ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obyvatelia pri Borovej hore vyskúmali, že sú v nej bohaté zlaté ložiská. Začali preto usilovne kopať, aby ku zlatu sa dostali, už i znaky zlata sa ukazovaly, keď zrazu strašný hrmot sa v bani strhol. Zem sa triasla a v zelenom blesku zjavil sa duch Kovlad. Baníci náramne sa preľakli. Kovlad im začal hroziť, že každého, kto opováži sa kladivom uderiť, stocentovým kameňom zarúti. Čo tu hľadajú? Prečo svoje polia neobrábajú? „A keďže vás tak moje zlato trápi, na Borovej hore zlato samo sa vám bude rodiť, tam si ho môžete pri východe slnka sberať!“ Prestrašení ľudia utiekli z bane a Kovlad otvor kamením zarútil. Ale zlatobažným baníkom sľúbenú náhradu dal, uprostred vrchu topiacu pec založil a ohňom drahé kovy topil, takže zlatá para von na povrch zeme sa tisla a sražená opäť svojou váhou na rastliny a pažiť ako rosa sadala, že sa leskly, akoby zo zlata boly. Ľudia mali nad tým veľkú radosť a zlato každodenne oberali. No časom bolo im toho zlata málo. Nazdali sa, že keď horu vysokými jedľami vysadia, že s nich viac zlata nasberajú ako s nízkej trávy. Urobili tak, ale keď jedle vzrástly, zlatonosné rastliny vydusily. Zlato prestalo sa rodiť. Čo keď ľudia zbadali, začali znovu bane otvárať a zlato hľadať, ale všetko márne. V baniach miesto zlata našli len vypálené trosky. Borová hora síce podnes stojí, ale o zlatonosnej tráve len bájka zostala.