ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na svite tej istej noci rozložil sa na širokej rovine niže Bátky Huňadov tábor, spiechajúci od Rožňavy a pripravujúci sa k dobytiu Balockého a Drienčanského zámku.

Huňad ľahko opanoval tej istej noci Gemer, lebo veliteľ pevnosti večerom vzdialil sa s jadrom svojej posádky, zanechajúc hrad svojmu osudu.

A bola to krása podívať sa na tie uhorské voje!

Ružové zore rána krášlili v utešených maľbách počerné tváre dolnozemských junošov, a prvé blesky slnka odrážali sa v dúhových farbách zo zrkadiel vyleštených ich mečov. Robili stany, by sa rad-radom po nepretržitom nočnom pochode oddali odpočinku.

Kolo tábora obiehali na bujných sedmohradských koňoch jazdecké stráže, sliediace zrakmi na všetky strany, chcejúc vyjastriť dač podozrivého. Niektoré ubiehali až hôr do Bátky, kde stáli predvoje cepárov a kopijníkov. Jedni zase vybiehali na okolité vŕšky, vyzerajúc, či sa nepribližuje väčší počet nepriateľov.

Nezbadali nič.

Dolu od Balogu bolo všetko ticho celou dolinou.

Týmito predstrážami bol Huňadov tábor zabezpečený pred nečakaným útokom Čechov. A že tieto žiadne znaky výstrahy nedávali, utiahol sa sám správca krajiny do svojho skvostne a pohodlne pripraveného stanu k odpočinku. I zveril veliteľstvo na svojho syna Lacka.

V celom tábore blnkali vatry, pred Huňadovým stanom najväčšia, a kolo nej stál veniec maďarských bohatierov, čakajúcich na baraninu, ktorá sa upekala na ražňoch, krútených zbrojnošmi.

Hja, v tých časiech to tak išlo.

V tábore nedalo sa preberať ako doma, a šťastný bol ten, komu sa i také raňajky dostali. Nejeden musel byť spokojný niekedy i na suchom chlebe.

„Dobre, že sme tvojho Jánoša postavili za spižiernika tábora, Kanižay. To je figliar; i z pekla vystanoví potravu pod hodinou,“ smial sa Rozgoň, chtivo pozerajúc po dopekajúcej sa pečienke, ktorú Hrabinov „kóma Jánoš“ obracal.

„To je jednostranná chvála, Šebko; ešte si ju nezaslúžil. A je otázka, či je pri ňom i pivnica v poriadku,“ riekol Tomáš Székely, ktorý takže ledva na pečienku čakal.

„Ach, bratku, ty istotne môjho Jánoša nepoznáš. Nepochyboval by si o jeho všestranných vlastnostiach, kebys’ mal len ako málo poňatia o jeho spôsobnosti!“

„Jánoš mešter^[39], či je pivnica v poriadku?“

Miesto odpovede zapichol Jánoš ražeň s upečenou baraninou do zeme, podal junákom nože, a zaskočiac do jedného blízkeho stanu, vyniesol dva ohromné kulače, z pliec sa mu opálajúce.

„Vivat!“ zvolali hrdinovia so smiechom, i dali sa do pečene.

Lacko Huňad, stojac asi desať krokov od nich pred stanom svojho otca, načúval zadumane veselý rozhovor svojich priateľov. Inokedy vo výpravách vojenských veselý, teraz javil v celej zovnútornosti svojej tajný zármutok. On, snúbenec Milicin — teraz ako nepriateľ jej domu približuje sa vyvrátiť jej otcov hrad, a on sám sa musí pričiniť o pád jej rodu. Nadarmo usiloval sa doviesť svojho otca k mieru naproti Valgathovi, všetky prosby a dohováranie jeho neosožili nič, správcu krajiny nezavrátili v predsavzatom raz úmysle, úmysle to oslobodenia vlasti od českých bojovníkov.

Medzi tisícami tábora uhorského cítil sa osamelým, a i Rozgoň a Kanižay, ktorí jeho dôveru požívali, odťahovali sa od neho, aspoň sa mu tak zdalo, lebo mu títo dôverníci jeho vyslovili ten náhľad, že svoju lásku — musí veľkým záujmom vlasti jestli nie obetovať, tak aspoň podriadiť.

Ako dobrý vlastenec, telom i dušou verný syn Uhorska, znal si dobre vážiť náhľad tento; lež mladý, ako bol, musel dať za právo i nešťastnej náklonnosti — citom ľúbosti svojho srdca, ktoré teraz prichádzali s povinnosťami vlastenca do búrneho sporu. Veľký jeho duch nadarmo vystupoval v ume jeho ako prostredník týchto protív — svetské okolnosti spojenie jeho lásky s povinnosťou vlastenca nedovoľovali.

