ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva Székely uviedol rytiera z Wolfenburgu, pod ktorým menom bol náš Vlčúr pri Huňadovom dvore Cilleym poverený, do jemu určenej chyže a tam ho nechal k odpočinku po dlhej ceste samého, vrátil sa naspäť k porade o vyslaneckých predmetoch k správcovi krajiny; sotva sa Vlčúr po svojom príbytku dobre obzrel, vstúpila dnu Meluzína v panošskom odeve, s korbáčikom v ruke, i zatvorila na zámku dvere.

Vlčúrovi ziskrili oči zelenkastým plameňom, ako keď človek fosfor zapáli, mrdol s úsmeškom žltočerveným fúzom, a ako čo by ani zamak neprekvapený, postavil sa dohora s vyzývajúcim výrazom v tvári.

Meluzína dívala sa opovržlivo naň.

„Ach, Wolfenburg! Vy sa podobáte navlas môjmu sluhovi menom Vlčúrovi, ktorý je však poctivý Čech z Prahy.“

„A vy, panoško, takže môjmu ideálu, Meluzíne Hraškovej, ktorá však ako poctivá panna neblúdi hore-dolu svetom sama jedinká v sprievode chlipných lúpežných rytierov.“

„Hm, hm, to skutočne divná náhoda! Môj sluha a váš ideál… či by sa, prosím, takto nespoznali?“

I švihla Vlčúra korbáčom v tvár, až mu naskutku zostal na čele červený pás.

„Höll und Tod!“ zaškripel Wölfel nad pohanením týmto a zabudnúc svoju úlohu, hnal sa s ohňom rozpajedeného draka na smelého panoša.

Meluzína stála ako mramorová socha a pozerala na vzbúrenca tak kúzelným čarovným zrakom, že tento, mlunným bleskom jej čiernych očú v najhlbších útrobách svojich preniknutý, omámený, v tom okamihu, keď ju napadnúť chcel, striasol sa ako vŕbový list, i klesol zničený k deviným nohám.

„Och, och — svätica, čarodejnica, vidina moja!“ šeptal v bláznivom rozčúlení a ruky prosebne spínal k deve, „bi ma, bi, len neopovrhni nešťastným Wölflom. Som rytier, som v stave rovný tebe. Za teba som sa znížil v opovrhnuté rúcho sluhu, i hotový som tebe po večné časy slúžiť — len nech nevidím tú opovržlivosť! Len jednu iskru nádeje nech mám na tvoju lásku… a umriem, umriem vďačne.“

Meluzíne bolo i k smiechu i všelijak.

Že by Vlčúr, jej sluha, pochádzal z rytierskeho stavu, to sa jej ani nesnívalo, tým menej poňatia mala o jeho náruživosti. Prekvapená bola vyjavením blúznivej lásky Wölflovej, ktoré v nej vzbudzovalo opačné city, no bystrým rozumom jej preletela ako blesk myšlienka, že slepú náruživosť Vlčúrovu použiť môže, ba musí k svojim zámerom. Slovom, Vlčúr jej bol vítaným nástrojom k poznávaniu snáh a cieľov úskočného Cilleyho.

„Vstaňte, rytier, spovedajte sa mi úprimne, nech viem, či vám môžem dôverovať,“ prehovorila naostatok prísnym síce ešte hlasom, do ktorého sa však i zvuk udobrenia miešal.

„Rozkážte, svätica moja!“

„Zdeľte mi vaše opravdivé meno a domovinu.“

„Som rytier Treumund Wölfel z Wolfenburgu, domovom v Štajersku.“

„Komu slúžite?“

„Vám, vidina moja, ostatne podrobený som rozkazom grófa Cilleyho.“

„Pre aký účel ste stali do služby husitov a obzvlášte môjho otcovej?“

„Som Nemec — a tu som pre zničenie Slovanstva a Maďarstva v Uhrách a podrobenie tejto vlasti Fridrichovmu domu.“

Meluzína sa striasla. Pred jej duševným zrakom ležal v nahote celý plán Cilleyho.

„Tak?… Teda k uskutočneniu týchto snáh smeruje vaše vyslanstvo?“

„Áno, anjel môj! Zničiť mier ponúknutý Jiskrom Huňadovi, upevniť na jeden čas medzi Cilleym a Huňadom zväzok, ktorý však, akonáhle Česi budú porazení, sám od seba sa rozpadne a miesto neho má nastúpiť nadvláda Nemectva v tejto vlasti.“

„Ako vidím, veľmi ste úprimný, rytier Wölfel. I páči sa mi táto otvorenosť vaša. Takýmto charakterom som ja obzvlášte naklonená. A či ma naozaj ľúbite?“

„Väčšmi ako všetko na svete!“ uisťoval Vlčúr, sladkou rečou a kúzelným zrakom devy o ostatok rozumu pripravený.

