ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyše hradu ťahala sa hore úzka dolina, obtočená z oboch strán vápencovo-skalnatými brdmi vrchov, ktoré boli pokryté hustou dúbravou. Na ľavom brehu doliny, ktorý sa spúšťal kolmo dolu, nachádzajú sa i teraz dve jaskyne súmerných otvorov, utvorené v pradávnych časiech vulkanickým pôsobením v tekutom vápenci. Vo vyšnej, asi pol štvrte hodinky od zámku vzdialenej jaskyni bol otec Brožko usporiadal pre seba pustovňu, do ktorej sa čas po čase uťahoval, už či pre vykonávanie súkromnej nábožnosti, či k inakšiemu účelu. Okolný nábožný husitský ľud považoval túto skrýšu starca za svätyňu a vyhýbal sa jej s pokornou úctivosťou, nazdajúc sa, že blízkosťou svojou posvätnú skrýš starca zneuctí. Ba povedzme pravdu, ľud toho veku, ako i teraz, v básnickej obrazotvornosti držal takéto jaskyne za bydlisko dobrých a zlých duchov, ktoré, majúc vplyv na osudy človeka, vzbudzovali v ľude pocity strachu.

Otec Brožko, bárs osvietený kresťan, použil nevinnú poveru ľudu k svojim cieľom, a slovom i držaním sa svojím vzbudil u pospolitosti vážnosť k svojej skrýši, obtočiac ju neprekročiteľným kolesom tajnej náboženskej povery a bázne.

Samo položenie jaskyne malo v sebe dačo romantično-posvätného.

Asi v polovici vrchu, kolmo hore vystupujúceho, nachádzal sa otvor, z doliny temer neviditeľný, pretože bol zatienený zôkol-vôkol hrabinou a lieštinou. Pod ním asi v šesťsiahovej hĺbke žblnkali vlny potoka Balogu v dumnoľúbostných šumoch. Naprosto neho, na pravej strane doliny, vybiehala z vrchu velikánska vápencová skala akoby ozrutný oltár, určený v pohanských časiech k modloslužbám.

Nad jaskyňou šumelo tichými vzdychmi široké lístie storočných dubov.

A všetko toto v jeden celok spojené tvorilo čarovný obraz posvätného účinku.

Krásna májová noc zahaľovala svet prírody tmavosvetlým vzdušným závojom, na ktorom sa ligotali trasavé hviezdičky na spôsob blýskavých kryštálov.

Ľúbezný zápach a vôňa jarných kvetín plávala vzduchom, opájajúc arómou svojou driemkajúci život prírody k milostným snom. Májový vetrík laškoval sa v ľahkom vánku so zelenými vetvami stromov, a slávik v nebeských tónoch prespevoval svoju piesenku všesvetovej ľúbosti.

Zachádzajúci mesiačik osvietil ostatnou žiarou dve pred otvorom jaskyne stojace postavy, ktoré túžobne upierali svoje zraky na skalu proti nim ležiacu.

A skutočne, na tejže skale hýbalo sa v polnočnom šere niekoľko druhých postáv, z ktorých jedna, napodobniac hlas kuvika, keď dostala takéhože druhu ozvenu, spustila sa hneď dolu a strmým krokom prekročiac malú dolinku, preskočila úzky jarček a s ohebnosťou kamzíka škrabala sa hore.

„Čis’ to ty, Lacko môj?“ šepotal strieborný hlások v ľúbeznom znení, a biela rúčka klonila sa k príchodziemu, ktorý sotva pred otvor jaskyne vstúpil, poľúbil podanú mu rúčku a názvukom nevysloviteľného pocitu lásky odpovedal takže tichým šepotom:

„Ja som, ja — drahá duša moja — tvoj Lacko Huňad!“

„Pst… pán gróf, ticho… cudzie oči vás strežú! Nasledujte ma!“

A po týchto slovách vstúpil otec Brožko do jaskyne, nasledovaný ľúbencami — Milicou a Huňadom.

Sotvaže tieto tri osoby do pustovne vstúpili, zjavili sa pred otvorom dve nové postavy.

