ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V okolí Drienčanského zámku panoval svieži, bystrý, krepký vojenský život ako nikdy.

Početné húfy bojovníkov českých, ozbrojených rozmanitou zbraňou, oblečených v železné prilby a náprsníky, premávali sa po úzkej dolinke a susedných vŕškoch.

Boli to vojnové prípravy.

Zámok opevňoval sa zo všetkých strán; nad ním viala červená zástava na znak boja na smrť a na život.

A šlo to všetko strmo, poriadne od ruky.

Valgatha, chtiac zodpovedať chýru a sláve svojej vojenskej, bol všade, či pri skúškach a cvičení svojich čiat, či pri samom opevňovaní hradu, a či na Balogu. Pevnosť túto ako kľúč Drienčanského zámku pod správou Krahulcovou takže uvádzal do znamenitého obranného stavu. Na jeho tvári ležal neprestajný výraz mužnej, ba urputnej odhodlanosti. Posmešný úsmech jeho úst menil sa tu i tu v démonický úškľabok. Usmievavé predtým jeho oči sršali blnkom pomsty ako fosforové uhlíky v polnočnej tme. V hladké čelo ryli sa vrásky duševných bojov, no hrdé držanie jeho zrejme javilo, že nad týmito víťazí. A táto odhodlanosť, tento bohatiersky oheň a zápal, toto urputné nadšenie pomsty prechádzalo z hrdinskej osoby Valgathovej na všetkých jeho podriadených vojvodcov, všetkých zbrojencov od prvého až do ostatného. Cítilo to všetko, že rozhodná doba nastáva, že v nastávajúcich bojoch každý sa musí pustiť v zápas junácky nielen za celok, ale i za svoju vlastnú osobu, majetok a budúcnosť.

V zámku a v tábore Valgathovom bolo dokonale známe, že sa chýrny správca krajiny Ján Huňad, aby sa pomstil za lučenskú porážku a aby vyplemenil českých dobrodruhov a lúpežníkov, ako ich sám menoval, blíži na hornouhorské kraje — že vyslovil dokonalé zhladenie nielen samým Čechom, ale i tým, ktorí sa ich — vraj na skazu krajiny — pridŕžajú.

Tieto početnými vyzvedačmi donesené chýry nezlomili odhodlanosť českého rytierstva a čaty. Pomysleli si, že svoju kožu na každý pád draho predajú, pretože jednak inakšieho výhľadu nieto, ako alebo úplné zničenie, alebo úplné víťazstvo.

Jedine to bolo tajomstvom, ktorého sa žiaden vyzvedač nevedel dosliediť, z ktorej strany uderí hrdinský Huňad na dŕžavu českých bohatierov, položenú v Hornom Uhorsku.

Išli chýry, že sa hlavný voj obracia k Šarišu a Spišu, druhí uisťovali, že tento tiahne južnou stranou Novohradu hore k Zvolenu, iní, že prvý útok Huňadov bude obrátený na Valgathu, ako na nadveliteľa gemerských a malohontských zámkov a pevností.

Potomne ukázalo sa, že bárs rôzne boli tieto chýry, predsa všetky do jedného sa splnili.

Najsamprv rozniesla sa povesť o páde Zvolena, a to s tým dodatkom, že túto nad bystrým Hronom položenú pevnosť sám Huňad po nemalom odpore dobyl.

Valgatha začal ľahšie dýchať; nazdával sa, že nateraz má od správcu krajiny pokoj, že tento hore od Zvolena uderí prosto na Liptov, Turiec, Trenčín do srdca Jiskrovej dŕžavy, a tam — takto sám do jaskyne leva sa opovážiac — porazený bude. Divné mu bolo len to, že od Jiskru žiadnej zvesti nedostával. Bol síce k nemu vypravil v osobe Kaňúrovej posolstvo s vývodom Kraskovho vyslanstva, ale tento sa nevracal a preto nemal žiadnu úpravu ohľadom ďalšieho držania svojho.