Z takýchto myšlienok vzbudil ho zrazu dákysi jemu známy hlas, ktorý v prenikavom výkriku letel k nemu.

„Žiadam byť s Huňadom, s mladým Huňadom!“ volal rozkazujúcim spôsobom tento cvendžiaci hlas jedného mladého jazdca, ktorého oddelenie konníkov odprevádzalo zdanlivo ako väzňa pred stan správcu krajiny.

Székely, Kanižay, Rozgoň dívali sa prekvapene na chyteného väzňa.

„Prisahám bohu, to Mirkov z Krasku panoš,“ zvolal Kanižay.

„Ticho, páni!“ velil pristúpivší Lacko a tvár jeho zarumenila sa nachom nádejí. „Hovorte, Szentmiklóssy, kde ste tohto mladého rytiera chytili?“

Szentmiklóssy, mladý, asi dvadsaťročný náčelník jednej jazdeckej stotiny, šuhaj čiernych očú a havraních vlasov, spravil mečom svojím vojenskú poklonu i zdelil, že mladý jazdec padol do rúk ním velenej predstráži od sobotskej strany, a bez všetkého odporu sa vzdajúc, žiadal si byť predvedený k jeho milosti.

„Čo je vaša žiadosť, rytier?“ obrátil sa po tejto zpráve Lacko Huňad k väzňovi.

Meluzína, lebo ona bola, pozrela tajnostným a významným zrakom na mladého Huňada; akoby nevedomky položila pravicu na srdce a vztýčiac sa na koni, zvolala vyvýšene:

„Ladislav Huňad a Šebko Rozgoň, podávam vám v mene dvoch neznámych českých rytierov rukavicu k boju, majúcemu sa zviesť v tento deň. Rytierov tých ľahko poznáte po čiernych chocholoch ich šišakov!“

I podala malinkú rukavičku Huňadovi, ktorý túto pevne v rukách stisnúc, niečo z nej potajomne vyňal a prázdnu ju oddal Rozgoňovi.

„Prijímame vyzvanie do boja. Ubezpečte našich neznámych odporcov o našej úcte, i zdeľte im, že naše znaky budú zelené dubové chvojky na šišakoch.“

„Szentmiklóssy, odprevaďte rytiera na miesto, kde bol chytený a tam ho prepusťte na slobodu.“

Keď toto Lacko dopovedal, pozrela Meluzína ešte raz významne naňho, uklonila sa, a sprevádzaná Szentmiklóssym vyjazdila z maďarského tábora.

Székely, Kanižay a Rozgoň pozerali spýtavo na Ladislava.

„Ech, priatelia, je to obyčaj rytierska,“ odpovedal tento naostatok, keď ich spýtavému pozoru porozumel. „Jedno máme isté, totižto, že nepriateľ ešte tohoto dňa uderí na náš tábor — a s rytiermi sa biť — hoc ich i českými lúpežníkmi voláme — je jednako nateraz našou úlohou. Ja s Rozgoňom máme aspoň svojich, a vy dvaja sa takže postarajte o vám hodných odporcov. A teraz, bratia, držte tábor pohotove, zriaďte svoje čaty — ja tento výjav naskutku oznámim správcovi krajiny!“

Odobral sa do stanu otcovho, a Rozgoň, Székely a Kanižay ponáhľali sa k svojim, aby zriadili svoje voje.

Sotva vstúpil do šiatra, rozvinul z rukavičky vytiahnutý lístok a čítal v ňom prekvapene nasledujúci veršík:

Nestačil premýšľať o záhadnom zmysle lístku.

Správca krajiny vstal hore z táborového postelišťa, i dopytoval sa na položenie vojov.

Lacko v krátkosti rozpovedal, čo sa pred okamžením prihodilo.

„Teda nás tá lúpežná zberba na slobodnom poli chce napadnúť ako pri Lučenci? Neskrýva sa do dier?! Dobre tak, aspoň ich tu jednou ranou zničíme. Zaiste si myslia, že ma niektorí z náčelníkov zase zradia ako pri Lučenci. Ach, mýlite sa, Česi. V mojom tábore teraz zrady niet!“

Pri ostatných slovách pozrel zostra na Lacka, vystúpil von, vyšvihol sa na svojho koňa havranej srsti, i cválal hore-dolu táborom, riadiac voje k čakanému útoku. Székelyovi oddal stred, v ktorom sedmohradskí Rumuni so Slovačou, čo huňadovcom zostala verná, tvorili neporovnateľnú, múropevnú pechotu, Rozgoňovi ľavé krídlo jazdcov z hajdúckych miest^[40] a Kumánov, pravé však, záležajúce z jazdy maďarského zemianstva, svojmu synovi Lackovi, nechajúc Kanižayho ako veliteľa dolnozemských vetroskorých čikóšov vzadu čo rezervu púšti synov.

