ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladislav^[1], hrdinský kráľ Uhorska, leží už šesť rokov vstred svojich, za slávu kresťanstva a samostatnosť kresťanskej Európy padlých víťazov slovenského a maďarského pôvodu, na rovinách Varny pochovaný.

Nad Uhorskom vedie správu Ján Huňad^[2], bohatier, ktorému ani vo víťaznej udatnosti, ani v šľachetnomyseľnosti, ani v bezzištnosti páru v Uhrách ešte nebolo — ba asnáď ani nebude.

Pri tom všetkom, že správa krajiny leží v tak mocných a za všeobecné dobro mohutne pracujúcich rukách — je krásna uhorská zem dejišťom sváru stránok, podlého sebectva, utláčania národností a ľudu, panského prepychu, neslýchanej neočatej ctižiadosti a podlých pokútnych útokov na zmarenie uskutočnenia najsvätejších snáh k celistveniu krajiny.

Jiskra^[3], povolaný do Uhier Alžbetou^[4], vdovou po Albertovi zostalou, aby zastával korunné práva jej pohrobka syna Ladislava^[5] proti Vladislavovi, zakorenil sa ľahko so svojím chrabrým vojom v Hornom Uhorsku, v lone svojich pobratimov Slovákov; lež bársako prísne drží svoje zmužilé voje — predsa tieto už či jedine len z pudu po dobrodružstvách a zisku, či snáď že to samo v sebe tajná Jiskrova vôľa, ktorú jeho podriadení vodcovia mysleli si vyskúmať z jeho držania, reči, posunkov atď. — miesto aby pri boku hrdinského Huňada pomstili stratu uhorského kráľa pri Varne, vychodia na zboje, lúpia pokojných obyvateľov^[6] a v svojom obchode cestujúcich kupcov.

Ako hovoríme, Jiskra svojim podveliteľom hľadí veľmi cez prsty. Prívrženci jeho, ktorých je sila, tajne síce, lež tým dôraznejšie robia útoky na jeho slabú stránku, na jeho ctižiadosť, ktorá sa zračí v caesarovskom hesle^[7] — „Alebo Jiskrom, alebo ničím“. Bodlo ho to — ako to všeobecná mienka — že ho Huňad vytisol zo spolusprávy krajiny; bodlo to i pánov Garu a Ujlakiho, toho času mohutných oligarchov^[8], ktorí si na svojom pôvode mnoho zakladajú — a následkom tohoto sú tajnými nepriateľmi slávneho Huňada, ako takého, ktorý sa len nedávno vyšvihol z prachu na správcovský stolec. A títo páni dľa ich rázu radšej pod plášťom ustrájajú kunšty, ako čo by otvorene chceli čelo v čelo hrdinovi pozrieť do očú. Majú oni plášť, pána Jiskru, taktiež hrdinu, ktorý jedinký toho veku, ba snáď i napotom, môže sa Huňadovi vyrovnať.

Bieda je to v tej uhorskej krajine!

Kráľa niet, ten je pod dozorstvom úskočného, podlocitného Ulricha Cilleyho^[9] v rukách cisára Fridricha i so svätou kráľovskou korunou. Dá sa myslieť, akého panovníka chcú títo páni z neho vychovať: bábku, prvšiemu za prostriedok ustavičného vykonávania krajinskej moci za cudzím chrbtom, druhému za vazala, ba asi za rebrík, po ktorom mohol by tú krásnu uhorskú krajinu s pripojenými čiastkami ako zrelé jabĺčko odtrhnúť a k veľkej, lež roztrepanej nemeckej ríši privteliť.

Na juhovýchode Turek, ten zaťatý nepriateľ kresťanstva — bárs i nedávno spravil so správcom Huňadom pokoj na tri roky — čaká len na príležitosť, aby, prelomiac junácke prsia uhorských národov, celému západu ukázal cestu do Mohamedovho raja.

Zle to vyzerá, zle s tou úbohou vlasťou.

Veľmoži medzi sebou rozpadnutí, moc nesústredená, osobné chúťky po vláde, moci a zisku — a ľud, sťa kosienka divým stádom rozšliapaná, kryje sa úbohý, dodrancovaný do skrýš zeme, do tmavých jaskýň, do neprístupných hôr, hľadajúc aspoň bezpečnosť tela; bo čo mal, nie boh, ale kŕdeľ za kŕdľom dravých žoldnierov mu vyrval.

Smutne to vyzeralo i v prsiach nezlomného Huňada. Nie zato, že by jeho skalopevná povaha vedením osobného nepriateľstva početných veľmožov bola ochabovala v pevných úmysloch založenia a vymoženia šťastia vlasti, ale to konca-kraja nemajúce, zo všetkých strán ako kŕdle havranov na perutiach zloby sa vznášajúce upodozrievanie jeho najsvätejších úmyslov, vinenia ho zradou krajiny, potom, ba obzvlášte i najviac zakorenená nesvornosť uhorských národov, veľmožov, stavov, vyššieho i nižšieho kňažstva, a tejto účinok: biedne položenie úbohého ľudu… to dojímalo jeho šľachetné, za blaho vlasti a kresťanstva rovnako zaujaté srdce — ba vynútilo i tajnú slzu v jeho sokolích očiach.

Slza vlastenca je najdrahšia perla tohoto sveta.

Snem roku 1450 držaný potvrdil síce prímerie s Jiskrom; ale to netrvalo dlho. Bárs dejepis zrušenie jeho Jiskrovi pripisuje, predsa sa nám potrebným vidí poznamenať, že zrušenie prímeria z mnohých dôvodov privlastniť sa môže obidvom stranám. Obťažujúca čiastka padá síce na Jiskru, ba najmä na jeho podveliteľov; lež dajme za pravdu i tej okolnosti, že Ján Huňad v svätom zápale za vlasť i najmenšej príležitosti použil, by Jiskrove voje vypudiť mohol ako večitú neresť hornouhorského ľudu.

Stretli sa títo dvaja velikáni, ako sa stretajú blúdiace kométy za milión rokov raz; i jedna druhej vyhnúť sa nemôžuc, udierajú do seba.

Huňad, dozvediac sa, že Jiskra už i v Novohradskej stolici pevné postavenie zaujal a k poisteniu tohoto dal vystavať na príhodných miestach viac zámkov, v tých časiech „lúpežnými“ volaných, videl, že sa tu jedná o súrne pokorenie svojho odporcu. Ba povedzme, že teraz badal vyššie zámery Jiskrove, zámery totižto: podrobenie národov uhorských českej moci i v občianskom i v náboženskom zmysle.

Čo v tomto asi pravdivé bolo, ukáže naša dejepisná povesť.

Tu len to podotýkame ešte, že Ján Huňad, uderiac roku 1451 pri Lučenci na tábor Jiskrov, stratil víťazstvo, ako uhorskí dejepisci uvádzajú, zradou svojich vlastných pohlavárov hneď pri počiatku bitky.

A tuto začína sa naša povesť.