ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrejko vyšiel zo školy a do noci sa potĺkal po uliciach. Nemrzelo ho veľmi, že je pred žiakmi zlodejom — veď nôž si vzal len preto, že ho veľmi potreboval. Po Vianociach by ho bol vrátil. No zronilo ho, že mu učiteľ vzal bábku i koníka. Čo sa natrápil, kým ich vystružlikal — a prišiel o ne! A Vianoce sa blížia… Kto vie, či spraví iné, keď už ani noža nemá! Ak nespraví, nebude mať Ďurko koňa, ani Naďa bábiku, ani ostatné deti na Vianoce ničoho! Ak im on nespraví, Ježiško im iste nič nedonesie. Hej, nie je ani Ježiško taký, aby stál o chudobné deti! Sám má dosť všetkého — chodí iba k boháčom.

Ondrejko nespával od starosti, ako narobiť čo najviac pekných vecí, aby každý dostal, čo si žiada: ten koníka, ten barančeka, bábku, kozičku. Nocou sedával pred pecou a pri plamienku strúhal, strúhal i cez polnoc. Šlo to ťažko — nie, že by to nerád robil, alebo nevedel. No drevo bolo nesúce a chýbal mu dobrý nôž. Hej, valasi, tí mali nože! S takým nožom Ondrejko i pol dňa strúhal, vyrezával a spravil si, čo chcel. Sami valasi sa čudovali, aké črpáčiky vedel vystružlikať. Aké hviezdy a kvety na nich! Aj ovečku spravil, ak chcel. I oči mala, i chvostík a vlnku, hladkú alebo brčkavú — ako mu napadlo. V tom bol Ondrejko majstrom — ani ho to nik neučil — že by sa každý zadivil!

— Čo si len počnem? — trápi sa Ondrejko, ponevierajúc sa po uliciach už celý zimou premretý. — Vianoce sú už dnes-zajtra tu a ja ani noža nemám!

Mrkalo, keď sa pobral domov.

Nečakalo ho nič dobrého. Slečna správkyňa už vedela, že ukradol nôž (ale veď ho potreboval, aby deti dostali na Štedrý večer dary!), vyhrešila ho, pohrozila mu, že sa dostane do pekla. A ráno pôjde za učňa. Čože bude zaháľať a rásť ani drevo v hore.

Ondrejko vypočul všetko takmer bez účasti. Nebránil sa, vedel, že tu dlho nebude. Ale za školou mu bude ľúto. Sedel si tam, hľadel, ako sneh padá na jedle pred oblokom, alebo ako sa vrany kolíšu na nich — Krá-krá! — kričali radostne — iste natešené, že vidia do diaľky. Ako im závidel! Aj jedle, aj vrany boli jeho dobrými známymi. Kto vie, či ich bude vídať od čižmára!

Ako vošiel medzi deti, i tam zlá novina! Anka sedí v kútiku a plače, plače do zaplátanej zásterky, až jej srdce usedá — ostatné deti po hŕbkach zastrašené plačú s ňou. Stala sa nehoda! Anka umývala v kuchyni podlahu a zhodila misu s múkou, čo bola kuchárka osiala na buchty. Múka sa rozsypala po mokrej podlahe, vyšla navnivoč do práška! Slečna kričala, kuchárka ju zbila — no Anku najväčšmi bolí, že deti budú na Mikuláša bez buchát. Ba čo viac, slečna prikázala dobre zavierať dvere, aby Mikuláš dnu nemohol — aby sirôtkam nič nedoniesol.

Ondrejko bez večere zaliezol na svoje chudobné lôžko, no zaspať nemohol. Myslel na zlých ľudí, na tetku, ktorá ho mohla prezimovať a neprezimovala — na richtára, čo ho poslal do mesta, kde je iba trápenie, na učiteľa, čo mu vzal nožík i hračky. Myslel na slečnu, ktorú od začiatku nemal rád a teraz ešte menej, keď dopustila, aby kuchárka zbila Anku. Myslel, myslel, a všetko zlo, čo skúsil, sa menilo v jeho srdci v blen a vzdor.

Hej! — keby už bolo po Vianociach! Keby už bolo po Vianociach!

Zdriemol až na svitaní. Keď sa zobudil, kdesi nablízku zakikiríkal kohút.

— To už bude ráno… Ba či ozaj Mikuláš napriek tomu, že zamkli dvere, neprišiel s cukríkmi a orieškami? Mohol si ich otvoriť — svätý a anjeli môžu všetko.

Ondrejko síce vedel, že nie je to vždy svätý Mikuláš, čo chodí a straší i obdarúva deti. Ale čo ak chodí aj ten skutočný?!

Potichu zišiel z postele a vyšiel. Dvere vedúce na schody boli naozaj zamknuté… Ale čo, ak svätý Mikuláš položil dary predo dvere?

Otvoril dvere — a skoro od ľaku vykríkol: po schodoch „cup-cup“, skáče čosi, skáče rovno k nemu a pri ňom neslýchane skríkne:

— Kikirikí!