„Ha — na Žižku! — všetko sa mi tak zdá, že jeho milosť Jiskra na nás zabúda,“ vravel Valgatha horkým vyčítavým hlasom ku Krahulcovi, s ktorým trielil dolu dolinou popod kopec, teraz Krnovka rečený, z Drienčan na Balog. „Kaňúr dlho sa mi nevracia — a nemám horšie ako neistotu!“

„Dlhá cesta na Trenčín — a ktozná, čo sa Kaňúrovi i na ceste mohlo stať,“ odvetil ľahostajne Krahulec.

„Stať sa mu nič nemohlo, je Valgathovým poslom — a tento má na slovenských krajoch všade česť, poctivosť, vážnosť a slobodný priechod.“

Sperber sa uškrnul.

„Nie sme všetci našinci, veliteľ môj!“ preriekol ticho. „Pamätajte, ako ste zradu Mirka z Krasku odbyli. Ten istotne vrie pomstou proti vám! Mali ste ho predpustiť, ako som vám radil, s vývodom vyslanstva osobne pred seba.“

Valgatha zastavil koňa, prebehol pravicou po čele a dal sa rozmýšľať.

„Máš pravdu, Krahulec! Z toho hada, ktorého som na svojich prsiach odchoval, všetko vystane. Pravdu máš! Vedel dobre, že oznámenie výsledku jeho vyslanstva Jiskrovi zverím na druhého. Istotne on zajal a Cilleymu oddal môjho posla Kaňúra. No, ale nič! Zradcovia dôjdu odplaty; ja toho chlapčiska sám na šibeň dopravím — alebo jeho utŕhača.“

I pozrel pri ostatných slovách iskriacim zrakom na Sperbera, ktorého tvár javila tú najdetinskejšiu, najúprimnejšiu nevinnosť.

„Zradcovia a utŕhači inšie nezaslúžia, pán môj!“ odpovedal budúci ríšsky gróf názvukom úprimnosti. „A ostatne, čo čakáte na Jiskrove rozkazy? Vy samostatne istotne skôr pokoríte našich nepriateľov Maďarov, ako keď budete ustavične podnožou vládychtivého Jiskru! Ktovie, čo tento a Huňad k skaze vašej ustanovili; lebo z chýru znám, že…“

Valgatha nepočúval Krahulcove dráživé reči; pozeral na kopec, pod ktorým stál a na ktorom jeden zástup jeho zbrojencov, nechajúc svoje stanovište, hrnul sa v jedno kolo so zvedavými výkrikmi, obstupujúc jazdca, zakrytého prachom a potom.

„Čo to tam na kopci, Krno?“ volal Valgatha veliteľským hlasom.

Náčelník zástupu, šuhaj slovenského obličaja, sivých vlasov a očú, vykročil z kola a vidiac nadveliteľa, preriekol trasľavým hlasom:

„Vaša milosť, Sýkora dochádza teraz z Gemera, i zvestuje, že rožňavský zámok Krásna Hôrka — padol. Huňadovci ho dobyli.“

Valgatha zmraštil obrvy.

„To lužeš, chlapče, i so svojím Sýkorom! Doveď mi naskutku toho kuvika dolu, nech mu vytrhnem nešťastnozvestný jazyk. A vy, chlapci tamhore, neverte hocijakým pletkám!“

Pod minútou stál jazdec, vedený Krnom, pred nadveliteľom gemerských husitov.

I Krno i nešťastný posol sa triasli.

Z Valgathových zrakov sršali polnočné blesky.

„Ako sa voláš, chlape?“

„Gregor Sýkora, vaša milosť.“

„Skade si a v akej chôdzi, že mojich vojakov strašíš?“

„Som posol veliteľa zámku Gemera, rytiera Zmeškala z Domanoviec, ktorý odkazuje, že Rožňava padla. Správca krajiny Huňad sa blíži a istotne už dnes alebo zajtra udrie na hrad Gemer. Rytier Zmeškal prosí o pomoc alebo druhé rozkazy.“

„A ako si smel týmito neodôvodnenými, lživými zvesťami mojich zbrojencov zmámiť? Ty si nie Sýkora, ty si Huňadov vyzvedač, odrodilec — ktorý mojich zbrojencov márni. Krno, oddaj ho stráži, nech ho odvedie na zámok, pokiaľ sa vrátim a budem súdiť nad ním ako špehúnom.“

Úbohého Gregora Sýkoru obstúpili šiesti chlapi i odviedli ho ako zajatého a vyzvedača na hrad.

