ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam asi, kde teraz záhoranský kostol stojí, ležala v časiech našej povesti na jednej čistine dosť hodného objemu, lemovanej dokola zelenou bučinou, horáreň, určená majiteľmi zámkov Maginhradu a Hrachova k výletom honbovým.

V tých časiech junáctvo v krátkych dobách pokoja neustávalo od boja.

Keď ľudského nepriateľa nebolo, vypovedal sa boj divej zverine, sliediacej v ozrutných prastarých horách v celých kŕdľoch.

Strediskom takýchto zábav bola naša horáreň, z ktorej sa diali výpravy na divú zver, a skolená zver zase semká sa znášala. Nemôžem síce povedať, že by sa v zovnútornej podobe bola mohla prirovnať terajším, vkusne a nákladne vystaveným jágrovniam. Podobala sa viacej nemotornej, z ozrutných brvien zloženej kolibe, pokrytej nehobľovanými hrubými doskami. V brvnách vyrezané oblôčky, priezračným mechúrom zalepené, podávali jej dnu polotmavé svetlo, ktoré bolo zväčšované vprostred horárne blnkajúcim ohňom. Pred dosť priestranným otvorom dupkali a prskali kone, priviazané o drevené stĺpy, na znak toho, že ich majitelia meškajú tamdnu kolo blnkotajúcej vatry. Boli to štyri opravdivé tátošíky ohnivej krvi a pozoru, dľa zvyku toho času bohato okantárené.

„Vlčúr, stúpajte von, prihotujte kone!“ rozkazoval tam dnu v horárni milo, lež veliteľsky cvendžiaci hlas, a na prahu sa zjavila osoba v obyčajnom rúchu a zbrani zbrojnoša, s potmešilým úsmechom kolo tenkých úst, zatienených žltočerveným fúzom.

Vlčúr zjastril modrozeleným okáľom naproti do bučiny a spozorujúc tam ligotavý odblesk šišaka, bez toho, aby sa bol na prskajúce kone obzrel, stúpal ťahavým krokom do bučiny.

„Všetko v poriadku, Wölfel?“ spytovala sa ho po nemecky v húštine ukrytá postava.

„Áno, Sperber,“ odpovedal v takejže reči zbrojnoš.

„Je sama?“

„Brezovický a Hraško, jej otec, je s ňou.“

„Gottes Blut und alle Heiligen!^[16]… Nič sa nám nedarí! Ani včera, ani dnes. Zajtra príde Cilley a — nemáme ani jednu v rukách.“

Vlčúr sa horko usmial.

„Ty ako ty, Sperber, ty si aspoň pánom, ale ja a Habicht nič po nič pre takú háveď kacírsku slúžiť. Ha — sakrament! — to ja nevydržím!“

„Z Habichta nič — to je trúp, i tej noci všetko on pohubil. Mali sme ich všetkých v pasci, a to nielen ju, ale i zvláštnejšieho vtáčka. A odbrnklo to všetko. Gottes Blut!“

„A čo teraz, Herr Krahulec?“ dopytoval sa úsmešne Vlčúr, dávajúc takto najavo svoju závisť nad postavením svojho spoludruha.

„Wölfel, Cilley ťa nateraz mne podrobil. Žiadna závisť a odpor. Trpíme všetci pre veľkú vec. A tak zostane pri starom pláne, rozumieš?“

„Dokonale, Ritter Sperber!“ uklonil sa Vlčúr.

„A tak počuj, mám desiatich so sebou. Tvoj úkol je doviesť poľovnícke družstvo do Papčanskej doliny. Ja tam budem v zálohe, o ostatné sa nestaraj.“

S tým zmizol.

A Vlčúr sa plazil naspäť k horárni.

Sotva z bučiny vystúpil, letela na koni proti nemu jedna štíhla, hybkých pohybov tela amazona^[17], švihla ho po hlave malým remenným korbáčom a s hnevivým výrazom v tvári a očiach, brnkajúc hromžila tenkým síce, lež rozkazujúcim tónom:

„Neposlušná zberba nemecká! Či ty tak plníš moje rozkazy?!“ Potom obrátiac sa k jazdcom, za ňou cválajúcim, pokračovala veliteľsky: „Nie, otče Hraško, to je posmech a hanba brať do služby spozdilých zradných Nemcov, čo sú vyzvedači a kedy-tedy nás predajú.“

„Ja som nie Nemec,“ odpovedal spurne Vlčúr, „ja som poctivý Čech z Prahy,“ i pozrel strašným zrakom na rozpajedenú amazonu.

Táto ho ešte niekoľkokrát švihla korbáčom a potom, sprevádzaná jazdcami, letela čistinou ako šíp.

„Zinka, Zinka!“ volal starý Hraško, tučná územčistá to chlapina s prebitou črtou v tvári, a lapal ústami i nosom povetrie, i doháňal pred ním uháňajúceho jazdca, ktorý za amazonkou trielil.

