ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Piesočnatou púšťou medzi Böszörményom^[27] a Debrecínom brodila sa koňmo jedna asi zo šesť osôb záležajúca družina; bola unavená síce, ale predsa napredovala vo veselom zhovore.

Boli to Jiskrovi vyslanci Krask a Brezovický v sprievode Meluzíny Hraškovej, ktorá, v rytiersky šat oblečená, javila vo svojom štíhlom, ohebnom vzraste príjemnú, mladistvú postavu panoša. Vyslanstvo viedol Lacko Kanižay^[28], maďarský junák výraznej tváre, ktorého jeho priateľ Lacko Huňad tomuže potajomne v ústrety bol poslal.

Títo štyria jazdili v jednom rade popredku, za nimi jachal na svojej Strele Hrabina a Kanižayho zbrojnoš.

„Ej, Jánoš koma“^[29],“ prihováral sa náš Matej lámanou maďarčinou svojmu súdruhovi opálenej tváre a čiernych vysúkaných fúzov, „to sú vám, čert mi a vám do duše, biedne kraje. Len nebo a piesok, a miesto povetria lapaj do pažeráka prach — ebadta!“

Jánoš sa smial a vytiahnuc spoza sedla kulač, podával ho Hrabinovi.

„Napite sa, komám! My na Dolnej zemi hortobáďsky^[30] prach s érmelléckym^[31] zalievame. A, Isten az atyám^[32], tak vám pažerák vyplákne ani vaša hronská voda.“

Hrabina sa nedal dva razy ponúkať, napil sa a kývaním hlavy dosvedčoval pravdu Jánošových slov.

Vtom zadupotalo dačo, a popri nich letela postava jazdca v rytierskom brnení so spusteným vizírom na šišaku, predháňajúc našich jazdcov.

„To náš neznámy z Böszörménya!“ skríkla Meluzína, keď neznámy jazdec popri nich preletel. „Eh, vyvolám ho na kopiju!“ I uháňala za ním.

„Stojte, rytier, dlžný ste nám na včerajšiu otázku odpoveď!“ rozkazovala Meluzína, keď ho na jednej zákrute bola predhonila.

„Nemám času na odpoveď!“ zamrmlal jazdec i bodol koňa, ako čo by jedným skokom sa chcel zbaviť prítomnosti dodievajúceho panoša.

Bolo už pozde.

Krask, Brezovický, Kanižay a dvaja zbrojnoši obstúpili v kolese oboch.

„To je násilie, páni!“ preriekol neznámy zmeneným hlasom a cez vizír jeho zašľahol blesk zlosti.

„Odpoveď, alebo lámajme piky,“ velila Meluzína.

„Ani jedno, ani druhé! S pannami nešermujem!“

Meluzína sa zapálila; videla, že je prezradená.

„Ach, či tak? Šermujte teda so mnou!“ preriekol Brezovický i chystal sa k útoku.

Neznámy jazdec bol v rozpakoch. Zlostným zrakom merajúc obstupujúcu ho družinu, obrátil sa naostatok ku Kanižaymu; vytiahol spoza ramenného náprsníka lístok a oddal mu ho.

„Ako vidíte, ja som poslaný od Jeho Jasnosti pána cisára Fridricha k jeho veľkomožnosti správcovi krajiny. I oddávam sa do vašej záštity. Medzinárodné právo vyslancov viete uctiť.“

„Tak je, páni; pokoj útoku,“ preriekol Kanižay, keď poverujúci lístok bol prečítal. „Rytiera Wölfenburga beriem pod moju ochranu. Ostatne, pán Wölfenburg, sám ste si príčina. Mali ste sa nám ešte včera zveriť. No ale nič to, jazdime ďalej.“

Keď sa dvojaké vyslanstvo znovu pustilo v jazdu, kývol Hrabina Jánošovi rukou. Tento, nazdajúc sa, že spoludruh jeho znovu vysmädol, podával mu kulač.

„Pravdu máte, Jánoš koma, dajte sem; dač mi je na žalúdku a na jazyku, nech si ho spláknem. Viete čo, Jánoš,“ pokračoval ďalej, keď si to dač skutočne bol splákol, „to vám je, prisámbohu, taký rytier, ako my dvaja, to vám je, na môj hriešnu, Vlčúr, Hraškov zbrojnoš z Hrachova; poznal som ho po zelených očiach. Len kí ho čerti za nami vlečú?“

To dopovediac, šibol svojho koňa i ponáhľal sa za Meluzínou, ktorá tiež trochu od predných jazdcov nazad zostávala.

„Vaša milosť, zle sme! Strigôň hrachovský je s nami; čerti vedia, kde sa tu vzal,“ šepkal jej ticho Matej.

