaša. Na holiach, v blízkosti nebotyčných končiarov, kúpajúcich sa v slnku, vo voňavých boroch strávil Ondrejko takmer celý svoj život.

Strávil ho v šťastnej nevedomosti o svojej sirobe, pod ochranou svojho starého otca, ktorý bol bačom, a teda najväčším pánom vo svojom okolí.

Kedy a ako sa k nemu dostal, na to sa Ondrejko nepamätal. Jedného dňa ho našli na salaši, v kúte koliby, spiaceho na červenom vankúšiku, ktorý bol jediným jeho dedičstvom. Priniesla ho ta jeho mať, bačova dcéra, ktorá sa kedysi ako slúžka zatárala do sveta a roky nebolo o nej chýru. Nečakajúc vďaky otcovej za zvláštny dar, odišla, ako prišla — a nikdy viac sa nevrátila.

Opustený Ondrejko nerozmýšľal veľa: keď sa zobudil, domotkal sa do kúta koliby na prah, zadíval sa na vysokú poľanu, započúval sa do šumu rytmicky rozkolísaných jedlíc, už vtedy čujnému ušku lahodiaceho. A sedel si tam, sedel, akoby vo vedomí svojho práva.

Keď sa bača vrátil z obchôdzky, vo dverách sa mu celou peknou tváričkou smial v ústrety jeho vnuk. Prišiel, sťa by bol z neba spadol. Prišiel, aby si získal lásku a opateru starého otca.

Trvalo dosť dlho, kým sa bača spriatelil s myšlienkou, že sa odrazu musí starať o dieťa dcéry, ktorá sa už roky k nemu nehlásila ani po dobrom, ani po zlom!

Zato však Ondrejko sa so starým otcom spriatelil hneď a nerozlučne.

A nebolo s ním veľa starostí. Polonahý ľudský tvor sa cez deň štveral okolo koliby, večerom zaspával medzi valachmi. Tí si ho mali ani nevídanú vzácnu hračku. Na nevládne človieča, celkom odkázané na milosť i nemilosť hrubých synov hôr, sa sústredila všetka nežnosť, driemajúca na dne ich duší. Cez deň neraz neprichodilo preriecť slova s nikým — večer sladko počúvali štebotanie rozväzujúceho sa jazýčka. Zaspával im v náručí pod hviezdnatým nebom, sladko zastrašený velebou hlbokej tíšiny hôr, ktorá tajomne, očarujúco účinkuje nielen na dieťa, ale i na dospelého.

Ráno sa Ondrejko prebúdzal v sladkom úžase: nesčíselné zvončeky na pašu hnaných oviec šveholili, smiali sa do ranného sníčka. V hlbokých lesoch znelo to ako najkrajšia hudba najsúladnejšie zladených hudobných nástrojov. A vnímavá dušička malej sirôtky sala tie zvuky, a opájala sa nimi ako najzrozumiteľnejším, najnádhernejším výrazom krásy.

Keď Ondrejko trocha podrástol, keď sa už priučil všetkému, čo robil starý otec a čo vedeli valasi, stal sa na salaši nenahraditeľným. To bystro obháňal ovce, pomáhal pri dojení, to zasa kuchtil okolo žinčice, starému otcovi neostávalo iné, iba sa prizerať. Očividne už bol starý. Od istého času mu už nič nedodávalo sily, iba pri verných valachoch a pri Ondrejkovi mohol konať, čo konal. Chytala sa ho i dýchavica — iba na holiach cez leto sa z nej trocha vystrábil. No ostatné roky sa ho tvrdohlavo drží aj na salaši.

Roky letia — letia, ani divé holuby. A letia v duši lahodiacom pokoji, aký prežívaš na horách. Čas sa tu meria radostným, ružovým svitom a nádherným, zlatým usínaním večera, — čo je medzi týmito chvíľami, prejde, sťa by dlaňou plesol. A od Ďura — keď ovce vyhnali na pašu — do Michala ani čoby tú mieru času boli skrátili na polovicu. Ale zato od Michala do jari, zdá sa, sťa by jej bol dakto nadložil akurátne!

