ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrejko sa dostal do sirotinca a vydýchol si. Bolo to síce oveľa, oveľa horšie ako salaš alebo tetkina chalupa pod horou, lebo tu bol večný nepokoj a krik, ale bolo to sto ráz lepšie ako väzenie. No vedel, že v sirotinci dlho nezostane. Len dovtedy, kým sa zazelenejú prvé okopnené vŕšky — potom sa už len dakde priživí!

Aj do sirotinca sa Ondrejko dostal len z milosti. Sirotinec založila cirkev, do ktorej Ondrejko nepatril. Vzali ho na rozkaz slúžneho, ktorý sa takto najľahšie zbavil úlohy zaopatriť chlapca, o ktorého nik na svete nestál.

Správkyňa ústavu, stará slečna, práve tak osamelá a na svete zbytočná, ako Ondrejko, sa dostala na zodpovedné miesto iba z protekcie, nuž neodporovala. No nemala nijaké výchovné skúsenosti, nebola schopná porozumieť citlivým dušiam sirôt. Deti boli síce koľko-toľko sýte — o potreby ich srdiečok sa však nik nestaral. Ak bola slečna pri nich, boli tiché, zastrašené — ak nie, vo vyčíňaní im nik nebránil.

Ondrejko vo dne štiepal drevo a nosil vodu hore strmými, nepríjemne škrípajúcimi schodmi; tú prácu si sám pridelil, aby nesedel v neútulnej svetlici, vo večnom ruchu a zhone. Za prácu dostával od kuchárky „na prídavok“ trocha jedla, ak zvýšilo v hrnci, alebo mu vše slúžka Zuzka podhodila odloženú kôrku chleba. Štiepanie dreva a nosenie vody bolo jej prácou, preto ona jediná hľadela naň prívetivým okom. Ondrejko vďačne zjedol všetko, no nikdy nepýtal. Ba ani do reči sa s nikým nedával. Iba raz sa nezdržal a poznamenal:

— Načože je vás tu toľko žien?

Divil sa, keď ich videl i päť okolo varenia-prania: kuchárku, Zuzku, práčku, ba ešte i malú Anku, čo si vše pozvali na čistenie zemiakov.

— Škoda, že nie sú tu valasi! Jeden valach by sám navaril, i oriadil…

Keby to bolo záležalo od neho, netrpel by ich tu toľko. Iba čo sa motajú a jazyčia — večne jazyčia. Ale Zuzku by nechal, čo i trieska dvermi a smeje sa, len sa tak ozýva! No i tej tu škoda byť…

— Škoda ťa tu, Zuzka! — vraví jej, načúvajúc jej zvonivému smiechu. No nehľadí na ňu, lež ako vždy, kamsi do diaľky.

— A kdeže by som mala byť?

— Hore dakde — na salaši…

— Ba kieho…! Čože by som tam robila?

— Veď nie vždy. Iba dakedy. Nosila by si mi kabáče a čisté háby…

— Vraví to nevinne ani dieťa, no znie to ani od dospelého. Zuzka sa rozosmiala, až obloky scvendžali.

Ondrejko vážne pozrel na ňu.

— I Michalovi, valachovi, mať nosili kabáče a čisté háby, — vraví pokojne.

— Nuž a či som ti ja materou?! Prôšťa akési! — urazila sa Zuzka.

Ondrejko nechápe jej hnev. Zuza je jediná, ktorá budí v ňom predstavu ženskej nežnosti. Mať si nepoznal, okrem starého otca nikdy sa s ním nik nepoláskal. Pri Zuzinom smiechu cíti čosi, čo mu pripomína časy strávené na salaši: je to podvedomá túžba po nežnosti.

Cez deň Ondrejko robil svoju prácu, večerami mlčky sedával medzi deťmi. Spočiatku sa s nimi vôbec nezblížil. Nebol zvyknutý na kamarátov, s menšími od seba nemal do činenia. Rád mal iba ovečky, tiché, poslušné ovečky — no a Belka, verného kamaráta, čo rozumel každému jeho slovu. Ach, ako sa s Belkom radi mali! Keby tu mal aspoň Belka — alebo aspoň jednu — jedinú ovečku!

Ondrejko sa stával tvrdším a mužnejším, nechcel lásku len pre seba. Ibaže nemal nikoho, komu by mohol otvoriť svoje ešte stále detské srdiečko. Cítil sa veľmi osirelý v kruhu detí, ktoré si vzájomným kamarátstvom osládzali svoju sirobu.

Jedného dňa prišla do sirotinca pani, čo sa o siroty najviac starala. Na schodoch stretla Ondrejka, vlečúceho vedrá plné vody — čo predsa len bolo nad jeho sily. Vypytovala sa na neho, chcela vedieť, prečo nechodí do školy.

— Je tu iba z milosti — nemá sa kto o neho starať, — odvetila slečna správkyňa.

Na druhý deň prišla pani zas a sama zašla s Ondrejkom do školy.

