ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tatranské víly na vysokých končiaroch majú svoj stán. Na mesačných lúčoch sa do dolín spúšťajú a na hladkých zápolách, ako na oltároch, čo anjeli sa postavujú. Rady sa kúpajú vo vodoparu veľkých vodopádov. Lietajú ako biele holuby v kŕdľoch. Milostné piesne spievajú a v kolách tancujúc, svojich snúbencov si vyvolávajú. Ony sa považujú za zasnúbené, ale pred sobášom odumreté mladuchy, v svadobných šatách a s vencom na hlave.

O jednej víle nasledovne sa báji. Jeden šuhaj zasnúbil sa s mladou devou. Keď ale musel kamsi súrne odísť, oddal neveste svojej prsteň, ako znak vernosti, a pri tom i puk z tatranskej ruže s tým doložením, že prv, než kvietok uvädne a oprchne, istotne sa vráti. Dievča túžobne čakalo a čakalo svojho snúbenca. Minuly sa dni i mesiace, kvietok ruže i zvädol a opadal, snúbenec nešiel a neprišiel. Ale i ona túžbou prejatá pomaly vädla ako kvietok, i uvädla, potom na tatranskú vílu sa premenila a v Tatrách k družkám sa pripojila, s nimi v kole milostné piesne spievala a snúbenca vyvolávala. No na mnohé spevy, osudný snúbenec medzi vílami sa zjavil. Víly ho medzi seba pochytily, ľúbezné piesne mu spievaly, lichotily a tak dlho v tanci ho bozkávaly, až jim mŕtvy v rukách klesnul.