ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ach, otče Brožko, či ste sám?“ dopytovala sa deva Milica, veslujúc po jedálni zvedavým okom, „a môj drahý otec a rytier Krask kdeže sú?“

Miesto odpovede hľadel starec s nevýslovným potešením po krásnych deťoch, ktoré sa v nevinnej dôvere k nemu túlili.

Skutočne, boli to utešené deti!

Milica ¦ v hrdých pohyboch tela temer sa podobajúca otcovi Valgathovi, v červenom, zlatom vyšívanom živôtiku, v bielych vlniacich sa šatách a striebornej, drahokamami ozdobenej parte, spod ktorej sa vlnili dlhé gaštanové krúžky vlasov v rozmarnom trasení ¦ mala v svojom výzore dač ušľachtilo-hrdinského, ba povieme panensko-mládeneckého. Vysoké, sťa alabaster biele čielko, pod ním dvoje veľkých, čiernych, blýskajúcich sa očiek smelého výrazu, zatienených pruhmi útlych ťahov a taktiež čiernej farby, k tomu rovný noštek útleho tvaru, sťa púčok ružový ústočká, pri ich úsmechu vnútorne lemované slonovými zúbkami, k tomu priezračné, nádychom rannej zory zružovené líčka ¦ predstavte si všetko toto, zliate v najpravidelnejších súmeroch v jeden celok utešenej hlávky a ¦ máte obraz vidiny a túžob neboráka Mirka, rytiera z Krasku a Tábora i na Drienku.

Želmíra, jej sestra, polovicou veku od Milice mladšia, javila v svojich zovnútorných formách ešte síce detinstvo, ale pri tom všetkom zračil sa v rozvážnom výzore jej modrých očiek, potom v odmeraných pohyboch tela privčasný vývin jej duševných vlôh a vnútorného rázu. Bolo na nej poznať, že jej výchova, zbavená útlocitnej lásky materinskej, vyvinovala jej povahu v docela jednostranných náhľadoch rozumu, bárs srdiečko od prírody nadané ušľachtilou jemnosťou citu — trepotalo sa túžobne po sladunkej náklonnosti k tvoru jej pohlavia, čo sa dalo bezpečne uzavierať z nevysloviteľnej oddanosti naproti jej sestre.

„Drahý, drahušký otče Brožko!“ prerieklo dieťa názvukom utajeného žiaľu, „i ty, zlatá Milica, nechávate malú Želmíru samu, a mne je tak samej smutno, otupno ¦ ako našim holúbkom v klietke.“

„Nuž, veď si nebola sama; stará Kudláčka i Sabínka z dediny boli s tebou,“ chlácholila ju Milica a bozkala ju v útle čielko.

„Ach, sestrička, veď vieš, že stará Kudláčka nepočuje a naveky šomre. Sabínka neprišla, bojí sa pred tým dotieravým Kaňúrom, čo i za tebou okom pasie. Rozprávajteže mi, kde ste chodili, čo ste videli, drahý otče Brožko, lebo Milica nič neodpovedá, len vzdychá, až mi srdce puká. Ach, tak som sa o vás bála, i otec sa spytoval, kde ste, a hrešil i vás i Milicu, a hnevlivo zvolal, že on vie, kde ste.“

Milica dupla nôžkou, potom sa začervenajúc vzdychla:

„Nie, nevie, ani nesmie vedieť. Jaj, bože! keby zvedel naše kroky a tajné východy, zhynula by od hanby!“

„Ba vie, všetko vie!“ povedal starec tichým, pevným hlasom.

Deva sa striasla ako osika, keď ju severný vetrík skníše, i s výrazom urazeného citu pozdvihujúc blýskajúce sa čierne oči k starcovi, nevýslovne bôlnožiaľnym tónom riekla:

„A vy, otče Brožko, vy jediný môj dôverník, vy ste ma zradili? A môj otec pozná nočné východy svojej dcéry? A on vie, že sa s nepriateľmi kalicha a českej slávy spolčujem? A on netresce nás oboch, zradcov jeho úmyslov?!“

Starec mraštil i šedivé obrvy i čelo. A vyjasniac trochu velebnú tvár, pozrel zrakom plným lásky a potechy na dievčinu, skúpanú vo farbe hanblivosti a panenského hnevu.

