ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestoval som raz naším utešeným Považím dráhou od Žiliny po Púchov v krásnom jarnom čase.

A hoci som častejšie túto cestu konal, bola mi ona vždy milou, príjemnou, bo nevyčerpateľné krásy prírody poskytovaly mi vždy nejaké nové zjavy, ktorými sa duch môj zabavil, že mi cesta prešla veľmi rýchlo. Vstúpiac do vozňa, prvou mojou snahou bolo dostať sa k obloku

I teraz podarilo sa mi miesto zaujať pri okne vozňa druhej triedy. — Nestarajúc sa o spolucestovateľov, ktorými sa v okamžení vozeň naplnil, hľadel som von oknom do svobodna, zaoberajúc sa v duchu udalosťami, odohranými v dávnej minulosti na tom zemskom raji krásy.

Z môjho tichého dumania vyrušil ma razom piskľavý hlas môjho protisúseda, ktorý sa pred svojimi priateľmi a známymi vystatoval so svojím bohatstvom, rozprávajúc o zariadení svojich troch majerov, o páleniciach, o dobytku, o koňoch, o uložení kapitálov, o sporiteľniach, o burse atď.

Jeho priatelia ho poslúchali s otvorenými ústami, ani čo by im bol sväté Písmo vykladal, až konečne jeden z nich nadšene zvolá: „Ale, pane, vy ste týmto spôsobom nový Krősus.“

„Veru, veru,“ dosviedčali ostatní.

„Moja existencia je zabezpečená, že môžem so ženou skvostne žiť a dopriať si všetko dobré, príjemné, čo len život poskytnúť môže,“ nadúval sa boháč, muž asi štyridsať rokov počítajúci, ktorého majetnosť i celý zovňajšok prezradzoval. Jeho odev bol najlepší a snáď i najdrahší zpomedzi oblekov všetkých, v tom vozni cestujúcich. Cez prse mu visela ťažká, zlatá reťaz, na ktorej mal zlaté, drahokameňmi vykladané hodinky, na ktoré každú chvíľu pozeral, dávajúc ich k samým očiam hodne vysoko, aby ich všetci videli. Ruky sa mu len tak ožiarovaly prsteňmi brilliantovými obťažené.

„A jak veľkú ráčite mať rodinu?“ pýta sa jeden z jeho horlivých poslucháčov. „Hoj-jej, rodiny mám na všetkých stranách sveta. To je všestranne známo, že keď sa človeku dobre vodí, že má rodiny dosť. I ko mne sa každý hlási, vyhľadávajúc a dokazujúc svoju pokrevnosť ešte od Adama, Abraháma a Mojžiša, ale ja na tú žobrotu ohľadu neberiem. To by som ja bol skoro hotový s mojím majetkom, keby som sa mal so všetkými pokrevnými rodinkovať,“ odvetil moderný Krősus, vypínajúc sa pritom ani páv.

Medzi obecenstvom vozňa jeden-druh pološeptom poznamenal:

„Peňazí dosť, ale citu málo.“ — „Kde je bohatstvo, tam niet srdca.“ — „Každý boháč len sám sebe praje“ atď.

„Ja som nemieni] slovom ,rodiny‘ pokrevnosť, ale som bol taký smelý spýtať sa, koľko ráčite mať dietok?“ pokračoval zvedavý poslucháč.

„Detí nemám, ani ich už mať nebudem; obava pred touto pliagou je u nás vylúčená,“ odpovedal boháč, ale tvárou jeho preletel pri slovách týchto tmavý mrak nevôle.

„To ste vy, pane môj, pri všetkom vašom majetku a vašom bohatstve chudobný boháč,“ ozval sa obstarný, v kúte vozňa sediaci, naoko nepatrný muž.

Pozornosť cestujúcich obrátila sa na smelca, ktorý sa opovážil takýmto prívetom osloviť bohatého pána. Ten sa však nedal mýliť a pokračoval: „Vaše peniaze, majery, kaštiele, zlato, striebro je bohatstvo mŕtve, nestále, pomíňajúce, ktoré tiahne síce za sebou priateľov, ale samo sebou neblaží, neuspokojuje človeka, lež zapríčiňuje mu mnohé ťažké starosti a nepokoj duše. — To som ja, vidíte, pane môj, o veľa bohatší človek nežli vy. — Milostivý Boh obdaril ma bohatstvom, ktoré je omnoho dôstojnejšie a cennejšie od vášho, poneváč ono úplne uspokojuje a blaží.“

Všetci dívali sa na hovoriaceho zvedavým pohľadom, poneváč nemohli pochopiť, že človek slušne síce, ale jednoducho oblečený mohol by byť takým boháčom. Tento však, čítajúc z pohľadov naň upretých ich pochybnosť, uspokojil ich, hovoriac: „Moje bohatstvo je šesť dobrých detí.“ Vozňom rozliehal sa smiech, z ktorého najviac vynikal piskľavý hlas nadutého boháča.