„Ach, Wolfenburg, moja láska požaduje velikánske obete, požaduje bezpodmienečné podrobenie sa mojej vôli, zaprenie vás samého, zradenie vašich vlastných túžob ohľadom na Nemectvo, zapredanie vašich doterajších veliteľov, rozumiem Cilleyho a skrze neho Fridricha, slovom, všetko, všetko, čím ste boli, ste a budete… rozumiete, Treumund z Wolfenburgu?!“

„Rozumiem a — obetujem všetko, všetko!“ šepkal za sladko vábivým hlasom Sirény do svojej skazy letiaci Vlčúr. A na znak pravdivosti svojich slov kládol v kríž ruky na prsia.

„Prisahajte, Wolfenburg.“

„Na spasenie mojej duše, na moju večnú lásku.“

I naklonila sa Meluzína ku kľačiacemu a bozkala ho v čelo.

„Zasväcujem vás svojej službe. Odteraz sú všetky vaše myšlienky, city a skutky mojím vlastníctvom. Beda vám, keď prísahu zrušíte. Odpoveď Huňadovu oddáte mne, odplata mojej lásky vás časom neminie.“

S tým odomkla dvere, a ako čo by skutočná čarodejnica, zmizla Vlčúrovi z očú.

Tento bol by v blaženom sne — ako sa nazdal — vyslyšanej lásky ešte za hodnú chvíľu kľačal, keby ho z ľúbezného snenia nebol vzbudil plnozvučný hlas dnu do chyže vstúpivšieho Kanižayho.

„Vy ste dobrý kresťan, Wolfenburg! Ako vidím, vytrhujem vás zo skrúšenej nábožnosti — ale darmo! Jeho veľkomožná milosť správca krajiny náhlo vás k sebe požaduje.“

Wölfel pretrel si oči ako človek, ktorého prebudia zo sladkého sna.

Kanižay opakoval svoje pozvanie.

„Ach, správca krajiny? Naskutku som k službám!“ odpovedal vyslanec Cilleyho, keď slovám Kanižayho bol porozumel, i vstal hore a dal sa viesť k Huňadovi.

Vstúpili do Huňadovej chyže, v ktorej obyčajne pracoval. Huňad sedel za podlhovastým, zeleným súknom potiahnutým stolom, po boku majúc Vitéza a Székelya, a prísny výraz jeho tváre zvestoval vnútornú búrku.

Cilleyho list neminul sa účinkom.

Vitéz so žiariacou tvárou ukazoval prstom na postskriptum Cilleyho a Székely zadumane klonil hlavu.

„Kanižay, nechajte nás samých, a vy rytier z Wolfenburgu, ráčte zaujať miesto pri stole,“ velil Huňad.

Stalo sa podľa rozkazu.

„Prečítali sme list jeho milosťou grófom Cilleym na nás podaný. I povďační sme jeho zprávam. Ako stojí v liste, máte nám vy, pán z Wolfenburgu, podať bližšie náveštie o veciach, ktoré sa dejú v lone našich nepriateľov, českých lúpežníkov. Vyzývam vás, zdeľte nám všetko podľa návodu Cilleyho, by sme o strojených nám záhubných zámeroch nepriateľov Uhorska upovedomení, mohli tieto zavčasu predísť vyhnaním cudzincov z vlasti. Hovorte smelo; páni títo sú dôverníci moji.“

Wölfel bol v rozpakoch, prvé zrazenie jeho povinnosti z jednej strany naproti Cilleymu — z druhej strany naproti Meluzíne — bolo tu.

Volil si prostrednú cestu.

„Veľkomožnosť vaša sa mýli, jestli si myslí, že ja som dokonale upovedomý o zámeroch Jiskrových a jeho prívržencov. Žijem síce na rozkaz grófa Cilleyho medzi nimi, lež nemôžem sa doteraz chváliť ich dôverou,“ odpovedal naostatok zajakavým hlasom, lebo sám so sebou nebol na čistom.

„Nepochopiteľné,“ preriekol Huňad a stiahol obrvy. „Gróf Cilley zmýlil sa istotne vo vás — alebo ste ho obolhali.“

Úbohý vyslanec bol v klepci.

„Som Wolfenburg,“ zvolal naostatok sileným hlasom i hrýzol sa v gamby. „Na otázky odpoviem, lež vaša veľkomožná milosť musí odpustiť, keď za dôveru požadujem dôveru.“

„Ako sa sluší, rytier! Teda vedzte, jiskrovcom vypovedám boj!“

Pred hodinou bol by Wölfel jasal radosťou nad touto zprávou; teraz však v saku Meluzíninej lásky nevedel, či veselú, či smutnú tvár má ukázať.

