ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rovinách bátkanských porazený, pred úplným zničením jedine Zmeškalovou hrdinskosťou ochránený Valgatha spiechal s rumami svojich vojov rozpajedene a pomstou horiac k domovu.

Porážku túto sám sebe nevedel vysvetliť. Jeho junač, ako obyčajne, i teraz sa bila statočne a zmužile. Jeho mužstvo počtom a srdnatosťou sa huňadovcom temer rovnalo, ba zdalo sa, že i tajné moci v neznámych čiernochocholcoch a ich jazdné čaty poskytli mu posilu — a predsa.

Zaškrípal zubami — a strašne pozrel na Sperbera, cválajúceho popri jeho boku.

„Moje voje vystali najviac od útoku Kumánov^[41] a hajdukov. To sú čerti, na slobodnom poli im ani peklo neodolá.“

Dorazili pod Balog.

„Krahulec, ak si ma oklamal, ak si ma dnes zradil, ak proti mne dač hrozného kuješ — beda tebe, beda! Boj sa Valgathovej pomsty!“

„Ach, nedôverujete mi, pán môj? To je zle — pre našu vec zle! Zverte Balog na druhé ruky; mňa prepusťte v pokoji, chcem byť čistým od nedôvery vašej!“

Hlasom urazeného citu predniesol budúci ríšsky gróf tieto slová, i obrátil svojho koňa, ako čo by sa od Valgathu chcel vzdialiť.

„Ochráň Balog — a Balog je na večné veky tvoj. Za to ti ručím v mene jeho milosti nášho nadveliteľa Jiskru. Ja Drienčany do ostatného muža budem brániť!“

„A ja vás presvedčím, že som Balogu hoden; lebo bude istotne môj!“ povedal Sperber, a Valgatha týmto ubezpečením uspokojený, netušiac tajný zmysel týchto slov, uháňal trochu veselší k svojmu hradu.

Sperber, sledujúc potupným zrakom veliteľa, zachichotal sa odporne a trielil hore vrchom do svojej pevnosti.

V Drienčanskom zámku našiel Valgatha posilu, došlú z vyšných krajov Gemera, totižto z Čerenčian, Drienku, Ratkovej, ktorá medzeru padlých v jeho vojoch dostatočne vyplnila.

Pevnosť bola potravou dokonale zaopatrená a tak pri srdnatosti jej obhajcov bola vstave vydržať i dlhšie obliehanie.

Valgatha sa úfal, že Jiskra, dopočujúc sa o krušnom položení jeho, sám osobne čím skôr na pomoc prispeje svojmu najmilšiemu podvojvodcovi — a čo by to i mesiace stálo, dovtedy istotne sám a sám útoky Huňadove vydrží.

Ako čo by sa nič nebolo stalo a jeho moc ani zamak zlomená nebola, počúval hrdo zprávy došlých spojencov, dopytoval sa na položenie ich tvrdzí, vydával odmerané rozkazy k obrane hradu. A keď takto všetko do poriadku doviedol a o uskutočnení svojich rozkazov sa sám osobne presvedčil, k občerstveniu svojich dnes v bitke ukonaných vojov dal pripraviť veľkú večeru — obecnému mužstvu na priestrannom prvom dvore hradu, náčelníkom však vo veľkej dvorane, kde veselý rozmar jeho obracal na seba všeobecnú pozornosť junákov českých a šľachticov slovenských.

Dávno veliteľa svojho nevideli tak dobrej vôle.

Pripíjal na slávu českého kalicha a na nebeskú spásu padlých.

Tešil sa, že sa jemu dostalo tej cti, obrátiť na seba osobný hnev správcu krajiny, lebo — dokladal rozmarne — tento chýrny európsky víťaz zná, že krem samého Jiskru snáď nikto vo svete tak ako on — totižto Valgatha — nie je hoden jeho odporu.

„Vivat!“ kričalo rytierstvo, i prisahalo Valgathovi, takto si povedomému svojej moci a zmužilosti, vernosť, vytrvalosť — až do ostatného.