„No, nesmejte sa, páni,“ ozval sa sediaci v kútiku vozňa, „ja vám dokážem, že deti moje sú živé poklady, kapitále, ktoré nesú veľké úroky.

Môj najstarší syn Jozef je kupcom; má vo Viedni krásny sklep s módnym tovarom. Obchod ide mu, chvála Pánu Bohu, dobre, čo i z toho poznať, že hmotne podporoval najmladšieho brata a sestru v školách a odkedy títo osamostatneli, že jeho podpory nepotrebujú posiela nám rodičom mesačne 100 korún na výživu.

Najstaršiu dcéru Marišku vydali sme za hospodárskeho úradníka, ktorý sa pred piatimi rokmi stal správcom veľkostatku. A vzdor tomu, že majú viac detí, z ktorých staršie už do škôl posielajú, nezabudne nám Mariška každého prvého poslať 50 korún peňazí a zásielku rozmanitých potrieb do domácnosti. Obnos ten dáva jej muž aby si niečo pre radosť alebo pôžitok, zábavu atď. zadovážila; ale ona píše, že väčšiu radosť jej nič na svete nevie spraviť, nežli povedomie, že môže svojim milým rodičom životne starosti umenšit a im život spríjemniť.

Druhý syn, Palko, je strojvedúcim v cukrovare baróna S. Bohato sa oženil, pojmúc sestru správcovu za ženu, a žije si ako pán. Má všetko, čo si len zažiada, šťastný súc vo svojom povolaní; vo svojej domácnosti, vo svojej rodine nezabúdza na svojich rodičov a pošle nám tiež máloktorý mesiac niže 60 korún. Druhá dcéra je veru chudera v dosť smutnom položení, súc vdovou po professorovi, ktorý v mladom veku zomrel, tak že pensia sotva jej stačí na výživu a zaokrytie nezbytnosti pre ňu a pre dve deti. — Aby však mohla i ona rodičov podporiť, vyučuje deti hrať na klavír a zárobok posiela mesačne nám.

Tretí syn je pravotárom. Práve si otvoril kancelláriu a prvý zárobok poslal nám s poznámkou, že aj on chce mesačne svojich dobrých, láskavých rodičov podporovať, bo ináč by vraj ani smelosti nemal na Božie požehnanie počítať.

Tretia dcéra, najmladšie dieťa naše, je už druhý rok učiteľkou. Celý svoj plat posiela nám a keď jej čo treba, pýta si s úctivosťou, pokorne od nás, odôvodňujúc náležite svoju potrebu, ktorá ju núti nás žiadosťou tou obťažovať.“

„No, to sú ale neobyčajné, zvláštne deti, akých sa málo terajšieho času najde,“ ozval sa jeden z cestujúcich. —

„Ja hľadel som si deti svoje dobre vychovať,“ povie šťastný otec, „presvedčený súc, že dobre vychované deti sú živé sporiteľne, do ktorých človek za mladi ukladá úspory svoje, aby na starosť bol zaopatrený.“

„Musíte byť ale z domu zámožným človekom, keď ste mohli deti svoje tak vychovať, zaopatriť, že každé zaujíma skvelé postavenie v živote,“ povie zase iný spolucestovateľ.

„Moji rodičia odumreli ma malého, nezanechajúc mi nijakého majetku. Ako sirotu vzal ma k sebe môj krstný otec, krajčír. Posielal ma do školy, kde som bol najlepším žiakom. A keď som i nedeľnú školu vychodil, privrel ma k svojmu remeslu, ktoré mi však nerobilo radosti. — Každú chvíľku svobodného času vyúžitkoval som na pokračovanie vo vzdelávaní sa; písal, čítal som, ba po nedeliach som sa i v hudbe cvičil, až som to tak ďaleko doviedol, že keď môj krstný otec umrel, dostal som sa ako dvadsaťročný šuhaj na odporúčanie pána farára za učiteľa do Malinoviec. Tu som 28 rokov účinkoval ako učiteľ. Plat bol malý: 200 zl. v hotovosti, snopky, holby, zápisné, dve-tri siahy dreva, úžitok školskej záhrady a meričnej role. — To by zaiste nebolo dostačilo na výživu a denné potreby viacčlennej rodiny a na výchovu detí, ale ja som sa zapodieval včelárstvom, ktoré sa mi, ďakovať Bohu, darilo a veľmi veľký úžitok dávalo. Škoda, že tomuto výnosnému zamestnávaniu nechcú naši gazdovia porozumeť a tak málo si ho všímajú! Potom som tiež ľuďom písaval, čo kto potreboval, a za to sa mi vďačili všeličím potrebným do domácnosti. A moja žena šíjala pre ľudí a tým vyrobila si tiež pekný peniaz. My oba pracovali sme usilovne cez celý náš život, užijúc času, ako hus klasu, a deti naše naučily sa to od nás. A ‚komu sa nelení, tomu sa zelení‘, my mali sme voždy všetkého dosť, čo nám na výživu a na výchovu detí treba bolo. Ba Boh nám pomáhal, že ešte sme, i na ťažšie časy pamätajúc, každoročne dačo usporili, odložili, A tieto ťažšie časy nevystaly, ale prišly, keď sme ešte len tri najstaršie deti mali zaopatrené. Vyšiel totižto zákon, dľa ktorého len diplomovaní učitelia, znajúci maďarskú reč, smeli vyučovať. — Dľa tohoto som bol svojho dosavádneho úradu zbavený. — Čo teraz? — Usporený kapitálik nás vytrhol z nesnádze. Vzali sme do prenájmu malý hospodársky dvorec, ktorého majiteľ pred nedávnom umrel, a gazdovali sme. Včelárstvo svoje som ešte zväčšil, zdokonalil a žena moja dokázala sa byť dobrou gazdinou, lebo za mlieko, maslo, hydinu oddávala mi ročne pekný obnos, z ktorého mi ešte ostalo, keď som všetku daň vyplatil. — Tak s pomocou Božou a s podporou troch starších zaopatrených detí som i mladšie tri dietky statočne do života priviesť mohol, aby som i so ženou mal z nich podporu i radosť na staré dni.“