„Pst, Hrabina, viem ja to všetko; ale vieš čo? Popchni koníka, uháňaj napredok a rozpovedz Kraskovým menom Lackovi Huňadovi všetko, čo si videl. Dolož — Cilley, alebo Jiskra!“

Hrabina si to nedal dva razy rozkazovať. Ako čo by chcel svoju Strelu len skusovať, dal sa do behu, i namieril prosto k Debrecínu, ktorého jediná v tom čase veža vystupovala v diaľke na obzor ako na mori sťažeň.

Krask sotva spozoroval spech Hrabinov, tým viacej Wölfenburg.

„Neznám, páni, vaše obyčaje, len sa mi vidí neslušným, keď zbrojnošstvo letí pred rytierstvom,“ preriekol nevrle, uhádnuc cieľ Hrabinovho spechu.

„Lepšie, keď je popredku, ako nikde,“ odsekla uštipačne Meluzína, narážajúc na osamotenosť Fridrichovho vyslanstva.

„Máte, páni, bezočivých panošov!“ zlostil sa Wölfenburg.

„A vy v jednej osobe i rytiera i zbrojnoša; neviem, ktorý je pôvodný,“ posmeškoval panoš.

„Höll und Tod!“ zhomral Vlčúr, keď zbadal, na čo panoš naráža, i lapal sa šable.

Meluzína odopäla zo sedla korbáčik.

„Rytier z Wölfenburgu, či poznáte moju zbraň? Taže ticho, lebo vám hneď zasolím.“

„A ja vás pasujem na rytierstvo tak, že sa vám hneď v očiach zaiskrí!“ zareval vyslanec Cilleyho, i hnal sa s vytasenou šabľou na panoša, ktorý však ohebne sa vyhnúc namierenej rane, praskol korbáčikom Vlčúra v oči, že sa mu až šišak i s vizírom striasol.

„Pokoj, páni!“ velil Kanižay, ktorému bol tento výjav nepochopiteľný. „Brezovický, rozkážte si panošovi a vy, Wölfenburg, neurážajte sám svoj vyslanecký ráz, zadosťučinenie sa vám inokedy dostane.“

„Bedár, podlý sluha!“ horlila Meluzína, darmo tíšená Kraskom a Brezovickým. „Nie, páni, to zrada. Viem ja všetko. Dolu vizír, zradca, nech ťa po holej tvári vyšibem!“

Ktozná, čo by sa s úbohým Wölfenburgom bolo stalo, keby v tom okamžení neboli zahučali trúby a od debrecínskej strany sa nebola zjavila družina, v čele ktorej na utešenom sivkovi vznášala sa polobožská postava mladého hrdinu Lacka Huňada.

Zjavenie toto zamedzilo ďalší výsledok Meluzíniných vyhrážajúcich sa rečí, obapolné vyslanstvá sa zriadili v šík a Kanyžaym vedené postupovali mladému Huňadovi v ústret.

„Ha, rytier Krask! Vitajte na našich dolnozemských pustatinách,“ volal Lacko vítajúcim hlasom na nášho Mirka, keď sa mu bol priblížil. „Šebko Rozgoň! Vystúpte von, predstavujem vám vášho súpera!“

Krask a Rozgoň podali si ruky, i merali sa od päty k hlave.

„To ste vy, Janko Brezovický? Ako vidím, máte roztomilého panoša!“ prihováral sa ďalej Huňad vlastnou mu prívetivosťou k súdruhovi Kraskovmu a pozeral ľúbezne po zapálenej Meluzíne, ktorá akoby zaslepená, klopila čierne oči k zemi.

„Predstavujem rytiera Wolfenburga, vyslanca Jeho Jasnosti Fridricha, ktorý sa asi pred hodinou k nám pridružil,“ hovoril Kanižay; i oddával Lackovi jeho poverujúci list.

Vyslanstvo Fridrichovo Lacka ani zamak neprekvapilo. Na Vlčúra, ktorý takže očakával pozdravenie syna správcu krajiny, ani nepozrúc, priblížil sa k panošovi, kývol mu tajne a tento ruku najsamprv na ústa, potom na prsia položiac, kývol takže na znak toho, že mu porozumel.

„Som Wolfenburg, vyslanec Jeho cisárskej Jasnosti. Žiadam a prosím prednosť výsluchu u veľkomožného vášho pána otca,“ zamiešal sa Vlčúr, pantomímou Lacka a Meluzíny znepokojený.

„Na príslušnom mieste vás nezameškám ohlásiť, pán z Wolfenburgu. Prednosť vyslanstva nariadi jeho milosť môj pán otec. Ale, páni, blíži sa poludnie, a na nás v Debrecíne čaká obed.“

To dopovediac, bodol sivka, a celá družina spiechala v to mesto, v tých časiech ešte neúhľadné, podobajúce sa roztratenej väčšej dedine.