„Upokoj sa, Milica! Láska tvoja k Lackovi Huňadovi má byť stužkou viažúcou v priateľstvo váš a Huňadovský dom, má byť prostriedkom bratského mieru Uhrov a Čechov k založeniu blaha tejto krásnej vlasti. Ha — na svätého Václava! — veľká je úloha tvoja, ty dievka mojej výchovy, ty krásnolepá nádoba mojich čistočlovečenských zámerov! No, zdvihni sa, vyjasni oko a nech sa tvoja panenská hruď vlní pocitom tvojej vznešenej úlohy, majúcej vyprostriedkovať lásku a mier hrdinských národov uhorskej vlasti, a Hospodin buď s tebou!“

Nadšené slová starca neminuli sa v Miliciných ňadrách žiadaným účinkom. Nevysloviteľná vznešenosť preletela deviným výrazne-krásnym obličajom, oči žblnkotali ohňom nebeského nadšenia a celá postava devy vztýčila sa v junónskej^[15] hrdosti, povedomá svojho veľkého určenia.

„A videli ste tej noci Lacka Huňada?“ dopytovala sa malá Želmíra, nechápajúca reči starcove a držanie sa sestrino. „Ach, rozprávajteže mi dačo o ňom, čo ma vlani, vieš, Milica, keď sme boli v Moldavskom zámku chytené a do Munkáča odvedené, svojím malým bratom Matejom drážil! Rozprávajteže mi o nich, či je už Matej väčší, a či ešte má ten zlatý prstienok, čo mi bol nasilu vzal, že mu vraj to bude pamiatkou odo mňa.“

„Ach, Želmíra, tvoj malý Macík je už zaťom Cilleyho, vieš, toho tenkého nemeckého pána, čo pred mesiacom bol u nás a Kaňúra so sebou doviedol,“ odpovedala na štebotaniny sestrine Milica, a táto, bárs zvesť sestrinu dokonale nechápala, položila rúčku na bijúce srdiečko i vzdialila sa potíšku do jedného kúta teremu, kde nepozorovaná Milicou, ktorá bola zapradená v hlbokom rozhovore so starcom, premýšľala o význame slov, zdelených jej sestrou.

„Nie, nie, otče Brožko, teraz ho vidieť nemôžem, nesmiem!“ šepkala Milica, „ja ľutujem Mirka, uctím ho ako čestného junáckeho rytiera — lež odpusťte, vy to najlepšie znáte, pre koho moje srdce bije. Zruším sľub matke daný, ale mi to Hospodin odpustí; veď som k väčším cieľom určená.“

„Práve preto, Milka, musíš sa otvorene zdôveriť Kraskovi,“ prehováral ju starec presvedčujúcim hlasom. „Jeho srdce síce bude krvácať… lež naučí sa uctiť tvoju povahu, ba šľachetnosť jeho zmýšľania a nezlomná oddanosť k tebe mi podáva nádeju, že pri uskutočňovaní našich vznešených zámerov bude nám pomocným. Poznám ho dôkladne, a ľutujem jeho osud. Ale práve zato je povinnosťou tvojou otvoriť úbohému oči. A k tomu máš dnes najpríhodnejší čas!“

„Dnes, otče?“ dopytovala sa zadivená deva. „Nie, nemožno to; však znáte, že sa dnes vo vašom sprievode zídem s Lackom vo vyšnej jaskyni vašej pustovne.“

„Práve tam,“ určoval pevne Brožko. „On musí byť svedkom vašej schôdzky, by sa nepodvratne presvedčil o nemožnosti uskutočnenia jeho nádeje ohľadom teba, aby videl, že komu sa musí vystúpiť, aby poznal naše vyššie ciele, na oltár ktorých má položiť ľúbosť svoju v zápalnú obeť.“

„Ach, to je strašné, strašné… len dnes nie, otče, pred Lackom nie…“ riekla deva a spínala ruky.

„Čo, Milica! Či je to ten tvoj hrdinský duch?!“ spytoval sa v zadivení starec a nepokojne krútil hlavou. „Ha ¦ na svätého Václava — dievča, nechcem, aby som sa mýlil v tebe! Myslíš, že ťa Mirko dnes nepoznal? Darmo si sa zakuklila, tvoje neporovnateľne ohnivé oči ťa prezradili. ¦ To som videl z nepokoja Kraskovho. Ľúto mi je šuhaja, ale práve zato, pre vaše obapolné dobro, musí zvedieť svoj osud čím skôr, a síce dnes!“

A nečakajúc odpovede devinej, zavolal Želmírku, pošepol jej niečo a táto sa pobrala von.

Mrkalo.

Ostatné blesky slnka kapali za vrchom, Bankov rečenom, a teremom i celým zámkom rozhostilo sa šero.

I starec, i Milica sedeli mlčky, táto jedine nepokojným zdýmaním ňadier prezradzujúca búriace city svoje, tento zadumane a sám v sebe pohrúžene.

Po malej chvíli vošli do jedálne zámockí sluhovia, i nakládli na veľkom kozube oheň a zapálili voskovice, až sa celá sieň zaligotala a rozjasnila v žltojasnom blesku voskových sviec, ktoré blnkotali v masívnych, dolu z povaliny visiacich kahanoch.