„Teraz je čas, aby sme sa odhodlali, Krahulec. Rožňava padla, i Drienčany s Balogom padnú, ak jedno alebo druhé neobetujeme. Huňad nám chce prejsť cez rozum. Ale nič to, privítame ho po našsky. Na Gemer nedám nič; ten sa udržať nemôže, ale Balog a Drienčany sa musia zachrániť. Krno, priprav sa k jazde, poletíš na Gemer!“

I skočil Valgatha z koňa, napísal na hrubý lístok pár riadkov, oddal ich Krnovi, a tento, na rozkaz svojho nadveliteľa vyšvihnúc sa na koňa, uháňal k Hostišovciam cestou do Gemera.

Sperber, nemý svedok celého tohoto výjavu, krútil vážne hlavou, a vidiac svojho vodcu pešky, takže zosadol z koňa.

„Nechápem tieto veci, pán môj! Teda je zvesť Sýkorova predsa pravdivá!“

„Až príliš, Krahulec. Ide mi o to, aby naši chlapci o strate Rožňavy nezvedeli; každá porážka oslabuje dôveru. Ten nemotorný chlap by mi všetkých chlapcov nakazil zbabelosťou. Jeho zvesť musí sa pred nimi vyhlásiť za lož. A teraz vráťme sa. Alebo nie! Vy spiechajte na Balog, držte všetko napohotove. Vyšlite dolu k Bátke a na Žip vyzvedačov, nech i Batko i Šimon pohotove stoja. Huňad iste od Gemera odtiahol, i kolo Séča rozloží svoj tábor. Oznámte mi z hodiny na hodinu všetko… Zajtra vás sám navštívim!“

I obrátil sa Valgatha sám hore k svojmu zámku a Krahulec letel dolu k Balogu.

„Nemám nikoho, nikoho!“ vzdychol ťažko a bolestne bohatier Valgatha, pozerajúc na pyšné veže hradu, keď sa k tomuto približoval. I premýšľal v osamotenosti svojej o nezdarnej dcére a jej hanbe, o zradnom chovancovi Mirkovi z Krasku a o pôvodcovi svojej hanby, otcovi Brožkovi. Horké, prehorké city lunili sa mu ňadrami, uvažujúc o svojej zovnútornej sile, moci a sláve, a prirovnajúc ju k biednemu domášnemu položeniu svojmu. Stískal dovedna zuby, mrmlal sám v sebe, nevšímajúc si vojenských poklôn a pozdravov svojej čaty, stráže, popri ktorých šiel. Približoval sa k rybníku nami už opísanému. V jednej zátočine rybníka v útuli vŕb ležal prikotvený člnok. Akoby nevedome, Valgatha vstúpil doňho, i pustil sa na tichú hladinu vody, sám veslujúc. Takéto vyrazenie nemal v obyčají, a práve preto zdala sa mu táto prechádzka tak milá, že po kuse utíšila v jeho prsiach bôľny žiaľ a prvá slza vo veku mužskosti hrala mu v očiach. Zotrel ju skoro, keď začul blízky špľachot vesla druhého činka, a obzrúc sa, videl za sebou maličkú loďku, ktorá sa mu blížila, kermenovaná útlymi rúčkami jednej mladej devy.

„Si to ty, Sabínka?“ dopytoval sa mäkkým hlasom, i zastal vo veslovaní.

Zapadajúce slnko lialo na nevinnopeknú tvár dievčaťa nachové farby; i zdalo sa Valgathovi, že kolo jej hlávky žiari svetlé koleso nadzemšťanky.

