ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Život v Krásnom dome bol natresnutý a vydával falošné zvuky. A čím falošnejší tón, tým hlasnejší. Už svet bol pozabudol na prekrásnu kúriu, keď tam bol súlad; a teraz, keď sa harmónia narušila, razom počal hovoriť o nej. Lenóra sa chránila každej výstrednosti, nepodujímala sa na dobrodružstvá, nečasto vychádzala, nezvolávala k sebe hlučné spoločnosti, ale kam raz vyšla, už pritiahla k sebe oddaný, veselý krúžok; keď prišla do Rohova, všetko ožilo, roztatárilo sa, zavádzali sa polozabudnuté hry, tanec bol bujnejší, ženské slobodnejšie, mladí ľudia smelší. Sama sa naľakala, a uchádzala bez odbierky k Ráruske, u ktorej mala kone a s ktorou sa zase zišla.

„Čo ste to len urobili žene,“ dohovárala Ráruska Jánovi Drevanskému na trhu v Rohove. Pomykala ho za rukáv a vtiahla pod bránu najbližšieho domu; na rukách lengala sa jej taška. „Krásavica, anjel! Aká je zúbožená, vy tyran! Nie že by ste si vedeli vážiť takú perlu… Nikam nechodí, vädne tam v bláznivom Koričnom, kde sa vraj ukázal nový prorok Mohamed! A keď príde… na chvíľu vyjasní sa jej tvár, tu razom zmizne. Spoločnosť čaká… a ona už letí hradskou do svojho väzenia! Tmavo sa nosí, zúfa… Tyran!“

Ján sa nahrbil ako vždy, keď stál pred smelým človekom, alebo prosto drzým.

„Nik jej nerozkazuje. Ale však viete… nie ja!“

„Fuj, nehanblivý grobian! Namiesto aby ste ďakovali osudu, že vám hodil na lono taký poklad, vy sa škaredíte a hneváte fátum^[1]! Robíte výčitky, namiesto aby ste sa korili takej kráse a milote… Pletky sú to, čo spomínate, hra fantázie, rozruch mladosti a geniality… Mali ste si vziať Tinku Kabelovú, ak ste chceli mať slúžku, a nie ženu — dámu. Svet nejde tak, ako si vy myslíte, kopaničiar! Pri vašom ohromnom majetku smiešno je zmýšľať ako lipovskí mäsiari a sviniari! Hanbite sa!“

Jánovi bolo nevoľno; on sa skutočne hanbil. Nie síce preto, čo mu na oči vyhadzovala Ráruska, prestupujúc z nohy na nohu a fučiac prsami ako mechom, ale pre svoju čudnú, nevysloviteľnú slabosť. Mohol byť mravne rozhorčený, vnútorne nezmieriteľný, no pochvaly Rárusky mu lichotili, tešili ho. Ešte i táto srditá, zlá žena, ktorej ostrý, nič nešetriaci jazyk bol postrachom širokého okolia, nemôže sa vymknúť z čarovného kráža Lenóry a chváli ju tak oduševnene!

„Nedávno plakala u mňa,“ pokračovala Ráruska, „mne srdce krvácalo! Väzníte ju, prísahy, sľuby odberáte! Vaše deti hľadia na ňu kosom ako na netvora. Tá do seba zatvorená Mária opovážila sa neodvetiť na vľúdnu, materskú otázku. Sluhovia, znajúc vašu hrubosť, gánia a zle počúvajú. Ešte i Jožo nechcel priahať; ,pán nekázali‘, odvrkol Rike! Ej, Janíčko, Janíčko! Váš otec bol iný gavalier!“

„A žandársky oficier? A útek?“

Ján sám nevedel, ako ho zručná starena voviedla do intímneho tónu.

Ráruska spľasla tučné ruky.

„Dajtimibože, aké kriky pre jednu omeletu! Sedliak, sedliak! A grófka Dumont, čo to bola v kúpeľoch trenčianskych, hovoria, pochádzala z kráľovskej krvi! Znáte jej liaison^[2] s dvorným hercom? Nuž, čo sa stalo? Zostala grófkou a jej muž sa stal komorníkom. A Vevénička a Rapponyička, Mešterházička? Či mám ísť ešte ďalej, alebo vyššie? Lenóra je popri nich pravá Panna Orleánska. Nie tak, Janíčko! Znala som vás ako mladíka a vždy som vás rada videla. Dajte biednemu vtáčikovi slobodu, ináč zahynie v klietke.“

„Vtáčik bol na slobode. Prečo sa vrátil. Nezatváram ani teraz dvierka.“

„Nehovorte tak, ja poznám život, poznám vaše dobré srdce! Vyplňte, čo ste sľúbili, ona sa mi zverila.“ Tvár Ráruskina bola červená ako pivonka, malé očká nabehli slzami. Mocne potiahla Jána za rukáv. „Dünnagel dáva veľkú hostinu v čínskom pavilóne. Prosil ma oddať vám pozvánku,“ vtom vytiahla z tašky vkusnú obálku z pozláteného kartónu, „prijmite a sľúbte, že prídete so ženou a privediete svoje dcéry… Menovite svoje dcéry. Celý Rohov je zvedavý, chýr o ich kráse a nežnosti ide stolicou, a vy ich ukrývate pred svetom. Čo je to za spôsob?“

