ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým sme sprevádzali vyslanstvo Jiskrovo k Huňadovi, porobili sa na Drienčanskom hrade všelijaké zmätky a trenice. I nastal strach a nepokoj.

Valgatha nedôverivým okom skúmal každého, búril a soptil pri každej maličkosti, zatváral sa sám v svoje tajné chyže, do ktorých nepripúšťal ani pána Brožku, ani dcéry, a tam viedol tajné rozhovory s Krahulcom, veliteľom balockým, ktorý starcovi nepochopiteľným spôsobom celú jeho dôveru bol získal.

Ako vidíme, siatie Cilleyho schádzalo; i Kaňúr i Krahulec dostatočne vykonali svoje úlohy.

Pri všetkom tomto najviac trpela Milica, ktorú Valgatha sťa príčinu svojej — ako sa nazdal — pred celým svetom známej hanby nechcel pred seba ani pustiť, preklínajúc jej lásku, ktorá sprznila jeho čestné meno.

Darmo ho uspokojoval otec Brožko. Márne ho uisťoval, že Lacko Huňad šľachetnejšie zmýšľa, žeby jeho dom pohaniť chcel; že nemožno, aby podvrhnutý list od neho pochádzal, lebo — ako istotne zná — Lacko teraz mešká v Debrecíne, a krem neho na zámku Drienčanoch žiadneho dôverníka nemá. I darmo preukazoval, že Lackov otec Ján Huňad o tajnej náklonnosti svojho syna doteraz nič nezná a tak ani lásku jeho nemohol prekliať. Áno, daromné boli všetky dôvody, lebo Valgatha, vidiac ctižiadosť svoju Huňadom na pranier posmechu položenú, v čom ho Krahulec utvrdzoval, zúril ešte väčšmi, nadával starcovi do zvodičov^[34], preklínal jeho tajnostkárstvo, a vždy po takomto výjave ukázal na dvere.

„Koho pán boh chce potrestať, najskôr mu rozum vezme!“ vravel starec takého času sám sebe, i mrdol plecom a odobral sa do svojej pustovne k utrápenej Miiici.

Tak je.

Milica utiahla sa po udalosti, ktorá sa po nájdení Kudláčkou podhodeného listu bola zviedla medzi ňou a otcom, na radu starcovu tajne do jaskyne, nami už opísanej, kde jedinkou mladou Sabínkou obsluhovaná a starcom tešená žila svojmu žiaľu.

Valgatha vypovedal ju z otcovskej lásky.

Predošlá náklonnosť k dcére obrátila sa v neprirodzenú nenávisť, ktorú si v pokojnejších okamihoch sám nevedel vysvetliť, odvodzujúc ju z pohanenia svojej cti, za ktorú česť bol vstave obetovať všetko, i sám seba. Zdalo sa mu, že na každej tvári vidí úsmešok. Každý veselý pozor jeho podriadencov zdal sa mu šípom, ktorý jeho rytiersku hrdosť ranil úškľabkom a posmechom, každé spomenutie jeho dcéry Kudlákom alebo druhými dunelo mu v ušiach v odporných zvukoch jej a jeho hanby. Každé pomyslenie na Huňada, správcu krajiny, a jeho syna — upomínalo ho k pomste, k pomste nevídanej, nechýrenej — strašnej. Ľutoval vyslanstvo Kraskovo a prial mu nešťastného zdaru, netušiac, že sa jeho prianie tak skoro vyplní.

Sperber či Krahulec, pod ktorým menom bol jedine známy pred Valgathom, lial na oheň olej, obšírne vyprávajúc, ako hriešne spojenie jeho dcéry s mladým Huňadom už dávno bolo všeobecným predmetom zhovoru sveta, ako on sám nedávno bol očitým svedkom ich schôdzky, ako potupne celý svet o Milici zmýšľa a posmešlivo ľutuje zaslepeného otca, ako starý Huňad dľa slov Cilleyho zúril, dopočujúc sa o dobrodružstve synovom, potom však, keď sa dozvedel, že toto nemá pre syna jeho žiadneho prísnejšieho významu, ako sa nad pohanením lúpežníka českého potupne zasmial atď.

Z Valgathových očú sršal oheň a husté jeho obrvy sa ježili a čelo vráskavelo následkom vnútornej rozbúrenosti citov.

