ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O spojení Morského oka v Tatrách s morom nasledovne sa rozpráva. Keď raz kráľ mora, Vodokráľ, k morskému brehu sa priblížil a krásu zeme obdivoval, videl tam stáť pannu úžasnej krásy v zelených šatách, ozdobenú poľným kvietím. I zamiloval si ju. A keď sa bližšie vyspytoval, kto je a kde prebýva, odpovedala: „Ja som Zemedcéra, mňa matka zem porodila a vychovala, a moje sídlo je až tam v belasých skalných Tatrách.“ I počal ju láskave nahovárať, aby prišla bližšie, že ukáže jej krásnu svoju podvodnú palotu i rozšírené vodné kráľovstvo. Zemedcéra nechcela o tom ale ani počuť i zmizla a vrátila sa do svojich milých Tatier. Kráľ mora si ale umienil, že sa musí k nej jaskom k belasým vrchom dostať. I začal hneď popod zem jask robiť i prišiel do vetrovej krajiny, kde dlhé vetry ako hady pokrútené ležaly, a ako jim urobil otvor s velkým piskotom vybehly na svobodu. Potom podkopal sa k vápeným a sirkovým ložiskám a tie akonáhle k nim voda přišla, zvrely a dymom a ohňom vybúšily. Naposledy prišiel jaskom pod skalnaté vrchy a tu pri speve vtákov, v zelených horách vyrútila sa do jazier morská voda. Všetko sa dívalo, čo sa to robí. I Zemedcéra zvedavá pribehla na kraj jazera a vodu obdivovala, ale v tom ju Vodokráľ jednou rukou zasiahnul a do svojej podmorskej paloty jaskom odniesol, kde zajatá žialila za svobodou a krásnymi Tatrami. Raz ale keď kráľ mora, ako obyčajne s Víchrom bol sa zviedol a unavený oddychoval, Zemedcéra rýchlo z paloty sa vykradla a po hladine morskej ku brehu utekala. Všade kde stúpila na hladinu morskú, povstal ostrov a zazelenal sa tými kvety čo jej odpadly z venca. I dostala sa šťastne k suchému brehu a potom do Tatier k svojej Zeme matke. Vodokráľ ale na tom sa hrozne rozhneval a od toho času ostrovy zelené chce znivočiť, a tak zúri, že i morské oká búria sa časom.