„Ako stoja gemerské zámky?… Či sú mocne opevnené?“

„Až pripevne, vyjmúc asnáď Krásnu Hôrku.“

„A Drienčany, Drienok, Hrachov, Maginhrad, Balog atď. majú veľkú posádku?“

„Na Balogu velí rytier Sperber, oddanec grófa Cilleyho, Hrachov je tiež náš,“ zabudol sa Vlčúr.

„Tak?… No, to dobre. A v Drienčanoch kto sedí…?“

„Valgatha, pane, Valgatha, najmilší Jiskrov prívrženec, takrečeno hlava gemerských husitov.“

Správca krajiny zasmušil čelo, prebehol dlaňou po ňom; potom vezmúc z rúk Vitéza Cilleyho list, pozeral na ominózne postskriptum prenikavo, ako čo by v ňom zavinutého hada chcel vysliediť.

Cilley udrel na slabú stránku Huňadovu; ranil ho na najútlejšom mieste. Jeho syn — nádeja Uhrov — a dcéra lúpežného českého, i to podriadeného rytiera; nie, nie, to bolo priveľa!

„Počujem, že tento Valgatha má utešenú dcéru!“ poznamenal naostatok ľahostajne. „Vy to dievča, Wolfenburg, istotne budete znať. Mladí maďarskí junáci ho veľmi chvália.“

Vlčúr vyvalil oči. Nechápal, v akom spojení stojí dcéra Valgathova k vojnovej výprave Huňadovej.

„Ach!“ povedal naostatok posmešne, „má ich Valgatha i dve, jednu vyrastenú, druhé dieťa. Bohzná, akého sú pôvodu, lebo sa o ich nebohej matke všeličo pošuškáva.“

Biskup Vitéz pozrel víťazným zrakom na Huňada, ktorý, porozumiac tomuto pohľadu, kývol hlavou na uzrozumenie.

„Rytier z Wolfenburgu, tešilo ma vyslanstvo vaše — teší ma i to, že návodom nášho milého priateľa grófa Cilleyho slúžite nám spolu i s rytierom Sperberom za prostriedky k zničeniu českej lúpežnej zberby. Balog teda máme istý, a toto je kľúč k Valgathovmu hniezdu. Spolieham sa na vás oboch. Odmena vás neminie. O hodinu dostanete pre grófa Cilleyho listovnú odpoveď. Bez meškania poberiete sa spiatky a správať sa budete dľa jeho rozkazov. Zbohom, rytier! Pozdravte i slovom nášho milého grófa Cilleyho.“

Keď takto Huňad prepustil Wolfenburga, poklonil sa tento a uradovaný nad skoro skončeným výsluchom, pobral sa von, aby upovedomil o výsledku svojho vyslanstva — Meluzínu.

Za tento čas udomášnili sa Mirko a Brezovický v dome Huňadovom.

Mladý Lacko hral hostiteľa neporovnateľne, a Mirko z Tábora, akoby odkliaty otvoreným srdcom Šebka Rozgoňa zo zádumčivosti svojej, naslúchal chtivo tohoto milý zhovor, odpúšťajúc mu srdečne, že pri Lučenci dostal od neho ranu.

„Verte mi, páni, tešíme sa všetci z vášho príchodu. Vieme uctiť vaše železné ramená. Spolu s vami — ak sa váš cieľ podarí a naši velitelia, rozumiem nášho slávneho otca Huňada a vášho neústupného Jiskru, sa zmieria — spolu s vami, hovorím, celý svet vybojujeme, lež najsamprv pokoríme Osmana!“

Tak horlil Rozgoň, érmelléckym vínkom trochu rozpálený, i potriasol ruky oboch vyslancov.

Ako vidíme, boli títo práve po obede.

Za ten čas, kým sa starší páni sami a potom s Wolfenburgom radili, pečovali mladší junáci o žalúdok pri hostine, usporiadanej Lackom k uvítaniu Jiskrovho vyslanstva.

„Čo spomínaš Osmana! Rozgoň, vieš, že tri roky mieru s ním ešte nevypršali,“ vravel Kanižay. „Viete čo, páni, keď sa správca krajiny s Jiskrom zmieri, udrieme na Viedeň a vyslobodíme nášho mladého kráľa Ladislava. Tí Nemci nám ho celkom pokazia.“

„A či je môj svokor Nemec?“ ozvalo sa jedno asi sedemročné chlapča milovýraznej tváre zvedavým hlasom.

„Nemec veru, Matej môj, a to najnemeckejší!“ smial sa Lacko a s ním celá spoločnosť.

Matejko dupol nôžkou a pozeral vyzývajúce po spoločnosti.

Vtom chytil ho Brezovického panoš za rúčku a šuškajúc mu dačo, odviedol ho stranou.