„Verím, všetko verím, Krahulec. Vlastná moja krv mi toto pohanenie spôsobila. Ha — na Žižku! — a ja tak nič nevedel!“

„Cilley myslí, že ste sám boli strojcom a tajným napomáhateľom toho ľúbostného zväzku, chtiac mladého Huňada do saku chytiť, Jiskru a nás všetkých zapredať a tak sa s úhlavným nepriateľom naším, so správcom krajiny spojiť.“

Valgatha pozrel strašne na budúceho ríšskeho grófa.

„Krahulec, nepozbav ma rozumu, lebo prisahám na kalich,“ zvolal hlasom približujúceho sa hromu i kládol ruku na širokú šabľu. „Čo, ja strojcom svojho vlastného posmechu? Ja zradcom Čechov? Čo, čo, čo? Hovor, chlapče, skade to všetko má premúdry pán Cilley?“

Sperber usmial sa prostosrdečne.

„Ach, pán môj,“ povedal otvorene, „sám by ste neverili, lepšie bude, keď to zamlčím.“

„Hovor, rozkazujem, hovor!“ kričal Valgatha na najvyššom stupni zvedavosti a vnútorného rozčúlenia.

Sperber sklonil hlavu a tichým šeptom, ako čo by svoju nešťastnú zvesť sám ľutoval, preriekol ostýchavo.

„Veliteľ môj, sám chováte hada za ňadrami, Mirko Krask z Tábora stojí v úzkom spojení s Cilleym.“

Valgatha neodpovedal nič. Táto ohromujúca zpráva bola na Valgathu opačného účinku, ako Krahulec cielil. Valgatha neveriac pokrútil hlavou.

„Nie, nemožno. Mýliš sa, chlape! Mirko je zrady neschopný. Je to syn môjho najmilšieho priateľa, je to chovanec môj, bývalý snúbenec Milicin! Rozumieš, Krahulec? To nemožno! Príjemne si zastrúhal šíp svojej ohovorky — ten sa na mojich dôverivých prsiach zlomí ako slamka. Ticho, chlape, nekradni mi vieru v človečenstvo, alebo mi povedz dôkazy — nevývratné dôkazy!“

Krahulcova tvár vzala na seba smutný výraz.

„Nešťastný pán môj, nevidíte, neuznáte, ako vašu dôveru tí najbližší klamú. Chcete dôkazy? Počujte ma teda! Mirko Krask a Janko Brezovický zišli sa pred svojím odchodom k Huňadovi s Cilleym na Maginhrade, zdelili mu svoje posolstvo a tento — aby ciele Jiskrove a vaše predišiel — takže poslal k Huňadovi vyslanca v osobe rytiera Wolfenburga, ktorého vy ešte neznáte.“

Valgatha sa striasol i pozrel na utŕhača tak plamenným zrakom, ako čo by z jeho duše, tela i kostí, posunkov a výrazu tváre chcel vysliediť pravdu, ale dokonalú pravdu ním povedaných slov.

„Neutŕhaj neprítomnému, človeče, nešliap hodnosť ľudskú v mladom junákovi, ktorého záštitou som ja! Odvolaj, naskutku odvolaj pohanenie Mirkovo; alebo, na spasenie tvojej duše ťa prosím, podaj nepodvratné dôkazy!“

„I starec vás zradil, i dcéra vás zradila! A dôkaz Kraskovej zrady bude výsledok jeho vyslanstva. Ostali ste sám, veliteľ môj! Nepodľahnite týmto ranám, vaši najbližší priatelia veľkosť vášho ducha nechápali; chápem ho ja. A aby som vám svoju večitú oddanosť preukázal, trhám siete, ktorými vás obtočili, snímam beľmo z vašich duševných očú, navraciam vás samému sebe, aby ste na rumoch svojich nádejí povstali k novému, slávnejšiemu životu. Valgatha, nie ste sám, ja som váš!“

„A kto mi stojí za to, že i ty, človeče, ktozná z akých príčin vrhnúc do mojich ňadier zlorečené semä nedôvery, neusiluješ sa o môj pád? Kto mi za to stojí, že viniac zo zrady druhých, sám nie si najohavnejší zradca? Pozor, chlapče, beda tebe, sto ráz beda, ak si ma oklamal, ak si ma vyhnal z blaženého raja mojich rodinných rozkoší, ak si ľahkomyseľne stroskotal budovu mojich nádejí a cieľov — beda, povedám, chlapče, beda tebe!“

„Vzmužte sa, pane! Strojte sa k víťaznému odporu. Dajte rozkazy, aké obranné poriadky mám zaviesť na Balogu; lebo isté je, že nás Huňad napadne. Gottes Blut! Nech prídu — ja na valoch Balogu spečatím svoju oddanosť k vám vlastným životom a krvou!“

Keď toto Krahulec dopovedal, podal nešťastnému Valgathovi ruku, a spokojný s výsledkom svojho diabolského účinkovania, ponáhľal sa domov na svoj hrad Balog.