„Ha, sto striel do mojej Strely… to je opravdivý medvedí brloh! Nech ma čert vezme, keď je to nie strigônske hniezdo. Pán rytier, ratujme si dušu…!“ homral Hrabina, lebo on bol svojmu nepremožiteľnému pánovi z Tábora a Krasku po boku, i obzeral sa nedôverivým okom po okolí.

Krask neodpovedal nič, načúvajúc v zimničnom rozjatrení netrpezlivosti šumot znútra jaskyne.

„Hľaďteže, hľaďte tam na tú skalu… to sú vám, prisámbohu, šišaky. Na moju hriešnu prostorečnú, to vám je Kaňúr! Spozoroval som, že za nami sliedi. Hrmenských…“ začal väčším hlasom Hrabina; dopovedať však nemohol, lebo ho vtom dakto chytil za plece… a keď sa obzrel, videl pred sebou obrovskú postavu starcovu.

„Ani pisknúť, chlapče!“ preriekol tetnnohrubým zvukom otec Brožko. „Tu stoj na stráži, ale ticho, a keď dač podozrivého zbadáš, daj nám dnuká znamenie.“

Hrabina onemel ako stĺp a prežehnal sa krížom svätým, nedôverivo pozerajúc za odchádzajúcim svojím pánom, ktorý sa i s otcom stratil vo vnútri jaskyne. I zastal si k stráži, ostrým zrakom prelamujúc polotmu, ktorá i jeho, i postavy umiestené na skalnom balvane, ležiacom proti nemu, a taktiež istotne stráž držiace, zahaľovala v šero.

Nechajme Hrabinu tak — pozrime do pustovne, tam nás čaká zaujímavejší výjav.

Keď Krask s otcom Brožkom dnu do jaskyne vstúpil, sliedivým zvedavým pozorom prehliadol podzemnú priestraninu. Bola to veľká, v skale prírodne otvorená sieň. Vedľa mokrých, kvapkaním stalaktitu navlažených stien ťahalo sa niekoľko kamenných lavíc, ktoré však boli úpravne prikryté machom. Z najvyššej hĺbky sklepenia visela žltá, temnopriezračná mechúrová lampa, a liala slabé svetlo po podzemnom priestranstve, ktoré však nedosahujúc svojimi bleskmi do všetkých kútov jaskyne, tvorilo v prostriedku bledožltý kruh na spôsob dvora kolo mesiaca, keď vo vyšších vrstvách blankytu plávajú hmlové obláčky.

Krask darmo pátral po druhých osobách, ktoré, ako istotne vedel, pred ním do jaskyne boli vstúpili. V podzemnej, pred ním otvorenej sieni krem neho a starca nebolo nikoho.

„Ach, otče Brožko!“ prehovoril smutne, „tu tajomstvo za tajomstvom. Netrápte moje umorené srdce. Moja trpezlivosť dochádza konca. Odkryte závoj môjho osudu — a potom nech sa stane vôľa božia!“

Miesto odpovede viedol ho starec prostriedkom siene ďalej k jednému otvoru, ležiacemu naproti ústam jaskyne, ktorý však, pretože bol zakrytý dvoma velikánskymi medvedími kožami akoby oponami, neznáme oko nedoviedlo vysliediť.

„Zmužilosť, rytier, zmužilosť!“ šepkal starec Kraskovi a pomaly rozhrnul medvedie opony.

Z tajnej skrýše valilo sa bleskové more mnohých voskovíc, vo svetle slnca blnkotajúcich, i oslepilo zlatými lúčami zraky rytierove.

„Och, och…“ zamrmlal tento srdceraniacim hlasom, keď uvidel a pochopil pred ním sa zjavivší výjav; i položiac pravicu na ranené srdce, klesal k zemi.

„Zmužilosť, rytier, zmužilosť!“ posilňoval ho starec, i dvíhal ho hore.

Skutočne — Krask potreboval duševnej sily, aby bôľom srdca prekonaný nestratil rozum.