Tvár chlapcova sa vyjasnila, Meluzína pošepla mu meno Želmíry.

„Ach, pozdravte tú moju malú sestričku; prídem pre ňu, keď si vydobyjem zámky.“

Panoš sľúbil vykonať pozdravenie a malý Matej ponáhľal sa k matke a či k svojej latinskej gramatike, ktorou ho biskup Vitéz trápil.

Hneď za ním vstúpil dnu Tomáš Székely.

Na mužskom jeho čele ležala chmára dákejsi nešťastnej zvesti.

Spoločnosť pozrela zadivene naň v očakávaní dákych netušených vecí.

„Vyslanstvo Jiskrovo, rytier z Tábora a šľachtic Brezovický, donášam vám odpoveď.“

I vytiahol červenou hodvábnou stužkou obviazaný list, pripäl ho na koniec holej šable a podal ho Kraskovi.

„Jeho veľkomožnosť správca krajiny vyhlasuje českým lupičom, utláčateľom drahej vlasti uhorskej, boj na život a na smrť! Páni vyslanci, ste prepustení!“

Mŕtve ticho nastalo v spoločnosti. Výsledok tento ohromil každého. Nikto neveril svojim ušiam.

Jediný Krask, nedajúc na sebe znať ani zamak prekvapenie, prijal pokojne mu podaný list, uschoval ho v ňadrá a s úsmechom v tvári pozdvihol pohár na rozlučné.

„Páni, junáci a hrdinovia chrabrí! To je sudba božia, že i naďalej musíme stáť proti sebe ako nepriatelia. Poručeno bohu! Ktozná, k akému to dobrému. Nech žije krásna uhorská vlasť, nech žije kráľ, správca krajiny, nech žije i náš Jiskra!“

„Stojte, páni, to je omyl, to musí byť omyl! Správca krajiny neprepúšťa vyslanstvá tak skrátka,“ horlil Lacko Huňad, ktorý svoje nádeje videl takto nazmar prichádzať.

„Pán Huňad, správca krajiny vás očakáva,“ oslovil ho vážne Székely.

„Ha, dobre je! Pozhovte, páni, za hodinu, omyl tento hneď sa vyjaví,“ odpovedal Lacko a rýchlym krokom ponáhľal sa k otcovi s tým pevným predsavzatím, že jestli možno, uprosí správcu krajiny k druhému uzavretiu i vyjavením svojej lásky.

„Všetko darmo,“ prehovoril ticho Székely, „ešte raz, páni vyslanci — ste prepustení!“

A s tým odchádzal za mladým Huňadom.

„Eh, viem ja všetko,“ ozval sa mladý panoš, „to Cilley zasolil. Vystrel osídla, a lapil do nich neskúsených vtákov. Pán Brezovický, rozkážete sedlať?“

Keď tento kývol, vyšmykla sa Meluzína dvermi a prosto namierila k Vlčúrovej chyži.

Tento jej práve vyšiel v ústrety.

„Pst, Wolfenburg, viem všetko. Tej noci budem na vás čakať na dolnej böszörményskej čárde. Tam mi oddáte odpoveď Huňadovu na Cilleyho list — a dostanete ďalšie návody.“

Šmariac na Vlčúra jeden okúzľujúci pohľad, skrútla sa a letela dolu schodmi.

Po malej chvíli stáli osedlané kone vyslanstva pohotove držané na uzdách Hrabinom a Jánošom.

„Tá vaša Borča, Jánoš komám, zahanbí i Hubáčovu Doru, ktorej sa, čert mi a jej do duše, o pörkölte ani nesníva,“ odoberal sa Matej, oblizujúc ústa po smačnom dolnozemskom obede. „Na moj hriešnu, prostorečnú, Jánoš, temer vám závidím tú Uhrinku, hoc je proti mojej Sabínke len škrata!… Dajteže ešte z toho kulača, lebo ma ten pörkölt v pažeráku páli, ako čo by v ňom všetci čerti hostinu škvarili. Ale skoro, lebo hľaďte, už sa zhora mechria — a nerád bych bol, keby moje panstvo o mne zle zmýšľalo!“

Na daný znak Jánošov pribehla Borča s kulačom.

Náš Hrabina, nedbajúc na približujúce sa rytierstvo, súkal z neho, ako len vládal; len keď už panoš korbáčikom plesol, odchytil ho od úst, podal na rozlučné Borči a Jánošovi ruku, i ponáhľal sa za vyslanstvom, ktoré tichšie, ako bolo prišlo, odchádzalo preč zo slávneho mesta Debrecína.

„No, už som i Debrecín videl!“ zahomral Hrabina, obzrel sa po meste, zahvizdol si a cválal, krútiac hlavou, k domovu za svojím panstvom.