ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred dávnymi časy žila v Baňskej Štiavnici pani, ktorá bola široko ďaleko rozhlášena pre svoje nesmierne bohatstvo: bola dedičkou bohatých baní na striebro a preto bola najbohatšia v okolí. Bola ale na svoje bohatstvo aj hrdá a rozmarilá, a služobníctvo sa u nej dobre nemalo.

Raz išla s niekoľkými pány a so služobníctvom na prechádzku. Každý jej bol k službám, všetko sa okolo nej krútilo, každý by si rád bol dobyl jej priazeň, ale ona robila si s každým len hrdé žarty.

„Daj už pokoj“ — okrikol ju raz jej starý strýc — „veď je tá tvoja pýcha už k nevystaniu, čo stváraš, je hriechom do neba volajúcim; môže sa stať, že i ty dakedy ešte ľudskej pomoci potrebovať budeš!“

Pani ve svojej pýche stiahla s prstu skvostný prsteň — práve šli po moste cez Hron — a hodiac ho do vody, pyšno riekla: „Ako som istá, že ten prsteň viac neuvidím, tak som istá, že môjho bohatstva nikdy neubudne.“

Strýc nepovedal ani slova. O krátky čas doniesla rybárka do kuchyne bohatej panej na predaj rybu. Kuchárka rybu kúpila, a keď ju otvorila, našla v jej žalúdku zlatý prsteň. Bežala hneď k panej, aby jej ho ukázala. Tu pyšná pani poznala v ňom svoj skvostný prsteň, ktorý bola hodila do Hronu, a hneď prišly jej na pamäť slová, ktoré bola v pýche svojej z úst vypustila.

A hľa, od toho času miznulo jej bohatstvo očividne: bohaté žily striebra v baniach jej prináležajúcich sa ztratily, všetko išlo naopak, a nič sa nedarilo, čo prislúchalo hrdej panej. Konečne sa stala z najbohatšej panej celého okolia núdzna žobráčka, s ktorou ani ľudia útrpnosti nemali, poneváč predtým láskou jejich pohŕdala.