ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vianoce boli predo dvermi.

V sirotinci sa čistilo, drhlo, Zuzka s kuchárkou boli celý deň v práci. Kým boli väčšie deti v škole, menšie sa utiahli do kuchyne, aby v izbe nezavadzali.

Anka pomáhala. Nosila vodu, a pritom vše nakukla do kuchyne, kde sa pod posteľou, sitom prikrytý, mechril kohútik. Ukryla ho tam so súhlasom kuchárky, aby ho slečna nezbadala.

Aj slečna pomáhala pri riadení. S obviazanou hlavou, lebo ju už dva dni bolela, žltá a nervózna snorila po kútoch a Zuzke nadávala pre pavučiny. Ako nazrela za Ondrejkovu posteľ, zarazila sa. V kúte pod posteľou bola klietka, zhlobená z bielych latiek a lepenky.

— Nuž a toto — čože je to tu pod posteľou? — divila sa slečna. Anka, netušiac nič dobrého, zbledla strachom.

— To je maštaľka pre Miška, — vysvetľovala zarazene.

— Pre akého Miška?

— Nuž pre kohútika. Miškom ho voláme…

„Kohút!“ svitlo slečne v hlave. Tak to je on, čo ju nocou budí! Pre neho nemôže spávať.

— Kdeže sa tu vzal kohút? — naskočila prísne, nazlostená na veci, ktoré sa tu dejú bez jej vedomia.

— Ondrejko ho našiel predo dvermi. Svätý Mikuláš ho priniesol — deťom, — vysvetľovala Anka, prosebne hľadiac slečne do očí.

— Aha — Ondrej! Ondrej ho priniesol! Nebodaj ho dakde ukradol, — svitlo slečne, dopálenej, že to urobil náročky, aby nemohla spať.

— No počkaj! Počkaj! — zastrájala sa, — nebudeš ma ty viac budiť!

— Marka, zarežte toho kohúta! — nakázala kuchárke.

Anka vybehla do kuchyne.

— Miška zarežú! — skríkla zdesene.

Deti začali plakať. Anka sa vrhla pod posteľ za kohútikom. Slečna zbledla hnevom.

— Vezmite kohúta a zarežte ho! — prikázala kuchárke. A keď sa ona k tomu nemala, sama vyňala Miška spod sita. — Miška zabijú — ach, Miška! — kričali deti.

Kuchárka dojatá detským plačom váhavo ostrila nôž. Miško netušiac, čo sa s ním ide stať, pokojne sa díval na ňu veselými očkami. Nemala srdca pripraviť ho o život.

— Mohol by bývať v kuchyni pod sporákom, — neisto namietala.

— Ach, slečna, nech býva v kuchyni alebo na dvore. — Nedajte ho zarezať, slečna, nedajte! — prosila Anka úpenlivo.

— Nič tu netreba, nijakého kohúta! Dosť je vás čo živiť, nie ešte čo by si kto zmyslel. Berte ho!

Kuchárka vzala Miška a vyvrátila mu hlavu nad škopík. Vo dverách sa ozval výkrik, ktorý prehlušil nárek detí. Deti sa vrhli ku dverám.

— Ondrejko! Miška zabijú! Nedaj Miška — Ondrejko!

Chlapec vydesený krikom vrhol sa ku kuchárke vo chvíli, keď pretiahla nožom cez hrdlo úbohého kohútika. Udrel ju po ruke — Miško padol na zem a strepotal sa s odrezanou hlavou. Jasná krv striekala z otvoreného hrdielka.

— Ondrejko! Miška zabili! — stonali zúfalo deti.

Ondrejko sa vrhol k slečne. Bledý, so skrivenou tvárou, so zaťatými päsťami.

— Čo — čo ste urobili! Čo ste urobili?! — kričal omámený žiaľom detí i vlastnou hrôzou.

— Čo chce? Aj tak si ho ukradol — ty — ty — zlodej! — zajakala sa slečna.