V tajnej, ale nám už známej skrýši Brožkovej jaskyne sedela na machom a medveďou kožou pohodlne zastretej skale utrápená Milica, šuškajúc niečo pri nej kľačiacej Sabínke.

Starec sedel pri čiernym súknom zatiahnutom stolíku, na ktorom blnkotali dve voskovice žltým plamienkom. I písal niečo veľkými literami do jednej ohromnej, ťažkými striebornými prackami opatrenej knihy. Tu i tu ju prevracal, čítal, pozeral tajne na úbohú devicu, mrštil čelo, ako čo by o velikánskych veciach premýšľal. Istotne ho trápilo dáke dôležité tajomstvo; lebo výraz jeho ctihodnej tváre bol tak nevyspytateľný, tak záhadný, tak vzbudzujúci tušenie, ako obličaj prorokyne v Delfi.

„Sabínka, nechaj nás. Choď nám dolu do Drienčan pre obed!“ velil naostatok mladuche, ktorej ušľachtilá postava sa bola vryla do srdca Hrabinovho.

Dievča poslúchlo, tíško sa pobralo z jaskyne von.

„Milica, dieťa moje, či si pripravená vypočuť veľké, teba sa týkajúce veci?“ spýtal sa otec Brožko, keď ostal sám s nešťastnou dcérou Valgathovou.

Táto strhla sa, ako sa strhne plachá srnka, zočiac človeka.

„Čo povedáte, otče?“ dozvedala sa názvukom žiaľu, i snivo uprela na starca čierne, vyplakané očká.

„Dávny môj sľub chcem ti splniť; chcem ti zdeliť tajomstvo, týkajúce sa teba.“

„Tajomstvo? Aha, už viem. Istotne môj Lacko druhú už dávno ľúbi, a vy, môj dobrý, teraz jediný otče, mi to len teraz chcete zdeliť,“ blúznila deva a ukazovákom hrozila detinsky starcovi. V očiach tohoto zahrali slzy.

„Uspokoj sa, dieťa moje. Never zdaniu. Ty a jedine len ty si predmetom lásky Ladislava Huňada. Satan nasial kúkoľa; ale vyďobú ho vtáci a pšenička zíde.“ Milica krútila hlávkou.

„Ach, darmo je. Snívalo sa mi, už som sa prebudila… Prosím vás, prečítajte mi ešte raz tento list; lebo oko moje slabé neprivyklo ešte k mrazivému ránu.“

I vyňala spoza labutích ňadier podvrhnutý list.

V starcovej hlave zabreskla nová myšlienka.

Vzal podaný mu lístok a s pevným pohľadom na devu spálil ho nad voskovicou.

Milica skríkla, potom pozrúc na starca zrakom plným výčitky, sadla si k harfe i zaspievala smutne, žiaľne ako Artemisia^[35] nad mauzóleom nezapomenuteľného muža:

„Však to pekná pieseň, otče Brožko?“ spytovala sa Milica zadumaného starca, keď bola po chvíľke skončila. „Naučila ma ju moja nebohá mati, keď som bola ešte malá, rozprávajúc mi o nešťastnej krásavici, ktorá tajne dákeho veľkého pána ľúbila a potom musela druhému podať ruku, bo ju rodičia prekliali — práve tak ako mňa môj drahý otec. Ach, ako sa to podivne všetko na mne plní!“

„A vieš meno tej nešťastnej krásavice, dcéra moja?“ dopytoval sa starec významne.

„Nie, otče, neznám; ale som počula, že bola z rytierskeho rodu, a jediné dieťa.“

Kňaz pohladkal Milicinu hlávku; chytil ju za ruku a dovedúc ju k stolíku, otvoril veľkú knihu.