Ondrejko vydýchol strachom i radosťou. Kohútik, skutočný, živý kohútik! Cupká okolo neho radostný, cupká a sťa by sa i on bol Ondrejkovi potešil, znova zaspieva:

— Kikirikí!

— Svätý Mikuláš! — svitne Ondrejkovi v rozradostenej i udivenej mysli. — Naozajstný, svätý Mikuláš poslal deťom kohútika!

Ach, ako dobre, že nespal, že otvoril dvere prv, než ho našla kuchárka!

Zručne lapil kohútika i nesie ho dnu. Je krotký, ani sa nevzpiera, keď ho ukrýva pod pokrovec. Rozčúlený Ondrejko zhľadúva omrvinky, našiel aj kúsok kôrky, čo Ďurko odospal. Mrví ju nadrobno a núka kohútika. A kohútik sa ani veľmi núkať nedá. Pozobal všetko a už pokojne čuší pri Ondrejkovi.

Nebolo ešte v sirotinci takej radosti, nebolo! Veď, hľa, nedbal svätý Mikuláš, že sa slečna na deti hnevá, že zamkla dvere, aby sa k deťom nedostal. On predsa prišiel a priniesol deťom to najkrajšie, čo v nebi pre deti mal: krásneho živého kohútika!

Že ho priniesol rovno z neba, o tom nebolo pochybnosti! Kohútik bol biely ako obláčik na jasnom nebi. Mal červený hrebienok a žlté čižmičky. Takých krásnych kohútikov niet na celom svete — takí rastú iba v nebi!

No, ak aj kohútik nebol rovno z neba, radosť, ktorá sa s ním do pochmúrnej chyže sirotinca nasťahovala, bola iste nebeská. Tú iste poslal sirôtkam sám Pán Boh, aby im osladil ťažobu a strádanie siroby.

Nazvali ho Miškom a bol spoločným majetkom všetkých. Všetci sa radostne odriekali i najmenšieho kúska jedla, len aby sa Miško mal dobre. A Miško hltal, hltal pažravo, až mu v hrdle zaskakovalo. A keď sa najedol do vôle, širší ako dlhší stál pokorne, kde ho postavili a dal sa láskať a hladkať.

— Nepovedzte, že máme kohútika! — prikazoval Ondrejko deťom, — slečna by sa ľahko nahnevala aj na nás, aj na svätého Mikuláša, že predsa prišiel. Nik nesmie vedieť, čo nám Mikuláš doniesol.

Deti sľúbili a div-divúci! Kohútika neprezradili nikomu. Ba uprosili aj Zuzku, aby ani ona kohútika nezradila.

S kohútikom Miškom sa do sirotinca nasťahovalo radosti — ale Ondrejko z nej mnoho nemal.

Ešte v ten deň, ako Mikuláš priniesol Miška, prišiel pre Ondrejka čižmár a odviedol ho k sebe za učňa.

Ondrejko šiel bez odporu, hoci sa čižmára na prvý pohľad zľakol. Bol vysoký, mal dlhé červenkasté fúzy, ruky ani medvedie tlapy a strašne páchol. Ako zazrel na Ondrejka, chlapec stŕpol od toho pohľadu.

U čižmárov mali iba jednu chyžu, v nej sa bývalo, remeslo robilo, i varilo sa. Majstrová sa pre čistotu veľmi nedrela, v chyži bolo ani v brlohu. Podlaha nezametená, po zemi neumytý riad, nad sporákom sa sušili iba napolo oprané háby. Pod oblokom bol „verpánok“ s čižmárskym riadom.

— Vari sa bojíš? — skríkol majster, vidiac, že chlapec zostal zarazený vo dverách. — Neboj sa, nebude ti tak zle, ako si myslíš. Ale musíš poslúchať — mňa, a nie majstrovú, aby si vedel! Ja som nie zlý človek — najmä ak si vypijem. Ty, aby si vedel… ako ťa volajú?

— Ondrejko!

— Nuž, Ondro, hybaj pre pálenku!

— Nikam nepôjdeš! — zazrela majstrová, čo dovtedy mlčky čosi kuchtila v železnom hrnčeku, neumytá-nečesaná. — Ešte ani šidlom nebodol, už by slopal!

— Ba pôjdeš — aby si vedel! — zreval majster, zhľadúvajúc fľašu a peniaze. Strhla sa zvada, akú Ondrejko v živote nepočul. Majster zlorečil, majstrová nadávala — no keď Ondrejko pálenku priniesol, len sa zadivil, ako si svorne obaja sadli k fľaši a vynukovali sa v najlepšej zhode.

— Tu máš príučnô — aby si vedel! — majster nalial do pohárika a podával chlapcovi.

— Ja pálenku nepijem! — povedal Ondrejko s odporom.

— Čože? Ty nechceš piť pálenku — a chceš byť čižmárom? Či ho vidíš, papľucha, on nechce pálenku! — pohoršoval sa Randák.

— Ja som ešte nikdy pálenku nepil, ani nebudem.