„Neprisahajte, bratia! Viem ja dobre, že i beztak dostojíte tejto svojej úlohe bránenia Slovanstva a kalicha. Páni, zaspievajme si našu:

I zahučalo, zaspievalo rytierstvo.

I nadchlo sa touto hrdinskou piesňou ohňom junáctva nezlomnej vytrvalosti.

A po skončenej piesni nastala pijatika, ku ktorej sa naše terajšie orgie ani prirovnať nemôžu.

Služobníctvo sotva stačilo naplňovať velikánske kanty vadnianskym vínkom.

Sám ináče mierny Valgatha predchádzal v pití svojím príkladom, chtiac takto udusiť v prsiach mu povstávajúce pochybnosti o istote svojho položenia.

Čím sa zovnútorne veselším, rozmarnejším stával, tým väčšmi zaujímal ho vnútorný nepokoj. Pred oči stavala sa mu Sabínka, ako mu podávala na rybníku výstražný list. V obrazotvornosti jeho rozvinoval sa manželkin obraz, päsťou jeho porúchaný. Kde pozrel, videl vážnu postavu kňaza starca, ponúkajúceho sa mu k službám. Pred duševným zrakom jeho vznášali sa jemu k pomoci prispevšie čierne chocholy, zdalo sa mu, že stenajúci hlas odmrštenej dcéry sa v prosebnom úpení k nemu derie cez hluk hulákajúcich rytierov, a videl zďaleka hroziacu ruku Jiskrovu, ako čo by ho za dnešnú stratu chcela trestať.

„Neviem, za čo bych nedal, že úlisný ,Gottes Blut’, ktorého i porekadlo javí dostatočne Nemcom, nie je medzi nami. Stavím sa s hockým, že Krahulec i dnes čertu a nie našej veci poslúžil! To je oplan a ešte naostatok Balocký zámok zradí,“ prehovoril jeden z rytierov hroznovinou otvoreným srdcom.

„Stavím sa s tebou, Rybák!“ zavolal Valgatha, nanajvýš rozdrážený týmto poznamenaním rytiera, netušiaceho jeho vnútorný nepokoj.

Spoločnosť stíchla.

Junáci zadivene pozerali jeden po druhom.

„Stav sa, Rybák, stav sa!“ ozvalo sa niekoľko hlasov.

„Nežartujte, veliteľ môj; medzi mnou a vami nieto ceny stávky.“

„Ceny stávky? Ach, Rybák, prečo nie? Keď vyhráš, stratí Krahulec, keď prehráš, stratíš ty — hlavu! No, či ti je dosť, aby si svoj utŕhačský jazyk držal za zubami?“

Rybák, územčistý chlap pevného výrazu obličaja, bledol a kúsal si gamby. Pozrel brnkajúcim okom po stíšenej prestrašenej spoločností, i utrúc si studený pot z čela, preriekol slávnostne:

„Bratia, rytierstvo, budete svedkami stávky tejto. Ja Jozef Miloslav Rybák, rytier z Rybníka, prijímam týmto stávku tvoju, rytier Valgatha, veliteľ môj! Tak mi pomáhaj boh!“

I podal svalovitú pravicu pánovi Drienčanského hradu.

Tento zakabonil čelo.

„Je to sen, páni — sen — sníva sa nám všetkým, i vám i mne. Nechajme to. Hľaďte, brieždi sa; treba nám trochu odpočinku. Víno z nás z každého blúzni, rozíďme sa, vyspime ho trochu,“ mrmlal Valgatha, pomútený odhodlanosťou Rybáka, i vstával od stola.

„Valgatha, stávka stojí!“ zahučalo rytierstvo. „My sme svedkami; odstúpiť ti nemožno!“

„Tak? — No, dobre… no, staň sa vôľa vaša. Ľúto mi je Rybákovej hlavy.“

I rozpálený v tvári pospiechal do výklenku na čisté ranné povetrie.

Upäl zraky k Balogu.