*

Debrecínske bydlisko správcu krajiny Jána Huňada bolo ozrutné síce, lež nemotorné, neúhľadne stavané. Bol to nepravidelný štvorhran na jedno poschodie, podopretý malými vežičkami v každom uhle. Vysoké, lež úzke gotické obloky, zastreté železnými mrežami ako sakom, a čiernošedivá farba stien dodávali tejto stavbe zasmušilého výzoru dakéhosi rázu dávnovekosti. Koldokola bola hlbokou priekopou obohnaná a naproti bráne, dnu do vnútra stavania vedúcej, vznášal sa spadný most, ktorý však teraz dolu spustený poukazoval na bezpečnosť obyvateľov tejto dolnozemskej pevnosti. Vnútornosť stavby záležala z mnohých pevne sklepených chyží a teremov, určených k obydliu ako panstva, tak čeliadky i zbrojencov.

Vo vrchnom poschodí, v obednej dvorane pri úzkom gotickom obloku, stál Ján Huňad, správca krajiny uhorskej, zadumaným okom pozerajúc na jeho synom vedené vyslanstvá, k pevnosti sa približujúce. Za ním asi na dva kroky stál biskup a dôverník jeho Ján Vitéz a Tomáš Székely, skúsený to vojvodca a verný prívrženec Huňadovského domu.

Správca krajiny sa zrazu k obom obrátil a s vytešenou tvárou ukazoval im vpredu vyslanstva k pevnosti sa blížiacu synovu junácku postavu, ako čo by týmto posunkom chcel dať najavo svoju hrdosť nad zdarilým prvorodencom.

I biskup Vitéz^[33] i Székely zdieľali radosť otcovou a stavali na Lackovi budúcnosť Uhorska.

V tom okamžení, ako vyslanstvá vstúpili do pevnosti, pokročil správca krajiny v dvorane trochu dopredu, oprel sa ľavou rukou na svoj meč i očakával ohlásenie vyslancov.

Tento moment je najpríhodnejší k tomu, aby sme slávneho Jána Huňada, hrdinu kresťanstva, toho veku najväčšieho, o vlasť, trón a kresťanstvo najzaslúžilejšieho, najšľachetnejšieho muža, ač krátko, predsa významnými ťahmi opísali.

Slávny tento muž mal teraz práve päťdesiat rokov, stál teda na kulminatívnom punkte mužskosti, na vrchole slávnych činov veku. Jeho postava prostredného vzrastu javila v každom jej pohybe a posunku skutočný ideál dokonalého hrdinu. Vysoké čelo s výraznými ťahmi vrások, prežitých trudov a starostí, orlí nos, sivé, lež prenikavé oči pod hustými obrvami, mužským fúzom zatienené ústa prívetivej črty — slovom, celá tvár, dlhými, čiernymi, na plecia sa vlniacimi vlasmi ovenčená, tvorila nezapomenuteľný výraz junáckeho, pevného, mužsko-prívetivého výzoru. V úplnom súmere s hlavou stáli všetky údy tela, mohutné prsia, svalovité ruky, široké plecia, pevné nohy a primerane štíhly driek.

Bol oblečený v ústrojný maďarský šat. Nazelenkastý, zlatými šnúrami obšitý dolman, takejže farby nohavice, na pleciach voľne visiaca menta, vpredku striebornou retiazkou a prackou spojená, kordovánové čižmy s veľkými jazdeckými ostrohami, k tomu široký skrivený meč — predstavme si všetko toto v jeden súmerný celok zliate, a márne významnú postavu Jána Huňada, správcu uhorskej krajiny.

Dvere sa otvorili, dnu vstúpil Lacko Huňad, i urobil vojenskú poklonu.

„Dvoje vyslanstiev, otče, jedno od Jiskru, druhé od cisára Fridricha.“

„Ktoré sú osoby vyslanstva, syn môj?“

„Z Jiskrovej strany Mirko Krask z Tábora a Janko Brezovický, z grófa Cilleyho, poťažne Fridrichovej strany rytier Wölfenburg. Prosím o prednosť vyslyšania prvších.“

Huňad obzrel sa na Vitéza a na Székelya.

„Páni a priatelia drahí, vy sa lepšie rozumiete do ceremónií ako ja. Určite vyslanstvám prednosť.“

„Cisár a Cilley!“ povedal biskup.

„Jiskra,“ preriekol Székely.

„I ty, syn môj, si za Jiskru? Odpusťte, otče Vitéz, podrobím sa väčšine. Lacko, očakávam vyslanstvo Jiskrovo.“

Biskup Ján Vitéz, úhlavný nepriateľ husitov, ako kacírov vypovedaných zo všeobecnej cirkvi, zmraštil čelo, no nepovedal ani slovo: vedel dobre, že raz vypovedané slovo Huňadovo je nezlomné.

