Povesti zo Slovenska

Raz mali čerti svatbu v Sitne. Do Sebechlieb prišiel posol hladať hudcov na svatbu. Sjednal sa s predniakom Ozankom. Ozanko pojal svoju družinu a šiel na Sitno hrať. Bolo mu divné, že mladuchou bola obesená dievka. Keď sa s ňou jeden vytancoval, zavesil ju, druhý ale ju odkvačil a zasa s ňou tančil. Ozanko sa divil a myslel si, že toto nie je s kostolným riadom a vyšiel von. Poobzeral sa po dvore a vošiel i do stajne, kde stálo mnoho koní. Tu na neho niekto zavolal: „Vítaj, Ozanko! Kde si sa tu vzal?“ I obzeral sa okolo, ale nikoho nevidel. „Či ma nepoznáš?“ ozval sa jeden kôň, „ja som ladziansky išpán.“ „Ej toho ja som poznal dobre, lebo ma veľa ráz za panštinu dal vypalicovať.“ — „No, vidíš, Ozanko, za to som tu teraz do koňa zakliaty. Ale ti aspoň dobrou radu dám. Keď vám za hudbu peniaze budú dávať, neberte, ale pýtajte si z toho uhlia, čo je v kúte.“ Hudci tak urobili, po svatbe kapsičky uhlím naplnili a pobrali sa domov. Akonáhle prišli na belujský chotár, kapsičky im oťažely a spadly s pliec. I dívajú sa dnu a čo vidia? Kapsičky boly plné zlata ledva ich domov doniesli.