V zore rannej na Balogu viala — trojfarebná krajinská Huňadova zástava!

„Vyhrals’, Rybák!“ skríkol prestrašene nešťastný Valgatha, i potočil sa spiatky.

I nastal medzi rytierstvom zmätok.

Istotou Krahulcovej zrady vytriezvené rytierstvo hrnulo sa s výkrikmi pomsty a kliatby k dverám, ako čo by každý chcel byť prvým pomstiteľom podlej Sperberovej zrady.

„Stojte, bratia!“ velil spamätovavší sa Valgatha hlasom poraneného leva a vkročil do kola svojich.

„Kto chce Krahulcov príklad nasledovať — nech sa vzdiali; komu život milý, alebo koho k tomuto svetu dáke vzácne okolnosti viažu — ten choď zbohom! Kto jedine sláve kalicha a Slovanstva žil — ten ostaň pri mojom boku, kde nieto žiadnych vábivých výhľadov, jedine smrť. Valgatha zhynie, padne — ale sa nepoddá!“

„A my všetci s tebou!“ zahučali jedným chórom rytieri.

„Sláva kalichu!“ hučalo to okolo.

Vstúpil dnu starý Kudlák.

„Pán môj, na Balogu Huňadova zástava — a pred zámkom oznamuje trúbou svoj príchod jeho posol.“

Skutočne ozvala sa vyzývajúca fanfára trúby až do dvorany.

Valgatha v sprievode niekoľkých hlavných náčelníkov vstúpil do výklenku, i pozrel dolu.

Pred zámkom stála v sprievode dvoch trubačov mladistvá driečna postava Szentmiklóssyho, zaliata zlatými pableskami vychádzajúceho slnka.

Valgatha zaclonil si pred bleskom slnka rukou oči, i pozeral, skúmajúc po najbližšom okolí, sledujúc, nakoľko asi sa priblížili Huňadove voje k jeho pevnosti.

Okolité kopce boli týmito zaujaté.

„Čo prinášate nového?“ opýtal sa naostatok vážnym a zvučným hlasom Huňadovho posla.

Szentmiklóssy pricválal trochu bližšie i začal takto:

„Rytier Valgatha! Správca krajiny, slávny gróf Ján Huňad, odkazuje ti toto: Včerajšia bitka podala víťazstvo uhorskej zákonnej zbrani. Tvoje voje na slobodnom poli podľahli. Hodina vášho lúpežníckeho vystrájania odbila. Za vaše zločinné skutky, utláčania ľudu, šliapania krajinských práv, slobody a zákona, vydaní ste pomste spravodlivých a prirodzených hájiteľov tejto vlasti! Pokor sa týmto; oddaj k rukám zákonného správcu krajiny lotrovské hniezdo svoje, túto pevnosť. Víťazný Ján Huňad zaisťuje ti a tvojim slobodný a bezpečný odchod do vašej vlasti!“

„Chlapče, keby tvoja osoba ako vyslanca dľa vojenských práv a obyčají nebola nedotknuteľná, dal bych ti tvoj neumytý, špinavý, rúhavý jazyk z tvojich slinami utŕhačstva zafúľaných úst vyrezať na večitý dôkaz jeho zlorečenia! Nauč sa najskôr zaslúžilých českých rytierov uctiť, a potom nadávaj do lotrov. Tvojmu nadutému Huňadovi, ktorého ja neuznávam ani za správcu krajiny, ani za statočného šľachtica, ktorý dáva také veci odkazovať, povedz: že keď chce jadro, nech najsamprv rozhryzne orech, a nech dá pozor, aby mu škrupina dáko do hrtana neuviazla; lebo — na Žižku! — istotne ho zadusí. Povedz mu ďalej, že jeho nadutá pýcha hrozí upadnutím a potlačením tejto vlasti, ktorej zákonného kráľa práva háji náš český meč, že je zradca krajiny a práv maloletého kráľa. Nie Drienčanský zámok, ale ani skalku z jeho múrov Valgatha dobrovoľne neodovzdá. Povedz Huňadovi, nech pamätá na Lučenec.“

„Sú to tvoje ostatné slová?“ spytoval sa Szentmiklóssy, ohromený urážlivou, náruživou odpoveďou Valgathu.