„Mojou zásadou je nevoziť dievky moje do Rohova. Čo je koho do ich krásy alebo nekrásy?“

„To je už cele po barbarsky… Nedarmo vám panslávom nadávajú do barbarov! Viete, ja sa politikou nezaoberám. Ale už toto je predsa zu viel^[3]! Mladým devám nedopriať zábavy, tanca, sveta! Či chcete z nich mať mníšky? Hovorím, celý Rohov s okolím túži vidieť tie vaše nežné kvety. Nikdy Rohov ešte nevidel takej zábavy! Má to byť ländliches Fest^[4] vo francúzskom vkuse; i holuby budú strieľať, i ohňostroj bude, kostýmy! Oh, Dünnagel — keď sa rozoženie, divy tvorí…“

Ján držal medzi prstami pozvánku.

„No, bravo! Prijali ste, sľúbili ste! Bravo, môj milý Othello! Len sa nemračte! Ja som sama rada, hoci pre mňa starú nemá zábava príťažlivosti… Aká pre mňa zábava! Vypiť šálku slabej kávy, driemkať a pliesť pančuchu. Ale ja tak pre druhých. Pravda, bývali časy, bývali. I ja som zažila sveta, a akého sveta! Terajšie časy nedajú sa ani porovnať, všetko je nakyslé, rozdráždené! Všade tá prekliata politika. Dýchať nemožno pre ňu!“

Drevanský bol celý ohlušený prúdom slov a rád by sa bol vymknúť. Ale keď urobil pohyb na odchod, Ráruska ho už mala za rukáv a počala znova.

„Treba hľadieť i do budúcnosti. Nakŕmiť a odieť deti, to nenie dosť. Otec je povinný starať sa i o iné. Čo oko nevidí, srdce nežiada. Mária už zreje, už treba pomýšľať na ženícha. Vedela by som.“

„Ďakujem, ďakujem,“ pretrhol ju Drevanský a tichým pohybom ramena oslobodil svoj rukáv. ,Tá baba nehovorí zo seba,‘ podumal, a s poklonami vyslobodil sa spod brány.

V kasíne naňho dorážali strategickým nábehom. Dünnagel bral ho popod rameno, pošuškal mu najnovšie stoličnopolitické tajnosti s otvorenosťou priateľskou, vtrhol ho do karát, do družnej besedy. Ján, ktorý už od rokov nebol v podobnom valnom kruhu, pil nad obyčaj, rozčúlil sa hrou i vínom, takže dal Dünnaglovi ruku, že príde na jeho zábavu… Keď sadol na voz neskoro v noci, mal hlavu ťažkú, víno, dohánový dym, hluk, vrieskavé husle Cigánove, lichotivé reči rohovských pánov, to všetko zunelo mu v ušiach.

Na druhý deň zobudil ho tuhý bôľ hlavy a temer hlasno zastonal pod ťarchou mravnej mačaciny. Najviac ho mrzelo to, že už sám nevedel jasne, čo všetko pohovoril. Citovým ľuďom je nebezpečný mámor pijanský. Rozpomínal sa, že po hre a pijatike dlho sedel s notárom v bočnej „klebetnici“, malej izbe kasína, oddelenej od dvorany, rozrečnil sa o svojich rodinných, i politických, i národných veciach, potom prišli ta ešte i iní, Sáplaty, slúžny, Rybka, povstala hádka, on sa horlivo hádal… Z dvorany hučala do rozhovoru hudba, treskot biliardových gúľ a nezriadený maďarský spev rohovských fičúrov. Pamätal sa, že udrel raz päsťou na stôl… že potom skočili niektorí a vyviedli von hodne podnapitého nového advokáta. Mierny, triezvy Ján nijak nevedel si vysvetliť, ako sa mohol tak popustiť. Z chaosu temných rozpomienok, ako bôľny punkt, odrážal sa sľub, že príde na „ländliches Fest“ so ženou i deťmi. ,Už som zase v závoze,‘ pomyslel si, a nevládal hlavu zdvihnúť z horúcej podušky. Slnko dralo sa šalogátrami. Ženina posteľ bola už postlaná. V dome bolo akési trápne ticho.

,Nie a nie,‘ uzavrel. ,Treba sa zaprieť. Čo sa týka dcér, pomoc ľahká! Aká som ja baba! Aký som nešťastník. Darmo som sa chvastal, že otcove hriechy zahladím, že jeho odštiepenie od starého koreňa napravím návratom k zemi, k národu, k ľudu! Pekný návrat!‘

Lenóra vošla na palcoch. Zažmúril oči a pritvoril sa spiacim. V rannom pološere, v krásnych nedbalkách, pružne sa naklonila nad ním. Protivno bolo mu pretvarovať sa, otvoril oči.

„Čo nového v meste?“ pýtala sa s milou ľahostajnosťou. „Ani neviem, kedy si prišiel… inu, zabavil si sa.“ Položila mäkkú dlaň na jeho čelo a sadla k nemu na elastický matrac.

„Nič nového! Ba… priniesol som pozvanie…“

Lenóra nepočula, alebo nechcela počuť o tom.