„Čítaj, Miluška, čítaj! Vysvetlenie tvojej smutnej piesne tuto stojí napísané.“

I zaujal Milicine sedisko, zakryl dlaňami tvár a počúval, ako Valgathova dcéra čítala:

„Roku Pána 1434 v stredu pred Zoslaním Ducha svätého na apoštolov stala sa na hrade Borivoja z Lipníka strašná udalosť. Rytier Zdenko Valgatha, príduc s početnou družinou na hrad, uchádzal sa o ruku Boženy, jedinej to dcéry Borivoja z Lipníka. Dcérka táto v panenskej pokore a v bázni božej vychovaná, nepochopiteľnou príčinou hnutá, odoprela požadovanie rytiera Valgathu, načo od otca Borivoja z Lipníka a matky Ľudmily z Rokycian verejnou kliatbou postihnutá, zanechala sama jediná otcovský dom. Pán boh sprevádzaj osirelú dievku. Nesúďte, nebudete súdení.“

„Miluška, čítaj ďalej!“ ponúkal devu, zanorenú nad prapodivným obsahom knihy v hlbokých myšlienkach. „Pohľadaj stranu päťdesiatu, i čítaj ďalej.“

„Tohože roku Pána, v deň pred svätým Jakubom, dostal som ja služobník boží z neznámych rúk nasledujúci list: Hľadajte stopu ušlej dievky Boženy z Lipníka a oznámte výsledok vášho stopovania na hrad Brandýs držiteľovi hradu J. z B. — Milosrdný bože, ráč mi poskytnúť svetla v prepodivnej záležitosti tejto.“

„Strana šesťdesiata piata,“ oznamoval starec, keď Milica znovu zastala.

„Roku Pána 1434 na hod Vianočný zomrel urodzený pán Borivoj z Lipníka, žehnajúc ušlú dcéru a odpúšťajúc jej previnenie. — Hospodin buď milostivý duši jeho.“

„V tenže deň o piatej večernej hodine dostal som nasledujúci list pána rytiera Valgathu: Zvestujte môjmu svokrovi, pánu Borivojovi z Lipníka a jeho pani manželke, mojej najmilejšej svokre, že moja Božena, ich dcéra, porodila sedemmesačný plod, dcérečku, ktorá žije i prospieva; i dané je jej meno Ľudmila. Skľúčená nad stratou muža, vdova pani Ľudmila z Rokycian je touto radostnou zprávou veľmi potešená, začo buď Všemohúcemu vďaka.“

„Strana sto sedemdesiata prvá,“ riekol starec. „Roku Pána 1445 na deň svätej Brigity o 10. hodine večernej, potom, keď svoju staršiu dcéru Ľudmilu mladému rytierovi Mirkovi Kraskovi z Tábora zasnúbila a velebnú sviatosť Večere Pána prijala, zosnula sladko pani Božena Valgatha z Lipníka k veľkému zármutku jej muža a nedospelých dietok. Zvečnelá, cítiac blízku hodinku smrti, a že pred súd Hospodina živého onedlho predstúpiť musí — zverila mne, nehodnému služobníkovi Pána, pod pečaťou mlčania, dokiaľ to za dobré uznám: že jej staršia dcéra Ľudmila je plod pána Jiskru z Brandýsa… a že…“

Milica nemohla ďalej. Skyvotala sa ako podťatá breza i padla starcovi do náručia.

„A pravda je to, svätá pravda, duchovný otče môj?“ šuškalo nevýslovným názvukom blaženosti dievča, ktorému sa teraz vysvetľovalo neprirodzené držanie sa Valgathovo. „Tak Jiskra je otcom mojím, ten hrdina, ten pravzor mužov nášho veku? A on vie, že ja dcéra jeho? A Valgatha vie, že cudzí plod choval?!“

„Uspokoj sa, dcérka moja,“ tíšil ju starec a hladkal jej blnkajúcu tvár. „Ty si prvá, ktorej som toto tajomstvo zdelil. Dozrela si k tomu, aby si ho chovala v prsiach ako tajnosť. Pred Valgathom si jeho skutočnou dcérou. Nebohá mati tvoja nemala toľko zmužilosti, aby sa mu bola zverila. Cit jeho prirodzený nevedomky tuší tvoj pôvod. Pred Jiskrom ťa svojím časom tento list matky tvojej ospravedlní ako jeho vlastný plod. No a teraz sa vzmuž; dokáž, že si podarená dcéra udatného Jiskru.“

A Milica sa vztýčila hore i pozrela hrdo dookola, a líca jej zrumeneli posvätným ohňom nadšenia.

„Hodná som ťa, Huňad. V mojich žilách vrie Jiskrova krv!“