ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred dolinou demanovskou v Liptove na ľavej strane je vysoký, končitý kopec, ktorý ľud Rohačkou menuje a na ktorom kedysi postavený bol zámok. Povesť o tomto hrade chcem vám teraz rozpovedať tak, ako som ju pri svojom výlete do výšmenovanej jaskyne od tamojšieho ľudu počul.

Hrad na „Rohačke“ bol mocný, nedobytný, lebo bol pevnými múrami ohradený a obkopaný dokola širokou a veľmi hlbokou priekopou, v ktorej bola napustená voda tak, že len na jednom mieste, po reťazovom moste bolo možné do neho vstúpiť. Pán hradu bol od svojho ľudu takmer zbožňovaný, lebo bol dobrosrdečný a spravodlivý, preto ho i jeho poddaní verne milovali. Nie tak jeho paniu! Bola síce krásna a mladá, ale necitná, nemilosrdná a zlá. Ale nie len k poddaným nemala žiadnej vlúdnosti, nemilovala ona ani svojho vlastného muža. Bola by ho chcela oklamať, čo však pred ním opatrne zatajovala. Zamilovala sa do jedného mladého rytiera a potajomky sa s ním schádzala. Pán dlho nedozvedel sa o jej nevernosti a veril jej falošným, lichotivým slovám, ktorými ho vždy uchlácholila, keď kedy-tedy zbadal, že sa mu za chrbtom niečo kuje. Ľud a sluhovia síce vedeli o všetkom, ale báli sa to svojmu pánovi vyzradiť z čiastky preto, že im bolo pána ľúto, nechceli mu tým žiaľ a bolesť zapríčiniť a tiež i preto, že sa báli hnevu a pomsty panej.

Raz odišiel pán hradu so svojimi poddanými na vojnu. Pani len to čakala. Oznámila to hneď mladému rytierovi a povolala ho do hradu, aby ho zaujal. Rytier prišiel so svojimi ozbrojenými ľuďmi. Pani im spustila reťazový most a oni vošli dnu, vyhnali verné slúžobníctvo pánovo a most za sebou vytiahli.

Keď sa o krátky čas pán z vojny domov navrátil, jeho poddaní išli mu v ústrety a plačom rozprávali, ako ho pani oklamala. Pán sa rozhneval a vyzval votrelca, aby mu hrad nazpät oddal. Ten to urobiť nechcel, ba ešte sa mu i posmieval, že aby si ho nazpät vydobyl od neho, jestli to dokáže. Cítil sa totižto na hrade bezpečným, ale sa prerátal. Do hradu viedla zvonku jedna podzemná, tajná chodba, o ktorej ani pani hradu nevedela, ani nikto iný, len sám pán.

Keď nastala noc a na hrade všetko pospalo, touto tajnou chodbou voviedol pán svojich ludí do hradu. Ale nestalo sa to nespozorovane, lebo vojak, ktorý stál v hrade na stráži, porobil krik a pobudil ostatných. Ale prv, než by sa boli vzpamätali, už ich tamtí odzbrojili. Len mladému rytierovi podarilo sa v zmätku vyšvihnúť sa na koňa, spustiť most a vybehnúť z hradu. No, ale trest boží ho neminul, lebo sotva že cez most prebehnul, zarachotil a udrel na blízku hrom, čo koňa natoľko poplašilo, že shodil jazdca, ale tak nešťastne, že jedna noha zostala mu v strmeni zachytená. Divokým cvalom utekal kôň rovno do hory, so sebou vlečúc i telo jazdcovo, ktoré sa na ostrých skalách úplne zohavilo a ducha vypustilo.

I neverná pani chcela sa útekom zachrániť pred spravedlivým hnevom svojho muža. Keď sa na ten hluk v noci zo spánku prebudila, vojaci pánovi boli už celkom na blízku, preto nemala ani toľko času, aby sa obliekla. Taká, aká bola, skočila s postele a utekala na most, ale práve vtedy, keď už na moste bola, udrel ten osudný hrom, ktorý o život pripravil jej milenca. Ona sama tým bleskom oslepená a prestrašená pomýlila krok a srútila sa s mosta do vody, kde biedne zahynula.

Pán potom dal hrad zboriť, majetok daroval svojim verným poddaným a odišiel do sveta tak, že nikdy viac nebolo o ňom chyrovať.

Neverná pani ani po smrti nemala pokoja. O polnoci vidávať ju v bielej košeli okolo „Rohačky“ chodiť, pri čom ustavične narieka a volá meno svojho milenca.