„S Ráruskou som hovoril. V kasíne ma zadržali. Zle sa cítim.“

„Nuž polež! Pošlem ti čaju, vypi bez cukru.“

Vstala takým voľným, pružným pohybom, že Ján nevdojak obdivoval jej bielu postavu. Bohaté, temné vlasy splývali bieluškým nedbalkovým kabátikom. Lenóra sa zaradovala: Ráruska, zdá sa, dobre hrala svoju rolu. Milá tetka Ráruska!

Okolo poludnia vstal Ján, a oblečený cítil ešte viac následky včerajšej pohuľanky. Lenóra bola celý deň samá vďaka a ľúbeznosť. Ján nijak nevedel s farbou von. On totiž pevne uzavrel odviezť dcéry na „Chudobku“, aby boli ďaleko od pokušenia, a on aby nemohol splniť, čo posľuboval.

Na tretí deň bolo všetko uchystané. Lenóra sa neukázala celý deň, keď zvedela o nezlomnej vôli Jánovej. Keď Jánov trochu starodávny batár vychádzal z brány na dedinskú cestu, stretol sa s elegantným kočiarom baronesy. V kočiari sedela baronesa s Giesebrechtom Kunom Lotharom. Mária pozrela na otca dlhým, trápnym pohľadom, útla Julka sa zapýrila a zlostne, hrdo pohodila hlavou. Batár sa ticho klátil hore zlou, skalnatou cestou. Všade kresali brvná, šili došky, aby pokryli pohorené domy. Mnohé boli už pod slamou, len tu i tu čnel čierny, obhorený komín ponad nekrytú ešte povalu. Hranice poloobhorených trámov černeli sa po dvoroch. Koričňanci sa rýchlo zotavili. Húževnatá sila väzí v ľude, ktorá sa ukáže až po väčšej pohrome.

Akonáhle minuli dedinu, tak tvrdo navštívenú, z ktorej ešte vždy páchol zastydnutý dym, ačkoľvek už dva mesiace prešli, cestovatelia vžili sa do lepšej nálady. Počasie bolo jasné, teplé, ačkoľvek jeseň už poslala predznaky svojho príchodu. Zorané už strniská sa černeli, stromy, ovocím obťažené, klonili ratolesti až nad samú hradskú, takže neraz prišlo hlavu kloniť a uhýbať sa na vysokom batári. Dediny sprava i zľava ukazovali sa v milej, spokojnej tichosti. Slnko bolo ešte dosť vysoko, keď z hradskej napravo ukázala sa húšť vysokého stromovia a nad stromovím biely front Vrábeľovho mlyna s okrúhlymi oblôčkami. V hlbokej doline ležal mlyn, takže rovno z hradskej nebolo možno k nemu vozmo. Bolo treba zájsť popri ňom, a potom sa vrátiť z punktu, kde sa i hradská nížila. Neveľký, ale tuhý a stály horský potok rútil sa z vysokého, hodne nakloneného žľabu na ohromné korcové koleso. Málokde vidno také veľké koleso, ako mal mlyn na „Chudobke“. Dedinský technik, ktorý ho konštruoval, mal dobrý prirodzený rozum. Ustrojil úzke, štíhle koleso s nebývalým diametrom, aby využil neveľkú vodu. A skutočne, mlyn na „Chudobke“ bol chýrny, ačkoľvek neznal nič o nových amerických zdokonaleniach, a mlel ticho, po starosvetsky. Kanály a žľaby boli tak vedené, že voda, jasná ako krištáľ, zvysoka padala do korcov a vrtela ohromné koleso junáckou silou. Trieštila sa na kolese na vodnú hmlu, takže pri slnku nastávala okolo kolesa dúha. Pod kolesom bola bujná zeleň, húština okolo veľkej priehlbne, vždy zovretej večným vodopádom.

Okolie mlyna bolo krásne svojou divokou prírodou. Vrábeľ a jeho predchodcovia nestarali sa o takzvané ponaprávanie prírody a dali jej voľný chod. Tam rástlo všetko, napomáhané vlhkosťou, bujne a slobodne. Vrábeľ sa uspokojil tým, že neďaleko korcového kolesa ustrojil búdku, kde bolo dobre posedieť; v sparné dni bolo tam vlažno, a v chladnejšie teplo, lebo vietor nemohol ta preniknúť.

Hostia prišli nepozorovane. Z hradskej ich nevidel nik spúšťať sa pre húštinu, ktorá objímala požehnaný kútik zeme; keď schádzali, tvrdo zahamujúc, na mlynskú cestu, kryli ich veľké staviská hospodárske. Ján pomáhal dcéram z voza. Hlasno, mäkko šumel potok, hádžuc sa odhodlane na koleso, hlasno do šumu rapčal mlyn. Julka bola úprimne nadšená pre ňu novou hudbou. Už dávno ju nepočula.

„Ach, ako milo, ako milo! Tu raj!“ riekla, naťahujúc dlhým sedením stŕpnuté nohy.

„Židia, Židia!“ bolo počuť detský hlas, a z húštiny vynoril sa bosý, osemročný chlapček a rýchlo preberajúc bielymi, tučnými nôžkami, letel k mlynu.

Ján sa chutne zasmial.