Lacko otvoril dvere, a dnu vkročil Krask i Brezovický.

Zastanúc na tri kroky pred správcom krajiny, ktorý ich mladistvé postavy bystrým okom meral, uklonili sa vojenským spôsobom, a keď Huňad takže vážne rukou k uvítaniu kývol, začal Mirko Krask v latinskej, toho času diplomatickej reči takto:

„Veľaslávny, veľkomožný správca krajiny, nepremožiteľný vodca! Návodom a v mene nášho veliteľa a spojenca jej milosti ovdovenej kráľovnej Alžbety, slávneho hrdinu Jána Jiskru z Brandýsa, predstavujeme sa vašej veľkomožnosti ako jeho vyslanci, oddávajúc naše poverujúce listiny s tým prianím nášho vysielateľa a naším: by Hospodin nakloniť ráčil srdce vašej milosti k priateľskému zväzku, ktorý je pre mier a pokoj uhorskej vlasti tak potrebný. Sláva kráľovi, sláva vašej milosti!“

Huňad uklonil sa vážne i prijal zelenou hodvábnou stužkou zviazaný Jiskrov list, oddávajúc ho Vitézovi ako svojmu kancelárovi.

„Vy ste pôvodom Čech, menom Krask z Tábora?“ dopytoval sa Huňad s trochu prísnym pozorom.

„Áno, pane.“

„Otvorená vaša tvár mi je rukojemstvom, že na podlých lúpežníckych výpadoch dajedných vašich vodcov neberiete žiadnu účasť.“

Krask sa zapálil.

„Som chudobný rytier, lež česť junácka mi je svätejšia, ako by som ju lúpežou sprznil.“

„Dobre máte, rytier, zachovajte tú česť, ktorú ja i v nepriateľoch uctím. Poznám vás. Šebko Rozgoň chváli vaše chrabré rameno.“ I obrátil sa k Brezovickému: „Nuž, Brezovický, akože vy? Či sa ešte váš pán otec i teraz na Huňada hnevá? Ej, ej — to sú dlhé hnevy, neosožné pre našu nešťastnú, nedorozumením na stránky roztrhanú vlasť. Vy, synovia Uhorska, predkladáte osobné záujmy nad zvelebenie celku našej drahej vlasti, počúvate mojich osobných nepriateľov, ktorí i vám i mne i celku zle prajú. Škoda vašej rodiny, škoda Pankráca!“

Janko Brezovický, ku ktorému namierené boli tieto prenikavým hlasom povedané slová, pristúpil o dva kroky bližšie k Huňadovi a v mladistvom nadšení uchopil jeho na meči spočívajúcu ruku, poľúbil ju bozkom vrelým a trasľavým, prosebným hlasom zašepotal:

„Otče krajiny, donášame mier, prijmi priateľstvo naše. Never Nemcom, ani my im neveríme!“

Zápalom mladého junáka milo dotknutý, Huňad vyjasnil čelo, a podajúc obom pravicu, obrátil sa k synovi.

„Lacko môj, tvojej starosti zverujem týchto našich hosťov, predstav ich i tvojej matke. Zajtra dostanú odpoveď na posolstvo svoje; nadnes ich povolávam k spoločnej večeri.“

Dal rukou znamenie a Jiskrovo vyslanstvo, vedené Lackom, vzdialilo sa z dvorany.

Hneď za nimi vstúpil rytier z Wolfenburgu a urobil už pri dverách hlbokú, trocha nemotornú poklonu.

„Som vyslancom jeho veľkomožnej milosti grófa Cilleyho, i prosím o tajný výsluch,“ začal náš Vlčúr, zbadajúc pri správcovom boku biskupa Vitéza a Székelya, ktorým sa nazdarboh zveriť nechcel.

„Wolfenburg, pre príčinu tajného výsluchu ste sa ani predviesť nedali, ako sa to slušne malo stať,“ odpovedal prísnym hlasom Huňad, trochu urazený neočatým vkročením Cilleyho posla. „Ostatne, predložte svoje náležitosti smelo; pred týmito pánmi žiadne tajomstvo nemám.“

Vlčúr, zamrmlajúc dačo pod zuby o nešetrnosti Lackovej naproti nemu ako vyslancovi, váhavo oddal správcovi nám už známy Cilleyho list.

„Zneje to len pre vašu milosť,“ doložil, keď videl, že sa Huňad strojí oddať list Vitézovi.

Daromné bolo jeho pripomenutie, lebo správca krajiny, neprivyknutý k takýmto napomenutiam, pokýval rukou Székelyovi, a tento, porozumiac posunku, pochytil vyslanca zdvorilo za rameno i odchádzal s ním preč.

Huňad i Vitéz vzdialili sa po tomto do bočných chyží, iste preto, aby čítali list a do povahy vzali vyslanecké zvesti.