V slávne osvetlenej sieni stála utešeným výrazom nadšenej ľúbosti v tvári okrášlená Milica, dívajúc sa nevysloviteľne milostným pozorom na kľačiacu pred ňou hrdinskú postavu — mladého Huňada…

„Vstaň, Lacko môj, vstaň; nesluší sa synovi slávneho Huňada kľačať pred dcérou lúpežného rytiera českého! Vstaň, junák mladý! Milica, dcéra Valgathova, korí sa tebe.“

I vstal mladý Huňad a povznesúc hor svoj mladistvý obličaj hrdinsko-krásneho výrazu, bez toho, aby bol znal, že ho meria zlomený zrak sokov, obrátil sa k otvoru, a takto dal vidieť tomuto štíhly, junácko-hrdý vzrast v kvete mladosti stojaceho bohatiera.

„Rozumiem ťa, Milica, rozumiem…“ mrmlal nešťastný Mirko, „tejto božskej podobe musí chudobný český rytier ustúpiť. Och, otče Brožko, poďte, poďte… vyveďte ma na čisté, slobodné povetrie. Tu mŕtvo — pusto všade.“

Ostatné slová, bárs boli ticho povedané, dotkli sa v tupom zvuku i uší milencov. A bárs starec, zbadajúc pozornosť Huňadovu, spustil medzi Mirka a milencov medvediu oponu, predsa Huňad, zazrúc smutnobledú tvár a plamenné oko českého rytiera, chytil rukoväť svojej drahokamom vykladanej šable a chystal sa k obrane.

Na štrng zbrane roztrhli sa opony — a rytier Krask vstúpil dnu.

Milica sa striasla.

Okamženie zlomenia Mirkovho srdca bolo tu.

Huňad sa prekvapene díval i na devu i na dnu vstúpivšieho rytiera.

„Ach, Mirko!“ začala deva a hlas sa jej triasol ako zvuk struny, keď sa jej vetrík dotkne, „pohliadni naňho, a odpustíš úbohému srdcu bývalej snúbenice tvojej. Je to chýrny Lacko Huňad, môj ľúbenec a jedinká vidina mojej mysle, mojich citov!“

I obrátiac sa k Huňadovi, pristúpila k nemu a uložiac hlávku na jeho mohutné prsia, pozerala nevýslovne sladkým zrakom do jeho čiernych očú i šepotala názvukom prosby:

„Podaj mu ruku, Lacík môj! Je to druh z mojej mladosti, zomierajúcou matkou mne zasnúbený. Och, srdce moje sklamalo túhu matkinu, oddajúc sa tebe večne!… Moja láska je tvoja… dovoľ, nech cítim k nemu priateľstvo. Podaj mu ruku, Lacík môj, je to Mirko Krask z Tábora, hrdina našich vojov, ktorému v mladistvom ohni junáctva snáď krem teba v krásnej uhorskej vlasti nieto páru. Podaj mu ruku, a vaše priateľstvo bude záväzkom spojenia chrabrých maďarských a slovanských vojov, a naša vlasť dožije sa pokoja a — naša láska cieľa!“

Vábivý hlas devin neminul sa u Huňada žiadaným účinkom. Pohladkajúc nežne jej anjelskú hlávku, pozdvihol pravicu a s otvoreným, vyjasneným čelom podával ju Kraskovi, ktorý tu stál zamyslený a akoby nad rumami svojich nádejí.

„Ach, vy ste Mirko z Tábora? — Poznám vás. Šebko Rozgoň chváli vaše junácke rameno.“

„Žiadne úštipky, pane!“ zvolal rytier, pri Rozgoňovom mene z tupého bôľu sklamanej lásky k sebe dovedený, a pozrel trpko na rameno ešte i teraz zaviazané. I spamätajúc sa, doložil prenikavým, vážnym hlasom:

„Vyhodili ste ma zo sedla, pán gróf. Ustupujem… vám svitlo a mne — mrká! Lež — na kalich a slávu Slovanstva! — oceňte poklad, daný vám Hospodinom v osobe Milice, je to poklad mojej duše, za ktorý vás budem v páde nevernosti ťahať na zodpoved. Zbohom, Milica!… Sľubu tvojho ťa zbavujem! Buď blažená, a nezabudni, že bárs zlomené, predsa povždy verné srdce Mirka bude biť za teba. Pristúpte, otče Brožko; požehnajte láske týchto dvoch ľúbencov, mňa ale posilnite k bojom za kalich a za slávu Slovanstva!“

Dopovedal a hrdo pozrúc po milencoch, obrátil sa k odchodu.