,No, ale ste naozaj ešte v zdravom vzduchu,‘ podumal. ,Skutoční autochtoni.‘

Na krik malého synka vyšla z dvier Judka, zacloniac rukou oči pred slnkom, práve svietiacim na mlyn.

„Ach, ty prašina,“ riekla, usmievajúc sa plnou, ešte vždy peknou tvárou.

Hneď poznala Jána i dcéry. Ale neletela im v ústrety. Stála ticho, s rukami nad očami a prívetivo sa usmievala. Jánovi bola síce tetkou, ale mladšou o dva roky, takže v ňom videla viac strýca, než on v nej tetku.

„Daj mi opatriť kone, Judka,“ riekol Ján, blížiac sa k schodkom, vedúcim k dverám.

„Starý, starý!“ volala Judka, obrátiac sa tvárou do dvier. No jej hlas bol zahlušený neustálym klepaním mlyna. Zdalo sa, že celý ohromný dom otriasa sa tým klepaním. Páchlo zbožím a múkou. Veraje, schody, zábradlie v nich, všetko bolo zabielené múčnym prachom.

Ján podal Judke ruku, ktorú ona akosi nezručne chytila, zásterkou utrela si tvár a bozkala ho na líce.

„Milí, milí,“ riekla, „boh vás priniesol! Poďte, dievčatká,“ doložila, keď videla, ako obe devy zostali pred schodkami, nevediac, čo počať.

„Prepáčte — u nás samý hurt, samý tresk. Zastav!“ zavolala na mocného, mladého mlynára, ktorý sa ukázal pri žľabe. „Ináč sa nedovolám muža.“ Mladý mlynár skryl svoju kučeravú, múkou napudrovanú hlavu a o chvíľu prestal klepot, len voda šumela mäkkým, príjemným šumotom.

Na neobyčajné zamĺknutie mlyna Ján Vrábeľ bežal príkrymi schodmi mlynice, akoby ho Turek hnal. Drepčil zvyknutými nohami tak rýchlo, že bys’ myslel, musí padnúť. Cestou pozrel na palečné koleso, ktoré stálo, mihol na vreteno, či hádam tam nestala sa nejaká chyba. No pri dverách už spoznal príčinu slávnostného zastavenia. Usmial sa, tisol ruku Jánovi.

„A ty, pochabéľ!“ zavolal na ženu, „tu hostí, milých hostí vítať… Nech sa ľúbi bližšie.“

Viedol rodinku do bytu, ktorý bol síce spojený s mlynským staviskom, ale predsa s osobitnými múrmi. Tam bolo priestranne. Tri veľké izby, zariadené po meštiansky, ba temer moderne, lenže nie vydržano. Miešalo sa tam sedliacke s panským, starobylé s novozavedeným. Vrábeľ pochádzal z rodiny mlynárskej; tak ďaleko nesiahal jeho rodokmeň, že by bol zvestoval o predkovi nemlynárovi.

„My sme celí z múky,“ hovorieval, „ako veľkonočná calta.“

Dievčence sprvu zarazila nová, trochu nízka atmosféra, miešanina, pozostávajúca z toho, čo videli na Lipovej, a z toho, čomu zvykli v Novom Sade a Krásnom dome. No zarazenie trvalo nedlho… Malý Jožko, ktorý ich tak nepekne privítal, zaujal čochvíľa živú, priateľskú Julku. Ona skoro skrotila jeho divokosť a pritiahla ho tak silno k sebe, že chlapä neodchodilo od jej suknice. Pomaly vyliezli skadesi i tri dievčence, na slávu Judky buď rečeno, všetko v lipovských šatočkách. Najstaršej bolo štrnásť rokov. Najviacej okúňal sa sedemnásťročný syn Janko; bol určený za mlynára, nevychádzal z domu. Viac detí nebolo pod rodičovskou strechou. Dve dcéry boli už vydaté a jeden syn bol na cestách s Mišom Drevanským. Ladislava čakali naskoro z Pešti.

No Janko sa nesmel dlho okúňať. Vyzvali ho, aby ukázal dievčencom mlyn, ktorý zase počal hrmieť a otriasať celou stavbou.

Hodne zmútený previedol devy celým mlynom, mumlal nezrozumiteľné pre nich technické výrazy a ponáhľal sa tak schodmi a mlynicou, že devy sotva stačili za ním. Ich dusil nezvyklý múčny prach a odurmaňovalo hučanie a trasenie.

„Toto je palečné koleso,“ riekol Janko. Vrstvou múky na jeho tvári prebíjal sa zdravý rumeň ešte temer detských líc. Ukázal prstom na rýchlo otáčajúce sa suché koleso, zapadnuté šedým prachom. Hriadeľ, na ktorom sa krútilo, siahal cez otvor v múre. „Palce palečného kolesa zadierajú do vretena,“ riekol už smelšie mladý cicerone, „od toho sa vrtí.“

„A to všetko robí toľký hurt?“ pýtala sa Julka, keď videla vrtiace sa vreteno. Mala uši temer zaľahnuté nezvyklým tartasom.

„Nie ono natoľko… Ono vrtí horný kameň, vlastne praslicu…“ Janko sa zmiatol. „Ale hurt robí vlastne pohrnáč, udierajúc na žabkovú obruč.“

„Ako?“ pýtala sa Julka, nepočujúc pre mlynský klepot slová, jej cele nové. Šuhaj naklonil sa k jej ušku a repetoval povedané. Mária bez záujmu, ale trpezlivo išla mlynom.