„Sláva kalichu, sláva Valgathovi!“ zahučalo české rytierstvo.

„A smrť lotrom!“ dodal miesto refrénu Szentmiklóssy; popchol koňa a uháňal sprevádzaný svojimi trubačmi k Balogu.

Keď Valgathovi zmizol z očú, obrátil sa tento k svojim:

„Bratia, doba rozhodná je tu! Huňada som na smrť urazil. Nespočinie, kým sa na mne nepomstí. Ešte pol hodinky — a na túto pevnosť zvalí sa všeobecný útok. Zo všetkých strán sme obkľúčení, pretrhne sa naše spojenie s tamvonkajším svetom. Ešte raz vás vyzývam a upamätujem: komu vôľa a chce žiť, ratuj sa náhle a nechaj nás samých v pevnosti, ktorá — bohdá — obliehanie i do roka vydrží!“

K všeobecnému zadiveniu vystúpil z kola Rybák.

„Valgatha, prepusť ma v pokoji; ja si idem pre cenu stávky — pre Krahulcovu hlavu!“

„Choď zbohom! Sám som ti ju chcel podať, bo ja mám na ňu snáď najväčšie právo!“

„Dodám ti ho živého!“ doložil Rybák a pospiechal von.

„A teraz, Kudlák, daj pohľadať otca Brožku; užijeme sviatosť večere pod obojím!“

V tom okamžení otvorili sa z Valgathových chyží do dvora vedúce dvere a na prahu ich zjavila sa ctihodná postava starcova.

„Som k službám vašim, zasvätenci kalicha! Poďte a buďte pripravení, hodovníci tela a krvi Spasiteľa nášho Ježiša Krista.“

Pri vážnych slovách týchto pozrel Brožko prenikavo na Valgathu, prekvapeného jeho nečakaným zjavením sa.

„Mám súkromné slovo k tebe, otče!“ povedal tento, i viedol starca na stranu.

Tvár Valgathova žiarila výrazom blahého mieru a neporovnateľne útlosladkým hlasom zašepotal sticha:

„Otče Brožko, uspokoj krvácajúce srdce moje — kde je moja Milica?“

„Nie je viacej tvoja, našla svojho otca!“

I zaliali tvrdocitného Valgathu slzy.

I zaplakal horko.

Nazdal sa, že kliatbou jeho stíhaná Milica pridružila sa so zlomeným srdcom a bez potechy jeho odpustenia k oslávenému duchu jej zvečnelej matky.

„Zase menej o jednu nádeju!“ zamrmlal naostatok. „Otče Brožko, ratuj aspoň Želmíru!“

„Uspokoj sa, syn môj! Želmíra je v bezpečnosti. Proti tvojej vôli, ale v nádeji tvojho udobrenia odniesol som dnes ráno tvoju dcérku do skrýše, kde istotne bude zachránená.“

„Chcem ju vidieť — ešte raz vidieť! Veď dobre znáš, otče, že ma skôr pochovajú rumy tohto hradu, ako by som chcel hanebne život svoj zachrániť a moje stanovište zanechať.“

Tak horlil vášnivo Valgatha.

„Syn môj, i Drienčany padnú, i žiť budeš, i zachrániš slávu svoju, i uvidíš svoju Želmíru!“

Starec povedal toto takým presvedčujúcim hlasom, že Valgatha pre nedávno minulé príhody oproti staruškému otcovi Brožkovi inak zmýšľajúci, uspokojil sa naostatok, a šepot, v ktorom viedol rozhovor so starcom, vo zvučný hlas premeniac, zavolal slávnostne:

„Poďme, bratia, vyspovedajme sa; a potom s božou pomocou vysúkajme rukávy k obrane tohto hradu!“