Želmírka sa navrátila, vedúc jednu staruchu, nesúcu v rukách harfu ¦ obľúbený to v tých časiech hudobný nástroj.

„Tu máš harfu, Milica, nezdržuj ma, nestačím počúvať, bárs len na ľavé ucho nepočujem, čo i môj starý vraví, že na obidve. Musím sa ponáhľať do kuchyne. Ach, bože môj, bože, celá ťarcha na mojej hlave; tá háveď by vždy jedla a pila. Nikdy nemám oddychu,“ šomrala starena, a nečakajúc odpovede, ktorú by jednako nebola dopočula, motkala sa von.

Milica vzala harfu a prebehnúc skúsenými prstami po jej ľubozvučných strunách, dala sa do preludovania, až naostatok rozčúlená ľúbeznými tónmi nástroja, cengajúcimi ako strieborné zvonce, dala sa do spevu:

Ostatné slová vykríkla deva tak srdceraniacim hlasom, tak podivným názvukom veštby, že Krask medzi spevom nespozorovane dnu vstúpivší, taktiež starec chtivým sluchom načúvajúci spevu, jedným skokom ocitli sa pri nej a trasúcu sa ju položili na medvedími kožami zatiahnutú leňošku.

„Ďakujem, otče Brožko… ďakujem i vám, Mirko!“ šepotalo zoslabené dievča a pozeralo zlomeným, šanujúcim zrakom po šumnom rytierovi, taktiež sa trasúcom v bôľnom rozčúlení. „Ach, Mirko, mám vám zvestovať smutnú novinu, tak to otec Brožko chce, že dnes, ale nie… on vám povie… kde… Posilnite sa duchom junáckym a pomodlite sa k bohu, aby vás obdaril zmužilosťou znášať ťažký osud.“

Mirko, nechápajúc zmysel deviných slov, pripisoval ich roznáruživenej obrazotvornosti svojej zverenice. Dačo tajného, čo si sám vysvetliť nevedel, stískalo mu síce srdce, no o blízkom tragičnom výsledku jeho lásky sa mu ani nesnívalo; preto ohebnosťou mladíka priblížil sa znovu k milovanej deve a začal tichým, ale pevným hlasom:

„Milica, drahá zverenica moja! Pamätáte sa na smrť drahej vašej matky, na hodinku — v ktorej mi vás pred bohom a s odobrením vášho pána otca slávne zasnúbila? Upamätúvam vás dnes na váš sľub, ktorým ste sa — ačpráve ešte dieťa — vtedy mne zaviazali. Dľa vôle vášho pána otca sa mám zajtra odobrať na dvor správcu krajiny Huňada — ktovie, aký ma tam osud čaká. I chcem byť s mojím budúcim lósom na čistom. Milica, hviezda duše mojej! Hovorte, či vaše srdce za mňa ešte bije?“

Deva, určitou otázkou junákovou nie síce prekvapená, lež do zmätku uvedená, zakryla najsamprv oči, potom kývnuc pravicou na starca, vstala hore, odoberúc sa od Mirka jediným dlhým pohľadom, v ktorom sa zračil i bôľ, i nepokoj jej duše, a odišla so Želmírou von, nechajúc rytiera v prepodivných citoch, ktorý si držanie svojej zverenice naskrze nevedel vysvetliť.

„Nie, otče, to sú pre mňa hádky! Také vítanie od mojej zasnúbenice nezasluhujem. Pre všetkých svätých vás prosím, vysvetlite mi, čo sa s Milicou deje! Mám počuť dáku smutnú novinu, a na moju úprimnú otázku neodpovedá.“

„Trpezlivosť, syn môj, dozvieš sa zavčasu, čo si túžiš vypátrať,“ uisťoval ho starec a podával mu ruku. „Dnes sa len mňa pridržuj, oddýchol si si trochu, po večeri prídeš za mnou do mojej pustovne. Vzmuž sa… tam na teba čaká rozhodnutie tvojho osudu.“

Bárs neuspokojený, predsa vidiac, že po uplynutí niekoľko hodín má nasledovať rozlúštenie otázky, jeho sa týkajúcej, oddal sa nádejam, previevajúcim jeho srdce ľúbostnými pocitmi — a na perutiach týchto zanášal sa do blahej budúcnosti. Bárs šľachetné jeho srdce tušilo blízke stroskotnie nádejí — predsa neverilo.

Po niekoľko okamženiach začala sa plniť jedáleň podveliteľmi zámockej posádky. Dlhý dubový stôl sa prikryl, a keď veliteľ sám dnu vstúpil, usadil starca na svoju pravicu, Kraska však na ľavicu. A keď otec Brožko zvučným hlasom povedal svoje požehnanie nad jedlom, začala sa rytierska večera, ktorá pozostávala najviac z pečených jedál a syra, z vína a medoviny.