„Hahaha!“ smiala sa Zinka, obrátiac sa spiatky, „ste to vy mne za jazdci, za rytieri, ktorých i devica predhoní a ktorí pred spupným zbrojnošom ani jej právo rozkazovať nezastanú.“

„S odpustením, panna, vy ste si ho sama dôkladne zastali, k výpraskom sú vaše biele rúčky dokonale stvorené,“ odpovedal jej mladý jazdec, prechodiac do devinho žartovného tónu.

Meluzína však, miesto úsmechu, ako rytier očakával, švihla po ňom tmavým zrakom, v ktorom sa ligotal odblesk urazenia, i preriekla s netajenou zlosťou.

„Janko Brezovický, menujete sa slovanským šľachticom, ale, s odpustením — ako povedáte — vy ste baba!“

Mladý šuhaj zakabonil čelo.

„Pravdu máte!“ odvetil naostatok, „málo chybí, že som sa už pri vás nestal babou; ale — na Matúša z Trenčína^[18], ktorý mi bol po starej matke pradedom — vašej ľubovôli sa nedám vodiť ako psík na svorke!“

I pozrel hrdo po amazone, popchol koňa a uháňal preč.

„Hrom a peklo! Kýže vás čert tepe?“ volal otec Meluzínin, pustiac sa za rozmrzeným šuhajom, istotne chtiac ho pohnúť k návratu.

„Brezovický!“ volala deva, zarazená odhodlanosťou svojho súpera.

Vtom zadupotali kone, a ona sa obzrúc videla z bučiny na čistinu vystupujúcich dvoch jazdcov, v ktorých jej bystré oko naskutku poznalo rytiera z Krasku a jeho verného Hrabinu.

„Mirko z Drienku! Hľaďte, hľaďte, ako pán z Maginhradu uteká pred ohnivým okom Meluzíny Hraškovej. Doveďte mi toho neverníka, nech mu čítam kapitolu.“

Krask sa pred ňou ohebne uklonil, potom vytiahnuc spoza opaska malú zlatú píšťalku, vylúdil z nej prenikavý hlas kukučky a uháňajúci Brezovický, upozornený týmto znamením, zastal v behu i obrátil sa spiatky.

„Hu, ako smutne vyzeráte, Mirko; ako čo by ste práve z hrobu vstávali!“ prihovárala sa Meluzína nášmu známemu. „Čo? Snáď i vy utekáte od Milice? Ach,“ doložila vášnivo a tajne pozrela bokom, pátrajúc, či sa Brezovický vracia, „dneskajšie junáctvo nestojí za nič, vymrel v ňom duch rytierskej ľúbosti, vernosti a oddanosti k devám — ten jediný vzbudzovateľ hrdinských činov. Tak sa sláva kalicha a Slovanstva nezvelebí! Vidím vás už všetkých v pazúroch Nemca… Vidím, ako sa koríte Nemkyniam v Cilleyho oplzlom dvore a nechávate nás, odmeny vašej chrabrosti, tam Sperberom v koristi. Eh, viem ja všetko,“ dodala hrdo a obrátiac sa k došlému Brezovickému, opýtala sa posmešne:

„Pán z Maginhradu, kam smeroval váš útek?“

„Všetko jedno, hocikam, len vám z očú,“ odpovedal tento chladne, i podal vítajúcu ruku Mirkovi.

Meluzína sa hrýzla do gamby. V očiach sa jej ziskrilo a purpur urazeného citu hrdosti zalial jej výraznú počernú tvár smelých, ale pri tom všetkom milých čŕt.

„Čo nového, Mirko?“ dozvedal sa Brezovický svojho priateľa. „Tebe Jiskra a Valgatha nikdy nedá odpočinku. Z tvojej vážnej tváre vidím, že si zas v dôležitej úlohe… Eh, a bolo by ti i trochu odpočinku treba!“

Miesto odpovede vytiahol Krask hodvábnou šnúrkou zakrútený list a podal ho Jankovi.

„Hrom a peklo!“ zamiešal sa Hraško, „to tajomstvá, za tajomstvá, a naveky tajomstvá. Dúfam, rytier, že ich i mne máte zdeliť.“

„Nie som k tomu oprávnený! Na vás mám posolstvo, by ste sa dostavili zajtra k schôdzke českých veliteľov na hrad Drienčany. Tam sa istotne dozviete o budúcich zámeroch jeho milosti Jiskru. Jeho milosť tam bude i s grófom Cilleym.“

Hraško, očividne uspokojený odpoveďou Mirkovou, vzdialil sa asi na sto krokov od nich a tam naňho čakajúcemu Vlčúrovi — ako sa nazdal, nespozorovane — zdelil dáke rozkazy.