„No, však musíte žiť ani dajaký gróf, keď vám vaše deti toľko mesačne posielajú,“ nadhodil jeden z cestujúcich.

„To, čo posielajú, nemíňame, ale za každým razom, ako peniaze prídu, hneď do sporiteľne ukladáme. Po našej smrti si to zase deti najdú,“ odpovedal bývalý učiteľ.

„To zle robíte; keď vám to raz dajú, máte si dopriať, čo vám srdce žiada,“ povie druhý.

„My toho, ďakovať Pánu Bohu, nepotrebujeme, lebo dvorec, ktorý sme mali prv v árende, sme odkúpili a ten nesie nám toľko, že môžeme statočne vyžiť. Ja som toto všetko len preto spomenul, aby som pánovi“ — tu ukázal rozprávajúci na vypínajúceho sa boháča — „dokázal, že dobré deti nie sú pliagou, ako on hovoril, ale radosťou, šťastím. Áno, dobre vychované deti sú živé pokladnice, do ktorých človek ukladá na staré dni potrebné na výživu kapitále: spokojnosť a šťastie, poklady vzácnejšie nad všetko bohatstvo.“

„Áno, ale deti vaše sú terajšieho času biele vrany, opravdivé unikum. Takých detí viac nenajdete, čopriam pol sveta prejdete,“ odvetil bezdetný boháč.

„Nuž veru nie. Ja mám štvoro detí a všetkým sa dobre darí, ale ani od jedného nemám ani najmenšej podpory, bárs dobre vedia, ako sa musím trápiť v službe prísneho panstva,“ povie jeden z cestovateľov.

„Tak, beda tomu, kto je na milosť detí odkázaný. Ja mám dvoch synov: jeden je pravotárom a druhý zlatníkom; stáli ma ohromné peniaze, kým som ich do človečenstva uviedol, ale čo by mi len raz do roka niečim radosť spravili; ba ešte odo mňa tu i tu pýtajú také veci, ktoré vo veľmeste nemajú alebo práve nedostanú,“ povie druhý.

„Také sú všetky deti dnešného času rad-radom, len deti hentoho pána robia výnimku. Ako to môže byť, neviem,“ potvrdí tretí.

„Hneď vám poviem, ako to môže byť,“ ozve sa šťastný otec. „Všetko to záleží od výchovy, ktorá je teraz veľmi plytká; nemajúca dostatočne pevného a dôstojného základu. Pole neobrobené nielen že úžitku neprináša, ale trnie a bodľač rodí; tak pustnú deti, ktoré nedostaly dobrej výchovy.

Pevným základom dobrého vychovania detí, na ktorom človek isto stavať môže, je bázeň Božia, preniknutá láskou. — Bázeň Božia je pôda, na ktorej staviame, a láska je materiál, z ktorého máme stavať chrám duše dieťaťa.

My bojíme sa Boha preto, že je On najvyšším pánom neba i zeme, že je spravedlivým sudcom, ale zároveň milujeme ho ako najláskavejšieho otca nášho. Keď toto vštepíme dieťaťu do útleho, ale vnímavého srdiečka, ľahko pochopí, že keď Boha sa má báť, Jeho má ctiť, Jeho má milovať, Jeho sv. vôľu plniť: tak má to isté i oproti rodičom svojim konať, ktorých mu Pán Boh tu na zemi za svojich zástupcov dal. A keď dieťa túto nauku za mladi pochopí a precíti, nuž kým len žiť bude, nezabudne na plnenie štvrtého prikázania Božieho: „Cti otca i matku svoju, aby si dlho živý bol na zemi.“