Devy obdivovali potom vrchný žarnov, krútiaci sa tak rýchlo, že im bolo strašne. Pozerali, ako sa striasa kôš, ako sype sa potom polozomleté zbožie, ako to všetko ide svojím riadom. Janko ukazoval im i lub, i žajbro, i hlavnicu, ktorou regulujú žarnovy. Julke išla už hlava dookola ako onen vrchný kameň mlynský. Vyšli i príkrymi, zamúčenými schodmi, kde meláči nasýpali zbožie do košov, prešli rýchlo i šalandu, páchnucu ťažkým vzduchom. Dávno neotvorené obloky boli pokryté múčnym prachom.

„Dosť na prvý raz,“ riekla Julka, keď vyšli von z mlynských dvier. Jej topánočky boli zaprášené a ona veselo dupkala po tvrdej, uchodenej zemi pred mlynom, aby striasla prach.

„Ty si Mária, zapudrovaná,“ smiala sa Jula; a skutočne, na temné vlasy Márie napadalo jemného prášku, že sa premenili na šedasté, no i na tvári Julky ostali stopy mlynskej vizity: bola zabielená na líci a čele.

Pod kolesom v drevenej búdke našli už zakrytý stôl. Judka vrtela sa okolo večere ako nejaká mladá nevesta. Všade bola, raz v kuchyni, raz pri stole, raz v komore. Jej silné ruky mihali sa všade, a vzdor svojmu objemu pohybovala sa ľahko, nenútene, s istou gráciou, ktorú dáva iba istota a sila.

Vrábeľ sedel v búdke s Jánom Drevanským, zahĺbení v neveselom rozhovore. Dievčencom dali udice. Obe sedeli nad priehlbňou, neďaleko od toho miesta, kde veselá záplava do biela spenenej vody rútila sa korcovým kolesom nadol. Tam už bola voda tichá, hlboká, uchádzala plavným tokom pod husté jelšie, ktoré tvorilo nad riečkou hustý baldachýn. Obom sa skoro podarilo už chytiť po rybke, čo ich opravdu tešilo.

„Nuž čo, ako u vás?“ spýtal sa Vrábeľ, keď Judka odbehla, prehybujúc sa širokým, mocným driekom.

„Smutno, ujček, smutno! Veď viete, čo ma tlačí. A neviem nijak von z osídla. Ešte i Robina mi chodí na hrdlo, i jeho rodina. Nemáte pochopu, aké majú spôsoby oberať človeka. Raz to, raz druhé. Ak tak veci ďalej pôjdu, neviem, či vychovám deti! Zle je, zle!“

Vrábeľ riekol s hnevom:

„A kdeže je poriadny kocar na Robinovu perepuť! Hej, prišli by na mňa!“

„To sa ľahko povie! I ja som si to často hovoril. Ale niet sily. Vidíte, všetko som už proboval, i rozsobáš, i hriech, i zvadu… Nevydržíš. Stvorený som pre mier. Draho ho platím!“

„Keď len dávate a dávate! Odoprieť!“

Akí bývajú ľudia múdri v dielach cudzích! Vrábeľ dobre radil, ale sám nevedel odoprieť synovi a žene požiadavky, prevyšujúce jeho sily, a k tomu škodné, ba záhubné pre mladého človeka.

„Myslíte, že oni prídu vždy priamo pýtať? I to sa robilo, no tam som urobil koniec. Ale to ide ináč… Prídu hotové kontá od remeselníkov, kupcov. Úpisy, ženou podpísané, zmenky ňou žírované… V dome sa míňa všetko, akoby na oheň hádzal. Čo odišla Tinka Kabelová odo mňa a všetkým zavládla ženina Nemka Rika, mizne všetko, akoby dlaňou pľasol. Len peniaze a peniaze. A žijeme pritom horšie, nič sa nenadobúda. Žena v Rohove opáli každý sklep, každý krám, a kupuje nepotrebné veci, ktoré sa povaľujú po kamrlíkoch alebo pokazia v komore. Nosí za pásom kľúče, ale pritom všetko rozvláča sa nemilosrdne. Smutný som, veru, smutný a so strachom hľadím do budúcnosti.“

„Tak, to je u nás pravidlo! Náš človek obyčajne počína s dlžobami, pachtí sa pol života na splátke, a keď by už mal žiť sebe i druhým, i národu, i deťom — musí, chudák, odobrať sa z tohto plačlivého údolia… Ale i tí, ako vy, čo ste zdedili mohutné základy, topíte sa ako ľad, vyhodený na breh rozvodnenou riekou z jari. A keby ste aspoň pre seba vydávali ťažko nazhromaždené dobro! Nie, ani jeden. Poznám desať, dvadsať našich ľudí, ktorí sa dobre majú, alebo sa mali… Jeden vydá dcéry za odrodilých úradníkov a pozlacuje slovenským grošom maďarónsku domácnosť, druhý si vezme fiflenu, ktorá rozfŕka groše na márnosti, tretí odchová synov pre cudzotu; štvrtý, keď nadobudol kapitál, sám sa skazí, odpadne! Kde sa máme potom brať? Musíme hynúť. I ja už banujem, že som dal Lacka do škôl! Bohvie, čo z neho bude. Mal som ho nechať pri mlyne!“

Judka priniesla misu chutnej, voňavej baraniny, začula posledné slová mužove a zaškaredila sa.