„Hm,“ homral Hrabina, „na môj hriešnu, tí dákych čertov kujú,“ a zrakom stíhal do húštiny sa poberajúceho Vlčúra.

Kým Brezovický čítal Kraskom podaný mu list, stíšila sa rozbúrená krv Meluzíny a spozorujúc odchod otcov, pridružila sa k Mirkovi a pošepla mu určitým názvukom v uši:

„Posolstvo vaše znám, i ja pôjdem s vami!“

Rytier z Tábora zadivene pozrel na dievčinu naklonenú k nemu.

„Myslíte si, že nemám svojich vyzvedačov? Eh, znám ja všetko — ale to všetko k vašej ochrane! Preboha, nezverte nič otcovi, ten je Nemcami celkom osnovaný. Cilley o vyslanstve vašom nesmie vedieť; to je vôľa Jiskrova… Rozumiete? No, či ste už dočítali, pán z Maginhradu?“ obrátila sa k Brezovickému. „Pristúpte sem, bozkajte mi na zmierenie ruku, dneska budeme vaši hostia. Uveďte slávne svoju ľúbenicu do zámku svojho chýrneho pradeda po starej matke, Matúša z Trenčína, ktorému, dajboh, aby ste sa vyrovnali.“

Tieto slová amazony, prednesené sladkosmiešnym hlasom, roztopili chladnosť slovenského šuhaja. Vo veselom rozmare priskočil k devici, bozkal jej rúčku, pozrel v jej utešené čierne oči, z ktorých leteli blesky cituplnej ľúbosti do jeho zrakov.

„Pôjdem i ja s vami!“ šepkala deva milencovi v ucho, a pustiac svojmu koňovi uzdu, uháňala napredok, za ňou kavalkáda rytierov, v sprievode Hrabinu prudkým behom cválajúc.

Kým sa takto spoločnosť, nami opísaná, nemysliac ďalej na honbu, vracala domov na Maginhrad, ležal Krahulec, veliteľ Balogu, s desiatimi dobrodruhmi v Papčanskej doline za jednou veľkou skalou v zálohe. Čas mu bol už pridlhý a nepokojne načúval hôrnemu šuchotu, i kládol ucho k zemi, aby približujúci sa dupot konský mohol ešte z diaľky dopočuť.

Zrazu sa spokojne usmial, pozdvihol hore od zeme hlavu a kývol svojej chase.

Táto sa pomaly roztratila, každý v inú stranu, tvoriac kolo zálohy neviditeľnú reťaz.

Spoza skaly vystúpil udychčaný Vlčúr.

„Sám si?“ zareval Krahulec zlostným hlasom.

„Ako vidíš, Sperber, z našich plánov dnes nič nebude, honba sa prekazila, Krask došiel k spoločnosti — a tá sa neomylne vráti v jeho sprievode na Maginhrad.“

„Gottes Blut, a ty že čo tu chceš — čo si im nie za pätami?“

„Lebo som nechcel, aby sa tu celý deň nič po nič strávil; ba mám na teba i posolstvo.“

Krahulec pokojne kýval hlavou.

„Hovor, Wölfel!“ rozkazoval veliteľsky.

Tento, urazený spupnosťou svojho spoludruha, zazrel bokom naň diabolským pohľadom; potom však dajúc odpornej tvári svojej pokorný výraz, zvestoval sporou rečou:

„Hraško ti oznamuje, že Krask je vyslaný Valgathom k Brezovickému s tajným posolstvom. Istotne má písomné návody. Medzi Čechmi sa dač tajného kuje. Krask sa iste ešte dnes vráti domov. Ide o to, aby sa tie písomné návody dostali do rúk Cilleyho a tak…“

„Gut, gut^[19], hovor ďalej!“

„A tak — ostatné že znáš, čo máš robiť.“

„Gottes Blut! V hrsti vám je, a ja vám ho chytať mám? Ihr Memmen^[20], keby to Meluzína, ale — Krask!“

Nahnevaný zahvizdol, a keď sa jeho mužstvo dovedna zbehlo, bez toho, aby sa bol ďalej o Vlčúra obzrel, stúpal dolu dolinou.

„Či tak, Sperber?“ homral tento v strašnom rozbúrení krvi a modrozelené okále divo gúľal za odchádzajúcim. „Chichichi… a tomuto oplanovi Cilley najviac verí? Höll und Tod!^[21]… On veliteľ, ten podlý oplznutý pes, ten zradca Habsburského domu…, ktorý, kým ja za slávu a rozšírenie Nemectva nosím potupný šat zbrojnoša, dovtedy sa zháňa po lúpežných Češkách? Rozumiem ťa, Krahulec, nie Cilley, ale ty sám za Meluzínou pasieš! Ach, prašinák! Utri si ty i s vychrtlým naším grófom od nej zuby. Meluzínu Ritter Wölfel ľúbi!“

I usmial sa príšerne a stúpal hore.