Koreň a výhonky II.

Román S. H. Vajanského Koreň a výhonky tvorí osobitnú kapitolu v dejinách slovenskej literatúry. Vychádzal najprv v časopise Slovenské pohľady (1895 a 1896). Knižne vyšiel až o dvanásť rokov, roku 1908. Autor ho, podobne ako skoro všetky svoje práce pre knižné vydania, podstatne prepracoval, rozšíril a na mnohých miestach posunul do celkom iných polôh, než bolo časopisecké znenie. Týmto prepracovaním nepribudli iba nové vety, alebo odseky, ale dokonca celé kapitoly, a tak napríklad v druhej časti románu máme namiesto pôvodných dvanástich časopiseckých kapitol pätnásť knižných.

Pri našom knižnom vydaní siahame za pôvodným časopiseckým textom, ktorý má menej filozofických a intelektuálskych úvah, a dej má dramatickejší spád. Takýto prístup k problému neznamená zníženie hodnôt románu, ba naopak — jeho vyzdvihnutie a zdôraznenie tých pozitívnych čŕt, ktoré v časopiseckom znení vystupujú oveľa vypuklejšie než v doplnenom texte knižnom.

V románe Koreň a výhonky stretávame sa s prostredím, ktoré súvisí s konkrétnymi autorovými skúsenosťami. Už Škultéty, keď recenzoval v Pohľadoch (1908, 443) Vajanského román, napísal, že „pôvodca znal takých ľudí (ako sú postavy v jeho románe), vídal, zažil, prežil podobné situácie, podobné výjavy. Videné pamäť jeho ,precedila‘, a z toho, čo zachovala vážneho a typičného, čo mu ostalo… ako na filtre, v chvíľkach tvorenia, z toho skladá svoje obrazy“. Toto konštatovanie je závažné nielen pre štúdium Vajanského tvorivej metódy, ale aj pre poznanie autorovho životného prostredia.