„No len žaluj, ustavične žaluj na svoje dieťa! Čože už len chceš od neho!“

Krásne veľké oči Judky len tak svietili hnevom a súčasne i materinskou láskou.

„I ty obanuješ,“ riekol ticho Vrábeľ. A on ani nevedel, že Judka podpísala úpis na päťtisíc úžerníkovi Jonášovi Haberwieserovi v Rohove, aby vyručila syna z nebezpečných klebiet v Pešti. Bola v tom zamiešaná i história so založeným indexom kamarátovým. Vrábeľ o tom všetkom nemal tušenia; i to, o čom vedel, bolo dosť smutné. Vedel, že Lacko skúšky neskladá, ba od študujúcich Lipovanov sa dozvedel, že nebol dva semestre ani zapísaný na univerzite.

„Obanuješ, Judka!“ dotvrdil Ján; „i láska rodičovská má mať hranice.“

„Ale môj nemá žiadnej lásky. Syn bál sa prísť na férie, robil u advokáta. Nevideli sme ho od Vianoc. Nasilu som ho domov zavolala. Boh dá, v tieto dni príde.“

Prišli dievčence, večera bola tichá. Ján Drevanský ponáhľal sa domov. Darmo ho zdržiavali. Mesačné svetlo umožňovalo nočnú cestu.

„O dva týždne prídem pre vás,“ riekol Ján, sadajúc do batára. Julka mu ešte raz bozkala ruku, stojac na stupenke.

„Dolu, dieťa, kone trhnú.“ Ona odskočila rezkým skokom a posielala za otcom rukou bozky.

Dievčence, akoby v cudzine opustené, pocítili letmo bôľ rozlúčky, ačkoľvek krátkej. Im sa nechcelo spať. Večer bol teplý, jasný. Preniesli si lavičku z búdky a sadli ako dve lastovice ku kolesu.

Voda šumela, plieskala do korcov, z nich prelievala sa po bokoch; hlavný prúd vylieval sa dolu z korcov a dunel v spenenej, veľkými vlnami rozhúpanej priehlbni. Mesiac stál temer v úplnku nad vyvýšenou hradskou a menil vodné prúdy, roztrepané kvapky v čisté, tekuté striebro. Julka položila hlávku na plece Márie a hľadela do krásnej hry vodnej. Husté stromy ľahunko šumeli nad hlavami mladých diev.

„Nikdy som ešte nezažila taký večer,“ riekla Julka s tichým vzdychom. „Mne je, akoby som bola prenesená do cudzích svetov. Ťažko uveriť, že sme na „Chudobke“ u uja Vrábľa.“

„Mne sa ľúbi chlad, ktorým veje od kolesa… Akoby drobunké hmlisté kvapôčky sadali mi na tvár. A ten šum! Pozoruješ, nenie jednotvárny… mení sa…“ Mária zatíchla, počúvajúc.

„Spieva, spieva,“ doložila Julka, „takú večnú, ťahavú melódiu bez konca… Mirko takú raz nôtil, tuším nemeckú.“

„Z Tannhäusera^[5] — pamätám — ale počúvajme…“

Devy zatíchli. Mesiac, trochu zmenšený, vystupoval výš a výš. Šum stromov zatíchol — nastalo úplné bezvetrie. Len voda „spievala“ svoju nekonečnú melódiu — takt do nej vnášali samy poslucháčky. Mária rozoznávala i melódiu, akési dumné recitatívo… Julke sa zdalo, z potoka, padajúceho z takej ohromnej výšky, zuní mäkký, melodiózny, zmyselný valčík. I koleso akoby sa vrtelo vo valčíkovom takte. Jedna hudba a dve rozdielne ozveny v dušiach.

„My sme vlastne siroty,“ riekla razom Júlia, nakloniac sa k uchu Márie, „a nešťastné!“

„Jula, už som to raz od teba počula! Nehreš proti bohu! Či ty vieš, čo je siroba? Všetko máš, čo ti treba, otec nás tak miluje, dáva nám všetko, chráni. A ten večný otec, tamhore, odpúšťa nám všetky hriechy, netresce. Aká tu siroba?“

„Ach, Mariška, ty si silná… ale mne je často veľmi úzko! Ty sa ničoho nebojíš, všetko ticho znášaš. Či nám je dobre doma? Či máme dom? Ešte i tá protivná Nemka osopila sa na mňa, a pani matka na nás vrčí.“

„Pozri, ako sa luní tá krásna voda v lúčoch mesiaca, ako vrie a hádže sa pod kolesom. A tam ďalej tá sama vírivá voda razom stemnela a ticho, pekným, širokým, tichým tokom tratí sa pod jelším… Aké taje skrýva? Nemôžem dlho hľadieť na tichú vodu. Tak ma vábi…“

„To iste víla na teba volá, chráň sa!“ Julka prišla do veselšieho tónu.