Hej, krásne boli letá, krásne a radostné bývali Ondrejkovi na salaši! Sladké boli hlavne večery, keď na jednej strane odrazu akoby velikánske krídla boli hory zatienili, kým na druhej sa liala zlatá a ružová žiara. To nebodaj ako slnko vchodilo do svojej nadoblačnej svetlice, odtiaľ, zo slnečnej paloty zlatým svitom blyslo po horách! Blyslo — a hneď vzápätí pohaslo… A svet sťa by padal kamsi do zázračna — rovno do tajuplnej, zlatej ríše povestí… Pri salaši už vysoko blkotala vatra, čo si valasi roznietili. A ako sa rozhárala, tak sa rozhárali hviezdy na nebi a ožíval bor, vo dne nemý, načúvajúci, nocou rozihraný… Šumí si bor, šumí, sťa by povesti šeptal. Povesti o zázračnom, ďalekom, tajuplnom. A nik mu, rozihranému boru, tak nerozumie ako Michal, nastarší z valachov, čo po nedeliach zabehúval do dediny a prichodil z nej s pierkom na klobúku a so zvesťami, čo sa deje tam dolu, vo svete. Michal rozumel boru i vedel pretlmočiť jeho tajnú reč — ani nie slovami, ako fujarou, keď si na nej zapreberal.

Šumí bor, šumí po večeroch, šumí sladko a tak blízkou, zrozumiteľnou rečou. Sťa by ti sláčikom preťahoval po najcitlivejších strunách duše. A v piesni, ktorá ti z toho šumu v duši prehráva, tíško, donekonečna, je i radosť, i clivota… A s ňou i smelosť, i nekonečná dobrota tečie ti z krásneho božieho sveta rovno do srdca…

A keď sa už pri dohárajúcej vatre napočúvali boru, keď im už velebným chorálom nasladli duše do koreňa, vtedy Michal zapreberal na fujare… A hlas fujary žartovne i žiaľno letel v ústrety čarovnej rozprávke boru. I rozhovorí sa s ním, s tým borom, rečou ešte krajšou, hravou i zádumčivou, jednoduchou i vznešenou… Ach, fujarienka! Ach, pieseň tvoja roztomilá! Tvoje zvuky sťa by boli kľúčom od komôrky srdca — od tej, kde sa kryjú najsladšie taje a záhady!

Radostne kývali hviezdy, prikyvovali striebornými hlávkami — isteže radšej naslúchali sladkej fujare Miškovej, ako jednotvárnej, večnej piesni, čo Dávid na harfe prehráva na mesiačku!

Také boli večery, také boli letá na salaši!

Hej, ale za nimi, neraz prosto, bez prechodu, prichodili zimy, nemilé a nekonečne dlhé. Neraz im už ani konca nebolo.

Ondrejkovi bola dlhá zima v dedine. Na zimu schodili so starým otcom dolu do doliny, do osamelého domca za dedinou. Bývala v ňom sestra starého otca, stará nevľúdna žena. Ondrejko ju zval tetkou, ale nemal ju rád, lebo hľadela naň nevraživo. I starému otcovi vše čosi pre neho, pre Ondrejka, vyčitovala — hoci jej nosil vodu i drevo rúbal. A za celú zimu sa radšej ani do vôle nenajedol — len aby sa na starého otca nehnevala!

— Bolo by treba dať chlapca do školy, — húdla zakaždým, keď sa u nej usalašili, — rastie ani drevo v hore — bez bázne Božej!

— Eh, čo! Čo mu bude treba, naučí sa i na salaši! — odvrával starý otec, s láskou hľadiac do vďačných chlapcových očí. Ondrejko bol jeho — vo dne v noci boli nerozluční. Škola sa stavala medzi nich ani ohrada, deliaca ich doteraz jednotné záujmy.

— Však ma nedáte? — spytoval sa Ondrejko dôverčivo. A vďačný za ochranu, zaliezal na noc k starému otcovi pod perinu. Oddane sa tisnúc k jeho chladnúcim údom, hrial si starého otca celým, horúcim tielkom.

A aby sa i tetka udobrila, celé dni jej vyrezával z dreva vahanky a črpáky, lyžice a habarky. Naučil sa to od valachov — ale tie podivné kvety, ratoliestky, zárezy a hlavičky, čo na tie veci vyrezával, tie si Ondrejko vymýšľal sám — tie rástli rovno v jeho prostej mysli.

Zimy bývali neslýchane dlhé a kruté. Domec bol na vŕšku, každý vietor sa doň oboril. Starý otec nemohol spávať, a tak nespal ani Ondrejko. Po dlhých, dlhých nociach načúvali bolestným nárekom víl, čo za veterných nocí divo lietali okolo chalupy. Kedy-tedy do toho desne skríkol kuvik, alebo sova zahúkala.

Ondrejko sa pod perinou tisol k starému otcovi — ale sa nebál. Vedel, že víly ani strašidlá nad dobrými ľuďmi nemajú moc a že noční vtáci kričia od hladu. Iba kuvik ho desil, lebo veštil starým ľuďom smrť. A vedel, že po takej noci bude starý otec celý deň mlčky, s holou hlavou sedieť pod pecou, sťa by sa modlil.