Chlapec zbledol.

— Neukradol! Vy - vy zlá! Vy zlá…!

— Zlá! Zlá! — kričali deti za ním.

Slečna, do krvi urazená, lapila chlapca za golier a postrčila ho ku dverám. Ako ho zvrtla, z vrecka mu vypadol baránok. Slečna sa rýchlo zohla a bez rozmýšľania ho hodila do ohňa. Suché, vyleštené drevo sa vznietilo belasým plamienkom.

Ondrejko sa nechápavo zahľadel na horiaceho baránka, potom schytil zo stola zakrvavený nôž a vrhol sa k slečne. Našťastie mu zachytila rameno a vyrazila mu nôž z ruky.

— Zabije ma! Chyťte ho — lotra! — kričala slečna, naozaj preľaknutá.

Kuchárka so Zuzkou sa vrhli na chlapca. Vzpierajúceho sa im ho podarilo strčiť do komory. Zamkli dvere — bol uväznený.

— Jaj, lotor! Veď ten by nás bol vstave pobiť! — oddychovala slečna.

— Pustite ma! Pustite ma domov — do hôr! — kričal, bezmocne sa dusiac zlosťou i žiaľom.

— Hej, do hôr — ta si súci! — zlostne sa rozosmiala slečna. — Už dnes je hotový zbojník — a čo, až vyrastie!

— Pustite ma, do hôr pôjdem! — kričal Ondrejko.

— V hore sú vlci a medvede! — ohlásila sa mu Zuzka, v ktorej sa ozvala sústrasť s úbohým chlapcom.

— Nebojím sa! Medveď je lepší, ako vy! Neublíži, ak jemu neublížia. Vy ste horší, ako vlci a medvede!

— Hej, medzi divú zver — medzi seberovných ho ťahá! — jedovato usúdila slečna. A narýchlo sa obliekla a išla k slúžnemu na poradu.

Ondrejko dlho tĺkol päsťou do dverí. Keď videl, že si nepomôže, zúfalo sa hodil do kúta na vrecia so švábkou a kŕčovite zaplakal. Žiaľ za Miškom, nenávisť, bezmocná zlosť — to všetko sa roztopilo v slzách. Plakal, ležiac dolu tvárou, až sa zachodil žiaľom. Slzy ho pálili, v ušiach mu hučalo, hlava mu horela. Prestal, keď už bol úplne vysilený.

Cez zavreté dvere bolo počuť hluk: deťom dávali večeru. Potom počul živý rozhovor a smiech: kuchárka so Zuzkou si rozprávali o výstupe s ním, s Ondrejkom, ako sa ho i samé zľakli. Teraz im celý prípad pripadal smiešny. Zuzka sa smiala na celé kolo. Potom všetko stíchlo.

V komore bola tma. Cez neveľký oblok i vo dne padalo len toľko svetla, koľko bolo nevyhnutne treba. Večer presinieval oblok iba nejasne. Ondrejko stúpil na vrece a pozrel sa von. Videl kúsok oblohy, na nej zopár drobných hviezd. Zažíhali sa jedna po druhej a clivo mrkali priamo do oblôčka. Dolu na zem bolo z obloka hlboko, hore k sviatočnému, tichému, hviezdnatému nebu vysoko.

Ondrejka sa zmocnila clivota. Zdalo sa mu, akoby už bol ďaleko — ďaleko — ďaleko od sveta. Akoby sa už zblížil s tým tichým, ďalekým, radostným svetom tam hore. Ach, keby sa mohol ta dostať! Keby mohol ta — za starým otcom!

— Starý otec…, prečo ste ma tu nechali…? — šepkal si, cítiac nevýslovnú ľútosť sám nad sebou. Túžba za horami, za salašom ovládla ho celého. Ach, keby mohol von — keby mohol odtiaľto — nech by hoci v horách zahynul. Aspoň by nemusel bývať v meste — s ľuďmi — ktorí sú horší ako zver! Ach, keby sa mohol dostať von!