„Ach, Juliška,“ pokračovala Mária, „i mne je ťažko, nevýslovne ťažko. Ale nie preto, že náš dom je taký znepokojený, a že hynie naše dobro. Vieš, ja sa nestarám o seba. Ale ťažko mi je pre otca, pre teba i pre ňu, pre macochu. Iste je najnešťastnejšia medzi nami!“

„A Mirka ti nenie ľúto?“ spýtala sa Julka.

„I toho, i toho! Písal mi, že má už u Linhardta pekný plat. Skúšku zložil — mohol by i samostatne vystúpiť. O pol roka mohol by sa ženiť… len moje privolenie chybí. Čo mu mám ešte povedať? Odpísala som mu, že ani len myslieť nemôžem na manželstvo s ním, že pri tej myšlienke úžas a strach ide na mňa… Ale on neverí! Otcovi písal! Predstav si, aké je to hrozné musieť tak hlboko zarmútiť dobrého človeka. Dobrý je, viem, nosil by ma na rukách; ale čo po tom všetkom, keď moje srdce pri ňom chladne. Ešte keď je tam, ďaleko, vo Viedni, môžem naňho myslieť priateľsky, milujúc ho. Ale keď sa blíži, keď vidím pokorný svit jeho čiernych očú, mráz ma obíde a v duši mi nevdojak mocne zazvučí určité, nezmeniteľné „nikdy“.“

„Fantastka! Namýšľaš si lásku k našim koričňanským svätým, i nelásku k úbohému Mirkovi. Mne je hrozné na neho hľadieť, o ňom myslieť. Veď chorie duševne pre teba. A Anička zase preňho. Zverila sa mi po pohrebe starých. Ale to len ťažko! Neviem, ako k tomu prišla — ona je taká romantická ako ty… Vyviedla ma hore na Zámok. Na samom vrchole, v samote, medzi nebom a zemou, rozplakala sa a vyznala mi svoje dievčenské sny… Čakala ho iste na pohreb — nemohol prísť. Ona je tiež blúznilka, ale vo svojom spôsobe. Chceli ju tri razy vydať… Nie a nie! Ďurko, jej otec, je celý nešťastný! Dcéra Drevanských, devätnásťročná, a ešte slobodná. To sa ešte v rodine nestalo. Tam sa vydávajú v pätnástom roku.“

Mária šípila niečo, ale Anna sama sa jej nezdôverila. Julke bolo tiež ťažko prehovoriť so sestrou o vyznaní Anny.

„Ach, boli to pekné, a pritom trápne chvíle! Vieš, ako visí Zámok, temer nad mestom, do dvorov vidno, aspoň do Závodských. Šum mesta nedoráža až hore, tam je posvätné ticho, taká jasná samota, čo i vidíš mesto, role, lúky, rieku, ako sa hadí pod Lipovou, že vidíš nad vozom na bielej hradskej kone mohutné ako mravce. Temeno je úzke, nedlhé, holé; len akási zvláštne voňavá tráva tam rastie, klinčeky také ohnivé, červené ako plamienky kníšu sa večerným vetríkom na dlhých, strunistých stopkách. A pod krokom to tam duní, akoby celý kopec bol prázdny. A musí byť prázdny! Stará Beta povedala, že v Zámku sú ohromné siene, pokladmi preplnené, chránené zmokmi. No — ale k mojej Anne! Anna hľadela dlho k dolnému kostolu. Šutá, nedokončená veža jagala sa v slnku. Tu razom obráti sa ku mne, ovinie mi hlavu svojimi pružnými ramenami. ,Nehľaď mi do očú,‘ riekla, ,tak nemôžem.‘ ,Čo nemôžeš?‘ pýtam sa udivená. ,Nemôžem ti povedať, čo chcem, čo ti musím povedať,‘ a vtom cítila som na tvári prúd sĺz. Tak plavno, teplo tiekli mi po líci. Potom sme si sadli. Ona zakryla si tvár zásterkou a položila hlavu na moje lono. Rozpovedala všetko jasnými, nehľadanými slovami. I ja som plakala, obe sme plakali. Však mi bola milá! Mne zvieralo sa srdce, keď som počula jej skromné, beznádejné slová. Ach, kebys’ bola videla rumeň na jej tvári, keď som násilne stiahla z nej zásterku. Kto by si to bol pomyslel u devy, tak zdravo vyrastenej, pracovnej, nevzdelanej!“

Mária obdivovala Julku. Rozprávala s takým citom, že i Márii bolo bôľno.

„No — tu máš moje tajomstvo,“ riekla Julka, „už ma pálilo na duši. I ty bys’ sa mala už raz vyhovoriť. Bolo by ti ľahšie!“

„Žiadneho nemám… no predsa…“ Potok šumel melodiózne, večer bol taký krásny, teplovlhký, devy boli osamote, ich srdcia nevdojak sa otvárali ako kvety lotosu v bleskoch mesiaca.

„Julka — predsa i ja mám pred tebou tajnosť… ale ma nevyzradíš!“

Julka pritisla líce k lícu sestry a bozkala ju na ústa…

„Dušička, Mariška — nikdy… Veď ty ma rada… poznáš ma ako samu seba…“

„Ja vás idem opustiť,“ riekla konečne zvučným prsným hlasom, ktorý prebil i hučanie vody a neustály klepot mlyna.