Ondrejko bol celkom zarazený. Nevzpieral sa, ale ani trochu sa netešil. Čože bude v škole robiť — on, parobok skoro dvanásťročný, ktorý ešte ani i nepozná?!

Aj učiteľ sa zarazil nad týmto prírastkom. Kam s ním?! Medzi malých nepatril vekom a, ako sa mu zdalo, ani rozumom. Ondrejkova tvár prezrádzala um, rozvitý nad jeho vek. A predsa ho do vyššej triedy nemohol vziať — veď nepoznal ani abecedu.

— Predbežne ho usaďte vo vyššej triede, — prihovárala sa pani, — zdá sa rozumný, nechže len počúva… Bude sa treba postarať, aby ho dakto osobitne začiatkom priúčal.

— Medzi malých je priveľký, — usúdil učiteľ, — a možno by nám medzi nimi ani nebol…

Chodil teda Ondrejko do školy. Sprvu bol nedôverčivý, do seba zatvorený, no už o niekoľko dní sa spriatelil so školou. Sedel si tam v poslednej lavici a nik sa oň nestaral. Konečne bol na pokoji, ako dávno nie. V škole bolo príjemne teplo, cez obloky bolo vidieť niekoľko vysokých jedlíc. Stáli dôstojné, vážne. Pripadali mu sťa poslovia z krásneho, hôrneho sveta, za ktorým ho duša tak bolela! Díval sa na ne, díval celé hodiny a strach mu pomaly mizol. Namiesto neho nastupovalo uspokojenie. Chvíľami sa z neba znášali biele páperká, znášali sa tíško, nečujne, sadali na jedle, odievajúc ich akoby čerstvo vybielenými košieľkami. Ak zablyslo slnko, celý obraz Ondrejkovi zaiskril známou hôrnou nádherou.

— Tak čo s tebou, šuhajko, čo s tebou — prihovoril sa mu učiteľ o niekoľko dní, mysliac, že by bolo načase, aby ho niekde zadelil. — A či ty aspoň počúvaš?

— Načože by som počúval? Nebudem richtárom, ani notáriušom! — vážne odmieta tajomstvo vedy.

— Nebudeš — ale keď sa nenaučíš, ani ovce si nespočítaš, — zasmial sa učiteľ.

— Poznám si ich. Všetky do jednej.

— A keď ti vlk z nich jednu uchytí, alebo inam sa ti podeje, akože budeš vedieť, že jej niet?

— Veď len viem, či sú všetky alebo nie. Poznám si ich.

— Ovca ako ovca, — namieta učiteľ.

— To už nie! Každá je inakšia. Ani dve nie sú jednaké. Poznám každú a viem čia je ktorá.

— To ty máš zvláštne dobrú pamäť, Ondrejko!

— Čoby — to každý honelník pozná svoje. A valasi tobôž…

— Zato sa ty len uč, Ondrejko! Zíde sa ti, aj keď nebudeš richtárom a nemusíš ovce čítať. Valach viacej stojí, ak si vie knihu prečítať, alebo list napísať.

Ondrejko sa opovržlive usmial. Valach a knihy čítať! „Takéhoto čudáka ešte svet nevidel, ani nebude!“ — myslí si Ondrejko povýšene.

A kým učiteľ čosi vysvetľuje, zadumaný chlapec mu hľadí ponad hlavu pohľadom zahľadeným do diaľnych tajomných, hôrnych svetov.

Hlásky mu prebrnkávajú okolo uší ani myšky bez toho, aby vnímal ich tajomný zmysel. Ale zato rád načúva plynulej reči, čujným uškom vyciťuje lahodu verša. Rytmus prednášaného má v jeho predstave melodickú podobnosť s rytmickým šumom boru i nasládza sa ním donekonečna.

V škole sedí ticho, ani pohľadom o nikoho nezavadí. A predsa vše prichodia na neho žaloby. Chlapci mu ubližujú, alebo si medzi sebou ublížia a on vše i nevinne príde do zlého.

— Prečože nenažívaš so spolužiakmi v pokoji?! — vyčítal mu učiteľ, namrzený na stále žaloby, — zasa si vraj ubil Miška Kabelovie!

Hriešnik stojí so vzpriamenou hlavou. Pozerá smelo, ani čoby on bol sudcom.

— Prečo bil malého chlapca? Mal ho nebiť, keď vie, že je slabší.

— A ty si ubil i slabšieho!

— Mal sa nedať tomu väčšiemu! Prečo sa dá?!

Učiteľ sa musel usmiať. Hľa, ako rozumuje — proti tomu sa nedá nič namietať. Jedného ubije, aby strestal nespravodlivosť, druhého, aby ho naučil netrpieť bezprávie.

— Lenže ty si tu nie nato, aby si robil poriadky — nato som tu ja! — ohradil sa učiteľ. A na výstrahu Ondrejka potrestal.