Na dvore zažali lampu, svetlo padlo práve do obloka. Ondrejko otvoril oblok a dychtivo vyzrel von. Videl kolmý hladký múr, pod oblokom dvor dláždený kameňom — hotová priepasť. Keby mal povraz, nebál by sa, spustil by sa dolu.

Zavrel oblok a potme posnoril po komore. Nebolo tam ničoho.

Zdrvila ho zima. Schúlil sa na vrece, založil skľavené ruky pod pazuchy. Vysilený žiaľom i plačom stratil vedomie — zdriemol.

Zobudil ho hluk — ktosi otváral dvere. Do komory padol pás svetla: Zuzka mu dnu hodila pokrovec s plachtou a hlavnicou. Uľútilo sa jej chlapca, ktorého nepovažovala za zlého. Do plachty zavinula kúsok chleba a zopár studených zemiakov. Chlapec sa prebral zo sna. Ako sa poševelil, Zuzka so strachom pribuchla dvere a zamkla na kľúč. Ale hneď sa zasmiala sama sebe.

— Ondro, Ondro, čože si to vykázal? — Obesia ťa — uvidíš! — A opäť sa zasmiala svojmu surovému žartu.

Chlapca raz zima drvila, raz ho zasa nadchodila horúčosť. Nahmatal plachtu s hlavnicou a zavinúc sa do koberca, ľahol si na vrece so zemiakmi. Bolo mu tvrdo, omínalo ho na všetky strany, no predsa to bolo lepšie ako na holej podlahe. Zahryzol do chleba, čo v plachte našiel, no nemohol ho prehltnúť — sťa by bol do kameňa zahryzol. Zuzin žart ho veru neuspokojil; jeho rozrušená myseľ mu predstavovala výčin proti slečne v strašnom svetle. Obesia ho — riekla Zuzka! Prídu ráno, vezmú ho — a obesia! A on sa im azda ani neubráni…

— Ujdi — ujdi! — šepkal mu cit sebazáchrany — oblok nie je tak vysoko, ako sa ti zdá…

Skočil, sťa by ho už lapali. Domotkal sa k obloku — hľadí: dolu priepasť, nevidno ničoho. Iba lampa ospalo sliepňa do oblôčka…

Obrátil sa, že si ľahne a bude spať, lebo ho strašná ospalosť nadchodila. No čo vidí?! Namiesto spania — oblok, uzučký, úzky oblok a on prelieza ním von na slobodu! Keby preliezol — bude všetko dobre: za oblokom zelená poľana, vôkol šumiaci bor — na poľane ovečky — pri ovečkách Michal na fujare preberá… — Ondrejko — poď! — kričí Michal úzkostlivo. A on chce von, nasilu chce von, no oblok sa čím ďalej, tým viac úži… A hľa, už i mreže v ňom rastú…! Ondrejko prelieza, prelieza, mreže držia, tlačia… Zrazu len mreže povolili a on padá, padá…

Skríkol a prebudil sa. Ležal na vreci, celé tielko ho strašne bolelo. Obrátil sa vydesený a zahľadel sa do obloka. Lampa na dvore sa akoby rozhorela, svetlo padalo cez oblok na stenu. Ale jemu sa horšie hľadelo do svetla, ako byť v tme — tak ho oči boleli. Ukryl hlavu pod pokrovec — no i tak mu svetlo rovno do očí žiari, bodá ho sťa ihlami, rozhára sa…

Úžas… div! Svetlo sa leje oblokom, roztláča ho, celá stena sťa by sa v ňom topila. A nielen stena, i nebo a zem akoby sa v tom čarovnom svetle topili a stápali do seba. A on, Ondrejko, ležiačky vidí dolu i hore. A už niet pod oblokom priepasti, ani vysokej hviezdnatej hĺbky, tamhore je iba žiara — žiara, po akej kedysi prišiel k nemu baránok boží! A v tej žiare, ako kedysi, prichodí ktosi rovno k nemu.

