Povesti zo Slovenska

Za času kniežaťa Turana celý Turiec tvoril veľké, okrúhle jazero. V ňom bývala krásna Biela panna, ktorá preľúbezným spevom vábila k sebe mládencov a potom ich topila. Kto ju raz uvidel, nespustil s nej oka, a kto ju raz počul spievať, nikdy už neuvidel svojho otca a svoju mať. Knieža Turan si umienil, že ju chytí do sieti z tenkých, medených nití upletenej a že ju potom pojme za manželku. Dal zhotoviť veľkú sieť a do jazera ju pustil a — súčasne seba dal priviazať o strom, aby od Bielej panny okúzlený a do jazera vtiahnutý nebol. Večer začala Biela panna spievať: „Poď, Turan mladý, poď ku mne. Poď v palác môj perlový, čo ligotá sa na dne jazera!“ Pri tom sa k Turanovi približovala. Akonáhle ju Turan zazrel, nemohol odolať, silne trhol provazom, ktorým bol priviazaný, a letel Bielej panne do náručia. Tá ho zaniesla do hlbín jazera. Keď to uvideli Turanovi ľudia, vytiahli svojho kniežaťa. Turan keď k sebe prišiel, prisahal pomstu Bielej panne. Hneď kázal 100 chlapom skaly lámať, aby voda mohla sa predrať strečnianskym priesmykom do trenčianskej župy. To sa stalo, ale keď voda odtiekla Váhom z Turca, zmizla i Biela panna a ponechala svoje ľúbezné piesne slovenským devám a úrodnú zem turčianskym roľníkom.