Chlapec strpel trest, hoci neuznával, že si bitku zaslúžil. No na druhý deň zasa žaloba, že zbil svojho suseda v školskej lavici. Vysvitlo, že žiak mrzko klial — a v horách, bez školy vychovaný Ondrejko to nestrpel.

— Mal nekliať! Môj starý otec nikdy nekliali! Ani ja nekľajem…

No čo i nespravodlivo vychodilo podľa jeho názoru, Ondrejka zasa len ubili pre nespratnosť.

Práve škola spriatelila Ondrejka s deťmi v sirotinci. Ich šanty nie sú mu už neznesiteľné, ako prv. Večerami sedí na svojej postieľke, prizerá sa deťom, počúva ich besedy a spory. Vše sa poklbčia — hlavne vinou najmenšieho, Ďurka, ktorý si rád vezme, čo mu nepatrí. Druhé, väčšie, ho obyčajne berú do ochrany.

— Nechajte ho, je maličký — a nemá mamu.

— Ani ty nemáš mamu! — bráni sa Ďurko, považujúc to za veľkú urážku.

— Ona je — v cintoríne! — vysvetľujú mu vážne, — my všetci máme svoje mamičky v cintoríne. A v nebi — vravia mu povýšene, — tvoja mama je kdesi preč — vo svete — nedbá o teba.

— A tatu si vôbec nemal — ! vŕšia sa na zarazenom Ďurkovi iní, ako to počuli v kuchyni.

— Ba mal! I moja mamička je v cintoríne a tata v nebi, — bráni sa hotový dôvodiť svoje tvrdenia pästičkami.

Ondrejko počúva, počúva a jeho srdiečko, zhrozené sirobou a zlom, s akým sa postretal, odkedy zišiel zo salaša, mäkne a zohrieva sa súcitom. Veď tieto deti sú práve také, ako on! Ani im nie je na svete dobre! Cíti, že patria spolu a všetky sú mu odrazu milé a blízke. Najmä Ďurko. Veď ani on, Ondrejko, nemal tatu — a mamu nemá ani v nebi, ani v cintoríne. Príliv citu ho nutká, aby sa pridal k nim, aby sa im dôverne prihovoril.

— Ja mám v nebi starého otca, — hovorí trasľavým hlasom, nezvyknutý vyjadrovať svoje myšlienky, — starý otec boli dobrý, nikdy nekliali! Boh si ich vzal — vtedy, keď som videl baránka, — vraví už radostne.

— Baránka — akého baránka? — spytujú sa deti s radostnou dychtivosťou.

— Nuž baránka! Bol biely ako čerstvý sneh. A vlnku mal ani zo striebra — a na čele, tu hľa, zlatú hviezdu. A vravel.

— Jaj! — zhíkli deti a zatľapkali rúčkami. — Ondrejkov baranček vravel! Ako vravel? Čo vravel? — dychtivo vyzvedajú väčšie. Ondrejko sa zarazil a stíchol. Akože má riecť, čo vravel baranček, keď mu ani sám nerozumel?

— Aj my sme mali barančeka! — chvastá sa šesťročný Miško. — Ale ten nevravel. Iba mékal, ako iné ovce.

— A my sme mali kravičku!

— My pipky — my húsky — my kozičku! — volali deti, oživené vyvolanými spomienkami.

Ach, bol to krásny, dobrý svet, ten svet, kde boli ovečky, pipky, kozičky!

A deti si odrazu uvedomili, prečo je tu tak smutno, tak veľmi smutno. Lebo tu niet ani vrabčeka, ani kravičky, alebo iného živého tvora z tých, medzi ktorými rástli.

— Ale ja budem mať koňa! — skríkol Ďurko, natešený, že ho to napadlo. — Budem! Ježiško mi donesie! — triumfuje, kým ostatné deti zarazene mlčia.

— Aj mne Ježiško donesie koňa! — spamätal sa iný.

— Mne ovečku — mne húsku! — volajú deti a veria svojim predstavám.

— A mne bábku — ale nie Ježiško, lež Mikuláš! Mikuláš príde prv, ako Ježiško! — kričí jedno z dievčat.

— Mikuláš — svätý Mikuláš! On nám donesie hračky i cukrovinky! I oriešky!

Najstaršia, Anka, prisadla si k Ondrejkovi a smutne sa usmiala.

— Nič im nedonesie. Ani Ježiško, ani svätý Mikuláš nenosia chudobným deťom dary. Tí iba bohatým…

Ondrejko sa zadivil. A dlho, dlho sedel so sklonenou hlavou a vzdychal.

Keď všetci pospali, Ondrejko tíško vstal a nečujne vyšiel do kuchyne. Posvietil si zápalkou (dobrý valach vždy má pri sebe zápalky), vyhľadal veľký kuchynský nôž a zopár polienok a vrátil sa do chyže.

Pred pecou opatrne, aby nikoho nezobudil, poštiepal polienka na triesky, rozložil oheň a pri blkotajucom plamienku dlho do noci čosi stružlikal.

Hej! Nebude Ježiško chodiť iba k bohatým deťom — nebude!