— Starý otec! — chce skríknuť Ondrejko v nesmiernej radosti, no nemôže, tak mu od divu hrdlo stislo. A len v mysli sa prešťastný spytuje:

— Čo robíte, starý otec?

A starý otec, hoci ani slovka nevyslovil, odpovedá:

— Ovečky pasiem, Ondrejko, zlaté ovečky.

A Ondrejko naozaj vidí ovečky na zelenej poľane. Jednej z nich sťa by bolo zlata do vlnky napadalo… A na čele hviezda.

— Baránok! Baránok boží… ach!

Vydýchol šťastím a prebudil sa. Oblokom sa neisto vkráda, presinieva zimné ráno… Kdesi v ulici víťazne kikiríka kohút.

Napriek zlej noci predsa trochu posilnený Ondrejko si odrazu uvedomil všetko, čo prežil a čo ho čaká. Ukradnutý nôž — surový švec — zlá slečna — hnev učiteľov — vraždenie kohútika Miška — i ako zdvihol krvavý nôž a vrhol sa na slečnu.

Ach, len preč — preč, ďaleko odtiaľto!

Zišiel zo svojho tvrdého lôžka a posnoril po komore. Bolo už dosť vidno, aby videl predmety. Zrak mu padol na debnu s hábami a skoro skríkol od radosti: na debne ležal starý nôž, ktorým zemiaky bielili.

Ondrejko vzal nôž a plachtu a usilovne sa dal do práce. Nôž bol tupý, obyčajný škrabák, no plachta bola zošitá na mrežku a nebola už nová. Najtiaž načať. Dosť ľahko ju rozrezal na dvoje. Srdce mu tuho bilo. Celá vec sa mu zdala byť ľahká a jasná. Nadviaže plachtu, uviaže na oblok a spustí sa.

Pohľadal chlieb i studené zemiaky, čo mu Zuzka večer hodila a vopchal do vrecák. Keď otvoril oblok, opálil ho mráz, až mu slzy nabehli do očí. Pevne priviazal koniec plachty o obločný rám a vyzrel von; hĺbka sa naň zasa škerila tak ako včera. Hoci mu pri tom pohľade zovrelo útroby, odhodlane vyliezol na oblok. — Eh, z akej výšavy valasi skákavali! Zavesili sa na konár, rozkolísali sa a s konárom dolu na rovné nohy — ani čoby krídla mali! Nikdy sa im nič zlého nestalo. A on tieto kumšty robieval s nimi a nič sa mu neprihodilo… Aj teraz zlezie pomaly ako po konári, rozkolíše sa a skočí, na rovné nohy… A pôjde, kam ho oči povedú.

Ondrejko pozrel na nebo, prežehnal sa a so zažmúrenými očami sa zavesil na plachtu. Odvisol v studenej, nepriateľskej hĺbke… Akési obrazy veľkou rýchlosťou preleteli pomimo neho.

A padal…, padal…

Ondrejka našli na dlažbe… Z úst sa mu liala krv, tvár bledá, tielko meravo vystreté na tvrdom kameni. Ležal tam s prísnym, no víťazným výrazom v zmučenej tvári. A ten výraz sťa by hovoril:

— Utrápili ste ma, umučili — ale už mi nezabránite letieť do krásnej tatranskej vlasti…!

Nuž, leť len, s Bohom si leť, duša Ondrejkova — ubolený Baránok Boží! Život ťa surovo vytrhol z krásneho hôrneho sveta — za jeho radosti a krásy dal ti iba trápenie… Tu dolu v sebeckom zhone nik nerozumel tvojej prostej duši…! Verím, že nepoletíš do raja tam nad hviezdami, radšej do tichej, snivej slovenskej samoty tatranských hôľ — šťastná, smrťou oslobodená slovenská duša Ondrejkova!