— Hádam tokajského, keby bolo — alebo rozólišu?! Hneď vypiješ, lebo…

Majster hrozivo zazrel — a Ondrejko, ktorý vedel od dedka, že deti pálenku piť nemajú, musel vypiť na dúšok. Zastavilo mu dych, slzy mu vbehli do očí, v žalúdku sa mu rozlialo žeravé uhlie.

Majster pokojne sadol za verpánok.

— Tak, aby si vedel, že nie som zlý človek. A teraz poumývaj majstrovej hrnce.

Naľakaný Ondrejko sa dal umývať hrnce, poúčaný majstrovou. Ešte ich ani nepoumýval, už ho majster zasa poslal po pálenku. Teraz už majstrová nebránila. Sotva priniesol, opäť svorne vypili. Tak to šlo do poludnia.

Na šťastie čím viac majster pil, tým bol veselší. Keď zvonili poludnie, rázne tĺkol mlatkom a spieval, až sa ozývalo. Majstrová naopak sa stávala nezhovorčivou a keď majster zanôtil o vojačikovi, čo ho milá sedem rokov čakala a nedočkala sa ho, majstrová sa rozplakala.

Popoludnie sa míňalo dosť dobre. Keď sa Ondrejko vrátil zo sirotinca od obeda (majster sa podobral chlapca iba „vyučiť“, stravu mu nedával), poslali ho sekať raždie a viac sa oň nik ani neobzrel. Majster hlboko zamyslený, sedel na verpánku, majstrová bodala ihlou do šitia, ale vše zabudla niť navliecť. Majster sa na tom strašne smial.

Ondrejko porúbal raždie, i do izby ho ponosil a potom sa až do večera ponevieral po dvore. Pomaly sa utíšil. Už sa mu jeho nový domov nezdal taký strašný. Vybadal, že majstra treba poslúchať, že treba robiť, čo mu naložia — potom sa čas pekne minie. Do Vianoc vydrží, potom ho už len vezmú kdesi za pastiera alebo za honelníka!

S ľahšou dušou sa vrátil večer do sirotinca. Na dvore, ale i u majstra našiel všeličo: plechové škatuľky, lepenku, klince, doštičky… To všetko mohol Ondrejko potrebovať na hračky. Ba čo viac: vo dvore bol stolár; kúsky súceho dreva, odpadky, vynášali do kôlne, Ondrejko si mohol z nich vybrať, aké chcel. Aj si vybral. A doma, keď už aj deti i kohútik pospali, strúhal dlho do noci.

Na druhý deň bol štvrtok. Učeň od stolára išiel podvečer do učňovskej školy a pojal aj Ondrejka.

V škole, náhodou v tej istej triede, kam Ondrejko už chodil, vyučoval ten istý učiteľ. Zazrúc Ondrejka, usmial sa naň.

— Ty rýchle pokračuješ, Ondrej! Ešte si ani prvú triedu nevychodil, už si v učňovskej.

— Majster ho poslali, aby nemuseli platiť pokutu — vysvetľoval stolárov učeň.

— Veď je dobre. Do Vianoc už len choď, po Vianociach sa začneš učiť večierkami od abecedy.

Učiteľ si pomyslel: „Chlapec je nie hlúpy, a čo i kradol, môže byť z neho súci, statočný človek. Ujmem sa siroty, naučím ho aspoň čítať a meno si podpísať.“

A Ondrejko, natešený, že opäť vidí známe jedle, ktoré mu vnášali do duše kus dávnej radosti, pokojne si sadol do poslednej lavice a zadíval sa von oblokom. Na učenie veľa nedbal — veď z prednesu nerozumel ničomu. Iba keď učiteľ prešiel na svoj obľúbený predmet, štepárstvo, keď chlapcom pozorne ukazoval, ako sa robí vrúblik, ako sa štepí za kôru, do rozkolu, na „slepé očko“, i Ondrejko ho so záujmom sledoval.

Po hodine žiaci vyleteli z triedy. Ondrejko zaostal. Ako prechodil popri učiteľovom stole, zarazene zastal.

Medzi drievcami, na ktorých učiteľ učil štepárstvu, ležal nôž, krásny, silný štepársky krivák, s mocnou, striebornou páskou okutou črienkou.

Chlapcove oči žiadostivo zasvietili. Chvíľu bojoval sám so sebou. Vzápätí, celý sa trasúc dychtivosťou, schytil nôž a schoval ho do záňadria.

Dávno nebol Ondrejko taký šťastný, ako toho večera! Mal nôž, silný, ostrý nôž, ktorému sa drevo samo poddávalo. Nadobúdalo formu, akú len malý majster chcel. Už nemyslel, čo robí, ako robí: talent, iskra božia, sa prebudila, ona viedla útlu chlapcovu ruku a vytvárala, uskutočňovala najkrajšiu vidinu detskej predstavy: „Božieho Baránka“.

Ondrejko šťastný usínal, zaspával, ako zaspávajú umelci po vydarenom výkone, do ktorého vložili celú dychtivosť svojej tvorivej schopnosti. A už v polosne sa modlil: „Ďakujem ti, milý Bože, že mám nôž — veď ho vrátim!“