Člnoček zastal pri boku Valgathovej loďky a Sabínka, nevinnopokorne povediac svoj „dobrý večer“, so sklopeným zrakom podala pánovi Drienčanského hradu lístok, šepotajúc:

„Vaša milosť, donášam vám pozdravenie od tajných mocí, ktoré nad vami strážia a žiadajú, aby ste ich náveštiu verili!“

Nadveliteľ, prekvapený rečami prostého, ako ho znal, dievčaťa, pochytil lístok, rozviazal kolo neho obtočenú žltú stužku i zanoril sa do jeho čítania.

„Čo to za tajné moci? Kto sa opovažuje so mnou také žarty hrať?“ zvolal po chvíľke a zrakmi hľadal donášateľku záhadného listu. Tejto loďka plávala už na hornom konci rybníka, a rozmáhajúce sa večerné šero zavíjalo vo vzdialenosti už veslujúcu devu do šedivého rúcha polotmy.

Všetko toto zdalo sa Valgathovi márnivým úkazom, výjavom a výtvorom rozihranej obrazotvornosti. Utrel si oči, akoby sa zo sna prebúdzal — no list v jeho rukách svedčil o skutočnosti videného úkazu.

„Ha — na Žižku!“ zamrmlal naostatok. „To žiaden mam, to pravda! Len kto sa o mňa tak pečlivo stará? Moja nepodarená dievka, či Brožko — a Krask? Ach, to sú zradcovia, neverníci, ktorým na mojom dobre nič nezáleží! Žebych sa vraj Krahulca varoval — toho jediného, ktorý mi sám zostal verný, ktorý mi otvoril oči, aby som videl diabolské siete, do ktorých ma moji najbližší chceli vrhnúť na ujmu mojej cti a slávy. Neverím vám, vy tajné moci — bo nepodávate dôkazy svojho utŕhania! Čo spravil Alexander Veľký^[38] na bolestnej posteli, keď utŕhačstvo vinilo jeho lekára úmyslom otrávenia? Vypil s dôverou týmtože mu podaný liek a — ozdravel! Ani mňa dôvera v Krahulca nezanechá!“

Počas tejto samovravy priblížil sa k brehu, vyskočil z člnka, a tento ani neukotviac, ponáhľal sa spešným krokom do svojho hradu.

Známa nám už veľká dvorana zámku naplnená bola temer celkom podveliteľmi Valgathovými. Títo sedeli kolo dlhých stolov celkom ozbrojení a jedli a pili chtivo, spešne, akoby táto večera im mala byť ostatnou. Vstúpivší Valgatha pozrel zasmušilo po stolujúcich, ktorí sa k uvítaniu veliteľa pozdvihli, i dajúc znak Kudlákovi, utiahol sa do svojich chyží.

Tam si hneď dal predviesť Sýkoru.

Úbohý posol, ktorému sa za nešťastnú zvesť väzenia dostalo, trasľavo predstúpil pred pána hradu, istotne v očakávaní prísnejšieho trestu.

„Čis to nie ty, chlape, ktorý vlani z Moldavského zámku moju pokladnú truhlu ratoval?“

Sýkora zapálil sa a zajakal, že áno.

Tvár veliteľova sa vyjasnila.

„Ani by ťa čert nebol tak zamazaného poznal, ako si sa mi pod brehom, kde Krno velí, bol predstavil. No, tys’ verný šuhaj! Bezprávie, čo sa ti stalo, napraví sa. Na druhý raz svoje posolstvo zver jedine tomu, komu zneje. Teraz choď, Kudlák, opatrite ho, a do polnoci nech bude k mojim rozkazom napohotove!“

Vytešený Sýkora odišiel s hradným, ktorý ho miesto k pokute odviedol k dobre pripravenej večeri.

Valgatha zostal sám.

Zamkol dvere, vedúce do jeho chyže z dvorany, z ktorej sa ozýval hluk stolujúcich, vzal malú lampu, pošiel k stene, na ktorej visel obraz jeho zvečnelej, a tam, pritisnúc jednu tajnú spruhu, spustil obraz, zakrývajúci tajný vchod, do ktorého Valgatha vstúpil a poberal sa krútenými schodmi do hlbiny, do tajnej skrýše svojich pokladov.