Júlia sa strhla a oddialila svoju tvár od tváre Márie. No táto pokračovala:

„Opustiť, a zasnúbiť sa — s Kristom. On mňa volá, ja len jeho milujem. To moja celá tajnosť… Nie zo zvedavosti alebo z povery, chodila som medzi svätých v Koričnom. Nenachádzala som tam, čo som hľadala v plnej miere, ale predsa čiastočne. Posvätný oheň, vieru našla som. No nie Ondrej ma volá, ale mňa volá vnútorný hlas, a volá ma On — ktorého milujem neskonale.“

„Ale veď ho máme všetci milovať, i milujeme! Ako pobožne modlieva sa otec v lipovskom chráme! Ale preto…“

„Nie, nie! To je iné! Juliška, ty si ho nevidela, nevidela, nevidela!“

Julke bolo úzko okolo srdca. Máriin hlas sa triasol rozčúlením, fanatickým citom vrelo to v jej prsiach.

„A ty?“ spýtala sa Júlia. Mráz prešiel po jej chrbátiku.

„Ja som ho videla, vidím ho, keď boh dáva mi slastné chvíle! On prichádza v oblakoch ružových a volá ma dlhým pohľadom prekrásnych, nebeských zrakov. Ach, jeden svit tých očú — a duša je cele Jeho, cele!“

„Mária! To sú tiež fantazmy! Ty sa nedobre modlíš! To je pokušenie.“

„Nehreš!“ zavolala prísne Mária; „ja viem, že je to boží prívet. Vo mne všetko túži po ňom, ja som jeho, a musím byť jeho! Ja ho milujem, snúbenca svojho, a horím a plápolám ako hviezda večerná… Pocítila som dotknutie jeho ruky… On ju položil na moju hlavu a chce ma mať cele, tak ako ja som v ňom a on vo mne. Ešte som bola deckom, už vtedy som ho nevedome milovala!“

V slovách Márie bolo toľko pravdivého citu, jej hlas bol taký zvlnený, horúci, že Júlia zdesene povstala z lavičky.

„Mária! To nie je kresťanská láska k Spasiteľovi,“ riekla Júlia pevne, „tomu nás neučí evanjelium. Choď k Lipovskému. Poraď sa, opýtaj sa. Ja ti neviem udať dôvody, som ešte mladé decko. Ale vnútorný cit mi hovorí, že to nie je to, čo učí apoštol Pavel. Mária — ja sa ťa bojím! Ja sa o teba trasiem!“

Julke bolo skutočne úzkostlivo a pocítila chlad. Už dávno jej bola Mária čudná — jej dlhé modlitby, jej nemecké knihy, ktoré dostávala od rohovského kníhkupca, zdali sa jej prepiate a vybočujúce z praktickej pobožnosti. Nad posteľou Márie bol krucifix zo slonovej kosti na železnom úzadí. Niekoľko ráz zastihla Máriu, ako ho vrúcne bozkávala. Až teraz jej prišli na um tieto jednotlivosti.

„Nehovor, Julka; ľutujem ťa, že nevieš pocítiť tú blaženosť, ktorú cítim ja, že ti boh nedožičil byť tak blízko k Spasiteľovi, ako som ja. On žije, hýbe sa, ruky zdvíha… Rany na jeho svätých rukách horia ako plameň stolistej ruže a tvár jeho jasá nebeským, miernym svetlom. Skláňa sa nad podušku moju v tichej noci a celuje ma na čelo — potom mizne, a hlava moja osvieti sa vyšším svetlom, ktoré vy nechápete. A nechápe ma nik, ani ty, čo si mi najbližšia. Ondrej ma počul, sklonil hlavu, a uveril. Vy neveríte. Duša moja ho hľadá vždycky, a nemôže nehľadať, jeho volanie je jasné a zreteľné.“

Voda šumela vždy hlasnejšie — vôkol cárila už tichá noc. Razom prestal mlyn klepať, len vodopád rútil sa bočným žľabom. Koleso zastalo. Judka pribehla k devám.

„Už máte všetko prichystané. Takých perín som vám nastlala, akých ani princezny nemávajú. Poďte, holúbätká moje. Bude už i tak chladno.“

Dievčence uložila Judka do malej izbietky, majúcej obloky do mlynského sadu. Mlyn zase počal klepať, žarnovy hrmeli akoby podzemným hrmotom, a devám sa zdalo, že i postele sa pod nimi ľahunko otriasajú. Julka dlho nemohla zaspať. Nepriame, ale dosť veľké svetlo plnmesiaca hmlistým polojasom plnilo malú, podlhovastú izbičku. Periny Máriine zašušťali; Júlia videla, ako Mária zdvihla hlavu a spustila snehobiele nohy nadol z postele. Biela ako duch vynorila sa spod duchien. Kľakla na dlážku pri obloku a šeptala. Ťažké vzdychy šumeli izbou. Ticho vstala, sklonila sa nad sestrou, vystrela nad ňou ruky ako na požehnanie. Potom, jakotajúc zubami, šuchla sa pod periny.

,Bože môj,‘ podumala Júlia, ,ona je stratená pre svet.‘

No únava a mladosť vzali svoje, Julka so slzami v očiach tuho zaspala.