Lacko Huňad vstúpil mu do cesty.

„Ani na krok, rytier, kým mi vašu zmužilú pravicu k priateľstvu nepodáte. Znám uctiť vaše veľkomyseľné srdce, znám si vážiť veľkosť vašej obete.“

„Prijmi pravicu Huňadovu, syn môj. Známosť táto je výhodou tvojho posolstva k jeho otcovi,“ nahováral ho kňaz, keď videl, že je rytier v rozpakoch.

Mlčky prijal tento naostatok podávanú mu pravicu junáckeho grófa, i stiskol ju s vrelým citom. Potom kývnuc na rozlučné Milici, poberal sa von.

Sotva vstúpil do veľkej podzemnej siene, počul tuvon štrngot brnkajúcej zbrane.

„Ratujte dušu, rytier — i tí druhí, čo sú tamdnu,“ volal dnu otvorom Hrabina, „tu je prisámbohu zle! Skala tamvon obstúpená. Ha, sto striel… to je Kaňúr i s druhými čertmi! Bohdaj ich diabli brali!“

Mirko, dajúc znamenie nebezpeče starcovi, vyskočil z jaskyne von… a práve všas Hrabinovi k pomoci.

Tento šermoval s dvoma postavami, odspodku naňho dorážajúcimi, a opretý o zovňajší múr jaskyne, s výsledkom. Útok robiaci, odzbrojení priskočivším rytierom, potácali sa dolu do jarku, za ktorým na balvane skalnom, skade Huňad bol prišiel, taktiež úporná seč stála.

Sotva Mirko oslobodil vchod jaskyne, zjavil sa i mladistvý Huňad a zašepkajúc: „Zbohom, Milica,“ ponáhľal sa svojim ku pomoci, sprevádzaný novým priateľom Mirkom z Krasku a jeho sluhom Hrabinom.

„Povedal som, že to Kaňúr… sto čertov mi a jemu do duše!“ homral zbrojnoš, preskakujúc jarok, v ktorom bola o breh opretá jedna dlhá postava, horeznačky vytiahnutá. „No, keď je on, tak je i Krahulec z Balogu tu; lebo na moju hriešnu, Kudlák mi pošepol, že tí dvaja do jedného mecha dujú.“

Hrabina mal pravdu.

Na sprievod Huňadov útok vedúci nebol nikto inší, ako Krahulec, veliteľ Balogu, ktorý, upovedomený súc svojimi vyzvedačmi o zjavení sa uhorského jazdectva, chtiac i bez Valgathovho vedomia niečo ukoristiť, sledoval toto — a v porozumení s Kaňúrom oboril sa naň.

Sprievod Huňadov mal bezpečné položenie.

Kolmosť skaly prekážala výstupu dobývajúcich… A títo, nespozorujúc v ohni útoku výsledok Kaňúrovho boja s Hrabinom, prekvapení náhlym uderením Huňada a Kraska na nich, bárs vo väčšom počte, dali sa hor dolinou v útek.

„Zastaň im cestu, Rozgoň, zastaň!“ volal v ohni boja rozhorlený mladý Huňad, i vyskočil na privedeného mu koňa, prenasledujúc spolu s Kraskom Krahulcových žoldnierov.

„Prepusťte tú nočnú zberbu, nech uteká navýlomhlavy. Pre česť vašej Milice, Valgatha o vašom pobyte tu nesmie nič vedieť,“ dohováral Krask Huňadovi.

„Pravdu máte, rytier,“ odpovedal tento, i zatrúbil na malej striebornej trúbke a spojený so svojím sprievodom, podal mu ruku, stisnúc ju vrelo, i uháňal hor čistinou, ťahajúcou sa vyše skaly k Bankovu.

Krask s Hrabinom utiahol sa do húšťavy i spiechali oba tajnou cestou k Drienčanskému zámku.