Po chvíľke pozoroval Huňadov bystrý zrak podozrivé pohyby pri Bátke stojacich českých cepárov, ktorí v jednej reťazi zdali sa približovať zvoľna k táboru. Dolina ozvala sa dupotom koní českej jazdy, a ako vietor letel od Rakotiaša dolu v pancier oblečený Valgatha v sprievode svojej udatnej jazdeckej družiny.

Pechota jeho rozvinula sa pomaly ako klbko; postavila sa naproti Huňadovmu stredu.

Valgatha preletel šíky svojich vojov, a postaviac sa im v čelo, velil k útoku.

I valilo sa to všetko ako povodeň, keď sa s temným desným hukotom dolu na nížiny rúti, s ohromným hurá, hukom trúb, vírením bubnov — na pevne, akoby prikovane stojaci maďarský tábor.

Bolo to strašné zrazenie.

Hrozný nával českej pechoty zlomil sa na skalopevných prsiach Rumunov.

Huňad vtrhol s pár stotinami jazdy na české kopijníctvo, a jeho meč mával a kosil tvoj-trojnásobne smrtonosne.

Dal znamenie Rozgoňovi.

Kumánska a hajdúcka jazda uderila z boku na pevné krídlo Čechov, až títo — z jednej i druhej strany tískaní — začali pozvoľna cúfať spiatky.

Valgatha, rozplamenený ohňom pomsty, strašne zúril, a príkladom svojím chtiac vzbudiť zmužilosť v svojich ustupujúcich vojoch, rútil sa do stredu nepriateľov — za ním poznovu junáctvom nadchnuté jeho voje. I nastala trenica, začal sa boj jedného proti druhému. Oba šíky sa rozpadli; bojovalo sa chlap proti chlapovi, jazdec proti jazdcovi.

Mladý Huňad netrpezlivo vyzeral čierne chocholy svojich a Rozgoňových odporcov.

Už dostal znamenie od otca k boju, už sa miešala jeho zemianska jazda s českými železníkmi, už Valgathove čaty takmer podliehali — až zrazu stranou od Soboty, dolu vŕškom niže Bátky, teraz Halik rečeným, zadupotala jazda, vpredu ktorej dve zakuklené a čiernymi chocholmi na šišakoch ozdobené postavy, letiac ako orkán, s krikom „Jiskra, kalich a sláva“ uderili na Huňadovcov — a to k okamžitému prospechu podliehajúcich Valgathových vojov.

Sotvaže Lacko a Rozgoň zazreli čiernych chocholatých neznámych svojich odporcov, kliesnili si k nim cestu mečom, nasledovaní svojimi víťazmi.

„Szentmiklóssy,“ volal Lacko, „buďte mi pri boku, môj sok, ako vidím, takže má pobočníka!“

I popchol koňa a jedným skokom ocitol sa v blízkosti jedného čiernochocholáka, vedľa ktorého harcoval takže tohoto pobočník.

„Som vám k službám, rytier! Akože rozkážete, či na piku, či na meč,“ zvolal dvorne Ladislav.

„Ach, pane, tu je veľká trma-vrma. Hľaďteže, váš priateľ Rozgoň na čistine sa sprobúva so svojím súperom. Či by sa vám takže ta nepáčilo?“ vravel pobočník neznámeho čiernochocholáka.

„Ach, dobre i tak, pane; tam väčší priestor, tam si i vy tuhľa s mojím pobočníkom Belom Szentmiklóssym zaharcovať môžete.“

I leteli na priestor, kde Rozgoň s neznámym českým rytierom už piku bol zlomil a oba sa lapili meča.

„Ha, čert mi i vám do duše, Jánoš koma; to sme sa my v planých veciach zišli. Za takú návštevu vám ja ďakujem!“ volal Matej Hrabina, na Rozgoňovho zbrojenca naňho dorážajúceho; i vyrazil Jánošovu šabľu, až tento zostal odzbrojený.

„Nič to za to, Jánoš; keď sa vám tak páči, môžeme ísť za pasy; ale škoda vašej Borče, lebo na môj hriešnu, keď vás stisnem, nikdy vy viac s tou halaškovať nebudete!“

Medzitým nastal medzi mladým Huňadom a jeho odporcom, no i medzi ich pobočníkmi Szentmiklóssym a Brezovickým, junácky zápas.

