ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mená dvoch adriatických miest — no náramne rozdielnych a ďalekých druh od druha nie len v jednom ohľade. Prvé, máme nádej, je mesto prítomnosti, hoci ešte malej, a veľkej budúcnosti, druhé je mesto minulosti kolossálnej, tisícletej, na svet hovoriacej. Prvé leží na pevnej skaline, na pôde staroslavianskej, druhé na vratkých ostrovkoch a premožených lagúnach, premožených titánskou silou čudného národa, alebo, lepšie, smesi národov, z ktorej veky vypracovaly zvláštny typ veneciánsky. Prvá je ešte maličká obec, malé municípium — druhé je zovnútorná schránka, relikvia, brilliantami vyložená škatuľa, v ktorej divom divov jestvoval štát, jeden z najmocnejších štátov stredovekej Europy.

Že obe mená sú spojené v nápise skromnej práce, zapríčinila moja štrnásťdenná cesta na šiesty kongress slovanských novinárov, počatá dňa 11. mája 1905. Milotou mojich kollegov a hmotnou pomocou dvoch priateľov bolo mi umožneno na dva týždne zanechať kabinet a byť na kongresse a okrem toho navštíviť čudnú krásavicu Adriatického mora. Dávna túžba — splnená, žiaľ, dosť neskoro, keď už vnímavosť, spôsobnosť prijímať dojmy, pružnosť fantázie, ostrotu pohľadu neúprosný čas oslabil a sšarpal! No, šťastnými suďbami, peknoduchým, sympatickým kruhom novinárov, spisovateľov, básnikov a potom krásou a grandióznosťou videného osvežel a zmladil sa cit, napäla sa vnímavosť a ubolená duša nepeknými zjavmi prítomnosti, nešťastím vnútorným i zovnútorným, osvobodila sa, striasla smútok a tešila sa aspoň na krátke chvíle krásotou a ideálmi umenia, zábleskmi nádeje.

Túžbu, videť príležitosťou kongressu i blízku Veneciu, vzbudil vo mne náš Ján Kollár svojím klassickým dielom „Cestopis, obsahující cestu do horní Italie… se zvláštním ohledem na slavjanské živly roku 1841. V Pešti, 1843.“ V cestopise venuje Kollár Venecii 63 strany — a všetko, čo hovorí, je povzbudzujúce, geniálne pochopené a umelecky podané. Mňa naskrze nemýli jeho riskované slaviančenie; nemýli ma ani to, že skepticky pozerám na jeho historicko-filologické vývody — ja vidím v tom iba jeho zapálenú krásnu dušu, jeho velikú lásku k svojmu plemenu, silný um a heroizmus veľkého patriota, ktorého nezmýlily ani strašno-šeredné časy, v ktorých žil. Úškľabky robiť si z niektorých etymologických podivnôstok (daň času!) znamená byť — filistrom-človekom. To všetko odpadá samo sebou, ako odpadajú lupinky s kveta jabloňového. Ale sú miesta v jeho cestopise, ktoré dosahujú najvyššie vrchole poezie a poetickej krásy. Jeho apostrofa na more je taká krásna, že málo zneliek v „Slávy Dcere“, ktoré by sa jej mohly prirovnať:

„Na mori je všetko velikánske, ohromné, nekonečné, tu zrkadlo večnosti a všemohúcnosti, tu Boh bydlí a pôsobí samotný bez ľudí: obrazy a divadlá pevnej zeme ukazujú sa s tohoto hľadiska malé, slabé a matné; na mori videť prírodu ešte v stave pôvodnosti a nevinnosti, bez premeny, lebo more dnes je také, aké bolo pri stvorení: tvárnosť zeme už dávno ztratila svoj panenský charakter v nezbednom náručí ľudských náruživostí, potrieb a osudov; na mori človeka len nebo so všetkých strán objíma a teší, tu nebo i nad sebou i pod sebou vidíme, lebo sa slnko, hviezdy a celá obloha v ňom zrkadlí, more nás oboma rukami k nebu nesie, hovoriac: ,Syn neba si, a do neba prídeš; duch si, k všeduchu preletíš: na zemi musíš hlavu spínať a oči vyvracať, ak chceš niečo lepšieho videť, než hrudu; čierna ruka tiahne ťa všade do hrobu, a každý krok opätuje ti to smutné heslo: prach si, v prach sa obrátiš; more každé nešťastie na ňom vzniklé hneď i pohltí a pamiatku jeho očiam potomstva smaže…‘ more vedie k novým svetom a divom stvorenstva, k novým národom a krajinám, a rozširuje telesný i duchovný obzor, otvára neprebrané studnice pokladov a bohatstva a pozdvihuje národy k vznešenejším sväzkom a všestrannejšiemu poznaniu človečenstva: zem má úzke hranice — ako vtáčence v klietke tlačia a trú sa tu ľudia a národy jeden o druhého. Preto žialim, že náš veliký národ má taký malý podiel na mori a jeho dobrodiniach. Temer ani jeden národ v Europe nie je taký odrezaný od mora, ako náš. Česi, Poliaci, Srbi, Horvati, Slovinci nie sú ani dotknutí morom; čo majú Rusi, Dalmatínci a Bulhari, to pomerne k veľkosti slavianskeho plemena ani spomenutia nezasluhuje.“

Toto boly myšlienky Kollára, plaviaceho sa Brentou k moru Adriatickému a Venecii. Potom zvolá: „Obrátiv sa k západu, zazrel som v ďalekosti plávajúcu nad vodami velikú a hrdú labuť — jej hrdlo veža, chrbát chrám, krýdla predmestia, labutence okolo nej ostrovy: to bola ,Venezia la dominante!‘ Východ slnka na nebi — západ Venecie na zemi! Šparta bez múrov, a predsa bezpečná!“

Za detstva som toto čítal, a neraz som túžil ísť za stopami velikého Slováka. A teraz s tichou, uspokojenou dušou môžem povedať, že i ja som bol v Arkadii a pocítil van minulých století a ich velikého umenia.