ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán zámku plavnického v Šariši, Mikuláš Plavnický bol veľmi ukrutný človek a svojich poddaných nemilosrdne prenasledoval. Od hnevu jeho neochránil sa ani živý, ani mrtvý. Raz dal vyniesť z krypty pozostatky svojho mrtvého brata a so svojimi katami dal mu vyťať 25 palíc. Dozvedel sa o tom tamojší evanjelický kňaz, a odhodlal sa, že zemäna preto v kostole verejne povláči. Prišla nedeľa, a gróf na svojom štvorkoňovom záprahu prišiel na bohoslužbu. Zaujme svoje miesto v prednej lavici a spokojne, mlčanlivo počúva svoj súd z úst kazateľa. Vnútornosti jeho ale strašný, búrlivý víchor pustošil, sotva dočakal konec kázne. Ledva skončil kňaz, vyšiel z kostola. Vysadnul na koč, a sám poháňal dvaročné, ohnivokrvné kone. Dva-trirazy obišiel kolo kostola a tak čakal farára. Akonáhle ho zbadal, šibnul kone bičom a zadlávil ho na smrť. Pre ten zločin ho kráľovná, Mária Terézia odsúdila, že nesmie nikdy koňa držať na svojom majetku. Od tej doby, dal si zapriahnuť do koča krásne ozdobené voly, so zlatými guľami na rohoch, a tak sa vozil. Nastúpila zima s veľkým sňahom. Tuhý, studený vietor predúval. Bol veľký mráz. Náš šľachtic v tej istej chvili vracal sa nazpät z mesta, do svojho bytu. Nastala noc, len mesiačok svietil nad spiacou prírodou. Dobyl sa už na blízko k dedine neďaleko kostola, keď zbadal, že črieda vlkov ich honí. A v tom okamihu jak došli na to miesto, kde kňaz umrel, vlci napadli šľachtica, vyrvali ho z koča a začali ho mordovať. Zľaknutého kočiša voli so záprahom uchvátili sebou do dediny. Na krik sbehli sa ľudia, a šli na pomoc svojmu pánovi. Ale nenašli tam inšie len holé kosti a čižmy pánove. Od tých čias ľudia so strachom rozprávajú túto povesť.