Podľa príkladu Rozgoňa a jeho odporcu sprobúvali sa najsamprv na piky. Von zo sedla druhého vyhodiť žiaden nevedel. Tieto schrapšťali, a polámané ich kúsky rozfŕkli sa po zemi.

Mladý Huňad nepokojne pozoroval útlu postavu svojho odporcu, divný zmysel lístku Meluzínou mu podaného miatol mu hlavu, a keď sa po zlámaní pík pustiť chcel v zápas mečov, tu mu dáka tajná moc zoslabila ruku, zmeravela rameno — takže slabým, akoby naoko útokom odporcovho meča ledva vedel parírovať.

Vtom Rozgoň skríkol, dostal v čelo ohlušujúcu ranu, skyvotal sa z koňa i padol svojmu vernému Jánošovi v náručie.

Týmto výjavom rozplamenený Lacko šibol v rameno svojho súpera, takže tento, pustiac v tom okamžení uzdu koňa a oprúc sa na pricválavšieho raňajšieho vyzývateľa, v ktorom Lacko hneď poznal Meluzínu, spustil sa pomaly na zem.

„Prestaňte, páni, koniec boju!“ volala Meluzína na pobočníkov ešte úporne jeden do druhého mávajúcich. „Premožení, pokorte sa svojim premožiteľom!“

„Náš spor si odložíme na druhý raz!“ povedal Brezovický k Szentmiklóssymu a oba priblížili sa ku skupinke poranených.

„Chcem vedieť vaše meno, rytier; chcem znať, komu Rozgoň podľahol!“ šeptal z mloby sa preberajúci Rozgoň.

Odporca jeho zložil šišak a pod čiernochocholistým šišakom zjavila sa bledá tvár — Mirka z Krasku.

Rozgoň sa spokojne usmial.

„Vrátili sme si! Už sme zase na čistom. Nateraz som ja vaším väzňom.“

Krask neodpovedal nič. Stisol mu nemo ruku a ukazoval na Lacka Huňada, ktorý v nevýslovnom bôli stál ako mramorová socha nad poraneným svojím odporcom.

Čiernochocholatý šišak bol odprackaný. Pred mladým Huňadom ležala následkom veľkej straty krvi z rany do mdloby padnuvšia — Milica.

mrmlal nešťastný Lacko sám v sebe, teraz chápajúc zmysel lístku.

„Zomrela, ja som jej vrahom!“ dokladal tupým hlasom, nazdávajúc sa, že skutočne stojí nad mŕtvolou svojej ľúbenice.

„Opusťte nás!“ velila Meluzína. „Krask, prepusťte svojho väzňa, pána Rozgoňa. Zbohom, páni; pod Drienčanským zámkom zas sa uvidíme!“

Ale Lacko stál a stál nemo, zúfalo. Naostatok zvučným hlasom víťaziaceho svojho otca prebudený, s hlbokým vzdychnutím odobral sa od zdanlivo mŕtvej milej, i letel hľadať smrť do najhustejších nepriateľských vojov.

Bitka ešte i teraz trvala a vystupovala na stupeň rozhodnutia. Valgatha a jeho rytierstvo robili divy zmužilosti. Všetko darmo, s Huňadom a jeho junákmi na šírom poli sa merať neboli vstave. Najsamprv začalo Sperberovo oddelenie, ktoré nedávno zo zákrytu bolo na bojište vystúpilo, v divom neporiadku, ako sa zdalo, samým ním zmätené ustupovať, potom jednotlivé húfy púšťali sa v útek rad-radom. A Huňad by istotne úplné víťazstvo bol dosiahol, keby nie v tom okamžení, ako velil všeobecné prenasledovanie, vrchom od Gobišu medzi jeho voje a utekajúcich nebol vrazil Zmeškal z Domanoviec so svojou, na rozkaz Valgathov z Gemera odbehnutou posádkou, a tento takto ustupovanie svojho veliteľa nebol zakrýval. Takto zahatajúc na jeden čas nával maďarských víťazov, vzďaľoval sa Zmeškal, harcujúc za ustupujúcimi. Huňadovci však, posilnení Kanižayho rezervou, prelomili naostatok túto hať. I nastalo prenasledovanie. Milosť nedával, neprijímal nikto — a o pol hodinky nebolo vidieť živej duše zo Zmeškalových vojakov. Všetci životom zaplatili bezpečný útek Valgathov. Ťažko poranený Zmeškal padol v rabstvo Szentmiklóssymu, za ktorý skutok správcom krajiny na bojišti verejne pochválený a tým miestom, kde teraz Uzapanita stojí a kde Zmeškala zajal, obdarovaný je.

I zdalo sa, že Valgathova moc je týmto víťazstvom dokonale zlomená a Gemer onedlho bude od českých vojov očistený.