Žltá žiara mechúrovej lampy strojnásobovala sa na blesku zlata a drahokamov, ktoré boli v tejto skrýši nakopené. Tu ležali Valgathove nakopené bohatstvá, ktorých cena slušne sa mohla prirovnať k hodnote jedného kniežatstva. V strieborných pohároch umiestené drahokamy, na hodvábnych šnúrach navlečené východoindické opravdivé perly, množstvo zlatého a strieborného náradia, krásne turecké mušelíny a šály, neporiadne nakopené drahé sobolie, leopardie a tigrie kožušiny, skvostné zbroje, šable, piky, súdky so železnými obručami, naplnené zlatými a striebornými peniazmi atď. Po všetkom tomto prenáramnom bohatstve pozeral iskriaci sa Valgathov zrak, ako čo by sa týmto pohľadom na večné veky chcel nasýtiť.

„Ach,“ vzdychol naostatok ľútostivo, „škoda pokladov. V tak krátkom čase nemožno všetko odpratať. Ale nič to, čo sa zachová, dosť bude pre Želmíru; Milica jednako svoj podiel stratila.“

I zdvihol jednu asi dve stopy dlhú a jednu stopu širokú skriňu z dubového dreva, otvoril ju i vkladal do priečinkov zásoby drahokamov, vence perál a bité zlato, jeden veľkej ceny zlatý kalich ako znak svojej viery, dakoľko ako pavučinka útlych šálov, budúci to svadobný dar Želmíry, jeden bohatý tulich so skvostnou rukoväťou, dar to Žižkov, a niektoré zlaté nádobky, čo sa len do malej truhlice mohli spratať. Zamkol túto a pozrúc ľútostivým okom na bohatstvo, ktoré tu zostalo, vzal truhlicu, i vrátil sa schodmi spiatky do svojej chyže, nanovo zakryjúc tajný otvor pokladnice obrazom svojej zvečnelej spoločnice.

Skriňu zložil do kúta, prikryl ju medveďou kožou, i vstúpil do dvorany.

Hluk stíchol.

„Páni, na svoje miesta — o polnoci sa pohneme! Radkovec, Lipovský, Bradňan, Čejka zostanú so svojimi čatami tu; Radkovec povedie veliteľstvo do môjho návratu na hrade, i ručiť mi bude za bezpečnosť pevnosti svojou hlavou. A teraz do videnia, o polnoci nech bude všetko napohotove.“

Stalo sa dľa jeho rozkazu.

Radkovec prevzal veliteľstvo a druhí pospiechali k svojim vojom, umiesteným v hrade a pred hradom.

Keď Valgatha zostal sám, odobral sa do chyží svojich dcér, v ktorých teraz bývala jediná Želmíra so starou Kudláčkou. Otvoril tíško dvere a kývol staruche pri voskovici sediacej a pri ruženci odriekajúcej svoju večernú modlitbu.

„Nie, nie — ja som nevinná — nedopočujem na jedno ucho — tomu Kaňúr príčina,“ homrala táto bojazlivo, prestrašená pozdným vchodom svojho pána.

Tento, nepočúvajúc táraniny starej, priblížil sa k lôžku svojej mladšej dcéry, díval sa na ľúbezný sen útleho dieťaťa, bozkal ho v čielko, požehnal ho s nevýslovnou nehou otcovskej lásky, pozrel naň ešte raz, i ponáhľal sa preč do svojich chyží.

Vkročiac dnu, zastal, na pokladnej skrini sedela vážna postava — otca Brožku.

Obočie Valgathovo sa zmraštilo.

Divo pozeral na nevolaného hosťa.

„Chcem vám byť k službám, pán môj, jestli tieto v terajšej rozhodnej dobe potrebujete,“ preriekol vážne starec, vstal hore i blížil sa k nemu.

Pravica Valgathova nevedomky odstrkujúco vznášala sa medzi ním a blížiacim sa starcom.