No i šeré, zimné dni a dlhé, bezsenné noci bývali na niečo dobré. Starý otec mu rozprával — nie bájky a povesti — ale čo sám zažil a skúsil a čo mu jeho starý otec rozprával, čo zasa on počul od svojho starého otca. Rozprával mu o prírode, o zvieratkách, ktoré, hľa, práve tak žijú ako ľudia. Majú svoje poriadky, svoju reč (keby im človek mohol rozumieť!) i svoj rozum — ešte lepší ako niektorí ľudia! Rozprával mu i o vílach a lesných žienkach, ako ich sám vídal i čo počul o nich od tých, čo sa dostali do ich krážov.

No ani víl, ani lesných duchov sa Ondrejko nebál. Starý otec ho už dávno naučil poznávať rozličné zelinky, čo odháňajú všetko „nečisté“. Ako všetci v samotách žijúci, aj Ondrejko ich vždy nosil pri sebe. A keď sa ešte k tomu „spravedlivo“ prežehnal svätým krížom, nebál sa ničoho na svete!

Tak sa Ondrejko učil poznávať Božiu prírodu i neveľký, no nádherný svet, v ktorom žil — svet plný zemskej krásy a Božích zázrakov. Jeho vnímavá duša sala prirodzené životné náuky a jednoduchú, životnú múdrosť, od nepamäti dedenú z otca na syna. A v nepomýlenom Ondrejkovom podvedomí sa dúhovo odrážala cenná krása duchovného života prostých ľudí, veriacich v dobro preto, lebo to sám Boh prikázal. Tak s dušou, dobru otvorenou, sa nevedomky opájal krásou, sťa kvetný kalich vonnou rosou nebeskou.

Okrem týchto predností niekoľkomesačnej nečinnosti mala zima pre Ondrejka ešte aj iné: veľké, tajomné kúzlo Vianoc.

Očakával ich od toho dňa, ako zišli z hôľ, a na Štedrý večer sa tešil i v lete. Starý otec celý rok nešiel do chrámu, no na Štedrý večer ani v najhorší čas neostal s Ondrejkom doma. A Ondrejko sa už dávno predtým vyzvedal, ako to bolo v Betleheme a ako to bude v kostole. Veril, že Ježiško, každoročne znova narodený, naozaj leží v jasliach — len nijako nechápal, ako mohol do roka narásť, ľudí učiť i umrieť už veľký, pretože on, Ondrejko, už koľko Vianoc videl a ešte vždy je chlapcom! Ešte vždy nie je ani valachom!

A nie div, že Štedrý večer mu bol najvýznamnejším dňom v roku. V lete neschodil zo salaša ani vo sviatok — v zime zasa nevychodil z okolia chalupy ani do dediny. A tak toľko nádhery, lesku, svetla a zlata ako v chráme Ondrejko nikdy nikde nevidel!

A keby len svetla a zlata! Ale pri jednom z oltárov jasličky! A v jasličkách, v machu a chvojí — Jezuliatko! Malé a nekonečne krásne a milé. A nekonečne blízke jeho veriacemu, detskému srdiečku leží si vo voňavom chvojí — a vôkol neho ovečky! Ozajstné ovečky — ibaže nie sú živé — sú z dreva. Ale vlnku majú ozajstnú a vo vlnke napadaného zlata — azda rovno z hviezd nebeských!

Od toho, čo v kostole videl, čo sa v ňom dialo — od tej ľúbeznej muziky a spevu bol Ondrejko vždy omámený. Už dávno vyšli z chrámu, už dávno cupkal mrazivou nocou, opaľovaný mrazom, držiac sa pevne žilnatej ruky starého otca, a ešte vždy mysľou stál pred jasliami, so zatajeným dychom hľadel a hľadel na zlaté, drahé Jezuliatko. A hoci bol zvyknutý vídať v lete krásne noci na salaši, takú krásnu noc nikdy ani na salaši nevidel!

A z tej bielej, sťa iskrivým striebrom poliatej noci, s neobyčajnými hviezdami a čímsi nevídane slávnostným na zemi i na nebi, toľko dobra a lásky sa lialo do malého Ondrejkovho srdiečka, že mu až oči zalievalo…

No všetko trvá iba do času!

Dlho netrvalo ani blaho rozkošných večerov pod hviezdami! Sťa by bičom presekol, zmenil sa Ondrejkov pokojný život na salaši — aby sa nevrátil nikdy viac!