ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janošík bohatým bral a chudobným dával. Hej, dobre bolo vtedy chudobnému ľudu! Keď potreboval niečo, len prišiel na Jóbovu lúku, kde Janošík občas v podzemných jaskyniach býval a Janošík každému vďačne pomohol. Len poslal Hrajnohu, Garazdu, alebo iných do Bielej skaly, kde mali „hôrni chlapci“ svoje poklady ukryté, a už bolo plátna, súkna, striebra, zlata nadostač. Ľud vedel o tajnom vchode do Jánošíkovho bytu na Jóbovej lúke, ale pánom, ktorí by boli chceli Janošíka a jeho súdruhov pochytať, ani za celý svet, ani keď ich mučili, nikdy to neprezradili. Do Bielej skaly ale nepustil Janošík nikoho. O vchode do nej, krem „hôrnych chlapcov“ nedozvedel sa nikdy nik.

Janošík myslel i na budúcnosť. Preto tak mnoho pokladov nasnášal do Bielej skaly, aby chudobný ľud i po jeho smrti mohol byť odtiaľ podporovaný. Keď ale Janošíka nenazdajky, prv, než by bol mohol poriadok s tým urobiť, chytili a popravili, vchod do Bielej skaly zostal na večnosť tajnosťou.

Od toho času len jeden jediný raz podarilo sa cudziemu človekovi dnu vstúpiť. Stalo se to takto. Jedna chudobná žena vdova mala 6 drobných detí. Najstarší chlapček, Janko, nemal ešte úplne 12 rokov. Raz matka ochorela tak, že musela ľahnúť do postele. Následkom toho neslýchaná bieda zavítala do chalúpky úbohej rodiny. Dobrí ľudia radi by boli nemocnej matke pomôcť, ale vyliečiť ju nevedeli. Probovali všetky možné lieky, ale to nič neosožilo. Konečne predsa prišla jedna staručká, vekom shrbená žena a tá povedala, že je to taká nemoc, ktorá sa len svätojánskou zelinkou dá vyliečiť. Tá zelinka že rastie na vysokých bralách a len za jednu hodinu, na Jána o polnoci kvitne. Vtedy ju treba odtrhnúť a chorej doniesť, od tej že istotne vyzdravie.

Múdra žena umela poradiť, ale nebolo toho, kto by sa bol odvážil tú zelinku vyhľadať a doniesť. A predsa! Podobral sa na to malý Janko, hoc chorá matka nechcela ho na tú nebezpečnú cestu pustiť. No on sobral sa a šiel v mene Božom. Dlho túlal sa po hore úzkymi pirťami ponad hlbočizné priepasti. Len jeden mýlny krok a bol by na veky ztratený. Ale on dobre vedel chodiť po nebezpečných miestach. Pásaval ovce a tam sa to naučil. A bol i pobožný, modlil sa vrúcne k Pánu Bohu a veril, že ho Pán Boh zachráni od zlého. Pozeral, hľadal pilne, ale zelinky kde nič, tu nič. Dávno sa už zvečerilo a nastala tmavá noc. No on šiel len opatrne vždy ďalej a ďalej. Bosé nožičky mal už celé doškúlané, doráňané. I ustatý bol už už na smrť. Oprel sa tedy o jedno bralo, aby si trochu odpočinul. Ako tak oddychuje, naraz počuje akýsi šuchot pred sebou. Zdalo sa mu, že ten šuchot vychodí z Bielej skaly, pred ktorou práve sedel. Zostrí zrak, a skutočne vidí, že tá skala sa pomaly otvára. Čosi kamsi otvorila sa celkom a z nej akési podivné svetielko zasvitávalo. Janko sa nazdal, že tam niekto býva. Najprv sa zľaknul a chcel utiecť, ale potom pomyslel si, že hádam ten, kto tam býva, bude mu vedieť povedať, že kde by našiel tú svätojánsku zelinku. Prežehnal sa tedy, aby nemalo zlé k nemu prístupu, a vošiel pekne dnu. Tam čakalo ho veľké prekvapenie. Izba veliká plná striebra, zlata, diamantov a všeliakych iných drahých kameňov. Tie sa to tak ligotaly, až ho oslepovaly. Keď sa Janko z prvého preľaknutia vzpamätal, chcel vybehnúť von, ale v tom už počul hlas: „Neboj sa, Janko, nič sa ti nestane. Zostaň tu a vezmi si z týchto pokladov čo chceš a koľko chceš. Ja viem všetko. Ty si dobrý chlapec, preto si môžeš vziať. Ale sa ponáhľaj, aby si môhol ešte i svätojánsku zelinku odtrhnúť pre tvoju chorú matku. Zelinku nájdeš hore na tejto skale. Tak sa ponáhľaj! Teraz je práve polnoc a i ty si práve teraz doplnil dvanásť rokov. Skala táto,“ — hovoril ďalej šedivý starček, ktorý v kúte sedel, — „otvorí sa každý dvanásty rok práve o polnoci na svätého Jána, a do nej môže vstúpiť len ten, kto práve vtedy doplní 12 rokov a je nevinný.“

Janko vzal si z každej hromady po hrsti a vložil do vrecka a pekne sa poďakujúc, vybehnul von. Vyliezol chytro hore na skalu, kde našiel i tú zelinku, ako mu to ten starček povedal. Odtrhnul ju a sliezol dolu. V tom sa už aj skala zatvorila.

Domov šťastlive prišiel. Od zelinky matka sa vyliečila a za peniaze, čo Janko doniesol, nakúpili si všetko, čo im bolo potrebné, ba ešte im aj zostalo, takže nikdy viac žiadnej biedy nemali.

Od toho času mnoho a mnoho ľudí chcelo sa dostať do Bielej skaly. Niektorí čakávali na jej otvorenie, iní zas kopaním chceli sa zmocniť pokladov, ale všetko márne. Z toho potom povstalo porekadlo: „Chodia ta, ako do Bielej skaly“, keď totižto ľudia niekam často chodia.