„Ach, otče! Vy mne k službám, vy, pôvodca mojej hanby, pokorenia a možno i pádu?“

„Had nedôvery rozrýva srdce vaše, pán môj! Vytrhnite ho z ňadier a verte svojim! Kroky moje sú otvorené i pred svetom i pred všemohúcim bohom, pred ktorým onedlho zložím počet za všetky svoje skutky. Ľúto mi vás, Valgatha, prijmite moje služby!“

Starcove tiché, lež dôrazne prenikavé slová vlievali sa presvedčujúcim tokom do vnútornosti Valgathu — predsa had nedôvery nehynul.

Sieťou Krahulcovou obtočený pán Drienčanského hradu miesto odpovede zachichotal sa démonicky, horko, blúznivo.

„Ty si, otče, iste tiež úd tých tajných mocí, ktoré nad zradeným Valgathom chcú strážiť, osočujúc jeho najlepšieho priateľa a dôverníka! Pakuj sa mi z očú! Valgatha také služby nepotrebuje. Tvoje miesto je v tábore pomstychtivého nadutého Huňada.“

„A dcéry vaše, pán môj, či i tie s vami do priepasti nešťastia musia padnúť?“ dopytoval sa žalostivo starec so slziacim zrakom.

„Nemám, len jednu! Nad tou stráži anjel nebies a otcova láska!“

„Len jednu!“ mrmlal významne Brožko i klonil k prsiam hlavu. Potom pozdvihol ruky akoby k požehnaniu, pery sa mu striasli, pohľad nevýslovnej ľútosti hodil na neústupného, zatvrdilého, nedôverivého Valgathu, i zmizol otvorenými dvermi.

„I to bol mam a klam a kúzlo, čarujúce ma do osídel zrady. Ach, zmizlo všetko! Valgatha nepodvratne stojí v svojom úmysle. Samostatnosť jeho nepotrebuje tajných mocí, nepotrebuje ich podpory.“

Ako takto sám seba vzmužoval, utkvel mu nevdojak zrak na obraze jeho nebohej manželky, ktorý zakrýval tajný vchod do pokladnej skrýše. Zdalo sa mu, že táto s nevýslovným bôľom a výčitkou na neho pozerá, že sa jej ruky hýbu, akoby pád jemu hroziaci chceli odstrániť, že sa jej pery trasú, ako čo by kúzlo jeho nedôvery naproti svojim najbližším odklínali.

„I ty, Božena — i ty, nezdarná dcéra Borivoja, ktorú som otrhanú, ubiedenú a prekliatu k sebe povzniesol, robíš mi výčitky? Ha, na Žižku!“

A durkol do obrazu päsťou, až sa ozvalo.

Vstúpil dnu starý prestrašený Kudlák.

„Rozkážete niečo vaša milosť?“

„Pošli mi hor Sýkoru.“

O chvíľu stál tento pred ním i očakával jeho rozkazy.

Valgatha strhol z pokladnej truhlice medvediu kožu a postavil ju vprostred chyže.

„Poznáš túto skriňu, Sýkora?“

„Dokonale, pán môj. Je to tá istá, ktorú som z Moldavy bol doniesol.“

„No, syn môj, zverujem ti ju poznovu. Dobre znáš, že v nej ležia všetky moje poklady. Kde ju za jeden čas podeješ, nespytujem sa ťa, jedine mi prisahaj, že v páde zahynutia môjho tieto poklady oddáš mojej dcére Želmíre Valgathovej, keď dorastie!“

„Som Slovák, pán môj! Slovo moje viacej ako všetky prísahy,“ povedal Sýkora otvorene.

„Pravdu máš, syn môj! Keď slovo zrušíš, ani prísaha nič nestojí. Sú to veci jednako sväté. Povedz mi však, skade tvoja bezzištná náklonosť k môjmu domu?“

Šuhaj sklopil oči.

„Som brat Sabínkin, ktorú vaša milosť ráčila k svojim dcéram pridružiť,“ povedal pološeptom.

Valgatha sa zapálil, kývol rukou a šuhaj, pochytiac ťažkú skriňu pod pazuchu, zakryl ju širokým bielym plášťom i pobral sa s ňou preč.

„Dôverujem tomu šuhajovi, on je stelesnená slovenská poctivosť,“ pomyslel si Valgatha, zostanúc sám a sám.