Povesti zo Slovenska

Na vrchu Vepru rečenom nachodí sa bralo, v ktorom ohromný Jánošíkov poklad je složený a stráži ho jeden čierny pes s ohnivými očami. Toto bralo otvára sa každoročne na deň sv. Jána s takým treskotom, ako keby sa podzemnné sklepenie rúcalo, pri čom veľký blesk z otvoru vyšľahne a do jaskyne sa vnísť môže. Raz jeden valach, Martin Smrečok, túto príležitosť použil, lebo mal známosť so zámožnou šumnou Ančou, ktorú otec nechcel dať chudobnému Valachovi. Martin tedy potreboval peniaze. I tak, keď vo svätojánsku noc s veľkým bleskom a treskom otvorilo sa bralo, smelý Martin vnišiel dnu a videl, ako sa v sudoch jagalo zlato a striebro, ale videl i strašného čierneho psa s iskriacimi očami. Šuhaj pri tomto pohľade sa zľaknul a chcel sa vrátiť, ale v tom predstavil sa pred neho jeden muž, biely ako ľalia, s plamenným pohľadom — a to bol duch Jánošíkov. „No, vidím,“ riekne duch, „že si poriadny šuhaj a máš potrebu peniazí, naber si tedy z týchto mojich pokladov, koľko sa ti len páči. Ale že to potom dobre vynalož a z toho i chudobným udeľ. A keď budeš mať potrebu peniazí, prijdi smelo i druhý raz, ale len sám, aby si zle nepochodil. Ja, duch Jánošíkov, ti to dovoľujem.“ A ako to povedal, čierny pes, strážca pokladov zmiznul a Martin Smrečok plnučičké kapsy zlata a striebra si nabral, koľko len uniesť vládal. Potom sa duchu pekne poďakoval a zpopod brala von vyšiel. Sotva bol pár krokov od jaskyne, zem sa striasla a s veľkým rachotom sa zatvorila. Tak z chudobného valacha stal sa bohatý gazda a Aničku si vzal za ženu. Žili oni dlho pokojne. Ale Aničku vždy zvedavosť trápila, zkadiaľ jej Martin toľké peniaze nosí. Začala teda doň zapierať, až jej konečne vyzradil, že z Jánošíkovho pokladu na Vepru. Keď ale prichádzala svätojanská noc, žienka dotedy unúvala muža, aby ju sebou vzal, až naposledy i privolil, ale s tým doložením, aby potom neobanovala. Martin vzal kapsu a oba poberali sa ku skalnatému bralu po peniaze. O polnoci s veľkým hrmotom a bleskom otvorila sa Jánošíkova podzemná bohatá pivnica. Oba nemo vstúpili do nej a prišli, kde ležal ohromný poklad. Už chceli kapsu plniť, keď sa stal strašný podzemný hrmot a rachot, zem sa začala pohýnať, potom sa otvorila a poklad sa prepadol. Z prepadliska vystúpil sirkový smrad a vyšľahnul belasý plameň, tak že Martin i Anka mali sa zadusiť a museli von z jaskyne utekať. „Či si videla,“ povie Martin prestrašený, „ako sa Jánošíkov duch nad nami vyvŕšil? — Mohli sme sa dobre mať až do smrti, teraz budeme zas biedu treť.“ A sronení pobrali sa s prázdnou kapsou domov. No o Jánošíkovom poklade od toho času niet viac ani znaku.